Amacaraka, 2.8.2008, nočné mory

Večer mala ťažký. Keď bola stále doma, to ju unavovalo natoľko, že by celý deň prespala. Ale ona potrebovala stále pohyb. A preto sa bola poprechádzať a neskôr si aj zabehať. Kvôli vojne ktorá nastala vedela, že bude potrebovať plno energie a hlavne veľa výdrže. Ale jej zdravotný stav jej to nedovoľoval. To, že bola tehotná vedela takmer na sto percent, ale keď to nemala čierne na bielom, nechcela si to vsugerovávať, aby nebola napokon smutná. Večer, keď si líhala vedľa Mikea po vášnivom milovaní ktorým si skrášlili večer, už bola unavená a skôr než mu stihla čokoľvek povedať, zaspala.

Bežala zo všetkých síl, ktorých jej už žiaľ veľa nezostávalo. Vedela ale že musí ďalej bežať. Závisel od nej život jej rodičov. Nevedela odkiaľ a ani ako sa na tom desivom mieste ocitla, ale toto vedela. Cítila to hlboko v srdci že potrebujú jej pomoc, ale musí sa naozaj poponáhľať. Vysoké steblá trávy ju šľahali do tváre ako biče ktoré jej chceli spôsobiť len muky, ale ona sa nedala. Všetko okolie akoby bolo proti nej. Akoby ani príroda jej nechcela pomôcť. Hmla ktorá ju obklopovala čím ďalej tým viacej hustla a ona mala problém s orientáciou. Nevedela, či krúži stále do kruhu, alebo chodí rovno.
„Otec! Mama!“ kričala z plného hrdla, no cítila ako jej odchádzajú hlasivky. Musela dlho kričať, keď už nevládali preťať to ohlušujúce ticho, ktoré ju čím ďalej tým viacej dráždilo. Otáčala sa vôkol seba a už nevedela kam ísť, keď zrazu z diaľky počula spev. Bol to spev jej otca a matky. Spievali potichu, akoby si čosi len šomrali. Obzerala sa okolo seba, ale cez tú nepreniknuteľnú hmlu nevidela takmer nič, ale....
„Strom..“ šepla neveriacky do ticha a poponáhľala sa k nemu. Niekoľkokrát zakopla a spadla kým sa jej podarilo prísť ku stromu. Z hrdla sa jej vydralo tiché chrapčanie, ktoré malo byť skôr výkrikom, ale hrôza ktorá ju zasiahla jej viacej nedovolila. Na strome sa hompáľali obesení jej rodičia a ticho napoly šepkali a napoly spievali bolestnú báseň:

Kolíšeme sa tu, kolíšeme,
narážame telom do šibeníc.
Z očí unavenej smrti vanie chlad.
Ticho- ako hladný havran- krúži nebo,
vietor zvoní na ostrohách piat.
Iná noc už nepríde, nech neprichádza.
Za odretým múrom dní sa odrazu
skončí zem, čo spod nôh bola vytrhnutá.
Priškrtený chladnou vlahou povrazu
skučí nad cestami žiaľ a nárek.
Ako upíry sa zahrýzame do snení,
dopíjame život smädným zrakom.
Mesiac pre nás býval nočným znamením,
kým jak oko obesenca nevytiekol z mrakov.
Kolíšeme sa tu, kolíšeme,
narážame telom do šibeníc,
v labyrinte udalostí, prostred hviezd,
z dlhých rúk nám vylietajú tiene-
slučky prstov na mŕtvy a hrozný spánok miest.
Narážame telom do šibeníc.

Amacarake sa nakoniec podarilo vykríknuť čo je hlasivky stačili, ale mŕtvoly jej rodičov neprestali. Práve naopak. Pokračovali, ešte prísnejšie a ešte silnejšie.

No a potom
prichádzame večerami po kvíliacich schodoch
do tých istých bytov, v ktorých mŕtva lampa tlie,
budíme sa v jeseni, vždy v jeseni,
pred očami zíva čierna jama dvier.
Potom do dlžizných ulíc, ktoré hustnú v hmle,
kladú hmatateľný odpor.
Naše hlavy- opŕchnuté stromy-
stína purpurové slnko ako topor.
Potom ďalej, potom ďalej, potom ďalej,
do bezsennej noci nesúc v prázdnych rukách handry dychu,
cez spletenú tancujúcu alej
medzi čierne hviezdy- zamrznuté v tichu.
Potom ďalej, potom ďalej, potom ďalej,
v húšti zjavení a tieňov zapletení,
precitneme, rozkolíšeme sa znova,
narážajúc telom do šibeníc.

A potom opäť to ohlušujúce ticho. Zlyhala. A ona to vedela. Vedela, že keby bola rýchlejšia, alebo keby nedlbala na bolesť tela, zachránila by svojich rodičov. Hmla sa všade vôkol nej ešte viacej rozšírila a ona už nedovidela ani strom, ani otca s matkou. Slzy, ktoré jej stekali po tvári už pomaly začali schnúť, aj keď ona ďalej plakala. Žialila nad stratou milovaných ľudí. Musela to prežívať znova. Znova ten smútok ktorý prežila ako malé dieťa teraz cítila, akoby to nebolo nič predtým. Myslela si, že je už koniec, ale žiaľ to nebol ani zďaleka koniec. Z vyčerpanosti sa zvalila na zem, do mokrej trávy, ktorá sa teraz hrozivo týčila na ňou. Pozorne sa zahľadela na jej vrchol na ktorom bola kvapka krvi. Nadvihla sa na lakte a zadívala sa do kvapky. Videla tam svoju tvár, ale čosi hovorila. Jemne pohybovala perami a čosi jej stále šepkala. Musela sa úplne skloniť k nej aby začula čo má počuť.
„Pod lampou býva najväčšia tma!“ hrozivo hovorila stále dookola jej tvár. Keď sa odtiahla a pozrela sa opäť do kvapky, už tam nevidela samú seba. Bola tam tvár vedca! V rukách držal injekčnú striekačku a hrozivo sa usmieval na ňu. Otočila sa a s výkrikom sa postavila na nohy. Stál tam on a v rukách naozaj zvieral striekačku naplnenú tmavomodrou tekutinou.
„Teraz zomrieš, ako tvoji rodičia.“ šepol sladko a vystrel k nej ruku. Akoby jej chcel pomôcť a nie ju zabiť.
„Bude ti lepšie. Nebudeš sa musieť už trápiť.“ hovoril naďalej sladko a urobil krok k nej. Cúvla, ale bola ako omráčená. Nemohla uveriť vlastným očiam. Žeby ju už zrak mátal? Rukami si pretrela oči, aby sa uistila, že to je len zlý sen. Ale keď otvorila oči, Mark stál tesne pred ňou, tak že sa jej takmer dotýkal.
„BU!“ vykríkol hrozivo a Amacaraka sa rozbehla opačným smerom ako bol on. Ale všade kam bežala videla svojich hompáľajúcich sa rodičov. Zakaždým keď zmenila smer, boli tam oni. Ale bol tam aj on. Stál a smial sa akoby to ani nebol ten človek ku ktorému kedysi cítila nejaké vrúcne city. Všetko okolo seba jej prišlo akoby z iného sveta a hlave Mark. Na tvárila mu svietila silná nenávisť. Voči nej? Voči svetu? Nevedela, ale vedela, že tú nenávisť si odnesie ona. Ona zato že mu tak moc ublížila a zato že ho opustila a našla si iného. A zrazu tam nebol sám. Musela za zastaviť, aby videla koho tam drží pod krkom. Bol to Mike. Z jeho vystrašených očí sálalo zmätenie nad situáciou v akej sa ocitol. Mark mu pri krku držal striekačku, ktorá v sebe obsahovala smrteľnú dávku neidentifikovaného jedu, ktorý mal pôvodne patriť jej. Pomalými krokmi sa blížila k Markovi, aby zabránila tomu najhoršiemu.
„Budeš len moja!“ vykríkol nahnevane a potom vysoko zdvihol ruku a potom prudkou ňou šklbol a zaboril ihlu hlboko do Mikeovho krku. Pomalým pohybom palca ktorým vstrekoval jed Mikeovi do krku si vychutnával bolesť, ktorú videl v jej očiach.
„A teraz budeš len trpieť, zato že si ma opustila a nahradila obyčajným vrahom!“ kričal na ňu ďalej nenávistne. Amacaraka zastala a s výkrikom si zakryla ústa! Ešte skôr než ju to stihlo zo sna vytrhnúť počula ako Mike v smrteľnom kŕči šepol:
„Milujem ťa!“

V tom za celá spotená zobudila, pričom si musela sadnúť, aby upokojila divo bijúce srdce. Rýchlo pozrela doľava a tam ho uvidela. Spinkal po jej boku ako anjel, ktorý mal plný deň práce a teraz sa aspoň na chvíľ zvalil na obláčik. Ani sa len nestrhol pri Amacarakinom stlmenom výkriku, ktorý ju vytrhol z desivého sna, ktorý ju vyľakal až do špiku kosti. Rukou zašmátrala pod vankúš testujúc, či tam naozaj má pištoľ, ktorá jej dodávala aspoň kúsok bezpečia. Vedela, že Mark by jej neublížil, ale ľudia sa menia a ona si nemohla byť istá, že predsa len niečo neurobí, čo by jej mohlo ublížiť. Vedela však jednu vec. A to, že sa bude musieť s ním raz stretnúť. Až bude ten správny čas, ona ho stretne a vysporiada sa s ním tak ako sa patrí.
No pri pomyslení na to, že by sa Mikeovi niečo malo stať jej žalúdok silno zvieralo. Podľa všetkých príznakov by mal byť otcom jej dieťaťa, ktoré sa jej vyvíja v tele, ale sama si nebola istá, že je tehotná, tak mu nič nepovedala. Rukou si nežne prešla po plochom brušku na ktorom ešte nebolo nič znať. Slabo si vzdychla a potom si opäť ľahla. Pritúlila sa k Mikeovi, ktorý ju nežne objal a zavrela oči dúfajúc, že ďalšie sny už nebudú také mučivé ako tie doteraz.