Domov kráľovskej rodiny Lanchestrovcov

*Ešte stále uvažovala nad vecami, keď ju z duchom neprítomnosti vyrušili prichádzajúci Bryan a Lexie. Venovala im ešte jemný úsmev a už sa nechali viezť Adrianom. Vyšli z niekoľko poschodovej budovy a na chodníku ich čakal koč. Szania sa takmer zasmiala keď videla čo ich bude viezť. Koč vyzeral ako bublina, až nato že nebol priesvitný a vo vnútri boli sedačky pre štyroch ľudí. Ibaže smiešne bolo skôr čo ich malo viezť. Tucet malých morksých koníkov zapriahnutých do troch rád po štyroch. Bol to takmer komický pohľad, ale musela svoj nezmyselný smiech udržať na uzde. Ako by to asi vyzeralo keby princezná vybuchla smiechom pri pohľade na jej luxusný odvoz. Kočiš sedel na bubline ako na vankúši a jemne kývol hlavou na pozdrav. Očividne ich už čakal a vedel kam ich má vziať. Všetci štyria nastúpili do toho bizarného prostriedku a ani sa nenazdali a malé koníky zabrali. Ani necítili že sa hýbu. Vedeli to iba vďaka pohľadu von. Adrian jej v koči prezradil, že kočiš je priamo z jej domu a prišiel lebo určite počul o jej návrate. Cesta im trvala asi iba desať minút a počas jazdy si všimla, že ich koč mal prednosť pred všetkými kočmi. Cítila sa trochu zvláštne, lebo jej to prišlo akoby niekoho kto sa aj mohol ponáhľať mohli zabrdziť a musel počkať kým prejdú oni. Ale podľa toho ako jej to Adrian vysvetlil, každá z tých vládnucích rodín mal takéto privilégiá. Údajne to tak tu bývalo odjakživa. Monarchia vzdychla si znechutene Szania a pritom naďale hľadela von oknom. Bolo jej jasné prečo prešli taký obrovský kus cesty za tak krátky čas. Ibaže čo sa jej potom naskytlo na pohľad bol šok. Obrovský dom v vare kvapky. V meste videla rôzne domy, ktoré ju na pohľad uchvátili no toto naozaj nečakala. Keď vystúpili z koča, ticho zastonala a pritom muselaporiadne zakloniť hlavu aby sa pozrela hore na podlažia, ktoré sa spájali do špičky. *Nečakala som že bude obrovský*zašepkala šokovane a pritom pozrela na Adriana. Na jeho tvári nevidela žiadne emócie a na jej vyjadrenie sa k domu povedal iba pár slov, že jej hovoril že je najväčší. Čakala, že keď vojdu dnu, ocitnú sa v hale, ktorá bude akoby aj privítacia, ibaže na jej prekvapenie sa tam nachádzali biele steny a iba dvoje dverí. Pri jemných bol malý prístroj, ktorý nemala tušenia na čo je a druhé boli dvere od výťahu. *Smiem sa opýtať čo je za týmito dverami?* opýtala sa Adriana a pritom ukázala na zaistené dvere bez kľučky. Odvetil jej iba že to ani on nevie. že jediná kto to vie som ja ale ževraj sú tam laboratória. Nemusela sa pýtať či má dnu aj niekto iný prístup. Z toho ako jej to vysvetlil jej bolo jasné, že iba ona. Výťahom, ktorý mal všetky steny, dokonca ja podlahu, priesvitné sa vyviezli na tretie poschodie. Adrian jej vysvetlil, že až odtiaľto začínajú jej obývacie priestory. A až teraz sa ocitli vo veľkej prijímacej sále. Biele sedačky boli nádherne vyčistené a na stole ich už čakali poháre a džbán s nápojom. Vzduch boňal višňami a princezná sa šla rozplanúť od tej nádhery.*Domov.*šepla ticho a na tvári jej bolo znať že je priam uchvátená*

*Už nevedel čo si má s tým všetkým počať. Vedel, že Szania prišla a vedel, že ju bude musieť čo najskôr vyhľadať. Ibaže ako?! Z tajných zdrojov vedel, že je neustále pod dohľadom Adriana a to znamenalo, že sa nebude k nej môcť pripojiť, inak by to znamenalo pre neho istú smrť na ktorú by ho Adrian chcel čo najskôr poslať. Musel sa ale aj venovať organizácii. Napoly sa im podarilo prerušiť ďalšiu Adrianovu zásielku, ale bola to oba polovica. Bol nahnevaný. Sám na seba. Odkedy vedel, že je princezná doma a hlavne že je živá, robil veci iba na polovicu a nevedel sa na nič sústrediť. Dokonca aj polovičný úspech ich akcie prikladal sebe za vinu. Vedel, že je to smiešne, no aj tak si nemohol pomôcť. O ďalšom obchode žiaľ teraz nemali žiadne zmienky a tak mali aspoň chvíľu času. Ibaže on ho teraz nepotreboval. Potreboval princeznú! Vidieť ju. Môcť ju objať a povedať jej ako mu chýbala. Veď ju nevidel niekoľko rokov. Mali si toho čo povedať. Hlavne ho zaujímalo čo sa za tie roky udialo. Kde bola. Prečo neprišla skôr a či im doviedla pomoc. Neskutočné množstvo otázok, ktoré zožierali jeho myseľ. A teraz keď chvíľu nemusel organizovať a riadiť a mohol si ľahnúť do svojej postele. Pristúpil najskôr ku prehrávaču, kde si pustil pieseň

ktorá na neho mala zvláštny účinok a potom si ľahol do postele. Ruky si založil za hlavou a pozorne sa zahľadel na strop. Nebolo tam nič, okrem jednej fotky. Fotka na ktorú sa neskutočne rád pozeral. Bol na nej on a Szania. Stál za ňou a jeho mocné ruky ju objímali okolo ramien a boli spojené vpredu s jej rukami. Pamätal si na ten deň akoby sa to stalo iba nedávno. Trávili čas v záhradách a bolo nesmierne teplo. Najskôr sa vyšantili v jazierku a potom sa sušili na tráve. Rozprávali sa o budúcnosti. Bolo to ešte v čase keď sa do ich krásnej prítomnosti neprikradol Adrian. Boli iba tínedžermi. No celý deň sa nasmiali a nemuseli nič dôležité riešiť. Neexistovalo nič iné iba oni. A tak na ten deň sa rozhodli si spraviť pamiatku. Zabehli do Szaniinej izby po fotoaparát a na samospúšť sa odfotili. Síce im to trvalo dlhšie kým sa fotka vydarila, lebo raz mal on useknuté z hlavy, ďalšíkrát ona zase ruky. No aspoň sa zabavili. Preto aj táto fotka bola taká zvláštna a pre neho nesmierne výnimočná. Práve sa na nej naťahovali, lebo Szania chcela ísť napraviť fotoaparát, že je isto zase zle nastavený, ibaže on sa ju snažil zadržať. A keby sa pri tom naťahovaní nenahli dopredu, opäť by nemali na fotke hlavy. Keď videli snímok, smiali sa ešte viacej. A Szania ho zato, že ju nechcel pustiť začala tĺcť a nakoniec ho aj do vody hodila. Neskôr však aj ona bola vo vode a tam opäť vystrájali a smiali sa ako malé deti. Bol to naozaj krásny deň. Leffay ležal so zatvorenými očami a spomínal na ten deň. Spod viečka mu vytiekla slza veľká ako perla a pomaly stekala po líci až sa strácala niekde pri uchu a vo vlasoch. Na perách sa mu zjavil slabý úsmev a ticho smrkol. Nikdy Szanii nepovedal o tom ako moc ju ľúbi a čo pre neho znamená. Samozrejme vedela, že ju má rád, no nie do akej miery. A po tom, ako ju stratil na niekoľko rokov, vedel že jej to musí neodkladne povedať. Aspoň to ako moc mu na nej záleží a ako sa o ňu bál. Nechcel o ňu prísť a tak vedel, že bude musieť zvážiť či jej povie pravdu o hĺbke jeho citov. Pokúšal sa jej to povedať, no nikdy mu to nevyšlo. A potom sa v ich životoch objavil Adrian a ona sa zamilovala. Trhalo mu to dušu a žiarlil na Adriana. Zrazu netrávila toľko času s ním ako doteraz. Odrazu tu bol niekto medzi nimi a každým dňom zväčšoval priepasť medzi ich dušami. Už neboli pár. Už neboli iba oni dvaja. Ale bol tam niekto, kto sa snažil Szaniu obrátiť voči nemu. Adrian. Z duše ho nenávidel a vedel, že je to vzájomné. No obaja to pred Szaniou tajili. Nechceli ju do toho zatiahnuť. Nielenže by to boli zbytočné komplikácie, ale aj tak je niekedy lepšie ženu z takýchto vecí vynechať. A potom prišiel ten osudný okami, ktorým si podpísala ortieľ smrti. Odhalila Adrianovu tajnú činnosť a pokúsila sa mu vzoprieť. Spojila sa s Leffayom a mali krásny plán, ktorým by Adriana zničili, ibaže niečo sa stalo. Leffay nevedel čo presne, ale Szania nasadla na vesmírnu loď a pokúšala sa odletieť. Tomu sa hovorí škrt cez rozpočet. A nakoniec tá správa o jej smrti. Leffaya to takmer položilo. Ibaže vtedy ho držalo nad vodou iba ten plán, ktorý zosnovali s princeznou ešte skôr než zmizla. Ibaže bez nej to šlo omnoho horšie a omnoho pomalšie. Avšak teraz keď tu je, živá a zdravá, mali všetci šancu pomoci a zároveň aj záchrany. No bude potrebné, aby Szania získala späť rešpekt. Vedel, že ostatní Lorieni, tí čo nevedia o vonkajšom svete nič, ju budú odsudzovať a budú podozrievať z toho čo robila mimo Lorienu a prečo prišla do mesta s pozemšťanmi. Jej konanie im sťažovalo všetko a on vedel, že sa bude musieť dozvedieť prečo princezná koná tak neuvážene a tak nápadne. Správala sa akosi čudne. Už len čudné bolo, že ešte na povrchu si s Adrianom padli tak šťastne do náruče. Akoby zabudla nato čo jej urobil! V duchu sa Leffay začal rozhorčovať. Cítil zlosť. Nielen na Adriana, ale aj na Szaniu. Vari na neho zabudla?!

Ozvalo sa klopanie, ktoré ho vytrhlo z myšlienok a on sa prudko na posteli posadil*Ďalej*povedal potichu a vošiel muž, ktorý do ich skupiny patril takmer od začiatku a hlavne pracoval v meste ako špión.*Szania ťa zháňa. Po vojakovi poslala odkaz, aby si ju vyhľadal.* Leffay vystrelil z postele ako šíp a okamžite stál na nohách.*Vojak teba kontaktoval?!*Hrozilo im odhalenie a on si dovolí baviť sa s vojakom?!*Nie, vojak to trikrát vykríkol pred nemocnicou.* Zvláštne, pomyslel si Leffay a okamžite bez ďalších slov vyrazil do hlavnej miestnosti.*Kde je teraz princezná?* opýtal sa nahlas mužov a tí mu okamžite podali správy*Práce je na ceste do domu* znela odpoveď a už po Leffayovi nebolo ani zmienky. Okamžite vyrazil von z ich úkrytu. Počká na ňu v jej izbe, aby sa vyhol Adrianovi. Bol si istý, že ide s ňou. Ale čakal, že ju čoskoro opustí. Veď sa už dlho nevenoval svojim obchodom a Szania si potrebovala odpočinúť. No on si počká. Keď musel tak dlho čakať, tých prá hodín navyše ho nezabije*

/počuj nedame tak, že Adrian ich len vyhodil a už išel het dačo zariadiť?/

*Lexie bola ohromená. Nikdy predtým takúto stavbu nevidela. Vlastne jediná veľkolepá konštrukcia ktorú videla bol Thanatos. Inak žila len na jedinom mieste a potom ušla na planétu, kde bolo kadečo, len nie zaujímavé stavby.* Wau...* zašepkala sama pre seba a prezrela si miesto, kde mali teraz bývať. Bez toho aby spustila budovu z očí chytila Bryanovi ruku a s úsmevom princeznú nasledovala. Aj pre ňu to bolo viditeľne prekvapením, no na to jej určite nemala.* je to tu obrovské...* zašepkala Bryanovi, no stále sa len šuchtala dopredu, obzerajúc si všetko navôkol*

/V poriadku.. upraviť to, či to necháme tak?/

/ ja už som písal akoby Adrian so Szaniou išli do paláca napred /

* Už od chvíle ako sa na chodbe pripojili k Adrianovi a princeznej, zachovával mlčanie, pretože si potreboval utriediť myšlienky a rozhodnúť sa ako bude postupovaťďalej. Bol na mieste, o ktorom nevedel vôbec nič a o tom ho mohol presvedčiť aj pohľad na netradičný dopravný prostriedok, akýsi druh koča ťahaného morskými koníkmi. Celý ten čas, čo trvala cesta k palácu po očku sledoval Lexienu tvár a snažil sa z nej vyčítať či si začína spomínať na svoju domovinu, ale nejako sa mu nedarilo držať si myšlienky pokope pri tom nezmernom množstve novôt, ktoré ho obklopovali zo všetkých strán. Ostražitosť ho ani na chvíľu neopustila iba čo predstieral pokoj, aby Lexie zbytočne netrápil. Veľmi citlivo reagovala na každú zmenu nálady, a preto jej nemohol kaziť radosť z novoobjavovania sveta kam vlastne celý svoj život patrila. Sám uznával výnimočnosť tohto miesta, pretože nič podobné nikdy predtým nevidel a dokonca nepochyboval o tom, že je len jedným z mála „ suchozemcov“, ktorým sa sem podarilo dostať.* Povedal by som viac než len obrovské.* usmial sa na Lexie keď zastali pred veľkolepou stavbou, princezniným palácom. Moderná architektúra, ktorá dokonale dopĺňala kolorit budov rozbiehajúcich sa po oboch stranách paláca bola jej hrdým centrom, srdcom zasadeným do vnútra lastúry. Aj keď zaklonil hlavu len s ťažkosťami dovidel až na úplný vrchol stavby tvaru slzy.* Spomínaš si na niečo?* Ani nečakal na nejakú pozitívnu odpoveď keďže Lexiene oči pátravo blúdili po priestranstve a nadchýnali sa bohatstvom rovnako ako on. Ale možno mu nejaký záblesk poznania v jej očiach predsa len unikol. To, o čom však bol skalopevne presvedčený bolo to, že sú s Lexie sami. Adrian s princeznou sa stratili niekde v útrobách paláca, bolo toho zrejme dosť, o čom potrebovali hovoriť a aj to, že im za chrbtom nenechali žiadne stráže nasvedčovalo skutočnosti, že sú, alebo skôr on je, pod Szaniinou ochranou. Potiahol Lexie za ruku a viedol ju bližšie do stredu malého námestia pred palácom. ´Majú tu ešte aj fontány?´ začudoval sa v duchu keď sa posadil na kamenný múrik, ktorým sa začínal vodotrysk. Všade, kde sa dalo pozrieť pomedzi múry budov v diaľke presvitala ochranná zóna deliaca mesto od sveta tam vonku. Zrazu zazrel tieň, ktorý sa len rýchlo mihol a hneď zase stratil.*

Amir la Narso




/ toto je síce dlhé kto ma teraz tromfne ale spomínam tam Lexie aj Adriana aj Szaniu takže hádam si to teraz budete chcieť prečítať snažil som sa písať zaujímavo nebojte Ó a tiež ak by niekto nesúhlasil s tým čo som tam popísal tak mi to prosím povedzte a ja to zmením /

- Pane, naozaj vám nemám dať pristaviť koč?-
- Nie Lin, takto to bude oveľa rýchlejšie a pohodlnejšie. Nemám chuť trmácať sa odtiaľto až tam v tom smiešnom vraku.-
Amirov rozhodný hlas poprel akúkoľvek inú možnosť dopravy aj keď tých bolo nezvykle veľa. Odjakživa rád cestoval „ vo vode „ , pretože to bolo pre jeho telo absolútne prirodzené a navyše už dosť dlhý čas strávil bez kontaktu s touto životodarnou tekutinou.
Ako kráčal popod arkády paláca siahol k zapínaniu uniformy, ktorá mu tesne obopínala telo a šikovnými dlhými prstami uvoľňoval jeden gombík po druhom od krku až k dvojradu lemujúcemu pás.
- Ale je to už dlhý čas pane a pôjdete celkom neozbrojený...-
Lin načisto tápal, hľadal v mysli všetky možné dôvody, pre ktoré by jeho pán nemal cestovať riečišťom, ale na významný pohľad aký na neho vrhol spoza pleca, a to sa ešte pozrel tou zdravou časťou tváre, načisto stratil niť akýchkoľvek ďalších výhovoriek. Bolo počuť len ich pravidelné kroky na azúrovej dlažbe a čoraz viac silnejúci šum rozhovoru, ktorý prenikal z vnútornej dvorany, ku ktorej smerovali. Modravé svetlo prenikajúce pomedzi nefritové a koralové vežičky čoskoro odhalilo aj majiteľov týchto nadpozemsky lahodných hlasov. Amirov dvor, dalo by sa povedať, pozostával z väčšiny ženského osadenstva, ktorá sa teraz zoskupila pri fontáne zaberajúcej takmer polovicu z celej terasy. Akoby menšie jazierko obohnané sochársky dokonale vypracovaným koralom perleťových farieb. Výstupky, malé schodíky, miniatúrne útesy, dokonca aj postavy polonahých nýmf, ktorých rozkošnícky ovíjali telá morských hadov, to všetko sa teraz stalo miestom pre hru mladých Lorienok. A tie sa jej oddávali bez hanby polonahé alebo celkom nahé, niektoré už s premenenou pokožkou, ktorá v modravom svetle tlmene svetielkovala, pretože sa Lorienky venovali svojmu kúpeľu. Ich šaty porozhadzované okolo arkád sa stali miestom oddychu pre tie z nich, ktorých už nekonečné bláznenie mladších dievčat unavovalo. Naťahovali si belostné údy, pričom jemné šupinky sa im na tele pozvoľne strácali a splývali do pokožky. Lina tento pohľad už vôbec neprekvapoval tak, ako tomu bolo na začiatku jeho služby v paláci. Bol jedným z mála členov Amirovho služobníctva, ktorý mal do tejto časti prístup a už dlho svojho pána upodozrieval prečo je tomu tak. Jeho najvernejší sluha bol už starý, pristarý na to, aby zvádzal tieto dievčatká a ženy a tiež by sa dalo povedať, že od tej bitky, ktorá sa odohrala ešte predtým než o Amirovi vôbec počul, mu už nebolo súdené tešiť sa spoločnosti žien tak ako ostatní zdraví Lorieni.
- Plánujete sa u Adriana zdržať dlho pane? Neviem či vás máme čakať s večerou...-
Amir si práve zobliekol košeľu a prehodil ju za seba rovno do čakajúceho Linovho náručia. Rovnako skončili aj jeho nohavice a ostatné časti oblečenia spolu so zbraňou, ktorú mal ešte pred malou chvíľou opásanú okolo štíhlych bokov až kým neostal celkom nahý. Nahota, vlastná ani tá cudzia, ho nijako nezahanbovala ani neprivádzala do rozpakov. Amir obdivoval dokonalosť týchto telesných stránok nech už ich proporcie boli akékoľvek. Fascinovalo ho, že niečo tak krehké a smrteľné skrýva v sebe nesmrteľnú dušu. Vyšiel spoza arkád práve v okamihu keď jeho prítomnosť zaregistrovali aj mladé Lorienky. Spev utíchol v očakávaní, no bolo to radostné očakávanie, pretože všetky k nemu obrátili rozochvené tváre s nehou naplnenými očami. Amir pristúpil k jednej z nich, k tmavovláske, ktorá si usadená na schodíkoch dvorany práve splietala vlasy do vrkoča. Jemne ju pohladil po hánkach rúk až sa jej dlane uvoľnili a skĺzli do nahého lona bez strachu, bez ostychu. Amir zobral medzi prsty husté kadere a pokračoval v ich splietaní namiesto čiernovlásky, ktorá sa začala venovať rozčesávaniu vlasov svojej útlejšej družky. Práve vtedy naokolo prešla ďalšia Lorienka, ktorej telo sa ešte celkom nepremenilo do prirodzenej podoby, pohladila Amira po nahom chrbte a pritisla sa mu lícom k ramenu. Lin videl ako sa jeho pán nežne usmial, pustil spletený tmavovláskin vrkoč cez oblinku jej pleca vtisnúc naň ešte ľahký bozk a potom sa celý otočil k drobnej, ale kyprej Lorienke s veľkými opálovými očami. Pohladil ju po líci a roztvoril pre ňu náruč, aby sa v nej mohla schúliť. V objatí s ňou sa Amir pozrel na svojho sluhu a konečne odpovedal na jeho neistú otázku.
- Vieš, že nemám rád keď sú moje dievčatká hladné. Nečakajte na mňa. Si zodpovedný za to, aby im nič nechýbalo.-
- Odchádzaš Amir?- šepla bacuľka ukrývajúca sa v jeho náručí a strach sa jej ukázal v očiach aj keď sa ho snažila zakryť prižmúrením hustých mihalníc. Amir nemal rád keď prepadávali strachu. Vo svojom živote si ho už užili dosť a on nechcel, aby sa k nemu poznove vracali a už vôbec nie v jeho paláci, tam kde im už nehrozilo žiadne nebezpečenstvo..
- Nie na dlho Amalí, sľubujem. Princezná sa k nám vrátila spolu s ďalšou Lorienkou. Neviem prečo v to dúfam, ale myslím, že by to mohla byť Lexie. – zodvihol si bacuľkinu rúčku k tvári a priložil si jej horúcu dlaň na svoje líce. Okolo pása sa mu ovinula štíhla ruka pôvabnej brunetky. Práve si vypočula všetko, čo Amir hovoril a ešte mokrá z kúpania sa k nemu zozadu pritisla a splietla si s bacuľkou chvejúce sa prsty.
- Ach, Amir kiež by to bola Lexie. – povzdychla si brunetka a vymenila si s Amalí krátky no smutný pohľad. Tá sa vymanila z Amirovho náručia a objala svoju priateľku v láskyplnom geste. Ostatné Lorienky sa už zhrčili okolo nich a rovnako skrúšene načúvali. Radovali sa, že sa ich princezná vrátila späť, ale aj z toho mála, čo sa od Amira dozvedeli si vedeli predstaviť aký osud ju čaká ak ju do rúk opäť dostal Adrian. To im vháňalo slzy do očí. To a tiež spomienka na Lexie, ktorú mnohé z nich nikdy nepoznali osobne, ale z rozprávania svojich družiek si obraz jej tváre ako aj spomienku na ňu pripamätali za vlastnú. K Amirovým nohám sa predralo malé, asi sedemročné dievčatko a s hlávkou zaklonenou hlboko dozadu, rúčkami natiahnutými nahor ho nemo vyzývalo k činu. S láskyplným smiechom sa zohol, zobral ju k sebe do náručia a dovolil, aby mu detské paže ovinula okolo krku. Na chrbátiku sa jej ešte celkom nezahojili sinky po úderoch, ktoré utŕžila, ale ostatné Lorienky jej do pokožky starostlivo votreli hojivý balzam. O niekoľko dní už bude mať telíčko celkom zdravé len duša sa jej bude hojiť dlhšie...
Získal ju od kupliarov len nedávno, na trhu kde takýto obchod s mladými Lorienkami bol celkom bežnou záležitosťou. Aj v tom mal v podstate prsty Adrian aj keď nie priamo. Dievčatká a ženy, ktoré Amir vykúpil nemohol len tak poslať domov aj keby im to veľmi rád umožnil. No tie harpye by sa k ním dozaista zase dostali, uniesli by ich a tentoraz by mohli skončiť oveľa horšie. Toto bolo Amirovo veľké tajomstvo, pretože už odmalička bol svojou matkou a taktiež otcom, ktorý jeho matku nesmierne miloval, vedený k úcte a oddanosti, ktorú preukazoval slabým. Tí boli od neho závislí, potrebovali jeho pomoc, aby sa zbavili strachu a naučili sa žiť bez neustáleho obzerania sa cez plece. Spravoval síce len neveľkú časť kráľovstva, preto v ňom poznal takmer všetkých, ale už počas mnohých rokov kedy vykonával svoju funkciu mal možnosť poznať kto je najslabším v týchto krutých časoch. Miloval všetky ženy, ktoré tu okolo neho stáli a upierali na neho vystrašené no nežné pohľady. Mnohým z nich pomohol začať nový život niekde veľmi veľmi ďaleko do tohto miesta. Podnikal cesty k iným planétam a nezriedka tam zotrval celú tú dobu až kým si nebol istý, že jeho chránenky našli niekoho, kto sa o ne postará a zabezpečí im nový domov. Samé vedeli, že k svojím vlastným rodinám sa už nemôžu nikdy vrátiť. Aspoň dovtedy nie, kým bude pri moci Adrian a kým neustanú jeho obchody. Tu na Loriene boli všetky dievčatá, od najmladšej až po tú najstaršiu vyhlásené za jeho manželky, pretože len tak mohol dať svojim skutkom patričnú váhu. Odsudzovali ho síce ako zvrhlíka, na stretnutiach šľachticov sa od neho odvracali a začínali o ňom nechutné reči, ale ak to všetko bolo potrebné k tomu, aby u neho mohli tieto Lorienky nájsť útočisko potom nebolo pre neho veľkou obeťou znášať pochybné tupé úškľabky. Jeho povesť to síce uvrhlo do nemilosti, ale bola to nemilosť, ktorej sa aj tak všetci báli a ktorá samotnému Amirovi celkom vyhovovala. Chránila ho pred Adrianom, pretože ten si mohol len myslieť, že jeden z jeho šľachticov hľadá potechu v obchodoch, ktoré podniká a tým sa mu stáva zaviazaným. O tom, čo si myslel Leffay netušil nič, ale bolo mu to jedno. Raz za čas vybral staršie zo svojich chránenkýň a zobral ich preč z tejto planéty kde nemali nijakú budúcnosť. Ani jedna z nich nebola jeho milenkou, aj keď do jeho paláca prichádzali s takouto myšlienkou. Potom ho uvideli, vysokého, mocného s hrdým postojom no láskavou aj keď pre jazvy strašidelnou tvárou a kúsok strachu z nich opadol. A keď ho spoznali bližšie, pretože s nimi v rozhovoroch rád trávil svoj voľný čas, učil ich, viedol, rozosmieval prestali sa ho báť celkom a začali mu veriť ako svojmu bratovi. Niektoré možno aj zatúžili po jeho nežných dotykoch, vzbudil v nich hlbší druh lásky, ale práve vtedy keď to z ich pohľadov a slov vycítil našiel pre ne druhý domov niekde ďaleko od seba. Nebol nijaký mních, milostným radovánkam sa venoval bezmála tak rád a často ako to len bolo možné no uprednostňoval ženy, ktoré od neho nič neočakávali, pretože ani on nič neočakával od nich. Venovali sa navzájom rozkoš, ale tým sa všetko ostatné končilo. S niektorými možno strávil viacero nocí, zakaždým ich bohato odmenil, ale bol to obojstranne výhodný obchod. Na rozdiel od Lorienok, ktoré si naoko vzal za ženy. Nechcel sa zamilovať ani do jednej z nich láskou muža, a preto sa k nim správal ako brat a ony ako jeho sestry. Milovali sa nevinnou láskou.
Amir už nemohol dlhšie čakať. Rozlúčil sa so svojimi manželkami, tým najmenším vtisol bozk do vlasov, tým starším krátky na pery. Nahý, pretože nahota bola pre Lorienov celkom prirodzenou, veď nahí boli v podstate celý čas aj vo vode, vstúpil do fontány a systémom- dômyselne zabudovaným do jednej zo sôch vstúpil do riečišťa. Bola to sieť kanálov vedená pod povrchom mesta ku každému, aspoň trochu významnému palácu. Kanály na konci vyúšťovali do podobných fontán na nádvoriach alebo terasách, aby sa tak cestovanie stalo rýchlejšie. Nie všetky rodiny však podobný druh dopravy schvaľovali aj kvôli neistote kto z fontány vystúpi. Ibaže táto cesta nezniesla odklad. Potreboval sa stretnúť s princeznou, ubezpečiť ju o svojej oddanosti tak, ako to urobia v dohľadom čase bezmála všetci šľachtici a taktiež chcel zistiť kto je tá druhá Lorienka. Ak to predsa len bude Lexie, srdce sa mu v hrudi rýchlejšie rozbúchalo, vystúpi pred Adriana s požiadavkou o jej ruku. Bude sa o ňu uchádzať ako to robil aj pred rokmi, s prihliadnutím na jeho záujmy, bude predstierať, že chce dostať len to, čo mu podľa práva má patriť. Lexie mala byť jeho dvadsiatou manželkou a on sa postará o to , aby ju dostal k sebe.
Riečište vedúce k princezninu palácu sa o chvíľu končilo. Ešte párkrát silno zabral, svaly sa mu napli na hrudi rovnako ako aj rytmus záberov jeho plutiev zmocnel. Vynoril sa na jednom z koncov fontány, mysliac si, že je celkom sám. Zaprel sa rukami, vyzdvihol na múrik a počkal kým mu telo nezačali aspoň trochu uschýnať. Spodok jeho tela, ktorý sa vo vode zlial do ebenovo čiernych plutiev sa pomaly rozdvojoval do ľudských nôh. Prekročil múrik, postavil sa na dlažbu a práve v okamihu keď sa chystal vykročiť po schodoch všimol si jej tvár. Ešte ho nezbadala. Nezbadala jeho telo, ktoré sa stále celkom nepremenilo tak, že mu šupiny pokrývali ruky a širokú hruď, žiabre na krku sa zaceľovali obdivuhodne rýchlo, aby mohol začať dýchať vzduch a oči planuli utajovaným citom. Vtedy si všimol, že nie je sama. V okamihu, ktorý nemohol trvať dlhšie ako pár sekúnd, sa ocitol pri nich, suchozemca zvalil na zem a lakeť mu pritlačil na hrdlo akoby ho mal už už udusiť. Z vlasov mu kvapkala voda priamo na cudzincovu tvár a hrôzostrašne vyzrejúca jazva na ľavej strane jeho tváre sa ešte viac zmrštila.
- Chcel ti ublížiť Lexie?- zavrčal otázku no tá nenávisť v hlase patrila len mužovi, ktorého teraz pritláčal k zemi. *

*Keďže Adrian ju akonáhle sa ocitli dnu, opustil, osamela. Lexie s Bryanom ešte zostali vonku, aby sa mohli porozprávať. Rozhodla sa, že si poobzerá sálu v ktorej sa ocitla a uvidela tam zbrane. Zrazu si spomenula. Náhly príval spomienok ju s tichým výkrikom donútil aby pred zbraňami pokľakla sťa by im vzdávala hold. Prudké záblesky svetla a spomienky, ktoré sa týkali zbraní. Spomenula si, ako ju otec učil s každou z nich narábať a ona si obzvlášť obľúbila takú malú. Vyzerala celkom nevinne. Dosť podobná na revolver, čo používali ľudia na Zemi, ale omnoho omnoho nebezpečnejšia. Spomienky, ako sa učila strieľať a ako sa neraz ocitla v situácii, keď sa musela brániť. Spomienky, ako ju učili všetko o prežití. Leffay i jeho otec. To všetko jej preletelo mysľou v zlomku sekundy. V hale bolo ticho, iba jej prudký dych ho narúšal. Keď bolesť ustúpila, postavila sa a vzala malú zbraň do ruky. Poťažkala ju v dlani a pritom nevnímajúc prešla ku oknu. Bolo to práve včas, aby uvidela ako neznámy Lorien vystúpil z fotány a napadol Bryana. Bez váhania sa rozbehla k výťahu a zišla s ním dolu. Všetko to boli iba okamihy a zrazu nečujne a potichu, mieriac pritom neznámemu na hlavu zasyčala*Pustite ho* zavrčala nenávistne a pritom nabila zbraň aby dotyčnému dokázala, že sa nebojí zbraň použiť. Vlasy mala strapatá a tak jej neposlušné kadere viali vo vzduchu no na tvári mala výraz, z ktorého sa nedalo vyčítať čo zamýšľa*Nebudem sa opakovať*dodala netrpezlivo a čakala kedy neznámy, celkom nahý muž povstane. Ani si to nevšimla, ale po tom, ako vybehla so zbraňou a namierila na Amira, vybehlo za ňou tucet vojakov, akoby zo vzduchu a rovnako ako princezná namieril zbraň na šľachtica.*

Amir la Narso




* Rád by toho suchozemského červa rozpučil, zadlávil do prachu lorienskych ulíc keby mal aspoň ešte ďalších desať sekúnd. Ibaže aj tie mu zobral náhly povel a tiché cvaknutie odistenej zbrane.* Sataach!* zamrmlal si pre seba tichú nadávku, ktorá však vyznela skôr ako zasyčanie. Ešte nebol celkom rozhodnutý vzdať sa tejto obety, ale dupot niekoľkých párov nôh princezninej osobnej stráže a jej vlastný chladný postoj prevažovali misky váh. Mal chuť zanadávať znovu. Prišiel sem s úmyslom pokloniť sa svojej panovníčke tak ako si to od neho vyžadovala jeho podriadená funkcia a česť, ale aj preto, aby jej znova pohliadol do tváre, pretože bol sám zvedavý ako a či sa vôbec zmenila za celý ten čas jej dlhej neprítomnosti. On si doniesol zo svojich ciest vesmírom späť na Lorien nenávisť k suchozemským vojakom ibaže ona, ako sa zdá... lásku. Prečo inak by toho červa obraňovala? Pomaly, nerozhodne začal popúšťať pevné zovretie, ktorým zatláčal cudzincov ohryzok hlbšie do jeho krku. Cítil na sebe pohľady všetkých prítomných, ale ani ich ťarcha ho neprinútila zaprieť hrdosť v postoji s akou sa postavil na nohy a vystrel do plnej výšky. Bol vyšší než Lorieni obyčajne bývali. Možno nie taký vysoký ako Adrian, ale jeho mohutnosť a ráznosť s akou vystupoval ho robili pôsobivejším v očiach jeho poddaných, priateľov aj nepriateľov. Stál tam s pohľadom upretým do princezniných očí, neuhýbal pohľadom zatiaľ čo posledné z temných šupín sa mu vsakovali do kože a nechávali ju hladkú ako mramor a bezmála tak iskriacu. Ani vlastná nahota mu neuberala na pocite pokoja a istoty. Na Lexie sa už ani raz nepozrel, pretože musel hrať svoju rolu. Rolu, ktorá o robila bezcitným a chladným, stojacim si len za vlastnými záležitosťami a právami. * Princezná...* pokľakol pre ňou tak ako bol na znak úcty, ktorú vôbec nemusel predstierať. Už prvý pohľad do jej očí mu nepovedal, že ak si na neho aj pamätá potom si nespomína na tie chvíle keď na plesoch strávili dlhý čas v rozhovoroch, ktoré ich oboch vedeli pohltiť, že takmer zabúdali na ostatnú spoločnosť. Jeho chlad a neúprosnosť sa nevzťahovali na ženy, ktorým sa snažil byť vyhovujúcim spoločníkom. Inak by mu v spoločnosti neprešlo ani toľko manželiek, ktoré – ako si to o ňom všetci mysleli- si majetnícku držal v paláci pod zámkom.* ..odpustite túto nevhodnú situáciu, v ktorej ste ma museli zastihnúť. Pravdaže som vôbec netušil, že ide o vášho hosťa...* slovo hosť vyslovil opovržlivo, ale tí, ktorí poznali minulosť jeho jazvy by sa tej opovržlivosti nikdy neboli začudovali. Amir však vedel aké sú tu teraz jeho hranice. Musel sa ospravedlniť.* Prijme vaše veličenstvo moje hlboké ospravedlnenie za toto nedorozumenie? Nedôverujem príliš suchozemcom, obzvlášť keď je v ich spoločnosti jedna z našich žien.* postavil sa z poklony, ktorú princezne venoval a bez hanby si premeral jej tvár, vlasy rozviate a poletujúce okolo čela, uší a krku. Práve vtedy, keď sa situácia zdá sa upokojila, sa odvážil z tieňa vyjsť jeden z Amirových sluhov, ktorého Lin poslal s pánovým oblečením. Nepredpokladal, že by bol svedkom takých dramatických udalostí a aj teraz mu zuby ešte drkotali keď na natiahnuté Amirove ruky navliekal čierny zamatový plášť, ktorý dokonale ukryl nahotu jeho tela až na hruď, ktorá sa mu ešte stále dvíhala v rýchlom tempe. Nemohol upokojiť svoje srdce, najradšej by sa obzrel aj za seba, na Lexie, ktorej sa už v hlave isto vynárali tisíce otázok o tom kto je. Možno aj ona stratila pamäť, pretože sa nezdalo, že by v jej očiach zahliadol čo i len odtienok poznania. Alebo si to v nenávisti prebudenej voči cudzincovi vôbec nevšimol. Zvedavosť ho nahlodávala aj z druhej strany. Spomenie si na neho aspoň princezná? Na svojho zvrhlého poddaného, ktorý si bral za ženy malé dievčatká no v jej spoločnosti bol vždy galantný a sršal ironickým humorom, ktorý používal aj sám proti sebe? Vystúpil po schodíkoch vyššie k princeznej až kým sa hlaveň jej zbrane nedotýkala jeho pŕs.* No tak drahá princezná... alebo ma tu radšej na mieste zastrelíte? Vášho oddaného otroka* hlas mal položený nebezpečne hlboko, znel takmer chrapľavo keď vyslovoval jednotlivé slová a ešte opovážlivejšie vyznelo jeho gesto keď sa vyzývavo pozrel do Szaniiných očí a následne sa sklonil, aby jej mohol pobozkať tú ruku, v ktorej ešte stále zvierala zbraň. Keby tak mohol dokončiť to, čo začal pri Lexie. Nechali ju s ním úplne samú! A aj princezná sa tvárila akoby ho nikdy nebola poznala.* Nie ste ani trochu rada, že ma vidíte? * Nikdy by sa nebol opovážil prekročiť hranicu, ktorá Szaniiu pred ním chránila, ale neskryté flirtovanie aké mu zaznievalo v hlase patrilo k zvyklostiam života na dvoroch. Vždy keď sa rozprával so ženami mal v tóne hlasu niečo zádrapčivé, čím ich nezrieka veľakrát znervózňoval ale ani jedna by ho nemohla obviniť z toho, že by ich chcel len pre to jedno. Živo sa zaujímal o ich názory, pretože tieto krehké bytosti pokladal za lepších stratégov než akými kedy mohli byť ich manželia, otcovia či bratia, ktorí sa len mylne domnievali, že sú to oni, ktorí držia v rukách opraty celej rodiny.*

*Podľa toho čo sa pred Szaniou udialo, usúdila, že muž stojaci už teraz pred ňou je zo šľachtickej rodiny. No žiaľ nemohla si spomenúť na jeho meno. Neskladala zbraň, lebo si nebola istá tým kto je. Bola to jej povinnosť brániť Bryana, aspoň zo začiatku kým zistí čo sú Lorieni zač. Vedela že má určite dokonalú sebaobranu, ale aj tak mu navrhne aby sa učil od jej vojakov. Z týchto myšlienok ju však vytrhlo odvážne gesto toho neznámeho a zároveň povabného muža, ktorý jej pobozkal ruku. Akoby ňou prešiel prúd energie a prudkou rukou cukla. Opäť ten záblesk spomienok, ktorý tak nesmierne bolel. No bolo tam príliš veľa svedkov aby dala na sebe znať že sa niečo deje. Chvíľu stála so sklonenou hlavou a dych sa jej na malú chvíľu zrýchlil. Potom pomaly ako zdvíhala tvár k mužovi, ruku so zbraňou skláňala.*Amir la Narso*šepla potichu a kývla hlavou k strážam, aby odišli.*Som rada, že vás po toľkých rokoch opäť vidím*povedala a pritom sa jemne usmiala. Spomienky prichádzali akosi prirýchlo. Ale stále to nebolo všetko. Na malý okamih ju napadlo ako je možné, že čo sa týka Adriana, si spomína iba na menšinu.*Myslím, že máme toho veľa zameškaného, dovoľte, aby som vás pozvala do môjho skromného príbytku*sucho zažartovala a nečakajúc na odpoveď sa vybrala smerom k výťahu.*

Amir la Narso



* Ten záblesk poznania, ktorý ju prinútil skloniť zbraň a vysloviť jeho meno... všimol by si ho aj keby princezná od neho neodvrátila tvár k zemi. Odrazu chcel vedieť, čo sa jej stalo, že tak ťažko nachádza cestu späť k svojej minulosti. Žeby Adrianove úskoky predsa len spôsobili tú čiernu dieru na miestach kde mal byť úsmev ich dávnej známosti? Jeho a Szaniin? * Súhlasím s vami princezná, že máme čo doháňať, pretože by som veľmi rád vedel kde ste sa taký dlhý čas pred nami ukrývali.* vrátil jej odpoveď uvoľneným, zádrapčivým humorom poznačeným hlasom a v rýchlosti, keď sa otočila smerom k výťahom, sa ešte raz bez jej vedomia obzrel cez plece na Lexie a cudzinca. Tvárou mu preletel tieň nespokojnosti a akejsi skrytej túžby, ktorá ho celého rozpolťovala. Chcel by túto záležitosť čo najrýchlejšie vybaviť, ale jeho radosť z opätovného stretnutia s princeznou bola bezmála rovnaká. Pohybom ruky, ktoré si založil za chrbát naznačil nenápadne svojmu sluhovi, aby na Lexie dával pozor kým sa on bude venovať príjemnej spoločnosti princeznej.* Nebolo to snáď preto, že ste sa zľakli mojej túžby po vás amitha?* zašepkal Amir princezne dôverne do ucha len čo sa obaja ocitli v tieni vnútornej časti haly. Amitha znamenalo v ich reči veľmi nežné láskavé oslovenie, ktoré zvyčajne používali lorienski muži keď dvorili svojim láskam. Amir nazýval Szaniu svojou amithou veľmi často až sa to stalo takmer jej druhým menom vždy keď bol s ňou. Dvoril jej , no v medziach aké ukladala dvorná etiketa. Nezašiel ďalej a aj keď vyznieval jeho hlas veľmi dôverne, princeznin ostrozrak v ňom nemohol prehliadnuť aj tú spomínanú hravosť, s akou naťahoval všetky ženy, ktoré sa mu zapáčili. K nej, Szanii, si však predsa len dovolilo niečo viac. Poznove ju chytil za ruku keď už stáli osamote vo výťahu a ohrieval ju vo svojich širokých dlaniach.* Som rád, že ste sa vrátili princezná. Naozaj už bolo načase.* usmial sa tým krivým úsmevom, pretože tvár mu hyzdila škaredá jazva, ktorá nepopustila ten úsmev ďalej. Málokto by vedel za jeho slovami prečítať aj niečo viac. Áno, bolo skutočne načase. Potom princezninu ruku pustil, zhodil z pliec čierny plášť a začal sa obliekať do šiat, ktoré prevzal od svojho sluhu. Nohavice, košeľa, uniforma so zložitou viazankou a radom hodností pripnutých ku chlopniam .. to všetko si vyžadovalo zručnosť pri obliekaní tak, aby každý kúsok sedel na svojom mieste. Mal na sebe takmer všetko, ešte si uväzoval viazanku pod krkom keď sa otočil tvárou k Szanii a nezúčastneným hlasom sa jej opýtal.* Nevedel som, že ste mali na cestách aj spoločnosť.* samozrejme narážal na Lexie.*

*Zdalo sa jej že je to večnosť, čo sa takto schuti zasmiala. Jej zvonivý smiech sa odrážal od holých stien akoby boli niekde v horách. Zaškúlila na Amira a rovnakým dôverným tónom mu odvetila*Ach, Amir, vy viete, že rovnako túžim po vás, ako vy po mne*zachichotala sa, pričom to bola slabá náražka nato, že moc dobre vie o aké dvorenie tu ide aj keď sa v spoločnosti, podľa toho ako si spomínala, vždy správali priveľmi dôverne. A tu sa naskytla ďalšia vec. Ako to že Leffay je jediný na koho kedy Adrian žiarlil? Vedela, že v dvornej etikete majú povolené aby dvorili aj zadaným ženám, ibaže prečo sa Adrian voči tomu neohradil, keď videl, že princezná s radosťou prijímala Amirovu spoločnosť a mnohokrát s ním strávila celý ples a Adrian sa venoval iba mužom s ktorými mal obchodné jednania. Jasne si spomínala, ako s Amirom trávili dlhé hodiny rozhovormi pri ktorých si lichotili či rozoberali témy od politiky až k záľubám. Obaja milovali jazdu na koníkoch a neraz sa stalo že si šli ráno zajazdiť. Mohla vždy povedať, že Amir bol istým spôsobom jej priateľ, aj keď často manželky významných šľachticov bývali pohoršené nach ich správaním. U nich nebývalo nič extra keď sa chytili pozvoľne na chvíľu za ruky a ticho si šeptali a chichúňali sa. Rovnako ak dnes v tom výťahu, keď ju chytil na malú chvíľu za ruku, pozrela veľkými lesklými očami do Amirových a druhú ruku mu nežne položila na zjazvenú časť tváre, pričom trochu naklonila hlavu. Na perách jej pohrával jemný úsmev a potom opäť ruku stiahla a voľne zložila k telu. No zrak z Amira nespúšťala.*Aj ja som rada, že som opäť doma*hlesla trochu nešťastne. Domov na ktorý si nepamätám, irónia osudu. *To je dlhý príbeh, ktorý vám rada vyrozprávam pri poháriku dobrého ikrieho muštu*opäť sa usmiala a počkala kým výťah zastane na treťom podlaží, aby mohli ísť do jej príbytku. Keď vystúpili z výťahu, nezamierila k sedačkám v hale. Síce si na izby v dome nespomenula, no chvíľu akoby nevnímala čo robí a zaviedla Amira do malej izby, ktorá sa nachádzala zadnou chodbou v zadnej časti poschodia. Nebola to miestnosť kde by sa prijímali návštevy. Práveže skôr vyzerala ako pracovňa kam nemá prístup nikto. Sama bola ohúrená z miestnosti v ktorej sa ocitli, ale nehodlala sa pozrieť na Amira ako sa tvári. V izbe bolo dosť tmavo a keď vošli dnu, automaticky sa rozhorel eletrický plameň v krbe pred ktorým bol malý no zato veľmi pohodlne vyzerajúci gauč. Rukou mu naznačila nech si urobí pohodlie a vybrala sa k pohárikom a karafe v ktorej bol naliaty ikrový mušt, najlepší Lorienský alkohol. Rukou zazvonila na zvonček, ktorý sa nachádzal pri karafe a podišla k Amirovi aby mu podala pohár do ktorého naliala alkohol. Sama v ruke držala pohár. Dvere sa so zaklopaním otvorili a zjavila sa slúžka, ktorú Szania zatiaľ nespoznala*Mám nedokladné povinnosti, nech ma NIKTO nevyrušuje. Ani keby to bol Adrian. Rozumeli ste?*počkala kým drobná žena s úsmevom prikývne. Szania sa trochu uvoľnila a potom pokračovala*Keď prídu dnu Lexie a Bryan, ukážte im ich izby. Nech sú blízko mojej spálne a ukážte im dom.*dievčina šťastná že vidí svoju paniu opäť prikývla a zaševolila*Som rada, že ste sa vrátili, pani* Szania prekvapená iba poďakovala a sadla si k Amirovi na sedačku. Vo svetle plameňa vyzeral takmer strašidelne vďaka jazve na jeho tvári, ibaže to nebolo nič. Lebo cítila to dobro pre ktoré ho mala tak rada a pre ktoré jej bol taký blízky.*Tak čo vás zaujíma, amien?*zašepkala nežné lorienské slovko, ktoré ženy používali pre svojich manželov. Nežnôstka, ktorá jej iba tak napadla a na ktorú si spomenula už dávnejšie, len si ju až doteraz nevedela dať do súvislosti.*

/ no tak vďaka že ste vyčkali aj na reakciu ostatných...teraz si už môžem len sedieť a šuchať nohami a nie odpísať to čo som chcela/

*Veľa toho nenahovorila. Nevedela čo povedať a ticho jej neprišlo vždy zlé, jednoducho občas bolo potrebné. V tichosti sa posadila k Bryanovi a očami skúmala okolie. Počula jeho otázku no zatiaľ neodpovedala. Nepamätala si. S týmto miestom sa jej nevynárala nijaká spomienka. Nemohla si byť istá ničím, no na tomto mieste asi nikdy nebola. Uniesli ju príliš maličkú aby navštívila princeznú, takže nemala dôvod ukázať sa tu u vládkyne ich sveta.* nie, uniesli ma ako dieťa, myslím že som tu nikdy nebola* možno by povedala aj niečo viac, možno by sa jej predsa len vynorila nejaká spomienka, nebyť vyrušenia ktorú ich čakalo. Bolo v podobe muža, ktorého pokrývali šupiny, ktoré poznala aj so svojho tela a za ktoré sa tak nesmierne hanbila. Muž ich napadol, vlastne nie ich, len Bryana. Stúpol v nej hnev. Obrovský hnev. Jej pokojná povaha ustúpila niekam do pozadia a ona vstala. Jej krehká telesná schránka nebola stavaná na bitky, no tú ani nezamýšľala, chcela urobiť niečo úplne iné. No nedostala sa k tomu. Z dverí sa vyrútila princezná a všetko urobila za ňu. Veď kto kedy za ňu nič neriešil? Matne si uvedomila, že bola oslovená. Ten neznámi ju oslovil. No ona si na neho nespomínala. Nijaká spomienka sa jej neprehnala hlavou, netušila čo si myslieť. No hnev ju neopustil. Pýta sa jej či jej chcel ublížiť? To bol tak blbý a slepý že nevidel, ako s ním sedí a zhovára sa? Nie, bol skôr blbší než slepý, jednoducho najprv konaj a potom sa pýtaj. Veď prečo by sa najprv zaujímal, keď sa môže zachovať ako divé zviera a niekoho zhodiť na zem.
Musel ho pustiť. Princezná mu to prikázala. Ako pravé zviera aj poslúchol, však určite si ho aj cvičili. Lexie nevedela kde sa v nej berú tie ironické poznámky, ktoré lietali jej hlavou. Nemohla si ich však odpustiť. Poznal ju, inak by ju neoslovil menom. Neobťažoval sa však spýtať sa jej na niečo, iba si urobil ako to vyhovovalo jemu. Sebecky a bez premýšľania nad následkami. Hnev ju neopustil, no keď si kľakla k Bryanovi, oči sa jej naplnili nehou.* si v poriadku?* zašepkala potichu, no hlavu nezdvihla. Ani na jediný okamih. Mužovi mizli šupiny, vedela že je to tak. Už keď kľačal nad Bryanom mu mizli a podľa všetkého bol pod nimi úplne nahý. A práve preto nezdvihla pohľad mimo Bryanovej tváre. Nechcela aby bol prvým mužom ktorého telo uvidí. Nikdy nevidela mužské telo ani na obrázku, nemala na to nijakú príležitosť a ani jej to nevadilo. Spočiatku sa hanblivo odvracala aj pred Bryanom, stačilo aby nemal zapnutú košeľu, no časom bola celkom zvedavá čo sa skrýva pod oblečením. No na tohto tu zvedavá nebola. Len on sa viditeľne cítil ako pupok sveta a musel sa tu obsmŕdať nahý, akoby jeho zadok niekoho zaujímal.
Mala na jazyku pár slov, možno po prvý raz by ju mohol Bryan počuť vysloviť niečo škaredé a štipľavé, no nedostala sa k tomu. Princeznú ani muža, ktorý ako sa práve zo slov princeznej dozvedela sa volá Amir la Narso, nezaujímal ich názor. Obaja ich odignorovali akoby boli len vzduchom. Pre Lexie to nejako zvláštne nebolo, odjakživa bola vzduchom, teda pokiaľ nemala dostať od svojej vychovávateľky. Jediný pre koho vzduchom nebola bol Bryan a jeho sestra. Na lodi sa ako vzduch nikdy necítila, Bryanovi priatelia sa k nej správali priateľsky akoby tam patrila odjakživa, no na Loriene sa to asi vráti späť do starých kolají. Lexie si práve začínala uvedomovať, ako sa dokáže hnev zahryznúť do kúskov jej tela, pretože nad poznaním ako ich odignorovali nepocítila nijaký smútok. Vlastne, od neznámeho to mohla čakať, už na prvý pohľad jej prišiel ako namyslený narcis, ktorý najprv koná až potom sa pýta a ešte aj zbytočne a sproste. NO aj princezná odišla ani sa nepozastavila nad tým, že Bryan leží na zemi. Jednoducho sa dala do reči s neznámym a odišla si, nepovediac ani „bu“ ani „mu“.*

* Nemal príležitosť nijako zareagovať. To čo sa stalo, odohralo sa takmer v zlomku sekundy. Nepoznal toho obrovského Loriena, ktorý ho výškou takmer prevyšoval a aj tá krátka chvíľa keď sa ocitol pod zovretím jeho ruky mu pripadala ako celá večnosť. Bol vojakom, neslúžil by na Thanatose len tak pre nič za nič keby ho na zem dokázala zložiť akákoľvek „ chobotnica“ ale táto chobotnica oplývala až nebezpečnou silou. Lorien síce nemal Adrianove schopnosti, ktoré by voči nemu určite neváhal použiť, ale ten chmat a pevnosť s akou ho držal na zemi zatiaľ čo jemu pomaly ale iste dochádzal kyslík v pľúcach... snažil sa mu vykrútiť bradu dozadu, urobiť niečo čím by sa oslobodil, ale Lorien sa nepohol ani o piaď. Telo mal ešte klzké nielen od morskej vody, z ktorej vyliezol, ale aj po šupinách, ktoré mu na tele mizli priveľmi pomaly, aby prestali byť pre Loriena rozhodujúcou výhodou. Len naozajstná náhoda a šťastie mu zachránili život keď sa prudko otočil na bok a lapal po vzduchu. ´Tak toto si zbabral kamoš. ´nadával si v duchu prižmurujúc oči tým smerom kde odrazu stála Szania a mierila zbraňou Lorienovi do pŕs. Prvá jeho ako tak rozumná myšlienka bola, aký môže byť nesmierne rád, že svedkom tohto zahanbujúceho súboja nebol aj kapitán. Pred očami sa mu tmilo a táto príhoda mu až nebezpečne pripomenula skúsenosť s Tarypom, obludou z planéty Ranir, ktorá mu v okamihu nepozornosti zovrela okolo krku jeden z lianovitých výbežkov svojho tela.* Som...* zachrčal na Lexienu prestrašenú otázku a snažil sa trochu si odkašľať zo suchého hrdla.*... iba moja hrdosť je smrteľne ranená.* doplnil o pár sekúnd nato ako k Lexie od zeme zdvihol hlavu a venoval jej predstieraný výraz zdesenia, za ktorým sa predieral krivý úškrn. Samozrejme, že jeho hrdosť bola smrteľne ranená pred ženou, ktorú sa zaviazal chrániť, ale pri najbližšej príležitosti zlyhal. Potešujúca mohla byť len skutočnosť, že ten Amir la Narso očividne išiel len po ňom. Dokonca sa Lexie opýtal či je v poriadku akoby ju on, Bryan, mal v úmysle akokoľvek ohroziť. Alebo možno... chystal sa ju pobozkať ibaže by Lorieni mali odlišnú prax v prejavovaní náklonnosti. Konečne sa posadil, jednou rukou objal Lexie okolo pliec a druhou sa pustil šúchať si krk.* Zdá sa, že ten Lorien ťa dobre pozná a asi si na teba robí aj nejaký nárok keď má takú potrebu chrániť ťa predo mnou.* snažil sa tváriť celkom pokojne akoby mu pred pár minútami ani nehrozila potupná smrť uškrtením. Pohladkal Lexie po ramene a s prekvapením sledoval aká mätež pocitov sa v nej odohráva. Úchytkom pozrela hore kde sa strácali schody a na nich princezná spolu s tým obrovským Lorienom zabratí do dôverného rozhovoru. Tento zvrat prekvapil aj jeho, ale keďže stále mal čo robiť, aby sa mu dýchanie ako tak uvoľnilo asi ho to neprekvapilo a nepobúrilo tak veľmi ako Lexie. Ten Lorien musel byť veľmi dôležitý a princezne veľmi blízky. Avšak zachránila mu život, to čo sa s ním dialo potom ju už nemuselo trápiť. Lexie nič nezazlieval a keby si nebol istý, že by ju popudil pochvalou, že sa držala v úzadí a do celej záležitosti nezasahovala, asi by jej to priamo povedal.* Zdá sa, že tu mám soka...* zažartoval a nadvihol Lexienu tvár, aby jej mohol pozrieť do očí. Len vtipkovanie pokladal za dosť dobrý spôsob ako pre ňou neprepadnúť hanbe. Týmto sa bude zožierať pekne dlho. Možno ho to prinúti spojiť sily so svojím symbiontom očmu by sa však najradšej vyhol.*

Amir la Narso



/ au Lexie to ma zabolelo chcel som ťa len chrániť pred tým suchozemcom /


* Prijal pozvanie veľmi rád a tak isto aj skutočnosť, že princezná si na neho očividne začala trochu spomínať. Pohodlne usadený na gauči, preložil si členok ľavej nohy krížom cez pravé koleno a ruku, v ktorej nedržal pohár nechal uvoľnene spočívať pozdĺž opierky. Celý ten čas ako tam sedel, spod privretých viečok pozoroval každý Szaniin krok, každý tieň, ktorý jej prebehol tvárou takže keď zostali celkom sami len nadvihol ruku s pohárom akoby jej pripíjal na česť a následne si odpil z lahodného moku aký sa v ich svete tešil veľkej obľube. Ruka, ktorá mu spočívala na opierke gauča sa natiahla k Szaniinej tvári a pohladilo ju po líci. Oslovenie, ktoré mu princezná venovala Amira očividne potešilo. Zatváril sa zmyslene akoby mu dávala vybrať si z nepreberného množstva zážitkov, ktorými musela prejsť, aby sa rozhodol pre tie, ktoré si najviac túžil vypočuť. Teraz nemohol len tak preskočiť na formálne záležitosti ani sa ďalej vypytovať na Lexie. Predbežne vedel, že ten suchozemec, ktorý bol s ňou mal aspoň aké také poriadne meno. Bryan. Nenávidel ho už teraz, ale pri zmienke o izbách v množnom čísle sa predsa len upokojil.* Či mi ešte stále patrí vaše srdce Amitha.* detinská spupnosť s akou niektorí dvorania flirtovali, s akou vedeli na seba žiarliť aj keď na seba nemali nijaký oficiálny nárok – to všetko sa k Amirovi jednoducho nehodilo. Bol mužom činov, nie prostoduchých hier, a preto keď uprel pohľad priamo do Szaniiných očí nemohla by povedať, že by si ju jednoznačne doberal. Skôr sa podujal na rafinovanú hru, pri ktorej chcel zistiť či mu ešte stále patrí jej priazeň. Skĺzol rukou nižšie a v začal sa zamyslene pohrávať s jednotlivými pramienkami princezniných vlasov, ktoré sa pri svetle ohňa, aj keď len umelého, tajomne leskli a vábili pohľad.* A potom samozrejme aj všetky vaše dobrodružstvá. Vaša slúžka nie je jediná, ktorej ste chýbali. Máte tu veľa oddaných otrokov.* zámerne použil ten výraz aj keď bolo na prvý pohľad jasné, že nič sa tak nevzďaľovalo od skutočnosti ako obraz Amira v okovách.*

/ešte len zabolí :jefo: , pre lexie budeš :conie: /

*O mužskej hrdosti jej už hovorila Freya. Snažila sa jej vysvetliť, aká je pre chlapov podstatná, aj keď Lexie to nedokázala pochopiť. Čo je na tom keď sa im niečo nepodarí alebo prehrajú v nejakej bitke? Nikto nemohol stále vyhrávať. Bolo to pre ňu nepochopiteľné* mužskú hrdosť som nikdy nepochopila, aj keď tvoja sestra sa mi to snažila vysvetliť* pokrčila plecami. Nepovažovala odrazu Bryana za slabšieho či nezodpovednejšieho, nemohol predsa vedieť čo sa stane. Nechápala prečo je na seba taký prísny* nemáš tu nijakého soka...* pokrútila rýchlo hlavou a ešte ju aj striaslo odporom. Nemusela ho ani poriadne poznať a bol jej proti srsti. Bol tu len krátku chvíľu a dokázal v nej vyvolať pocity, aké doteraz nepoznala. Svoje vychovávateľky nemala rada, no vyrastala tam a kým neušla iný svet nepoznala. Jednoducho bola zvyknutá na ich právanie, no teraz, keď žila v civilizovanom svete, chápala aké sú rozdiely v osobách a ich konaní. Tento v nej nenahnal strach, čo prekvapilo aj ju samú, ale zato v nej vyvolal vlnu odporu a nevraživosti.*... absolutne sa mi nepáči* zazerala na dvere, v ktorých sa stratil* ...zjavne si myslí že si môže hocikam prísť, zložiť si koho chce k zemi a potom sa tu ešte pretŕčať bez oblečenia. Zato že on si o sebe myslí že je neviem ako silný a úžasný, neznamená to že musí obťažovať aj ostatných...* hnevala sa sama na seba. Zase raz zostala mimo deja a nečinne stála. Nikdy nemohla urobiť nič čo by mala, len čakala kým sa veci vyvinú. Aj po takom čase, ktorý bola na Thanatose sa cítila nesamostatná a neschopná prežitia.* ...nebudem sa určite zdržovať v jeho prítomnosti...nech už ma s ním kedysi spájalo čokoľvek* konečne odtrhla zrak od dverí na ktoré neprestala gániť a pozrela na Bryana. V tom pohľade si uvedomila, ako hrozne sa musí tváriť a nechcela myslieť na to, čo si o tom Bryan pomyslí.* Prepáč.* povedala odrazu. Nemohla si však pomôcť, jednoducho bola smutná sama zo seba, stačilo, keď si predstavila, ako tam tak nehybne postáva, zatiaľ čo princezná si jednoducho príde so zbraňou.*

/ to, že som ťa sklamala ešte nemusíš automaticky vyčítať postave inak mi je to ľúto /

/nám obom je to ľúto.. ale ono sa dá povedať, že prakticky ten útok na Bryana bol iba vedľajší.. tam šlo priamo o to, aby Szany a Amir sa porozprávali odpusť nám, ó veľký Admin *psie oči*/

/Marišku ale ved ja nie som nahnevana a už vôbec by som neprenašala rpg do realu aby som sa preto hnevala. Lenke som pisala že som bola trochu smutna že ste na mna nepočkali ale inak som to nejako neriešila, ved je to už v podstate uplne jedno.
To čo si Lexie mysli o Amirovi nesuvisi s tym ale s tym čo sa hralo. Nemôžete čakať že ho nadšene pozdravi, ked skoro pridusil Bryana a potom si obaja so szaniou bez slova odišli. Takže nech to vyznelo akokoľvek, ja nie som nahnevana /

*Sedela natoľko blízko Amira, že sa jej mohol rukou dotknúť líca a pritom sa ani nakláňať nemusel. Pri jemnom dotyku privrela oči a keby bola mačka, tak by zapriadla. Trošku naklonila tvár k ruke a na chvíľu si vychutnávala teplo, ktoré vyžarovalo z jeho dlane. Pozrela sa mu do očí, ktoré v slabom svetle vyzerali ešte tmavšie a opäť mu tak dôverne položila ruku na tvár. Podľa spomienok neskutočne rada a nespočetne veľakrát pokladala Amirovi ruku na tvár o ktorej si myslel, že je zjazvená. No ona si ho práveže nevedela bez nej predstaviť. Pre ňu bola pôvabná a ušlachtilá. Tá jazva ho robila tak bolestne krásnym a jeho výraz robila nežným, aj keď sa snažil tváriť odmerane. Vďaka ich dlhým rozhovorom ho poznala priveľmi dobre. Aj keď momentálne by si nevedela úplne na všetko spomenúť, ale to už boli spomienky na ktoré sa stačilo rozpamätať sa, ktoré neboleli. Na jej veľké prekvapenie v jeho očiach však pri zmienke o jej srdci uzrela úprimnosť. Úprimnosť, ktorá značila, že ani trochu nežartuje a tak jej odpoveď znela*Moje srdce vám vždy patrilo a aj bude patriť, amien*usmiala sa a sledovala ako sa nepatrhne pohráva s jej vlasmi. Síce tu bol Adrian, ktorému venovala bozky, ale Amirovi venovala svoje srdce. Prekážalo jej ako sa Adrian schováva za masku a preto sa utiekala k večnému spoločníkovi. No možno Adriana v minulosti milovala, no nič o tom nesvedčilo, keďže stále nevedela kto pred ňou stojí keď s ním bola. Zatiaľ to bola iba fyzická príťažlivosť, ktorá ju priviedla k bozkom, ktoré tak neuvážene venovala Adrianovi. Zatiaľ čo sa rozpamätávala, nikde nepostrehla, že by ju Amirove pery pobozkali. Raz keď bola strašne smutná z toho, že je ďalší ples a Adrian jej nerobí spoločnosť, ju pobozkal bozkom ochrancu na čelo a celý večer venoval iba jej. Bol to iste silný zážitok, keďže si naň spomenula medzi prvými.*Oddaných otrokov?*zasmiala sa a pritom položila pohárik na stolík, ktorý bol vedľa gauča.*A kto akože má byť mojím otrokom?*žartovala a pritom si ruky zložila na kolená. Teraz prichádzala tá smutnejšia časť rozhovoru.*Keď som opustila Lorien, tak som stratila pamäť. Moja loď havarovala v pustatine na planéte zvanej Telarion. Panovníkmi tam sú manželia Yagami-ovci. S úplnou amnéziou pamäte som nemohla nič robiť. Mala som so sebou iba identifikačnú kartičku. Takže som vedela meno a názov planéty. Ujal sa ma tam jeden vedec. Mladý a veľmi chápavý. Nesnažil sa moje spomienky nijako vyvolať. Naučil ma toho veľmi veľa o vede a tak som sa dostala na vesmírnu loď Thanatos*odmlčala sa na malú chvíľu. Teraz musela zvážiť či vyjde na povrch s pravdou, alebo ešte zotrvá*Bola som vedúca výskumu a na Lorien sme zamierili náhodou*rozhodla sa mlčať. Aspoň zatiaľ mu nič nepovie. Ešte nevie komu veriť a komu nie.*Ibaže tu som všetko podvedome spoznávala. Vedela som ako sa zachovať k rastlinám, ktoré rastú na súši. Proste už keď sme prilietali sa dialo niečo zvláštne. Akoby ma planéta priaťahovala.*nevedela to konkrétne vysvetliť a tak to nakoniec nechala tak, nedopovedané.*Strašne som sa za seba hanbila. Ach. Bola som jediná čo sa transformuje vo vode a od hanby som to nikomu nepovedala*pomaly sa týmto dostávala k jeho nezodpovedanej otázke z výťahu*A netušila som, že je ešte niekto kto sa rovnako premiaňa ako ja a to Lexie. S ňou som sa dokonca spoznala až na Loriene rovnako ako aj s Bryanom. A keďže s kapitánom Thanatosu sme nemali problémy, dovolila som aby Bryan tu ostal s Lexie a zároveň bol aj mojou spojkou s kapitánom*na chvíľu sa odmlčala a radšej odvrátila tvár od Amira, aby nevidela jeho zhrozený výraz nad tým čo musel počúvať*Suchozemci boli na mňa veľmi dobrí a priateľskí. Vedeli že trpím amnéziou pamäte, a dokonca ani teraz si nespomínam na mnoho vecí, no brali ma takú aká som. A preto Bryan a Lexie ostanú tu, pod mojimi krídlami a nedovolím, aby im niekto čo i len skryvil vlas na hlave. Sú mladí a ľúbia sa.*A teraz sa musela pozrieť do Amirových očí, aby dodala vážnosť svojmu rozhodnutiu a aby sa tým aj nepriamo vyjadrila k jeho pohoršujúcemu a neuváženému konaniu.*Môžem vám prisahať, Amir, že keby ma Lexie požiadala aby mohla zmiešať svoju krv s Bryanovou a vziať si ho za muža, tak neváham ani chvíľu a povolím jej to!

* Chystal sa práve postaviť na nohy keď ho na zemi prekvapene zadržali Lexiene slová. Ešte nikdy ju nepočul takto sa o niekom vyjadrovať. Možno ho však skôr prekvapoval tón jej hlasu ako obsah slov, ktoré práve použila. Keby sa ten nešťastník nebol stratil spolu so Szaniu v paláci asi by sa Lexie veľmi rada zapojila do bitky. Po poslednom prepáč keď si zrejme uvedomila, že ho svojou oduševnenou zlosťou načisto ohúrila len zostal chvíľu ticho sedieť pozerajúc na ňu tak akoby sa pred ním ocitla celkom nová neznáma Lexie. Obdivne zapískal no nebolo v tom nič výsmešného.* Zdá sa, že sa v tebe predsa len ukrýva malý diablik.* uškrnul sa dobromyseľne a a takmer už zabudol na nepríjemnosť s mohutným Lorienom, ktorý mu skoro zlomil väzy. Tento výbuch čírej zlosti bol oveľa zaujímavejším a podľa neho samého aj veľmi dôležitým prerodom z ustráchanej dievčinky na bojovnú mladú ženu. Možno by tam zostali ešte nejaký čas keby po schodisku nezišlo v tej chvíli mladé dievča a neprihovorilo sa im úctivým hláskom služobnej.*
- Prosím o prepáčenie ak vyrušujem, ale princezná má poverila tým, aby som vám ukázala vaše izby.- zašvitorila, takmer doslova očividne šťastná aj keď dôvodom na jej radosť nemuseli byť oni dvaja. Pravdepodobne sa tak ako všetci tešila návratu svojej panej. Byran sa otočil na Lexie a sprisahanecky na ňu žmurkol.* Takže predsa len na nás nezabudli.* natiahol ruku Lexieným smerom a čakal či sa jej chytí alebo ju nechá hanblivo klesnúť späť k jeho boku. Tá zmienka o izbách sa mu neveľmi páčila aj keď nemienil naliehať a žiadať pre oboch jednu spálňu. Už si sľúbil, že nebude na Lexie tlačiť a toto by sa za nátlak dalo považovať.*

* Chápala čo svojimi slovami chcel povedať. Sama si uvedomila, ako nie práve pekne sa správala a vyjadrila. Nemohla však potlačiť hnev, ktorý sa v nej vynáral, len čo si spomenula, ako neznámi pritláča Bryana k zemi a ešte sa neunúva obliecť.* už si ma posadol...ty čert...* usmiala sa. Nikdy nežartovala na túto tému, no pod vodou sa cítila pred čertmi chránená. Predsa len, ich oheň by s vodou ktorá bola všade naokolo nič neurobil a to ju upokojovalo.* pamätám si ako som sa ťa strašne bála keď sme sa prvý raz stretli...* zachichotala sa, musel si vtedy o nej myslieť kadečo možné, ale určite nie nič príjemné. Možno by ešte niečo povedala, nebyť mladého dievčaťa čo sa tam vynorilo. Jej slová ju však prekvapili. Myslela si, že bude bývať s Bryanom a tešila sa na to. Nikdy nebývala sama a samota ju trochu desila. Najprv bývala s ďalším tuctom dievčat na izbe, ktoré rovnako ako ona znášali správanie vychovávateľky, potom po úteku sa túlala ulicami a spávala len pár hodín, pretože strach jej nedal v uliciach zaspať. No a na Thanatose prvú noc prespala pri Bryanovi a odvtedy bola s Freyou. Nikdy nepoznala samotu a ani po nej netúžila. Keď nebola sama, necítila strach, aj keď to bol len pocit* ehm...* odkašlala si, chytiac sa Bryanovej ruky. Jemne sa na neho usmiala a len čo ostali stáť vedľa seba, pritúlila sa mu k boku ako malé mačiatko.* myslela som si že budeme bývať spolu...* cítila ako sa jej krv nahrnula do líc, vedela čo si teraz asi mladá žena pomyslí*

Amir la Narso




* Princezná mu vracala dotyky spôsobom, ktorému nikdy celkom neporozumel, pretože jej prsty prechádzali po jazvách na jeho tvári tak prirodzene akoby hladili tú najjemnejšiu pokožku. Musela ho vidieť takého, aký je v skutočnosti, a predsa sa nebála ani jeho mrzutého pohľadu, ktorým ju v minulosti zavše pozdravil keď mu nevychádzali plány presne tak ako by si to bol prial. Trochu zmeravel kým mu prechádzala bruškami prstov po líci aj keď na tvári sa mu nepohol ani ten najmenší sval, ktorý by narušil obraz dokonalej sústredenosti a pozornosti. Počas toho ako si princezná spomínala porovnával jej spomienky so svojimi vlastnými z čias kedy sa stratila. Ona aj Lexie ešte ako malé dieťa. Obe sa tak veľmi zmenili aj keď viditeľný rozdiel vo výzore bolo badať prevažne u samotnej Lexie než u princeznej. Dospela, vyrástla z malého dievčatka na peknú mladú ženu, ktorá si zaiste musela mimo Lorienu a bezpečia aké jej mohla poskytnúť len rodina skutočne veľa vytrpieť. Szaniinu krásu poznal už dávno predtým než sa mu stratila spred očí a keď ju tu mal takto pred sebou... smutnú, spomínajúcu a zároveň odhodlanú musel obdivovať všetky premeny, ktoré jej pomohli rozviť ducha natoľko, že sa jeho vplyv tak badateľne odrazil aj v jej očiach a celom postoji. Čím to bolo, že skúsenosť pridáva bytosti na väčšom pôvabe? Možno preto ho nikdy nezaujímali príliš mladé ženy, ktoré toho v živote ešte veľa neokúsili. Nemohli síce za ten stav, ale mnohé z nich boli povrchné a až bolestne naivné.
Opäť privrel oči, schoval ich pod viečkami, ktoré vrúbila sieť dlhých tmavých mihalníc a podrobil Szaniu skúmavému pohľadu aký nemohla prekryť ani predstieraná ležérnosť s akou sa uvoľnil na pohovke vedľa nej.* Viete, že neprechovávam prílišnú dôveru k Suchozemcom, pretože mám na to pádne dôvody, ale v každom prípade ma nesmierne teší, že vy ste sa tam vonku nestretli s nijakou krutosťou namierenou voči vám. Naozaj sa mi zdá, že vám vaši... priatelia... budú zrejme chýbať?* poslednú princezninu poznámku týkajúcu sa Lexie ignoroval. Nikto, dokonca ani samotná princezná nevedela o jeho skutočných aktivitách na lorienských trhoch takže aj pred ňou vystupoval v role zhýralého šľachtica, ktorému mladosť v manželstve ani v posteli zjavne neprekáža. Jediné tajomstvo aké držal v tajnosti pred všetkými, aj svojimi priateľmi, pretože sa rád spoliehal sám na seb až kým nebol nútený konať inak. Tieto dôvody ho často stavali do svetla arogantného a chladného muža, ktorý sa málokedy zaujíma o osudy iných než o vlastné blaho. Vďaka šarmu a vtipu, takému potrebnému vo vysokých kruhoch, však dokázal tieto predstierané nedostatky ako tak vyvažovať.*

*Vedela, že nemal rád suchozemcov, ale nemohla si spomenúť prečo. Príbeh o vzniku jazvy jej unikal a ona sa nechcela ho pýtať znova. Možno si ešte spomeniem, pomyslela si a potom sa na malú chvíľu zastavila. Ceď to pre ňu nie je ani podstatné ako nej prišiel. V minulosti to vedela a naďalej bol pre ňu ušlachtilý, tak prečo by sa to malo po rokoch meniť? Nebol nato ani ten najmenší dôvod. Dokonca ho nijako neodsudzovala aké má chúťky. Aj keď si hovorila, že je to škoda, lebo taký významný a pekný muž, by raz mohol mať jednu ženu, ktorú by spravil nesmierne šťastnou. No on si vybral inú cestu a ona to akceptovala. Priateľov predsa berieme vždy takých akí sú. Či už s chybami, alebo bez nich. Jednoducho to bol jej priateľ a veľmi dobrý spoločník, aj keď jej dvoril. Usmiala sa na neho a potichu odvetila na jeho otázku*Iba jeden tam bol mojím priateľom, môj pomocník a ten mi naozaj chýbať bude. Ostatných raz možno stretnem. To je už iba vo hviezdach*zasmiala sa a pritom pozrela na Amira. Musela prejsť teraz k nepríemnejšej téme a nechcela aby sa táto príjemná atmosféra naštrbila no nemohla inak.*Amien, rozumeli ste mojim posledným slovám o Lexie? Neverím tomu, že bude chcieť byť vašou ďalšou manželkou /kks ja nvm či to už spomínal predo mnou, ale spravím tak že net..-.-´/*odhalila jeho tajný úmysel. Príliš dobre ho poznala a keď konal takto neuvážene, mohla byť za tým iba ďalšia túžba po manželke*Ak rozumiete čo tým chcem povedať, nedovolím vám to*dodala pevnejšie a teraz očakávala jeho reakciu. Aj keby mal začať kričať, tak bude rozhodnutá rovnako.*

Amir la Narso





* Dlhú chvíľu po princezniných posledných slovách neprehovoril ani zo seba nevydal akýkoľvek zvuk, ktorý by sa dal považovať za prejav nevôle či nesúhlasu. Pohľad mal aj naďalej rovnako prenikavý ako vždy ibaže v tom mĺkvom tichu sa zdalo akoby jeho oči získali schopnosť nazerať až na dno duše. Telo mu aj naďalej zostalo uvoľnené a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa v princezninej spoločnosti mohol cítiť aj inak. * Myslím, že si to, čo sa stalo pred niekoľkými minútami na nádvorí, zle vysvetľujete drahá amitha.* ani zamatovo znejúci hlas, ktorý bol v spodných líniách podfarbený chrapľavosťou nenaznačoval, že by ho princeznino pevné stanovisko dokázalo vyviesť z miery. Zatváril sa trochu unudene akoby musel opäť vysvetliť niečo, čo malo byť zrejmé, už na prvý pohľad.* Možno som o Lexie kedysi uvažoval ako o svojej ďalšej manželke, ale...* trochu sa na pohovke naklonil dopredu, aby si Szania mohla všimnúť dokonale ľahostajný výraz na jeho tvári* ... v mori predsa pláva tak veľa rýb.* Slová. Ich obsah vyznieval drsno, ale vyslovené s takou zamatovou jemnosťou akoby boli tým najsladkobôľnejším komplimentom doplneným o jeho úsmev – trochu povýšenecký, trochu zmyselný tak, že veta nabrala na tej správnej príchuti dvojvýznamovosti, ktorú mu nikto nemohol vytknúť ako príliš vyzývavú alebo nevhodnú.* To, že som sa toho...* na sekundu sa zarazil pričom sa mu pery už stihli skriviť do nepatrného výrazu opovrhnutia*... Bryana chystal zabiť nemalo nič spoločné so žiarlivosťou. Moja nedôvera voči cudzincom v tom zohrala významnú rolu aj keď tam ten človek len tak sedel so založenými rukami. Nemusím sa hádam vracať späť k svojej minulosti a ešte raz vám objasňovať aké hlboké je moje opovrhnutie suchozemcami.* Ani raz nezvýšil hlas, nemal v ňom nič provokatívne ani to, čo by si princezná mohla vysvetliť ako znevažovanie. Rozprával celkom pokojne, ale absurdne práve ten pokoj spôsobil, že vyzeral ešte hrozivejšie, ešte temnejšie a záhadne za svojou zjazvenou tvárou. Bez toho, aby vôbec odtrhol pohľad od Szanie, položil pohárik na stolík vedľa pohovky bez najmenšieho zachvenia ruky a spakruky ju pohladil po sánke až k brade. Chytil jej ju medzi palec a ukazovák, trochu nadvihol, aby sa jej pootvorili pery a chvíľku ju takto pozoroval spokojným výrazom dravca, ktorý drží v pazúroch svoju korisť.* Zdá sa mi to alebo som vo vašich slovách vycítil niečo z čoho obviňujete vy mňa? Sladká amitha, bolo by možné, aby ste na mňa žiarlili?* usmial sa, zvodne prejdúc palcom po princezniných plných perách. Vyzeralo to tak akoby sa ju chystal už už pobozkať, ale práve v tej chvíli ju pustil a rázne vstal prejdúc až k oknu, za ktorým sa rozkladal výhľad na malý vnútorný parčík.* Váš snúbenec musí byť nesmierne rád, že ste sa mu vrátili živá a zdravá.* Nepoužil iróniu aj keby to veľmi rád urobil. Vôbec nepochyboval, že Szaniin návrat nie je Adrianovi práve po chuti. Nechcel ju svojimi slovami dostať do rozpakov keď tak rýchlo prešiel na tému, ktorá im obom zabraňovala myslieť na románik aký by sa medzi nimi bez Adrianovej prítomnosti, či už len slovnej, mohol vyvinúť. *