Zimná záhrada

/ no vlastne už teraz by som mal odist, ale rad by som ešte pockal co na to odpíses:) /

(( Idem na to ))

/ tak ja si zatial umyjem zuby /

*Nechcela ho pustiť, už nikdy odísť z jeho príjemnej náruče, ktorá jej dodávala pocit, že aj ona, po tom všetkom, čo spravila, niekam patrí a že niekomu nie je ľahostajná. Túžila byť k nemu čoraz bližšie, ako telom, tak i dušou. Spoznať zákutia jeho duše a mysle, kde ešte nikdy nikto nevstúpil. Obe ruky položila na jeho pevnú hruď, hrajúc sa s malým kúsočkom poddajnej látky oblečenia. Keď ucítila ako sa jeho ruky dotkli jej bokov a potom ovinuli driečny chrbát, musela sa cez bozk spokojne usmiať. Dotkla sa stien edenu a bola šťastná. Prvý krát naozaj šťastná, plná úprimnej radosti a túžby. Raito... To mno sa ozývalo v jej hlave, stále sa vracialo jeho echo a vyvolávalo v nej ešte väčší hlad po jeho perách a jemných dotykov. Na malú chvíľku jej však stačilo, že ju len tak mohol držať, užívať si prítomnosti a blízkosti toho druhého. Teplý dych ju na uchu mierne šteklil, zatiaľ čo sa s privretými očami začala hrať s úzkym pramienkom vlasov sťa perá havrana.* Shiroi...*Cítila sa bezpečne, akoby jej teraz nemohlo nič ublížiť. Sladké roztúženie pominulo so známym hlasom, ktorý sa ozval od dvier. Viktor. Snažila sa čo najskôr nasadiť svoju masku späť, no nedokázala to. Úlomky sa boli na dne a trvalo by dlhšie, dokým by ich vylovila späť. Na malú chvíľu sa do jej duše vkradol tieň, strach, ktorý ju začal trýzniť dlho a nepríjemnou bolesťou. Bez svojej masky bola len nežné žieňa... Preto sa pritisla k Raitovi, pevne ho zvierajúc okolo pása. Aspoň to v nej zachovalo pocit malinkého bezpečia, aj keď vedela, že Viktor by sa neodvážil urobiť niečo podstatné a fatálne. Mal rozum.* Mojou prácou je plniť Vaše rozkazy, ostatné je už moja súkromná vec. Toto nebolo v rozkazoch, v zmluve či v náplni mojej práce... *Prehovorila tichým, až desivým hlasom raneného zvieraťa.*

/ dokelu prečo musia ludia spat? dakujem za tu užasnu rpg-cku snad budeme zajtra pokracovat prajem ti krasnu dobru nocku ahoooj:) /

(( Spánok? Čo to je ? Ja som insomniak aj na papieri Aj ja ďakujem, bola dokonalá Brú a temnú noc, papa ))

*na tvári sa mu roztiahol pobavený úraz*ale bratranček*zaškeril sa*nebud agresívny, mne je jedno čo tu robíte*povie stále s pobaveným výrazom*aj keď izby sú na poschodí*dodá s úsmevom a vojde konečne dnu aby privrel dvere*

* Pri Viktorovej odpovedi len pochybovacne nadvihol obocie akoby mu tak chcel pripomenut jeho prve slova, ktore vyslovil ked ho uvidel so Shiroi. V tom jednoduchom nadvihnuti obocia sa vsak okrem pochybovacnosti objavila aj stipka posmechu. Naklonil hlavu trochu na bok a premeriaval si bratranca s lahostajnym pokojom, ktory sa mu zračil v ociach.* Velmi presne viem kde sa nachadzaju izby. Prilis skoro si zabudol na to, že aj ja som tu kedysi žil.* lenivo sa uskrnul a pozoroval ako Viktor priviera dvere. Citil na svojom tele dotyk Shiroinho a to jeho spokjnost zvysovalo. Neodtrhla sa od neho akby sa hanbila prave naopak, privinula sa k nemu ešte tesnejsie. Pri tejto žene si nebol nikdy isty ako zareaguje, a preto ho jej spravanie potešilo. Odvratil zrak od Viktora spat na Shiroi a v tej chvili akoby zabudol na bratrancovu pritomnost. Jemne jej nadvihol bradu ukazovakom aby ju prinutil pozriet sa mu do oci. Pomaly sa naklonil k jej tavri a rovnako ako predtym ked jej zasepkal do ucha svoje meno stisil hlas aby ho mohla pocut len ona.* Nevsimaj si jeho poznamky snazi sa byt len vtipný aj ked mu to dvakrat nejde. * Odtiahol sa trochu od jej tavre a venoval jej svoj prvy usmev, ktory mu na rodiel od jeho typickeho uskrnu viac zmiernoval prisne crty tavre. Ten usmev trval len chvilu a jeho tvar sa opat zmenil na kamennu masku len co preniesol pohlad na svojho bratranca.* Pocul som, že si bol velmi zaneprazdneny. Snad si teraz najdes trochu casu na svoju rodinu.* slova mu prudili z usta ako ladova voda v potoku pocas zimy.*

*oprie sa chrbtom o stenu a vôbec sa nenechá vyviesť z mieri. na hádky s bratrancom bol zvyknutý. dobre si pamatal, ked tu ešte žil a vôbec mu nechýbal*počul si správne, som zaneprázdnený.*povedal rovnako ľadovým hlasom.*niekto má totiž aj nejaké tie veci na práci a vlastne*na chvíľu sa odmlčal a spomenul si na bazén*na teba som nemal čas pre príjemnejšie činnosti, ako sa s teobu hádať a hrať s tebou hru, kto koho odbije.*prebodol ho chladnym pohľadom*už nemáme šestnásť rokov aby sme sa hašterili ak pubertiaci, síce pre niekoho ešte neskončila*dodal tak aby bolo jasné, že myslí jeho*

((Dávam voľnú ruku, pohádajte sa ))

( pubertiaci my už nie sme pubertiaci ved vies co som ti hovoril my sme Už Adolescenti )

* Raito sa uskrnul a z hrdla mu vyrazil uvolneny smiech, ktory vsak nikoho nenechaval na pochybach, že jeho znenie nepatrilo prave k tym veselym, ale k lenivo lahostajnym. Vedel, čo tou poznamkou o prijemnejsich cinnostiach Viktor myslel. Z recesie mal chut sa ho opytat ci aj pre tu prislusnu slecinku bola ich vzajomna cinnost rovnako prijemna ako jemu, ale nakoniec od toho upustil. Vyvolalo by to len dalsi vodopad ironickych poznamok a usklabkov. Posmesnost sa mu vytratila z oci a tvar nadobudla vyraz chladnokrvneho obchodnika. Teraz už nemal chut na ziadne žarty.* Mas pravdu Viktor. Pochabost pristane len mladosti my už na nu nemame narok, pretože je to prilis nebezpečne a osobne. Neprišiel som sa s tebou hadat.

(( Nekecaj Nie je to sivý vlas, čo vidím? ))

konečne nejaká rozumná veta, už som si myslel že prídem neskôr*povedal a dlhými krokmi prišiel ku kreslu oproti nim. sadol si a pokojne na neho pozrel*takže? čo máš na srdci? vlastne, srdce je zlý pojem, čo máš na jazyku?*povedal s ironiou aj ked mal v hlave ešte pár vecí, rozhodol sa že už sa s ním nemieni hádať. chccel to mať čo najkôr za sebou a nie sa tu zdržovať somarinami.*spusti

/ co? kde? dokelu už aby som sa zacal odfarbovat /

* Nevsimal si Viktorovu ironicku poznamku pretože pokial sa jednalo o srdce boli na tom rovnako. Stačilo, že o tom Raito vedel nemusel mu ani slovne nahrat sarkasticku odpoved. Viktor bol ako maly chlapec, určit eby sa toho zase chytil a k veci, kvolu ktorej prisiel by sa nedostali ani nad ranom. Potiahol Shiroi k prutenej sedacke, ktoru v rohoch zdobili pestrofarebne vysivane vankuse. Posadil sa a vystrel k Shiroi ruku aby prijala miesto vedla neho. Hoci ich Viktor vyrusil nemienil sa vzdat jej sladkej pritomnosti. Aspon dovtedy nie kym sa zase nebude musiet vratit na Telarion. Trpezlivo cakal co Shiroi urobi rozhodnuty pokracovat v rozhovore s Viktorom až vtedy ked mu da jednoznacnu odpoved. Bud prijme jeho ruku alebo sa posadi na ine miesto.*

*Sledovala všetko, čo si títo dvaja oddávni rivali, ako predpokladala, za takýto krátky čas vymenili. Či to bol sarkastický úsmev, výsmešný pohľad, nevľúdne slovo. Dve rozličné strany vojny, dobro a zlo, nepriatelia vymýšľajú rôzne ťahy proti tomu druhému, spôsoby, ako podkopnúť nohy tomu, ktorý chce prekaziť plány. Vycítila medzi nimi jasné nepriateľstvo, ktoré bolo očividné už pri prvej chvíle, keď sa ocitla v prítomnosti oboch. Boli to v podstate len reči o pôžitkárstve, krokoch človeka, ktorý stál oproti. Celý život a všetky vojny boli postavané práve na tomto. O pôžitku, chamtivosti, záujme o moc, ktorú by mohol dotyčný držať vo svojich rukách. Mať triumf v rukáve. Keď ju z premýšlania, vymýšlania taktiky, ako sa odtiaľto dostať, minimálne seba a pri najlepšom všetkých, v mieri a bez väčších hádok, prebudil hlas, mlčky zaklipkala očami novorodeniatka, ktoré až teraz precitlo zo svojich mäkkých snov ako obláčik. Vedela, všetko to bola len hra. Lenže nebezpečná hra, ktorá by ľudí s horším psychickým stavom vedela odstaviť na vedľajšiu koľaj, paralyzovať a postupne zničiť. Nenápadne, bez stôp a dôkazov. Len ďalšia vojnová, povolená obeť. Potom si uvedomila, že do toho vstupovať nemôže a ak len, tak z Viktorovej strany. Nesmie si ho proti sebe úplne poštvať, inak by sa odtiaľto nedostala a nevedela by dosiahnuť svoje záujmy. Ich tichá, dlholetá bitka, ktorá sa tiahla už od rokov ich detstva. Vedela si ich predstaviť, na pieskovisku, bijúc sa o to, kto má väčší hrad, o lopatku, formičku. Potom neskôr, kto má lepší prospech a kto viac uspokojí svoje potreby, hlučné boje sa dostávali do ústrania a prichádzali špinavé triky. A teraz sú to elegantné zdvihy rukou nad figúrky šachovnice, tichý posun a ťah, s krutým, neprebitným úsmevom. Ako inak, profesionáli... Vrátil sa jej ľadový kľud, sneh ticho dopadal na plochu zo zmrznutej slanej vody, vo svite slnka sa roztápal a potom opäť zamrzol v náruči chladu. Pozbierala črepiny, zlepila ich späť do pôvodného stavu, lenže na tejto maske už bolo oveľa viac jaziev, než na tej predošlej. Sivé žilky v miestach, kde sa zlomili. Keď k nej natiahol ruku, vedela, že tento sen sa raz skončí, rozplynie sa, stratí sa v diaľke a pravdepodobne bude v nenávratne. Navždy. Budúcnosť je však relatívna, jej kroky by nemali mať veľký súvis s tým, čo by sa tu malo odohrať. Zásahy mieriace na jej osobu mala znášať ona sama, nikto iný, iba ona mala niesť bremeno svojich problémov a činov. Ani kútikom oka sa nepozrela na Viktora sediaceho v kresle, keď natiahla štíhlu ruku k Raitovi, jemne ju kladúc do jeho dlane. Mlčky sa posadila na miesto vedľa neho, pevne rozhodnutá tam zostať. Na čas. Pohľadom prechádzala z jedného na druhého, rozmýšľajúc, čo títo najnepredvídateľnejší muži v celom vesmíre urobia ako ďalšie.*

/ a ktorý z nás je ten dobrý?? Raito vedla mna tvrdi že on /

(( Obaja ste skazení, dobro je relatívne:D ))

( tak vidis Viktor ty to nie si )


* Pokojne cakal kym sa Shiroi neusadi až kym nepocitil ten letmy dotyk dvoch tiel, ktore boli blizko seba, jeho so Shiroiným. Ruka, ktoru k nej natiahol a ktoru prijala, sa teraz vymanila z naruče jej prstov a presunula sa do vnutorneho vrecka plasta. Raito v nom nahmatal hladky povrch papiera, dokumentu, ktory sa mu dostal do ruk len prednedavnom. Bol to vsak tromf a pre to čo by nim ziskal bol ochotny aj vyhlasit vojnu Viktorovi, a tak isto aj vsetkym, ktorí by ho on chceli pripravit. Svet už davno nebol taký ako byval. Telarion, Enesian, Gyro...vsetky tieto planety stali na hrane vstupu do ciernej diery odkial už nebolo možne uniku. Skaza. Skaza z vlastnych ruk, z vlastnych radov. Kedy sa prebudili aby sa pozreli pravde do oci? Smrt je neodvratna, ale niečo zostat musi. Novy život, ktory by sa dalej rozvijal, ktory by zvitazil nad smrtou, nad ktorou obycjany smrtelnik nikdy nezvitazi. Alebo predsa? * Poznal si mojho otca, tak ako ja. Vies co bolo jeho cielom a hoci som ho nenavidel, po jeho smrti sa jeho cesta stala mojou. Nie preto, že by som aj napriek tomu vsetkemu co sa stalo citil k nemu sebemensiu povinnost, ale preto, že to jednoducho chcem. Moje dedicstvo...* vytiahol ruku z vrecka na plasti a v prstoch sa mu ukazal starostlivo poskladany dokument. Nahol sa o polozil ho na preskleny stol priamo pred Viktora.*...vsetkych kolonialnych planet vratane Enesionu.* To co lezalo na stole bola posledna vola jeho otca, Odysa.*

/ani ty nie budem reagovať ked pochopím celú tú historiu už sa na tom pracuje/

*ani nepozrie na papier a odpovie mu* nebud naivný, nemáš právo na koloniálne planéty. gyro patrí rodine Smang Fu odkedy vzniklo, a naše dve planéty sa dedili po prarodičoch, ktorých máme spoločných. tí zanechali jednu planétu odysovi a druhú môjmu otcovi. a pravdaže naši rodičia zanechali planéty svojim deťom. tak mi tu nerozprávaj somariny o tom ako máš právno na tri planéty*povedal ostro*

/ ved to by som aj ja rad:) Shiroi prosim zachran nas /

((Raito má aj mal pôvodne žiadať o Enesian a Zem, zmenšuje sa to len na Zem po diskusii s Viktorom ))

/ ty si nasa zachrana /

/ musim teraz padat segra+ vikend = nemožny pristup na internet zatial ahojte /

/pa pa/