Planéta Iliwian

*Kráčal dva kroky za ženou, ktorá si hovorila Sofia, ale okrem mena jej skutočnej podstate chýbala akákoľvek ľudskosť. Quin to poznal už v okamihu ako sa na neho pozrela a bol si istý, že sa nemýli. Aj preto ju nasledoval mlčky s pohľadom upretým na jej ramená, ktoré pri pohybe napínali látku oblečenia. Čo krok, to posun, napnutie a uvoľnenie pri inak dokonalom držaní tela. Obdivuhodné, dokoca ovládala aj schopnosť napodobňovať ľudské emócie, pretože, keď prvýkrát uvidela Ju, v tvári mala nefalšované prekvapenie.
Chodba, ktorou kráčal ho nezaujímala. Periférne vnímal tmavé zafarbenie stien, vysoké okná s vitrážou, ktoré v pravidelných rozostupoch prepúšťali dovnútra úryvky farebného svetla.
Quinova tvár plávala v premenlivých tieňoch, ktoré sa zachytávali na jeho ostrom profile a potom nenápadne skĺzavali po vystupujúcich lícnych kostiach až ku golieru košele. Ako kráčal jeho čierne sako a nohavice hladko šušťali a topánky vyklopkávali nemenný rytmus, ktorý utíchol v okamihu, keď vošiel do miestnosti plnej kníh.* Ďakujem,* Klop...klop, posunul sa bližšie.*...Sofia.

Liz

*Jej býval prázdny. Jediná plná miestnosť bola jej pracovňa, tam bolo skutočne veľa haraburdia a potrebnej elektroniky k svojej životospráve. Teraz sa však zaplnila aj izba, ktorá bývala kedysi zabarikádovaná, lebo predstava ďalšej izby v byte bola pre ňu celkom nemysliteľná a hnevala ju. A teraz... Zrazu sa zaplnila novým, pekným nábytkom, ktorého kúpu si naozaj prekvapivo užívala aj Liz. Hlavne skúšanie postele. S Adamom sa správali takmer ako malé deti a nebyť tetovaní, ktoré jej presvitali cez tričko, keď vrátila Camovi jeho bundu a množstva pírsingov na tvári, by mohla vyzerať ako staršia sestra Adama.
A teraz tam boli všetci. V tom drobnom byte,ktorý sa pokúšali akoby nafúknuť a jej to zas tak strašne neprekážalo. Bolo to niečo nové, načo si stačilo iba zvyknúť. A vedela, že ak budú akceptovať to jediné pravidlo,ktoré zadala, všetko bude v úplnom poriadku a naučia sa žiť vedľa seba. Vlastne aj preto sa nijako nevyjadrila k jeho slovám o odchode. Iba dvihla plecia, akoby hovorila, keď chceš, a držiac šálku pariacej sa kávy v rukách, pozrela k otvoreným dverám Adamovej izby a následne znova na Cama. Čakala ich noc vedľa seba. Niečo nemysliteľné tak ako pre neho, tak aj pre ňu. Ale však sa nič nedialo. Jednoducho budú spať.* To je jedno. Ja musím aj tak ešte pracovať, takže prídem neskôr. *Stála vedľa neho, plecom sa opierala o chladnú zárubeň a keď obrátila svoju bledú tvár smerom k nemu, v jej očiach sa neodrážala nenávisť ani preklinanie, tak ako obyčajne.* Som zvyknutá pracovať veľa v noci, takže budem chodiť asi posledná spať. *Znova len dvihla plecia.* Ak chceš začať dnes, tak môžeš. *Kým sa nepozerali, stihla nachystať do svojho kráľovstva ešte jednu stoličku pre neho. Na večer to aj tak všetko v korporácii akoby začalo žiť a zároveň umieralo. A vtedy Liz mala aspoň príležitosť pozrieť pásky z dňa a prehrabať sa vo veciach čo jej mohli uniknúť. Pre niekoho práca na celý deň, pre ňu, vďaka jej fotografickej pamäti, iba na pár hodín.*



(( Oky, nebola som si istá a nechcela som to pokaziť ))

Sofia

*Už keď na ňu Ona prehovorila, vedela o koho sa jedná. Jediný pohľad a presne vedela KTO to tam pred ňou stojí. Cítila sa zvláštne. Príliš si navykla na spôsoby ľudí. Reagovala emotívne a právala sa akoby si city osvojila, preto jej prišlo nadmieru zvláštne, tá predstava, že zradila vlastný rod, lebo sa cíila viac živo ako roboticky.
Ešte aj keď kráčala krok pred ním, sa správala celkom uvoľnene, celkom ľudsky akoby nebola androidom. Na jeho strnulom správaní by to prehliadol asi len ten, kto ich nepoznal.
Otvorila mu knižnicu, ktorá patrila k súkromnej zbierke Jej a kde zvykla občas tráviť svoj voľný čas. Nebývalo to však už vôbec často. Skoro vôbec v poslednom čase. Pozrela na neho ľadovým pokojom a pery sa jej zvlnili do jemného úsmevu.* Ja ďakujem. Moc dobre viem, kto pomohol Jej vybrať ma na toto meisto. *Možno sa nepoznali osobne, ale Ona jej povedala na koho sa obrátila, keď hľadala niekoho spoľahlivého, kto ju nepodvedie a kto si bude vážiť miesto,ktoré ponúkla.* Quin.

*Posteľ už viac nezaujímala dominantné postavenie v jeho pozornosti, aj keď v ňom stále vyvolávala úzkosť, pretože len pohľad na ňu so sebou prinášal všetky staré spomienky. Upokojoval sa myšlienkou,že teraz ju má zdieľať s Liz a v ich prípade sa o žiadnom kontakte nedalo ani hovoriť. Držanie za ruku v parku do toho pravidla nerátal, pretože to skôr bola výnimka potvrdzujúca pravidlo. Aj tak sa mu však zdalo, akoby sa niečo v Lizinom hlase zmenilo a keď k nej obrátil tvár, prekvapilo ho, že v jej očiach nevidí zvyčajnú prísnosť. bol to dlhý deň, v istom zmysle veľmi bohatý aj únavný zároveň a ani on nemal viac chuť ani náladu bojovať. Mohol by odmietnuť, mohol by si teraz ľahnúť a pokúsiť sa zaspať skôr, než by si k nemu ľahla, aby nevidela ako hlboko bol vo všetkej tej dávnej špine ešte stále pochovaný, ale...* Vzala si nás sem a dovolila tu ostať. Ak je niečo s čím ti môžem pomôcť, tak to chcem urobiť.*...povedal a bola to pravda. Opäť pre neho niečo celkom netypické. Žeby začínal mäknúť? * Teda, ak sa nebojíš, že ti pokazím tvoje obľúbené hračky, bábika.* dodal s hryzavým úsmevom. Nie, to mu určite nehrozilo.*

*Dlhú chvíľu sa nehýbal iba tam stál a uprene hľadel Sofii do očí, akoby sa z nich snažil získať odpoveď na nevyslovenú otázku. Látka čierneho saka zašušťala, keď zodvihol ruku a natiahol ju dopredu. Veľmi pomaly, premyslene viedol svoje prsty tesne vedľa Sofiinej tváre a potom poza ňu. Z police za jej chrbtom vzal knihu v mäkkej červenej väzbe a pritiahol si ju bližšie. Presne vedel, ktorú stranu má nalistovať a trvalo mu to len pár sekúnd.* Dal som ti príležitosť a hoci ma tvoja vďaka teší, môj drahý priateľ, cítim, že si ju nemôžem nárokovať celú, pretože to, čo som ti nedal sú tvoje vlastné schopnosti, ktoré ťa dostali tak vysoko.* Prečítal prekvapivo príjemným hlasom, ktorý odrážal pokoj a hĺbku napísaných slov. Potom knihu jednou rukou zavrel a znovu sa Sofii pozrel do očí. Nepatrne prikývol a otočiac sa na päte zamieril k najbližšiemu kreslu. Keď sa doň usadil okopíroval vyložene ľudský postoj, keď si členok jednej nohy vyložil na koleno druhej v dokonale uvoľnenej a pritom dominantnej pozícii. Knihu položil na stolík pred sebou a ruky nechal skĺznuť na čalúnené opierky.* Si tu spokojná, Sofia? Vieš, že stačí slovo a môžeš odísť so mnou. Tvoje skúsenosti s ľuďmi by sme určite dokázali využiť tým správnym spôsobom.

Liz

*Pomoc? O pomoc zrovna nešlo, ale ak to chcel brať tak.... Preto napokon iba prikývla, aj keď pery sa jej zvlnili do škodoradostného úsmevu po jeho slovách.* Ak mi pokazíš moje hračky, budeš ty bábikou. *A hoci aj to povedala s humorom na perách, tá vyhrážka bola dosť jasnou hrozbou čo mu urobí s rukami ak jej tam niečo pokazí.
Obrátila sa z dverí a zamierila priamo do kuchyne, odkiaľ viedli dvere do jej pracovne. Otvorila ich a ocitla sa akoby v inom svete. Miestnosť plná počítačov pre ňu predstavovala kráľovstvo a pokoj. Bol to únik pred realitou, hoci stála pracovala. Ticho to tam bzučalo po zapnutých prístrojoch, ktoré išli celé dni aj noci a len zopár minitorov svietilo slabým modrastým svetlom.* Všetky tieto počítače sú napojené na niekoľko zdrojov, ktoré treba zakaždým skontrolovať. *Začala potichu keď položila šálku s kávou k miestu pred svojim počítačom a svojou stoličkou na ktorej trávila väčšinu svojich dní.* Keď sa niektorý zo zdrojov vypne, alebo jednoducho odpásne, mám ešte čas, ale v prípade, že by vypadol prúd, znamenalo by to pre mňa drahocené minúty, ktoré by som nebola dostupná. Cez tieto počítače sa dokážem napojiť na všetko čo má nejaký zdroj a je to elektronické. Sledujem tu každé miesto v Jej budovách, sledujem pripojené počítače, komunikáie, keď je nejaké podozrenie, hľadám či skutočne to je tak, či niekto nevynáša. *Obzrela sa k nemu či ju počúva, alebo ráči znova obšťastňovať svoju prítomnosť drzými rečami.* Nikto o tom v podstate ani nevie. Okrem Jej a teraz aj teba...

*Keď ho Liz pustila do svojej pracovne, mal pocit, akoby mu tým dávala nejaké zvláštne vyznamenie už len preto, že mu dovolila nahliadnuť za dvere svojej "trinástej komnaty". Ticho zapískal a v obkľúčení svietiacich minitorov si pripadal ako votrelec, ktorého naraz sledujú desiatky bedlivých očí. Ale to bola hlúposť, pretože "Oči" boli obrátené smerom von, takže nebol skutočným votrlecom, ale pozorovateľom.*Takže toto tu skutočne robíš.* Zhodnotil a podišiel bližšie k prázdnemu kreslu, ktoré akoby tam čakalo len na neho.* A ja som si myslel, že tu porcuješ svojich nepriateľov a posielaš ich v expresných balíčkoch domov.*uškrnul sa, ale bez zvyčajnej irónie a keď sa usadil, otočil kreslo a fascinovane sa zahľadel na najbližšiu obrazovku.* Ako to všetko stíhaš? Musia ich tu byť desiatky.

Liz

*Kyslo sa na neho uškrnula a odsunula trochu stoličku, aby si mohla sadnúť. Následne ju znova prisunula, takže operadlá sa takmer dotýkali.* A tak v podstate, od pravdy ďaleko nie si. *Zadívala sa na svoj monitor a naťukala do neho pár údajov. Prsty jej po klávesnici lietali akoby bola s ňou zžitá a prepla sa na nejaký zrýchlený mód. Na monitore obrazovky sa objavilo niekoľko okien so zábermi z kamier z budovy. To čo tam zbadala sa jej nepáčilo a na tvári sa jej objavili nespokojné vrásky.* Keď sa Ona dozvie o nejakom podvode, tak ako myslíš, že sa ten dotyčný vracia domov? *Dodala v zamyslení, aj keď v podstate ho prestala vnímať. Hrýzla si spodnú peru a pritom pohľadom prechádzala z miniatúry k ďalšej miniatúre.* A nie je to ťažké stíhať. Jednoducho som si zvykla. *S nevôľou sa pozrela na neho a nepokoj sa jej stále odrážal na tvári.* Jediné v čom to všetko spočíva je v koncentrácii. Ak sa sústredíš na prácu, dá sa to pokojne všetko naraz zvládať. *Ona si neuvedomovala, že bola iná od druhých ľudí. Že sa jej stačilo pozrieť na stránku listu a presne vedela čo na nej bolo. Neuvedomovala si, že ak sa pozrela na najťažie príklady, matematické poučky, či čokoľvek iné, dávalo jej to zmysel, hoci iným by to robilo ťažkosti. Nič z toho Liz neprišlo zvláštne, ale ak na obrazovke rolovala jeden súvislý text a potom vedela z neho citovať, bolo to pre iných nepochopiteľné. Ona to iba prikladala konentrácii.*

Sofia

*Pohľadom sledovala jeho ruku, ako sa natiahol ku knihám. A potom z nej prečítal úsek. Áno, on jej pomohol dostať ju tam. Ale ostatné už zvládla sama.* Bez šance by nič z tohto nebolo. *Povedala nakoniec nesúhlasne. Ona mu hlavne ďakovala práve za ňu. Že ju dostala. Nie každý by jej ju bol ponúkol. Obyčajný útek zo sveta strojov, kde jej hrozila obyčajná recyklácia v prípade zlyhania prístrojov. Tu o nej vedela iba Ona. A dala jej možnosť aj údržby, keď sa niečo pokazilo, či len niečo nefungovalo tak, ako malo. A Sofia ráčila túto možnosť využiť tak ako sa patrilo.
Urobila pár krokov smerom k druhému kreslu, ale neusadila sa doň. Iba ruku zľahka položila na vysoké operadlo kresla a zadívala sa mu do očí.* Som spokojná. *Prehovorila nakoniec po chvíli s stále mu hľadela pritom do očí s tým mĺkvym výrazom v tvári.* Neopustím Ju. Bola vždy ku mne dobrá. Nikdy mi nedala pocítiť, že som iná, než všetci ostatní. *Pohľad uprela na zem.* Tí ľudia sú ako psi. Žerú sa pre drobnosti, cítia emócie a som šťastná, že ja nie. Občas.. Občas je toho priveľa čoho som svedkom. Neviem si ani len predstaviť koľko musia zniesť. *V slovách, ktoré hovorila bol kus hlbokých myšlienok, ktoré časom mohla v sebe živiť, ktorých bola svedkom. Naozaj si to nevedela predstaviť.* Už len ten tlak, ktorý je na Jej pleciach. *Ak niekto mal dojem, že Sofia ju obdivovala, tak to bola pravda.* Nechcem odtiaľto odísť. Nie, pokiaľ je tu ona. *Dokončila napokon to o čom bola reč a znova svoj pohľad uprela do jeho očí.*

Ona

*Ozýval sa hlasný zvuk, ktorý hovoril o tom, že na opačnej strane to zvonilo a ona len musela čakať. Pozrela sa na Pashu a dívala sa mu celý ten čas do očí s pokojom, aký bol Jej až moc blízky, aj keď to nebolo patrične vhodné. Sama nerozumela ako sa mohla v tak vypätej situácii tváriť akoby sa nič nedialo, aj keď v žalúdku jej bublalo priam horúce železo. Pustil ju a ona k nemu vystrela ruku, no zahrabla ňou vo vzduchu naprázdno, lebo na opačnej strane sa ozvala spojovateľka.* Konferenčný hovor. Spojte nás. *Prehovorila po oslovení automatického hlasu, ktorý mal v sebe schopnosť rozoznať volajúceho. Následne vytočil zvyšných dvoch spoločníkov.
„Ona, spojujem.“ Ozval sa elektronický hlas, ktorý okamžite hovor presmeroval na ďalšie dve čísla. Ozvalo sa znova to isté, monotónne tút a Ona sa znova pozrela k nemu. Aj keď jej už len tá predstava prišla absurdná a nemysliteľná, nakoniec predsa len natiahla ruku k nemu a ovinula mu ju okolo pása. Ten krok, ktorý od nej ustúpil, ona znova znížila a pristúpila celkom k nemu. Nepúšťala video hovor, nepotrebovala ich vidieť, stačili mužské hlasy. Zatvorila oči, keď si oprela tvár o jeho hruď.
„Severin.“ Ozvalo sa z druhej strany.
„Wilhelm.“
„Ona.“ Povolila svoje zovretie, aby sa mohla obrátiť a oprieť sa tak chrbtom o jeho telo. Ruky mu stále nechala ovinuté dozadu okolo pása a pritom hlavu trochu zaklonila zatvoriac oči a len počúvajúc.
„Ona? Ty žiješ?“ Prehovoril Severin. Bolo jasne počuť ten jeho šok v hlase a ako mu preskočil hlas.
„To ty si mi sem poslal tú ženskú, aby mi vypratala miesto, že?!“ Osočila sa na neho sprudka. Nikdy sa nemali v láske. A už len to ako mu preskočil hlas bolo jasne badať po výčitke.
„Vypratala???“ zaplietol sa do rozhovoru Wilhelm. „Čo sa to tam medzi vami deje?!“
Ona sa usmiala. „Po výbuchu v Miléniu som sa celý víkend neukázala v budove a tak drahý Severin rozšíril klebetu, že som mŕtva a keď som sa dnes vrátila, takmer polovica zariadenia zmizla.“ Hlas mala nenávistný, aj keď na pohľad pôsobila dojmom, že len oddychuje opretá o muža, ktorý jej bol blízky. „Povedz Severin, už si uvažoval nad tým, či necháš moje kreslo, alebo si kúpiš nové?!“
Vždy prahol po jej poste. Mala o jednu časť mesta väčšiu parcelu a Severin chcel pracovať so zbraňami, ale kvôli Nej, mu ostali len šľapky a obchody s bielym mäsom a drogami. Jej obchody boli pre neho lákavejšie už len z toho dôvodu, že ich nemal a keď chcel, musel obchodovať práve s Ňou. Také bolo nepísané pravidlo Wilhelma. Ktovie či si Severin myslel, že sa to časom zmení. Však sa aj zmenilo, asi len nie tak, ako sám dúfal. V jeho prospech.
„To nie je pravda!“ Zahučal do éteru a Ona sa neubránila úsmevu.
„Chceš to poprieť?“ Spýtala sa ľadovým pokojom, ba až takmer sladko, keby to nebolo predstierané.
„Máš nato dôkaz??“
Avelyne vydýchla vzduch nosom. „Drahý Severin. A ty si myslíš, že budova nie je celá pokrytá kamerami? Chceš mi povedať, že to číslo, ktoré tá ženská vytáčala, nebolo tvoje?“ Blufovala, ale to nemohol nikto z mužov vedieť. Ani Wilhelm, ani Severin. A Ona mala k Wilhelmovi vždy trochu bližšie. Mal potrebu ju tajme chrániť. Keby tak len vedela prečo...
„Severin, je to všetko pravda?!“ Zahrmel hromový hlas Wilhelma. Trochu Ju prekvapovalo, že o ničom z toho nevedel. Severin sa musel skutočne moc snažiť. A to ju prekvapovalo už úplne najmenej.
Na druhej strane nastalo rezignované ticho. Vedela si predstaviť ako moc stískal sánky do seba a nenávistne pritom žmolil cigaretu o operadlo stola. Poznala ho ako svoje spodné prádlo. Tak čitateľný. Tak lakomý.
„Severin, správaš sa ako malé decko!“ Oboril sa na neho Wilhelm, sypúc mu popol na hlavu. „Nemôžem uveriť, že si tak lačne skočil po Jej mieste a mne si nič nepovedal!“ Na druhej strane sa ozval tichý ston. „Zajtra o deviatej večer chcem vás oboch v Jej kancelárii!“
Avelyne prudko otvorila oči a už sa neopierala o Pashu. Pustila ho a urobila krok až k stolu, kde sa musela oprieť. „Videohovor?“
A hoci sa spýtala takmer nečujne, akoby jej v hrdle vyvrela jedna veľká hrča, bola to hlúpa otázka.
„Nie. Osobne! Postaraj sa, aby som mal čistý prechod až k tebe!“
Linka ohluchla a Avelyne ostala civieť ako splašená srnka na telefón. Nielen, že sa Wilhelm rozhodol vystúpiť z tieňa a prísť do korporácie, ale ona pôvodne myslela, že strávi spoločnosť s Quinom a zaberie jej to viac času než len dnešok. Všetko sa očividne chcelo komplikovať. Chcelo sa jej zanadávať, no namiesto toho len neveriacky stále civela na hluchý telefón.*


((Absolútne som netušila ako si to predstavuješ a či to celé necháš na mne, tak keby niečo, krič. ))

*Vedel, že Sofia bola vždy trochu odlišná od ostatných Gothov. V každom smere, bolo veľa podobných prípadov, keď Goth prejavoval k ľuďom oveľa väčšie sympatie, než to bolo pre nich typické. Možno by sa dalo dokonca hovoriť o istej forme poruchy, ale on sám nikdy nezastával podobný extrémny názor, takže bolo nakoniec len dobre, keď Sofia odišla do ľudského sveta. Stihla to na poslednú chvíľu, pretože Programátori sa o ňu začali zaujímať čoraz viac. Presne si spomínal na deň, keď ich záujem začal upadať a podozrenie zahmlievať...

"Prišli sme si po RINU7. Máme príkaz k jej Exhumácii."
"Nie je tu," odvetil a pokojne sa zahľadel na obrázok Sofiinej tváre, ktorú mu na hografickom panely predložil jeden z Programátorov. "Bola mnou špeciálne vybratá a poverená misiou, ktorú nesmie nič narušiť.
"Myslíme si, že dokáže cítiť."
Usmial sa, pomaly, chladne, cielene. "Dokáže emócie predstierať. Nakoniec, tak ako my všetci."

Rýchla spomienka sa stratila a obraz z minulosti nahradila Sofiina tvár.* Takže s nimi súcitíš? Dokázala by si sa pre ňu vzdať svojho života?

Sofia

*Uvažovala aká otázka príde. Čo sa jej nakoniec opýta, alebo čo jej povie, ale keď to prišlo, netušila ako mala zareagovať. Na jednej strane by ju mohla jeho otázka prekvapiť, na druhej rozčúliť, ale ona len s pokojom hľadela do očí jeho nebeskej modrej a uvažovala akú mu dať odpoveď. Akú chce počuť a aká bude pre ňu najvýhodnejšia. Nech to bolo ako chcelo, už raz takmer neunikla podozreniu z toho, že sa v nej prebudila možnosť cítiť. Jej tmavé oči však nateraz zakrývali akúkoľvek skutočnosť, ktorá by mohla vyjadriť čo sa jej odohrávalo v hlave, ale keď došla k poznaniu, bolo to vidieť.* Tak ako aj vám, tak aj Jej vďačím zato, že už nie je zo mňa kopa šrotu. Pobudnem, kým to bude potrebné. *Keď prehovorila, jej hlas bol čistý a ostrý ako britva.* Okrem toho city nie sú prípustné, alebo sa azda niečo zmenilo? *Irónia sa na konci vety nedala prehliadnuť, keď ju nakoniec vyslovila a nezáležalo jej na tom ani trochu, tak ako ani nemalo ani jemu. Kruto povedané, obaja boli obyčajní roboti. Nič viac. Nič menej.* Ak ma ospravedlníte.... *Nedopovediac vetu sa jednoducho obrátila k odchodu a zamierila si to cez miestnosť k dverám.*

*Zámerne mlčal, pretože mal pocit, akoby Liz konečne našla svoj prirodzený pokoj. Keď si sadla do kresla a prsty prvýkrát položila na klávesnicu, vyzerala úplne inak. Sústredene, sebaisto, ako dokonalá profesionálka. Kútikom oka preskakoval z profilu jej tváre na útle zápästia a obrazovku počítača, ktorá do šerého priestoru vysielala lúče modravého svetla. V skutočnosti si nemyslel, že sledovať to všetko je až také jednoduché, ako to Liz prezentovala, ale nechcel sa s ňou hádať, pretože pre ňu to očividne jednoduché bolo. Na chvíľu zapochyboval, že by mohol do jej práce priniesť nejakú hodnotnú pomoc, a tak sa len chrbtom pohodlnejšie oprel o operadlo kresla a bez rozmýšľania natiahol ruku k joisticku. Výhľad na obrazovke, ktorú mal po svojej ľavici sa začal pozvoľna meniť, posúvať súbežne s tým, ako sa špičkami prstov dotýkal ovládania, takže o chvíľu mal výhľad na celú ulicu. Nič na nej mu nebolo známe, mohlo ísť o akúkoľvek cestu kdekoľvek v meste.* Takže takto tráviš väčšinu svojho času? Zatvorená v jednej izbe špehuješ životy ľudí tam vonku a potom o nich podávaš správu svojej nadriadenej?* Pôvodne nechcel tie slová vysloviť, ale vyliezli mu z úst skôr, než ich stihol zastaviť. Navyše sa mu do hlasu dostali pochybnosti. Vedel, že on by niečo také nedokázal. Nie kvôli morálynm kravinám, také blbosti mu naozaj žily netrhali, ale nevedel si predstaviť ako zostáva na jednom mieste a skutočný život len pozoruje.* S tým, čo dokážeš by si mohla robiť čokoľvek a na vlastnú päsť.

*Ruky mal aj naďalej uvoľnene položené na bočných opierkach kresla, nevyhýbal sa Sofiinmu pohľadu, ale nesnažil sa odpovedať na jej otázky. Namiesto toho nad nimi uvažoval v duchu a len preto, že sa dokázal kontrlovať, zostávala jeho tvár aj naďalej bez výrazu. Okrem toho city nie sú prípustné, alebo sa azda niečo zmenilo? A potom, keď sa mu otočila chrbtom a jej ruka už už siahala po kľučke, otvoril ústa.* Odchádzame.* Naklonil sa trochu dopredu a stoicky pritom pohľadom prebodával Sofiin chrbát, akoby ju chcel prinútiť, aby sa zastavila. To jediné slovo zarezonovalo v priestore knižnice hoci ho vyslovil potichu a pokojne.* Tento svet je pre nás príliš malý, príliš malicherný a všetok potenciál, ktorý v sebe kedy mohol mať, ľudia vyčerpali do poslednej kvapky. Naučili sme sa od nich všetko, čo sme potrebovali a je načase pohnúť sa ďalej. Ešte máš čas rozmyslieť si či tu chceš naozaj zostať, Sofia.* Jej meno vyslovil náhle úplne iným tónom - mäkším, prívetivejším. Potom sa odmlčal a dodal.* Veci sa menia, možno nie tak rýchlo, ako by nám bolo milé, ale menia sa.

Liz

*Po jeho prvej vete sa Lisbeth obrátila na stoličke smerom k nemu. Tú druhú sa rozhodla celkom ignorovať, akoby ju ani nebol vyslovil. Vyložila si pravú nohu hore, koleno pritiahla k prsiam a so záujmom s pohľade sa na neho zadívala tými svojimi veľkými sivými očami. Skutočne sa nato díval takto? Ako na špehovanie? Doposiaľ nad tým takto neuvažovala. Bolo to jednoducho...* Nešpehujem. Dávam na Ňu pozor. *prehovorila nakoniec potichu a v hlase sa jej neodrážal hnev, ale pokoj.* Špehovať znamená dozerať a sliediť za niekým s úmyslom niečo zistiť. *Vysypala zo seba ako robot poučku.* Ja tu nie som od toho, aby som zisťovala a hľadala, len aby som dozerala. Potom sa to posúva ďalej a špehujú už tí, ktorých má pri sebe. Ja sa iba pozerám a dávam pozor, či sa niečo nezmenilo. Nesedím tú celé noci a nepozerám sa nato ako kto tam žije. Či nesexujú medzi sebou, či používajú k tomu nejaké pomôcky, to mi je ukradnuté. Občasne sa pozerám len nato, či sa niekto nepriblížil k počítačom, aj keď... *Otočila sa k svojmu počítaču, hoci koleno pod bradou nechávala na mieste, takže ruky musela o čosi viac natiahnuť ku klávesnici. Naťukala prstami niečo a keď sa objavila biela tabuľka s rôznymi číslami, ktoré sa pohybovali a na pohľad neádavali žiaden zmysel.* Moje počítače zaznamenajú každý nepovolaný vstup, každé prihlásenie, kto sa prihlásil, kedy, čo hľadal a robil. V prípade, že sa na ne pokúsi pripojiť niekto iný, alebo s úmyslom skopírovať disky, mňa to tu upozorní a vyhodí mi... *Ukáže prstom na jedno červené číslo s dátumom a hodinou. Staré asi pol hodinu.* to tu takto. Ja zistím, kto to bol..* Začala ťukať a pritom neprestávala rozprávať, aj keď sa čísla menili a obrazovka preklikávala medzi tvárami.* Napríklad, že to bola ona. *Nakoniec sa ukáže tvár jednej ženy z pracovného preukazu.* Potom čo sa jej podarilo zistiť.... *Sekunda ticha na nádych.* Takže nič, lebo sa nedostala cez moju ochranu, čo mi pripomína, že počítače sú naprogramované tak, že v prípade pokusu o prístup k súborom ku ktorým smiem len ja, sa zablokujú a vypnú. Nedajú sa už zapnúť, kým ich ja cez vzdialený zdroj nespustím. *Neuvedomovala si, koľko hovorila. Znela asi ako posadnutá.* Takže, kamery nám ukážu, že... Ako vidíš to nebola ona, ale hentá. *Prst položí na monitor, kde sa objavila tvár ženy, ktorá niesla cudzí preukaz a na nohách mala ihličky.* Nato nám pomôže zase tento program.. *Ani si už neuvedomovala, jeho prítomnosť, len jednoducho rozprávala čo robila. Prepla si iný program na monitore, chvíľa kým jej naskočila čierna obrazovka a ona sa napokon celkom potichu pripojila k vládnej databáze, kde si našla tváre. Dala porovnať ženin záber a následne, o malú chvíľu jej vyskočil pas, preukaz, presná adresa a všetko čo o tej žene nazhomaždila vláda. Dokonca aj aký časopis si predpláca. Theres Leiková.* A už len jediné. Poslať správu jej. Nič viac to nie je. *Naťukala cez počítač stručnú správu o nepovolenom pokuse o prienik do ktorého počítača s menom škodcu. Keď to bolo, Liz skoro s víťazným úsmevom klikla na enter, správa odišla a obrátila sa ku Camovi. Naraz sa zatvárila zahanbene a placho. Zahryzla si do spodnej pery a v šoku si musela odkašľať, aby vypravila zo seba ďalšie slová, ktoré sa cez hrču v hrdle nie a nie dostať von.* A ja ťa naučím všetko čo k zlodejine budeš potrebovať. Odpojiť alarmy, napojiť sa na kamery, prichystať si terén. Ty vieš prax, ako dnu, ja viem ako si to zariadiť vonku a so všetkou elektronikou, ktorú ti bude treba.

Aivy

*Když uslyšela zapraskání suchého zipu, trhla sebou. Čekala, že se dveře otevřou, že se ozve Surinův hlas, každopádně ne žádný zvuk zezadu. Otočila se prudce a celkem si oddychla, když zjistila, že to je "jen" Silent. Vpodstatě o tom mladém muži nic nevěděla, jen zaznamenala jeho přítomnost ve stejném domě. Předpokládala ale, že by tu nebyl nikdo, kdo by měl být něco víc než poslušný Surinův poskok, a pokud si Surin nepřeje, aby jí někdo něco udělal, tenhle chlapec ji neohrozí.
Rozpoznala znakovou řeč, i když jí chvíli trvalo vzpomenout si na ni. Je to dost dávno, co se v záchvatu hyperaktivity rozhodla, že se ji naučí. Pochopila ale, co se jí Silent snaží sdělit, a kývla.* Nevíš, kdy přijde? *Přemýšlela, jestli ji to vlastně zajímá. Vždyť to nijak nespěchá, rozmýšlela se už dost dlouho. Asi prostě spíš chtěla navázat hovor. Odpovědět mu, aniž by mu musela děkovat. Nerada děkovala, stejně jako vyjadřovala prosbu nebo omluvu. Byla to tak trochu součást její masky dívky, kterou nic nerozhodí, která si stále zachovává svou ledovou tvář. Ta maska ji před chvílí povolila před Surinem a stále měla pocit, že ji tak úplně nenasadila.*

*Nerozumel ani polovici toho, čo Liz robila, ale nechcel ju prerušovať zbytočnými otázkami. Zbytočnými, pretože aj keby na ne dostal odpoveď, nijako by mu to nepomohlo. Nemohol povedať, že mu znalosť v oblasti "dohliadania", "špehovania" či čohokoľvek iného obzvlášť chýbala. No dokázal oceniť s akou ľahkosťou sa v tom mori informácií orientovala Liz. A nakoniec jej hanblivý úsmev. Vzala mu vietor z plachiet. Dokázal byť sarkastický, používal iróniu ako iní ľudia bežné slová a bol to ten najistejší spôsob, ako si udržať realitu od tela. Mal ale pocit, že s Liz sú v istom zmysle na jednej lodi.* Takže môžeš niečo naučiť ty mňa a na oplátku zase ja naučím niečo teba.* Narovnal sa na stoličke a vážne sa na Liz zahľadel. Potom sa mu na tvári začal rodiť pomalý úsmev. Po dlhom čase bol úprimný.*

Liz

*Čakala iróniu, posmešky a čokoľvek v čom bol on preborník. Ale nič z toho neprišlo a tak ostala prekvapená a zarazená. Úsmevy však vždy bývali nákazlivé, ale pre Liz nie moc. Tentoraz sa však aj ona trochu usmiala a tá plachosť sa v jej tvári ešte znásobila. Nebola zvyknutá na takéto momenty. A len čakala, kedy niečo on povie a napraví jej chuť vraziť mu, ktorá sa na okamih stratila. Pri tej myšlienke nerozmýšľajúc nad tým čo robí, vystrelila ruku vpred a položila mu zľahka ľadové prsty na pery.* Mlč a nepokaz to. *Drzo sa uškrnula a oči jej len tak svietili pobavením. Nebola ľadová kráľovná ako ju počastoval. Ani sa tak necítila, iba nebola zvyknutá dávať najavo čo sa jej odohrávalo v mysli. Už beztak deň, ktorý zažila s týmito dvomi chlapmi bol pre ňu ako zásah do jej skutočnej reality. Ešte nevedela povedať, či sa jej to páčilo, či jej to nevadilo, lebo bola príliš šokovaná tým čo sa tam odohrávalo, ale vedela, že to príde časom. Jedna z výhod bola, že ľadnička nebola prázdna. A Liz jedlo mala rada, len nebýval naň čas a spaľovalo jej tak rýchlo, že nemohla pribrať ani keď veľmi chcela.*

*Bol v pohode až do chvíle, kým sa ho Liz nedotkla. Nečakal to, ale aj keď sa neodtiahol hneď, musela cítiť ako naraz stuhol a zadržal dych. Nevinné gesto, ktoré by normálny človek nepovažoval za nič zlé, zatiaľ čo jemu sa chlad z Liziných prstov vstrebával do pokožky a bolestivo ho omínal ako niečo nepríjemné, niečo, čoho sa musí rýchlo zbaviť.
Chvíľa uvoľnenia netrvala dlho, možno pár sekúnd, ale keď sa mu do rúk a nôh vrátila citlivosť, okamžite sa stiahol. Chytil Lizinu ruku za zápästie a odsunul sa mimo dosah jej prstov. Ten zvyšok empatie, ktorý mal si začal trieskať hlavu o betónovú stenu svojej kobky, kam ho pred rokmi odsunul. Vedel, že potom sa aj Liz stiahne do svojej ulity, hoci zareagovala bezprostredne a na tvári mala pritom ten dievčensky nevinný a hanblivý úsmev, on bol stále slaboch.* Ja...prepáč, Liz.* Snažil sa vykoktať aspoň pár zrozumiteľných viet, ale hneď ako otvoril ústa, vedel, že je to zbytočné. Bol zahanbený sám sebou.
Pustil Liz ruku, vstal a posunul sa bližšie k dverám.* Mali by sme si ísť ľahnúť, bol to dlhý deň.

Liz

*Sama si neuvedomila čo to porobila, kým nepocítila ako pod jej dotykom strnul. Akoby mu priložila zbraň ku spánku a ona mala ukazovák na odistenej spúšti. Zahanbila sa ešte viac a skôr než sama stihla, odtiahol sa on od nej. Prekvapene zažmurkala na neho a následne odvrátila pohľad preč, len vlasy jej padli do tváre a zahalili ju tak pred možnými pohľadmi.* Máš pravdu. *Povedala potichu a prudko sa postavila zo stoličky. Jediným stlačením tlačidla na počítači ho dala do úsporného režimu a vezmú šálku, s hlavou sklonou k zemi odpochodovala do kuchyne. Tam nedopitú kávu položila do drezu na umytie a následne sa na neho ani nepozrúc, odišla do spálne. Nemala mu čo k tomu povedať. Ale to len skrz to, že rozumela jeho gestu a prehnala to. Nemala to urobiť, ale teraz bolo príliš neskoro nato, aby niečo povedala. Čokoľvek.
Pohybujúc sa po byte tým svojim typickým kĺzavým krokom, sa ešte za pochodu vyzliekla. Zhodila zo seba tričko, ktoré mala na tielku a nakoniec aj tepláky. Obe tiež veci ostali na zemi pri veľkom matraci na ktorom mali spať a keď si líhala naň iba v tielku a nohavičkách, uložila sa tvárou k stene. Ruky si založila dpo hlavu a upierala tupý pohľad na stenu.*

*Keď sa mu Liz otočila chrbtom a doslova ušla z miestnosti, nedokázal rozpoznať či ju urazil, nahneval, zahanbil alebo to všetko dokopy, pretože tvár jej zakrývali vlasy a bola už príliš ďaleko. Idiot, počastoval sa v duchu hneď prvou nadávkou, ktorá mu zišla na um a rukami zovretými v päsť si unavene pošúchal čelo. Nanešťastie si týmto spôsobom žiadnu spásonosnú myšlienku ani nápad "nevydral".
Ale to už bola Liz v izbe a keď jej prah váhavo prekročil aj on, všimol si, že leží v posteli absolútne bez pohnutia. Pomaly otvoril ústa, ohryzok na hrdle sa mu pohol, akoby sa chystal niečo povedať alebo len zťažka prehltol. Ešte sekundu pozoroval Lizino schúlené telo, jej bielu pokožku, ktorá sa v šere izby prekvapivo vynímala a útle ruky, zložené pod lícom, na ktoré jej padali tmavé pramienky.
Chytil okraje športového trička a jediným pohybom si ho pretiahol cez hlavu. Ten kus látky mu vo vlastných prstoch odrazu pripadal zvláštny, bezradne si ho prehadzoval z ruky do ruky a potom ho odhodil bokom na stoličku vedľa postele. Nohavice mal čisté, prezliekol si ich hneď ako dosťahovali nábytok a zároveň sa potom osprchoval.
Vybral si opačný koniec matracu a ľahol si naň v rovanakej polohe ako Liz, iba zrkadlovo otočený. Jej chrbát mal za svojím chrbtom, tvár otočenú k oknu. Vydržal tak niekoľko minút,možno hodín alebo len sekúnd, nevedel naisto.* Spíš, Liz?

Liz

*Nech sa snažila akokoľvek sústrediť sa upokojiť si vlastnú myseľ, nedarilo sa jej to. Len tam ležala a vnímala jeho prítomnosť za vlastným chrbtom. Nepokusala sa prehovorit ani nijako prerusit ticho, ktore nakoniec on zlomil. Myslela si, ze to prejdu iba tak a nic viac si k tomu nepovedia. Ale on ju oslovil a hoci sa za cely ten cas ani len nepohla, asi tusil, ze je hore. Uvazovala, ze to necha tak, nech si mysli, ze naozaj zaspala a uz ho ani len trochu nevnima. Ale nakoniec sa rozhodla predsa len zlomit to niekolko sekundove ticho.* Ano? *odvetila potichu, takmer necujne, hoci sa ani len nepohla a cakala co jej povie.*

((pardon za chyby a ze je to bez diakritiky, ale odpisala som z mobilu))

( aké chyby, aká diakritika? to je v pohode )

*Mal by vyrukovať s niečim poriadnym, keď sa už ozval a zdržoval Liz od spánku, ale problém bol ten, že žiadnu prevratnú myšlienku v talóne ako králika skrytého v kúzelníkovom klobúku, nemal. Z nejakého bláznivého dôvodu chcel počuť jej hlas, presvedčiť sa o... vlastne ani nevedel o čom. Či sa nehnevá? Či je v poriadku, pretože tu vedľa nej tak leží?* Prečo máš takú veľkú chladničku, keď v nej nemáš takmer žiadne jedlo?* Tá otázka bola zrejme tým najtrápnejším, čo kedy vypustil z úst a takmer okamžite si zahryzol do spodnej pery, ale už bolo neskoro. Idiot!*

Liz

*Retardovanejšiu otázku naozaj nečakala.Ani trochu. Možno ak tak vo sne. Snívala už? Prekvapene sa pozrela na stenu, hľadajúc tam hocijakú zvláštnosť, ktorá by jej napovedala, že áno, spí ako dudok a toto je len halucinácia. Dokonca sa nenápadne štipla do zápästia, ale ani to nepomohlo a stále mlčala a neodpovedala mu. Skutočne chcel vedieť toto? A to by nikdy nebol zaspal, bez odpovedel, alebo o čo mu išlo? Jej myseľ nerozumela takmer ani významu vety, ktorá zavisla vo vzduchu ako výhražný úder bičom. Jej nikdy tak veľká neprišla. A nikdy nad tým ani neuvažovala. Že prečo bola taká veľká? Však.. A čo ona vedela? No nie. A rozhodne nevedela akú odpoveď po nej čakal. A Liz stále mlčala. Lebo netušila čo odpovedať a či vôbec niečo.* Neviem. *Povedala napokon asi najneutrálnejšiu odpoveď akú mohla zo seba dostať. Okrem toho, že to bola pravda, inú hľadať asi nemusela. Načo aj? Cítila ho za chrbtom, ešte aj Adam by si tam bol našiel svoje miesto a bol by kráľ sveta.* Mal by si spať, zajtra treba ísť s Adamom do školy. *Zrušila ho potichu a pri tej myšlienke jej až skrútilo žalúdkom. Ešte stále dúfala, že ten nápad, aby hrali šťastný manželský pár, neplatil. Okrem toho sa nedohodli na tých odporných detailoch typu ako dlho sú manželmi a podobne. Už videla, že ak tam skutočne bude musieť, tak sa asi zastrelí. Nešlo o to, že by sa musela obliecť do slušného, to nie, občas keď bolo potrebné, to robila často. Dala si na tvár kilo omietky, nalíčila si oči, dala rúž, vlasy slušne učesala, aby nebolo vidieť, že majú "iný" strih a bolo to. Tu bol problém čo mala predstavovať. Ale potrebovali, aby Adam chodil do školy. A Liz bola rozhodnutá poslať ho do tej najlepšej. Štúdium bol základ.*

*Lizina odpoveď ho prekvapila, aj vzhľadom na to, že za ten krátky čas už mal možnosť poznať jej povahu a určite nebola jednou z tých, ktoré by trpezlivo odpovedali na blbosti. Preto bol nakoniec rád, že zmenila tému, ale len čo padlo slovo Adam a škola, niečo sa zmenilo. Trápne ticho z jeho strany vystriedal nepokoj. Nervozita bola ako nepohodlné lôžko z ostrých klincov, ktoré ho nútilo okamžite zmeniť polohu. Namiesto toho, aby zostal na boku, prevalil sa na chrbát, pričom sa posteľ pod váhou jeho tela prehla, ale to si už ruky zakladal za hlavu a nohy prekrížil v členkoch. Spánok mu bol na kilometre vzdialený. Namiesto toho sa snažil vybaviť si pred očami obrázok zajtrajšieho dňa. On a Liz snažiaci sa hrať na vzorný manželský pár, držiaci sa za ruky, usmievajúci sa jeden na druhého... nervózne sa zasmial. A potom sa vyložene rozosmial. Nemyslel to zle, len akosi... sýpavo sa nadýchol na novú vlnu smiechu, ktorá mu otriasala telom... akosi si to nevedel predstaviť.*