Iná časť vesmíru

/ten obrázok je perfektný, to museli asi kresliť priamo na ňu inak je to dokonalá podoba s mladšou verziou keď sme už pritom, tak neskôr pokojne môžeme o kúsok posunúť čas, ak budeš chcieť, aby si ho mohla použiť ale Kitta je super, strašne sa mi páči, ako ju hráš /

*Asi na moment ostala dosť prekvapená, lebo nebola jediná, kto ostal so sústom smerom k ústam civieť na Ghara. Skutočne chcel s ňou riešiť práve toto?* Strýko Ghar? Vieš koľko mám rokov? *Naklonila hlávku do strany a prižmúrila podozrievavo oči. Možno to nevedel a práve preto hovoril také nezmysly, aký mu teraz ušiel z pier a ona naozaj netušila ako mu slušne povedať, že na bociany už dávno neverí a ani opeľovanie kvietkov včeličkami si s týmto nijako nespájala. Káravo si vložila sústo do úst a prežúvala ho zatiaľ čo strýka prepaľovala kritickým okom.* Za prvé ja viem ako sa robia deti. *Povedala ostro akoby nemohla uveriť, že ju považuje až za takú malú. Dokázala mu predsa ošetriť ranu! Ako by teda mohla nevedieť čo znamenali prejavy sympatií medzi mužom a ženou?! Rýchlučko dojedla svoje jedlo a na tanieri zostal kúsok mäska, ktorý už naozaj nevládala natlačiť do stiahnutého žalúdka. I tak čakala, že jej bude strááášne zle, až si to uvedomí čo doňho všetko vtlačila. A bez varešky.* No a za druhé. Ja nie som malé dievča, strýko Ghar. *Vystrčila svoju detskú bradu dopredu, akoby ju urazil a vzala Oskara aj s jeho jedlom do náruče, keď skĺzla z príliš vysokej stoličky pre ňu. Len to tak ťaplo, keď sa jej nožičky dotkli zeme.* Viem čo sú to bozky a viem, že na ne mám čas. Viem, že tie pravé by sa mali rozdávať práve s láskou, medzi zamilovanými a viem aj to, že deti sa práve rodia z takejto lásky. Ženy ma pripravovali na cestu bylinkárky, takže viem, že dieťa vyjde z bruška ženy a urobí to práve muž. Ako môžeš odo mňa čakať, že dovolím nejakému mužovi, aj keby to bol Han, aby mi urobil tú hrôzu a ublížil mi s úmyslom, aby mi dieťa vyšlo z bruška?! *Rozhorčene na neho zagánila a obranne si pritisla Oskara k prsiam, keď sa vybrala okolo stola preč.* Mal by si nad sebou pouvažovať, strýko Ghar. Nie som malé dievča. *Zopakovala s rovnakým rozhorčením ako pred tým.* Idem si pohľadať izbu, ktorá sa mi bude páčiť. *Aj keď tušila, že moc na výber nebude mať, domček bol malý, ale potrebovala na moment od neho odísť, aby sa náhodou nenahnevala, ako ju podceňoval. Ešte medzi dvermi, skôr než sa jej chrbátik stratil v ďalších dverách, dosť nahlas vzdychla.* Chlapi.... *A potom jej už nebolo.*


(( Chudák Ghar je ako topiaci, čo sa chytá slamky no a možno by sme časom mohli posunúť to, ale to by sme museli vyriešiť aj Akte a Arrowa, aby to sadlo, lebo Akte nechcem vypustiť zo života malej ))

Ghar

*Tentoraz to bol Ghar, kto zabudol zavrieť ústa. Netušil ako dlho tam len tak sedel a vstrebával do seba množstvo informácií, ktoré mu svojou detailnosťou vzali akékoľvek slová. Z ohúrenia sa prebral až vtedy, keď sa za Kittou zavreli dvere a jemu z načatého chleba spadol kus syra. S pľasknutím narazil na tanier a na dlho to bol jediný zvuk, ktorý vystihoval Gharove emócie.
Na druhej strane dvier Oskar chytil druhý dych. Vznášal sa niekoľko centimetrov nad Kittinou hlavou, krúžil dokola stále vyššie a vyššie až kým navystúpal až na samý vrchol a potom sa z roztopaše vrhol do otvorenej truhlice. Do vzduchu sa vzniesol kúdoľ prachu. Truhlica bola plná šiat, ľanových prikrývok a prešívaných diek. Spod látky vykúkali Oskarove zvedavé oči. Hľadal ďalšie miesto, ktoré by preskúmal, pretože tam, kde bol, necítil nijaké jedlo. Znovu preto vyletel do vzduchu, zachytil sa opasku na Kittiných šatách a zostal na ňom visieť dolu hlavou. Kýval sa zboku na bok unášaný pohybmi dievčatka a absolútne spokojný v jej prítomnosti.*

/ jasné, nemusíme sa nikam ponáhľať, aj mne sa to takto páči, len sa hrajme a uvidíme /

Arrow

*Kývnutie, ktorým mu vlčica odpovedala, Arrowa pohlo z miesta. Prvý krok bol neistý, druhý o niečo rozhodnejší a pri treťom jeho vysoká postava nadobudla zvyčajnú ľahkosť. Nepotreboval sa obzrieť, aby si v duchu vyvolal dokonale detailný obraz vlčice sediacej pred dverami, ktorý ho sprevádzal ešte kus cesty do dediny. Napokon však prevládli zaužívané zvyky, a tak začal venovať väčšiu pozornosť svojmu okoliu. Pri sledovaní drobných zmien, ktoré sa v prírode začali prejavovať s nástupom chladnejších dní, myšlienky na Akte začali strácať prvotnú neodbytnosť. Neustále mal jej tvár pred očami, ibaže už nie tak nástojčivo a vďaka tomu rýchlejšie nadobúdal svoj starý pokoj.
Dedina bola vzdialená dve hodiny rýchlej chôdze od loveckej chaty v horách a keď do nej Arrow konečne vstúpil, slnko sa práve držalo v strede oblohy. Dôverne známe miesta a pachy privítali Arathiho ako pozdrav od starého priateľa. Nemal dôvod k ľuďom prechovávať nenávisť a dedinčania zase nemali dôvod strániť sa ho, pretože v ich očiach bol rovnakým človekom, ako oni. Možno ich desil svojím zjavom a ostražitou povahou si od nich udržiaval odstup, ale ak ho aj považovali za podivína, nikdy proti nemu nevystúpili.
Medzi prvými miestami, ktoré Arrow navštívil bola kováčova dielňa, dom starého sedliaka, od ktorého si za slušný peniaz bral zeleninu a ovocie a nakoniec mlynár. Po ďalšej hodine a pol jednania mal už dva vaky plné zásob. Oba si prehodil cez plece, akoby mali len polovicu svojej váhy, zatiaľ čo pomocník sa s jedným vrecom múky trápil niekoľko minút len kým ho priniesol zo sýpky. Mlynárova dcéra Arrowovovi pri odchode zapýrene podala jablko a on ho s vďakou prijal. Dužina bola tuhá a šťavnatá, šupka zapraskala vždy, keď do nej s chuťou zahryzol. Posledné sústo sa mu zaseklo v hrdle práve v okamihu, keď zastal pred jednou z posledných zastávok. Čelil domu, ktorého prah dosiaľ neprekročil, a tak ho prepadlo nečakané nutkanie stiahnuť si kapucňu hlbšie do čela a poobzerať sa či ho nikto nevidí. Samozrejme, bolo to smiešne a on to neurobil. Iba zhlboka vydýchol a potlačil kľučku na dome bylinkárky.
"Ale, ale, sám mocný Arrow, už som si myslela, že ma nikdy nenavštíviš. Čo ťa ku mne privádza?" privítal ho hlas postaršej ženy, ktorá si aj napriek vysokému veku dokázala udržať pomerne svieži vzhľad. Dlhé vlasy spletené do vrkoča na chrbte mala stále čierne, iba so slabými šedinami na spánkoch a tvár s vráskami v kútikoch očí pôsobila príťažlivo. Keď ho zbadala, prestala plniť plátené vrecúško usušenými bylinkami a ruky pokojne zložila do lona. Sedela za nízkym dreveným stolom ako stelesnenie pokoja a zhovievavosti.
"Potrebujem liek na zastavenie krvácania," precedil pomedzi zovreté zuby a sledoval ako bylinkárka zvedavo nadvihla obočie.
"Nezdáš sa mi zranený."
"Nie je to pre mňa, ale pre ženu. Ona krváca... veď viete..." Arrow naznačil rukou neurčito do vzduchu to, čo sa neodvažoval vysloviť nahlas. Jeho rozpaky už ani nemohli byť väčšie. Teda aspoň si to myslel, ale bylinkárka sa mu to očividne nehodlala uľahčiť. V očiach sa jej mihlo poznanie, ale inak si zachovávala pobavený, trochu zmätený výraz.
"Z brucha?"
"Nie."
"Zo stehna? Niečo ju pohrýzlo."
Arrow sa trápil. "Nie, veď viete..."
"Chlapče, ak mi nepovieš priamo, čo máš na mysli, obávam sa, že ti nepomôžem."
Nevedno či preto, že ho bylinkárka nazvala chlapcom alebo preto, že ho už nebavilo byť jej na posmech, Arrow konečne odvetil. "Z lona!"
"No vidíš, ani to nebolelo. Ako dlho už tvoja žena špiní?"
"Dnes to bude druhý deň," odvetil Arrow a vyzeral pritom trochu vydesene. Bol schopný zabiť iného muža v priebehu niekoľkých sekúnd, ale otvorený rozhovor o ženskej intimite ho zastihol nepripraveného.
"Krvácanie zastaviť nemôžem, to prejde samé od seba, ale dám ti niečo, čo jej uľaví od bolesti. Nech si z toho navarí čaj," bylinkárka vzala zo stola vrecúško previazané červenou stuhou a malý flakónik, "a týmto jej potri kríže. Olej uvoľní svaly. Je ti dobre? Zdáš sa mi trochu bledý."

*Nevšímala si čo malý Oskar robil, len jednoducho vošla do malej izbičky, kde očividne pred tým spávala teta bylinkárka. Bola tam drobná posteľ, čo značila, že tetuška bola asi veľmi malá, alebo sa možno len rokmi scvrkla. V hlavičke malej Kitty sa premietali mnohé predstavy o tom, ako asi táto teta mohla vyzerať. Mala hrb na chrbte? Veľa vrások? Usmievali sa jej oči? Alebo bola ako strýko Ghar, neprístupná, no s horúcim srdcom vo svojom vnútri, ktoré bolo doposiaľ dobre ukryté pred akýmkoľvek odhalením?
Musela sa usmievať nad vlastnými myšlienkami, lebo jej to naraz prišlo veľmi zábavné, aj keď bola sama a Oskar si tam hopkal ako opička na gumičke. S láskou sa na neho pozrela.* Keby si poznal moju priateľku Amicam, určite by sa ti páčil jej huňatý kožúšok. Celý by si sa v ňom mohol dokonale stratiť a ja by som ťa aj celý večer hľadala kde si ukrytý. *Chichúňala sa, keď vzala drobné zvieratko a položila ho na mäkkú posteľ. Voľnou rúčkou odhrnula posteľnú prikrývku a položila ho tak na čisté, nezaprášené miesta na perine, kde sa jeho telíčko prepadlo v ich mäkkosti. Potom stiahla aj zvyšok prikrývky a v kúdole prachu si niekoľkokrát kýchla. Musela sa znova len smiať sama nad sebou a pokyvkala hlávkou. Nikdy nevidela tak lákavú postieľku, ako hentam. Len pohľad na ňu bol mäkkučký.* Myslíš si, že sa nič nestane, ak to skúsim? *Naklonila hlavu do strany a opatrne vyložila kolienko do postele. Pružiny takmer nepatrne zavŕzgali pod váhou jej tela. No asi netušila ako, sklopila si hlávku na vankúš, pritiahla Oskara do vlastnej náruče a ukrytá v perinách zaspala ako šípová Ruženka.*

*Vyprevadila ho pokojným a dlhým pohľadom až kým sa jeho chrbát nestretil v lese. Keby jej bolo lepšie, určite by bola pouvažovala nad tým, ako stráviť čas v jeho neprítomnosti. Ale čo si len teraz zmohla? Nebolo jej tak odporne, ako včera poobede, no pamätala si, ako to u nej bývalo vždy návalovo. Chvíľami jej bolo zle a potom zase lepšie. Momentálne, keď sa intenzita krvácanie ustálila, bolesti sa nevyrovnali tomu, čo sa stane, keď to znova začne.
Mala koľko času? Štyri, päť hodín? Netušila. Zas na druhej strane netúžila tváriť sa žienkou domácou a poupratovať tam všetko. Nechcelo sa jej toho všetkého chytať, lebo by len po sebe zanechala pachy a tie by sa ťažko dávali preč. Veru nie. Nič z toho nechcela. Pobrala sa teda smerom kde predtým ulovila laň a po troche námahy ju dovliekla do chatrče. Dala ju stranou, do zadnej kutice, kde sa jej telo zmestilo a boli tam police na jedlo a suroviny, po ktoré šiel Arrow do mesta.
Bezradná vlčice zostala stáť v strede izby a skľúčene sa poobzerala. Alebo to nebola jej skľúčenosť? Zaskučala ešte viac nepokojne a obzrela sa. Jej telo začínalo znova zmáhať bolesť a už vedela, že skôr ako sa Aroow vráti, bude tam kde predtým. Zničená, ležiaca, krčiaca sa do klbka, stonajúca a hlavne neschopná brániť sa. Prečo toto museli mať ako zvieratá?! Prečo v nej prevažovala Arathi podstata a tak aj zverská a nemala normálne plodné dni, kedy to bolo len o pachoch, ale bez bolesti a bez toho, že by sa musela báť, aby ju niekto znásilnil?! Nie, ona musela prežívať všetko v jednom ako pravé zviera. Špiniť a zároveň tak k sebe vábiť samca. Zhodou okolností práve s jediným chlapom, ktorý bol pri nej. Mohla byť radšej pri tej malej a bolo by jej dobre. Aj ten prekliaty Ghar by bol menším nebezpečenstvom než je Arrow. Nemohla mu veriť. Ani keby chcela.
Znova len skľúčene zaskučala a hnevalo ju, že to bola dvojnásobná skľúčenosť, nielen jej a zaliezla pod posteľ. Okolo svojho tela znova nahromadila vankúše a deky a tak veľmi ako sa dalo, aj keď posteľ na jej chrbte skôr visela, sa zakuklila a aspoň na moment, kým si bolesť hľadala cestu k nej, zaspala.*

Han

"Obyčajní dedinskí chlapci. Deti, ktoré nikdy nedržali v ruke meč. Ich mám naučiť umeniu a zásadám rytierstva?" Zdalo sa, že Han sa od rozčúlenia ani neoblečie. Viazanie na rukávoch košele sa nechcelo podvoliť jeho prudkým pohybom, preto Valén odložil sponu, ktorou sa na ramenách prichytával plášť a odstrčil princove ruky nabok. Šikovne mu uvoľnil pokrčený rukáv a napravil záhyby tak, aby neprekážali pri pohybe. Bolo výsadou Valénovej rodiny, že už po niekoľko generácií slúžila kráľovskej rodine. On sám sa však považoval aj za princovho dôverníka a skôr ako kráľ, vedel, že sa Han chystá opustiť dvor. Vtedy mu v tom nezabránil, mal už dosť rokov na to, aby poznal, kedy musí ustúpiť, aby si mladosť prešla svojimi vlastnými omylmi.
"Váš otec vám zveril ťažkú úlohu, ale nie nemožnú. Dokážete mu, že sa vo vás mýlil."
Han zamyslene nadvihol obočie, akoby nad tým uvažoval a potom pokýval hlavou. "Máš pravdu. Nenechám sa tým znechutiť. Nakoniec z tých chlapcov budú lepší vojaci než družinníci môjho otca."
Princova sebaistota vyvolala na Valánovej vráskavej tvári úsmev. Zachytil slabú stopu pochybností, ktoré sa Han snažil potlačiť silnými slovami, akoby najskôr potreboval presvedčiť sám seba. "Nie, tú sponu mi nedávaj," zatavil ho a Valén odtiahol ruku. "Je to večera s mojimi priateľmi, nechcem vyzerať ako..."
"...ako princ?" dokončil Valén a uškrnul sa, keď videl ako Han prevrátil očami. V istých chvíľach sa stále dokázal správať ako chlapec, a to sluhu tešilo. Dávalo mu to nádej, že jeho chránenec nebude vo svojom živote taký osamelý ako bol kráľ.
"Presne tak."
"Ale to bude ťažké, môj pane, pretože tak už vyzeráte." Valén odstúpil, obišiel princa zboku a zastal si za jeho chrbtom, aby mu napravil ozdobnú šerpu, ktorá bola súčasťou každého lepšieho odevu. Odraz v náprotivnom zrkadle sluhove slová len potvrdil. Z vysokej štíhlej postavy sálala vkusnosť muža, ktorý svoj vzhľad nepovažoval za významný, preto bola jeho elegancia tak prirodzene nevtieravá a príťažlivo nenútená. Nemohli za to iba Hanove šaty, ale aj neskrytá inteligencia a hĺbavosť, ktoré jeho pohľadu dodávali trochu vážny a nepokojný nádych. Vlasy nezvyčajnej zlatočervenej farby neboli rozstrapatené ako zvyčajne, ale uhladené na vrchu hlavy a pri spánkoch, takže jediné, čo spájalo tohto muža s mladíkom, ktorým bol ešte pred niekoľkými hodinami, bola Hanova typická netrpezlivosť. "Všetko je pripravené?"
"Áno, nemusíte mať obavy, aj keď bolo trochu náročné osloviť za taký krátky čas všetky cukrárky v podhradí." Valén odstúpil nabok, keď Han nevšímavo prešiel okolo zrkadla a z operadla divánu vzal jednoduchú prešívanú vestu, ktorú si po ceste do jedálne prevliekol cez ruky. Bol zvedavý na to, ako Valén splnil jeho požiadavku a keď zastal na prahu komnaty, ktorá sa nachádzala v princovom súkromnom krídle hradu, zatváril sa viac než spokojne. Na dlhom jedálenskom stole sa okrem rozmanitého pečeného a vareného jedla nachádzala aj pestrá paleta koláčov a zákuskov každého druhu, tvaru, vône, náplne...
"Ak sa smiem spýtať," začal opatrne Valén len čo princa dostihol, "prečo to všetko?"
Hanove oči zažiarili skrytou veselosťou a akousi zvedavou nedočkavosťou. "Chcem zistiť, ktorý z nich jej bude chutiť najviac."
"Na to som sa nepýtal," namietol dobromyseľne sluha zdalo sa, že Han konečne pochopil. Odvrátil pohľad od prichystanej hostiny a črty tváre mu zmäkli. Valén si nepamätal, že by v nich niekedy zazrel viac úprimnosti.
"Mám pocit, že len vďaka Kitte môžem byť tým, kým sa očakáva, že budem. Spravodlivým vodcom, čestným mužom..." Han sa zarazil. "Myslíš si, že bláznim?"
Keď Valénovo plece zovrela princova ruka potmehúdsky sa usmial. "Práve naopak, môj pane, myslím, že je to to najlepšie, čo sa vám dosiaľ stalo."

Ghar sa netešil na stretnutie s princom, ale potreboval sa z ním pozhovárať o mnohých veciach. Jednou z nich bola aj Kittina budúcnosť. Opatrne otvoril dvere na izbe, ktorú si dievčatko vybralo za svoju a našiel ju pokojne oddychovať na posteli.* Kitta,* prihovoril sa jej jemne, len čo si sadol na pelasť a trochu rozpačito a nešikovne pohladkal dievčatko po hlave. Všimol si, že chlpatá potvora, ktorú objímala sa prebrala skôr a zabodávala do neho svoje korálikovo čierne oči. Zdalo sa mu to, alebo sa ten netopier vážne na chvíľu uškrnul? Akoby mu dával najavo, že sa nachádza v privilegovanej časti Kittinej pozornosti, na ktorú Ghar nemal dosah. Odrazu mu napadlo, ako by mohol neteer udržať doma. Teda za predpokladu, že jej únava bola väčšia ako zvedavosť.* Nemusíš nikam ísť, ja sa len porozprávam s princom a ty si pokojne oddýchni.

*Ani netušila ako dlho spinkala, ale keď tam prišiel strýko Ghar, viečka sa jej len ťažko rozliepali, aby na neho mohla pozrieť. Hánkou si pretrela oči a oslepená niekoľkokrát na neho zažmurkala.* Nieeee.. *Zamrnčala a malátne sa posadila, aj keď očká stále nie a nie prebudiť sa.* Chcem ísť. *Rúčkami si trela oči, aby mohla na neho konečne pozrieť. Pomaly sa konečne preberala, keď na neho niekoľkokrát zažmurkala. Kučeravé vlásky mala strapaté a v tváričke bolo vidieť, že spinkala, ale rozhodnosť tam nechýbala.* Pozval aj mňa. Bolo by neúctivé odmietnuť jeho pozvanie a ja by som sa ho chcela niečo opýtať. *Pozrela na Oskara, ktorý si ponaťahoval nožičky a dogúľal sa k jej ruke, aby si mohol na ňu vyliezť. Drobčeka si položila na plece, aby sa mohol ukryť pri jej vláskoch. Na plné ústočká si zývla a pozrela zvedavo na strýka. Natiahla svoju ruku smerom k nemu, aby ju mohol zobrať so sebou a povzbudivo sa na neho usmiala. Ideme?, kričali jej oči, kým jej usmiate pery hovorili o tom, ako veľmi sa teší na návštevu.*

Ghar

*Cesta do hradu v spoločnosti vyslaného sprievodcu ubiehala rýchlo. Ghar si však stále nebol istý tým, či bol dobrý nápad brať Kittu so sebou. Malá ale povedala pravdu - princ chcel, aby sa stretnutia zúčastnila, a tak Ghar nemal na výber. Kútikom oka sledoval Kittinu tvár, už predtým si všimol, ako veľmi sa teší, takže sa nedokázal mračiť po celý čas. Občas mu ušiel úsmev, dva no len čo sa ocitli medzi múrmi hradu a sluha, vysoký starec so snehobielymi vlasmi a dobromyseľnou tvárou, ich zaviedol do veľkolepo vyzdobenej jedálne, opäť zvážnel. Princ stál pri okne a zamyslene pozeral von, ale keď ich zbadal, usmial sa a vykročil im v ústrety.
"Dobrý večer. Som rád, že ste prijali moje pozvanie. Dúfam, že ste si oddýchli."
"Dostatočne, ďakujeme za dom, ktorý ste nám poskytli, princ Han."
Obaja muži si vymenili krátke kývnutie hlavou na pozdrav. Gharovi bolo stále zvláštne klaňať sa niekomu tak mladému, ale život v inej spoločnosti prinášal aj celkom iné zvyklosti. Hoci s menšími ťažkosťami a rozpakmi, začínal si na ne pomaly privykať.
Keď Han čelil Gharovmu skúmavému pohľadu tváril sa rovnako vážne a sebaisto ako on, ale len čo mu pohľad padol nižšie, na Kittu, črty tváre mu zmäkli.  
"A čo ty, Kitta, si spokojná s novým domom?"

Arrow

*Bol už neskorý večer, keď sa Arrow konečne vrátil. Len čo otvoril dvere a prekročil prah izby, drevená podlaha pod váhou jeho tela zavŕzgala a zámka cvakla, keď pánty dosadli na pôvodné miesto. Akte síce nevidel, ale vedel, že sa utiahla pod posteľ ako predchádzajúci večer. Z nejakého dôvodu to tam zrejme považovala za svoj úkryt a on nemal dôvod ťahať ju z neho násilím. Pach samice pripravenej na párenie sa mu zarezával do nosa tak ostro, že sa snažil o čo najmenšie a najkratšie nádychy, ale udržiaval si súdnosť. Aby nejako zamestnal myseľ a ruky, zamieril k stolu na opačnej strane miestnosti ako bola posteľ a vyložil naň ťažký náklad. Dve vrecia plné jedla a ďalšie dva balíky pre Akte. V jednom z nich boli bylinky a druhý, väčší a plnší ukrýval šaty, ktoré si želala. Pretože si Arrow nebol istý tým či vybral správne, rozhodol sa ich zaobstarať hneď niekoľko. Obyčajne by sa ihneď pustil do vykladania zásob, ale teraz mal ešte inú starosť. Z rozbitej pery mu na košeľu kvapkala krv a ľavé oko už začalo opúchať. Plášť ani kapucňu si nezložil iba do misy na bočnej skrinke nalial vodu z pripraveného džbána a začal si v nej umývať tvár. Z toho ako nenútene to robil, skoro akoby dodržiaval nejaký starý zvyk, bolo už na prvý pohľad zrejmé, že je na podobné zranenia zvyknutý alebo tie terajšie nepovažuje za vážne.* Priniesol som ti niečo z dediny. Možno by to mohlo pomôcť.*Prehovoril pomedzi špľachot padajúcich kvapiek a skrz látku, ktorou si sušil tvár.*

*Spala, keď sa dvere otvorili. Až jeho pach vo vnútri ju prebudil a vzhliadnuc dole zistila, že sa niekedy počas spánku musela zmeniť. Rukávy na košeli mala vyhrnuté a pokrčené. Veľa sa prehadzovala od bolesti, dokonca sa jej podarilo celej zamotať do deky, ktorú mala okolo tela niekoľkokrát obmotanú. To jej vyvolalo na perách jemný úsmev. Aj keby sa k nej pokúšal dostať, najskôr by ju musel vymotať. Čo vlastne čakalo ju v tej chvíli. Rukou zapretou o posteľ sa vytiahla spod nej, vankúše sa tak vysunili tiež a ona ich všetky odhrnula stranou. Druhú ruku mala zabalenú kdesi v deke, ale po chvíľke námahy sa jej predsa len podarilo vymaniť zo spárov mäkkej látky a ona sa mlčky postavila, aby prešla k nemu.
Zacítila krv. Skúmavo naklonila hlavu do strany, aby mu mohla pozrieť do tváre a potom pomaly dvihla ruku k jeho tvári. Chytila mu ruku, ktorou si sušil tvár a odtiahla stranou. Druhou ho chytila za bradu a potiahla smerom k sebe.* Čo sa stalo? *Bolo jediné čo sa opýtala, keď kriticky mu hľadela nielen na rozbitú peru, ale aj pekný monokel, ktorý mu tam začínal kvitnúť. Našpúlila pery do strany a nespokojne prižmúrila oči, keď si ho kritickým okom prezerala. Dotkla sa mu aj oka, aby zistila, či nie je poškodené, ale vyzeralo to len na klasickú krčmovú bitku. Len nad tým zagúľala očami a mávla rukou. Radšej prešla k vreciam, ktoré s nezaujatím, akoby to robila čisto automaticky, začala rozbaľovať a suroviny vyberať na stôl. Mnoho z nich celkom nechápala, lebo ona bola už pridlho zvyknutá buď na žiadne jedlo, alebo len nato, čo príroda dala. Však aj v tej miestnosti vedľa bola mŕtva laň čo doniesla, len nevládala ju naporcovať, alebo očistiť, alebo čo by Arrow rád. Ona prieberčivá nikdy nebola. Však aj preto bola vychudnutá na kosť.
Ruky sa jej pohybovali pravidelne, keď vyberala vec za vecou, v nose ju štípali bylinky a jej krv, bolel ju celý človek a len na jednej skrčenej postave bolo možno vidieť, že mala silné bolesti, aj keď tvár bola ľadovo pokojná a nič nehovoriaca.*

https://www.youtube.com/watch?v=_mTRvJ9fugM

*Celú cestu ako kráčali smerom k miestu, kde sa mali stretnúť s Hanom si malá Kitta spievala nejakú pesničku, ktorá sa jej vynárala práve v hlavičke. Tancovala a poskakovala ako malá srnka. Držala sa pritom strýka Ghara a malý Oskar sa zas držal jej vláskov, aby nespadol z jej pliecka, kým si malá šantila. Párkrát by bola odprisahala, že zazrela na neústupčivej tvári strýka úsmev, ale to sa jej muselo len zdať.
Jej rozrušenie a radosť sa nedali zakryť ani keď stíchla a ocitli sa vo veľkej miestnosti, kde ich čakal Han. Líčka mala červené akoby tam bežala, vlasy strapaté sťa malá bosorka, ale úsmev dobre že nie od ucha k uchu. Pustila sa strýkovej ruky a vystrúhala dosť neohrabaný pukerlík, čo ju zas donútilo nahlas sa zasmiať, no skúmavým pohľadom sa pozrela na Hana.* Si krásny! *Hlesla natešene a nemohla uveriť tomu, čo tam videla. Iba naklonila hlávku do strany, odkiaľ vykukla aj Oskarova hlavička, no ona mala oči len pre tie nádherné šaty. Vôbec nie v akých ho videla prvýkrát, aj keď i tie boli pekné a pre ňu dosť vzácne.* Toto nosievaš stále? Si taký ako bábika! *Rapotala o sto dušu a okamžite začala okolo neho krúžiť ako sup a pozorovala ho na každom mieste, akoby len hľadala smietku, ktorá by ničila ten dokonalý dojem. Nič! Nič tam nebolo. Žiadna nedokonalosť, ktorá by narušila ten dokonalý pohľad na neho.* Dom je úžasný. A posteľ ešte lepšia! *Vycerila vo veľavýznamnom úsmeve zúbky, keď sa znova postavila pred neho.* Je tam hrozne veľa byliniek, niektoré ani nepoznám, ale nato mi určite pomôžu knihy, ktorých je tam more a budem môcť tak pokojne pokračovať v tom, čo ma ženy učili u nás v osade. Už viem niektoré rany ošetriť, vieš? *Usmiala sa pyšne.* A s tým všetkým čo je vo vnútri, budem vedieť všetko! *Dobre že ju pýchou nerozdrapilo.*

Han

*Kým okolo neho Kitta krúžila a premeriavala si ho skúmavým pohľadom od hlavy až k pätám, stál Han nehybne s rukami založenými za chrbtom a nemohol zakryť pobavený úsmev. Nikdy mu nenapadlo premýšľať o sebe spôsobom, akým mu Kitta zložila poklonu, ale jej detská otvorenosť ho úprimne potešila. Pri zmienke o bylinkách Hanov úsmev skrotila vážnosť.* Vôbec o tom nepochybujem, Kitta. Poznal som starú bylinkárku. Bola to múdra žena a môj otec si veľmi vážil jej služby, rovnako ako si raz bude vážiť tie tvoje.* Odvetil, natiahol ruku a zohnutým ukazovákom prešiel dievčatku po rozhorúčenom líci. Samého ho to nežné gesto prekvapilo. Možno za to mohla sebaistota, ktorú mala Kitta v hlase, keď hovorila o svojich plánoch. Hana neprestávalo udivovať nezvyčajné spojenie nevinnej detskosti s razantnosťou zrelých úvah, ktoré sa miestami celkom jasne zračilo v dievčenskom pohľade. Nechal sa uniesť a hoci v tom dotyku nebolo nič vyzývavé ani zvrátené, Ghar sa pohol dopredu a odkašľal si akoby ho upozorňoval na svoju prítomnosť.
Aby Han odľahčil napätie,stiahol sa a zmenil tému.* Vidím, že si si našla nového priateľa. Možno sa na stole nájde  aj niečo pre neho.* Oskar akoby vedel, že sa o ňom rozpráva, ešte viac sa vyklonil spoza Kittinej hlavy a keď pohľadom zaostril na jedálenský stôl, skoro sa mu zakrútila hlava. Nevšímal si jedlo, ktoré ho nezaujímalo, ale očká mu zasvietili, keď jeho pozornosť zaujalo také množstvo a rozmanitosť koláčov, ktoré dosiaľ nikdy nevidel.* Myslel som si, že by ti to mohlo urobiť radosť.* Nadhodil Han a gestom pozval oboch, Kittu aj Ghara, ku stolu.* Vám obom.

*Han ani len nemohol tušiť čo jeho slová v malej Kitte vyvolali. Dievčatko mohlo aj pýchou prasknúť, keď pripustil, že by sa mohla stať novou bylinkárkou, aj keď k tomu viedla skutočne dlhá cesta. Ona sa na ňu tešila a vedela, že nič z toho čo si v tej svojej hlavičke zaumienila, nemalo byť ľahké, ale možno práve v tom tkveli jej krásy detstva. Hoci len pred pár dňami jej zabili všetkých koho kedy poznala, vyhladili jej mesto, kde vyrastala, nemohla sa rozlúčiť s ockom, hľadela aj tak dopredu. Bola azda statočnejšia než jej milovaná Amicam, ku ktorej tak rada vzhliadala. Možno bola statočnejšia než Ghar, ktorý sa chcel upierať k pomste, ale ona sa iba dívala dopredu s čistotou, aká sa len mohla ukrývať v detskom srdiečku. Keby vedela koľko statočnosti sa v nej ukrývalo, mala by dôvod nato, aby praskla pýchou na seba. Buď silná, nikdy nevieš, koho budeš inšpirovať, povedal jej raz ocko a hoci tým slovám nikdy nerozumela, žila tak, aby raz mohla povedať, že bola silná.
So záujmom sa pozrela k stolu a zhíkla čírou detskou radosťou.* Toľko koláčov! *Hlesla šokovane a jej výraz tváre sa dosť podobal tomu, aký sa nachádzal na tvári Oskara. Ako dve hladné zvieratká.* Han! Ale to si nemusel kvôli mne! Tety pekárky iste mali veľa práce! *Nemohla tomu uveriť a jej prekvapený pohľad prechádzal od koláčika ku koláčiku.* Pomáhal si? *Spýtala sa ho s pobavením v hlase a pozrela na neho. Svoju rúčku natiahla smerom ku strýkovi, aby ho potiahla, nech sa aj on lepšie pozrie.* Pozri sa, strýko Ghar! Tento sa podobá na Amicam! Je biely ako jej srsť a tá červená bodka sa tam tiež hodí. *Okamžite zaborila do jahodového džemu prstík, len to tak mľasklo. Asi sa moc nesprávala slušne, ale to čo jej ukázal Han bolo úžasné!* Druhý div sveta! *zašepkala dojatím a ukazovák s džemom natiahla okamžite k strýkovi, aby ochutnal aj on.*

Arrow

*Nebojácnosť, s akou sa k nemu Akte priblížila, Arrowa prekvapila. Bez slova si nechal otáčať hlavou a vydržal aj dotyk na tvári hoci sa mu z množstva lákavého pachu začala krútiť hlava. Nechcel však Akte od seba odstrčiť, keď sa už už zdalo, že by mu mohla začať dôverovať. Zovrel preto ruky do pästí a len čo u nej stratil pozornosť, uvoľnil sa. Vďačný za trochu priestoru, zložil si z pliec plášť a spolu s tulcom a lukom ho odložil na háčik pri dverách. Nenútenosť, s akou sa Arrow pohyboval a vykonával aj tie najmenšie úkony, svedčila o tom, že aj napriek Aktinej prítomnosti sa v loveckej chate neprestal cítiť ako doma. Jediným plynulým pohybom si cez hlavu prevliekol špinavú košeľu a nakrátko obrátil hlavu cez plece, aby zistil, čo Akte práve drží v rukách.* To sú bylinky na čaj pre teba. Mám ich od ženy, ktorá sa rozumie svojmu remeslu, nemusíš sa báť, nie je v tom nič zlé. Mohlo by to pomôcť.* Arrow si na seba rýchlo natiahol čistú tuniku s voľnejším viazaním na hrudi, v ktorej sa cítil oveľa pohodlnejšie a s väčšou uvoľnenosťou sa vrátil naspäť k stolu.* Nezvyknem často meniť podobu.* Vyvsvetlil a rukou pritom ukázal na množstvo jedla, ktoré Akte vybalila z vakov.* Naučil som sa držať pred ľuďmi svoje schopnosti v tajnosti a možno preto som prebral väčšinu ich zvykov. Chystanie jedla je jednou z nich.

*Všimla si, že jej neodpovedal na otázku čo sa stalo. Úprimne netušila ako si to vyložiť, ale akceptovala to. Rovnako ako aj jeho prítomnosť pri sebe. Možno už len bola príliš unavená, aby dokázala stále vzdorovať hnevu a nenávisti. Vedela, že nič z toho jej nedá lepší život, ani ju to neposunie dopredu. Vonkoncom jej to nenaplní život, ani tú dieru vo vnútri hrude, ktorá tam tak zvláštne ostala. Vzal jej Altru. Vedel to? A vedel vôbec čo sa tam udialo? Nepamätala si, kedy sa po ňom zľahla zem, či to bolo práve v čase, kedy sa rozhodli vyhladiť ich ako potkanov, alebo či to bolo pred tým. Tie obdobia sa jej zliali do jediného a ona nevedela v akej postupnosti sa udiali.
Ostražito sa pozerala na bylinky, ktoré jej mali pomôcť a privoňala si k nim. Čuchala ich veľmi pozorne, kým v nich nenašla jednu známu, ktorú si kedysi varila ešte doma. Rozbalila bylinky a automaticky odložila tie, ktoré vedela, že budú dobré na čaj. Neuvažovala nad tým. Jednoducho konala a keď jej Arrow vysvetlil prečo toľko jedla, nič nepovedala. Ani netušila prečo, ale mala pocit, akoby mu dlhovala tiež nejaké odhalenie svojej minulosti, ktorá by mu snáď povedala viac o nej. Aj keď.. Mala by? Skutočne?
Odsunula veci stranou a natiahla sa po kanvicu, aby do nej nabrala vodu. Znova, tak ako takmer vždy, jej trvalo niekoľko minút, kým mu ráčila odpovedať.* Ja nie. *Povedala potichu nejasne. Až keď povesila kanvicu nad krb, pozrela sa k nemu.* Roky som žila viac času ako vlčica, než ako človek. Bola som otrok, len preto aký som mala kožuch a preto, že som bola jedna z posledných žien, ktoré prežili. *Áno, teraz už množné číslo, aj keď keby nepoznala Noby, hovorila by v jednotnom čísle. Teraz si však už ani nebola istá, že ony dve boli posledné.* Zakaždým som sa stala nejako väzňom. *Dvihla plecami, akoby viac nevedela povedať ešte niečo ďalšie.* Už sú to roky.... Zvykla som si. A ty si zabil jediného, kto ma vždy našiel a oslobodil. *Nemala čo viac k tomu dodať, len si kľakla ku krbu so snahou urobiť oheň.*

Arrow

*Prekladanie ovocia do misy bolo len obyčajnou zásterkou, ktorá mala Arrowovi zamestnať ruky, kým jeho myseľ spracovávala množstvo otázok prichádzajúcich s Aktinými slovami. Práve dvíhal zo stola jablko, keď padla zmienka o otrokoch. Viditeľne sa zháčil a pohľad mu celkom podvedome zaletel ku kozubu. Postava, ktorá sa pred ním krčila náhle pôsobila oveľa zraniteľnejšie a vzdialenejšie, akoby mysľou uviazla hlboko v minulosti. Ovocie v Arrowovej dlani oťaželo. Položil ho do misy a zamračil sa. Viac vecí mu nedávalo celkom zmysel. Ako Akte myslela tú poznámku, že bola jednou z posledných žien, ktoré prežili? Čo mal spoločné muž, ktorý sa ju hodlal zabiť s človekom, o ktorom tvrdila, že ju vždy našiel a zachránil? A najmä...čo by jej mal na to povedať, aby ju ešte viac nepopudil proti sebe? Nakoniec sa rozhodol pre úprimnosť.* Možno si to tentoraz nebola ty, kto potreboval oslobodenie.* Odvetil opatrne hlasom, ktorý sa mu zadrhával v hrdle. Nebol zvyknutý viesť rozhovory a už vôbec nie také, ktoré sa dotýkali očividne citlivej témy. Odkašlal si a bez slova pristúpil k bočnému pultu, ktorý bol oveľa podlhovastejší a slúžil na prípravu jedla. Nôž, ktorý vzal Arrow z háčika chvíľu v tichosti dopadal na drevenú dosku, keď sa ním pustil do čistenia zeleniny.* Navyše, v tomto dome nie si otrok. Nebudem ti v ničom brániť. Aj keď...* Arrowovove široké ramená sa náhle narovnali a on sa otočil. Nôž, ktorý mal v ruke nechal otočený rukoväťou k Akte a špičkou čepele k sebe.* ... možno by si mi mohla pomôcť.* Navrhol zmierlivo, stále však opatrne akoby si nebol ničím istý a bez úsmevu.*

*Oheň sa čoskoro rozhorel jasným plameňom, hoci nikdy v tom nebola nejako extra dobrá. Mlčala aj keď povedal, že možno oslobodiť potreboval práve Tristan. Z akého dôvodu, z akého popudu si vôbec dovolil hovoriť o ňom, keď ho ani trochu nepoznal? Ale aj keď sa jej to ani trochu nepáčilo, musela si priznať, že asi na tých slovách bolo niečo z pravdy. Preto jej z pier vyšlo len tiché hm, akoby mala nad tým pouvažovať, no nechcela sa k tomu viac vracať.
Tristana jej nikto a nič nevráti a veci sa stali, hoci nie tak, akoby bola dúfala. pokojne sa dívala do ohňa a potom sa len pokojne obrátila smerom k nemu a zadívala sa mu na profil tváre. Možno nebola otrokom v tom pravom slova zmysle, ale bola otrokom na planéte. Nemala sa ako vrátiť domov. Viac pre rasu Arathi, pre samotnú Altru bola mŕtva, či stratená. V danej chvíli to bolo dosť jedno. Znamenalo to pre ňu to isté.
Mlčky sa v rámci možností narovnala a vzala nôž do rúk. Nebol to moc dobrý nápad postaviť sa spolu k jednej práci, ale akceptovala jeho návrh, aj keď celkom preventívne sa postavila k stolu z opačnej strany a vzala si do rúk zeleninu, ktorú tam predtým on krájal. Jej ruka sa pohybovala neisto a pomaly, ale s každým ďalším pohybom akoby sa spamätávala a spomínala si na časy, kedy toto robila pravidelne a postupne sa dostala do jedného pohybu v ktorom už zotrvala. Čaj sa zatiaľ hrial nad ohňom a jej moc nebolo do reči. Akosi jednoducho nevedela čo mu povedať. A čo asi aj mala? Telo ju bolelo v pulzujúcej bolesti a musela sa ovládať, aby nezaskučala, keď ju všetko ničilo. Keď jej vlastné telo bolo votrelcom, ktorý tyranizoval nielen jeho, ale aj ju. Najhoršie bolo, že netušila ako dlho to potrvá.* Sú tam nejaké bylinky, čo to potlačia? *Spýtala sa nakoniec potichu aj keď jej to bolo viac ako nepríjemné.*

Han

"Obávam sa, že moja pomoc by v tomto prípade bola skôr na príťaž," priznal sa Han a s úsmevom sledoval ako sa dievčatku rozširujú oči prekvapením. V tom pohľade bolo niečo uspokojujúce. Zvyčajne sa tak cítil len vtedy, keď ulahodil svojmu otcovi, a to takmer vždy znamenalo, že rozvracača pripravil o život alebo ho vydal žalárnikom. Nikdy to nebolo preto, že by dieťaťu urobil radosť obyčajnými zákuskami.
Aj na Ghara urobila princova pozornosť dojem, hoci bol voči nej oveľa imúnnejší ako Kitta. Keď k nemu natiahla ruku iba sa na ňu usmial a odmietavo pokrútil hlavou. Sladkosti neboli nič pre neho. Na prázdny žalúdok oveľa viac zapôsobila vôňa pečenej diviny, preto prijal princovo pozvanie k stolu. Prestreté bolo pre troch s dvoma miestami pri sebe.* Aký je prvý div sveta?* Opýtal sa Ghar so záujmom a zamračene fľochol po netopierovi, ktorý preletel z Kittinho pleca na princovu šerpu, zavesil sa na ňu dole hlavou a dlhým jazykom si začal z labiek oblizovať jahodový džem. Na rozdiel od Ghara, sladké neodmietal.*

Arrow

Olej,* vyhŕkol bez rozmýšľania Arrow, práve v okamihu, keď mu hlavu zamestnávali myšlienky, že prizvať Akte k tomu istému stolu možno nebol ten najlepší nápad. Presne cítil, čo sa s jej telom deje a čo bolo horšie, presne vedel, čo sa deje s jeho telom.* Na uvoľnenie kŕčov. Má sa vmasírovať do pokožky.* Vety posekal na krátke, stručné úseky. Mal obavy, že keby to neurobil, Akte by si všimla ako sa mu začína chvieť hlas. Bolo to z predstavy, ktorá sa mu náhle vynorila pred očami tak živo, akoby ju práve prežíval. Prsty v nej mal klzké od oleja a Aktina pokožka sa v žiare ohňa jantárovo leskla, keď sa jej dotýkal pomalými krúživými dotykmi. Takmer ju pritom počul priasť od úľavy a rozkoše.* Dopekla!* Zanadával, keď čepeľou noža nezašiel do rajčiny, ale do vlastného prsta. Bolesť a pohľad na vlastnú krv ho okamžite prebrali.*

*Keď strýko Ghar odmietol sladkosť z jej pršteka, tak na neho zagánila, že by sa bol hanbil v kúte, kedy neprešiel radšej k stolu. Ale ona sa nad tým iba zasmiala a sama dobrotku spapala. Vedela, že nesmie veľa papať, lebo to jej bruško nezvládne a bude jej zle. Ale keď to všetko bolo tak lákavé! No ako dobré dievča si aj ona sadla k stolu vedľa strýka a celá sa natočila k nemu. To skutočne nevedel jej prvý div sveta? Až sa jej celá tvárička rozžiarila, keď sa chystala odpovedať.* No predsa ty, strýko Ghar. Ty si môj prvý div sveta! *Ako je možné, že to nevedel? Však to azda v ich osade tušil každý a keby im bola povedala o tom, že má jeden div sveta, zaiste by vedeli kto ním je. Jej strýko. Možno si ani neuvedomoval ako veľmi ho dieťa milovalo a zbožňovalo, ako veľmi k nemu vzhliadala a že takmer všetko čo povedal, bolo pre ňu ako sväté. Bol jej hrdinom bez ktorého nebola ochotná ani odísť kam ju posielal. Bol navyše posledný z ich osady a to jasne hovorilo o tom, že naozaj bol výnimočný.
V tváričke sa jej objavilo jemné zahanbenie, keď sa na neho po svojom výroku pozerala a radšej sa narovnala, aby mohla pozrieť k stolu, čo si mala nabrať. Nuž bola mala, ešte si nezvykla naberať jedlo bez nehôd a tak len váhala, čo zo stola bude mať najmenší dopad na stôl, ak jej to náhodou spadne. Paradox. V lese a pri bylinkách bola zručnejšia než pri stolovaní.*

*Strnula v pohyboch a čím ďalej ho viac pozorovala. Hovoril inakšie, aj ruky sa mu pohybovali strnulejšie. Možno sa aj zachveli, jediné čo si uvedomila, bolo že celá situácia nebola dobrá. Spozornela a bola ako na ihlách a keď sa porezal, trhlo ňou akoby jej pri hlave zaznel výstrel. S buchnutím položila nôž na stôl a keď mu pozrela do očí, tie jej boli rozšírené, ale nie strachom, len rozrušením. Jej samotné telo si pýtalo uvoľnenie, ale ona to nechcela. Ani keby bola ako sto vzrušených žien, nedovolí, aby po ňom vybehla, alebo mu to dovolila!* Nebol to dobrý nápad. Pôjdem radšej... *Radšej čo? Pôjde radšej preč od neho? Čo najďalej od neho, len aby sa jej nechcel nedotýkať, alebo viac? Či nebodaj ona sama? Nespokojne zavrčala nad celou tou situáciou a obišla stôl.
Zdalo sa jej, že sa pohybovala príliš pomaly, keď obchádzala stôl s jediným úmyslom zosunúť sa pod posteľ. Zakryť sa, zamotať sa do deky, obaliť vankúšmi a prečkať to všetko v tme na tvrdej zemi, na mieste, kde jej bolo paradoxne najlepšie. Ani sa na neho nepozrela, keď prechádzala okolo neho, len tvár sklopila k zemi a niekoľko bielych prameňov jej padlo do tváre. Nepáčila sa jej tá ošemetná situácia v akej sa ocitli a rozhodne nebola ani pre ňu, ani pre neho bezpečná. Len dostať sa pod posteľ a bude všetko v poriadku.*

Han

*Po Kittinom priznaní ostal Ghar zarazený. Nikdy by nečakal, že sa mu od netere dostane takej poklony a už vôbec nie po tom, ako ju od seba po celé tie roky odstrkoval. Niekedy mal dokonca pocit, že čím menej pozornosti Kitte venoval, tým viac ju to k nemu ťahalo. Samozrejme na veľkú nespokojnosť jej otca, Gharovho brata. Z ničoho nič sa mu v mysli vynorila spomienka na jeden z nespočetného množstva ich konfliktov. Joona bratovi vyčítal, že sa správa nezodpovedne a sebecky...

... "Nemyslíš na nikoho iného, len na seba. Yunna to vedela už dávno, ale myslel som si, že za ten čas si sa aspoň trochu zmenil."
"Yunnu do toho nepleť," zavrčal Ghar a päsťou rozhnevane udrel do stola. Celé telo sa mu chvelo prudkosťou emócií, ktoré nedokázal kontrolovať. "Miloval som ju, ale ty si mi ju musel vziať! Povedal si jej, že som mŕtvy!"
Joona sa nepríjemne zasmial. Bratov hnev ho nechával chladným iba oči sa mu ľadovo leskli, keď si ho nimi opovržlivo premeriaval. "To som ani nemusel. Ty si ju opustil, keď ťa najviac potrebovala. Odišiel si ktoviekam a potom si jej celé roky nedal vedieť či si nažive. Nemohla na teba čakať večne."
Gharova tvár sa stiahla, akoby ho Joona švihol bičom. Všetka bojovnosť z neho náhle vyprchala. Pomaly sa narovnal a ruku položil na rukoväť meča, ktorým posledných niekoľko rokov bojoval vo väčších i menších bitkách niekoho iného. Nemali s ním nič spoločné, ale dostatočne uspokojovali jeho túžbu po krviprelievaní. Gharov pohľad zablúdil k oknu, kde sa vonku pred dverami hralo malé, asi päťročné dieťa. Dievčatko malo po mame svetlé vlasy, ktoré sa jej kučeravili okolo detsky bacuľatej tváre. Smialo sa, naťahovalo ruky do vzduchu a okrem motýľa, ktorý lietal okolo nej, si nevšímala už nič a nikoho. Odrazu Gharovým telom prebehol ľahký závrat. Päť rokov. Tak dlho bol preč a presne to bol aj vek Yunninej dcéry.
"To dieťa..."
"...je moja dcéra, Kitta." Skočil mu do reči Joona a jeho tvár odrazu vyzerala ešte kamennejšie. Ghar z nej nedokázal nič vyčítať, aj keď ho mučili pochybnosti. "A ty jej dáš pokoj. Vytrpela si už dosť. Prišla o matku a všetko, čo pozná a čo potrebuje, má v tomto dome. Ty jej nemáš, čo ponúknuť."
Aj to bola odpoveď, ktorú Ghar potreboval počuť. Dvere sa v tom okamihu rozleteli a dnu vbehla malá Kitta aj so závanom čerstvého vzduchu a radosti. Ghar od nej nedokázal odtrhnúť oči, keď so smiechom poťahala Joonu za košeľu a on sa zohol, aby ju zodvihol do náručia. Výraz jeho tváre sa zmenil a Ghar v nej videl nečakane silnú oddanosť a lásku.
"Ocko, ocko...kto to je?"
Oči dievčatka sa so všetkou zvedavosťou obrátili ku Gharovi, ktorý sa pod Kittiným pohľadom cítil náhle neschopný slova. Zachytil Joonov varovný pohľad a chvíľu mu ešte trvalo, kým dokázal prehovoriť. Nemal síce v ruke meč, ale mal pocit, akoby sa chystal niečo preseknúť a vedel, že keď to urobí, už nebude cesty späť.
"Som Ghar," zachraptel a hlas mu podvedome stvrdol, "tvoj strýko." ...

... Aj po toľkých rokoch bolo pre Ghara Kittino vyznanie lásky stále ešte bolestivé, aj keď to na prvý pohľad na sebe nedával poznať.
"Aj ja ťa mám rád," odvetil rozpačito a trochu nedostatočne, ale potom sa jeho tvár uzavrela a bez ďalšieho slova zaboril nôž do mäsa na tanieri.
Han si všimol Gharovo drobné zaváhanie, ale nekomentoval ho. Namiesto toho si k sebe pritiahol misu s koláčmi a vytiahol z nej jeden okrúhly, v strede s hustým tvarohom a džemovou bodkou uprostred.
"Keď som bol malý, tento som mal najradšej. Milla ho pre mňa piekla vždy, keď som ju o to poprosil, a to bolo dosť často. Nakoniec ma ich prinútila zjesť naraz toľko, až mi z nich ostalo zle a nadobro sa mi znechutili." Han so zamysleným úsmevom pustil koláč napsäť do misy, kde ho zachytili Oskarove nedočkavé ruky. Princ sa zasmial. "Nevyčítam jej to. Nakoniec mi ušetrila niekoľko zdravých zubov. O zvyšok sa postaral vojenský výcvik a disciplína. Povedz Kitta, máš v novom dome všetko, čo potrebuješ?

Arrow

*Krv hučala Arrowovi v ušiach, takže ledva počul, čo mu Akte hovorí. Dokázal sa sústrediť len na jej vôňu, na žiadostivosť, ktorá mu pulzovala v slabinách s prekvapujúcou nástojčivosťou, takže na okamih nad sebou stratil kontrolu. Čepeľ noža cinkla o drevenú dosku, keď ju pustil a namiesto nej zachytil Aktinu ruku, keď okolo neho prechádzala. Bola to len sekunda, na človeka možno príliš krátky čas, aby sa o niečo pokúsil, ale Arrow bol Aratahi a k tomu poriadne vzrušený. Pritiahol si Akte k sebe a zároveň sa otočil tak, že v tom istom okamihu sa jeho ústa dotkli tých jej. Napriek prvotnej nástojčivosti ju pobozkal jemne a veľmi nežne, akoby to už dlho nerobil a nebol si istý tým, že to ešte stále ovláda. Musím ísť. Vyslal jej do mysle krátku myšlienku a nečakane prudko od nej odstúpil. Vrátim sa, až keď to skončí. Bez nahlas vyrieknutého slova sa Arrow otočil Akte chrbtom a náhlivo zamieril k dverám. Na schodoch po ňom ostali len šaty, ktoré zo seba strhol, keď sa menil na vlka. Démon so zafírovo modrou srsťou mieril do lesa blízko loveckej chaty a keď bol dosť ďaleko, bolo počuť jeho hlboké, ťahavé zavytie.*