MILETEA

//poslala som ti aj správu //



*Takmer celý deň strávili len jazdou na nezvyčajných tvoroch. Krea potrebovala dohnať čas, ktorý stratila v kmeni Siharei. Cválali práve po planine, zarastenej nezvyčajnými rastlinami, ktoré im poskytovali dostatočné útočisko pred dravými tvormi. Pred nimi sa na oblohe črtal jeden z najväčších mesiacov, aké ich planéta mala. V odtieňoch modrej a fialovej dominoval nebeskej pláni, bol nemým strážcom ich púte. Keď sa však Kil´adei dotkol vrcholcov stromov, jazdkyňa náhle zastavila svoje zviera a zoskočila na zem.* Anaseei, Innate. *ozvala sa potichu s patričnou úctou v hlase a len čo mehariho dvakrát potlapkala po krku, tvor zmizol v húštine pred nimi. Na krátku chvíľu sa zahľadela na muža, ktorého sa rozhodla volať Nibar. Akoby chvíľu zvažovala, či sa má pokúsiť mu nejak naznačiť, aby urobil to isté alebo to nechať na ňom. Napokon len kývla hlavou, skôr sama pre seba, ako preňho, a zmizla v neďalekých rastlinách, vyšších ako ostatné. Stačila jej krátka chvíľa, než nazbierala všetko, čo potrebovala a opäť sa ukázala pri Cestovateľovi. Pohybom ruky mu naznačila, že ju má nasledovať.
Stačilo pár krokov, než vyšli z trávy, ktorá ich ukrývala, a ocitli sa na mieste, kde boli dokonalým lákadlom pre dravce. Avšak vôbec sem nemierili náhodou, pred nimi sa totiž ukladalo k odpočinku stádo genuriov. Tvory obrovských rozmerov, živiace sa prevažne mŕtvymi stromami, žili pohromade len pár mesiacov v roku. Inokedy boli vždy roztrúsené po pralese hľadajúc si potravu.
Mladá žena prešla ešte pár krokov, než úplne zastavila. Najstaršia samica, ktorá viedla toto stádo, ich musela nechať pripojiť sa. Nebola si však istá ako to dopadne, pretože z Cudzinca bolo cítiť úplne iný pach, než aký tu poznali. Aj Krea si to uvedomovala, na to nepotrebovala ani vnímanie divokých zvierat. Tajne však dúfala, že sa im to aj napriek tomu podarí.
Obrovský genurion na seba nenechal dlho čakať. Po tele mal tmavé škvrny hovoriace o jeho veku a spolu s nimi aj niekoľko jaziev, ktoré ostali ako tichá pamiatka na mäsožravé tvory. Prišiel až úplne k nim a zohol mohutnú hlavu, aby bol na úrovni ľudí. Krea mala sklopený pohľad, naznačujúc, že tu nie je kvôli súpereniu. Okolo nej prešiel takmer bez povšimnutia, no keď sa priblížil k mužovi, rozšírili sa mu zrenice a vydal zo seba hrozivý zvuk. Krea viac nečakala, skočila medzi nich a ticho zavrčala. Rastliny, ktoré mala v ruke za chrbtom začala trhať na kúsky. Silná aróma kernelie sa takmer ihneď rozšírila vzduchom a zmiatla aj genuria. Ten ešte chvíľu nervózne hrabal v zemi, no napokon opäť sklonil hlavu k nim, akoby si nebol istý, čo má teraz spraviť.*

Predpokladal, že Anaseei, Innate znamená niečo ako ´Ďalej pôjdeme pešo.´ Nemal si to však ako overiť a jediným zdanlivým dôkazom toho, že odteraz sa ich cesta nejako zmení bola skutočnosť, že Krea zosadla z toho zvláštneho tvora a poslala ho preč. Rozhodol sa ju nasledovať. Vlastne to bolo jediné, na čo bol odkázaný v tomto neznámom svete a cítil ako v ňom pomaly rastie a hlodá istá nespokojnosť. Doteraz bol zvyknutý, že ľudia nasledujú jeho. Jeho príkazy, jeho rozhodnutia. Podriaďujú sa im alebo sa bránia a on ich podľa toho odmeňuje alebo trestá. No na Miletei neplatilo nič z toho, na čo bol zvyknutý zo svojho sveta. Dokonca aj žena, ktorá ho sprevádzala bola iná. Silná, nezávislá a divoká. Aspoň niečo mali spoločné.
Zoskočil na zem a tvor sa rozbehol preč rovnako ako jeho druh pred chvíľou. *Je neskoro?* zodvihol hlavu a zahľadel sa na oblohu. Na tvári sa mu na okamih objavil výraz sústredeného mračenia, keď sa snažil odhadnúť koľko asi môže byť hodín. Krea sa znovu vynorila z hustého porastu flóry a zelené oči jej na smaragdovom pozadí takmer splývali. Rukou ukázal na slnko a spýtavo nadvihol obočie no skôr než jej mohol lepšou gestikou ozrejmiť význam svojich slov zavolala ho k sebe. Sklonil hlavu a uhol sa jednej z nízko rastúcich vetiev.
Keď hlavu znovu zodvihol stál na okraji priestranstva, na ktorom sa pásli tvory ešte zvláštnejšie než tie, ktoré ich sem doviezli na svojich chrbtoch. Roztvárali silné čeľuste a ostrými prednými zubami strhávali kôru zo stromov akoby to bola dužina ovocia. Hľadel na ne s úžasom, ktorý nedokázal včas potlačiť, a tak sa mu celkom jasne odrážal v rozšírených očiach. Niečo také vždy hľadal. Na svojich cestách, keď s Cassom prechádzali cez rozličné svety a planéty. Samozrejme boli mladší, pochabejší, bláznivejší. Dobrodružstvo samotné malo pre nich väčšiu cenu ako skutočný význam toho, čo sa pred nimi odohrávalo. * Čo to je za tvory?* pozrel na Kreu a potom zase na mohutné kolosy. Jeden z nich sa vyčlenil zo skupinky a rýchlo sa k nim približoval. Očividne cítil jeho pach a zatiaľ čo pri Krei bol celkom pokojný on sám v ňom zrejme toľkú dôveru nevyvolával. Stál pevne, bez pohnutia. Hľadel na tvora pokojne a bez prudkých pohybov alebo gest. Prižmúril oči, keď videl ako sa pred ním mihlo štíhle telo dievčaťa a zastalo si medzi nimi. Natiahol ruku a zľahka prešiel prstami po rastline, ktorú držala. * Možno by bolo pre teba lepšie keby si sa ma nesnažila toľko chrániť. Všetci, čo sa o to pokúšali sú teraz alebo mŕtvi alebo zranení.* Vedel, že mu nemôže rozumieť, a preto mu na perách pohrával slabý úsmev podobný sebairónii. Hlas mal tichý a chrapľavý, hlavu sklonenú a blízko Kreinej šije. Cítil sviežu vôňu jej vlasov a dychom ju šteklil na pokožke, pretože skočila rovno pred neho. Musela si to uvedomovať a hoci bola nepochybne odvážna bol zvedavý ako zareaguje na telesnú blízkosť cudzinca.*

*Obrovské zviera ešte chvíľu hrabalo v zemi, nebolo si isté, či môže neznámemu dovoliť vkročiť do ich stáda. Krea medzitým stála medzi nimi, vnímajúc to, akoby bola jediným spojivom medzi dvomi svetmi. Vedela by si z nich vybrať, no jej sľub hovoril o niečom inom, mocnejšom než hocaké vlastné myšlienky. Mužova prítomnosť za jej chrbtom bola úplne iná ako to, čo poznala zo svojho domova. Mohol vesmír okolo nich vytvárať bytosti, ktoré sa na prvý pohľad zdali byť rovnakými, no v skutočnosti bolo všetko v ich vnútri odlišné, než to, čo poznali tu?
Genurion sa medzitým rozhodol, sklonil sa k zemi a odkráčal naspäť medzi ostatných. V momente, keď ich do stáda vpustila matka, sa pre nich stali bezpečnými. Krei sa na tvári mihlo niečo, čo by sa dalo považovať za nenápadný úsmev. Obrátila sa smerom k Cestovateľovi a sledujúc len jeho oči, mu spustila aromatické rastliny do dlane. Uvažovala pritom nad možným významom slov, ktoré jej povedal. Nepamätala si presné výrazy v ich jazyku, no v hlave jej znel tón mužovho hlasu, spôsob, akým rozprával. Napokon len kývla hlavou, spôsobom, ktorý pripomínal viac divé zviera než človeka, a vybrala sa k obrovským tvorom.
Počas chôdze ukázala na najväčšieho z nich, toho, ktorý za nimi prišiel na okraj pláne.* Sianata. *Matka stáda mala za sebou, na prvý pohľad, omnoho viac, než všetci ostatní členovia. V čase, keď žili genurioni pokope, bola ich vodcom, až do doby, kým si Aharei nevezme jej ducha naspäť k sebe. Celé jej telo bolo posiate jazvami, väčšina z nich bola staršia ako životy ľudí, ktorí sa k nim práve pridali. Podľa legiend Siharei, všetci spomedzi genurionov počas Stretnutí všetkých mesiacov spievajú pieseň, v ktorej rozprávajú o príbehu každého starého zranenia. Mladá žena to však nemala ako porozprávať spoločníkovi, preto len pokračovala ďalej, až k nezvyčajným stvoreniam. Tie, ktoré ešte žuli večeru, nechala napokoji a prešla k starším spomedzi nich, chystajúcich sa k nočnému odpočinku. Vybrala si jedného, ktorý ležal v tráve a v pravidelnom rytme oddychoval. Sadla si k nemu a chrbtom sa oprela o jeho obrovské telo. Tvor akoby to bral za úplne bežnú činnosť a bez hocakého nadbytočného pohybu iba pootočil hlavu k nej a zvedavo začal vetriť vo vzduchu. Krea prižmúrila oči, no v tom výraze nebolo nič zlé, skôr len akási zvieracia radosť. Z batohu, ktorý so sebou nosila odkedy opustili kmeň, vytiahla dva dlhé zrolované listy. Jeden odložila nabok pre Cestovateľa a druhý ponúkla genuriovi. Ten po ňom bez čakania chňapol a ihneď ho prehltol. S akýmsi spokojným výrazom napokon zložil mohutnú hlavu na zem tesne vedľa nej a zatvoril oči.*

*Zastal pár krokov vzdialený od nezvyčajnej dvojice a chvíľu ich pozoroval akoby v tom dôverčivom správaní človeka a zvieraťa chcel nájsť kľúč ku všetkému, čo sa okolo neho dialo a čomu nerozumel. Zdalo sa mu, že na tomto mieste boli Siharei spojený s každým kúskom života, čo ako malého a bezvýznamného vo všeobecnom merítku vesmíru. Možno keby Krea poznala to, čo on a videla vojnu, choroby kváriace celé mestá, krajiny, celé planéty. Keby videla všetky možnosti a pokušenia akým mohol byť človek v jeho svete vystavený zmenila by sa.
Zahľadel sa na tvár dievčaťa, ktoré spokojne oddychovalo v ohybe tvorovho masívneho tela. Na druhej strane ju však vôbec nepoznal. Odvrátil od nej pohľad a uprel ho na obzor k modrofialovému mesiacu, ktorý zalieval planinu azúrovým svetlom. Vysoká tráva sa ohýbala v smere vetra ako riasy na morskom dne, raz na jednu potom na druhú stranu.
Zložil si z pliec toru a položil ju na zem k svojim nohám. „Načo je toto všetko?“ zašepkal tak ticho, že keby mal jeho hlas tvar držal by sa mu pri ústach ako tieň. Bol k Siharei otočený chrbtom, sklon ramien a ruky založené popri bokoch naznačovali, že je zvyknutý čeliť svetu pred sebou ako vojak. Za pásom mu visela úzka čepeľ kathe starostlivo vložená do ozdobného puzdra, široká dlaň zľahka spočívala na tepanej rukoväti akoby to bolo celkom prirodzené. Pohľadom sledoval tvory, ktoré sa pohybovali po planine a živili sa odumretou kôrou stromov. Niektoré oddychovali vo vysokej tráve alebo sa združovali do skupiniek, ktorých účel nepoznal. Všetky však dokonale sústredené na prítomnosť. Odrazu zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Vietor sa mu zaprel zboku do tváre a sfúkol do čela niekoľko uvoľnených pramienkov havraních vlasov, ktoré na spánkoch pomaly získavali striebristý odtieň. „Vietor.“ Prehovoril pokojným hlasom a ruku zložil z rukoväte zbrane, aby plynulým pohybom zápästia a dlhých prstov naznačil plynutie neviditeľného elementu. Potom v dlani zovrel niekoľko stebiel trávy a pevne ich zovrel.“ Tráva, silná a ohybná.“ Uvoľnil zovretie a steblá sa znovu začali ohýbať vo vetre. Obrátil sa ku Krei a pozrel priamo do jej očí, aby sa uistil či ho počúva. Ukázal rukou hore a naznačil neurčitosť. „ Obloha.“ Zašepkal a pomaly kráčal bližšie k dievčaťu. „Mesiac.“ Kľakol si oproti nej a stíchol. „Siharei.“ Nadvihol spýtavo obočie a znovu ukázal rukou k všetkému, čo predtým pomenoval. Potom ukázal na seba. „Raito.“

//ak k tomu predchádzajúcemu príspevku chceš ešte niečo pridať, treba dať vedieť //



****************************

*Cesta pralesom naspäť bola iná. Gathu bol niekde na love, zatiaľ čo Niryai kráčala spolu s Arkanom a nechala sa unášať myšlienkami. Možno to pre ňu nebolo úplne najvhodnejšie, pretože mnoho z nich bolo zmätených a len veľmi ťažko sa dalo odhadovať, akým smerom sa budú uberať ďalej. Bola vyhnankyňou svojho rodu a potrebovala s tým niečo spraviť. Trápilo ju, že sklamala otca. Vyčítala si to od okamihu, keď sa pripojila ku kmeňu nepriateľa, no zároveň toho rozhodnutia neľutovala. Bol to akýsi vnútorný súboj , neustále prebiehajúci a pridávajúci piesok raz jednu, neskôr na druhú stranu misiek váh. Potrebovala sa od toho pocitu oslobodiť, urovnať všetko, čo napáchala, no vôbec netušila, ako.
Zrazu zastavila a pohľad upriamila do korún stromov nad sebou. Sledovali ich ľudia jej kmeňa, no uvedomila si to až príliš neskoro. Obranne sa prikrčila, kým ich obkolesili bojovníci, jej vlastní priatelia. Potichu zavrčala, avšak nedovolila si zaútočiť na svoj ľud. Nerozumela úplne, prečo to robia, doteraz nikdy nenapádali bez dôvodu. Dokonca ani nepriateľské kmene.* V šípoch je napustený jed... *zašepkala potichu Warganovi skôr, ako ju bojovníci spútali. Časť z nich sa spolu s ňou vybrala smerom k jej domovu, zatiaľ čo ďalšia ostávala okolo Arkana, aby mu nachystala rovnaký osud.

Niryai sedela spútaná na meharim, neochotne sa ťahaúcim za Elemom, mladým bojovníkom, ktorého liečila len pár dní predtým, ako na ich planéte pristál cudzinec. Muž sa neustále nervózne obzeral, akoby si nebol úplne istý tým, čo robia. Napokon spomalil, aby vytvoril medzi nimi a jazdcami dostatočnú medzeru, a nechal svojho mrmlajúceho mehariho klusať popri tvorovi so spútanou liečiteľkou.
-Sianai, v kmeni sa mnoho zmenilo, odkedy ste preč...- hovoril potichu a čo najrýchlejšie, aby si niekto nevšimol ich odlúčenie od skupiny.- ...odkedy odišiel aj druhý vesmírny cestovateľ spolu s korytnačou ženou, Aranae sa prestal správať ako doteraz.-
Niryai sa zamračila, vôbec netušila, o akom druhom cestovateľovi hovoril, no podľa Elemovho správania to nebolo vôbec dôležité.
- Čo sa stalo?-
-Najstarší syn Aranae, jeho nástupca, hľadal úkryt Arkanov. Plnil úlohu následovníka a chcel za každú cenu dokázať svoju silu. Niečo sa však stalo, niečo strašné, ukázal sa len jeho karn´nu, ťahajúci so sebou znetvorené telo. Aranae sa zbláznil. Najskôr sa utiahol len do svojho smútku, no postupom času sa všetko zhoršovalo. Prítomnosť ženy z iného kmeňa mu nedovolovala zasiahnuť tak, ako chcel. Až keď sa vybrali s vesmíranom na púť, začal hromadiť bojovníkov. Nútil nás útočiť na nepriateľov...-
-Čo ostatní vodcovia, prečo mu v tom nezabránili?
-Moaite a Siaree sa proti tomu postavili. Napriek tomu sa však nenechal zastrašiť. Pred nami ich teraz vydáva za chorých, no podľa Marnika ich zajal a nechal odviesť preč, možno dokonca do púšte...
-Elem!- ozvalo sa spredu, načo mladý muž ihneď zareagoval a pohnal oboch tvorov.
-Arkan, žije len vďaka tomu, že bol v tvojej príotmnosti.- Na mladú ženu vrhol už len krátky nervózny pohľad, než dobeholi ostatných. Nechcela mu spôsobiť problémy, preto len sklopila zrak k zemi a znovu si opakovala všetko, čo jej povedal.
Keď sa pred nimi vynorili črty obrovských stromov, namiesto príjemného pocitu spojeného s domovom, sa len striasla. Ak to všetko bola skutočne pravda, mnohí boli v nebezpečenstve.*

*Sedela tam a bez slova sledovala jeho pohyby. Boli iné, ako z jej sveta, no napriek tomu sa jej niečim zdali známe. Vyzeral byť rozhodným mužom. Mala dokonca pocit, že v jeho svete je určite niekym významným. Rada by sa ho na to opýtala. Na jeho príbeh, svet, ktorý ho obklopoval, na pláne, aké sú na iných planétach, tvory, ktoré tam žijú či aké bytosti ich ochraňujú. Nič z toho však nebude vedieť, kým sa nenaučia spolu komunikovať, preto sa z jeho rozprávania snažila zachytiť čo najviac. Avšak jediné, ktoré pre ňu bolo jednoduché, a dokonca dôverne známe, bolo jeho meno.* Ra- ito, *zopakovala pomaly a rukou pritom ukázala najskôr naňho a potom na lúku a lesy okolo seba. Nebolo to úplne presné, no približne to vystihovalo význam toho slova v ich jazyku.* Krea *ukázala napokon na seba a hneď na to postupne na dvoch genurionov.* Ibua, Mali *práve oni dvaja sa mali stať ich spoločníkmi, kým budú tichými pozorovateľmi tohto obrovského stáda. Vesmírny cestovateľ to zrejme ešte netušil, no aj ich strava sa mala stať veľmi podobnou – plnou stromov a rastlín, ktoré obsahovali tisícky rôznych látok a živín. Každá z nich tvorila malý dielik skladačky, ktorú teraz mali pred sebou. Krea mala podozrenie, že tomu mužovi nepovedali skutočne všetko o púti, na ktorú sa vybrali.
Tvory sa zrazu pohli, napriek tomu, že doteraz to vyzeralo skôr na spánok. Na krátko zdvihla hlavu k oblohe a ticho vydýchla. Neuvedomila si to, no túto noc nestrávia pokojným odpočívaním, ale cestou smerom k horám. Bez ťažkostí sa vyšvihla na chrbát mohutného tvora a cestovateľovi – Raitovi – kývla rukou, aby ju nasledoval. A to pokiaľ možno skôr, než stádo odíde preč.

* * *

O tri dni neskôr jedla liečivé plody divého anaru, kým sedela opäť na zvierati, ktoré nazvala Mali. Bolo až neskutočné, ako tak obrovské tvory dokázali prechádzať pralesom bez toho, aby sa sebou nechávali výraznejšie stopy. Stromy boli nedotknuté, na kríkoch žiadne polámané konáre. Lenivé tempo, ktoré zvolili jej, síce, úplne nevyhovovalo, no nemala na výber. Aby si skrátila chvíľu, pokúšala sa prísť na slová, ktoré pred ňou už boli spomenuté vo vesmírnom jazyku.* Aberu *Raitovi, ktorý si u nej vďaka významu svojho mena, vyslúžil prezývku Rawei ukázala na jeden zo stromov, ktoré míňali.* Se itai sto´roomu... niy. Satromu? Niy... *Zamračila sa a na tvári sa jej objavili vrásky, kým sa pokúšala prísť na skutočné znenie toho slova. Jeho rozprávanie bolo pre ňu neskutočne tvrdé a plné kombinácií hlások, ktoré by ona nikdy nepoužila. Napokon to len vzdala a zviezla sa na mladého genuria. Čelo si oprela o jeho hrubú kožu a s dlhým výdychom nesúhlasne kývala hlavou. Akoby jej to mohlo pomôcť pred komplikovanosťou vesmírnej reči. Až odtiaľ sa nenápadne pozrela na muža, s ktorým cestovala. Spýtavý pohľad nemohol znamenať nič iné, len otázku, ako to malo znieť správne.
Pred nimi sa náhle objavil vodopád, široký tak veľmi, že nebolo vidieť na jeho druhý koniec. Zvieratá zjavne potešilo, že sa dostali tak ďaleko a bez váhania sa vrhli do vody. Krea sa ihneď postavila, aby sa čo najviac vyhla ich radostnému špliechaniu a balansovala na chrbte Maliho. Vôbec jej to však nepomohlo, pretože stádo smerovalo rovno pod padajúcu vodu.* Niy, te ane mi a kasnea. Asemu ni nakarei´a bienae sii... *jej frflanie čoskoro úplne zaniklo v hukote vodopádu. Aj z diaľky muselo byť vidieť, ako jej rezignovane poklesli plecia, keď si sadala naspäť. Áno, je to tak. Nedobrovoľné kúpanie so stádom nevybúrených genuriov práve zaradila do rovnakej kategórie ako vesmírny jazyk.*

/ nie nie takto je to vynikajúce a super sa posunul dej konečne Wargan uvidí niečo aj z kmeňa Siharei ak ho skôr nezabijú /

//tajne dúfam, že nie //

*Svet pod Ibuovým chrbtom sa pri každom kroku zľahka kolísal. Sprvoti na ňom nedokázal nájsť takú vnútornú istotu, aby sa dosť uvoľnil a keď navečer zosadli, aby prespali pod holým nebom, cítil ako sa mu svaly na tele bolestivo napínajú. Zakrýval svoju slabosť pred Kreou a vždy, keď jej pohľad zablúdil k nemu črty tváre mal rovnako hladké a bezvýrazné ako predtým. Iba keď si sadol k ohňu mu plápolavá žiara plameňov zmäkčila neúprosné tiene pod očami a vyplnila vrásky v kútikoch úst, ktoré tam mal od neustáleho mračenia. Navonok možno pôsobil uzavreto, ale krajinu rovnako ako aj svoju sprievodkyňu pozoroval nielen so záujmom, ale aj s ostražitosťou. Keď mu prvýkrát podala misku, pričom až neskôr zistil, že išlo o vydlabané vnútro plodu menom apery, s akousi kašovitou žltkastou hmotou myslel si, že od neho chce, aby si ju natrel na boľavé nohy. Takmer to urobil, keď si odrazu všimol ako z misky je. Chvíľu mu trvalo kým ju prestal pozorovať a sám sa natiahol po plod zvláštnej žilnatej štruktúry, ktorým sa hmota vytierala a zajedala. S poďakovaním kývol hlavou a potom jedlo ochutnal. Nechutilo ako nič, čo dovtedy poznal, a preto sa mu samotná chuť aj ťažko opisovala navzdory tomu, že bola čisto rastlinná. Nakoniec jeho záujem o miestnu flóru zvíťazil a v ten večer sa naučil prvé slová cudzieho jazyka. Apera, muat- taumi, eanery. Opakoval si ich najskôr pošepky, pohľadom uprene sledoval pohyby Kreiných pier a snažil sa z nich odčítať ako vyslovuje jednotlivé hlásky. Keď rozprávala mal pocit akoby počúval šum pralesa alebo vodu stekajúcu po skalách v potoku. Mal dobrých učiteľov a sám sa rád učil novým veciam pričom túto časť povahy v ňom prehĺbili najmä roky strávené na dobrodružných výpravách po cudzích planétach a neskôr panovnícke povinnosti. Poznal ťažkopádny jazyk Remediov, spevavé altranské nárečia aj vrčivé odsekovanie hlások Sedimov, ale najbližšie k jazyku Siharei mala faelčina, starodávne dedičstvo planéty Jury. Preto sa prvé dva dni snažil nabádať Kreu k dlhým prednáškam o okolí. Pri počúvaní a memorovaní nových slovíčok si v mysli robil krátke poznámky o možnej gramatike a niekedy medzitým sa na Ibuovom chrbte uvoľnil dosť na to, že sa jeho držanie tela začalo podobať na Kreino. * Stromy.* opravil ju s náznakom úsmevu v kútiku pier, ktorý však zrezávali ostré vrásky takže nikdy nebolo dobre poznať či sa usmieva naozaj. Vzápätí sa pevnejšie pridržal Ibuovho chrbta a do zorného uhla vstúpil veľkolepý pohľad na obrovské vodopády.* Igrea no –miu , Šeptavá voda!* zakričal prirovnanie, ktoré dokázal dať dohromady, pretože výraz pre vodopády nepoznal. Boli také ohromujúce, že mu mimovoľne vyčarili na tvári úsmev, ktorý ho celkom zmenil. Natiahol ruku a ukázal smerom, ktorým tiekla rieka.* Sia ikartea nyi...nohy strácať, to cesta k...* zarazil sa, pretože Ibua zašiel bližšie k vodopádom a spŕšky vody ho v okamihu do nitky premočili. Nehneval sa, neurobil nič čím by dal najavo svoje city iba oči sa mu mierne zúžili akoby ich privieral pred slnkom a potom na okamih sklonil hlavu.* Aite ani? Čo to je?* opýtal sa odrazu a rukou ukázal na perleťovolesklé telo tvora, ktorý sa pohyboval tesne pod hladinou medzi nohami genurionov.*

(( Už sme sa rozviedli? ))

*Hlavu zdvihla, až keď počula otázku smerovanú na ňu. Prižmúrila oči smerom, ktorým hľadel aj vesmírny muž a krátku chvíľu zvažovala slová, akými mu má vysvetliť zviera, ktoré pod nimi plávalo.* Mahi čistiť iné tvory. *Nebola si úplne istá, či to popísala správne, ale z toho, čo videli odhadovala, že by to čoskoro pochopil aj bez vysvetlenia. Dlhých lesklých živočíchov sa pod nimi zrazu objavili desiatky a každý z nich usilovne obiehal okolo svojho genuriona. Živili sa odumretou kožou, čím pomáhali nielen sebe, ale aj im. Obrovské bylinožravce prechádzali vždy aspoň dvakrát do roka cez oblasti, kde žili Mahi. Dostalo sa im tak prvotriednej starostlivosti, ktorú by nikde inde nenašli. Sami neboli schopní zbaviť sa nánosov, ktoré zosilňovali s každým ďalším starým stromom, ktorý našli a zjedli. Ak by takýto kúpeľ neabsolvovali, časom by stratili schopnosť vycítiť vďaka chveniu zeme blížiace sa veľké predátory či polohu ich ďalších druhov.
Mahi však zrazu zmenili farbu na omnoho tmavších a z pravidelného pohybu sa stalo chaotické plávanie v snahe dostať sa čo najhlbšie ku dnu. Krea bez toho, aby sa obzrela, preskočila na Ibua a stiahla Cestovateľa pod vodu. Jednou rukou sa pridŕžala veľkého zvieraťa a druhú mala stále natiahnutú smerom k mužovi.* Kagrei, duch oblohy. *ozvala sa čo najtichšie, no dostatočne nato, aby ju počul aj cez hluk padajúcej vody. Na nich sa zrazu zniesol tieň obrovského lietajúceho plaza, ktorý zostal tesne nad nimi, neustále mávajúc blanitými krídlami. Vydal nepríjemne ostrý nesúhlasný zvuk, prehlušujúci všetko naokolo. Krea sa pri ňom automaticky stiahla čo najbližšie ku genurionovi a ticho zavrčala. Kagrei stratil svoju korisť a nebol dosť veľký, aby so sebou odniesol niekoho zo stáda. Napriek tomu však jeho prítomnosť všetkých znervózňovala. Ibua sa preto snažil čo najkratšou cestou prejsť za ostatnými, v snahe dostať sa na jeden zo skalných ostrovov, ktoré boli v takmer pravidelných zhlukoch popri vodopádoch. Neodhadol však hĺbku a silu vody v miestach, kadiaľ prechádzal a prúd ho strhol aj s ľuďmi, ktorí plávali vedla neho. Stihol už len bezmocne zakvíliť, zatiaľ čo sa vzďaľoval od ostatných.*

/ popravde neviem, čo sa medzi nimi stalo viem len to kde teraz Raito je a prečo tam je /

*Nepohyboval sa tak nehlučne ako Niryai. Dokázal síce opatrne našľapovať na ťažkú zemitú pôdu, ale dlhé listy rastlín sa pri každom kroku obtierali o jeho tvár alebo sathi. Rukou ich odhŕňal z cesty a vždy znovu sa ozval tichý šeptavý zvuk ako sa jeho prsty obtierali o dlhé výhonky.
Niryai kráčala pred ním. Mlčky sledoval ako ho vedie pralesom a vzduch medzi nimi bol naplnený nevyslovenými myšlienkami. Veci sa zmenili tak ako sa po vetri kerey mení púšť a tam kde človek s istotou nachádzal vysokú dunu zostal len prázdny obzor. Sivomodré Warganove oči na okamih spočinuli na profile Niryainej tváre a sústredene si ju premerali. Skrz lístie v korunách stromov vysoko nad nimi presvitalo slnko a kreslilo na jej tvár pohyblivé tiene. Pohybovala sa s prirodzenou ladnosťou. Nikto iný by sa v pralese nedokázal pohybovať ako Siharei a v jej štíhlom tele koloval ako krv divoký pôvab. Ak bolo miesto kam patrila, potom to bolo práve toto. Vtiahol ju do svojho sveta ako vietor kerey, vzdal jej obzor, ktorý poznala a nahradil ho holou pláňou zatiaľ čo ona mu ukázala Život, Enare.
K zemi sa znieslo niekoľko listov. Kolísavo klesali vzduchom, ale ich pád bol príliš dlhý na to, aby Wargana upozornil na nebezpečenstvo. Až keď sa ocitli v obkľúčení bojovníkov Siharei vytrhol z puzdra dýky a chrániac Niyrai od chrbta pozrel do nepriateľských očí. Nebál sa o seba, každý bojovník vedel, že keď sa ocitne v obkľúčení strach je prvým nepriateľom, ktorý mu pripraví smrť. Vedel, že Siharei Niyrai neublížia, a tak sklonil dýky vložiac si ich späť do puzdier. Celý ten čas pozoroval ako bojovníci spútavajú Niyrai a odvádzajú ju preč.
Mierili na neho šípy napustené jedom, ale aj tak sa nepohol, neprejavil pokoru ani strach iba pozorne sledoval a čakal, čo sa v najbližších chvíľach bude diať. Mimika a gestá bojovníkov boli jednoznačné. Vedel, že ho nenávidia a sám bojoval s túžbou znovu vytiahnuť dýky, ale títo Siharei mu zatiaľ nič neurobili.*

//drzo som nás presúvala, ospravedlňujem sa ak by to bolo zlé, treba dať vedieť a prepíšem to //


*Bez toho, aby to niekto tušil, bol Analai tichým spoločníkom svojej dlhoročnej priateľky. Videl púštne mesto, tábory Arkanov aj ich cestu do pralesa. Vždy z príliš veľkej vzdialenosti na to, aby vedel o detailoch, no dostatočnej, aby zistil ich ďalšie kroky. V lesoch však stratil stopu. Nevedel, kam Niryai brala vládcu nepriateľov a nemohol riskovať svoje odhalenie. Teraz toho ľutoval, nemohol znovu zistiť, kde sú a pokračovať tak vo svojej úlohe strážcu.
Larea, mladá dračica spomedzi araenov mu vo všetkom pomáhala. Narazil na ňu náhodou, stratenú v púšti, ukrytú pred piesočnou búrkou medzi skalami, vyčerpanú a zmätenú. Netušil, ako sa jej podarilo dostať tak ďaleko od vody, no pomohol jej, vďaka čomu sa stal jej jazdcom. Spolu s ňou teraz mieril za svojimi mužmi, ktorí menili tábory podľa vopred dohodnutého plánu a vždy čakali na ďalšie pokyny.
-Analai tha´i Aranae, bojovníci nášho kmeňa dnes prechádzali okolo. Nebol si tu, nikto ich preto nekontaktoval.- mladý Asim sa k nemu pripojil hneď, ako sa ukázal. Ich vodca to prešiel len kývnutím hlavy, čo bojovníkovi nepostačovalo, pokračoval preto ďalej: -Niečo sa však deje, viedli so sebou dvoch zajatcov. Žena dokonca vyzerala, že patrí k nám.-
Analai zastavil a krátku chvíľu hľadel pred seba, zvažujúc možnosti.-Išli naspäť do tábora?
-Myslím, že áno. Stopy po mehari budú rozpoznateľné, kým nepadne hmla.
-Dvoch mužov pošli ihneď za mnou, ostatných vezmi a presuňte sa k východnej planine. Ak sa nik neukáže do troch dní, pokračujte smerom k horám. Vyhýbajte sa stretnutiam s inými bojovníkmi.- Po úctivej poklone sa obaja vybrali vlastným smerom. Myšlienkami však viac ako krokmi.

*****

Aranae nechal priviesť Niryai aj s jej spoločníkom potajme. Nemohol si dovoliť vzbudzovať prílišnú pozornosť, už keď nechal poslať Moaite a Siraee preč z kmeňa, musel tvrdiť, že sa vybrali za kňažkami Aharei do hôr, kvôli meditácií. Nemuselo to tak dopadnúť, keby súhlasili s jeho názormi, no oni stále nevideli – nie, oni nechceli vidieť – ako ich kmene neustále trpia pod náporom Arkanov. Každý jeden z ich mužov považuje za česť, keď môže zabiť niekoho zo Siharei. A čo robia oni? Nič. Neútočia, neprenasledujú ich, len si občas bránia ten kúsok zeme, ktorý obývajú. Zlostne odfrkol a pohľad upriamil pomedzi listy, až ku koreňom Maretai, kadiaľ práve viedli zajatcov.

Niryai zlostne prskala, keď ju zviazanú nechali v mieste, ktoré bolo jej domovom. Krátko po nej priviedli aj Wargana a oboch ich nechali napospas novému, jedinému vodcovi. Aranae vyšiel z tieňa s kopijou v ruke, ktorú mladá žena ihneď spoznala. Prižmúrila oči a prehovorila hlasom, ktorý sa ponášal viac na vrčanie, než ich slová v ich jazyku.
-Kam si ich poslal?
-Ale, pozrime sa na malú hrdinku, zachraňujúcu vesmíranov. Akoby to nestačilo, spojila si sa ešte aj s nepriateľom. Ktovie, čo všetko si im už stihla vyzradiť.- Muž vrhol po Arkanovi znechutený pohľad. Na viac mu, momentálne, skutočne nestál, preto sa obrátil naspäť na liečiteľku. -Nie si nič iné, než bosh´tet, zradkyňa vlastných, rovnako ako ním bol tvoj najstarší brat.-
Niryai sa zúrivo trhla a starý muž by dal aj vlastnú ruku za to, že keby bol o kus bližšie pohrýzla by ho. Z hrdla sa mu vydral pološialený smiech, hrôzostrašne sa rozoznievajúci všade okolo.
-Nemáš právo tak nazývať strážcu!-
-Nevieš vôbec nič o svojej rodine. Mladá a naivná žena.-
Niryai nevedela, ako zareagovať. Nechcela veriť tomu mužovi ani slovo, no napriek tomu v nej jeho slová vyvolali akúsi zmes odporu a pochybností. Aranae dosiahol presne to, čo chcel.
-Kto je tvojim spoločníkom?- odvetil napokon, neskrývajúc svoje pobavenie zo situácie. Niryai prižmúrila oči. Nevedela odhadnúť, či ho skutočne nespoznal alebo ju len skúša.
-Arkanský bojovník.-
-To vidím aj sám.- Starý muž, napriek svojmu veku, nebol nikdy trpezlivým, preto hrot kopije s jedom priložil k hrdlu ženy.
-Čo chceš odo mňa počuť?!-
-Dobre. Ak je obyčajným bojovníkom, nemám dôvod ho tu držať...- hrot presvišťal vzduchom, no skôr ako by mohol mať príležitosť dotknúť sa zajatca, vykríkla mladá žena.
-Niy, aka herei!- v jej očiach sa po prvýkrát skutočne objavilo niečo iné ako vzdor.- Je to jazdec Nimnuga.- pokračovala skormútene, pripomínajúc zvieratko, ktoré niekto hrozne zbil.
Aranae zostal stáť. Pousmial sa, toto skutočne nebola odpoveď, ktorú by očakával. Napriek tomu, že túžil len po Arkanskej krvi, mohla to byť príležitosť, ktorú treba využiť. -Mladá a hlúpa. Nemôžeš sa s ním ani len spojiť na celý život.- Opäť sa rozosmial a nechal ich zviazaných osamote. Potreboval si premyslieť ďalšie kroky.
Až keď okolo nich nastalo takmer úplné ticho, opatrne zdvihla hlavu.* Je mi to ľúto... *zašepkala potichu, len nenápadne sledujúc muža vedľa seba. Nevedela, čo viac povedať, nevedela, čo spraviť. Ani jedno jej však nerobilo také starosti ako plán, s ktorým môže prísť Aranae, využívajúc v ňom Wargana pre svoje zámery.

(( veeed on sa neporiešil s alex?? ))

Vodca bojovníkov, ktorí ho obkolesili zo všetkých strán, podal druhovi po pravici silný povraz posplietaný z lianovitých výhonkov gave a kývnutím hlavy naznačil, aby Wargana spútal. Vysoký muž s opálenou pokožkou, hrubými črtami tváre a úzkou jazvou nad hornou perou sa potešene uškrnul krivoľakým úsmevom. Wargan bez pohnutia sledoval ako sa k nemu ostražito približuje zatiaľ čo tetivy lukov ostatných Siharei netrpezlivo zaprskali pod tlakom ich silných paží. Stačilo by jediné škrabnutie ostrého hrotu šípu a do krvi by sa mu okamžite vlial povestný smrteľný jed. No ani jeho hrozba mu nezabránila, aby sa dostal k Niryai. Keby títo muži neboli bojovníkmi z jej kmeňa nezaváhal by ani na sekundu a vzoprel by sa im, aby sa vzápätí mohol rozbehnúť po stopách prvej skupiny, ktorá ju so sebou odviedla. V svaloch celého tela cítil pálčivé volanie silnej arkanskej túžby po boji a pomste. Stačilo by keby sa zmocnil bojovníka, ktorý ho mal spútať a potom sa s ním ako so štítom predrať cez ostatných Siharei. Keby bol na mieste vodcu nechal by zastreliť vlastného muža, len aby sa dostal k zajatcovi, ale čas, ktorý strávil s Niryai ho naučil, že pre ľudí z jej kmeňa je život jednotlivca vzácnejší ako cieľ, ktorému jeho život bráni. Mohol by zneužiť ich vieru, mohol by zradiť všetko, čo mu Niryai ukázala a stať sa pravým vodcom Arkanov – neľútostným, pomstychtivým...
Bez pohnutia si nechal zviazať ruky za chrbtom a vziať obe dýky. Svetlo zo stromu Enare bolo ako chladivým dotykom pralesa, ktorý miernil jeho ohnivú povahu púštneho bojovníka.


Každým krokom bližšie k osade Siharei sa mu v mysli vynárali dávne spomienky. Poznal tieto miesta lepšie než by to Siharei predpokladali a keď sa jeho noha prvýkrát po toľkých rokoch dotkla lúky, na ktorej šípom zabil milenca svojej ženy zodvihol sa nad trávou náhly vietor. Vysoké štíhle steblá sa so šuchotom ohýbali smerom k postupujúcej skupinke a akonáhle sa vánok dotkol Warganovej tváre bolestne privrel oči. Bolo to zdanie alebo mu pľúca na okamih naozaj naplnila Jej vôňa? Naozaj znovu počul posledné slová, ktorými ho pred smrťou prekliala? Zaostal no vzápätí pocítil medzi lopatkami štuchnutie, ktoré ho prebralo z myšlienok na minulosť. Obrátil hlavu a jeho pohľad sa stretol s bojovníkovou opálenou tvárou. Sivomodré a zelené oči sa do seba na okamih uprene zakliesnili ako dva dravé vtáky súperiace o víťazstvo nad pokorou. Obaja sa odvrátili v tej istej chvíli.
Les za lúkou postupne redol a otváral sa do širokého priestranstva obkoleseného vysokými a pevnými hradbami z dreva. Toto bolo Zakázané mesto, Nuat Rathi a keď Wargan prechádzal cez mohutnú bránu zmocňovalo sa ho vzrušenie. V kmeni arkanov bolo mnoho legiend o dávno stratenom dedičstve, ktoré kedysi dávno Siharei aj Arkani spravovali spolu. Vtedy bola púšť ešte prázdnym a opusteným miestom a prales Domovom mieru. Teraz, keď jeho oči nezaslepovala túžba po pomste, mal Wargan konečne príležitosť vnímať svet okolo seba. V strede osady rástlo niekoľko mohutných stromov. Boli také vysoké, že keď chcel dovidieť až na vrch ich koruny musel zakloniť hlavu a keď to urobil všimol si ako sú medzi jednotlivými konármi natiahnuté visuté laná, rebríky alebo drevené latkové mosty.* Mirami aire, Deti neba.* zašepkal úctivo popod nos no potom ho vodca ich skupinky postrčil prudko dopredu takže sa pár krokov zapotácal a potom ocitol bok po boku s Niryai. Obrátil k nej tvár a prezrel si jej profil, v tvári sa mu zračilo hlboké pohnutie. Jazyk Siharei nepoznal, a tak netušil o čom sa zhovára so starým mužom, ale z výrazu jeho tváre vedel vyčítať bezmála toľko, čo z jeho slov. Stál pred ním hrdo a neodvracal pohľad dokonca ani vtedy, keď na neho Siharei namieril kopiju. * Niryai!* skríkol, keď sa pred neho postavila a snažil sa stať si pred ňu, ale ruky mal stále zviazané za chrbtom. Nechcel, aby kvôli nemu riskovala život. Pomáhať Arkanovi mohlo znamenať len zradu. Vo chvíli ako padlo Nimnugovo meno zbystril pozornosť a jeho pohľad sa ostro zabodol do tváre muža. Teraz už musel poznať kým v skutočnosti je no aj napriek ho to netrápilo. Jeho život sám o sebe nebol taký vzácny ako meno, ktoré si niesol na pleciach ako kríž.
Keď muž odišiel pocítil na profile tváre Niyrain pohľad a potom začul jej tichý hlas. Pomaly k nej obrátil hlavu a chvíľu ju mlčky pozoroval.* V našom kmeni máme podobné slovo pre zradcu, batasha.* odrazu bol Warganov hlas naliehavý.* Musíš v sebe zaprieť všetko, čo ťa viaže k púšti, Niryai. Nie si zradkyňa. Bola si moja zajatkyňa a ja nechcem, aby si kvôli tomu niesla vo vlastnom kmeni následky. Zradcovia nikdy nedopadnú dobre, mi Isana. Musíš sa zachrániť, iba na tom záleží. Povedz im všetko, kým som a kým sa mám stať a potom nech ti milostivá bohyňa pomôže nájsť pokoj, o ktorý som ťa pripravil. Len o to jediné ju za mňa popros.


Šuchtavým krokom vyšiel spoza širokého kmeňa stromu Slepý Simael. Hlavu mal ako zvyčajne zahalenú špinavou kapucňou, ktorá mu padala popri úzkych lícach až na kostnaté plecia a tam sa skladala do záhybov deravého plášťa. Zahaľoval ho ako muat- ra ešte nevyvinutý plod a jediný kúsok tela, ktorý z neho vytŕčal von bola ruka zvierajúca hrčovitú palicu. Keď Aranae prechádzal okolo iba ju zodvihol a jej koncom sa dotkol jeho hrude, aby ho zastavil. Slepý Simaeal bol ako prízrak, ktorý sa zjavoval kedy sa mu zachcelo a keď prehovoril jeho slová vyrieknuté prorockým hlasom priniesli druhým buď pochybnosti alebo úľavu. Pomaly pristúpil bližšie a keď sa usmial papierovité dopukané pery odhalili na stareckej tvári v úsmeve zelenkavý povlak na zuboch. Mohla za to šťava zo seiku, ktorou sa živil a ktorá mu podľa vlastných slov prinášala Predpovede. Niektorí ho preto považovali za blázna, iní za neškodného starca, ale pre malú skupinu tých, ktorých oslovil mali jeho slová skrytý význam. Vyjadroval sa výlučne vo veršoch a ako pravý veštec používal veľa hádaniek.*

V legende dávnoveku tak sa píše do budúcna,
že veky nebude nijaká vojna mieru súcna.
Lebo tak ako deň s nocou večne zápasí,
Tak aj jedna duša dve strany volí si.

Vyber si človeče...

Starec natiahol zovretú pravú ruku pred seba a prehovoril: „ Buďto nájdeš spásu v rodnej zemi...“ Z plášťa sa vynorila aj starcova ľavá ruka, ktorú natiahol rovnakým spôsobom. „...alebo odpoveď, ktorá tvoj život navždy zmení.“

//dear, nechceš si zahrať za Rahima? Bolo by to zaujímavejšie a plán na útek nemám, takže ak ťa niečo napadne, pokojne realizuj //


-Starý blázon...- šomral si Aranae, keď sa v jeho blízkosti ukázal starý Simael. Nový vládca bol príliš zaujatý svojimi plánmi, než aby venoval pozornosť jeho hádankám či veršom. Príliš pyšný, aby ich vôbec bral na vedomie. -Prac sa!-
Rezkými krokmi sa dostal až k Rahimovi, jedinému mužovi, ktorému mohol v kmeni aspoň čiastočne dôverovať. Práve uňho ako prvého našiel pochopenie pre jeho plány, ktorým venoval toľko úsilia. Verný bojovník ihneď po jeho príchode pokorne sklonil hlavu a pozdravil ho. Bol vysoký a svalnatý, tmavé vlasy podobné ako mávajú ľudia z jeho kmeňa, no v jeho pohľade bolo niečo odlišné, naháňajúce hrôzu.
-Rahim, koľko z bojovníkov je ochotných pripojiť sa bez protestovania na našu stranu?-
-Viac ako polovica, Prvý.-
-A koľko by ich bolo schopných postaviť sa mi?-
-Už nie mnoho. Podľa vášho želania ich postupne odvádzame do hôr či posielame na ďaleké púte. Ostatných ovláda strach, aby neskončili rovnako. Čoskoro neostane nikto, kto by sa vzoprel.-
-Dobre...- mrmlal si pre seba starý muž. -Budeme potrebovať lietajúceho jazdcu a niekoho spomedzi šamanových učňov, ktorí hovoria jazykom nepriateľa.

****

*Niryai chvíľu sledovala muža vedľa seba. Trvalo jej len krátku chvíľu, než sa stihla rozčertiť, pre ňu tak typickým spôsobom.* Wargan z rodu Nathrin, to snáď ani nemôžeš myslieť vážne. Zradiť teba, samú seba, všetko, čo sa stalo za posledné týždne! *zúžila oči a ešte chvíľu si ho premeriavala či náhodou nemá v pláne povedať jej ešte niečo podobné. Napokon si však len úplne nehlučne vydýchla vydýchla.* Musíme sa odtiaľto dostať a nájsť otca. Aranae môže napáchať viac škody, ako sa na prvý pohľad zdá. Jeho myseľ je úplne zaslepená vlastným cieľom. *nenápadne si hryzla do spodnej pery v snahe vymyslieť reálny plán na útek. Bez cudzej pomoci to však bolo takmer úplne nereálne.* Enare, čo by sa stalo, keby sa váš vládca dozvedel, že si tu?

Raito

*Pri prvom kontakte s riečnou vodou mu takmer vyrazilo dych. Chlad prenikol skrz zmáčanú tuniku a zostril jeho zmysly akoby mu mysľou preletel ostrý šíp a rozohnal hmlu, ktorá ho na slnku ukolísala do pocitu istoty a bezpečia. Vynoril sa pri Kreinom boku pod vydutou klenbou Ibuovho brucha a ostražito pohliadol na nebo.* Duch oblohy, Kagrei.* zopakoval po mladej žene a jej zavrčanie vnímal ako upozornenie k väčšej opatrnosti. Pevnejšie sa chytil stvrdnutého výstupku v koži Ibua a zaklonil hlavu, aby si mohol lepšie prezrieť tvora. Zúrivý škrek sa zatínal do uší svojou vysokou prenikavosťou, mohutné blanité krídla vírili vzduch nad vodnou hladinou a čerili ju ako rotujúce lopatky klzáka. Kagrei mal štíhle šupinaté telo plaza, ale hlavu, ktorá svojím tvarom pripomínala vtáka bez peria. Koža natiahnutá na oválnej lebke sa zdala byť jemná ako koža starodávneho supa, ale zobák viac pripomínal čeľuste. V korálikových čiernych očiach nebolo vidieť nijaké zreničky a Kagreiov pohľad tak pripomínal nahliadnutie do tváre samotnej temnoty. Hypnotizoval Raita, takže si až v poslednej chvíli uvedomil Ibuov pohyb. No zdesenie bylinožravého tvora bolo priveľké a prúd prisilný na to, aby dosiahli k druhému brehu. Sila rieky ich stiahla na svoj chrbát a vyvrhla nad nich spenené vlny.* Krea!* zakričal na mladú ženu, ktorú prúd strhol pred neho, ale potom sa mu nad hlavou prevalila väčšia vlna rozbíjajúca sa o brucho sivastého kameňa a stiahla ho na dno. Bojoval so silou rieky no uvedomoval si jej prevahu. Ľudia v nej boli ako listy bez vlastnej vôle s ktorými si môže robiť, čo sa jej zapáči. Hlas, ktorý v Raitovom vnútri kričal po strachu napájal jeho odhodlanie jedom, ale ani choroba ani rieka nedokázali oslabiť jeho túžbu po živote, bez ktorej by bol každý tvor len bezduchou bábkou. Podarilo sa mu dostať na hladinu a zhlboka sa nadýchnuť. Sila vody, ktorá ho hádzala pomedzi vlny a vytŕčajúce kamene mu však tlačila na hruď takže každý nádych bol o niečo komplikovanejší a ťažší.* Krea!* zakričal snažiac sa prehlušiť hukot rieky, ale Kreu stále nikde nevidel. V ústach cítil chuť spenenej vody, vo svaloch celého tela pulzovalo napätie a všetkým zmyslami zostrene vnímal zvírený svet okolo seba.*


Rohim sklonil hlavu, pramene čiernych vlasov, ktoré mal na celej hlave pospletané do vrkočkov s vpletenými prúžkami koží na okamih zastreli výhľad na jeho tvár.
- Chceš s Arkanmi vyjednávať, Prvý?- zodvihol pohľad a v očiach sa mu zračila tvrdosť, jazva v kútiku pravého oka sťahovala viečko nadol takže jeho tvár strácala symetriu a zdôrazňovala ostatné črty – ostré oblúky tmavého obočia, výrazný nos a široké lícne kosti zvažujúce sa k pevne zovretým perám. Pevnejšie zovrel v ruke svoj luk a znovu sa pred Prvým úctivo sklonil, aby si jeho slová nevysvetlil ako vzburu.
- Chcem ti verne slúžiť, Najvyšší, ale Arkani sú mizerné plemeno.- hlas mal plný potlačovanej nenávisti. – Hubiť ich po jednom je neúčinné. Musíme ich zasiahnuť na tom najcitlivejšom mieste, vyprovokovať ich. Vydaj rozkaz a ja vyvlečiem ich pána na okraj púšte, podrežem mu hrdlo a nechám jeho krvou napojiť večne smädný piesok.- v očiach sa mu zračil horúčkovitý lesk a odhodlanie.


Wargan sledoval ako po Niyrainej tvári postupne rozlieva rozhorčenie a jemu samému pritom na pery vystupuje ľahký úsmev.* Wa shia ramaza du Siharei eiku Arkan un Arkan eiku Siharei. – Kto by si bol pomyslel, že raz sa zrodí Siharei pre Arkana a Arkan pre Siharei.* zašepkal ticho a pritiahol si Niryainu tvár bližšie k svojej. Kútikom oka už zahliadol ako sa k nim blížia Aranaeovi muži, ich spoločný čas sa krátil.* Teomar, vodca, je v našom kmeni ako boh, nikto sa mu nemôže vzoprieť, uctievajú ho nábožnejšie než dary púšte, lebo veria, že práve vďaka nemu dokážu na púšti prežiť. Keď starý vodca zomrie jeho božská moc prejde na Zasväteného a on sa stane novým Teomarom. Ak sa Arkani dozvedia, že Zasväteného uväznili Siharei potiahnu proti nim do vojny, aby ho získali späť. Hrozba pre tvoj ľud je ešte väčšia, pretože súčasný Teomar je chorý a slabý. Ak zomrie a ja budem stále tu potom nebude Arkana, ktorý by sa nechcel pomstiť. Toto už nie je len vec jedného človeka a jeho postavenia, Niyrai, ale vec viery. Musíme sa vrátiť späť do púšte inak sa naše dva svety navzájom pohltia...

*Úsmev na tvári starého muža sa o poznanie rozšíril, čím jeho výraz nabral na hrôzostrašnosti. V hlave mu vírili myšlienky len o málo odlišné od jeho zjavu.
-Rohim,- ozval sa s istou dávkou spokojnosti, -si pravý bojovník, hodný svojho postavenia. Túto príležitosť však nemôžeme premrhať.- Úškľabok zrazu zmizol a nahradili ho prísne sa tváriace vrásky. Na toto rozhodnutie bude musieť stačiť sám. Nikto z jeho verných nepochopí, akú silnú zbraň majú v rukách. Možno ani on sám nie...

*****

Niryai zatiaľ, len o pár korún stromov ďalej, hľadela na budúceho vládcu. Nikdy si neuvedomila, aký verný, priam až fanatický jeho ľud v skutočnosti je. Mal v rukách obrovskú moc.
Lícom sa na okamih dotkla toho jeho, akoby len náhodou, no dostatočne na to, aby si to uvedomil. Museli sa odtiaľto dostať, obaja to vedeli, no ani jeden z nich netušil cestu, akou sa dostať von.
Stráže sa objavili pri nich takmer okamžite a zaujali svoje pozície. Jeden z nich zabodol podozrievavý pohľad an Wargana a dlho si ho premeriaval. Počas života sa v kmeni naučili vyhýbať sa Arkanom, no nenávisť Aranae to všetko len zhoršila.
Druhý strážca sa začal po chvíľke viditeľne rozrušene obzerať, než sa napokon odhodlal k činu. Vzduchom preletela jedovatá šipka a zasiahla hrdlo rozzúrene vyzerajúceho bojovníka. Druhý muž sa zohol k väžňom a vytiahol nôž. Chvíľu ešte váhal, zvažoval svoje rozhodnutie. Vedel však, komu je verný a podľa toho sa rozhodol aj konať.
Nôž presvišťal vzduchom a dvomi rýchlymi ťahmi rozrezal Warganovi putá. Hneď za to nasledovalo aj lano, ktoré zväzovalo ruky Niryai.
-Elem...-
Mladý bojovník, ktorý ju priviedol do kmeňa sa vystrel a až teraz si dovolil prezrieť poriadne oboch zajatcov. -Aneri Moaite, tvoj otec je v horách, musíš ho čo najskôr nájsť. Boli na ceste k jaskyniam Kaghrea.- v hlase mu bolo počuť strach, ukrývajúci sa hlboko v jeho vnútri. Uvedomil si, že to musia vnímať, preto zmĺkol a rukou sa dotkol ramena mladej ženy. -Prosím, nenechaj to tak.-
-Uteč s nami.-
-Niy asa, v kmeni mám rodinu, nemôžem ich tu nechať.- venoval jej smutný úsmev. -Amenai si a ru katrei, všetko sa zmenilo.- otočil sa na Arkana, keď slová preložil aj do jeho reči. Skrývalo sa v nich viac, ako bolo vypovedané.
Niryai s tichým výdychom vytiahla šipku s paralyzujúcim jedom z nehybného muža a zabodla jej hrot do Elemovho ramena. Stačila len krátka chvíľa, než sa zviezol na zem aj on. Kým ho sledovala, mladú ženu týrali výčitky, že ubližuje vlastným ľuďom. Hneď nato natiahla ruku smerom k Warganovi a ťahala ho do koruny stromu, kadiaľ viedla cesta k ich slobode. Svoj domov opúšťala plná rozporuplných pocitov. Dokonca sa chvela, pretože vedela, že za sebou necháva svojich priateľov, ľudí s ktorými vyrastala. Mnohých z nich však nikdy poriadne nepoznala, pretože v sebe ukrývali niečo zlé, schopné pridať sa na stranu Aranae. A ďalší im pomáhali aj za cenu veľkých strát.


Tesne nad vrcholom sa nad ich hlavami mihol tieň. Najskôr len nenápadný, no veľmi rýchlo sa zväčšujúci do obrovských rozmerov, až kým sa obaja neocitli v drápoch araena. A niekde nad ich hlavami sa ozývalo Analaiove šomranie, poukazujúce na evidentné šťastie, ktoré ich neustále sprevádza.*

//pokojne predbehni a píš aj z miesta, kde pristáli //

*Pri dotyku Niryainho líca na svojom na okamih zavrel oči a nadýchol sa vône jej vlasov. V krátkom záblesku spomienky sa mu vybavila jej tvár, keď sa po prvýkrát streli. To ako sa mu bránila, ako proti sebe bojovali a on si myslel, že skrotí jej dravosť. Kútik úst sa mu nadvihol v zamyslenom úsmeve, keď sa od Niryai odtiahol a zahľadel do jej zelených očí, ktoré poznal skôr než ona stačila poznať jeho.
Keď nim pristúpili dvaja bojovníci myslel si, že ju vidí naposledy, pretože jediný pohľad do tváre samozvaného vodcu mu stačil na to, aby vytušil jeho úmysel. Mlčky čakal, čo sa bude diať hoci ho v rukách pálilo mravčenie no nie po tesných povrazoch, ale z potreby zovrieť v dlani rukoväť dýky. Posvätný strom, ktorý mu Niryai ukázala v ňom niečo zmenil, ale neudusil horkokrvnú náturu bojovníka, ktorý väčšinu svojho života prežil v drsnej púšti.
No skôr než ho strážca stihol odviesť zviezol sa na kolená k jeho boku a potom padol tvárou do trávy. Ležal bez pohybu a nad ním sa týčila vysoká postava mladého bojovníka. Vyzeral vystrašene, ale rozhodne a Wargan pochopil, že v kmeni zostal jediným spojencom Niryainho otca. Len čo mu rozrezal putá trhol rukami dopredu a povrazy padli k nehybnému telu muža. Zohol sa a spoza opaska vytiahol dýku, ktorú si zastrčil do prázdnej pošvy. Jeho vlastné zbrane si zobrali Siharei no ak chcú utiecť musí myslieť na možnosť boja.
Pristúpil k Niryai a položil ruku na jej plece no zelené oči uprene sledovali mladíkovu tvár.
„Elem,“ povedala, ale bojovník ju prerušil. Zhovárali sa v jazyku Siharei, ktorému nerozumel, ale ich tváre boli ako otvorené knihy. Niryai nechcela nechať ich záchrancu na mieste, kde mu hrozila smrť za zradu no muž menom Elem sa bránil. Povedal len jednu vetu, ktorej významu Wargan porozumel.
„Všetko sa zmenilo.“
Zachytil pritom jeho pohľad a v mĺkvom okamihu porozumenia Wargan pred mladým mužom sklonil hlavu na znak vďaky. Obaja sa tvárili hrdo, stále boli nepriateľmi, ale uznali, že sú aj iné, dôležitejšie veci, pre ktoré sa oplatí spojiť sily. Všetko sa zmenilo. Kútikom oka pozrel na Niryai a šípku v jej ruke.
„Siem argh tunimhi. Nech ťa duchovia spravodlivých ochránia.“ Zašepkal nad Elemovým nehybným telom a potom spojil svoju ruku s Niryainou. Vyšplhali sa po výstupkoch v kmeni jedného zo stromov a po visutých drevených mostoch sa dostali až do jeho koruny. Niektoré mohutné vetvy prevísali ponad vysoké hradby, ktorými bola osada Siharei obohnaná, bola to ich možnosť dostať sa von no skôr ako sa stihol pohnúť tým smerom im nad hlavami preletel tieň. Prudko zodvihol hlavu, prikrčil sa a ostražito siahol rukou k pošve s dýkou. Nevytiahol ju.
„Sarynx Numithaj, Vodný drak.“ Zašepkal s bázňou a len naliehavosť situácie, v ktorej sa s Niry ocitli mu zabránila padnúť na kolená. Keď ich potom Sarynx zodvihol do vzduchu zašepkal ďakovnú modlitbu duchom pralesa, ktorý po jedinom mávnutí obrovských krídel zostal hlboko pod nimi.


Leteli ponad vrcholce stromov, pod nimi hustý prales pripomínal vlniace sa more. Všetky možné farbe zelene splývali do jednej a miestami sa od seba oddeľovali v náznaku trávnatých plošín či prudkých spádov, keď zalesnená pôda ustúpila pred zlomom v zemskej kôre a skalnatými zrázmi. Blížili sa k vodopádu, masy spenenej vody prepadali cez okraj skál a rútili sa veľkolepou hĺbkou kde sa na jej konci rozbíjali o zaoblené balvany. Vodná para roztrieštená na drobné kvapôčky stúpala hore a zakrývala výhľad na hladinu rieky v údolí.
Čím bližšie boli k vodopádu tým lepšie vnímal tmavé otvory v stene skaly popri ňom. Jaskyne.
Sarynx vydal hlboký zvuk, poslednýkrát zamával krídlami a plachtením sa znášal čoraz nižšie. Tesne nad čistinkou vedľa rieky povolil zovretie, takže on aj Niryai mäkko dopadli do trávy a potom sa sám usadil na zemi. Wargan zostal kľačať s čelom opretým o zem. Bájny Sarynx bol jednou z bytostí pralesa, ktorým Arkani vzdávali úctu. Bol to Vodný drak a vidieť ho sa v ich kmeni vždy považovalo za dobre znamenie.*

*Len, čo Larea spustila dvoch pasažierov na zem, zosadla kúsok vedľa nich a ochotne počkala, kým tak neučiní aj jej jazdec. No skôr, ako by mu dala šancu to stihnúť spraviť, zacítila pach muža, s ktorým sem prileteli. Analaia striasla zo svojho chrbta a s vrčaním sa obrátila proti Warganovi. Konala tak v zjavnom strachu, pretože začala cúvať, až kým sa neocitla chvostom pri skale. Až nadávky mladého bojovníka počas vstávania prehlušili zvuky, ktoré sa jej drali z hrdla.
-Nii´ mana, karete wo ni sa enne?- frflal jej smerom, načo dračica zareagovala stiahnutím sa a vyčítavým pohľadom.
-Našiel som ju v púšti...- Obrátil sa opačným smerom, v snahe vysvetliť jej chovanie a zachrániť aspoň čiastočne svoje ego, ktoré spadlo veľmi podobným spôsobom, ako on sám. -Bola smädná a unavená. Najskôr som netušil, prečo by bol araen v tých oblastiach, no jeden z našich bojovníkov vraj sledoval Arkanov, ako ťahajú mladých vodných drakov niekam do svojho kmeňa. Po troch dňoch ich však stratil.-
Niry prekvapene sledovala striedavo priateľa a vyplašené zviera. Napokon všetko preložila Warganovi, zdalo sa jej to podivné, už len kvôli úcte, ktorú prechovávali k týmto stvoreniam. Tak silnej, akoby mal vodný drak niečo spoločné s ich vládcom.
-Ako by bolo niečo také možné?- Opýtala sa ho napokon potichu.

-No a teraz,- vykročil k nim Analai,- by ste mi mohli vysvetliť, čo sa stalo v kmeni. Každý prichádza s inými správami, no väčšina tvrdí, že otec sa zbláznil. Úprimne to tvrdím už dlho, no nikto ma nechcel brať vážne.-
Niryai prekvapilo, s akou ľahkosťou o tom rozpráva. Vedela, že s otcom nemal dobrý vzťah, no nikdy by ju ani nenapadlo, že by mu bolo úplne ľahostajné, čo sa s ním deje.
-Karmu Analai, ty si zrejme neuvedomuješ, čo sa stalo doma...-
-Čo sa stalo?- hlas mal stále navonok pokojný, vnútri ním však lomcovala dlho potlačovaná zlosť na svoju priateľku. Uveodmoval si, že týmto nič nevyrieši, no napriek tomu vyprskol. -Ty si odídeš do kmeňa nepriateľa, len aby si zachránila cudzincov, ktorých ledva poznáš. Aby si pomohla mužovi, ktorý ublížil! Ani od Arkanov neutečieš, keď máš možnosť, namiesto toho s nimi putuješ po púšti do piesočného mesta a napokon aj do pralesa. Prečo ťa doteraz netrápilo, čo sa deje doma?!-
Niryai chvíľu mlčky soptila. Vinil ju z vecí, ktoré dokázala len minimálne ovplyvňovať. Zjavne to všetko videl, prečo jej to teda dáva za vinu? Až potom si uvedomila jeho strach, ktorý sa za tým všetkým skrýval. Prešla po tráve pár krokov, ktoré ich oddeľovali, a objala kamaráta z detstva, brata, odkedy ju zachránil pred Arkanmi.
Analai sa len okamih tváril, že sa bude vzpierať, než sa podvolil jej dotyku a nosom sa zľahka dotkol jej vlasov.
-Nebuď za mehariho,- povedala mu potichu, na čo zareahoval nenápadným odtiahnutím a pohľadom, ktorý poznala od detstva.
-Poďme radšej pohľadať tvojho otca.- Rezignovane sa ozval, aj keď mala pocit, že táto téma preňho ešte dlho nestratí na význame. Kývol rukou na Arkana, aby ho nasledoval. Zaviedol ich k brehu rieky, kde sa zohol pre kúsok dreva, aby ním mohol kresliť do vlhkého piesku.
-Bojovníci videli Siaree a Moaite neďaleko vrchov Ar´thern.- prešiel do akejsi hatlaniny medzi ich a Arkanskou rečou, ktorá by bola za iných okolností veľmi úsmevná.- O dva dni neskôr sa dostali až k jaskyniam, kde ich úplne stratili. Odvtedy uplynulo viac ako 5 nocí. Neviem odhadnúť, či tam ostali, alebo prechádzali skrz niekam ďalej.
-Bojovník z kmeňa tvrdil, že idú práve tam.-
-Ako ich ale nájdeme v jaskyniach väčších, ako všetky jazerá Kaheiov?- Obaja sa obrátil ian Wargana, muža, ktorého ľud žil práve v podzemných komplexoch, jediného, ktorý im mohol teraz pomôcť.*

*Stál na skale Duchov a sledoval rozbúrenú hladinu pod sebou. Pachy, ktoré voda privádzala so sebou mu prezrádzali, že vysoko nad ním, asi štvrť obehu Itahe, je skupina genuriov, putujúcich svoju pravidelnú trasu. Bola by to dobrá príležitosť nakŕmiť svojich zvieracích priateľov, keby neboli na love už včera. Namiesto prenasledovania stôp, sa preto radšej pohodlne usadil a krátkym zvukom zavolal na phanira, tvora ktorého by ľudia z vesmíru prirovnali k pozemským sovám. Len čo sa lietajúci tvor usadil na jeho ruke, zvedavo si ho prezeral, akoby očakával dôvod svojho privolania. Keď však usúdil, že žiadny nie je, spokojne zložil krídla a našuchoril sa.
Oboch upútal pohyb vo vode. Zmietajúce sa zúfalé zviera a pri ňom dvaja cudzinci. Eutharovia sa vyhýbali všetkým kmeňom, ktoré tu žili. Mali svoj vlastný samotársky život, oddelene od ostatných, medzi sebou sa stretávali len výnimočne. Siharei ich vraj kvôli rohom považujú za prekliatych, čo im k tomu len napomáhalo.
Napriek tomu sa však z podivných príčin rozhodol nenechať ich napospas svojmu osudu. S ľahkosťou sa zdvihol zo zeme a vydal dlhý, ostrý zvuk, odrážajúci sa od okolitých skál. Stačil krátka chvíľa aby sa objavili ďalší dvaja phanirovia, avšak svojou veľkosťou dosahovali rozmerov genuria. Od malého vtáčaťa ich odlišovali aj pestro sfarbené perá, ktoré na krídlach vytvárali zvláštne pravidelné vzory. Stačilo mu pár posunkov a lietajúce obry sa priblížili k hladine, aby poslúchli príkazy.

O pár minút neskôr stál pri svojom príbytku - napol jaskyni a napol hlinenej stavbe - kam mu pár phanirov priniesol, o čo ich požiadal. Genurion sa splašene pokúšal vstať, no viditeľne musel mať obrovské bolesti. Okrem zjavne zlomenej nohy musel na rieke utrpieť aj kopu ďalších zranení. Muž ho chvíľu pozoroval, než sa so smutným výrazom priblížil. Rukami naznačil pár znakov, ktoré dokopy mohli tvoriť modlitbu, vytiahol dlhú, zložito zdobenú dýku a jediným pohybom ukončil jeho trápenie. Ďalší jeho pokyn patril lietajúcemu tvorovi, ktorý usmrtené zviera vzal po pazúrov a odletel s ním do diaľky.
Napokon muž potichu prešiel k žene, ktorá bola v bezvedomí. Chvíľu nad ňou stál a snažil sa nájsť riešenie situácie. Pre prihliadajúcich by to mohlo pôsobiť, akoby pre ňu zvažoval rovnaký osud, ako pre genuria. Aspoň do chvíle, kým dýku neutrel do trávy a neskryl ju naspäť na svojom mieste. Opatrne mladú Siharei zodvihol, aby ju preniesol dnu, na muža pokývol, aby ho následoval, pokiaľ to bude v jeho silách.
Vnútro jeho domova vyzeralo byť omnoho vybavenejšie, ako bývali stromy Siharei. Eutharovia sa stali akýmisi nezávislými pozorovateľmi, používajúcimi veci Arkanov aj Siharei, meniacimi ich vo svoj prospech. Nežili v skupinách, preto potrebovali omnoho viac vynálezov, aby dokázali prežiť.
Muž podal cudzincovi mäkkú kožušinu, podobnú, na akých teraz ležala jeho spoločnica, a misku naplnenú plodmi stromov a kríkov. Sám sa usadil na miesto, kde cez otvor v streche svietilo svetlo. Spokojne poškrabkal malého phanira, ktorý sa medzitým znovu usadil na jeho ramene a zatvoril oči, akoby sa v jeho prítomnosti ani nenachádzal nikto cudzí.*

//pardon za presun. a áno, rohy skutočne má //

Prebral ho až náraz na zem. Z úst mu okamžite začali vytekať priezračné pramienky krvou sfarbené mierne do červena a reflexy snažiace sa jeho telo prinútiť k nádychu spôsobili, že zo seba vyvrátil aj zvyšok riečnej vody. V mrákotách sa rukami zaprel o pevnú zem a niekoľkokrát rýchlo zažmurkal, aby sa mu pred očami rozplynula neodbytná sivastá hmla. Tá sa však každou chvíľou stávala čoraz priehľadnejšou, takže si mohol všimnúť vysokú tmavú postavu. Rozkašľal sa a posledné, čo videl predtým než sklonil hlavu bolo to ako sa niečo podlhovasté a lesklé vnára hlboko do tela raneného tvora. Bolestný zvierací nárek utíchol a Raito si rukou siahol k boku, kde mal puzdro s vlastnou zbraňou. Zrak sa mu zaostroval čoraz lepšie, ale nechcel čakať, kým bude neskoro. S vypätím síl sa postavil na nohy a potácavo zamieril k miesto, kde ležala Krea. Rukou zvieral rukoväť zbrane a len prezieravosť a skutočnosť, že tvor zložil dýku mu zabránila v tom, aby na neho zaútočil. Keby ich chcel neznámy zabiť, nezachraňoval by ich z rieky.
Nasledoval vysokú postavu až do vnútra zvláštneho príbytku a prijal od neho kožušinu spolu s miskou, pričom úklonom hlavy naznačil vďačnosť. No namiesto toho, aby za obliekol alebo začal jesť pristúpil k lôžku, kde tvor zložil Kreu a sadol si na jeho okraj. Rukou zašiel do Kreiných vlasov, ale na prstoch nazacítil nijakú krv. Musela sa len udrieť o kameň, ale hlavu nemala rozbitú. Možno by mal viac pozornosti venovať ich záchrancovi, ale nie dovtedy, kým sa nepresvedčí, že je jeho spoločníčka v poriadku. Preto sa aspoň trochu ohliadol cez rameno a skúmavo si tvora premeral pohľadom. Netušil či mu bude rozumieť.* Ďakujem, že si nám pomohol. Netuším kto si ani čo za to budeš chcieť, ale ďakujem.* náhle sa obrátil a kožušinou zakryl Kreino nehybné telo. Siahol po miske, ktorú mu podal ich záchranca a privoňal k nej. Možno pomôže prenikavá vôňa ovocia, ktorá Kreu preberie. Medzi prstami rozpučil plod s ružovkastou dužinou a potrel ňou Kreine pery. Sklonený nad ňou a s bruškami prstov pritisnutými k jej ústam sledoval či nezareaguje na dotyk alebo vôňu.*




/ fešááák /

*Vnímal slová, ktoré mu hovoril, no napriek tomu sa ani nepohol. Ostal tam so zatvorenými očami a jediné, čo sa na ňom menilo, bol dopadajúci lúč svetla pomedzi dieru v skale.
Mohlo prejsť niekoľko hodín. Čas sa na tejto planéte meral úplne inak, ako v obývaných sústavách. Nič, čo sem patrilo, sa nepohlo, až kým prechádzajúce svetlo úplne nezmizlo. Akoby súčasne s ním, otvoril muž oči a overil si, či hviezda skutočne zašla za obzor. Pomaly sa postavil a s akýmsi vnútorným pokojom sa priblížil k cudzincom.
-Nič za svoju pomoc nechcem.- ozval sa príjemne hlbokým hlasom. Rozprával v reči Siharei, ale bolo jasne cítiť, že neustále sa opakujúce samohlásky sú preňho cudzie. Phanir sediaci na jeho rameni roztiahol krídla a vydal tichý zvuk, akoby bol prekvapený z toľkých slov. Stačil však krátky pohľad a tvor sa opäť spokojne našuchoril.
-Aká cesta vás priviedla až sem?- spýtal sa, zatiaľ čo jeho kroky smerovali kúsok za jeho domov. Za skalami sa ukrývali horúce pramene, ktorých počty sa spolu so vzdialenosťou značne zvyšovali. Z jedného pokojnejšieho, ako ostatné, nabral vodu a priniesol ju vo veľkej drevenej nádobe. Vnútri ju rozlial do menších misiek a namiešal do nich rôzne druhy bylín, ktorých vôňa sa ihneď rozšírila do okolia.

Krea pomaly otvorila oči. Cítila strašnú bolesť v hlave, no napriek tomu už nevnímala žiadnu vodu, čo ju potešilo. Avšak len do doby, kým neotvorila oči a nepodarilo sa jej zaostriť a zistiť, kde sa nachádza. Okrem Cestovateľa zaregistrovala aj Euthara a takmer okamžite sa posadila a ticho zavrčala. Nebol to však vôbec dobrý nápad, pretože bolesť v hlave začala byť neznesiteľná a donútila ju oprieť sa o neďalekú stenu.
Muž ju prekvapene pozoroval a napokon len s tichým povzdychnutím priniesol misky a položil ich neďaleko nich. Tak Siharei skutočne veria, že sú prekliati? Príliš ho to neprekvapovalo, no ľutoval, že ho to nenapadlo skôr. Takto bude mladá žena len zbytočne ubližovať sama sebe. Presunul sa preto na druhý koniec miestnosti. Cestou vzal svoj bylinný nápoj a usadil sa neďaleko východu, chrbtom opretý o stenu.
Len čo sa jej hlava aspoň trochu upokojila, stiahla sa dozadu, neustále vyzerajúca, ako dravec pred útokom.
-Nemáš právo nás tu držať.-
Muž len v nevinnom geste roztiahol ruky a napokon ukázal na dvere. -Cestu máte voľnú.-
Krea, zaskočená jeho odpoveďou, sa postavila a ťahajúc za sebou spoločníka, vyšla až von. Sprevádzaná bola akurát zvedavým pohľadom Euthara, no zjavne sa nepokúsil ich zastaviť. Len čo vyšli von, stačila jej len chvíľa, aby sa zorientovala. Boli neďaleko skaly Duchov. Miesta, ktorému sa Siharei vyhýbali, považovali ho za rovnako stratené, ako rod prekliatych ľudí. Za skalami sa nachádzala rieka, cez ktorú sa nedalo dostať, z ďalšej strany boli horúce pramene, miesto, kadiaľ sa nedalo prejsť, kvôli teplotám, vládnucim naokolo. A napokon tu boli skalné útesy, a za nimi močiar. Stálo by ich to niekoľko dní cesty a napokon by skončili v púšti. Bolesť ju zase ovládla a musela si sadnúť. Nikdy by neverila, že niekto dokáže prežiť na takomto mieste, pre Euthara to však bolo príhodné.
-Neviem, ako sa odtiaľto dostať.- priznala sa napokon, značne neochotne.*

Raito




*Keď sa Krea pred ním posadila zostal stáť tak, že ju tieň jeho vysokej postavy celkom pohlcoval. Ruky mu viseli pri bokoch a len v poslednej chvíli sa zadržal, aby dlaňou nepohladil dievča po vlasoch. Z jej rozhovoru s cudzincom neporozumel síce všetkým slovám, ale podstatu dokázal zachytiť. Nechcela sa dlhšie zdržiavať na tomto mieste no nakoniec aj sama priznala, že nevie nájsť cestu späť. Preto existovala len jedna možnosť.* Oak ni siuth...tvrdé drevo, rýchlo potopiť ak hodiť do vody znovu.* chcel povedať, že Krea je tvrdohlavá a sama nemá toľko síl, aby pokračovali v ceste. Musela si oddýchnuť či už to chcela alebo nie.
Odvrátil sa a zamieril naspäť do toho zvláštneho príbytku, kam ich záchranca zaviedol. Zastal tesne pred vchodom, zahľadel sa tvorovi pokojne do očí a siahol k opasku, kde mu pri boku visela zbraň. Neurobil nijaký prudký pohyb, oba si zbraň v puzdre zložil a nechal ju opretú o vonkajšiu stenu príbytku. Chcel tým naznačiť, že nemá nijaké zlé úmysly.* Už raz si nám pomôcť, môcť to ty urobiť znovu?* slová z neho vychádzali ťažko, pretože si ešte celkom nezvykol na odlišný spevavý prízvuk, ktorý bol taký odlišný od úsečnosti jeho vlastnej reči.*