Trpké prvé dni
Hnedovlasé dievča sa prebralo na niečie zovretie, ktoré sa ju snažilo zodvihnúť. Zopárkrát zažmurkala do svetla a potom si uvedomila, že tú postavu nepozná. Vyľakane sa rýchlo posadilo a uprelo svoje hnedé oči na tú osobu a postupne aj na ostatných, ktorí tam boli. Chcela sa spýtať, kde to je, no nešlo jej to, len naprázdno otvárala ústa.
„Ako sa voláš?“ kládol otázku nepríjemný hlas a ona len odovzdane odpovedala, bála sa.
„Kristína.“ Na to si ju premeralo niekoľko párov očí. Bez slova prikývli, vzali ju za zápästia a vyvliekli ju z nejakej lode. O niekoľko nekonečných minút už Kristínu vsotili do väznice a ona sa ocitla medzi niekoľkými neznámymi tvárami. Spamätala sa a celú ju premohol hnev a podráždenie. Znechutene sa posadila na jednu z tvrdých postelí a znechutene sa rozhliadla. Bolo jej jasné, že tu nie je na žiadnom priateľskom výlete. Naopak. Že je zajatá. A nevedno kde. Vtedy pristúpilo neznáme dievča.
Po dvoch dňoch už na planéte Gyro, ako sa to miesto malo volať, už poznala pár ľudí, no hnev ju stále neprešiel. Stratila slobodu, ktorú tak milovala. Zavreli ju do ktovie akej diery a ona sa má tešiť? V žiadnom prípade. Po rozhovore z miestnou lekárkou a psychologičkou Alexandrou bola síce o niečo prívetivejšia, no nebol to žiadny veľký úspech. V jeden deň sa zvalila aj so svojím jedlom v jedálni. Nechystala sa však hneď začať jesť. Miesto toho sa stále systematicky prehrabovala lyžicou vo svojej porcii. Až napokon svoje dielo dotvorila. Z taniera sa na ňu usmievala čiasi nepodarená podobizeň. Bola to Kristínina najmilšia osoba. Do očí sa jej naliali slzy. Lyžicu hodila do taniera, ktorá zničila tvár z jedla, vstala a nechávajúc tanier na stole odtiaľ rýchlym krokom odišla. Spomienky ju premohli. To, čomu sa tak bránila. Prišlo. Slzy. Nechcela, aby ju niekto videl a tak len kráčala najtmavšími chodbami, ani nevediac, kde práve je. Keď prechádzala práve jednou z najtmavších, zarazili ju nejaké zvuky. Ostala stáť a započúvala sa. Nemohlo to byť nič iné, jako dych ďalšej osoby.
„Je tu niekto?“ spýtala sa Kristína takmer bez dychu tmy pred sebou. Odrazu si všimla, že sa pred ňou vynorila neznáma, nízka silueta a moment na to zapálila fakľu, ktorú mala v ruke. Tá ožiarila tvár malého tmavovlasého dievčatka, ktoré na ňu hľadelo veľkými očami.
„Ahoj.“ Pozdravilo Kristínu potichu, akoby tam nemala byť. „Kto si?“
„Hm, Kristína.“ Odpovedala hnedovláska na otázku a hneď ju aj vrátila. „A čo ty? Ako sa voláš a čo tu robíš?“ na rozdiel od drobnej postavičky si na hlučnosť nedávala žiaden pozor.
„Som len túlavá duša. Nič viac.“ behom niekoľkých sekúnd bolo jasné, že to jej malá nechcela povedať. Fakľa odrazu zhasla a ozvali sa rýchle kroky, ktoré za moment stíchli. Dievča bolo preč. A namiesto neho robili Kristíne odrazu spoločnosť dotieravé otázky bez odpovede.
Št apríl 19 2007, 15:33