Gabriel Zedan

Dievča z parku

„...prestaň...to dievča dnes ani nezaspí...“
Hlas blonďavého Richarda sa ozýval zmiešaný so smiechom po malom parku. Na starej doničenej lavičke neďaleko vysokej, trochu obitej sochy sedeli traja mladý pubertiaci. Vlastne už to neboli deti, ako si to oni hovorili, boli to sedemnásťročný mladý muži.
„Netrep, však som si z nej robil len srandu...“ zasmial sa jeden z nich. Čierne vlasy mu liezli do tváre a on si nadával že si ich už dávno nedal skrátiť. Všetci traja sa dobre zabávali na blonďavej žabke, možno tak pätnásť či šestnásťročnej, ktorá stála pred nimi a líca priam žiarlili červenou farbou.
„...tak čo cica...už si našla vhodnú odpoveď?“ spýtal sa čiernovlasý Gabriel a v očiach sa mu odzrkadľovala dobrá nálada a smiech. Nedokázal si odpustiť poznámky, zväčša presahujúce mieru slušnosti a tá malá bola jeho nová obeť.
„Myslím že nie“ odvetila stroho. Chalani sa opäť začali neskutočne smiať. Gabriel si už dlhší čas robil z drobnej žabky srandu, narážajúc najme na jej bujné poprsie, ktoré mala väčšie než dievčatá v jej veku.
„Silikóny láska?“ uškrnul sa „nie si na to trochu...krpatá? Či túžiš aby sa s tebou všetci...hrali?“
Dievča už červenšie ani nemohlo byť.
„Gabriel ide!“ vykríkol odrazu posledný z trojice, zavalitejší chlapec, Tucker.
„Daj si odchod maličká...a zožeň si lepšiu podprdu...“ zasyčal Gabriel, no jeho oči sa už upierali len na koniec chodníka, po ktorom kráčala stelesnená bohyňa krásy. Dlhé nohy jej odhaľovala krátka suknička, prsia sa jej dokonale vynímali v hlbokom výstrihu. Bolo to dievča...žena jeho snov. Dlhé čierne vlasy jej padali až po zadok, dokonale symetrická tvár žiarila a inej nebolo pre toho kto sa do nej pozrel.
Gabriel ju priam zbožňoval od prvého momentu keď ju uvidel. Ona to vedela. Vedel to každý. Stačil jediný pohľad ako na ňu civí a došlo by to aj slepému.
„Choď za ňou“ drgol do neho Richard. Nereagoval. Iba tak sedel a hľadel na jej tvár. Bola to možno, vlastne určite prvá žena ktorej hľadel do tváre a nie nižšie. Bol ňou fascinovaný, nevedel sa vynadívať na tie jej sýte modré oči.
Tuckej ho buchol oveľa silnejšie a on sa konečne prebral. Vstal a ako zhypnotizovaný kráčal za ňou. V duchu si pripravoval všetko čo jej povie, no keď to prišlo, nebol schopný slova.
„Čo bys rád?“ spýtala sa s rozžiarenou tvárou.
„jabysomtarad...“ chrlil so seba a ona sa len nechápavo pozerala. Pár krát sa nadýchol a potom už zreteľných hlasom vyslovil čo mal na srdci „rád by som ťa pozval na zmrzlinu...“


Tak začala Gabrielova prvá láska. Vlastne jediná láska, ak sa to tak vôbec dalo nazvať. Zvyčajne bol on ten kto sa vynikajúco bavil, smial na tých plachých bytostiach, no vedľa Nefrit bol on ten neskutočne hanblivý. Bál sa ju len chytiť za ruku, nieto nakloniť a pobozkať. Vlastne nič také sa ani nestalo. Bolo to také akoby boli deti, občas sa placho obtrel o jej ruku, no to bolo všetko. Aj tak to pre neho bolo úžasné, mal pocit že sa každý deň vznáša a nie že žije v tom pochmúrnom meste v akom žil. Všetko krásne však má koniec, nič netrvá večne, a taký bol aj osud ich „vzťahu“, ako sa Gabriel naivne nazdával.


„Nefrit nie si smädná?“ opýtal sa jej, sediac v peknej stoličke pri okne v jednom podniku.
„Nie“ odvetila a on mal pocit že niekoho hľadá.
„A hlad...“ jeho hlas sa však zasekol. Nefrit sa zdvihla, pohodila čiernymi vlasmi a pri nej zastavil akýsi vyšportovaných svalnáč, starší než boli oni dvaja. Dôkazom toho že už prešiel prah dospelosti, bolo aj zaparkované auto, priam blýskajúce sa na slnku.
„Ideme zlato?“ opýtal sa a prešiel si rukou po vrchu vlasov, kontrolujúc či mu gél správe drží.
Gabriel nechápavo hľadel na chalana a potom pozrel na Nefrit.
„Kto to je?“
„Môj priateľ...“ odvetila sladkým hláskom.
Jeho sen sa rozplynul. „Myslel som si že my dvaja...“ začal bľabotať no ona ho zastavila len pootvorením úst.
„My dvaja? Hádam žartuješ?“ zasmiala sa ľadovo, tak ako to ešte nepočul „s takým sopliakom? Hádam si si nemyslel že by sme spolu niečo mali...hrala som sa s tebou a ty si si to ani nevšimol“ smiala sa mu do tváre a potom bez ďalších slov odišla s tým svojim frajerom.


Tým to všetko skončilo. Jeho sen o čistej láske. Znovu to už boli len posmešky a nepríjemné reči. Nikdy viac nemienil dovoliť aby mu nejaké dievčisko zobralo srdce a surovo ho podupalo. Nikdy viac.

(dokončenie inokedy )