Dvor

*chytí Rijanu za lakeť apritiahne ju bližšie k sebe. Otočí si ju k očiam a zavrčí* Nebudeš mi prikazovať. Ale ak chce Melian vidieť mňa *pozrie Rijane hlboko do očí* Tak teda pojdem. Ale povieš mi, že čo sa to deje, prečo ma chce vidieť... A o akom agentovi hovoríš, plus ten útek väzňov *nakloní pre zmenu hlavu on na pravú stranu a uškrnie sa na ňu* Poďme!

*vytrhne si ruku z jeho zovretia a otočí sa, tentoraz vykročí rýchlejšie* Agent.. nejaký Hill.. Došiel vyšetrovať zopár vecí, ktoré boli ohľadom tej slávnej svadby nášho teraz nahnevaného princa Thomasa. A útek väzňov *zašomre a vzhliadne na neho* Alexandra odišla... Teda utiekla aj s nejakými väzňami, čo ja viem akými.. Proste zmizli na Zem a teraz ich hľadajú,. a tento nás dośiel otravovať zbytočnými otázkami miesto hľadania tých väzňov a našej lekárky *povie mu a falošne sa na neho usmeje* Už chápeš? *poklepká mu prstom po hlave*

*náhle vstane. nemieni tu ostať. dosť ľutoval že neušiel s nimi a teraz to musel napraviť. dobre vedel že ujsť bude teraz problém. z planéty ho nepustia pretože má byť svedok, no boli spôsoby. prešiel do hangáru za svojim kamarátom pilotom. všimol si tie pohľady. každí ho sledoval či sa o niečo nepokúša. dozvedel sa že o chvíľu odlieta 5 agentov na Zem a to bola šanca. navliekol si oblečenie ktoré zvyčajne nosili aj s helmou. počkal a ovalil jedného z nich. presunul sa dnu a už len počkal kedy odletia*

*chytí jej jemne ruku, ktorou ju poklope po hlave auškrnie sa* Keby si niečo nevyviedla s tou našou princeznou, nebola by si to ty. A inak, chcem ti niečo dať... Teda musím *povie a úškrn mu zmizne z tváre, pri čom zastane. Siahne do vrecka a ukáže jej jeden list.* Prečítaj si to.. Je od tvojich rodičov, aj keď ich pokladáš za mŕtvych. O tom tvojom prešľape už vedia. *povie jej mierne nasrdene, lebo nevie odkiaľ to vedia. A teraz ho Rijana bude iste podozrievať...*

*Chytí papier do ruky, ani sa na neho nepozrie a pokrčí ho* Mysleli si, že budem čítať ich kázanie? *spýta sa Camuela a vykročí zase k budove Gyra, kde by mala byť Melian* Camuel, mal si im odpísať, že ja to čítať nemienim. Sklamali ma. Stále pre mňa chceli vraj.. Len to najlepšie. A pri tom ma len sklamali, čo ti o tom budem rozprávať *pousmeje sa na Camuela a prikročí k dverám budovy, otvorí ich a počká, kým cez ne Camuel prejde. Popri tom začne mlieť svoje* Terasz si to neprečítam. Možno raz, keď si budem chcieť zhoršiť náladu *pozrie na pokrkvaný papier v ruke a zívne si* Rýchlo, zaspávam...

*schválne si zastane na poleceste dverami a pozrie sa na Rijanu* Ty asi nevieš, čo všetko som ťa ucil, je tak? Žiadne - rýchlo, zaspávam. Rijana, zobuď sa. *Štuchne do nej prstom, vojde dnu a vtiahne ju za ruku tiež dnu. Vykročí po chodbe s tým, že ide do pracovne Melian*

*prudko vstal a rozhodol sa. chytí zradkynu. bez slov vyšiel von a zamieril na zem*

*vyjde na dvor aj s plecniakom, ktorý ma teraz pre zmenu naplnený nie len jedlom, ale aj niektorými vecami, ktoré stihla po ceste schmatnúť. Samozrejme nechýba jej tam menšia katana a vrhacie dýky s nožíkmi. Vzala si pre istotu aj ďalekohľad a v plecniaku jej nechýba ani zapaľovač so zápalkami. Zamieri si to k bráne Gyra, ktorá ju delí od ostatnej celej planéty. Nevezme si koňa, iba by jej zbytočne zavadzal. Vezme si to pomaly a peši. Vyjde spoza brány, ktorú si starostlivo za sebou zavrie, pritiahne si cestovný dlhý plášť na krk a začne kráčať do kopca smerom k horám a lesom*

********************

*po dlhšom čase sa konečne objaví pri bráne gyra. Na chrbte plecniak nemá, nechala si ho v nejakej tej jaskyni, kde bola. je unavená, ale viac ju rušia myšlienky na to, čo jej Saffron vravela a ešte to, že Saffron nedoviedla. Nahnevaná, ale i v zmätku prejde cez bránu, ktorú chtiac - nechtiac zaplesne. Hneď na to sa pobzerá, či ju niekto nevidí a rozbehne sa k dverám, ktoré vedú do chodieb, kadiaľ sa dostane do pracovne Melian. Alebo nájde odkaz, ktorý by mohol byť niekde... A samozrejme by mohla nájsť aj svoju chránenkyňu... Ale je otázne, či ju nájde..*

******************************************************

*Potichu sledoval ako si malý Nate stavia snehuliaka, ignorujúc okolie. Občas sa k nim otočil, hodil po nich snehovú guľu alebo ich volal za sebou, no obaja ho zdvorilo odmietli. Videl na Sofii, že je na tom zle. Bol rád že v komplexe je teraz tak prázdno, ešte aj Melian bola preč. Od svojho milovaného, pri tomto oslovení si v duchu odfrkol a pozrel na miesto, kde ešte kedysi mal prst...išla rovno na ples. Napadlo ho, či tam je aj Yuki. Určite tam bola, sprevádzala predsa Raita. Hnevá sa? Nevedel si predstaviť čo teraz mohla cítiť, či by chcela aby tam bol, alebo je rada že je niekde v čerty.
„Mal by si ísť na ten ples,“ začala Sofia opatrne. Snažila sa ho na to nahovoriť už pár dní, no on iba krútil hlavou.
„Sofi, nechcem sa sem vrátiť a zistiť že si už...“ vetu nedokončil, nerád o tom hovoril. Tá predstava ho desila. Istým spôsobom ju stále miloval, no nie tak ako kedysi. Bola matka jeho dieťaťa, prvá láska a on cítil zodpovednosť a tiež aj vďačnosť. Mal ju rád a tá predstava, že pôjde na jej pohreb bola ako vytrhnutá z nočných môr.
„Bol si tu celé Vianoce, Nata som už dávno nevidela takého šťastného, no ja ani on ťa nemôžeme obmedzovať v tvojom osobnom živote. Úplne stačí, že tvoja priateľka sa dozvedela o Natevi takto, choď za ňou...“
„Je už neskoro, ples sa už začal tak to nechaj tak,“ zaprotestoval. Rád by išiel, no zároveň vedel že to nemôže urobiť.
„Nehraj sa nato, akoby ti vadilo preniesť sa na už začatý ples.“
„Nerobilo mi to problém, ale už som ti povedal...“
„THOMAS“ vyprskla na neho „nebudeš tu pri mne mesiace kým umriem, je to akoby sme čakali len na to! Dočerta padaj sa obliecť a okamžite tam choď!“ *