Kley catling, 30.8.2009, Utrpenie mladého Werthera

Kley Catling

Cítil, že je ešte príliš skoro na to, aby sa vrhol do služieb inej lode aj keď v ruke zvieral list s odporúčaním, o ktoré vlastne ani nemal záujem. S ohľadom na staré vzťahy však v sebe nemohol celkom potlačiť vďačnosť ku kapitánovi, čo ako ju kalila vidina prehry v tej jednej jedinej oblasti, ktorú nemohol celkom ovládnuť rozumom. Pretože keby to dokázal a zbavil by sa lásky k Tesse ako pochabej hlúposti bezpochyby by bol teraz ešte na Thanatose a nesedel doma v prázdnom byte. Nikto z blízkych nevedel o jeho návrate. Jednak preto, že do mesta pricestoval len včera a tiež nemal náladu prijímať zvedavosť rodiny a priateľov, ktorí by ho zaplavili otázkami a iba mu pripomínali čoho všetkého sa vzdal. Nemyslel teraz na službu, ani na svoju kariéru, ktorú mal na Thanatose zaručenú, ale na ženu. S hlbokým povzdychom, ktorý si sám neuvedomoval, vstal z prúteného kresla a to ho so slabým zavŕzganím prepustilo na tých pár krokov k záhradnej terase. Altra. Jeho domovina, tá studnica nekonečných slastí keď ešte ako dieťa sedával na okrajoch zrázu vedúceho do údolia a sledoval let eratov nad spŕškami hmiel v miestach kde sa dlhé ramená vodopádov dotýkali opálových tiel jazier. A potom, v čase dospievania keď každý tón vyludzovaný húštinami šťavnatého lesa bol akoby vzdychom a vánok túžbou po dotyku, hľadal si útočisko na okrajoch kvetnatých lúk odkiaľ mal najlepší výhľad na vzrušujúci obraz jeho mladíckej predstavivosti. V nej bol vodopád, symbol Altry, predĺženým telom muža vnikajúceho do živých hlbín jazernej milenky. Nič v ňom tak nedokázalo rozochvieť nežný cit ako pohľad na prameň hrdosti celej jeho planéty.
Teraz stál na konci móla vybiehajúceho od záhradnej terasy domu takmer až do stredu jazera, na tvár mu dopadali spŕšky vody vyvrhované neutíšiteľnou silou vodnej dravosti a cítil... zvláštne prázdno. Po dlhom čase kedy mal pre očami len nekonečnú temnotu vesmíru s drobnými zrnami striebristých svetov bez rozmyslu povyšívanými na jeho pozadí, nevedel sa už tešiť ani z toho, čo bolo kedysi zdrojom nekonečnej rozkoše z nádhery a zároveň pominuteľnosti žitia. Kaskádovitá spleť vodopádov, priezračné jazerá dýchajúce pestrofarebným životom krotkých vodných tvorov, zvažujúce sa lúky ani jeho dom ukrytý v tom raji prírody ho už nijako nenadchýnali. Akoby to bol len sen, o ktorom vedel, že sa z neho prebudí, že sa z neho musí prebudiť... inak všetko to snívanie v skutočnom živote nemalo zmysel. Nepokoj v jeho duši každou minútou silnel a stával sa neznesiteľnejším až začal pochybovať o svojom rozhodnutí pokúsiť sa nájsť mier v dávnom domove. Všetko čo mal teraz však boli len spomienky naň ako na miesto detskej naivnosti a viery, že nič v živote nie je také silné, aby mu to vyrvalo radosť z pohľadu, dotyku z holej existencie prítomnosti. Zvláštna nálada ľahostajnej otupnosti ho nakoniec zahnala späť do vnútra domu. Chvíľu blúdil po tichých izbách kam prenikal len šum blízkeho vodopádu až kým odrazu nezastal pred starou knižnicou, ktorá bola už dávnejšie pýchou jeho sčítaného ducha. Pohľad mu preskakoval po chrbtoch starých kníh akoby hľadal niečo čo dosiaľ nenachádza. Konečne. Tieseň mu zovrela srdce a dychtivosť s akou chorý pýta liek, prinútila ho roztvoriť zažltnuté stránky s menším súcitom. Horúčkovito hľadal medzi slovami tie, ktoré pred rokmi nedokázal celkom pochopiť no teraz akoby ten dávny príbeh bol len opakovaním jeho vlastného života. Príbeh o mužovi, zamilovanom do ženy svojho priateľa, ktorú miloval tak vrúcne, tak nevinne, čisto a zároveň zdrvujúco až ho neukojený cit priviedol k záhube z vlastných rúk. Zobral zbraň, priložil si ju k spánku, potiahol spúšť... jeho telo dokonalo o niekoľko hodín neskôr keď duša už dávno nesídlila v tele. Čo je to duša? Čo je to telo? Veď aj mladý Werther, hoci už bol dušou dávno mŕtvy, telom mu neustále prechádzal chrčivý dych, žilami tep, pil víno – no pilo ho už len jeho telo, pretože to čo robilo jeho ním samým už nemohlo vychutnať korenistú chuť nápoja v kašovitých zhlukoch mozgu vytekajúcemu z jeho slúch. A posledný list, ktorý svojej milej napísal znel: „ Moja si! Áno, Lotte navždy! Nuž a čo, že ti je Albert mužom? Mužom! Je ním pre tento svet a pre tento svet je hriechom, že ťa ľúbim, že by som ťa rád vyrval z jeho náruče a zovrel vo svojej!“
Nečakaná útechu, ktorú Kley pocítil keď si tieto slová opakoval nahlas ako modlitbu nad dávno zosnulým priateľom, ho posilnila. Nie, on nespácha samovraždu, nepriloží si zbraň k čelu ako to urobil jeho priateľ Werther. Stále verí, že Albertova moc nad Lottou nepresahuje ku všetkým citom, ktoré si chová v hrudi, pretože Werther, hoci veril, nevytrval...*