RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 Raito Yagami, 12.05. 2008, Volím si život, volím si smrť...

Goto down 
AutorSpráva
Raito Yagami
Princ
avatar

Male
Počet príspevkov : 514
Rasa : mimozenšťan
Vek postavy : 35 rokov, 12.12.3996
Povolanie : princ Telarionu

OdoslaťPredmet: Raito Yagami, 12.05. 2008, Volím si život, volím si smrť...   Po máj 12 2008, 21:38

„ Pane, povedala alebo urobila som niečo, čo vás nahnevalo?“ akvamarínovo modré oči Raitovej milenky sa upreli na jeho chrbát pričom sa veľmi snažila aby sa jej netriasol hlas.
„ Nie Tara, bola si skvelá.“ odvetil jej Raito sediac na kraji postele a zapínajúc si gombíky na košeli. Tie slová vyslovoval s takou unudenosťou až bolo celkom jasné, že ich má vo zvyku používať veľmi často. Ale už sa rozhodol...Získal od tmavovlasej krásky všetko, čo chcel a nič viac nepotreboval. Začínal ho až príliš nudiť jej podriadený postoj. Mohol byť vďačný jedine za to, že v posteli do nej vošlo aspoň trochu života.
„ Tak prečo...?“ Tare sa zlomil hlas a slzy jej začali stekať po lícach no Raito akoby to ani nezaregistroval. Stále k nej sedel otočený chrbtom a naťahoval si na nohy čižmy až zrazu pocítil ruku svojej bývalej milenky na pleci.
„...prečo ma chcete opustiť?“ odvážne dokončila Tara a bol to možno prvýkrát, čo urobila v Raitovej blízkosti prvý krok k rozhovoru.
Prestal si obúvať čižmy, pustil ich z rúk až s tichým buchnutím dopadli na dubovú dlážku jeho spálne a pomaly sa k nej otočil. Pozrel najskôr na jej ruku spočívajúcu na jeho pleci a chvejúcu sa ako lístie vo vetre, potom svoje oceľovosivé oči uprel do jej akvamarínovo modrých a chvíľu tak zostal na ňu hľadieť.
„ Nikdy som si na teba nerobil nároky, a tak nemám čo opúšťať.“ jeho slová boli tiché, ale dostatočne vystihovali všetko čo jej chcel povedať. Vedel, že nimi dievčaťu ublížil natoľko, že ju od seba nadobro odoženie no bolo mu to jedno. Bol k nej už dostatočne štedrý a jej prípadné výčitky svedomia, že mu tak ľahko podľahla jej splatil nespočetným množstvom ženských taľafatiek, ktoré tak zbožňujú.
„ Si ku mne krutý môj pane...po tom všetkom...“ Tara sa očividne nemienila vzdať a Raitovi už dochádzala trpezlivosť.
„ To všetko bolo len to, že sme si navzájom večer ohrievali posteľ.“ Chcel striasť Tarinu ruku zo svojho pleca no ona sa ho držala ako kliešť. Chvíľu ešte váhala no potom, keď zbadala, že Raito pokračuje v obúvaní, horúčkovito zo seba dostala.
„ Pane, ale ja som tehotná...je to vaše dieťa.“ Aby svojim slovám dodala viac pravdivosti druhú ruku si priložila na brucho až sa jej prikrývky zošuchla k bokom a odhalila jej nahé pevné prsia.
Raito jej už nevenoval ani jediný pohľad. Mal čo robiť aby sa ovládol a obával sa, že keby sa tej žene ešte raz pozrel do očí asi by ju zaškrtil vlastnými rukami. Myslel si, že bude rada keď jej dá už konečne pokoj vzhľadom na to aká bývala v jeho prítomnosti nesvoja, ale ona sa mu rozhodla klamať! A to neodpustiteľne. Vstal a prešiel k dverám do svojej izby. S rukou na kľučke sa zastavil a venoval jej posledné pohrdlivé slová.
„ Možno v druhom živote Tara Martinesová, v tomto si totiž neplodná no ak sa my dvaja ešte niekedy stretneme dávaj si pozor na to, aké klamstvo sa rozhodneš použiť vždy si zistím to, čo potrebujem ešte skôr ako k niečomu dôjde....“ vyšiel na chodbu bez jediného slova rozlúčky a keď za sebou nadobro zavrel dvere necítil nič. Ľútosť? Výčitky svedomia? Hnev? ...Nie. Celkom isto nič necítil. Už to nikdy nedokáže...
Zanechal úvahy o svojej bývalej milenke spolu s ňou za dverami a zamieril do svojej pracovne v opačnom krídle paláca. Prechádzajúc cez dlhé chodby, na stenách ovenčené stuhou farebných obrazov sa jeho myšlienky opäť ako už veľakrát za ten deň a tiež ako po iné dni upli k jeho minulotýždňovej návšteve na Zemi. Tak dlho čakal. Celý jeden prekliaty týždeň, ale už stačilo!
Vrútil sa do svoje pracovne ako studený závan vetra a zamieril rovno za vysoký naleštený mahagónový stôl, za ktorým zvykol tráviť mnoho zo svojho pracovného aj voľného času. Unavene si sadol kresla, na chvíľu zavrel oči a vychutnával si to úžasné ticho dopĺňané len tichým nevtieravým praskaním horiaceho dreva v kozube zaberajúceho celú jednu stenu naproti jeho pracovnému stolu. Stále so zavretými očami naslepo siahol po kôpke listov úhľadne uložených na kraji stola a otvoril oci až vtedy keď mu papier zašuchotal medzi prstami. Nevedel, či to, čo sa z nich dozvedel v ňom má vyvolávať radosť alebo len ďalšie obavy a dohady. Krátkym mávnutím zápästia jeden z listov otvoril a dokázal vnímať len podpis odosielateľa...“ ...Tvoja milujúca matka.“
Áno. Matka. Žena, o ktorej si myslel, že už je dávno mŕtva. Žena, ktorá mu dala život no potom ho s ním zdieľala len chvíľu nie dosť dlhú na to aby si presne vedel vybaviť jej tvár no dostatočne dlhú na to aby k nej od začiatku až dokonca cítil synovskú lásku aká sa smrťou nekončí, ale prežíva v záhyboch srdca rovnako ako bolesť nad jej stratou. Prvý list mu prišiel len o niekoľko dní po jeho návšteve Sorielu keď ešte nevedel, že práve tá sa mu stala osudnou. Jeho matka sa mu v ňom ozvala zo sveta mŕtvych tvrdiac, že nikdy mŕtva nebola a že mala veľmi dobrý dôvod na to aby ho na túto „ nepodstatnú maličkosť“ neupozornila už skôr. Dočerta! Bol dokonale zmätený a ak niečo z duše nenávidel tak to boli jeho vlastné zmätené myšlienky, ktoré mu zabraňovali v triezvom uvažovaní. Jedno, čo ho miatlo najviac bola matkina prosba, ktorú opakovala v každom liste. „ Musíš zachrániť Soriel syn môj lebo tým nezachrániš len seba a ostatných nevinných, ale aj mňa...ak ti samozrejme záleží na tom aby si sa dozvedel pravdu. Už nie je veľa času...“
Pri tejto pasáži sa Raito obyčajne len ironicky uškrnul a čudoval sa, že črta De Cruerovcov sa v plnej miere prejavila aj u nej. Mala až nezvyčajnú schopnosť pobúriť svojimi slovami a zároveň nimi pripomenúť dôležitosť toho, čo žiada. Samozrejme, že sa chcel dozvedieť pravdu. Odvtedy ako dostal jej prvý list a nechal overiť jeho pravosť až pekelne túžil urobiť si jasno v myšlienkach. Lenže aj keby tie listy od nej nikdy nedostal nemohol zabudnúť, čo choroba robí so Sorielom a jeho obyvateľmi. Dopekla nech si druhí myslia čo chcú, že je sebec, že mu ide len o vlastnú záchranu...no nemohol žiť s vedomím, že pozná liek a zatiaľ na planéte umierajú nevinní. Pôsobil chladne a nevrlo, ale vedel aký je to pocit mať dieťa a potom oň prísť takým krutým spôsobom akým bola zbytočná smrť. Cítil tú bolesť v sebe a vedel, že sa bude stupňovať stále viac a viac...vtedy si spomenul na tie bledé vychudnuté tváre, vpadnuté bolesťou preplnené oči a začal nad všetkým, čo sa dozvedel od Marka chladno uvažovať. Bola pravda, že keby chcel získať liek zničil by Zem. Bola by to jej neodvratná záhuba. Sedem miliárd ďalších nevinných životov by bolo vyhladených, obetovaných...a prečo? ...Lebo jemu viac záležalo na svojich vlastných ľuďoch a v neposlednom rade i na matke aj napriek tomu ako sa zachovala a...chcel sa dozvedieť pravdu. Bol sebec. To áno. Nikdy sa to nesnažil poprieť sám pred sebou, ale bol aj panovník až potom obyčajný muž.
Sedem miliárd ľudí proti desiatim miliardám Sorielčanov. Keď to zobral z hľadiska nezaujatého pozorovateľa vychádzalo mu viac proti pre Zem ako pre Soriel no keď do tohto nezaujatého pohľadu vniesol aj niečo, niečo zo svojho chladného srdca ...jeden jeho úlomok, ktorý sa možno roztopil v žiare plameňov z kozuba vedel, že sa práve chystá vykonať jednu z najväčších špinavostí za celý svoj život, ktorý sa topil v samej čiernej špine. Cítil sa ako sudca a kat v jednej osobe. Sudca, ktorý nemôže byť spravodlivý a kat, ktorý nemôže byť milosrdný. A tu bol ďalší problém. Gyro a Enesian. Dva planéty, ktoré sa priživovali podobne ako Telarion no ešte oveľa viac na ľudskom druhu. Ich krv miešali so svojou aby vôbec mali nejakú šancu prežiť a nevyhynúť. Ak zničí Zem, pripraví ich o najlepšieho koňa, ktorého mali v stajni a to by samozrejme ani jedna z planét nedopustila. Obe by sa postavila na stranu Zeme lebo by to boli ich záujmy, ktoré by predovšetkým bránili.
Jediný možný spôsob bol získať väčšinový podiel z kolonizovanej Zeme aby bol vo výhode a mohol by si robiť, čo chcel. To znamenalo, že bude musieť navštíviť Viktora a ukázať mu Odysovu dedičnú listinu. Samozrejme mu o svojich skutočných úmysloch nepovie ani slovo, pretože keby sa jeho bratranec dozvedel, čo ma v pláne hneď by sa ho pokúsil od jeho záujmov odhovoriť a to za každú cenu. Takto bude mať aspoň čas získať to, čo chce overeným úradným postupom a keď nie...bude vojna. Vojna však bude tak či tak...už teraz jedna zúrila v jeho vnútri a bol známy už aj víťaz a porazený. Svedomie ho opustil a odišlo si lízať rany do kúta srdca utŕžené od sebectva...Zem padne alebo padne on a Soriel s ním. Poslednú baštu medzi mierom a vojnou tvorili zvyšné planéty Eqilibria...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
 
Raito Yagami, 12.05. 2008, Volím si život, volím si smrť...
Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: Iné :: RPG práce-
Prejdi na: