RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 RPG - odmeny tu

Goto down 
AutorSpráva
Admin

avatar

Female
Počet príspevkov : 304

OdoslaťPredmet: RPG - odmeny tu   Ut apríl 07 2009, 20:48

Tu môžete hrať tie nezáväzné rpg. Smile
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Raito Yagami
Princ
avatar

Male
Počet príspevkov : 514
Rasa : mimozenšťan
Vek postavy : 35 rokov, 12.12.3996
Povolanie : princ Telarionu

OdoslaťPredmet: Re: RPG - odmeny tu   Ut apríl 14 2009, 15:33

* Bol jeden z tých dní kedy ťažká opojná vôňa rozvíjajúcich sa kvetov visí vo vzduchu harmonicky premiešaná s ľahšou vôňou živice a rodiacej zeme. Práve v taký deň chýliaci sa k súmraku kedy by sa na západnej oblohe už začali miešať krvavo teplé farby umierajúcich telarionských sĺnc, teraz však celkom pohltené nízko visiacimi mrakmi naliatymi kvapkami nepreliateho dažďa. Prichádzajúca búrka vtisla svoju pečať nielen na chmárami zamyslenú oblohu, ale do priestoru medzi nebeskou klenbou a samotnou zemou kde už niekoľko posledných hodín povieval svieži chladný vánok naplnený vlhkosťou. Akoby sa aj samotná príroda chcela oddať niekomu neviditeľnému a podliehala jeho láskaniu. Tmavnúce kopce v diaľke rozvitých pohorí boli jej ňadrami, tuho, pevne vztýčenými v ústrety láskaniu vetra rovnako ako kúsky rozsiahlych či menej rozsiahlych trávnatých koberčekov, ktoré sa pod jeho neviditeľnými prstami vlnili vydávajúc takmer stonavé vzdychy. Nepreliate vlhko, ktoré už bolo cítiť v ovzduší sa neustále prehlbovalo akoby spelo k samému vyvrcholeniu prvotnej dravej slasti aká so sebou strhávala všetky vône a vmiešavala ich do pokožky zeme. Hmyz bzučal nízko nad ňou, chrapľavým šepotom milenca povzbudzujúceho svoju lásku k ešte divším stonom, vôni, vlhka... vlietal dnu a von do hlavičiek zrelých kvetov a bral si po čom túžil a po čom túžili aj tie kvety. Stále dnu a von, neprestajne opakujúc ten pohyb v nezastaviteľnom plodení a rozkoši uvedomenia si života. Dnu a von...
Stál vo dverách dokorán otvorených v ústrety záhrade, od ktorej prijímal všetky tieto myšlienky vzbudzujúce v ňom tú istú prudkú radosť z bytia. Cítil to napäté vzrušenie vo vzduchu, ktorý mu prenikal pľúca a vyháňal z nich zatuchnutosť palácových izieb. Opieral sa plecom o rám dverí a pohľadom sa popásal na tom živom zelenajúcom sa tele ako sa zvykol s chuťou prichytiť pri pozorovaní milenkiných kriviek pod odhaľujúcim pohľadom. Miloval jar. V jej láske bola poézia a ožívalo mŕtve zimné lono zemitej hrudy. V jeho vlastnej láske, v jeho vlastnom milovaní sa snažil zachytiť jej obraz. Bola jeho vzorom v tom ako sa dotýkať ženského tela, aby zakvitlo rovnakými stonmi, rovnakou krásou a pohybom. Zo všetkých ročných období len ona bola najväčším milovníkom, od ktorého by sa mali učiť všetky mysle a telá posplietať sa v špirále vlhkej dráždivej rozkoše.
To, čo sa mu dialo za chrbtom, vnútorný život paláca, prestal vnímať už dávno. Bol celkom pohltený do vlastných úvah a obdivu chystajúc sa už už vkročiť na mäkký zelený koberec hlbšie do záhrady keď zaregistroval pohyb prichádzajúci zboku. Smerom od terasy prichádzal približujúci sa zvuk ľahkých nášlapov. Takto mohla kráčať jedine žena. Žena s ladnou chôdzou dlhých nôh a takmer vzdušne ľahkého tela. Yuki. Úsmev, ktorý mu roztiahol pery do zamysleného úsmevu vycítil v sebe ešte skôr než sa mu naozaj stihol odtlačiť do výrazu tváre. Vnútorné napätie sa v ňom len zvýšilo a sám seba sa podobral mučiť predstavami. Predstavami zvukov, symfonicky vyludzovaných mäkkým telom ženy, ktoré si ona sama vôbec neuvedomovala. Napríklad už len pri samotnom kráčaní...preskupiac váhu oprel sa o rám dverí zase druhým plecom a sledoval ako Yuki bez toho, aby ho zahliadla kráčala čoraz hlbšie do záhrady...sa jej stehná otierajú o seba keď kladie nohu pred nohu a ticho hodvábne šuští pokožka. Zaisto by tak šušťali aj mäkulinké chĺpočky jej lona keby do nich zľahka fúkol, rozhrnul prstami len s jediným neodvratným úmyslom kedy by aj hodvábny zvuk otierania stehien musel utíchnuť a odlúčiť sa pre jeho boky...urobiť mu priestor.
Tak ako sa Yukina postava neustále vzďaľovala od paláca do vnútra záhrady, práve tak rástla jeho túžba, tupo pulzujúca v každej citlivej bunke tela a volala za ňou. Práve Yuki bola jediná žena, pri ktorej sa zaviazal krotiť svoje túžby aj keď ho už od prvého momentu zaujala svojou skrytou charizmou a vášnivosťou tlejúcou kdesi hlboko pod formálnym pohľadom očí. Každý večer, niekoľko dlhých mesiacov ho spaľovala túžba po nej o to viac, že ju nemohol mať. Možno aj preto sa v poslednom čase všetky jeho milenky dosť podobali práve na ňu. Nemali však tú jej nezbednú iskru v oku, ladnosť pohybov s akými vykonávala aj tie najmonotónnejšie úkony ani tlejúci zmyselnosť, do ktorej stačilo len správne fúknuť, aby sa rozhorela na požiar.
Odrazu Yuki zašla za živý plot zelene a už ju nemohol vidieť. Sám sebe si predsa nebol nič dlžný ako o tom začal pomaly premýšľať. Ich pracovný vzťah ho napĺňal zo stránky ukojených požiadaviek vládcu, ale zo stránky neukojeného tela milenca a zvedavosti vôbec nie. Chcel ju spoznať. Intímnejšie. Samozrejme s diskrétnosťou, s akou sa vyznačovali všetky jeho milostné hry, ale zároveň aj úprimnosťou. Vánok mu náhle zavial okolo tváre a zdvihol z pliec niekoľko pramienkov havraních vlasov. Sám vietor mu našepkával diabolsky pokušiteľské slová...“ Zveď ju. .zveď ju ... zveď...“
S rukami veliteľsky založenými za chrbtom, presne tak, ako to bolo jeho zvykom, pobral sa do záhrady nasledujúc ten istý smer ako Yuki pred pár minútami. Po jej stopách, neviditeľných v tráve a predsa žiarivo svietiacich pred jeho očami, sa dostal až do najzapadnutejšieho kúta záhrady kde sa z malého kopčeka dvíhala besiedka akoby natretá perleťou takže sa aj pod búrkovým nebol leskla ako pod tmavým nebom morských más odhalená mušľa. Stačil mu len krátky pohľad a krížom cez štrkový chodník zamieril k lavičke kde, chrbtom k nemu, sedela tá, ktorú hľadal aby ju zviedol. Nemal obavy z toho, že by sa ho zľakla pretože v tomto smere bol jej zmysel predvídať spoločnosť takmer rovnaký ako jeho. Ani by sa nečudoval keby vo váhe krokov rozoznala práve jeho. Aj tak sa však ozval zaujatým hlasom, na ktorom bolo poznať, že nič ho v tej chvíli nezaujíma tak ako práve ona sama. Každý jeho tón jej patril akoby sa ním snažil ovinúť jej myseľ hodvábom, pohodlím, pokojom, v ktorej sa však skrývala dráždivosť.* Vidím, že nie som sám kto má rád prechádzky v tejto záhrade...* prisadol si k Yuki na lavičku z opačnej strany takže jej mohol pohodlne hľadieť do očí. Aj jeho pohľad bol rovnaký ako jeho hlas. Pozorne, skúmavo, dráždivo, nežne si ju premeriaval neskĺznuc pri tom nižšie než bola línia jej pier. Chvíľu mlčal akoby na ten pohľad sústredil celú svoju bytosť.* Kedysi...* začal pošepky rozprávať nakloniac sa s úsmevom tajomného rozprávača bližšie k jej tvári* ....boli takéto záhrady stredobodom nielen oddychu, ale aj kvitnúcej zábavy. Čím viac tajuplnejších miest bolo obsiahnutých medzi živými porastmi kríkov, tým boli vyhľadávanejšie. Najobľúbenejším prvokom bol labyrint. Spletité chodby s množstvom slepých uličiek a len jediným východom.* pohľadom akoby zamysleným skĺzol opäť na Yukine pery a tu si všimol ich štruktúru. Drobné, takmer nebadané cestičky a hrbolček vrchnej pery, celkom neviditeľný keď sa vpíjal do svojho náprotivku. * V tých labyrintoch sa hrali hry.* odrazu sa zmyselne uškrnul akoby mal pred očami celú tú plejádu rozkošníckych výmyslov* Ale nie také ako sa hrávajú malé deti. Boli veľmi...* naklonil sa ešte viac k Yuki a rozprávanie dokončil šeptajúc jej priamo do ucha a dýchajúc teplým dychom priamo na citlivú pokožku krku. Ani potom sa však nepohol a pokračoval v šeptaní.*...zmyselné.* nechal to jediné slovo odznieť hlasom tiež plným prísľubu akoby jeho tón bol oveľa obsažnejší než samotné slovo. Potom pokračoval.* Vždy ju hrala len jedna žena s niekoľkými mužmi, ktorých si sama vybrala. Títo muži sa potom postavili do slepých uličiek labyrintu a čakali kým k nim tá žena sama nezablúdi pri hľadaní cesty von. Keď sa tak stalo, a stávalo sa to často, ľahla si do mäkkej trávi, roztiahla svoje krémové stehná a nechala sa nimi pomilovať rovno tam no predsa zakaždým inak. Takáto hra mohla trvať aj celé hodiny, pretože labyrint bol veľký a zložitý a na každej nesprávnej odbočke niekto čakal. No nepredstavuj si v týchto ženách a mužoch nijakých starcov. Hrávali ju skôr dievčatá so skúsenými mladými mužmi. Nezrieka to boli ešte panny no keď sa im podarilo konečne vyjsť z labyrintu boli celkom skúsené. Mnoho z nich by sa aj napriek únave rozhodlo absolvovať hru ešte raz. Veď to predsa bolo také vzrušujúce...* chytil pramienok Yukinýh vlasov a začal sa s ním zamyslene pohrávať*...také poburujúce...* končekmi prstov zahrnul pramienok Yuki za ucho a ľahko ju pritom pošteklil na spánku*...také oslobodzujúce keď sa myseľ zbaví posledných zábran a vysmädovaná vrhne sa za plným pohárom rozkoše.* prerušil kontak s Yukinou pokožkou a pomaly si začal rozväzovať modrú, striebornou niťou obšitú stuhu, ktorou mal na temene zviazane čierne vlasy. Pustil na chvíľu jeden jej koniec, ktorý zatrepotal vo vzduchu na chvíľku sa mihnúc pred Yukinou tvárou predtým než jej ňou začal zaväzovať oči, aby nič nevidela.* Nezahráme sa spolu Yuki? Hm?* hlas mal teraz chrapľavý, hlboký.* Budeme mať svoje vlastné pravidlá a ja budem veľmi pozorný, aby ich ani jeden z nás neporušil...čo povieš?* mohla odmietnuť. Celkom určite by ju za to neprenasledoval ani by to nemalo inú, nechutnejšiu dohru. Všetku moc rozhodnutia nechal na nej. Ruku jej však držať neprestal, rovnako ako jej ani neprestal bruškom palca hladiť dlaň. Náhle si ju zodvihol k perám a vtlačil ich do belostnej pokožky na jej zápästí kde sa v samom zmysle prebíjal jej pulz.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
 
RPG - odmeny tu
Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: Iné :: "Telarionské smetisko"-
Prejdi na: