RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 Vergill Valentine

Goto down 
AutorSpráva
Vergill Valentine

avatar

Male
Počet príspevkov : 50
Rasa : Človek
Vek postavy : 10.11.3994
Povolanie : Väzeň

OdoslaťPredmet: Vergill Valentine   Pi január 18 2008, 15:33

Vergill Valentine

- Are sins... ever forgiven?
- Ive never tried it.



Nie vzdy to tak bolo. Nie vzdy bol tym, kym je dnes. Ale preco je otazka, ktoru kladu mnohi ludia, aby spoznali to, co je ukryte za padacimi dvierkami kuzelnika, stale nezodpovedana...?

"Damien, naklus dole, inak vsetko zmeskas." Zvolal Liam na svojho brata, ktory nieco stvaral na poschodi. O niekolko minut sa mala vratit ich matka s novym potomkom. Nevideli este jeho nevinnu tvaricku, ci to bol chlapec, alebo dievca, na koho sa podobal ci ako sa volal. Zacul dupot noh kracajucich do dobre osvetlenej siene maleho domceka na okraji Pariza. Pariz bol a stale je hlavnym mestom Francuzska. Co sa vlastne tak fatalne zmenilo na Zemi? I ked sa mozno zdalo, ze prezivala rozkvet ekonomiky, populacie a celkoveho rozvoja, kriminalita sa rapidne zvysila. Padali obete, ktore sa podla vlady dali odpustat. Citil krivdu, uz len kvoli tomu, ze vedel, ako boli nasledky. Prave on. Tento tichy zlocinec, ktoreho musel volat menom otec byval v tom istom dome, ako on. S nim aj jeho brat, matka Bella a on - Vance. Teraz mal pribudnut dalsi krpec do tejto velkej rodiny. Ozvali sa kluce vo dverach, ktore sa otvorili. V nich stala vysoka, tmavovlasa zena a v rukach niesla maly balicek, neocenitelne prekvapenie. V tej dobe mal 8 rokov, Damien 12 a babatko v rukach matky len niekolko dni. Rychlo pribehol k nej, snaziac sa pozriet sa na nevinnu gulatu tvaricku. Bella sa pousmiala, prikrcila sa, aby sa Liam mohol pozriet.
"Dievcatko, Valerie." Odvetila s usmevom na tvari, ktory skryval ako materinsku hrdost, tak aj laskavost. Zvedavo sa svojimi zlatistymi ocami dival na pupä. Malo hebku tvaricku, ziaden povrch by ju nedokazal napodobnit, male ocka ako gombicky, ruzovkaste licka a malinke pery babiky. Ona sama bola babika, z porcelanu, krehka. Bal sa jej vobec dotknut.
"Uhni krpec, zaclanas." Strkol ho Damien, skepticky sa divajuc na dievcatko v naruci. Matka sa zamracila.
"Co som ti vravela o bratskej laske?" Nadvihla obocie, aby zdoraznila svoje slova. V hlase bola prisnost. Narovnala a vstupila dnu.
"Nechaj ho, tak mu treba, ak sa nevie branit." Odpovedala mohutna silueta muzskej postavy spoza jej chrbta. Liam, sediaci na zemi kvoli padu sa pritlacil este viac k stene, az pocitil, ze ho prekazky nepustia dalej. Uprimne sa ho bal. Damien bol jeho milacik, starsi brat, starsia krv, on bol len... nepotrebny. Bol stredny zo surodencov. Teraz sa musel starat aj o malicku sestru a ziskavat jazvy od starsieho brata a dokonca samotneho otca. Bella mlcala, vedela totizto, ze to je zbytocne. Poznala totizto povahu svojho muza - tyran. Vsetci okrem neho boli zli, vyvrheli, ti pod nim. On bol najvacsi. Vydala sa zanho z povinnosti, pretoze jej ruku dali ako istotu rodičia pri pozicke od Vancevho otca. Nemohli vsak dlh splatit, preto Bella padla do ruk Lawlietovcom, presnejsie sa vo veku 19 rokov musela ponizit a byt oddana najstaršiemu zo synov, pretoze jej rodina patrila do jednej z bohatsich.
"To decko nestoji za nic. Mal si si davat pozor, otec. Nemienim ho v ziadnom pripade strazit ani sa on starat. Parkhant." Odvetil Damien. Otec si ho premerial, matka mlčala, zatiaľ čo položila novorodeniatko zabalené v deke na gauč. Zmizla za dverami kuchyne. Vtedy sa niečo vo Liamovi pohlo. Aj napriek strachu, ktory mu znehybnil vsetky koncatiny, vstal a podisiel k najmladsej. Chcel ju chranit. Pred svetom, pred nimi, pred vsetkym zlym. Bola to jeho malinka sestra, ktora sa nevedela branit, pretoze nevedela ani rozpravat, ani sa hybat, utiect do bezpecia. Musel sa za nu postavit niekto iny.
"Opovaz sa este nieco na Valerie povedat!" Zvysil svoj detsky hlas na brata, ktory sa pred nim tycil ako hora.
"Drz hubu, zasran!" Posledne, co videl, nez spadol v bolesti na zem bola ruka jeho otca, pred tym ako zasiahla spanky Liamovej hlavy...

Roky plynuli ako voda vo Siene, nezastavitelne. Sestricka podrastla, mala uz cez desat rokov, ale ich "domov" bol synonymum pekla. Matka sa casto snazila branit svoje dve mladsie deti, no neuspela. Castokrat sa na odpor postavil aj Liam. Neuspel. Nemohol, avsak nevzdaval sa. Otec a jeho starsi brat ho vzdy uzemnili, rychlo, bez toho, aby si vsimol niekto ich domace nasilie a utrpenie, ktore prezyvali. To vsak v nom vyvolavalo este vacsiu nenavist voci tymto dvom. Nepovazoval ich za svoju rodinu, avsak Valerie a matku ano. Stali pri nom. Castokrat spolocne so sestrou utiekli na dlhsi cas, i ked vedeli, ze dostanu za to, co im prinalezi. Uprostred namestia stala socha s hrdinom ich doby - Vergillom Valentineom. Bol stelesnenym spravodlivosti, nielen hrdinom, ale aj dobrym clovekom. Skulputura bola neudrziavana, takmer sa rozpadala, pretoze nikto si uz nanho nespomenul. Postava zo železa sedele na koni, ktory sa vzpieral. Hrdina jednou rukou zviera ukludnoval, druhou drzal vahy, klamstvo a loz, kamen, tazky, cierny. Na druhej strane pravda a spravodlivost, belase pierko, ale stale boli v tom istom pomere. Tento clovek vsak nemal oci zakryte pasko, akou Justicia, pretoze rozpoznal co je co. Vsetko zmizlo v rychlej chodzi davu, stratilo sa, zabudla sa na vsetky ciny, ktore spravil pre ludi. Nebol nicim, len mementom na kedajsie casy a na jedneho z pravych hrdinov.
"Liam?" Spýtala sa mladá dievcina so svetlymi vlasami po jej otcovi. Mlady muz v obleku, pretoze tak kazala rodina, sa k nej s usmevom otocil. V zlatych ociach sa objavil ligot stastia. Usmev mu opatovala.
"Prosim?" Prehovoril nakoniec, opat sa divajuc na sochu pred nim. Lavicka na ktorej sedel nebola o nic lepsie udrziavana nez samotna socha, ale zvykol si.
"Bojim sa..." Septla potichu a pritisla si kolena k hrudi, obijmajuc ich rukami. Otocil sa k nej celym telom a jemne presiel dlanou po jej vlasoch.
"Niet coho, nikto tu nie je." Riekol chlacholivo.
"Ale budu... Vratime sa domov, raz... Liam?" Zaborila hlavu do jeho hrude, pevne ho drziac.
"Pocuvam sestri." Odvetil, stale ju hladiac po vlasoch.
"Slub mi, ze ma budes navzdy chranit." Hlesla potichu.
"Budem... Navzdy totitzto budes moja mala sestra Valerie..."

"Suka aj so svojimi stenatami je nam akurat na velke ho*no!" Zvrieskol Vance, prevracajuc stol, na ktorom boli papiere. Damien stal oprety o stenu, okom odbornika skumajuc ostru dyku v rukach. Takmer ani nevnimal jeho zurenie.
"Okamzite mi zmizni z oci! Ukaz, za si jediny schopny v tomto dome, do frasa! Postaraj sa o to, aby som ich uz nikdy nevidel!" Vrieskal jeho otec, hadzuc najstarsiemu synovi svoju zbran. Ten ju s reflexmi dravca chytil a upriamil svoju pozornost na nu. Mlcky prikyvol, akoby to bol len dalsi hlupy prikaz a zabuchol za sebou dvere.

Bol podvecer. V prazdnej ulicke bola len ona a nikto iny. Vracala sa z namahavej prace, aj ked mali dost financnych prostriedkov na to, aby v pokoji dozili do konca zivota a este by aj nieco zanechali detom. Ale nie, to by bola totizto uplne normalna rodina. Oni nou neboli. Zacula smyk kolies , tiche pradenie motora. Velke cierne auto s dymovymi sklami sa vynorilo z jednej zakruty, smerujuc k nej. Nevsimala si ho, co bola chyba. Blizilo sa rychlo, preto ani nestihla postrehnut, ze okno na mieste spolujazdca sa otvorilo a vykukla zoň hlaveň zbrane.
"Stretneme sa v pekle, matka." Odvetil chladny hlas a posledne, co vo svojom zivote uvidela bola tvar svojho syna zohavena krutym uskrnom. Obraz jej dvoch mladsich deti v mysli sa rozplynul spolu s jej dusou v chladnom vecernom vanku.

"Musis ujst, okamzite, inak ta dostanu." Hovoril rychlo, akoby nezostavala uz ani stipka casu. Vlastne - ani nezostavala. Mlade dievca sa naňho pozerala veľkými mandlovymi ocami ciernych ako dva uhliky. V jej ociach sa ceril ako lesny potocik jediny pocit, strach. Mala odist, ale nevedela kam. Nevedela dokonca ani pred cim uteka. Verila vsak jej bratovi.
"Kde je mama?" Spytala sa svojim detskym hlaskom. Dlhé riasy sa pohli, ked zaklipkala. Nevedomost je tak sladka... Az jej ju zavidel. Pozerala sa na svet totizto cez ine okuliare nez on. Tie Liam davno dal dole. Zopakovala svoju otazku, no zostala nezodpovedana. Len ju pevne drzal za plecia, klaciac pri nej, hlava sklonena a zrak uprety do neznama.
"Chcem ist za mamou." Riekla tichulinko, ako ked pierko pada na vankus. Nemohol...
"Mama pride... za tebou, uvidis. Ale teraz musis ist. Tu mas listok na vlak, je do Marseilles. Pamatas si, ako som ti hovoril o mori? Siroke a ani nedovidis na jeho koniec. Teraz ides tam. Vyhladas zenu menom Nemesis, ktora sa o teba postara dokym nepridem s mamou. Dobre?" Snazil sa, aby sa jeho hlas nezlomil uprostred reci, aby nestiahol hlavu medzi ramena a nezavzlykal, potichu, dusene. Potom by sa rozplakal. Z dialky sa ozvalo "Nastupovat." Bol cas...
"Pridete?"
"Prideme, neboj sa."
"Slubujes?" Chcela sa uistit. Detska nevinnost bola ta tam.
"Slubujem. Teraz bez, odchadzate." Venoval jej este jedno pevne objatie. Pride si po nu, ale bez mamy... To mu bolo luto, neuveritelne luto, ze jej musel klamat a rovno do oci. Vybral vsak mensie zlo. Aspon do konca cesty bude pokojna a potom...potom sa uvidi. Mala rucka sa dotkla skla na kupe, dva gombiky sa pozerali na svojho brata, ktory stal pri vozni. Pousmial sa. Nasilu. Natiahol sa, aby sa mohol dotknut tejto rucky. Drobnuckej, ako babika... Spomenul si, ako ju prvy krat uvidel. Bola este len novorodenec, babatko. Dalej si vsak nepamtal. Len tma. Necitil vsak teplo, ktore by naznacovalo, ze sa jej dotkol. Oddelovalo ich sklo. Vlak sa pohol, vzdialovala sa... Vrati sa po nu, budu stastni, dufal v to. Dufal, ze sa im podari prezit spokojny zbytok zivota. Nedovlil, aby sa tento sen rozplynul a uz nie vobec to, aby ju stratil, aby jej niekto ublizil... Slzy vsak coskoro vymenil pocit ovela silnejsi, zlost...

Mlady muz vtrhol do otcovej kancelarie, v ruke drziac pistol. V jeho ociach boli plamene, ktorych by sa bal aj samotny diabol. Zozierala ho tuzba, tuzba po pomste. Vedel, ze to bol on, nemohol to byt nik iny. Vance, ani ho nemohol nazvat slovom otec od svojich trinastich rokov. Bol to Vance, jeho nocna mora, ktora dostavala realne tvary zakazdym, ked sa s nim stretol. Polodlhe cierne vlasy sa lepili na jeho spotene celo. Bezal sem cely cas.
"Ty bastard! Uz nenecham nikoho trpiet kvoli tebe. Ani mna, ani moju sestru a mojej matke si dozicil krutu smrt. Podobnu dozicim aj ja tebe. Spravodlivost vyhra." Precedil cez zuby, ked zastihol svoju krv nepripravenú. Nestihol urobit ziadne protikutok. Mozno ho zmrazil skor fakt, ze sa Liam rozhodol ukoncit to takto, ze nazbiera odvahu a predral sa osobnou strazou, aj ked mali rozkaz nepustat ho tu. Pohanala ho totizto pomsta. Krivda. Smutok a zial. Nenavist. Nie... Nebola to nenavist. Aj napriek tomu, co vsetko urobil, nepocitoval k nemu nenavist, co si uvedomil, ked drzal prst na spusti. Avsak musel pykat. Zabil jeho matku, chce zabit aj jeho a Valerie. Bal sa hlavne o zivot svojej sestry. Dal totizto slub, ktory nemohol byt poruseny. Neodpustil by si to. Nedokazal by to. Videl ju v kaluzi karminove tekutiny, jej bezvládne telo, vlasy a biele saty zaspinene od krvi. Nevinnost zmizla.
"Zbohom, otec." Dodal este predtym, nez hlava Vance mlcky klesla bradou na hrud.

"Kam sa chystas, bracek?" Ozval sa hlas spoza jeho chrbta. Tvar, kruta, desiva, bezcitna. Oci bez akychkolvek vycitiek, milosti. To bol Damien, tak podobny vlastnemu otcovi, ze to snad ani nebolo mozne. Boli si identicky, ako aj vyzorom, tak aj povahou. Predsalen sa vychova a ruka otca preukazala. A mozno taky bol "od prirody".
"Co najdalej od teba...bracek." Opvrhujuco odfrkol, to však s Damienom ani nepohlo.
"Vidno, ze si za mna urobil spinavu pracu, dakujem. Planoval som to uz dlho. Je cas vsak rozdelit nase cesty. Nemozem ta nechat zit, prepac. Si na obtiaz, kazite mi plany, aj sestra, tak jej povedz telepaticky zbohom." Dohovoril lahostajne. Pokoj ho neprešiel ani ked zbran namieril priamo nanho. Skor nez stihol cokolvek urobit, ucitil ostru bolest. Musel pistol pustit. Olova gulka sa zahryzla do jeho ruky a presla makkym tkanivom. Celym domom bol pocut vykrik bolesti.
"Uzemnit, zbavit vedomia a vyhodit niekde daleko...velmi daleko." Zasmial sa zakernym smiechom Damien, obrateny chrbtom k bratovi. Hned na to do miestnosti vtrhli muzi obleceni podobne ako Liam. Boli v ovela velkej prevahe. On bol jeden, oni snad desiati. Nemal sancu.
"Prepac, Valerie..." Zasepkal predtym, nez svet potemnel. Padol na kolena.

- More nightmares will come to me now. More than I previously had.


Prebral sa. Prve, co zacitil bola neuveritelna bolest, ktora pulzovala v spankoch, vdaka ktorej mu trvalo viac nez par sekund na to, aby sa prebral. Druhe, co pocitil bol hlad a neuveritelna vyschlost v krku. Az potom zacul hlasy prichazdajuce k jeho usiam, i ked nic nevidel. Citil nieciu ruku na svojom ramene, ako nim mierne trasie. Prizmuril oci, no bolest v hlave sa tym este zvacsila. Zrak sa mu pomaly vracial, postupne, minuta po minute zacal rozpoznavat obrysy okolia. Prve, co uvidel bol kamenisty povrch zeme pod nim a prach vsade okolo a potom aj niecie nohy.
"Valerie!" Strhlo sa, aby vstal, ked si spomenul na to, co sa vlastne stalo. Na to ho vsak bolest opat strhla k zemi ako neprijemne okovy z neznamej rudy, ktora bola neuveritelne tazka.
"Hej kovboj, klud, si v biednom stave." Ozval sa priatelsky hlas. Vtedy spoznal striebrovlaseho, nizsieho mladeho muza. Bol vsak starsi nez on sam. Chcel vediet, ci je jeho sestra v bezpeci. Podarilo sa mu s mensimi tazkostami posadit, pretoze vtedy zistil, ze okrem spankov su aj ine ohniska bolest ako rebra, zaludok a kotnik. Sykol bolestou. Neznamy musel mat pravdepodobne velku trpezlivost. Bol uvazneny uprostred vyprahlej zeme. V dialke sa crtali zvlastne vrcholky budov. Striebrovlasy pokojne stal, cakal, bezslova a mlcky. Obzrel sa okolo seba. Kde vlastne bol? Toto urcite nebolo Francuzsko... Slnko neprijemne pieklo a ak by tu niekto zostal dlhsie bez vody, pravdepodobne by si na nom o niekolko dni pochutnal parik vyhladovenych supov. To ho vsak netrapilo. Bezmocnost... To bolo to, co mal v srdci, na dusi. Nemohol nic urobit, aspon zatial.
"Tak ako sa volas, pan X?" Spytal sa s usmevom neznamy. Liam zdvihol zrak. Chvilu premyslal. Zvazoval vsetko, co by sa v buducnosti mohlo stat... Ak by prezradil prave meno, neskor by ho podla neho brat vyhladal a postara sa o to, aby konecne zavrel oci. Spolocne s Valerie. Nie... Prave preto nepovedal nic ine nez...
"...Vergill Valentine."
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
 
Vergill Valentine
Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: Iné :: Profily-
Prejdi na: