Iná časť vesmíru

Kitta

*najskôr si nebola istá čo si má myslieť o ňom, ale páčil sa jej. Čím ďalej sa jej páčil viacej a pery mala vykrivene do úsmevu keď mu pozerala do tváre. A usmievala stale. Netušila či to bolo jeho zámerom, aby ju rozveselil ale bavilo ju to. A bavil ju On. Veľmi moc.* Môžeme spojiť naše rody a bude to! *usmeje sa ešte viac. Ešte aby sa do neho zaľúbila asi nebude tak moc nadšený ako ona z neho. * Ja by som aj šla, ale myslím, že môj strýko by sa nato nedal. Vieš, on má divočinu v krvi. Celý život prežil v osade a ja tiež. Neviem čo budeme robiť, kam pôjdeme, lebo sme ostali už len my, ale... Pochop, aj keď si mi veľmi sympatický a zaslubila by som sa ti, môj strýko má potrebuje, aj keď to nikdy neprizna. *usmiala sa na neho placho . *ináč čo to je princ? Pecies koláčiky alebo niečo také?

Arrow

*Keď vodná vlčica chňapla po rukáve Arrowovej košele, okamžite vedel, čo mu tým chce naznačiť. Poslednýkrát odrazil útok jedného z mužov a čepeľ dýky mu zabodol pod bradu až po rukoväť. Potom sa rozbehol k okraju paluby a bez najmenšieho zaváhania z nej zoskočil na kamenisté pobrežie. Vzduch ho vďaka schopnostiam Aratahi nadnášal a zatiaľ čo iný by si na jeho mieste dolámal kosti, Arrow s ľahkosťou dopadol na nohy. Dýku mal ešte stále v ruke, ale keď videl, že na Ghara zboku mieri harpúnou námorník v rovnošate dozorcu, šikovným obratom si prehodil jej čepeľ medzi prsty a s rozmachom ju hodil. Ghar sa na okamih zarazil, akoby hľadal toho, kto mu pomohol a keď zbadal Arrowa, na chvíľu si ho premeral a na znak vďaky kývol hlavou.Potom sa obrátil a rozbehol sa za Warrenom do lesa.
Mohutná otrokárska loď mala zboku prerazenú dieru, do ktorej sa rýchlo vlievala voda, ale pretože bola prvou prirazená k brehu, nemala sa kam potopiť. Zmätok a chaos, ktoré zavládli na palube poskytli skupine dosť času na útek, pretože o zvyšok prenasledovateľov sa postarali desiatky prepustených otrokov. S ohlušujúcim revom a krvilačnosťou podfarbených očiach zabíjali námorníkov holými rukami alebo ukoristenými zbraňami.
Arrow sa rozhliadal okolo seba, akoby sa snažil niekoho nájsť a keď mu pohľad padol na nehybné telo vlčice, ktoré ležalo na pobreží len pár metrov od vody, okamžite sa k nej rozbehol. Amicam.* Amicam!* Kľakol si vedľa nej na kolená a rukou zľahka prešiel po bielej kožušine na hlave. Našťastie ešte dýchala a pretože bol Arrow Aratahi rovnako, ako ona, vedel, čo musí urobiť. Aby vôbec mala silu napiť sa vody z jazera potrebovala energiu a tú jej Arrow mohol poskytnúť skrz svoju krv, ktorá bola oveľa výživnejšia než krv človeka alebo zvieraťa. Zostrenými špičkami zubov si prehrýzol zápästie a potrel papuľu vlčice vlastnou krvou. Potom jej telo opatrne preniesol bližšie k vode a po celý čas sa jej upokojujúco prihováral.* No tak Amicam, pi. Viem, že to potrebuješ. Dám na teba pozor, už si v bezpečí.

Han

*Zvláštna kombinácia Kittinej vyspelosti a detskej hravosti Hana neprestávala udivovať. Jednu chvíľu nemal problém dať jej frčku do nosa a správať sa k nej ako ku každému inému malému dieťaťu, ale potom prehovorila znovu a v jej slovách po detskosti nebola ani stopa. Kittina oddanosť strýkovi, to, že sa o neho chcela starať, hoci by sa iní mali starať o ňu... to všetko vyvolalo na Hanovej tvári výraz uznania. Vážne pokýval hlavou, akoby dával Kitte za pravdu, ale aj tak sa nemienil vzdať. Istým spôsobom cítil, že Kittu potrebuje mať vedľa seba, aby mu pripomínala, že sa rozhodol správne. Za taký krátky čas to bolo od neho niečo nezvyčajné, ale chcel sa porozprávať aj s Gharom a presvedčiť ho, že môže jemu aj jeho neteri ponúknuť oveľa viac, než by dokázali získať niekde inde. Keď mu do uší pozvoľna prenikla Kittina poznámka o koláčikoch konečne sa bez zábran rozosmial. Znovu bola zvedavým malým dieťaťom.* Nepečiem koláčiky. Na to máme u nás v meste pekárov a tí by ti dokázali upiecť koláč, aký by si len chcela. Princovia trávia celé dni bojovým výcvikom, neustále sa učia o svojej zemi a chodia na výpravy, aby ľuďom dokázali, že sú hodní toho, aby sa neskôr stali ich kráľmi. A čo ty Kitta? Čo si robila vo svojej osade?

Akte

*z bytosti, ktorú trápili a tyranizovali celý život, sa stavala nezistna, ktorá nedbala na vlastné zdravie, ale viac nato čo bude s malým dievcatkom ktoré si ukradlo jej srdce a viac nikomu nedalo. A teraz tam Akte ležala, vyčerpaná, a uvažovala nad tým, že potrebuje Tristana. On by vedel všetko, vedel by čo potrebuje, vedel by ako sa má o ňu postarať. Kto by už len z cudzincov vedel? Počula meno malého dievčatka ktoré jej ho dalo a ona otvorila oči. Arrow. Áno, uvedomila si, že on bude vedieť, on sa postará o to a ona s rezignovanym stonom sa nechala, aby sa o ňu postaral. Nechcela však jeho krv. Odvrátila hlavu stranou, nie, nechcela jeho krv. Nie. Jeho krv by znamenalo nejaké spojenie spojenie ona nechcela. Naozaj nechcela, ale... Inštinkt pred obranou ju prekonal a ona sa na pila a v momente keď pocítila konečne vodu.... Pila dlho a lacne, akoby nepila už hrozne dlho. A stále neprestavala. Vedela že Warren s Gharom ich počkajú, ak by aj nie, neprekážalo by im to. Ich instinkty lovca by im dovolili nasledovať I h aj keď, mali niekoľko kilometrov náskok. A ona len spokojne vrcala, lebo teraz mala presne to, čo potrebovala. Vodu. A krv Arathiho v žilách. Ani si nespominala koľko rokov to necítila.
Ked sa poriadne napila, plná síl, sa pozrela na neho a pocítila osten zahanbenia v sebe. Dakovne mu pritlacila nufak ku krku a zachrcala. *

Kitta

*netušila prečo sa Han po jej otázkach rozosmial, ale smiala sa s ním. A keď jej povedal o svojom postavení, zhodnotila že by jej bol hoden.* Ja som dcérou náčelníka Jo ona, ktorý zahynul pri vyvrazdeni z minulej noci. Čakal má výcvik, aby som vedela bojovať a až by môj otec zomrel, aby som si vedela vybojovať svoju pozíciu a nikto ma o ňu nezobral. Mala som viesť nás kmeň a nájsť si muža, ktorý by ho viedol so mnou. Starať sa o ženy a dávať im požehnanie, rozhodovať správne a spravodlivo. Lebo ako otec hovoril, človek zahynie, ale myšlienka zostane. Hovoril, že jedného dňa budem veľkou ženou nášho kmeňa a keď sa aj ja pominiem, už má viac nikto neprekoná a budú o mne piesne, básne a príbehy, lebo urobím veľké a dobre činy.... Ale teraz niet koho viesť, keď sú všetci mŕtvi. *dodala už smutnejsie a na moment potrebovala objať a prítulila sa mu na hruď a objala ho.*

Arrow

*Pri sledovaní toho, ako vlčica pije prestúpil Arrowa zvláštny pocit spriaznenosti. Bola ako on, jeho druh a celkom nečakane sa objavila na mieste, kde by to nikdy nečakal, preto aj keď Amicam poznal len krátko, vytvoril si k nej akési neurčité puto. Vnútorný hlas mu našepkával, aby to nerobil. Vedel, že musí byť opatrný, preto si v duchu pripomínal zásady, ktorými sa vždy riadil a ktoré ho vždy dokázali odpútať od ľudí a miest, k akým by mohol nebezpečne prilipnúť.
Keď videl, že je Amicam v poriadku a znovu plná síl, prijal jej poďakovanie letmým úsmevom a pokývnutím. Hlavou ukázal za seba na les a pomaly vstal, akoby si potreboval pretiahnuť nohy alebo sa chystal vyraziť opreteky s vetrom.* Pôjdeme?

Akte

*V žilách jej kolovala jeho krv a ona to cítila. Akoby to bolo niečo nové v jej žilách, ten nezvyčajný pocit Arathiho. Mali byť mŕtvi. Ona mala byť mŕtva a nikdy nečakala že sa ešte dočká ich krvi, niekoho, kto ju zachráni. A teraz tam natrafila na cudzinca, ktorý bol rovnaký ako ona. A dal jej svoju krv. Nervózne prekročila z nohy na nohu a pozrela po ňom trochu nespokojne. Uvedomil si, čo im to urobil? Mlčky Prikývla a prvá vykročila smerom k lesom, kde ich čakali Warren s Gharom. Ibaže aj keď urobila krok prvá, kráčala vedľa neho. Čakala Kým sa ocitne vedľa jej boku a tak ako predtým vždy kráčala len s Tristana, teraz to bol Arrow, komu sa usadila po boku. *

Han

*Ramenami vytvoril okolo Kittinho útleho tela pevný a bezpečný kruh. Teplo, ktoré z nej sálalo, Hanovi pripomenulo, že nevie takmer nič o utešovaní malých dievčatok. Zvlášť takých, ktoré prišli o všetko. V istom zmysle aj o časť svojej budúcnosti, pretože kolobeh udalostí sa točil len jedným smerom a nikdy nie späť. Malá Kitta sa preto nikdy nepostaví na čelo kmeňa ako jeho nová náčelníčka. Teplo jej detského tela bolo však tiež znamením, že je nažive, a to v tej chvíli znamenalo oveľa viac.
Han sa zľahka odtiahol a prstami nadvihol Kittinu bradu. Na jeho tvári sa rozlial pomalý úsmev.* Všetko predsa nie je stratené. Už o chvíľu budeš znovu so svojím strýkom.* Vedel, že kráča po veľmi tenkom lade. Stať sa mohlo naozaj čokoľvek, ale Kitta si prešla už toľkými stratami, že by osud nebol taký krutý, aby ju pripravil ešte aj o posledného člena rodiny.* Poď, zlezieme nech sa kopec dostaneme včas.

Blízkosť vlčice vnímal Arrow ako niečo prirodzené. Jeho telo na ňu reagovalo celkom podvedome, takže s ňou vyrovnával krok bez toho, aby si to sám uvedomoval. Keď zastali, aby si na pár minút oddýchli a on sa posadil, vždy sa posunul tak, aby sa pri ňom vlčica cítila pohodlne. Kútikom oka ju neustále sledoval, len aby sa ubezpečil, že jej nechýbajú sily a keď videl, ako s ľahkosťou zvláda tempo pochodu, uvoľnil sa. Bolo to, akoby za ten krátky čas prirástla k nemu, zrástla s ním spôsobom, ktorý s logikou ani chcením nemal nič spoločné a predsa sa odohrával na úrovni akejsi životnej potreby.
Keď dorazili na kopec, kde sa mali stretnúť s Hanom, Arrow už zdiaľky videl ako sa mladý princ uvoľnene opiera o kmeň stromu a vyhliada ich skupinku. Len čo ich zbadal, narovnal sa, akonáhle mu však pohľad padol na približujúceho sa Ghara, zostal stáť na mieste.
Ghar mal oči len pre malú Kittu. V poslednom úseku cesty naplno pociťoval únavu, ale pri pohľade na svoju neter, akoby sa mu telom preliala nová energia. Natiahol krok a v tesnej blízkosti dievčaťa spomalil. Odrazu akoby mu bolo jeho obrie telo priveľké a on sa v ňom našiel zvláštne nesvoj. Nevedel, čo s rukami, v očiach sa mu zračilo hlboké pohnutie, ale keď pred malou padol na kolená bez slova ju prudko strhol do náručia a pritisol k sebe.*Kitta.* Vydýchol s úľavou, že ju vidí živú a zdravú. Kútikom oka zachytil pohyb a keď zodvihol zrak, videl ako mladý muž, ktorý bol po celý čas s ňou, prestúpil z nohy na nohu. Akoby sa bál, že ju Ghar pridusí alebo nechtiac zabije silou mamutieho objatia.*  

/trochu som to posunula, ale keby je to zle, tak povedz, prepíšem /

*Akte zostala stať iba niekoľko krokov od toho pohľadu, ktorý sa im naskytol. Pozvoľna sa dotýkala bokom Arrowa a s nečitateľným výrazom v tvári sa Dívala ako Ghar objal svoju neter. Ovládla sa, aby nezavrcala a ten jemný dotyk na svojom tele, keď cítila bruška prstov vo svojej srsti ju upokojoval.
Zato mala Kitta bola jediná, kto sa skutočne potešil. Vrhla sa s rovnakou prudkostou k nemu do náruče a objala ho okolo krku ponoriac svoj nostek do jeho krku.* Strýko Ghar! Som taká šťastná že ťa zachránili! *Zašepkala potichu a neuvedomovala si že sa jej malej podarilo spustiť záchrannú akciu aby ho zachránili a dostali z rúk tých zlých ľudí. Koľko ľudí sa spojilo iba preto, aby pomohli malému dievčatku.
A asi si práve to mala Kitta uvedomila, lebo sa pomaly vymanila zo zovretia strýka a obrátila sa smerom k všetkým, ktorí tam stali a pozerali na ich zvítanie.* Chcela by som sa vám všetkým poďakovať za pomoc, hoci ste nemuseli. *povedala s pokorou a venovala pohľady každému. Zo všetkým sa usmieval iba Warren. Akte len čakala, kedy bude môcť odísť.*

Arrow

*Akosi vycítil Amicamin nepokoj, keď sa mu bokom zľahka oprela o stehná a pohľad ostro zabodla do vítajúcej sa dvojice, akoby ich od seba chcela oddeliť. Arrow podvedome vnoril prsty do hladkej bielej kožušiny a upokojujúco prešiel vlčici po hlave. Jeho dotyky jej vyslovovali mlčanlivú účasť hoci sa neprestal pozerať pred seba a pohľadom preskakoval z Ghara a Kitty na princa. Vtedy sa Arrowovi nepatrne stiahlo obočie, akoby vycítil niečo, čo tam predtým v súvislosti s mladíkom nebolo. Akási nová sila a pokoj, ktoré z neho sálali.
Ghar zodvihol hlavu, len veľmi pomaly Kittu pustil a rovnako ako ona, aj on pohliadol do tvárí všetkým prítomným. Dokonca aj na vlčicu a vtedy mu cez oči preletel zvláštny tieň poznania. Rýchlo však vyprchal. "Som to predovšetkým ja, kto by mal ďakovať. Kitta má pravdu, polovicu z vás nepoznám, ale pomohli ste a som vám za to zaviazaný vlastným životom." Potom Gharov pohľad skĺzol naspäť k malej a jeho veľká dlaň jej jemne spočinula na hlave. "Ďakujem, Kitta."
Han prijal vďaku s ďalším nervóznym prestúpením. Akoby ho niečo pálilo na jazyku a keď vzápätí prehovoril, veľmi sa snažil, aby na sebe nedal poznať neistotu. V hlase mal rozhodnosť a súdnosť, ako celkom nový muž. "Po udalostiach predchádzajúcej noci je zrejmé, že nemáte kam ísť. Ja vám ponúkam ochranu, prístrešie a možnosť vstúpiť do mojich služieb."
Arrow naklonil hlavu nabok, akoby zle počul. Premeral si Hana prenikavým pohľadom, ale nevycítil nijaký úskok. Žeby niečo vlialo mladému princovi do hlavy rozum? Alebo niekto? Arrow pozvoľna skĺzol pohľadom ku Kitte a potom späť k princovi.
Ghar prekvapene nadvihol obočie a po chvíli ticha sa zasmial. Bol to hlboký pobavený smiech, v ktorom znelo aj trochu prekvapenia, akoby neveril, čo si práve vypočul. "A ty si kto, ak sa smiem spýtať."
"To je princ Han," ozval sa Arrow skôr, než by ho mohol niekto predbehnúť a neodtŕhal od mladíka oči. "Dedič Severných mariek a budúci kráľ Notrimu." Han pozvoľna prikývol a venoval Arrowovovi krátky úsmev, ktorý mu lovec opätoval. Jeho práca sa skončila. Teraz už bolo jasné, že sa princ k svojmu otcovi dopraví aj sám.*

*Warren vedel, že ponuka patrila Gharovi a malej Kitte. Jeho domov bol u Terrinov, v skalách, dobre ukrytých aj pred ľuďmi k akým patril Han. Niečo mu však na hovorilo, že Ghar bude mať problém s tým prijať jeho ponuku, aj keď mala Kitta s očakávaním pozrela do jeho tváre a v tej jej sa odrazila horlivost.* Co ty, nato? Mne by sa páčilo keď, sme šli. Hn je veľmi dobrý, je šikovný a je hoden našej priazne. Staral sa o mňa a keď nám hrozilo nebezpečenstvo, ukryl má vo svojej náručí. A má doma dobré koláčiky. *spustila tiché dzavotanie a rapotala akoby jej išlo o život.* Ale už som mu povedala, že bez teba nepôjdem. Veľmi by som si priala, aby sme zostali spolu, strýko. Už sme len my a nikto iný. Ani ocko už nie je. *netušila či to vedel, ale bolo správne aby sa túto informáciu dozvedel práve od nej a nikoho iného. Ibaže konečne rozhodnutie bolo iba na ňom a ona bola pripravená urobiť tak, ako on povie.
Akte ani netušila čo si má o tom myslieť. Jedine, čo vedela, bolo že jej čas sa skončil. Prerušila rozprávanie malej Kitty, ktorá si dala čas iba na nádych a so zavrcanim prišla k nej. Mala okamžite pochopila o čo išlo a tak pockala, kým priateľka prišla celkom k nej a ona v tichej rozlúčke objala jej hrubý krk a detská tvaricka sa skryla v hrubej srsti zvierata.* Budeš mi chýbať, Amicam. V našej reči tvoje meno znamená Priateľka a pre mňa ňou navždy budeš. Opatruj sa.*Malej lamalo srdce že ju musela nechať ist, ale vedela že to tak musí byť. A Amicam rovnako. Vymanila sa z jej zovretia a bez jediného obratenia sa, zamierila preč. Nepatrila k nim, hoci si k sebe krvným putom pripojila Arrowa. A možno práve on jej dal dôvod, aby od nich čo najskôr odišla. Na Altre mohli piť jeden druhému krv hlavne partneri. Biele vlčie telo sa ponorilo do lesa. Škoda že zabudla čo jej povedal Tristan. Kde má hľadať loď. *

Han

*Ak bolo niečo, čo preverilo Hanovu rozhodnosť a slovo, za ktorým si stál, tak to bol bezpochyby Gharov pohľad. Chvíľu sa obaja premeriavali a nepreriekli pritom pol slova. Ani Kittino vzrušené rapotanie na nich tentoraz nemalo žiadny účinok a keď Ghar naklonil hlavu mierne do strany, Han vedel, že musí svoju ponuku ešte ozvláštniť.
"Kmeň, ktorý vás napadol je mocný a ostatní si ho nebudú chcieť poštvať proti sebe. Kamkoľvek s Kittou pôjdeš, vždy tam budete len cudzinci a ty nikdy nedostaneš príležitosť pomstiť sa," prehovoril Han a v momente ako po ňom Ghar blysol tvrdým pohľadom, vedel, že udrel na citlivú strunu. Pomaly, chladne sa usmial, lebo správne odhadol po čom túži Kittin strýko najviac. A on nemal nijaký problém umožniť mu to.
"Kitta ani ja nebude otrokmi z vôle iného človeka," precedil nakoniec Ghar cez tuho stisnuté zuby a Han súhlasne prikývol.
"Jediné, k čomu sa zaväzuješ je vernosť voči kráľovi. Inak ste ty aj Kitta slobodní."
Ghar na chvíľu odvrátil od princa pohľad smerom k Warrenovi, akoby chcel poznať jeho názor a potom prehovoril znovu. Tentoraz o niečo opatrnejšie a hlavne podozrievavo."Prečo, to všetko? Mohli by sme ti byť ľahostajní, niekto ako ty sa nemusí trápiť obyčajnými ľuďmi."
"Povedzme len, že ide o protislužbu. Máš veľmi rozumnú a oddanú neter. Pomohla mi a ja za to chcem pomôcť vám." Po tých slovách Han tušil, že uspel. Veľkú mieru prikladal najmä núdzi, v ktorej sa dvojica ocitla a rovnako tak Gharovej túžbe po pomste.
"Warren, prijímaš tú ponuku aj ty? Dobrých bojovníkov oddaných veci nikdy nie je dosť." Han nadvihol obočie a s ľahkým úsmevom čakal na odpoveď.

Arrow neostal tak dlho, aby sa dozvedel koniec Kittinho príbehu. Pre neho sa všetko skončilo v okamihu, keď si bol istý, že sa princ vráti do mesta, kam patril. Neprivedie ho tam síce on, ale svoju odmenu už dostal, aj keď by podľa práva mala prináležať skôr Kitte. Práve preto nechal mešec s peniazmi od kráľa položený na kmeni vyvráteného stromu tak, aby si ho mohli ostatní všimnúť. Možno bol staromódny, ale nikdy nevzal plácu za niečo, čo nevykonal a v tomto prípade to platilo dvojnásobne.
Dokonca aj biela vlčica sa vyparila tak rýchlo, ako to len bolo možné a keď si to Arrow uvedomil, niečo v hrudi sa mu pohlo, zmatnelo a nakoniec vyhaslo. Akási iracionálna iskrička nádeje alebo očakávania, že Amicam na neho počká. Ibaže nepočkala a Arrow nemal v úmysle prenasledovať ju. Aby si svoje rozhodnutie nerozmyslel, obrátil sa a vykročil opačným smerom. V krvi už pociťoval dobre známu nedočkavosť, volanie, ktoré ho vždy spoľahlivo dokázalo odviať novým smerom. Po pätnástich krokoch zrýchlil a chôdzu zamenil za beh. Tempo neustále zvyšoval, až kým necítil, že sa mu chodidlá ledva dotýkajú zeme. Plášť za ním vial ako krídla dravca, ale mrštnými pohybmi pripomínal šelmu. Nakoniec sa zachytil visiacej liany a cez prepadlinu v lesnej pôde preskočil priamo na konár stromu. Pod ním sa otváral rozsiahly les. Vrcholce stromov sa na sebe lepili tak tesne, že sa cez ne nedalo dovidieť na zem. Niekde tam na neho čakalo ďalšie dobrodružstvo.

A zatiaľ v tej časti lesa, kam smerovala Akte, medzi stromami blúdil Tristan. Pôvodne sa chcel vybrať k transportéru, ale po odchode Arathi sa mu to aj tak zdalo zbytočné. Akýsi zlomyseľný hlas mu našepkával, že ho zradila, že ho nadobro opustila, zatiaľ čo on strávil dlhé mesiace v divočine len aby ju našiel a priviedol späť domov. Nešlo mu do hlavy, ako si mohla vybrať to malé dievča. Nič jej už predsa nehrozilo a na Ghara nemusela brať nijaký odhad. Každý predsa raz v živote niečo stratí.
Tristan načrel ukazovákom do vrecúška s bielym práškom, potácavo zastal, ale keď prst vytiahol, na brušku mal len niekoľko zrniečok. V návale paniky vrecúško prevrátil a vysypal si na jazyk posledné zrnká. Nie. To sa nemohlo stať!*

Warren

*Tá ich ponuka a vlastne celá dohoda bola nesmierne zaujímavá a trochu ho prekvapilo, že priateľ Ghar sa nechal nalákať na takú úbohosť akou bola pomsta, ale čo už len on mohol? Na jeho mieste by bola konal rovnako. Asi. Teda on našťastie vôbec nemusel riešiť niečo ako pomsta za vybitie celej dediny.* Nie, ďakujem, Han. Pre mňa tvoja ponuka nie je lákavá, moja osada je pre mňa domovom a nebudem kráčať niekam, kde by mi nikto nedokázal nahradiť to, čo som mal doma. *Usmial sa na všetkých prítomných, ktorí tam vlastne zostali a pozrel sa na malú Kittu. Kľakol si na jedno koleno k nej, keď sa na ňu pozrel. Na perách mal jemný, vrúcny úsmev.* Ďakujem, Kitta, že si mi ukázala kus z tvojho sveta a to, že aj v malých deťoch sa vie nachádzať poriadny kus dôstojnosti a odvahy. *Pohladil dievčatko po líčku. Už beztak sa príliš zdržal. Bol najvyšší čas, znova bežať domov. Postavil sa, až mu to prasklo v kolene a usmial sa na Ghara. Chytil ho za predlaktie.* Som rád, že som ťa znovu videl. Škoda, že to nemohlo byť za priaznivejších podmienok. Vieš však, že u nás si vždy vítaný. *Prišlo mu to až šialené ako sa melodramaticky lúčili, ale on bol rád, že ich aspoň chvíľu videli.* Han, ďakujem aj tebe.

Akte

*Nešla nejako úmyselne vpred. Neriadila sa tým, kam ide, kam ju vlastne laby nesú, iba jednoducho šla a nezamýšľala sa nad tým. Netušila, či Arrow pôjde za ňou, hoci mala taký pocit akoby si ho stále niesla v mysli a v tele. Mala ho všade a práve to ju tak veľmi desilo, až musela krútiť hlavou a dokonca dvakrát si zahrabla labou po pysku.
A predsa tam nebol. Namiesto toho sa jej do nozdier dostal pach známeho muža, ktorý ju ako prvý opustil. Nastražila uši a pozrela priamo pred seba, keď videla ako si ten bordel sypal do pier. Chcelo sa jej vracať a ona len znechutene zavrčala, aby upútala tú zdrogovanú bytosť.*

Tristan

*Sústredený na vytieranie posledných zrniek bieleho prášku si Tristan uvedomil prítomnosť vlčice až vtedy, keď na neho zavrčala. Pomaly sa obrátil čelom k nej a s prstom ešte stále položeným na zuboch, rozmýšľal či ide o prelud alebo je Akte skutočná. Z tónu vrčania vycítil znechutenie, ale už ho to netrápilo. V jeho srdci bolo miesto len pre jednu emóciu. Prázdne vrecúško odhodil na stranu a malátne prestúpil z nohy na nohu.* Akte...* Zachrapel a natiahol k nej obe ruky.* Ty si sa vrátila...

/môžem ich z Hana posunúť kúsok do mesta? /

Jasné v pohode, ako ti to vyhovuje ;-)

Han

*Ghar opätoval Warrenov stisk a ešte chvíľu si ho premeriaval pohľadom, v ktorom sa zračilo veľa nevyslovených myšlienok. Nakoniec len prikývol a pustil priateľovu ruku, akoby ho nechcel dlhšie zdržiavať. "Ak budeš kedykoľvek potrebovať moju pomoc, vieš, kde ma nájdeš."
Han sledoval lúčenie v tichosti, iba čo Warrenovi kývol a potom jeho pozornosť upútal pohyb pri okraji lesa. Arrow bol preč rovnako ako vlčica. Jediné, čo po ňom ostalo bol mešec, ktorý už na prvý pohľad vyzeral viac než štedro. Musela to byť odmena, ktorú Lovec dostal od kráľa za to, aby ho našiel a priviedol späť. Han sa priblížil ku kmeňu vyvráteného stromu a vzal mešec do dlane. Potom mu pohľad padol na malú Kittu a odrazu vedel celkom presne, čo s peniazmi urobí. Kým Ghar venoval Warrenovi posledné slová, on sa priblížil k dievčatku, kľakol si pred ňou na koleno a vložil jej mešec do dlane. "Toto je odteraz tvoje, Kitta. Zaslúžila si si ich, preto ich tu Arrow nechal pre teba. Môžeš si za ne kúpiť, čo len budeš chcieť." Dobromyseľne na dieťa žmurkol, akoby medzi sebou mali nejaké tajomstvo a potom sa narovnal v ústrety prichádzajúcemu Gharovi. Bojovník sa tváril odhodlane a vyrovnane. Očividne sa už pripravil na nadchádzajúcu cestu.
"Veď nás, princ. Nech nestrácame čas."
Han sa narovnal, ale aj keď nedosahoval Gharovu veľkosť ani mohutnosť, pôsobil rovnako sebaisto.
"To som chcel počuť." Princova vážnosť bola v okamihu preč a jeho tvár znovu pôsobila chlapčensky mlado.




*Cesta do mesta viedla prevažne lesmi a lesnými čistinami, takže keď sa krajina otvorila a na obzore sa vynorili štíhle siluety kamenných veží, bolo to, akoby sa zhmotnili priamo zo vzduchu. Stavba, ktorá sa týčila vysoko na brale a pripomínala orlie hniezdo, nemala vonkajšie opevnenie, pretože ho vďaka svojej polohe ani nepotrebovala. Stavitelia ju navrhli ako nedobytnú pevnosť a dojem neprístupnosti ešte podčiarkovali kúdoly vodnej triešte, ktorá stúpala z kaskádovitých vodopádov.
"Mesto odtiaľto nie je vidieť," vysvetľoval Han a tesne pred cieľom spomalil tempo, aby Kitta aj Ghar mali možnosť prezrieť si okolie. "Zakrývajú ho hradné múry, ale len čo prejdeme bránou, ocitnete sa priamo v ňom."
A Han skutočne hovoril pravdu. Stráže na kamennom oblúku mosta, ktorý bol jedinou spojnicou medzi pevnosťou a lesom, ich nechali bez problémov prejsť. Mladého princa každý poznal, ale len málokto vedel, že odišiel. Otec musel jeho "dobrodružstvo" udržať v tajnosti.
Len čo prešli bránou, svet okolo nich sa zmenil. Lesné cestičky vystriedali kamenné ulice lemované nízkymi domcami. Natlačené na seba tak husto predstavovali dokonalú ukážku rozmanitosti či už v stavebnom materiály alebo v ľuďoch, ktorí ich obývali. Boli hluční, vždy naladení na rozhovor alebo potýčku, ale Han sa im vyhýbal. Prehodil si cez hlavu kapucňu, aby ho nikto nespoznal a viedol dvojicu po ceste k samotnému vstupu do hradu. Museli pritom prejsť ešte troma ďalšími bránami a za každou z nich bolo prostredie a jeho obyvatelia o niečo odlišnejší. Na hlavnom hradnom nádvorí už obyčajní ľudia nemali čo hľadať. Na kamennej podlahe sa ozýval dupot pochodujúceho vojska, z blízkych stajní prichádzalo slabé erdžanie koní a z cvičiska klepot drevených mečov narážajúcich do seba* Kitta, páčilo by sa ti bývať na hrade?

Akte

*Netušila čo si mala myslieť o tom, čoho bola svedkom. Chcelo sa jej nad ním vracať a s bohužiaľ nie veľkým prekvapením si uvedomila, že ním začína čím ďalej tým viacej pohŕdať. Bolo jej z neho odporne. Neskutočne odporne. Až sa neubránila zavrčaniu, keď počula jeho slová. Nie, ona sa nevrátila. A nemienila sa vracať, možno práve preto čo sa jej naskytlo za pohľad. Videla trosku, z ktorej sa tento muž stal. Chcela sa obrátiť a opustiť ho. Zanechať ho vo vlastnej špine v ktorej sa zabáral. A ona to aj urobila. Obrátila sa mu chrbtom a bola pripravená opustiť ho. Ale asi sa v nej ozvalo svedomie, alebo čo, lebo Akte sa nakoniec zastavila a obrátila sa k nemu. V očiach mala hlbokú nenávisť a pohŕdanie, ktoré dokázala ukázať a nedalo sa prehliadať, ale aj tak sa premenila a vykročila smerom k nemu. Nazlostená, že by aj hromy blesky spustila na Tristana pristúpila k nemu a doslova a dopísmena z neho strhla plášť, do ktorého sa zabalila.* Ty prašivý, svinský, úbožiak! *Zavrčala skôr než mu vrazila päsťou do tváre a tak sa postarala o jeho sladký spánok. No veru, ani trošku ho nešetrila, aby ho dostala do bezvedomia. Bola taká nazlostená, že mohol byť rád, že mu neskočila po krku ešte v kožuchu.
Na miesto odporného detoxu im našla dobre ukrytú jaskyňu, ktorá viedla vo väčšine pod zem. Bola skôr ako nora, ktorá pripomínala miesto zimného odpočinku pre medveďa. Dobre ukrytá, drobná, len tak veľká, aby sa tam pokojne zmestili a pritom nepokračovala hlbšie a ona tak nemusela kontrolovať, či nejaké prekliate zverstvo si plánuje urobiť večeru z ich kostier.
Sedela na zemi, nohy mala v tureckom sede a telo zahalené do provizórnych handier tak, aby sa nemusela zahaľovať plášťom. Vlastne tie handry boli pásy látky na ktoré jeho plášť natrhala. Časť z nich využila na vlastné zahalenie a zvyšok nato, aby Tristana poviazala. Nechcela, aby si ublížil, aj keď jej myseľ kričala, aby sa na neho vykašľala. Nemohla. Len zľakla pohladila jeho tvár. Nemohla to urobiť preto, lebo ani on ju nenechal tak, keď bola zajatá. On ostal zajatý vo vlastnej mysli.* Zver sa mi, čo sa ti stalo... *Pošepkala takmer nečujne a zo zviazaných bielych vlasov tenkou šnúrkou, jej vypadol prameň do tváre.*

(( Ak by si nesúhlasila, upravím to ))

Kitta

*Cesta bola dlhá a ďaleká. Nesmierne únavná a keď už mala pocit, že sa jej nožičky rozpadnú od únavy, zbadala tú nádheru. Takmer zhíkla od prekvapenia! To bola nádhera! Nikdy v živote nič podobné nevidela. Ani len vo sne. Aj jej bohatá fantázia bola príliš slabá, nato aby si niečo takéto úžasné vedela predstaviť.* Úžas! *Zašepkala si pre seba a nevedela očká odtrhnúť od tej krásy. Akoby sa dostala do celkom iného sveta, než v akom žila celý svoj život. Bolo to azda všetko možné? Aj vo vnútri ju všetko fascinovalo.
Hradby, budovy, ľudia. Tá rozmanitosť, ktorú nepoznala. Teda... Myslela si, že poznala, ale tu videla, že nič také nie je. Nič čo poznala, sa nemohlo vyrovnať tomu, čo videla v tej chvíli. Len ústočká otvorené dokorán, ani keby jej nalietali mušky do ústočiek, tak by si to nebola uvedomila. Možno by jednoducho prehltla a šla ďalej. Až pri jeho otázke sa obrátila smerom k Hanovi a vzhliadla do jeho tváre, ktorú ukrývala kapucňa.* A máte tu zvieratká? *Naklonila hlavu do strany. Hoci počula kone, netušila či sú jediné zvery.* No všetko závisí od toho čo by nato povedal strýko Ghar. *Dodala ovládnuc svoje potešenie. Aj keby chcela, veľmi moc, zariadila by sa podľa toho čo by povedal on.*

Han

*Ghar sa snažil zakryť svoje skutočné myšlienky pod nečitateľný výraz. Od okamihu, ako sa na obzore zjavili hradby, všetko dôkladne a starostlivo skúmal. Všimol si, koľko stráží stojí na hliadke, aké vysoké sú kamenné múry hradieb, koľko ochranných valov delí hlavnú bránu od samotného vstupu do hradu. A potom tu bol ten všadeprítomný hluk a rôzne pachy, na ktoré nebol zvyknutý. Celé mesto pripomínalo pulzujúci chaos, ale nad všetko očakávanie sa v ňom predsa len dal nájsť istý rytmus a predvídateľnosť. Han, obklopený tým všetkým, sa pohyboval prirodzene. Princ bol pre Ghara rovnakou hádankou. Za prvým valom ich mohol nechať ísť, nech sa postarajú sami o seba, ale teraz im ponúkal ešte aj miesto v samotnom hrade. Ghar vrhol rýchly pohľad na Kittu a len slepý by si nevšimol, s akým očakávaním na neho malá hľadela. Jemu sa to však nepáčilo.
"Nehnevajte sa, pane, ale radšej by som dal prednosť niečomu..." došli mu slová. Ako by mohol odmietnuť princa bez toho, aby ho urazil?
Hanovo obočie sa nepatrne zamračilo, akoby už v duchu skladal námietku, ale potom kývol hlavou a slabo sa usmial. "Rozumiem. Toto je veľký krok. Ak chcete trochu súkromia, môžem vám poskytnúť jeden z prázdnych domcov, ktoré ostali po remeselníkoch." Hanovi stačilo len zodvihnúť ruku a okamžite sa pri jeho boku zjavil muž odetý v pevnom koženom kabátci a nohaviciach vo farbách kráľovského rodu. Stál hrdo vystretý a premeriaval si Ghara a Kittu otvoreným zvedavým pohľadom.
"Toto je Raffa. Ukáže vám cestu. Keď si oddýchnete a trochu sa tu porozhliadnete, budem rád, ak prídeš za mnou, Ghar. Porozprávame sa."
Ghar sa nestačil čudovať, aká náhla premena sa pri mladíkovi odohrala. Vonku, v lesoch, bol len jeden z mnohých. Bezstarostný mladý muž, ale tu vystupoval ako niekto, komu bolo prirodzené vydávať rozkazy a očakávať, že sa okamžite splnia. Ako princ.
Obaja, Ghar aj Han, si vymenili rýchle pohľady a princova pozornosť sa náhle presunula na Kittu. Natiahol ruku, aby jej postrapatil vlasy a keď sa na ňu uškrnul, na chvíľu znovu pôsobil ako ten veselý mladík z lesa. "Budem rád, ak sa ku strýkovi pridáš aj ty."

Tristan

*Ako prvú si Tristan uvedomil pulzujúcu bolesť v čeľusti. Bola tam a on si na chvíľu nedokázal spomenúť, ako sa mu to mohlo stať. Pamätal si na blúdenie lesom, na silný pocit beznádeje a apatickosti, ktoré sa len prehĺbili, keď zbadal, že mu došli zásoby bieleho prášku. Akte.
Pootvoril oko a všimol si siluetu postavy, ktorá pri ňom kľačala a niečo šeptala. Či sebe alebo jemu, to nevedel. Postupne prichádzali k sebe aj ostatné jeho zmysly a vtedy si uvedomil, že tá postava je v skutočnosti Akte.* Rozviaž ma. Prosím.* Požiadal tichým no pokojným hlasom. Ležal na dne akejsi jaskyne, ale ani sa nepohol. Iba hypnotizoval Akte pohľadom.* Sama vieš, aký je to pocit byť poviazaná ako zviera.

/ v pohode, neboj ;D /

*Bolo dôležité vystihnúť ten správny okamih. Oskar sa vznášal dva metre nad hlavou slúžky, ktorá do hradu niesla jedlo pre kráľa a striehol na svoju príležitosť. Poletoval sem a tam, pohľad nespúšťal z misy, ktorá bola plná ovocia a v žalúdku mu naprázdno zaškvŕkalo. Ešte chvíľku, ešte chvíľku. Slúžku niečo vyrušilo a v momente, ako obrátila hlavu, Oskar sa vrhol strmhlav dolu. Prstami na nohách chytil stopku jablka, ktoré celej mise kraľovalo a vzniesol sa s ním do výšky práve v okamihu, ako slúžka vošla popod kamenný oblúk. Malé srdiečko v Oskarovej hrudi bilo vzrušením a rozjarenosťou. Získal koriť a nikto ho pritom nevidel. Malé víťazstvo však vystriedal strach, že by o jablko mohol prísť, a tak odletel do koruny stromu, ktorá na hradnom námestí vytvárala príjemný tieň. Už už sa chystal do jedla, keď jeho pokoj narušili hlasy. Jeden z nich dobre poznal, ostatné dva mu nič nehovorili. Pozorne jablko odložil nabok, pevne sa chytil konára a zavesil sa dolu hlavou, aby lepšie počul.*

Akte

*Videla jeho pomalé a postupné prebúdzanie. To ako si pomaly začínal uvedomovať kde je a že je tam ona s ním. Tvárila sa pokojne a čakala kým celkom precitne. V tvári mala ustarostený výraz a slová, ktorými ju požiadal o to, aby ho prepustila zaťal tak do živého, až sa jej tvár skrútila ohromnou bolesťou. Nikdy netušila, že by bola schopná reagovať takto. Tak bolestne si uvedomiť čo mu to urobila. Sklonila sa k jeho zjazvenej tvári a oprela sa mu čelom o spánok, keď zatvorila oči.* Prepáč mi to. *Povedala potichu a odtiahnuc sa od neho, sa jej vypadnutý prameň dotkol jeho líca a ona si to s údivom všimla. Zahryzla si do spodnej pery. Nemohol ani len tuši akú bolesť si sama spôsobila, keď niekoho, kto ju zachránil z rokov utrpenia, musela teraz ona zviazať a dívať sa nato, čo sa z neho stalo.* Nepustím ťa, kým mi neodpovieš na moje otázky, Tristan. Čo je zač ten prášok? Ak sú to drogy, tak tu budeš takto, kým si neprejdeš detoxom a ja tu budem s tebou. *Sivé oči upreli svoj pohľad do jeho.* Ak mi budeš klamať, vycítim to. Je najvyšší čas, povedať mi pravdu.

Kitta

*Tušila, že strýko zamietne tú možnosť, ktorú im ponúkol Han. Preto sa Kitta ani trochu nezarmútila a len pokojne čakala, kým sa oni dorozprávajú. Žiarivo sa usmiala, keď sa Hanova pozornosť presunula aj na ňu a celá sa rozžiarila. Bol pre ňu ako princ na bielom koni, ktorý prišiel v čase tmy a rozžiaril krajinu. Ako svetielko na konci tunela, keď už nebola nádej na život.* Ďakujem, Han, prídem rada. *Zahryzla si však do spodnej pery.* Han? Musím ťa teraz oslovovať inak? *Už z toho všetkého a toho, ako vysoko bol Han, si uvedomila, že možno by mala predsa len vykať mu, ako staršiemu a vyššie postavenému. Doma síce v osade niečo znamenala, bola dcérou náčelníka, ale tu nebola nikým. Iba cudzinkou, ktorej šatstvo sa ani trochu nepodobalo tomu, čo nosili ľudia. Možno akurát tak tí vonku za niekoľkými bránami. Tam by sa zaiste slušne schovala, že by ju nebol našiel ani strýčko Ghar, nieto ešte aj Han, ktorý to tam poznal. Zatiaľ sa však jej očká rozutekali všade naokolo. Páčilo sa jej tam, ale.... Všetko jej prišlo tak zvláštne. Neosobné. Možno cudzie? Alebo chladné? Ani sama by nevedela povedať čo, ale niečo jej tam predsa len prišlo naozaj veľmi čudné. Asi jej len chýbal domov, ktorý stratila. Navždy a teraz si mala nájsť miesto, ktoré by znova časom vedela brať ako miesto, kde by sa nebála zložiť hlávku. Vedela však, že nech to bude kdekoľvek, bude to s jej strýkom, ktorý bol jediným čo jej ostal. Niežeby sa sťažovala, ale.... Vlastné myšlienky na Kittinej tvári zanechali tieň smútku, niekedy jej hlavička pracovala na plné obrátky a ona tak stíhala myslieť na priveľa vecí, ktoré ju odpútali aj od reality. Hlávku zaklonila do koruny stromu, ktorý im tienil nad hlavami a zazdalo sa jej, že tam uzrela zvedavé očká, príliš maličké, nato aby jej zdanie mohlo byť skutočnosťou, alebo predsa nie?*

*Dievčatko dolu akoby vycítilo, že si ho niekto prezerá a keď zaklonilo hlavu, Oskar sa bleskovo utiahol do úkrytu svojich kožovitých krídel. V absolútnej nehybnosti splynul s pozadím lesnej koruny, ale citlivým sluchom aj naďalej vnímal, čo sa okolo neho deje. Keby mu hrozilo nebezpečenstvo okamžite by dokázal odletieť. Ale pretože bol zvedavý, nakukol jedným okom cez štrbinku v spojených krídlach a videl ako si k dievčatku vzápätí kľakol mladý muž. Využil chvíľu nepozornosti, pustil sa konára a nehlučne preplachtil vzduchom nad hlavami ľudí. Našiel vak, ktorý mal starší muž prehodený cez plece a na poslednú chvíľu sa do neho ukryl. Hľadal niečo zaujímavé. Ovocné plody, orechy, ale našiel len zvláštnu nádobu, v ktorej to žblnkalo a za hrsť sušených bobúľ. Privoňal k nim a keď mu inštinkt nič nehovoril, pokusne do jednej zahryzol. Chutila vynikajúco, a keď ju zjedol, pustil sa do ďalšej.*



Han

*Neistota v Kittinej tvári neunikla Hanovej pozornosti. Rozumel jej a vedel, že ešte chvíľu potrvá, kým sa bude dievčatko v novom svete cítiť príjemne, ale chcel urobiť všetko preto,aby jej to čo najviac uľahčil. Kľakol si pred ňou na koleno a jeho oči sa ocitli na tej istej úrovni ako Kittina drobná tvárička. Han vedel, že Ghar ho neustále ostražito sleduje, ale aj napriek tomu natiahol ruku a položil ju dievčatku na plece. Zo všetkých dotykov to bol ten najmenej dôverný, aby v Gharovi nevzbudil nepodložené obavy.* Pre teba som len Han,tvoj oddaný služobník.* Prsty mu skĺzli pozdĺž Kittinej paže až k ruke, ktorú chytil a galantne si ju priložil k perám. Aby ju rozveselil, zodvihol pritom pohľad a sprisahanecky na ňu žmurkol. Ghar stojaci vedľa s očividnou nespokojnosťou prestúpil z nohy na nohu a Han sa narovnal. Už znovu sa tváril vážne. Vedel, že ho v nasledujúcich minútach ešte čaká nepríjemný rozhovor s otcom, a preto ho chcel mať čo najrýchlejšie za sebou. Naposledy sa rozlúčil a keď sa jeho vysoká štíhla postava stratila na vrchu kamenného schodiska, Ghar namrzene pokrútil hlavou. Kvôli Kitte sa ale ovládol a keď Raffa, vojak, ktorý im mal ukázať ich nový domov, vykročil dopredu, Ghar natiahol ruku k svojej neteri. Nikdy predtým to neurobil, ale tentoraz malo toto gesto celkom nový význam. Z celého kmeňa zostali už len oni dvaja. Predtým mohol byť sebecký, ale teraz mala Kitta už iba jeho a on ju. Bol rozhodnutý postarať sa o ňu ako najlepšie vedel.* Poď, Kitta. Počul som, že také domy majú veľa izieb. Budeš si môcť jednu vybrať a zariadiť si ju, ako len budeš chcieť.*

Kitta

*Áno, muselo sa jej to len zdať. Lebo hoci sa snažila, nič nevidela tam hore a tak svoju pozornosť uprela na princa, ktorý ju potešil svojimi slovami a ona sa asi len zázrakom ovládla, aby zareagovala a objala ho. Ako slušné dievčatko zostala stáť s rúčkami za chrbtom a vyprevadila priateľa len mĺkvym pohľadom. Prekvapenie prišlo v podobe podávanej ruky od strýka, ktorý vystrel tú svoju k jej a ona sa neubránila šokovanému výrazu v tváričke. Ale okamžite prijala. Drobné prsty sa s dôverou dotkli drsnej dlane a tak pevne ako to len dokázala ho zovrela vo svojej drobnej ručičke a užila si ten nádherný dotyk. Ten výnimočný okamih a ona vo svojej dušičke zatúžila, aby tých okamihov bolo viac.* A ako si budem vedieť vybrať? Však ja som nikdy v dome nebývala. Nie v takom kde je veľa izieb. *Naklonila hlávku do strany a jemné kučierky jej pošteklili líčko ako tak uprela svoj pohľad zdola na strýka.* Ostaneme už spolu? *Spýtala sa naraz potichu a viac sa pritúlila k jeho nohe.* Navždy? Už ma neopustíš?