Ošetrovňa na okraji bojiska

Požiadal si Cruera aby ma doviedol a chcel si aby som sa vydala aj ked si vedel že si ťa nechcem vziať*odvetila celkom pokojne. Nebol dôvod tú tému obchádzať, aj tak sa z ich životou nevymaže* vidím ale že tento problém sa už opakovať nebude, takže niet sa nad tým prečo pozastavovať* pozrela mu do očí akoby si chcela prečítať čo mu blúdi myslou*

*prekvapene pozrie na neznámu ženu a pokruti hlavou* pomôžem vám s niečím?

Ach Viktor a prečo myslis, že som za tebou prisla? Už som neznesiesla bez teba v palaci stravit ani minutu.* zrazu sa jej crty tvare zachmuria a sklopí pohlad k ich rukam s prepletenymi prstami.* Viktor odpusti mi prosim no nemohla som zostať v tabore a cakat na to ako dopadne vas suboj.* stichla a pozrela sa na Viktorovho bratranca, ktory este stale lezal nehybny na vedlajsom lozku no podla pravidelneho zdvihania a klesania jeho hrude bolo možne poznať, že zije.* ...keby som sa tam nebola priplietla a nevyrusila ťa...* strasny pocit viny jej zovrel vnutro tak, že sa jej z oci stratila vsetka radosť. bala sa, že Viktora strati navždy a už nikdy nic podobne nechcela zažiť. Sklonila sa a opruc si celo o Viktorovo privrela oci. *

*Pokrutil namahavo hlavou a vydal nesúhlasný zvuk. BOl rád že je pri ňom, nech už súboj dopadol akokoľvek. Teraz ked dam tak ležal a videl ako Raito leží vedla neho a ešte sa neprebral, necítil nijakú radosť, až na tú, ktorú pocitoval z príchodu Melian a jej súhlasnej odpovede či sa za neho vydá* Mel je to v poriadku* zašepká ked zacíti ako si o neho oprela čelo. Chcel by zdvihnúť ruku a pohladiť ju po vlasoch, no nemohol, nevládal* tá vojna bola hlúposť...pre jednu planétu a našu súperivosť poumieralo vela ludi...neviem čo má raito za plány ale nemám chuť to abslolvovať znovu...* bola k nemu blízko a tak nemal problém trochu posunuť hlavou a pobzkať ju jemne na pery* táto poloha sa mi páči* ušnul sa a dal jej ešte jedne bozk*

//a takto ze by ste hrali RPG?? :df: //

/ako? /

*nepokojne prešľapoval z nohy na nohu. Vedel, že by to nemal robiť ale jeho hlava, išla mu prasknúť. Tušil, že niečo nie je v poriadku . nedokázal si priznať, že ma niečo s hlavou. vedel, že sa to nebude dať celý život riešiť pomocou morfia ale nedokázal to inak. Ked konečne odišli sestričky rýchlo pribehol ku skrini a pichol si dávku. Cítil ako bolesť mizne niekde mimo jeho vedomia. Vystrel plecia a poobzeral sa okolo seba. Konečne videl normálnymi očami. Zbadal muža, ležiaceho na posteli a vykročil k nemu. Muž bol očividne rozrušený...*

/mno tak sa mi to paci /

*snazi sa co najkvalitnejsie osetrovat zranenych a ockom sleduje sestricky a doktorov... aj ona mohla pomahat, keby sa len nerozhodla pre veterinu... zrazu si vsimne zenu, ktora je v strasnom krci, ocividne ma obrovske bolesti. tipne si, kto je doktor (a nie je to tazke) a pribehne k nemu* pane, pozriete sa prosim na tu zenu? ona strasne trpi... *povie neskryvajuc strach*

* Nežne mu opatovala bozky a potichu pocuvala jeho slova. V duchu s nim suhlasila ked hovoril o vojne a o stratach, ktore ako každa ina vojna vždy so sebou prinasa no hovoriť o tom mohli aj inokedy ked si Viktor oddychne a nacerpa nove sily. Videla sa akou tazkostou drzi oci otvorene a ako sa opatrne hybe preto len sklonila hlavu nizsie aby mu mohla byt blizsie a po kratkej chvili ked sa trochu oddialila od Viktorovej tvare k nemu prehovorila s usmevom na perach.* A bude sa ti páčiť ešte viac ked sa budeme moct jeden druheho dotykať aj rukami. Mal by si si oddychnuť...zostanem pri tebe.* jej hlas znel makko a bol preplneny neznosťou ked opakom ruky presla po Viktorovom lici a ukazovakom ho posteklila v kutiku pier.*

*Melian mala pravdu, bol neuveriteľne unavený a už len ťažko sa držal hore. Vlastne to robil len preto aby sa na nu mohol pozerať a počúvať jej hlas* si bledá* zašepkal a pomaly zatváral oči* mala by si si pospať* navrhol jej* aj tak budem spať asi...určite dlhšie než...* vetu už nedokončil. Ticho privrel oči a zaspal. Jeho tolo bolo zničené, po strante množstva krvi aj po boji. Teraz bol ale aj tak pokojný, najme ked ju mal pri sebe a vedel, že ju bude mať tak pri sebe stále ako svoju manželku*

* Chcel Alex opraviť a povedať, že Viktor de Cruer mu sám navrhol obchod, ktorého hlavou odmenou bola ona no vela by to na veci nezavazilo. Pokýval zamyslene hlavou pričom od Alex zase odstupil a zalozil si ruky na hrudi.* Zmenil som sa.* bolo ti jedine co povedal.*

*obráti hlavu a pozrie na ženu pred sebou, nevyzerá na lekárku ale ani na sestričku. Svoju pozornosť upriamil na ženu o ktorej hovorila* Neviete čo jej je? Dal jej už niekto niečo na upokojenie a bolesť?*spýta sa a sám sa pozrie do lekárskej karty, je tam, že žena dostala morfium a preto si k nej kľakne a prezerá si jej vydurené brucho* Očividne je to vnútorné krvácanie ...*zahundre sám pre seba a priťahuje si lekársky stolík, na ktorom sú strelizovane nástroje,* Zatiahnite ten záves a pomôžte mi prosím *požiada ju*

/dufam, že to bolo pre mna /

/jj, bolo /

*zatiahne zaves a podide k lekarovi. vidi, ze je skuseny... zahladi sa na neho.. "nie je celkom na zahodenie" pomysli si a postavi sa ku nemu* rada vam pomozem.... *povie snaziac sa byt napomocna* ako dlho uz robite tuto pracu? *spyta sa len tak mimochdom, pricom sleduje kazdy jeho pohyb*

* Zovrie rukami kožene remienky na starej lekarskej taške až jej mierne zbeleju hanky akoby dlho zbierala odvahu na to, čo sa chystala urobiť.* Viete...ja ...vsimla som si, že vychadzate zo stanu princa Yagamiho... su tam obaja?* mala na mysli aj Viktora, ale bola taka nervozna, že si ani neuvedomila ako ťažko si može žena vysvetliť jej otazku.*

Kto si do pekla myslíte, že ste?! *Povedala a krv v nej kypela, pretože tento primitívny vojak, ktorý má pravdepodobne v hlave len samé "ratata", alebo "áno pane" jej dodáva posledné kvapky do jej pohára trpezlivosti, ktorý sa za chvíľu mal preliať. A vtedy by ktokoľvek oľutoval, že jej vôbec vošiel do cesty. Nemala na takéto hlúposti čas. Nemala na to chuť. Nemala na to náladu. Jej manžel leží niekoľko metrov od nej a ona sa k nemu nemôže dostať kvôli jednému vojakovi, ktorý bol pravdepodobne natoľko sprostý, že by sa mal o nejaký ten meter zmenšiť, ochlpatieť, chodiť po všetkých štyroch a ňuchať zadky ostatným psom svojho druhu.* "Ale ja Vás sem nemôžem pustiť. Dostal som príkaz od lekárky..." *Už to počula tretí krát, tretí prekliaty krát a tretí prekliaty krát už to jednoducho nezniesla počuť. Zvrtla sa na päte, obracajúc sa na veliteľa svojej ochranky, ktorá jej bola pridelené slečnou Solderini, aby mala na bojovom poli bezpečie, pretože aj napriek tomu, že sa vojna skončila, niektorí by mohli prechovávať príliš veľkú nenávisť a guľka by mohla jednoducho zablúdiť.* Lawliet, dajte mi vašu zbraň. *Povedala vyššiemu z dvojice s krátkymi, takmer čiernymi vlasami, ktorý bezproblémov podal svoju laserovú zbraň kráľovnej. Shiroi ju chytila do oboch rúk a jedným švihom udrela otravného strážcu do spánku rukoväťou dlhej pušky. Ten sa skosil dole a už ho práve vtedy naozaj netrápilo, či nejaká ženská pôjde do stanu. Lawliet sa prekvapil, keďže za ten čas, čo ju strážil, nikdy na jej tvári nevidel taký výraz. Plný zlosti, dokonca až agresie, ktorý hneď vystriedala ľadovo chladná maska.* Vďaka. *Povedala s hlasom, v ktorom sa ešte zachovali čriepky rozčúlenia a pritisla zbraň k mužovej hrudi tak silno, že sa skoro zapotácal.* "Ale, Vaše Veličenstvo..." *Nie, už nikto nebude protestovať. Nie teraz. Nie keď sa už pol hodinu snaží dostať cez štyri bariéry prituplých goríl, ktoré musela rôzne presviedčať.* O pár minút sa zobudí. Zostaňte tu. *Povedala, prekračujúc bezduché telo vojaka, akoby sa nič nedialo. Vlastne - pre ňu sa nič nedialo. Od stanu v zelených farbách ju delilo len niekoľko krokov, ako aj od svojej jedinej lásky. Dúfala, že už jej nik nebude brániť v ceste. Dúfala, že ho tam uvidí, že už možno bude pri vedomí, že jej venuje svoj úsmev, ktorý vedel vždy tak rozjasniť všetko, že rázom pre ňu bola noc dňom. Pomaly, opatrne, akoby sa bála, aj napriek tomu, že horela nedočkavosťou, odsunula kus dlhej látky siahajúci až po zem, ktorý plnil funkciu dverí. Prvé, čo zhliadla, bol Viktor a s ním aj Melian. Bolo to naozaj smiešne, smiešne a zároveň aj tragické. Už len z toho dôvodu, že princezná sedela pri Viktorovom lôžku a ona si práve vybavila jeho slová, že ak sa niekedy enesianské princiatko zamiluje, má dotyčnú eliminovať. Potichu a rýchlo. Ďalšou vecou bol fakt, že toto bol nepriateľský medický stan. A to, že ten muž, ktorý bol kedysi jej zamestnávateľom jej takmer zabil manžela. Bolo to neodpustiteľné. Aj napriek tomu, že pracovala bok po boku s Viktorom niekoľko mesiacov, nemala by problém ho nechať besným kojotom a supom zjesť jeho telo niekde uprostred Austrálie, všetko to natáčať a potom to poslať Melian expresnou poštou. Bola by schopná z neho urobiť sitko, ihelníčku, rozniesť ho v kopytách i v tú najneskorejšiu nočnú hodinu, len preto, aby pocítil všetko to zúfalstvo a bolesť, ktoré pocítil Raito a ona. Oči mierne privrela, keď sa pozerala na párik týchto hrdličiek zhora, ale nevenovala im ani jedno slovo, len jednoduchý pohľad, ktorý dokopy nič nehovoril, pretože všetko sa ukrývalo za bariérou. Na to však teraz nebol čas... Neprišla tu predsa kvôli tomu, aby sa postarala o život niekoho tak patetického, ako bol "bratranček". Nie, jej dôvod bol o niekoľko krokov ďalej. Ďakovala bohu, že sa nestretla s ďalším nepotrebným odporom, aby konečne prišla tam, kde túžila. Uvidela ho tam, ležať na provizórnom lôžku, ako ticho oddychuje a... žije. Aj napriek tomu všetkému žije. Dýcha. Rýchlim krokom sa vydala k posteli, na ktorej Raito ležal. Toľko hadičiek, infúzií, prístrojov. Ako elektronický prales plný lián. Bol bledší, ako kedykoľvek predtým, vlasy mal na vankúši skoro ako čiernu korunu a vyzeral, že už dávno stratil ducha, všetok ten život, ktorý v ňom bol ešte predtým, než odchádzal, než naposledy videla, ako odchádza z dverí paláca s pohľadom plným nádeje, ktorý venoval len jej. Ak by nevidela, že sa jeho hruď dvíha pod plytkými nádychmi, povedala by, že je mŕtvy. Zrazu pocítila takú bolesť - pálčivú, nepríjemnú, akoby jej niekto prebodával srdce špendlíkami. Nie, že by bolesť nikdy nezažila. Bolo agóniou každé ráno vstávať s myšlienkou, že Raito je niekde tu a nasádza svoj život v predných líniách. Táto bolesť bola iná. Clivá, dokonca až plačlivá. Vidieť svojho milovaného v takomto stave... Je ako prežívať tú jeho bolesť dvojnásobne. Padla na kolená a bariéra, s ktorou sa tu dostala, pomaly opadávala.* Raito... Drahý... *Šepkala potichu, keď svoje pery priložila k tým jeho s takmer mŕtvolnou farbou. Nežne ho pobozkala, dúfajúc, že ho neprebudí. Potreboval si oddýchnuť. A ona tu bude sedieť dokým neotvorí tie sivasté oči pripomínajúce búrkové mračná. Potom uvidí aj jeho jediného syna s utešenou tvárou, ktorý sa stal plodmi ich spoločnej lásky. V dobrom aj zlom. V bohatstve i v chudobe. Vždy pri ňom bude. Tak ako more bez hraníc je v tomto štedrá a v láske v bezodná. Vidieť a cítiť jeho prítomnosť bolo ako jesť polievku lyžičkou - nikdy sa jej nenasýtite, pretože láskou sa nedá nasýtiť. Jemne zobrala jeho ruku do tých svojich a v očiach sa jej nahromadili slané kvapky sĺz šťastia.*

(( Už sa mi nechce a takmer som zabudla na Doriana xDDD ))

*trocha zmraštila obočie a prezrela si ženu pred sebou od hlavy k pate. Nevidela sa jej nebezpečná ale v dnešnej dobe mohlo byť zabijakom aj nevinné dieťa* Teraz celkom presne neviem, koho máte na mysli..... *odpovedala jej vyhýbavo. Pravdepodobne to bol niekto z Yagamiho strany a to ju vobec nezaujimalo* Vo vnutri nájdete mnoho ranených.... Budte trošku presnejšia alebo tam vojdite.... *hovorila zlostnejšie ako to myslela. Dnešný den bol neskutočne únavnýa an nu to teraz dolahlo. Pretrela si dlanami oči a znova na nu pozrela, zhlboka sa nadýchla a pokračovala už miernejšie* Nemyslím, že su povolené návštevy. Viete je síce po vojne ale ešte stále hrozí určité riziko a teraz ked sú vo vnutri obe strany, je to ešte zložitejšie....... *snažila sa jej vysvetliť, že ju tam asi nepustia*

*Jemne prikývla hlavou, na znak pochopenia no mlčala. Až po chvíli sa rozhodla prehovoriť pokojným hlasom* každý sa mení* odvetila krátko, no rozhodla sa pokračovať* prajem ti s Amacarakou šťastie a spokojný život* nechcela povedať bez vraždenia, tak to ukončila radšej tak. Aj napriek tomu čo sa stalo, už dávno nepocitovala hnev. V jej srdci vládol len smútok, na iné emociee jej ani neostalo miesto*

* Sedela pri Viktorovi už pokojná jednou rukou držiac tu jeho a druhou ho nežne hladiac po lici. Ked zaspal a jeho tmave oci prestali svietit z jeho tvare vyzeralo to akoby sa opat ponoril do smrtelneho spanku no tentoraz to vsak už bolo preda len ine. teraz si potreboval oddychnuť no ona odmietala urobit to iste. Bude tu. Pri nom kde mala byt vždy. Zrak jej mimovolne padol na privesok, ktory jej dal vtedy na plese a tvarou jej preletel rychly zamysleny usmev. Odvtedy ako jej ho pripol na krk už si ho nezlozila, pretože vedela co vsetko predstavuje. Nebol to len obycahny sperk. V case vojny sa nan takmer neustale pozerala hladila ho bruskami prstov akoby to bola samotna Viktorova tvar a snazila sa najst v jeho odraze niečo z lakaveho svitu Viktorovych ocí. Zo zamyslenia ju vytrhol pohyb latky, ktora oddelovala vnutro stranu od vonkajsieho priestoru v tabore. Vzapati takmer rozhorčene vyskočila na nohy ked si vsimla kto to narobol taky velky krik, byvala Viktorova asistentka. Jej jedovite zasicanie, že ma byť laskavo tichsie vsak zarazilo prekvapenie ked sa žena vrhla k posteli princa Yagamiho a zahrnula ho laskyplnymi osloveniami beruc mu ruku do svojich dlaní. Vedela, že sa Viktorov bratranec oženil no nevedela, že prave s nou, Shiroi. ste si pamatala na ich posledne stratnutie a tiež ake pocity to v nej vyvolalo, preto len nesuhlasne skrivila tvar a nenavistne flochla po muzovi, ktory sa stale neprebral. Kiežby to tak ostalo už navždy.*

* Ani nevedel ako dlho ho obklopovala všadepritomna temnota. Cítil ju dokonca aj v plucach a naplnala mu každu aj tu najmensiu zilku v tele akoby bola jed, ktory sa v okamihu rozleje v krvi a premiesa sa s nou. Teda takyto je to pocit? Byt mrtvy? Nemal by prestať myslieť? Ved smrť zabija nielen telo, ale umlčuje aj myslienky. Aspon to si doteraz myslel. Opat len tma, nic... ziadny zvuk...a predsa. Citíl. Na ruke ten slaby dotyk a potom hlas, ktorý sa mu prihovaral. Určite jemu, ved kto by mal taky sldky a nezny hlas ako jeho Shiroi, jeho žena. Bal sa otvoriť oči v domienke, že peklo sa s nim zahrava a posiela mu na uvitanie hlas milovanej ako poslednu pripomienku na stastie, ktore ho stretlo . Ako jeden z prvych uderov pomsty za cely jeho život , ktorý prežil bez vacsich skutkov dobrodinectva a hrdinstva.
Hlas bol vsak nastojcivy a on nemohol dlhsie ignorovať svoju tuzbu aj keby sa mal rovno pozrieť do oči sameho vladcu pekla. Len s namahou aku dosial v zivote nikdy nemusel vynalozit otvoril oci pricom ho vzapati zaplavilo ostre svetlo a vom ... tvar anjela. Nijaky demon, nijake peklo... len tvar, ktoru tuzil uzrieť naposledy predtym ako na bojovom poli zavrel oci. Chcel ju nežne osloviť menom no z pootvorenych suchom dopukanych pier mu vysielo len nezretelne zachrapcanie.*

To je v poriadku, určite pustia. Dakujem * usmiala sa pokojne na ženu pred sebou pričom jej vanok, ktory zafukal od vychodu vytiahol z jednoducheho ucesu par pramienkov sedivych vlasov. Natiahla sa rukou k ženimu licu a jemne ju po nom pohladkala dlanou, na ktorej bolo citit mozole.* Potrebujete si odychnuť.* odvetila kratko a venujuc žene posledny upokojuci usmev obisla ju smerom k stanu. Neprasela vela krokov ked si vsimla do neho vchadzat dalsiu ženu. Vyraz na jej tvari prezradzal odhodlanie dosta tsa dovnutra a potom...jej tvar sa stratila za zavesom.*

*prekvapene pozrela na ženu, ktorá sa stratila za závesom* má pravdu *zahundrala si sama pre seba ale jej zvedavosť bola moc veľká, vkročila do stanu a postavila sa do tiena, zvedavo si prezerala dianie vo vnútri, dvaja nepriatelia s ludmi na ktorích im najviac záležalo... Uškrnula sa nad ironiou osudu a zvedavo pozorovala ženu s ktoru sa pred chvílou rozprávala*

*Telom jej prešla vlna šťastia, keď zbadala, že sa na ňu dívajú tie dve najžiarivejšie a najkrajšie drahokamy na svete, ktorých hodnota sa nedala ani vyčísliť. Jeho pohľad bol teraz pre ňu ako spása, voda pre človeka, ktorý už dlhé dni a noci blúdi po vyprahnutej púšti bez kvapky vlahy. Radosť si našla svoju cestu von aj v podobe sĺz, ktoré jej stekali v teplých pramienkoch po bledých líciach.* Pšššt... Nehovor, potrebuješ si oddýchnuť. Už som tu... pôjdeme domov... *Hovorila potichu, chlácholivým hlasom, zatiaľ čo sa k nemu naklonila a hladila jeho čierne havranie vlasy nežne, akoby by bol najväčšou drahocennosťou v jej živote, no zároveň ho nechcela viac trápiť, i keď mala chuť ho zobrať do náruče a už ho viac nikdy nepustiť, aby už nemusel vsádzať svoj život do predných línií. Vtisla mu letmý bozk na pery, stále neprestávajúc v jej dotykoch.*

((Ospravedlňujem sa, že také krátke a suché, ale som na návšteve a yzo všadiaľ počujem strelbu, kedže tu drtia Call of duty a k tomu ešte "Ty kkt, dobre sme ho odj*bali" -_-"))

*očkom na ňu pozrie a odpovie jej *od 15 ma zaúčal otec...* chytil do ruky skalpel a pevnou rukou otvoril hrudník a snažil sa zastaviť krvácanie* podajte mi prosím nejaké tampóny...... a svorky...*hovoril jej snažiac sa zachrániť tomuto človeku život* vy ste tiež doktorka? *zvedavo sa jej vypytoval*

* Shiroi upokojujuci hlas sa k nemu prederie do akehosi tmaveho oparu, ktory mu este vždy trochu zahaloval zrak a nedovolal mu celkom uzriet jej tvar. Ale ked na svojej tvari pocitil nežny dotyk jej ruk polozil hlavu opat na vankus citiac ako mu telom prebehla vlna bolesti, ktora akoby sa rozlievala vsetkymi smermi priamo z jeho hrude. Chcel jej povedať ako velmi ju miluje a ako mu je luto, že vlastne velku cast o jeho zivote pred nou zamlcal. Vtedy ked si myslel, že zomrie myslel na to a chcel zostat nazive aj z toho dovodu aby sa klmastva aj ked milosrdne medzi nimi navzdy skoncili. To ci je v stane so Shiroi sam alebo nie nebol schpny vnimat a spomienka na Viktora ako mu z ust vyteka pramienok krvi bol novym obrazom , ktry ho mal strasit v nocnych morach. Všetko pre vyšie dobro...teraz tomu ani sam neveril a keby mohol ironicky by sa pousmial sam nad sebou... smrť a život , život a smrť a medzitym len velmi kratky cas, ktorý on investoval do nespravnej firmy menom vojna.*

Snaž sa čo najskôr vyzdravieť... *Šepkala mu do ucha tichým, chlácholivým hlasom, snažiac sa ho tak povzbudiť, keďže sa hovorilo, že od zdravotného stavu často záleží aj to, aký je psychický stav pacienta. Dobré a radostné správy mohli pôsobiť viac než akýkoľvek liek, proti bolesti nebolo lepšieho morfia ako úsmevy blízkych, ich povzbudivé slová, kytice, ktoré hrali farbami spoločne s kartičkami, na ktorých bolo napísané "Skoro sa uzdrav" zdvihli náladu natoľko, že človek rázom zabudol, či trpí nejakou chorobou či zranením. Už len vedomie, že na vás niekto myslí, že na vás niekto čaká vás dokáže posilniť natoľko, že máte silu aj na zdvihnutie celého Olympu. A práve pre nich máte chuť sa čo najskôr opäť postaviť a zažívať s nimi krásne a pamätné okamihy, ako tomu bolo predtým.* ...na druhej strane bojiska ťa čaká niekto veľmi maličký a rád by videl svojho ocka. *Riekla a pery sa jej rozšírili do mierneho úsmevu. Pri pohľade na Raita v jej mysli však vzkŕsli iné myšlienky - boj ešte nie je prehratý. Ba naopak, práve ešte len začal. Ak nevyhral súboj, nebude mať Zem. Ak nebude mať Zem, nebude mať liek, a v tom prípade.... Nechcela na to ani pomyslieť, podvedome stisla jeho ruku ešte pevnejšie. Už len predstava, že už nikdy nepocíti jeho bozky, že neuvidí, ako jeho syn vyrastá. Bolo to príliš ubíjajúce.* Milujem ťa, nechcem o teba prísť... *Mimovoľne povedala. Jej slová si mohol vysvetliť rôzne... Ak by vedel, že jeho život aj tak visí na vlásku.*