Raito Yagami, 18.3. 2008, Tak blízko a predsa tak ďaleko

Čierne auto s rovnako matnými sklami zahlo za roh ulice a o chvíľu sa opäť vynorilo v pomerne rušnej časti mesta, ktorú charakterizovala hustá zástavba budov. Avšak ani jedna z nich sa nemohla porovnávať s architektonickým skvostom organizácie SULPHIUM, ktorá sídlila na Zemi už pekných pár rokov bez toho aby do povedomia ľudstva vstúpila svojim skutočným významom no najmä pôvodom. Budova navrhnutá mimozemšťanmi bola, v duchu moderných línií a architektúry, vystavaná piatimi podlažiami nevnímajúc archív zaberajúci podzemné priestory. Navonok to vyzeralo tak, že stavba nemá žiadnu hranatú stenu, ale špirálovito sa obtáča okolo hlavného átria v podobe obrovskej zemegule z priezračného skla a ocele striebristého nádychu. Skutočný skvost modernej doby, jeden zo siedmych divov sveta posledného storočia.
Auto zastalo pri obrubníku len pár metrov od vstupnej brány organizácie práve v momente keď sa z ťažkých olovených mrakov na oblohe spustili prvé kvapky dažďa. Zadné dvere sa otvorili a vzápätí sa chodníka dotkla noha obutá v elegantnej čiernej topánke. Po chvíli sa k nej pridala aj druhá nasledovaná dlhým tmavomodrým plášťom, ktorého spodný lem, a ako sa neskôr ukázalo aj golier či priestor v okolí gombíkových dierok, bol vyšitý tenkými striebornými až do sivasta prechádzajúcimi niťami. Všetko dokonale zladené nielen s ostatnými časťami oblečenia no najmä s jeho nositeľom. Ten akoby si však rozruch, ktorý spôsobil jeho príchod u niekoľkých náhodných okoloidúcich ani nevšimol. Zafúkal vietor, ktorý prichádzajúcou búrkou naberal na rýchlosti a pár pramienkov jeho havraních vlasov mu prilepil na bledé líca. Vyvrátil tvár trochu dohora a nechal si na ňu dopadnúť niekoľko chladivých kvapiek dažďa. Ani tie však nemohli zmyť až prílišnú bledosť jeho pokožky a vyrovnať bolestivé vrásky okolo úst keď v návale novej bolesti stisol tuho pery aby aj napriek jej intenzite nevypustil z nich ani ten najtichší povzdych. Tmavnúcu oblohu preťal blesk nasledovaný hrozivým dunením, ktoré sa však Raitovi, ešte stále stojacemu uprostred chodníka, zdalo len slabým odvarom toho, čo sa pri búrkach dialo na Telarione.
Keď mu chlad prostredia začal pomaly prenikať do tela v podobe tisícich bodajúcich ihiel vykročil rovno popod bránu organizácie a náhlivými krokmi sa dostal až k preskleným dverám átria. Ráznym potisnutím ich otvoril a v momente keď sa ocitol dnu už pred ním stál jeden z pracovníkov recepcie. Úctivo sa mu uklonil, na Raitov vkus až príliš úctivo, a s úlisným úsmevom na perách sa ho opýtal ako mu môže pomôcť.
- Pán...- Raitove oči skĺzli po mužovej hrudi až na štítok s jeho menom pripnutým o chlopňu uniformy, ktorý prečítal s pobaveným úškrnom. - ...Jacobson. Jediná pomoc, o ktorú by som vás rád požiadal je tá aby ste sa mi láskavo odpratali z cesty. Myslím, že tejto organizácií som už poskytol dosť veľkú finančnú podporu na to aby ste konečne začali robiť niečo užitočné.-
Ohúrenému Jacobsonovi spadla na chvíľu z tváre maska prehnanej úslužnosti a nahradila ju nefalšovaná zlosť, ktorú sa však zo strachu snažil stlmiť ďalším prehnaným úklonom.
- Samozrejme pane. Očividne viete celkom presne kam máte namierené. Ešte raz prepáčte, že som vás zdržal. Nevedel som, že do tej časti máte dovolený prístup.-
- Tak si to do budúcnosti láskavo zapamätajte a neskúšajte na mňa divadielko s obyčajným návštevníkom. Váš šéf by s vami nebol veľmi spokojný keby sa dozvedel o mojej nespokojnosti. – Raito obišiel muža s výzorom írskeho setra a nerušene pokračoval v ceste k bočným výťahom pre personál. Čas, ktorý strávil v rozhovore s nepoučeným zamestnancom organizácie by sa mohol niekomu zdať príliš krátky na to aby vyvolal u neho toľko podráždenia, ale keďže skutočnosť bola taká aká bola, teda vonkoncom nie ružová, nemohol si dovoliť stratiť ani o minútu naviac.
Nechal sa zviezť až celkom dolu, na prízemie kde sa okrem archívov s vyradenými dokumentmi nachádzali aj najmodernejšie vybavené laboratória na Zemi, o ktorých existencii však ona sama nemala ani to najmenšie tušenie. Prešiel niekoľkými bezpečnostnými kontrolami na umožnenie vstupu do výskumného komplexu a dlhou chodbou osvetlenou ostrým svitom neónových lámp došiel až k hlavnému laboratóriu. O takomto čase sa v ňom zdržiaval len jeden človek, ktorého súrny odkaz zapríčinil jeho rýchly odchod z Telarionu a nevítanú návštevu Zeme.
- Pán Aladron...Mark.- oslovil Raito vedca, ktorý sedel za svojím pracovným stolom a tak horlivo sa pozeral do mikroskopu až sa zdalo, že nič okrem toho, čo pod ním vidí už nedokáže vnímať. Predsa len jeho krstné meno vyslovené z Raitových úst malo na neho požadovaný účinok a tak sa ako v snoch odtrhol od okulára a venoval mu roztržitý pohľad.
- Ach prepáčte pán Yagami som natoľko zaujatý tým úžasným objavom, že sa už nedokážem sústrediť na nič iné. Ani jesť, ani piť, ani spávať...Pozrite sa sám a všetko pochopíte. – Mark s nadšeným vedca, ktorý sa práve chystá odhaliť verejnosti svoj prevratný objav vyskočil zo stoličky aby uvoľnil Raitovi miesto pri mikroskope. Ten nedočkavo splnil jeho žiadosť no ak mal byť úprimný nebol z toho, čo videl o nič múdrejší než predtým. Akési nespočetné množstvo malých špirálovitých zoskupení narúšalo štruktúru niečoho tvarom veľmi podobného nervovým bunkám.
- Asi ste do mňa vložili priveľké nádeje. Nie som z toho schopný nič vyčítať. Budem sa musieť obrátiť na vás aby ste mi to vysvetlili. Čo ste zistili?- Raitov hlas znel pokojne iba navonok avšak v skutočnosti sa mu srdce na chvíľu stiahlo v napätom očakávaní a prestalo na sekundu pravidelne biť. Mark sa rozosmial takmer bláznivým smiechom a v očiach sa mu horúčkovito zaligotalo. Bolo na prvý pohľad zrejmé, že sa dostal do svojho živlu.
- Pán Yagami je mi nesmiernou cťou predstaviť vám Lorustus Lumerus...pekné meno však? môj nápad ...jedinú morskú baktériu prežívajúcu v hĺbke na úrovni tej najhlbšej oceánskej priekopy. Jediná svojho druhu...žijúca len na Modrej planéte...neskutočný zázrak, ktorý dokáže to, čo pred ním nič iné nedokázalo...- Mark niečo rýchlo naťukal na klávesnici svojho počítača pričom sa na obrazovke ukázala séria niekoľkých obrázkov. Opäť tu boli prítomné špirálovité zoskupenia, ktoré sa pri bližšom pohľade zmenili na jeden živý organizmus – Lorustus Lumerus. Na nasledovných troch obrázkoch zase bolo vidno ako napáda výčnelkovitú štruktúru s mikroskopickými zakončeniami vírusu a postupne ju mení na neškodné viróny obyčajnej chrípky.
- Vy ste génius! Ako sa vám to podarilo? – zvolal ohromene pričom mu v hlase zaznel kus obdivu nad objavom, ktorý znamenal vykúpenie nielen pre neho, ale aj pre ostaných obyvateľov nakazenej planéty. Znamenalo to, že už nikto nemusí zomrieť...Zem ich zachráni. Opäť im podá pomocnú ruku. Raito bol nadšený ako nikdy v živote. Dokonca ho prešla už aj nechuť z dlhého cestovania pri vidine nového zajtrajška. Uznanlivo potľapkal vedca po pleci, ktorý sa vzápätí pustil do siahodlhého vysvetľovania svojho najlepšieho objavu.
- Dalo to riadnu prácu preskúmať všetky možné aj tie najmenej prístupné vzorky blízkych planét, ale mojim favoritom bola už od začiatku Zem. Má tak dokonale vyvinutý ekosystém s nesmiernou rozmanitosťou organizmov akú nemá ani jedna zo zvyšných plané Equilibria. K Lorustus Lumerus som sa dostal len úplnou náhodou cez jedného môjho známeho v oceánografickom ústave. Je to veľmi vzácna vzorka, pretože do takej hĺbky kde táto baktéria žije môžu preniknúť len mimozemské a nie pozemské výskumné ponorky. Objav jej schopností bol celkom náhodný porovnateľný s náhodnosťou objavenia penicilínu...lenže...- Mark sa opäť raz natiahol ku klávesnici počítača a obrázky Lorustus Lumerus nahradila bežná výpočtová schéma aká sa zvykla robiť pri ťažbe ropy spod oceánskeho dna. Raitovo nadšenie sa v neblahom tušení začalo pomaly rozplývať. Stačilo na to jedno jediné slovo.
- Teoreticky by nebol problém získať niekoľko vzoriek z povrchových častí dna no nestačí to na výrobu vakcíny pre také množstvo ľudí. Účinok baktérie pri malom množstve vírusu s akým som pracoval teraz bol úspešný no v porovnaní s celým oraganizmom...Museli by sme získať oveľa viac vzoriek a z hlbších častí spod dna podobne ako sa tu zvykne ťažiť aj ropa. Lorustus podľa mojich výskumov má hlavné kolónie práve tam a na povrch sa dostáva vyplavovaním z hlbokooceánskych gejzírov. Ľudia samozrejme techniku, ktorá by takú citlivú ťažbu zvládala, nemajú. Dokážu sa síce dostať do určitej slušnej hĺbky, ale zase nie až tak hlboko ako potrebujeme my. Pre nás by to problém nebol, s našou vyspelejšou technikou, ale ako som už povedal ťažba je taká háklivá, že by ju Zem nezvládla.- Mark naťukal pár údajov do počítača a na obrazovke naskočil graf.
- Toto sú otrasy zaznamenané za posledných pár rokov pri pohybe litosferických dosiek a ich následnom náraze na inú časť pevniny. A toto...sú zase otrasy zaznamenané pod hladinou oceána vyvolané činnosťou podmorských sopiek. Ak začneme ťažbu...- opäť sa ozval zvuk klávesnice a línia grafu sa nápadne zmenila. –... zosilníme účinky otrasov na neprípustnú hranicu. Narušíme ekosystém a bum! Prídu vlny väčšie ako päť vysokopodlažných budov dokopy a to je iba zlomok toho, čo sa stane potom. Všetok život na Zemi pochová láva z novo prebudených sopiek. – Mark sa dramaticky odmlčal a pozrel do bledej Raitovej tváre, ktorá už vôbec nebola taká nadšená ako pred malou chvíľou. Neznesiteľná bolesť sa opäť ozvala tentoraz silnejšia ako kedykoľvek predtým.
- Mali by ste si zobrať ten liek na potlačenie účinkov vírusu pán Yagami...nevyzerát...pán Ygamai! - Mark vyskočil zo stoličky práve vo chvíli keď sa Raito v kŕčoch zviezol na Zem a sťažka lapajúc po dychu pohľad ešte raz uprel na graf predpovedajúci zánik ľudstva...

Kks, klaniam sa, jedna z najlepších RPG prác, čo som čítala
Možno Lorustus lumerus bude fungovať aj na moju chrípku

uuuu....skvele!
nazoaj kvalitna praca
uz to vidim...Raito -dobracisko velke- obetuje svoje zdravie a nepovoli "tazbu" Lorustus Lumerus

To by sa vymykalo z jeho "egoistickej" povahy

no vsak prave preto