Domov kráľovskej rodiny Yagami na Telarione

(( ideš sa hádať, kto napíše väčšiu blbosť? ...len dávaj bacha, šteklenie pri rebrách nenávidím ))

*Opäť sa neubránila smiechu.* Och áno...vidím, ako si rozmaznaný...a aj to, aký si normálny. *Podpichne ho, no potom aby si jej slova náhodou nevysvetlil zle, pokračovala ďalej.* Nikto nie je normálny. Každý je blázon, aj ja. Pretože sa už bláznami rodíme. Svet je plný bláznov, no aké by to bolo, keby sme boli normálni? *Začne, no pri jej slovách trochu zvážnie.* Pozri sa ne to všetko, čo ľudia a aj mimozemšťania vytvorili. *Zahľadí sa na záhradu pred sebou.* Existovalo by vôbec toto všetko keby sa nerodili blázni? Boli by sme my dvaja tu a teraz spolu, keby sme neboli blázni? *Spýta sa a znovu sa naňho pozrie.* Asi nie... *Odpovie si sama.* Veď si len spomeň na minulý týždeň. Koľko bláznovstiev...koľko krásnych bláznovstiev sme spoločne vykonali... *Zamyslí sa nahlas, no potom zmĺkne, pretože si uvedomí, že na svoj vkus až priveľmi rozpráva. Pri jeho nasledujúcich slovách sa opäť usmeje. Vháňali do jej duše pokoj.* Takže môžem v blízkej budúcnosti očakávať takýchto príjemných návštev viac? *Spýta sa nadšene a keď ucítila dotyk na svojom líci, s úsmevom stále na perách privrela oči. Avšak okamžite ich otvorila, len čo zacítila nepríjemný pocit pri rebrách. Nikdy nedokázala pochopiť, ako je to možné, že sa človek pri týchto pálivých pocitoch smeje aj napriek tomu, že nie vždy sú príjemné. Ani teraz to nebolo inak a hlasno sa zasmiala, pričom sa inštinktívne zavlnila a trochu odsúpila, aby sa vyhla Thomasovým prstom. No hneď sa k nemu prisunula späť. Už tak dlho ju nikto nepošteklil...* Pri tebe, Thomas, nebudem nikdy nespokojná... *Zašepká, pričom sa snažila dať do hlasu všetku tú nehu a oddanosť čo voči nemu pociťovala. Na to sa k nemu nakloní, aby ho jemne pobozkala.*

/ to by som si nedovoli :D /

*prikývne na súhlas*môžeš*odvetil spokojne. bol by naozaj hlúpy ak by nevyužil voľný čas na jej navštevu. tešil sa celou cestou sem kedy uvidí jej rozžiarenú tvár, tie modré oči do ktorých teraz mohol hľadieť a nielen na ne spomínať. bol ešte šťastnejší ked videl že ho skutočne rada vidí a nemohol sa neusmiať ked videl ako zareagovala na šteklenie*niekto je nám šteklivý*zasmial sa, no to už si vychutnával bozk ktorý mu dávala. za ten týžden nezabudol ako chutili jej pery a spokojne ju bozkával, pričom si ju k sebe jemne pritiahol.*

*Jeho bozky jej za ten týždeň tak veľmi chýbali. Bozky, čo v nej vyvolávali sladké nádeje. Sladké bozky, sladké opojenie, sladké chvíle... Sladké ako marcipán, jahodové víno, čo osladili jej život. Vzácna je svornosť krásy a cudnosti. Nový svet z bozkov polootvorených úst krásne sťa motýle na lúke, tak nežné...S čarovnou mocou odievajúce sa do tajomna, zaliate celé v nehe nevnímajúc tok času. Tak veľmi túžila ten čas zastaviť. Ukradnúť si ho len pre seba. Stať sa na nejaký čas krutým sebcom. Korunovať sa za jeho pána... No nemohla, nedokázala to. No aj napriek tomu sa nechcela nikam ponáhľať. Prílišná horlivosť je málo bezpečná. Chcela v Thomasovom objatí pretrvať čo najdlhšie. Chcela by byť vodou pre neho. Pre jej jediný ozajstný pevný bod vo vesmíre. Rozkvitnúť v ňom ako ruže kvet, ktorú daruje láske v pravý čas. Dotykmi svojich dlaní jemne ju hladiť a šťastím obdarúvať. Chcela byť hviezdou. Ligotavou krásnou na oblohe. Usmievať sa naňho s nehou a privinúť sa bližšie k nemu. Chcela byť vánkom. Dlaňami hladiť ho jemne po celý čas. Večer pritúliť sa spánkom, celú noc ho v náručí držať. Ako dážď, kvapkami stekať po očiach, zastaviť sa na jeho perách, sladkosť malín ochutnať. Chcela by byť všetkým, ako sa k nemu bližšie dostať. Chcela by toho toľko urobiť a nie iba v srdci smútok mať. Ako motýľ pestré krídla plné krás rozvinúť a naučiť sa lietať. Sadnúť si na pramene plavej hrivy a nádherne sa vynímať. Veď tie pocity čo s ním prežíva, akoby ju k tomu nútili. Akoby jej nahovárali, že už predsa dávno lietať vie. Nech to skúsi. Že už konečne smie... Jednou rukou vyhľadala tú jeho aby mohli opäť spojiť svoje dlane a druhú zdvihla a prechádzala mu ňou po chrbte. Dotykmi mu písala nekonečný list svojich citov. Prešla mu po šiji, kde ho začala jemne hladiť a po chvíli mu dlaň priložila na líce. Potom napriek svojej vlastnej vôli ukončila ich bozk. Otvorila oči rozjasnené šťastím a pozornosť venovala jeho pohľadu. Akoby mu chcela nimi porozprávať príbeh, ktorý práve začína a že nechce len spomínať. Túžila vidieť šťastie v jeho očiach- ten nádherný lesk. Chcela počuť jeho slová, ktorými sa vždy všetko vyrieši. Chcela počuť jeho smiech, čo zahojí všetky jej rany na duši. Chcela ho mať pri sebe, hladiť mu vlasy, aby mohla s ním každú krásnu chvíľu pre nich pozastaviť. Chcela s ním nájsť svoje šťastie, pretože iba on je svetlo v tme vtedy, keď nič nevidí. Pri ňom sa cítila voľná ako vták, ako vietor čo tancuje svoj tanec nad zelenými vrcholkami lesov. Ohnivá ako drak čo sa preháňa na nebeskej oblohe posiatej hviezdami, ktoré svietia len pre nich. Veď láska robí aj z cela obyčajných ľudí veľkých básnikov...Ešte stále cítila jeho pery na svojich. Ešte stále vo svojich ústach cítila chuť jeho lahodných bozkov. Cítila, že preňho nie je len duch. Že jej ako vzduch pomedzi prsty neuniká. Pocit blízkosti, pulz toho druhého. teplá dlaň a objatie...Tak rada by mu to chcela povedať...nával všetkých tých citov... Možno sa len bála, možno to všetko ani nie je pravé, možno ho len veľmi chce. Netvrdí to, no ani nepopiera. Ako kedysi dávno Seneca vyriekol -Lásku nemožno miešať so strachom.- Možno mal pravdu, a možno nie. Tak veľmi...tak veľmi túžila vyriecť tie slová. No bála sa. A čoho vlastne? Možno odmietnutia, možno neistoty a možno prebudenia zo sna do trpkej reality. Ani si nie je pevne istá, či to, čo k nemu cíti je skutočné. Tá iskra v jeho očiach. Veď aj iskra dokáže zapáliť les. Vliala sa doňho. Ako dve rieky v ich sútoku. Nemo preskúmala jeho krásnu tvár s nevyslovenou otázkou v zahmlených očiach. Cíti aj on k nej azda to isté? V krátkosti oblizla si pery, aby si mohla vziať aj zvyšky jeho opojnej medoviny, ktorou sa tak rada nechala opíjať a potom si v obavách zahryzla do spodnej pery a znova uvoľnila. Palcom ruky, ktorú ešte stále držala na jeho líci prešla mu po lákavých horúcich perách.* Som len tvoja, Thomas. Patrím len tebe... *Zašeptá, aj keď to bola len malá a nepodstatná časť toho, čo mu tak veľmi povedať túžila. Nepotrebovala, aby jej svoje city a slová opätoval. Chcela, túžila mu to len povedať aj keď sa bála jeho reakcie. Preto, a aj pre vlastnú neistou mu nepovedala tie dôležitejšie slová. Slová, ktoré ešte nikdy zo svojich úst nevyslovila. Slová, ktoré majú omnoho väčšiu cenu, než tie ostatné. Slová, ktoré by sa nemali len tak bez príčiny a istoty premrhať. Slová, ktoré sú tak vzácne a krásne, a pritom tak zneužívané. Možno si nie je aj napriek vlastným túžbam a pocitom úplne istá, a možno je na tieto vzácne a prekrásne slová ešte príliš skoro...*

(( Fuj, aké poetické črevo zo mňa...toľko veršov som hádam dokopy ešte nikdy nedala ...ale písať to bolo teda náročné ))

*Aký bol len šťastný že teraz nebol na Gyro, ale práve tu, v tej obrovskej záhrade. Bol šťastný že nie je princ ako má byť, ktorý slovo dovolenka ani nepoznal. Na takého princa sa nechcel hrať. Skúšal to len chvíľu, krátku chvíľu a senát mu vybral manželku, akoby nemal srdce. Bol rád že sa neoženil, že tomu zhody okolností zabránili. Keby bol ženatý, šťastne či nie, nedokázal by podvádzať svoju manželku a nikdy by nevyzval Yuki do tanca, aj napriek tomu ako ho zaujala hneď pri prvom pohľade. Nemohla by ho očariť, nenamočila by ho do fontány, neprežil by jeden z najkrajších večerov vo svojom živote. Iba by pretrpel ples, s úsmevom ktorý nasilu vytlačil na povrch tváre a vo vnútri by sa nudil, odpočítaval sekundy do ukončenia a návratu do komplexu. A teraz, keď narušila jeho život, vpadla do neho bez zaklopania, nemal pocit povinnosti ako princa a netúžil sa vrátiť tak skoro do komplexu. Oveľa radšej by bol v jej spoločnosti, no vedel že nemôže. Mal vo svojom srdci aj inú ženu, pre ktorú by urobil tiež všetko, svoju sestru. Musel najprv vyriešiť svoj život a až potom mohol zostať. Nemohol pred sebou kotúľať klbko problémov, pretože by sa klbko iba zväčšovalo a už by sa ho nezbavil. Musel to urobiť teraz, musel aby sa po Yuki vrátil a zobral ju do domu aký si vysnívala, domu ktorý lákal aj jeho, na kraji lesa, ďaleko od povinností princa, ktoré už dávno zahodil za hlavu, v deň svojho úteku ako dieťaťa. * chcem aby si vedela že len čo to princ dovolí, len čo vyriešim určité veci, vrátim sa a vezmem ťa z tadeto ak budeš chcieť ísť*prehovoril pevným hlasom*teraz už do mojej predstavy budúcnosti na kraji lesa patríš aj ty, takže ten dom bez teba by už nebol snom*povedal a objal ju. Tak rád ju držal v náručí. *

/ Alex tusim by si k tym Naj mala priat aj kategoriu o Najkrajsie napísanu Rpg co sa tyka vyznania lasky a skumania vlastnych pocitov Yuky bolo to skvele velmi sa mi pacili tie verse co sa napísala ale teraz vam to trochu skazim /

* Len co ukoncil rozhovor s doktorkou vysiel hore na poschodie smerom k svojim komnatam aby si tam v pokoji oddychol a porozmyslal nad udalostami dnesneho dna. Bolo vela veci, ktore ho trapili a to tak velmi, že keby mal z toho mnozstva problemov a komplikacii vybrat ci i len jednu nemohol by s presvedcenim tvrdit že je to ta najhlavnejsia, ta najhorsia, ta najbezodkladnejsia...
Bol už len par krokov od svojej izby ked si to zrazu rozmyslel a zmenil smer. Tu miestnost už zacal pomaly nenavidieť. Prezil tam už mnoho, a preto, len co Shiroi pride a zaujme na Telarione miesto jeho manzelky vyberie pre nu komnaty vo vychodnej casti palaca. Samozrejme nehodlal ju mat od seba tak daleko, pretože sa tam prestahuje s nou. Už teraz to bolo pre neho utrpenie nebyt v jej blizkosti, nevidieť jej ziarive oci, citit vonu jej vlasov a nechat si roztopit lad na srdci jej hrejivym usmevom...Crty na tvari sa mu stiahli do nespokojnej zamracenej grimasy a nepomohlo ani ked vstupil do zahrady vo vnutornych priestoroch palacoveho komplexu. Obycajne sem chodiel ked si potreboval usporiadat myslienky. Obzvlast k tejto zahrade mal blizko pretože tu stravil dost dlhy cas pri sadeni rastlin vsetkych moznych druhov, farieb a velkosti. Jeho kroky nehlucne smerovali až k umelemu jazierku a pohruzeny do vlastych myslienok si až v posldnej chvili vsimol, že podobny napad na prechadzku mal okrem neho este niekto...Nebolo jeho umyslom nacuvat no posledne Thomasove slova sa k nemu doniesli tak zretelne, že by ich nemohol nepocut aj keby nechcel. Nevedel si pomoct no tento ...muz..., Raitove crty na tvari sa skrivili do posmesneho uksrnu, v nom nevzbudzoval prilis velku doveru v jeho cestne umysli no predovsetkym v jheo schopnosti. Vystupil pomalym krokom z tiena blizkeho kra, ktory ho doteraz skryval pred ocami milencov a ruky zodvihol k unudenemu tlieskaniu. S každym jednym krokom, ktorym sa ocitol pri dvojici sa ozval až neprijemne stiplavy tleskot a Raitova tvar bola ako vytesana z mramoru.* Pán Thomas Lerm, ak sa nemylim. To bol skutocne obdihodny prejav mlady muz.* uvolnene predstupil pred Yuki a Thomasa akoby sa ani nechumelilo, prestal tlieksať a zaloszil si ruky za chrbat tak že vyzeral ešte nepristupnejsie.* Uvazoval som ako dlho vam potrva utriedit si myslienky...* nadvihol jedno obobocie a kamenna maska na perach sa mu trochu pohla, možno do nepatrneho usmevu mozno do ešte zachmurenejsieho vyrazu.*

Clair

Dobry den madam.* slusne odzravilo dievca a mily usmev na jej perach sa ešte viac rozsiril. Bolo zrejme, že sa rada smeje o com svedcili jej vesele ziarive oci, ktore sa vsak vžd yv princovej blizkosti premenili na dve male ustrachane studnicky a usmev zmizol v nenavratne. Bolo to akoby z nej jeho pritomnost vysala vsetku radost a pokoj. Bol to strach, ktory k nemu citila no predovsetkym si velmi vazila, že može pracovat pre taku vyznamu rodinu.* Mate aj nejake kufre madam? Povedala by som panovi Lincimu aby vam ich odniesol.* sluzka urobila krok vpred a chcela Alex ukazat cestu d o juznej casti palaca.*

*porkútila hlavou. ešte vždy bola v oblečení ktoré jej dal Vergill a bola si istá že vyzerá komicky*nie, nečakala som že sa zdržím, nemám tu nijaké veci*povedala milo a s úsmevom vedľa nej kráčala k jej budúcej izbe*smiem sa vás na niečo spýtať?*pozrela na dievča. nemohla si nevšimnúť ako sa jej rozžiarila tvár ked už nebola pri svojom pánovi*je princ vždy taký...hmm...ľadový?

/Môžem, nebudem tam vypisovať všetky kategorie, na konci iba napíšem zoznam ale pozorne si všetko všímam /

((Raito, vďaka, cením si to...ja zo seba niečo také vypotím raz za pol roka a potom som mesiac vymletá ...ale aj tak si na mňa zlý....toto Yuki robiť ....to nebolo v pláne, sakra ))

/a bol daky plan? /

((nie, len ja som dnes dumala nad tym, co ti odpisem a uz ti idem napisata a zrazu aha Raito to pokazil ....teraz vymyslam nove a bude to trvat, lebo ako pisem...som vymleta ))

*Len čo začul akési tľapkanie, prekvapene pootočil hlavou. Mal sto chuti len prevrátiť očami, no ovládol sa. Nepozdravil ho však nijakou zdvorilostnou frázou, ale mu priamo odpovedal*máte hádam pocit že som si potreboval urovnať myšlienky?*spýtal sa a pokojne sa mu zahľadel do tej chladnej tváre, v ktorej nevidel ani štipku citu. nechápal ako u takéhoto chlapa môže niekto pracovať, alebo s nim udržiavať priateľksý vzťah, pochyboval o tom že dokázal prejaviť nejakú cit.*

((no fajn, ja padam von...odpisem vecer a nehnevajte sa, ze mi to tak trva ))

((ospravedlňujem sa, že až dnes, ale večer sa vyskytli menšie komplikacie ))

*Bola šťastná keď vyslovil tie slová. Tak veľmi šťastná...Jej sen, jej zabudnutý sen sa stal súčasťou toho jeho. Ona sama sa stala jeho súčasťou. Opätovala mu jeho objatie a mala pocit, akoby si boli zas o čosi bližší. No v tom začula pomalý potlesk a nemusela sa ani otočiť, aby vedela, kto to k ním prišiel. Šťastný úsmev jej zmizol z tváre a nahradila ho klasická maska. Pozrela na Raita, až keď k ním pristúpil bližšie, no neobdarovala ho žiadným milým, no ani nepríjemným pohľadom. Aj napriek tomu, že ich vyrušil v nie práve najvhodnejšej chvíli, nechcela sa vzdať Thomasovho objatia.* Máš snáď problém s tým, že ma Thomas prišiel pozrieť? *Zdvihne obočie.* Pokiaľ sa pamätám, tak stretnutia si nám nezakázal. *Nechcela ho žiadno uraziť, či rozčúliť. Predsalen je Raito jej dobrým priateľom, no tak isto môže akceptovať aj on ju a nesprávať sa k Thomasovi až tak odmerane. Nevedela, či to robí kvôli jeho vrodenej povahe, alebo aby ju chránil pred ďalšími omylmi, no pomaly jej to začínalo vadiť.* A čo sa týka toho, ako si sem vtrhol... *Opäť sa ozve.* ...určite aj tebe čosi hovorí slovíčko súkromie. *Jej tvár sa nijako nezmenila. Veľmi dobre vedela, že toto je jeho záhrada a má možno aj väčšie právo sem chodiť ako ktokoľvek iný, no aj tak to nebolo práve najmilšie prejavenie svojich sympatií.*

Vtrhol?* vybral si jedno slovicku z Yukinho vycitaveho prejavu a zopakoval ho ho spytavo nadvihnutym obocim pricom mu trhalo kutikmi ust až to vyzeralo tak, že sa každu chvilu rozosmeje. Odkaslal si a tak zahnal tu pochabu potrebu rozosmiať sa pretože vo vseobecnosti sa smial len malokedy a teraz sa smial este menej nez predtym.* Hlboko sa ospravedlnujem, že...som sem tak vtrhol...* odvetil bezvyraznym hlasom a dalej pokracoval*...a vyrusil vase sukromie no veboec to nebol moj zamer ani najvacsie poslanie tohto dna. V skutocnosti...* na chvilu sa odmlcal a preniesol pohlad na Thomasa no stale sa rozpravajuc s Yuki odvetil*...som sa chcel spytat ci pan Lerm bud etaky laskavy a pocti nas svojou pritomnostou pri obede.

(( oficialne som skapala ))

(( Dotaz: Yuki a Lerm majú hanky-panky sexy time a Yagami tam vtrhne s tým, že či nechce ísť Lerm na obed? Ignorant ))

(( co si myslis, preco sa rehocem? ....ja cakam, ze im tam bude zaludok precistovat a on toto ! ))

( Sklamal som vase nadeje damy? Ale šokovat bol moj zamer To sa už nemožem ani v pokoji najest? )

Loool, Raito zabil si načisto, takto im rušiť hanky-panky, Shir musí naozaj v dome chýbať

((
sakra Raito, chod niekam...ty ho chces otravit!!! ))

(( Nie, Raito bude jesť a popritom sa prizerať...lebo je zvrátený
Alebo som zvrátená ja... ))

((vy ste zvrateni obaja -_-))

(( Prepáč, ale de facto si posledná, ktorá by sa mala ozývať :D ))