MILETEA

*Ticho vydýchla.
Na viac sa v tej situácií nezmohla napriek tomu, že vedela, akí sú Arkani. Akoby sa usmievala na divokú mačku, ktorá len čaká na vhodný okamih. Vedela, že ju mala odohnať skôr, ako príde dostatočne blízko, no nespravila to. Nedokázala sa donútiť ani len k poriadnej myšlienke, ktorá by niečo podobné plánovala. Je to predsa Wargan Nathrin, samotný syn rodu nepriateľa, kričalo niečo v jej vnútri, zatiaľ čo zvyšok tela spokojne priadol nad tým, že to je práve on. Muž, ktorého miluje. Na pery jej vykĺzol nenápadný úsmev. Bol to naozaj on. Ten, ktorého väčšina jej ľudu pozná len príbehov, ani zďaleka sa nepribližujúcich skutočnosti.* Vieš... *začala potichu. Rukou mu pritom pomaly prešla po hrudi, vnímajúc slabé záchvevy jeho srdca. Zbožňovala ten pocit, ktorý práve vnímala ako jediná na svete. Upokojenie a zároveň túžba po väčšej blízkosti v jednom.
Napokon ustúpila o krok dozadu a jemne naklonila hlavu na stranu, ako zvedavé zvieratko. Úsmev sa zmenil na divoký, len nenápadne ukrývajúci jej skutočné túžby.* Myslím, že ma o tom budeš musieť presvedčiť.

*Bez najmenšieho zaváhania alebo neistoty chytil ruku, ktorou mu Niryai prechádzala po hrudi a jemne ju od seba odtiahol pričom jej venoval rovnaký divoký úsmev. Cítil ako medzi nimi rastie napätie spôsobené vzájomnou príťažlivosťou, ktorá ich k sebe ťahala bližšie aj napriek alebo možno práve preto, že on bol Arkan a ona dcéra jeho najväčšieho nepriateľa. Navonok nemohli byť odlišnejší, ale v ich vnútri sa skrývala rovnaká nezmieriteľná dravosť s akou pristupovali k vlastnej slobode a životu.
Stále držiac Niryaino zápästie urobil pár krokov okolo nej akoby si ju premeriaval.* Nakoniec ma budeš prosiť, aby som si ťa vzal.* prihovoril sa jej stíšeným hlasom, v ktorom prekvapivo nezaznievalo sebavedomie, ale hravá výzva. Vedel, že takto v Niryai podnieti vzdor, ktorý vždy oceňoval spokojným úsmevom a zároveň vyvolá zvedavosť.
No toto nebolo to správne miesto, a tak bez ďalšieho slova potiahol Niryai so sebou. Viedol ju krížom cez lúku, vysoké trsy trávy sa im pri pohybe obkrúcali okolo tiel, ale zdalo sa, že Wargan si je celkom istý svojím cieľom. Kráčal rázne ako muž, ktorý sa už nedal zastaviť jednoduchým ospravedlnením či vytrhnutím ruky. Jeho sila nevychádzala iba z pevných svalov na tele bojovníka, ale aj zo sklonu pliec naznačujúcich rozhodnosť a mĺkveho ticha aké udržiaval len preto, aby Niryai viac potrápil v neistote a zvedavosti, čo za myšlienky sa mu naozaj preháňajú hlavou.
Lúka pozvoľna prechádzala v les, na okraji ktorého sa vinul striebristý pás rieky. Tak blízko púšte jej koryto nebolo veľké ani príliš hlboké, voda v nej plynula lenivo akoby na ňu doľahol horúci tieň neďalekých dún. Tu sa mohli cítiť dobre obaja, pretože sa nachádzali na hranici. Oba ich svetu splývali do jedného a plynulo do seba prechdázali tak, že sa nedalo určiť, kde sa končí prales a začína púšť alebo naopak.
Wargan pustil Nirainu ruku a prešiel bližšie k brehu.* Bola si v púšti. Stretla si mnohých z nášho kmeňa, ale ešte stále nepoznáš celú pravdu.* Náhle sa otočil a pohľadom vpil hlboko do Nirainých očí akoby chcel, aby zabudla na všetko okrem neho a jeho slov.* Počul som, čo si ženy Siharei šepkajú medzi sebou, keď si myslia, že ich túžby sú v bezpečí. Príbehy o tom ako si arkanskí muži bezohľadne zoberú každú ženu na svojom lôžku.* ako rozprával ráznym pohybom si uvoľnil pás na sathi a jediným pohybom stiahol z pliec tmavomodrú látku, takže zostal stáť pred Niryai celkom nahý a vzrušený. V tom bezostyšnom geste bolo toľko nehanebnosti koľko by sa dokázalo vysmiať všetkým zábranám malomyseľných. Preto aj napriek tomu, že na sebe nemal svoj zvyčajný odev pôsobil ešte veľkolepejšie a živočíšnejšie. Život v púšti sa podpísal na jeho tele výraznou stavbou svalov, úzkymi bokmi a silnými ramenami, ale aj sieťou jaziev, ktoré získal po zraneniach v častých bojoch o moc. Nič na ňom, dokonca ani jeho tvár, nenieslo na sebe stopu po jemnosti a najčitateľnejší bol len jeho pohľad, ktorý teraz prezrádzal túžbu.
Nenáhlivo prešiel k Niryainmu boku až kým na stahnách nepocítil látku jej sathi.* Myslia si, že máme tak málo fantázie až sa musíme uchyľovať k násiliu, pri ktorom žena nemusí pocítiť rozkoš.* zapriadol jej do ucha a prešiel poza jej chrbát, kde jej šikovne odopol puzdro so zbraňou a odhodil ho za seba do trávy.* Ale v skutočnosti sú naše zvyky oveľa prostejšie. Aspoň v jednom teda majú pravdu, pretože sme až nenapraviteľne sebeckí.* Zbavoval Niyrai oblečenia tak šikovne, že o chvíľu pred jej látku držali na tele len ruky. Prudko si ju otočil k sebe, oči mu planuli a jasne jej naznačovali, že teraz ju nenechá len tak odísť.* Vieme, že musíme dať veľa, aby sme veľa dostali.* usmial sa nadvihnutím jedného kútika úst, čo dodalo jeho tvári provokujúci výraz. Či už to Niyrai chcela alebo nie prinútil ju, aby nakoniec odtiahla ruky od tela a látka sa jej zošuchla po mäkkých oblinkách pŕs až k útlym členkom na nohách. Bez ostychu si vychutnával pohľad na jej nahé pružné telo, ktoré ho vábilo k tomu, aby sa ho dotkol. Rukami, perami, jazykom...
Namiesto toho chytil Niyrai za ruky a krok za krokom začal cúvať k brehu rieky až kým v nej obaja neboli po pás. Tam si ju otočil chrbtom k sebe a list s mäkkými chĺpkami, ktorý predtým odtrhol poblíž namočil do vody. Jednou rukou si okolo zápästia pomaly ovinul jej hebké vlasy a odhalil prístup na pokožku chrbta. Každý jeho pohyb, keď ju kúpal bol nenáhlivý a ani raz sa jej pritom priamo nedotkol. Po celý čas však bol veľmi blízko, dychom ju šteklil na krku alebo pleci podľa toho ako sklonil hlavu, keď jej hubovitý list pritlačil na pokožku a po chrbte sa jej okamžite rozbehli pramienky vody. Venoval Niryai všetku svoju pozornosť, všetku starostlivosť s akou rozmaznával a hral sa s každým kúskom jej tela. Otáčal sa okolo nej, sledoval ju spod prižmúrených očí a potom s ňou zašiel o kúsok hlbšie.
Po prvýkrát sa jej dotkol vtedy, keď jej jemným tlakom na plecia naznačil, aby sa položila na hladinu podopretá jeho pažou zatiaľ čo on jej druhou rukou začal umývať vlasy a masírovať pokožku hlavy. V každom jeho dotyku bolo toľko intímnosti a nečakanej nehy, že to predčilo aj spojenie dvoch tiel pri milovaní. Bol to rituál, na ktorý mal právo každý muž so svojou ženou, pretože bola celkom vydaná napospas jeho úmyslom.*

/ak bude treba niečo zmeniť tak zmením /

*Nechala sa chytiť za ruku a ťahať neznámym smerom. Bez protestov či odvrávania, spoliehajúc sa len na jeho plány. V každom jej kroku, ktorým ho následovala, sa nachádzala len nevedomá elegancia, získaná rokmi v prostredí, akým bol ich domov. Vnímala teplo muža, za ktorým išla a jemné dotyky vrcholov stebiel trávy na druhej, voľnej dlani. Podvedome ich hladkala a dávala im šancu vždy chvíľku šepkať svoj príbeh. Tými pocitmi a zvedavosťou sa nechala unášať, až kým neprišli k rieke.
Až keď k tomu bola vyzvaná, zastavila pred Warganom a pozorne ho sledovala. Jej drzý úsmev nemal ani príležitosť zmiznúť. Jeho správanie sa jej zdalo určitým spôsobom úplne prirodzené, nútiace vrhnúť sa naňho hneď a vôbec nečakať na zvyšok jeho úmyslov. To jediné, čo jej v tom poslednými silami bránilo, bol sľub. Ten istý, o ktorom bude musieť povedať aj jemu. Avšak než k tomu mala príležitosť, ťahal ju so sebou do vody. Chladný pocit na pokožke ju upokojil. Zhlboka sa nadýchla a zatvorila oči, aby sa mohla nechať unášať len jeho dotykmi. Práve oči zamestnávali myseľ najviac, takto mohla omnoho intenzívnejšie vnímať jeho prítomnosť. Každé pohladenie prichádzalo nečakane a v kombinácií s chladom vody prinášalo skvostný zážitok. Do toho všetkého sa primiešali vône. Enareho, ktorý so sebou všade prinášal kúsok púšte. Pripomínalo jej to nespútanú slobodu, neochotu podriadiť sa, tvrdohlavosť spôsobenú už len tým, že každý si dopredu pripravil svoje očakávania bez toho, aby zisťoval, ako je to v skutočnosti. Aj ona išla do púšte s pripraveným záverom a dlho sa ho odmietala zbaviť. Žila so svojou vlastnou pravdou o tom, akí sú Arkani a ich život medzi pieskovými dunami.*
Enare... *vydýchla napokon potichu. Bola ako divá šelma, skrotená len na chvíľu. Náhle však vedela, čo chce spraviť. Bez ohľadu na dôsledky, zákazy, sľuby či želania. Dnes sa skutočne rozhodla pohŕdať všetkými zvykmi a tradíciami. Zjavne nie len svojho kmeňa.
Pritiahla sa k nemu a ako mačka sa obtrela o jeho hruď. Vôbec nemala ďaleko od toho, aby začala spokojne priasť.* Ako moc si sebecký? *dodala s nenápadným úsmevom, zatiaľ čo mu jednou rukou zostupovala po vystúpených svaloch na bruchu k pásu a stále nižšie. Vôbec sa však nenatiahla pre jeho bozk, ostala len kúsok od jeho tváre, pozorne sledujúc jeho oči. Zatvárila sa trošku nevinne. Už to nebol len pohľad, ktorý prezrádzal jej skutočné túžby.* Myslím, že kým mi vašu povahu neukážeš, nebudem mať ani najmenší dôvod veriť ti.

*Hľadel Niry do očí, neprivieral ich, pretože chcel, aby videla ako veľmi na neho dokáže zapôsobiť jej dotyk. V tú chvíľu vnímal len ju, jej dráždivé dotyky akoby zabudla na to, že pochádza z horúcej púšte, kde bola každá vášeň, počnúc tou k životu, dravá a nezastaviteľná.* Niry....*zašepkal jej meno pri uchu a dychom ju pošteklil na pokožke krku, po ktorej teraz nenáhlivo prechádzal končekmi prstov. Chcel ju vidieť roztúženú, zbavenú všetkých zábran, ako ho do seba prijíma a on jej dáva presne tú najvyššiu rozkoš akú on cítil pri každom jej dotyku.* Dobre. Ukážem ti to.* súhlasil, ale oči mu planuli dravosťou akoby tie slová v sebe skrývali oveľa hlbšie posolstvo, ktoré malo Niry ukázať, že si to vybrala sama a cesty späť už niet.
Prekvapivo ju zobral do náručia a s pohľadom upretým neúprosne pred seba vykročil von z rieky. Niesol Niryai s ľahkosťou a istotou ukrytou v silných ramenách zvyknutých na dvíhanie oveľa ťažších bremien.
Na brehu ju opatrne uložil do mäkkej trávy a pohladil jej tvár upokojujúcim pohľadom. Chvíľu na ňu iba hľadel, ale potom natiahol ruku a pohladil ju drsnou dlaňou po líci. Potom sa na chvíľu odvrátil, jeho vzrušenie bolo očividné, a siahol po páse sathi, na ktorom mal pripevnené vrecúška s rôznym obsahom.* Len pokojne lež, Niry. Postarám sa o teba.* v zdanlivo obyčajných slovách bolo ukrytých veľa prísľubov. Otvoril jednu z vrecúšiek a šikovne si naniesol na ruky voňavú masť tormy. Bola vyrobená zo vzácnych kvetov Tormy, rastliny, ktorá kvitla lem veľmi krátko hneď po veľkých dažďoch. Jej vôňa bola omamná a uvoľnujúca.
Wargan ju ľahkými krúživými pohybmi naniesol na Niryaino bruško a končekmi prstov sa akoby len mimochdom dotýkal mäkkých obliniek jej pŕs. Doprial si každý dotyk, ktorý si predtým v rieke odoprel.
Takto mohol pod zámienkou spoznávať každý kúsoček jej tela. Zamatovú štruktúru pokožky, intimitu najcitlivejších a najženskejších zákutí pŕs a lona. Nikam sa neponáhľal, ignoroval vlastné vzrušenie, len aby Niry doprial čo najväčší a najdlhší pôžitok z nežných skúmavých dotykov. A keď sa masť vstrebala do jej pokožky mohla cítiť, že každý dotyk bol ešte výraznejší. *

//no... a teraz čo //

/tak tam zapletiem Zareka ty si teda kruta /

/nie sooom ved kludne mozem pokracovat v tom, co zacal /

Krea ticho sedela, zahľadená do plameňov ohňa. Snažila sa dostať čo najďalej od Euthara a jeho sídla. Bol to skutočne podivný muž, preto vyhľadala osamotené miesto, kde by mala konečne príležitosť porozprávať sa s Cestovateľom.
-Rawei, ako vyzerá váš domov? - začala opatrne. Nebola si istá, či je vhodné sa pýtať na také veci, no jej zvedavosť bola v tomto omnoho silnejšia.

Zodvihol pohľad od plameňov a uprel ho priamo do Kreiných očí. Črty tváre mal v žiare ohňa ešte ostrejšie a neprístupnejšie ako kedykoľvek predtým, aj keď mohlo ísť len o klam spôsobený hrou svetla a tieňa. Skúmavo si Kreu premeriaval, pretože jej nečakaná otázka v ňom vzbudila zvedavosť. Prečo sa zaujíma o jeho svet, ktorý bol taký odlišný od tohto miesta? * Je iný. * privrel oči pred štipľavým dymom, ale pohľad neodvrátil.* U nás žijú ľudia v obrovských mestách, kde nie sú takmer žiadne stromy. Budovy sú také vysoké, že nedovidíš na ich vrchol a nebo nemá hviezdy.* Sám netušil prečo jej toto všetko rozprával. V jeho slovách bola skrytá irónia. Bol unavený zo svojho domova, z miest, z ľudí.* Prečo to chceš vedieť?

-Čo sú to mestá? A prečo nevidíte hviezdy a nerastú tam stromy? Je to ako púšť?- oči jej nenápadne zažiarili, napriek jeho nie príliš veľkému nadšeniu. Bola potešená, že ju nezastavil pri prvej príležitosti. Dokonca sa divila, že s tým začala až teraz a nie na začiatku ich púte. Vlastne, keď sa nad tým zamyslela, vtedy to nešlo. Nerozumeli si ani slovo, možno len s výnimkou vzájomného nesúhlasného vrčania. Až úplne na záver si uvedomila, že mu neodpovedala na otázku, no kým bola šanca z neho ešte niečo dostať, radšej sa tvárila, že žiadna neodznela.

Zvedavosť v Kreinej tvári ho úprimne prekvapila. Až po jej otázkach si skutočne uvedomil, že ona nemohla mať ani len tú najmenšiu predstavu o jeho svete. A zatiaľ čo pre neho bol až nepríťažlivo známy, pre ňu predstavoval zdroj nového poznania. Tú črtu Kreinej povahy si už všimol, to ako živo sa zaujímala o dianie okolo seba. Bol v pokušení znovu jej odpovedať ironicky, ale niečo ho zastavilo. Možno tá žiara v jej očiach. Nútila ho k tomu, aby sa na svoj domov pozeral očami cudzinca, ktorý by v ňom ešte mohol vidieť niečo zaujímavé. Nechcel ju však zavádzať krásnymi rozprávkami.* Mesto je pravým opakom púšte, Krea. Žije tam tak veľa ľudí, že sa v dave môžeš celkom stratiť ako tu v pralese medzi stromami. Napriek tomu aj tam stále ostávaš sama, nikto si ťa nevšíma. Naše mestá sú ako vaše osady, ale mnohonásobne väčšie.* pre Kreinu lepšiu predstavu sa natiahol po drevenú halúzku a jej ostrejším koncom začal kresliť do mäkkej zeme pri ohnisku. Znázornil vysoké budovy a malých ľudí pod nimi.* Večer sa zapália svetlá. Je ich tak veľa a sú také jasné, že ich žiara pohltí všetku tmu. Nie je možné, aby si pri nej videla niečo z oblohy. 

-Ako... je niečo také možné?- zarazila ju jeho odpoveď. -Prečo by to robili? Teda... načo sú im svetlá aj v noci, keď sa spí?- predstavovala si, že ich mestá, musia potrebovať strašne veľa ohňa, aby osvetlili všetko tak veľmi, že nevidia hviezdy.
Dalo sa porozumieť ich svetu tak, ako postupne porozumela ich reči? Pri takýchto činoch sa jej to zdalo nepravdepodobné. Zdalo sa jej to však fascinujúce, možno má ich správanie úplne iné dôvody ako to, ktoré je jej známe.
-Vravel si, že si ťa nikto nevšíma.- pokračovala potichu, opatrne volila slová. -Ako je možné, že sa nepoznáte? Nemáš tam svoju rodinu?- poslednú vetu hovorila takmer nečujne. Vedela, že je príliš zvedavá a on nebol z tých, ktorí by rozprávali pri každej príležitosti. Aspoň ho takého nepoznala.

*Tlmene si povzdychol akoby tak vyjadroval vnútornú kapituláciu nad nečakane zložitými otázkami. Existovali veci, ktoré sa nedali pochopiť bez toho, aby ich človek vyskúšal na vlastnej koži. Iba otázka o rodine mu na chvíľu zmenila výraz tváre, ktorá zdrsnela a vzápätí zjemnela akoby v ňom bojovali dva protiklady.* Mám syna.* vyslovil nakoniec no niečo v tóne jeho hlasu a v tom, že sa zmienil iba o ňom naznačovalo, že to je jeho najbližšia rodina, na ktorej mu naozaj záleží.* Je ešte príliš malý, ale aj keby nebol nechcel by som, aby tu bol teraz so mnou. Syn nemá vidieť vlastného otca zlomeného a v bolestiach. Dorian je budúcim vládcom Telarionu, musí byť silný.* odmlčal sa odvrátiac tvár späť k ohňu. Znovu prehovoril až po dlhšom čase.* Prečo ťa zaujíma môj svet? Nie je v ňom miesto pre bohov akých máte tu. Žije sa v ňom rýchlo a ak človek nie je dosť vynaliezavý, aby v ňom prežil potom ho celkom pohltí. Tu je taký pokoj, máte iné zákony...

Chápavo prikývla, oceňujúc, že ju nenechal bez odpovede. Chcela sa ho na syna opýtať ešte toľko otázok, no tón jeho hlasu a spôsob, akým rozprával, naznačovali, že by to mala nechať tak. Aspoň kým jej to zvedavosť dovolí.
-Ten dôvod...- začala až po chvíli. Zdráhala sa, istým spôsobom sa hanbila za to, čo sa mu chystala vysvetliť. -Moja Sbathu... Teda, hmm. Neviem, či som ti o nej niekedy rozprávala. Je to vodný tvor, sme prepojené krvou a... myšlienkami.- Rozprávala zrazu strašne rýchlo, akoby to chcela mať čo najskôr za sebou. -Ukazuje mi obrazy, ktoré nie sú z tohto sveta. Len útržkovo. Spomenula som to u nás v kmeni, no nepovažujú to za dobré znamenie. Napadlo mi, že... no.- Zhlboka sa nadýchla, aby si dodala odvahu. Zatvorila oči, možno sa bála, že bude reagovať podobne ako u nich doma.
-Možno bola spojená s niekým, kto váš svet pozná.-


//keď skončíme, dám pokračovanie z rána, ak nevadí //

/úprimne sa na ňom neskutočne bavím /



Posledné dni považoval za veľmi únavné. Určite boli tiež pre celý kmeň dôležité a snáď aj poučné, no únava z nich bezkonkurenčne presahovala všetko ostatné.
Jeho otec bol preč.
Zmizol spolu s najvernejším nasledovníkom a pár bojovníkmi, ktorí skalopevne verili jeho presvedčeniu. Samozrejme, že jeho rodinný príslušník na úteku si nenechal pred odchodom ujsť príležitosť venovať mu zopár skutočne príhodných slov, narážajúcich hlavne na jeho povahu, život, spôsoby a zbastardenú krv. Záver osobne považoval za najlepší, keď sa vyjadril, že jeho jediný syn umrel rukami Arkanov, za čo sa osobne pomstí a zmizol v tajnej podzemnej chodbe, ktorú následne niekto z nich zavalil.
Otec bol vždy veľmi presvedčivý rozprávač.

Všetky nasledujúce udalosti sa točili hlavne okolo obnovenia poriadku, nastolenia rovnováhy (tento pojem s nadšením používal šaman, až kým nenakazil všetkých naokolo), liečenia boľavých rán, vrátane tých duševných, a nakoniec, jeho zvolenia. Bol Prvý. Vodca všetkých bojovníkov. Nádej, ktorá ich mala zachrániť. Človek, ktorým sa nikdy nechcel stať.
Moaite si vždy myslel, že skutočným dôvodom, je jeho neustály útek pred minulosťou vlastného otca. Skutočnosť však bola úplne iná. Nikdy sa nebál o seba, mal strach o ľudí, za ktorých bol zodpovedný. Mal sa stať tým, ktorý bude rozhodovať o ich osude, ten, ktorý určí, kto z ich rodín pôjde na smrť, ak to bude skutočne treba. Už v dobách, keď mal nastarosti len pár bojovníkov, mal neustále pocit, že kráča po okraji útesu a len jeho vlastné kroky rozhodujú o tom, či sa zrúti na dno alebo bude pokračovať ďalej. A pritom by stačilo len raz zle našlapnúť.
Kupodivu, jeho vlastný muži boli z nového Aranae nadšení. Nikdy nerozumel ich skutočným dôvodom, a preto ich istým spôsobom považoval za svojich šialených priateľov.

Osadu dali do pôvodného stavu za pár dní. Vďaka pár malým úpravám sa stala bezpečnejšou, ako bola doteraz. A hneď, ako bolo všetko v poriadku, vybral sa Siaree, napriek neustálym protestom najmladšieho vodcu, za kňažkou. Práve ona mala určiť, s kým sa naveky spojí. To bol dôvod, prečo teraz kráčal po mohutných konároch stromu, nervózny, ako dravec v klietke. Celý tento rituál, ktorý sa opakoval pri každom zvolení Prvého, sa mu zdal absurdný. Prečo by mala žena so striebornými očami vedieť lepšie ako hocikto iný, ako sa rozhodnúť? Nepotreboval predsa žiadne spojenie. Je najmladší, má kopu času a určite aj dosť rozumu, aby si raz nejakú vybral. Snáď...
Ticho si povzdychol nad myšlienkami, ktoré ho zaviali naspäť do púšte, kde strávil posledné týždne. Vedel, že ich musí nechať zase odísť, no vôbec mu to nešlo. Až rituálna pieseň, ozývajúca sa niekde zo zeme, oznámila príchod Siaree. S ľahkosťou zbehol dolu a pokľakol pred jeden z oltárov, okolo ktorého sa v pravidelnom rytme zložito pohybovali tanečníci. Všetci čakali, kým sa starý muž dostal po ceste vykladanej farebnými kameňmi až k Analaiovi. Keď sa k nemu nepatrne zohol, každý zastavil. Okolie ovládlo ticho.
Rozhodnutie nechali na mňa, ako to robia stovky rokov. Opakoval si neustále v hlave, ako svoju poslednú nádej.
-Aranae. Kňažky prehovorili.-
Nechali to na mňa, nechali to na mňa, ...
-Už stovky rokov rozhodujú o našich osudoch a vždy ich napokon nechávajú v rukách nás samotných.-
Nechali to na mňa!
-Ich posledná voľba trvala veľmi dlho až sa napokon rozhodli, že tvoju cestu je nutno pozmeniť.-
Nenechali to na mňa?
-A vybrali ženu, s ktorou sa spojíš. Máš na to čas jedného obehu Teherianu.-
Okolím začali burácať nadšené výkriky a znovu sa spustil tanec. Analaiovi padla sánka. Vedel, že Aharei sa na ňom musí neskutočne dobre baviť. Toto už však presahovalo aj trpezlivosť genuria.
Siaree sa k mladíkovi zohol a priateľsky ho potľapkal po pleci. -Neboj, poslal som pre ňu jedného z učencov hneď, ako nám to povedali. Každú chvíľu tu budú.-

Weira



/ešteže natačajú Game of thrones /



*Keď kráčala tým davom ľudí, ktorý sa pred ňou rozostupoval jej zmätok sa ešte zväčšil. Čo od nej všetci chcú? Prečo na ňu jedni hľadia s očividným nesúhlasom a druhí akoby ju tolerovali?
Obrátila tvár k mužovi, ktorý po ňu prišiel a sprevádzal ju celú tú cestu až sem. No rovnako ako vtedy, keď ho prvýkrát uvidela stáť na prahu ich osady ani teraz sa ho neodvážila spýtať, čo sa to deje. Určite si myslel, že to vie, ale jej nikto nikdy nič nepovedal. Vlastní ľudia jej neverili, pretože jej v žilách kolovala zmiešaná krv. Po svojom otcovi, bojovníkovi Siharei, zdedila pružnú snedú postavu a po arkanskej matke všetky ostatné črty, ktorými sa viac ponášala na púštny národ. Striebristé vlasy a hĺbavé oči schopné hľadieť do tvárí tak prenikavo, že každý radšej odvrátil pohľad skôr, ako by mu stihla z mysle ukradnúť nejaké tajomstvo. Škoda, že jej rodičia už nežili. Možno by jej práve tí vysvetlili, čo sa to deje.
Za všeobecného nezrozumiteľného šeptania a občasného, zle tlmeného smiechu, sa v nej neistota premenila na odhodlanie. Zrejme aj túto črtu zdedila po svojich púštnych predkoch, pretože bola schopná kedykoľvek vzplanúť. A tak, keď sa pred ňou najväčší a najhustejší dav rozostúpil a ona zostala hľadieť do tváre mladého muža oči jej horeli divokosťou. Viac než kedykoľvek predtým pripomínala nefalšovanú ženu Arkanov. Chýbala jej len sathi a púšť za chrbtom.* Kto si?* predniesla možno trochu nevhodne pred takým množstvom svedkov čím sa len usvedčila z vlastnej nevedomosti. Možno by mala prejaviť úctu mužovi, ktorý stál po boku mladíka, pretože vyzeral dosť dôležito na to, aby v osade zastával nejaké významné miesto, ale ona nič nevedela. Možno vyrastala so Siharei, ale všetky ich zvyky jej zostávali skryté. Od smrti rodičov ju vypudili z ich kruhu, takže sa musela starať sama o seba. Cítila sa sama, ako medzi svojimi nepriateľmi, a preto ich všetkých tak ostražito pozorovala.*

//toto je fakt náročné ak sa ti nebude niečo pozdávať, daj vedieť //


*No výborne. Nič lepšie nemohol ani očakávať. Žena s Arkanským pôvodom, ktorá určite nebude ochotná podvoliť sa tradíciam ich kmeňa. Čo spravia, keď budú obaja odmietať? Zavrú ich do spoločnej klietky? Jedno obočie nenápadne nadvihol smerom k šamanovi. Vlastne, uňho človek nikdy nevie, čo plánuje.
Zvažoval, nakoľko nevhodné by bolo, keby sa začal smiať uprostred jedného z najstarších obradov, aké poznali. Tá žena mu zrazu prišla neuveriteľne sympatická. Nepoznal nikoho, kto by bol ochotný spraviť rovnakú vec, ako práve predviedla ona. No skôr, ako by dostal príležitosť niečo jej vysvetliť, sa do situácie vložil Siaree.
-Kaenaj irra, kňažky Aharei ťa vybrali, aby si spojila svoj život s Analaiom, jedným z vodcov nášho kmeňa.- Na tvári mal neustále dobrácky úsmev starca, ktorý zažil viac, ako ktokoľvek z prítomných. No napriek tomu si teraz vôbec nebol istý, ako to všetko dopadne.
Analai zatiaľ zvažoval ďalšie možnosti. Mohol by ujsť. Samozrejme, bol vodca, takže útek by nebol až tak efektívny. Jeho hranice by boli približne rovnaké, ako okraj ich osady. Tiež by to bolo len pomerne dočasné riešenie. Čo ďalej? Mohol ju požiadať o rituálny tanec. Na tvári sa mu pri tej myšlienke zjavil nenápadný úsmev. Skutočne by ho zaujímalo, čo by spravila. Šaman sa však znovu rozhodol pokračovať, zrejme pre prípad, že by mali v pláne niečo prekaziť.
-Prosím, choďte sa hore nachystať, než začne obrad vítania.-

Krea a Raito


*Tá časť, v ktorej Krea hovorila o svojom prepojení s vodným tvorom ho naozaj zaujala a odrazilo sa mu to aj vo výraze tváre, keď náhle zodvihol pohľad a pozoroval Kreu spod privretých očí. Akoby ju teraz videl v novom svetle a potreboval sa rozhodnúť, ako ju má nanovo vnímať. Tomuto svetu vôbec nerozumel. Bol pre človeka akým bol on príliš duchovný a harmonický, čo samozrejme nebola nevýhoda. Ibaže on za každým rohom čakal zradu, preto ho Kreina nehraná úprimnosť natoľko miatla. Poddával sa jej, nebojoval s ňou, aj keď mu rozum hovoril, že by mal.* Aký je to pocit? Byť s niekým tak spojený?* do hlasu vložil len toľko zvedavosti koľko by sa ešte dalo pokladať za primerané, nie vyzvedanie. Na oplátku siahol do vnútorného vrecka na plášti a vytiahol z neho tenkú holografickú kartičku. Bez slova ju podal Krei a sledoval ako zareaguje na obrázok, ktorý sa pod vplyvom tepla začal zjavovať. Bol na ňom on a v náručí držal malého Doriana. Stáli na balkóne jeho izby v paláci a pod nimi sa rozprestieralo mesto. Obrovské, tmavé, preplnené a energické.*

*Otázka, ktorú jej položil, ju zaskočila. Čakala skôr neochotu, frflanie, možno dokonca odpor. To, čo prišlo, bola len zvedavosť. Trochu nečakaná na muža, akého poznala.* Je to zvláštne. *Pohľad sa jej stratil v myšlienkach a podvedome sa usmiala, keď uvažovala, ako mu to vysvetliť.* Sbathu je ako ďalšia časť tvojho tela. Nevidíš ju, ale občas prídu pocity, ktoré nie sú úplne tvoje. Akoby sa dokázala tešiť spolu s tebou, dovolila ti vnímať svet lepšie. Cítiš, keď je v nebezpečenstve, ale úprimne, len máločo môže ohroziť tak obrovské tvory.*Zahladela sa na Raweia, úsmev jej na perách stále zostával.* Niekedy v spánku nám ukazujú svoje vlastné obrazy. Od snov sa ľahko rozoznávajú - sú jasnejšie, vždy si ich pamätáš. Je to ako ich vlastný spôsob rozprávania. *Jej pozornosť sa upriamila na podivnú vec, ktorú vztiahol. Pripadala jej, ako list stromu, ktorý niekto zrezal. Až kým sa na nej nezjavil obrázok. Nenápadne sa odtiahla a pohľadom striedala muža vedľa seba a predmet, ktorý držala v rukách. Až keď sa jej zdalo, že sa ten podivný list prestal meniť, opatrne ho otáčala v rukách, až kým sa nesústredila na to, čo zobrazoval.* Vieš... s takouto vecou by ťa u nás zrejme vyhlásili za potulného šamana. A uctievali. *Uškrnula sa. Chcela nejakým spôsobom prísť na to, čo jej to vlastne podal, no jedinú nápovedu mohli tvoriť osoby na nej. Prstom sa ich opatrne dotkla, akoby sa bála, že znovu zmiznú.* Malý Rawei, *zašepkala skôr len pre seba, nadšená z toho, ako veľmi sa na seba podobali.*

*Rozmýšľal nad tým, čo mu Krea povedala o tom spojení medzi ňou a iným tvorom. Nedokázal si niečo také predstaviť. Príliš to obnažovalo dušu a všetky myšlienky. Krea musela byť naozaj úprimná, poznať svojich démonov, ale... zarazil sa a zadíval na čistú líniu jej profilu. Bolo vôbec možné, aby Krea mala nejakých démonov? Zdala sa mu rovnako čistá a nevinná aj vo vnútri. A to, s akým nefalšovaným záujmom prevracala v prstoch holografický snímok, ako sa jej ústa roztiahli do ničím nezakaleného úsmevu. Usmial sa, pretože v ňom zodvihla náhlu vlnu nehy, ale zároveň ho zabolelo pri srdci, takže obrvy sa mu nepatrne stiahli. Toto bolo panenské miesto. Chýbala tu ziskuchtivosť, bezohľadnosť voči okolitému svetu a falošnosť. Všetko bolo pravé či už išlo o úsmevy alebo hnev. Neexistovalo nič medzi tým, faloš.
Náhle pocítil túžbu udržať Kreu spätú s jej vlastným domovom, pretože ten jeho by ju zničil, ušliapal a nakoniec odvrhol. Kľakol si pred dievčinu a chytil jej ruky s obrázkom do svojich drsných dlaní. Jemne ich zovrel.* Toto miesto je ako sen, Krea. Nechci sa z neho prebudiť.* prihovoril sa jej láskavo a v náhlom popude, ktorý si nevedel vysvetliť, sklonil hlavu pobozkajúc ju na spojené dlane. Jemne z nich vymanil obrázok a vložil si ho späť pod plášť. Potom vstal, ale nedokázal len tak odísť. Kreina milá a hravá povaha ho dojímali. Možno by to nevedel tak oceniť, keby nebol panovníkom, ktorý musel celý svoj život riešiť štátne záležitosti ruka v ruke prepletené s klamstvami a úskokmi.
Vypínal sa nad Kreou tieniac ju vlastným telom. Neodolal už druhýkrát a položil jej ruku na hlavu, aby ju pohladil po vlasoch. Potom sa rýchlo odtiahol akoby si uvedomil, že urobil chybu a prešiel na opačnú stranu ohniska, kde sa usadil.*

*Prekvapená ostala sedieť na mieste. Ako zvieratko naklonila hlavu na stranu a jej zvedavé oči pozorne sledovali muža na druhej strane. Na perách sa jej stále pohrával úsmev, akási typická radosť aj z maličkostí.* Do nášho domova raz omylom zavítal muž, *keď začala rozprávať, pozornosť upriamila do plameňov ohňa. Presúval jej myšlienky tým správnym smerom.* Takmer týždeň žil v pralese, naháňaný dravými zvermi, priotrávený jedovatými rastlinami. Neskôr ho zajali Arkani a cez púšť viedli do svojho úkrytu. Podarilo sa mu ujsť, no stratil sa medzi pieskovými dunami. Našila ho stará žena, vyhnankyňa svojho rodu, skývajúca sa pred osudom. Vzala ho k sebe, no umieral a ona mu nedokázala pomôcť. Jediné, čo jej vtedy povedal bolo, že nerozumie, ako tu dokážu žiť. Nechápala významu jeho slov, až omnoho neskôr jej ich niekto preložil. Vtedy len pokývala hlavou a požiadala Aharei, aby mu ukázala skutočný život. Jeho záchrankyňa vraj verila, že mal pravdu...* Dievča sa postavilo a prešlo okolo ohňa až k spoločníkovi. Zľahka mu položila ruku na rameno, vôbec si však nebola istá, čo také gestá znamenajú u nich.* Je len na nás, či sa z dažďa tešíme alebo ho preklíname. Práve také veci určujú, čo skutočne okolo seba napokon uvidíme. *Znovu sa veselo usmiala, než sa vybrala na odchod s tichým prianím krásnej noci na perách.*

*To, čo ho nakoniec prebudilo nebol ranný chlad, ale bolesť. Prekvapila ho, pretože ju už dlhší čas nepocítil no teraz bola ešte horšia než naposledy. Prevrátil sa na druhý bok, len matne si uvedomoval, že sa mu do vlasov počas spánku zaplietlo niekoľko listov, ktoré ho teraz šteklili na krku. To všetko bolo nevýrazné oproti pálčivej bolesti, ktorá mu spaľovala vnútro. Podvedome pootvoril ústa, ale nakoniec zostal ticho, pretože v tom okamihu mu pohľad padol na Kreinu tvár. Spala na druhej strane vyhasnutého ohniska. Chúlila sa pod plášťom a jej telo pokojne odpočívalo pod zavretými viečkami.
Zovrel ruku a v dlani okamžite pocítil zmes lístia a chladnej lesnej pôdy, ktorej zemitá vôňa mu stúpala do nosa a napĺňala pľúca. Nakoniec sa mu predsa len podarilo vstať a odtrhnúť od Krei pohľad. Rozhliadol sa okolo seba, ale nič sa nezmenilo. Z príbytku nevyšiel ich záchranca, možno tiež ešte spal, a okolo ohniska vládol pokoj príznačný pre takú skorú časť dňa.
Opatrne našľapujúc zamieril o niečo ďalej k rieke, ktorá ich deň predtým skoro stála život. Blízko brechu bola jej hladina o niečo pokojnejšia, pretože ju nestrhával divoký prúd. Naklonil sa ponad ňu a chvíľu pozoroval odraz vlastnej tváre, ktorý bol už len jej zašlým tieňom. Bol starší, oči pôsobili večne unaveným dojmom, lícne kosti pôsobili v pochudnutej tváre ešte výraznejšie a pevné ústa prísnejšie. Zo dňa na deň sa viac podobal na otca, ktorý však podobné príznaky neutrpel v chorobe, ale vo svojom chorom živote.
Znechutene ponoril obe ruky do chladnej vody a nabral si z nej do spojených dlaní. Chcel si umyť tvár, ale ruky sa mu triasli tak veľmi, že kým sa k nej stačil priblížiť všetka mu vytiekla pomedzi prsty. Nevzdal sa a znovu to zopakoval. Potom znovu a znovu, až kým sa so zdanlivo jednoduchého úkonu nestal nesplniteľný cieľ, ktorý nemohol dosiahnuť ani tou najväčšou horlivosťou a snažením. Nakoniec so zúrivým výkrikom udrel dlaňou po hladine až sa voda sčerila a vytryskla v spŕške kvapiek. Unavene zvesil hlavu a čelom si šúchal o skrčené koleno akoby to mohlo z jeho tela vyhnať tú príšernú bolesť.*

Prebudili ju odchádzajúce kroky, no mala pocit, že zo sna počula aj niečo ďalšie. Vôbec si však nebola istá, či sa jej to len nezdalo. Rawei šiel dolu k rieke, okrem rytmu chôdze, ktorý už poznala, to naznačovali aj vône vo vzduchu. Ostala ešte ležať, len potichu vnímala zvuky z okolia. Až výkrik zdola ju presvedčil, že je načase vstať.
To, čo si neuvedomila zo zvukov, teraz jasne videla pod sebou, keď sledovala výrazné stopy v zemi, hovoriace o bolesti. Potichu vydýchla, aby prekonala nutkanie nešťastne tu ešte chvíľu ostať, nájsť iné, rýchlejšie riešenie. O žiadnom však nevedela. Nebála sa o svoj sľub, ktorý dala pri odchode. Rovnako by sa zachovala aj bez neho. Mala strach o muža, ktorý trpel. A tiež o jeho pýchu, ktorá odmieta hocaký súcit, bez ohľadu na to, ako je mienený.
Kráčala úplne potichu ako duch z lesa alebo možno len ranný prízrak, ktorý zmizne spolu s hmlou. Až na brehu sa pridala k sediacej postave. Ramenom sa zľahka oprela o to jeho, opatrne sa dotkla jeho rúk a spoločne ich ponorila pod hladinu. Vodu tak naberal sám, zatiaľ čo ona len zospodu podopierala. Sústredená len na tie pohyby, aby náhodou v jej tvári nenašiel niečo, čo by ho mohlo zastaviť, si začala spievať. Len úplne potichu, nikdy totiž neverila, že by jej to veľmi išlo. Slová boli v jej jazyku, spájané do celkov tvorili zvláštnu harmóniu a spoločne s tónmi príjemne upokojovali. Siharei verili, že len najvyššia bohyňa môže nechať všetky choroby a taktiež, že oni dokázali len premeniť ich na niečo iné alebo presunúť časť na seba, aby boli znesiteľnejšie. Práve táto pieseň žiadala o zlepšenie.*


*Nepočul zvuk Kreiných krokov. To, ako je k nemu blízko pocítil až vtedy, keď si jej drobná postava urobila miesto vedľa jeho unaveného tela a podoprela ho vlastným ramenom. Pootvoril oči a bez najmenšieho pohybu sledoval ako sa jej ruky opatrne, takmer váhavo, naťahujú k nemu. Dlhé štíhle prsty skĺzli svojimi mäkkými bruškami po jeho kŕčovito zovretých dlaniach a prinútili ich uvoľniť sa. Kontrast medzi nimi bol teraz ešte zreteľnejší.
Zodvihol pohľad vyššie a zvedavo ho uprel na Kreinu tvár. Oči mala sklopené, sústredená na pohyb, keď mu viedla spojené dlane k vode a on bol zase sústredený na ňu. Oni dvaja nemohli byť odlišnejší a predsa vo chvíľach ako bola táto sa k nemu dokázala priblížiť tak, ako sa to nepodarilo nikomu inému. Niekedy mu pripomínala hravé dieťa, ako vtedy, keď jej ukázal fotku svojho syna a teraz tu kľačala vedľa neho, nič nehovorila, nesnažila sa o súcit len aby neurazila jeho pýchu a správala sa tak prirodzene, že mu ani len nenapadlo odmietnuť ju.
Sklonil hlavu a ponoril si tvár na okamih do chladivej vody. Stekala mu dolu lícami a odkvapkávala z čiernych vlasov a nosa na Kreine zápästia. Zvuk jej hlasu ním však prešiel skôr ako osviežujúce účinky rannej očisty. Chcel sa odtiahnuť, ale ten spev ho zastihol nepripraveného. Už beztak bolo neskoro stavať si okolo seba valy zo starej, dávno ošúchanej hrdosti.
Rukami sa zaprel povedľa Kreinho kľačiaceho tela a hlava mu unavene skĺzla po jej ramene, takže sa spánkom len zľahka dotýkal jej pleca. Zhlboka dýchal chladný ranný vzduch, zatiaľ čo vánok od rieky mu prilepil na vlhké líce pramienok dievčininých vlasov. Bola taká mladá, taká čistá. Tuho zažmúril oči, ale pred Kreiným spevom si sluch zatvrdiť nedokázal. Zohrievala mu ním vnútro skrehnuté dlhou bolesťou a samotou. To nemohol od nej žiadať. Láskavosť bola pre ňu prirodzená, ale pre neho nie.* Krea.* oslovil ju potichu chrapľavým hlasom.* Už dosť.* zastavil jej spev letmým dotykom ruky na jej perách a potom sa odtiahol. Trochu ťažkopádne a tackavo, pretože svet pred očami sa mu na chvíľu zahmlil.* Mali by sme ísť.* Nakoniec sa mu predsa len podarilo vstať. Ale nemohol by odísť len tak po tom, ako mu pomohla. Zavrhnúť jej dôverčivú starostlivosť takou nevšímavou odpoveďou. Preto k nej natiahol ruku a čakal či ju príjme. Nie ako prosbu o podporu, ale výzvu k rovnocennosti a zároveň ospravedlnenie tých zdanlivo chladných slov. V jej blízkosti cítil niečo, čo ho zvádzalo poddať sa jej mäkkým rukám a nežným dotykom a on bol taký unavený, že keby tak zotrval dlhšie už by sa viac nedokázal pohnúť dopredu a všetko by vzdal. Ona bola jeho sprievodkyňou a zároveň najväčším pokušením a to ho miatlo.*

Niryai


*Len okamih trvalo, kým prestala zvládať jeho dotyky a zdvihla sa zo zeme. Venovala mu krátky bozk kúsok od kľúčnej kosti. Hneď po ňom pokračovala ďalšími, neustále sa posúvajúc stále vyššie. Iba po nenápadných kúskoch, aby jej to trvalo čo najdlhšie. Až tesne pred ústami zastavila a len mu hľadela do očí. Nekonečným pohľadom, ktorý nedokáže čítať nikto, okrem ľudí jeho rodu. Bola si istá, že v ňom uvidí všetko, čo bolo aj v jej myšlienkach. Každý detail, skrytý za priehľadným závesom vlastného vedomia.
Divoko sa pousmiala, keď spojila ich dlane a ruky si presunula za chrbát, aby ho odstala bližšie k sebe. Keď sa ich hrude vzájomne opierali, začala cúvať smerom k rieke. Vôbec si nevedela vysvetliť reálny dôvod, prečo ju to tak fascinovalo, možno však na to len nemala čas. Dostala sa až do miest, kde im voda siahala po pás a jeho ruky začala pomaly posúvať. Spoza chrbta pokračovala takmer náhodne po svojom tele, až kým nezašla až pod vodu. Pevnejšie sa k nemu pritiahla a nosom sa mu zľahka obtrela o krk.
V diaľke sa ozval rev divej mačky. Gathu sa nerád delil, dnes však nemal vôbec na výber.*


*Zhlboka sa nadýchol čerstvého ranného vzduchu, ktorý v sebe niesol prítomnosť dvoch susediacich svetov – horúčosť púšte a daždivú vlhkosť pralesa. Previazal si pás sathi okolo bokov a tmavomodrú látku vytiahol až hore na ramená.
Jemný náznak pohybu za chrbtom ho prinútil obzrieť sa cez plece, kde na mäkkej tráve odpočívala Niry. Oblé nahé ramená obklopovala záplava tmavých vlasov, ktoré sa jej v jednotlivých pramienkoch hadili až k prsiam, prekrytým len tenkou látkou plášťa. Pohľad mu znežnel spôsobom, ktorý bol venovaný chvíľam úplnej samoty, kedy ani samotná Niry nemohla tušiť, ako na ňu hľadí. Ešte stále ju cítil. Na jazyku, na svojom tele a v pohľade, do ktorého sa vpíjala očami v okamihu, keď do nej po prvýkrát vnikal. Na to nemohol zabudnúť. Nikdy.
Steblá trávy protestne zašuchotali pod váhou krokov, takže v podvedomej reakcii okamžite vytiahol z pošvy na páse dýku a s dobre miereným náprahom jej hrot zastavil v tesnej blízkosti mužovho hrdla. Prenikavo modré oči sa zúžili tieňom rýchlych obáv a tmavé obrvy nad nimi stiahli do zamračeného výzoru.
Bola to len sekunda a Wargan si priložil ukazovák na pery, aby Zarekovi naznačil mlčanie. Ten, ešte stále zachmúrený, zvedavo preletel pohľadom po spiacej Niryai, ale keďže sa dýka prestala dotýkať jeho kože znovu sa uvoľnil. Vedel, že bol dosť neopatrný a len jeden chybný krok ho delil od toho, aby skončil s podrezaným hrdlom. Našťastie sa tak nestalo a keď s Warganom zašli o kus ďalej to, čo videl nijako nespomenul. Sivomodré oči hovorili za všetko a nechceli sa deliť o niečo, čo teraz Zarek poznal aj sám.
„Posiela ma Karim, môj pane.“ Sklonil pred Warganom úctivo pohľad a ruky zopäl v pozdrave zikku. „Je čas vrátiť sa do púšte. Tvoj ľud ťa teraz potrebuje.“
Tými slovami naznačil všetko tak, aby Wargan pochopil. Mal sa vrátiť, zaujať miesto nového vodcu celého kmeňa. Prijať meno a údel Teomara,
Nič viac už nebolo potrebné dodávať. Warganova ruka spočinula na Zarekových pleciach a pevne ho stisla. Obaja muži si chvíľu mlčky hľadeli do očí a v tej chvíli pôsobili ako dve sochy, medzi ktorými vládne súlad a porozumenie, aj keď boli každá vytesaná z iného druhu kameňa. Jedna sivastá, ošľahaná vetrom, pôsobiaca nezlomným dojmom a druhá hladká, odrážajúca svet spôsobom, akým sa na nej zrkadlil, nefalšovane a úprimne.
„Vyrazíme hneď?“ opýtal sa Zarek a pohľadom znovu podvedome zaletel k miestu, kde spala Niryai.
„O chvíľu.“
Wargan pustil Zarekovo plece a sledoval jeho pohľad. Veci sa mali zmeniť. Sám to cítil, ale nevedel, ako veľmi to nakoniec bude.

*Jeho náhla zmena nálady ju prekvapila. Zostala preto potichu, zvažujúc či cíti sklamanie alebo hnev. Zdalo sa jej, že oboje muselo byť zanedbateľné v porovnaní s tým, čo prežíval on. Napokon sa rozhodla prijať jeho ponúknutú ruku, no ešte krátku chvíľu ostala vedľa neho stáť a škaredo zazerať. Všetko len do doby, než sa nevybrala na odchod. Na jej tvári sa v tom momente zjavil tajomný úsmev. Možno si uvedomila, aký dokáže byť niekedy neskutočný frfloš. A možno to bolo niečo úplne iné...

Hneď ako sa vrátili, prileteli tvory, ktoré ich predchádzajúci deň zachránili. Krea náhle zmenila tok myšlienok na úvahu o tom, ako sa s nimi ten podivný nerozprávajúci muž dorozumieva. Upodozrievala ho, že za ich chrbtami podvádza. Napriek tomuto nepodloženému obvineniu však Euthar neprehovoril, odkedy sa ukázali prvé lúče svetla. Len im naznačil, aby nasadli a nechali sa unášať vetrom a silou, krídel majestátnych zvierat.
Počas ich letu sa obloha zatiahla. Svet pod nimi sa zmenil na hru svetla a tieňov, vyvažujúcich sa do akejsi tajomnej rovnováhy, až kým tmavé oblaky nepokryli každý kúsok neba nad ich hlavami. Sohbul naznačil svojim okrídleným priateľom, aby pristáli a ďalej sa rozhodol pokračovať pešo. Vôbec nedbal na prítomnosť dravcov v okolí a už vôbec nie na nesúhlasné mrmlanie Krei, len čo na nich začali padať prvé obrovské kvapky vody a vzduch sa rapídne schladil.
-Prečo sa nemôžme zastaviť, kým to neprejde? V hluku dažďa budeme ledva počuť prichádzajúceho nerina.- mračila sa. Čo im vlastne bránilo otočiť sa a odísť od neho preč? Dostali sa z jeho domova a boli opäť v pralese. Mali svoju vlastnú cestu, ktorou sa potrebovali vybrať, museli ísť skutočne na miesto, ktoré im túžil tak veľmi ukázať?
-Áno, veď jasné. Ja sa rada rozprávam sama so sebou...-

Až pred západom dvojhviezdy, keď ustal aj dážď, sa Euthar zastavil. Na krátku chvíľu sa posadil a so zatvorenými očami počkal, zrejme kým zmizol posledný lúč. Až potom sa vyrovnal a cudzincom, ktorých sprevádzal venoval dlhý pohľad. Zvažoval či im má niečo povedať, napokon však ostal potichu. Takmer nešťastne sklonil hlavu k zemi a prešiel posledných pár krokov, ktoré ich oddeľovali od ciela. Posunul niekoľko veľkých listov z cesty a nechal ich tak nazrieť do prastarého tajomstva.
Krea potichu vydýchla a dlaňou si zakryla ústa. -Mŕtve mesto...- vydýchla, kým sa dostala k stovkám rokov starým obydliam vytesaným do kameňa. Dve skaly oproti sebe boli ako veže, s miestnosťami nastavanými nad sebou. Pospájané cestami, ktoré mali vraj tvoriť jaskynný labyrint.
-Nikdy ma nenapadlo, že patrilo Eutharom...-
Muž znovu prikývol a postavil sa na trávou obrastené základy niečoho, čo mohla byť v minulosti cesta medzi dvomi hlavnými sídlami.
-To, čo nás zabilo, je to isté, čo zabíja teba.-
Žena prekvapene zdvihla pohľad, zvažujúc či hovorí o Raweiovi. Jeho pohľad bol však jasný.
-V minulosti sem prišiel muž z vesmíru. Nakazil nás chorobou, ktorá sa nedala liečiť. Tvoja sbathu s ním bola spojená. Práve ona mu zachránila život a stovky iných vzala. Začali skazu v našom ľude, ktorá sa šírila stále ďalej. Neviem, prečo choroba prešla aj na teba. Pred tristo rokmi sa to nestalo u nikoho zo Siharei.
-Ako to môžeš vedieť?- zašepkala opatrne.
-Ako to môžem vedieť?- Muž náhle zvýšil hlas. Obviňoval ju z toho, čo bolo dávno stratené v čase. -Pretože som tu bol! Videl som umierať ľudí - každého jedného! Celú svoju rodinu, všetkých priateľov. Trpeli v bolestiach, s ktorými sme nevedeli nič spraviť. Ostalo nás len sedem. Posledných sedem Eutharov! A jediné, čo nás drží pri živote je dlhovekosť omnoho vyššia ako u hocikoho. Aby po nás ostal nasledovník, sme odkázaný na vaše rody.- Jeho hnev sa náhle zmenil, keď zaťal ruky do pästí. Z hlasu však takmer vyprchal. Obrátil sa na cudzinca, no nepozrel mu ani do očí. Nemal najmenší dôvod im pomáhať a napriek tomu sa rozhodol pre opak. Aspoň čiastočný.
-Liek pre teba je strom Života. Jediná žena, ktorá ťa k nemu dokáže doviesť, je vyhnaná liečiteľka. Phanir vás k nej dovedie. Liek pre ňu táto planéta nepozná. -posledné slová dodal s opovrhnutím. Odišiel skôr, ako by mohol vidieť Kreu, keď sa zviezla na zem. Mala úplne prázdny pohľad, podvedome sa snažila brániť tomu, čo práve povedal. Na tvári sa jej však zjavili slzy. Vedela, že mal pravdu, všetko tomu nasvedčovalo.
Na neďalekom konári sa usadil malý lietajúci tvor. Trpezlivo čakal na odchod. Narozdiel od osôb pod sebou, mal dostatok času na všetko.*

*Zastal si v úzadí a so zvedavosťou pozorovateľa skúmal pohľadom najbližšie ruiny kedysi určite veľkolepého mesta. Dnes tu po ňom zostali len holé múry, možno ešte o niečo veľkolepejšie, pretože obsahovali hmatateľný dôkaz o minulosti, ktorá sa už nedala vrátiť späť. Toto miesto v sebe skrývalo staré krivdy a nostalgiu presne ako hlas Euthara, ktorý vyniesol nečakaný rozsudok.
Prekvapene sa strhol a zahľadel na muža pred sebou. Ráznosť s akou mienil svoje slová bola zarážajúca, nedalo sa jej vytknúť klamstvo a už vôbec nie pokus o nemilosrdný žart.
Vykročil dopredu, ruky sa mu podvedome zovreli v päsť, ale Euthar len mlčky prešiel okolo neho a zanechal po sebe nebezpečné ticho. Vietor vanúci vysoko v korunách stromov zhodil z konárov niekoľko uschnutých listov, ktoré kolísavo dopadli na zem a vydláždili mu cestu ku Krei. Neexistovali tie správne slová. Všetko bolo zlé a zmätené na najväčšiu možnú mieru, z ktorého ani chladné uvažovanie nedokázalo uniknúť. Poznal to. Ale teraz tu nešlo o neho a nešlo ani o vhodné konanie.
Kľakol si vedľa Krei, jeho telo zťažka dopadlo na kolená vedľa nej. Bol odhodlaný bojovať s jej hnevom, so všetkým, čo by ju vzdialilo od jeho náručia. Pritiahol si ju k sebe, skryl medzi ramenami, ktoré boli stále dosť široké a pevné na to, aby dokázali poskynúť útočisko. Vedel, že ak by ju teraz nechal osamote iba by sa pred svetom zatvrdila a jej prekvapenie prerástlo v zarážajúcu istotu.
Drsnou dlaňou si pritískal Kreinu hlavu na svoju hruď a lícom sa opieral o jej čelo. Nemusí to byť pravda, stále to môže byť len omyl. Je predsa taká mladá a zdravá. Nikto koho poznal v sebe nemal toľko života a energie. Určite existuje nejaké vysvetlenie.
Cítil ako sa ho zmocňuje hnev na Euthara. Spôsob akým Krei povedal o jej chorobe... bolo to nečakané. Postavil ju pred hotovú vec v okamihu kedy by ani sama nepovedala, že by mohla byť chorá. Chytil jej tvár do dlaní a trochu ju od seba odtiahol, očami sa vpil do jej mĺkveho pohľadu, ktorý bol tak desivo prázdny a dobre známy. Otvoril ústa, aby niečo povedal, ale potom ich znovu zavrel. Čo mohol urobiť? Čím ju upokojiť? Nemal tú moc blízkeho človeka, pretože bol pre ňu stále cudzincom, s ktorým len čírou náhodou zdieľala podobný osud.
Nakoniec to predsa len urobil. Využil jediný možný spôsob, ktorým by jej vrátil do očí aspoň trochu jasu. Možno teda nemal moc blízkeho, ale zostala mu aspoň moc muža a vedomie jej ohnivej ženskej povahy. Ešte chvíľu ju skúmavo pozoroval, ale potom sa sklonil a dotkol sa jej pier ústami. Nebol to tak celkom bozk, iba ak jemné obtretie doplnené o nežný stisk, keď jej na okamih zovrel spodnú peru a potom sa vrátil k vrchnej. Svaly na čeľusti sa mu zovreli, čakal len na to, kým sa Krea preberie zo šoku a rozhodne sa na to reagovať. Bol pripravený na jediný možný koniec a podvedome pritom uvoľnil svalstvo na krku, aby si pri údere o jeho sánku neublížila. V bozku sa pousmial a využil zvyšný čas na to, aby si z jej pier zobral to, čo by mu inak nedala.*

//Edwaard, zlomila som si o teba ruku! //


*Vo svojom svete prázdnoty pocítila teplo. Vzdialené, akoby tam vôbec nepatrilo. Len veľmi pomaly si k nej robilo cestu, meniac niečo, čo sa na prvý pohľad zdalo byť úplne stále. Tma sa postupne preriedila. Prichádzali k nej obrazy z minulosti, zážitky, sny, rozprávanie Sbathu. Možno práve toto bol dôvod, prečo sa tak dlho s nikým nespojila. Až si napokon vybrala ju. Mala nejaký zámer alebo to bola len náhoda?*
Rawei, *zašepkala zrazu potichu, len pár centimetrov od jeho pier.* Už dosť.* Použila rovnaké slová ako on dnes ráno. Vôbec však nevedela či to bolo podvedome alebo naschvál. Rukou sa letmo dotkla svojich úst, ako keby sa bála, že tým môže ten pocit nechať zmiznúť. Neverila, že to naozaj spravil.
Spolu s tým sa však znovu ukázal reálny svet. Ostala tam sedieť a pozorovať ho. Nerozumela jeho dôvodom. Nie, nechcela im rozumieť. Pre istotu. Ako vymenená sa zrazu postavila, ani si len nezotrela slzy z tváre, ktoré sa už len veľmi pomaly a nepravidelne pridávali k tým predchádzajúcim. Nevedela klamať, preto ostala ticho. Len ho chytila za ruku, rozhodnutá pre odchod.* Mali by sme ísť.

*Tie slová už niekde počul, pomyslel si s nepatrným úsmevom, ktorý zjemnil zvyčajný chlad a nevšímavosť jeho očí na mĺkve porozumenie. Možno preto vytušil, čo sa za nimi skrýva naozaj a keď mu Krea chytila ruku zostal aj naďalej kľačať. Vo chvíli, kedy by to najmenej čakala si ju šikovne pritiahol späť na kolená a jednou rukou pevne objal okolo útleho pásu. Vedel, že udržať jej pružné telo v pokoji ho bude stáť dosť síl, preto musel aspoň na chvíľu zaujať jej pozornosť natoľko, aby sa mu nebránila.
Voľnou rukou zašiel na jej líce a bruškom palca starostlivo zotrel vlhkosť po slzách, ktorá mu okamžite prilipla k pokožke akoby hasila jej smäd.* Viem, že si silná, moja malá nevinná Krea.* Prihovoril sa jej tíšívým hlasom a z očí, ktorými ju uprene pozoroval vyžarovala sila svedčiaca o jeho skutočnom poslaní. Bol mužom, ktorý velil armáde schopnej podmaniť si celé svety, držal v rukách moc nad životmi tých, ktorí sa spoliehali na jeho silu a čestnosť. No pri tom všetkom sa nestal symbolom, bol mužom z mäsa a kostí, mal svoju tvár a mal aj svoje chyby, s ktorými sa však dokázal vyrovnať.* Ale niekedy je sila našou najväčšou slabosťou a ty nie si sama. Nemusíš mať strach.* Odrazu vedel, že urobí všetko preto, aby Krei pomohol. Rovnako ako ona celý čas pomáhala jemu. Nebola to otázka nijakého rytierstva. Každý, kto ho poznal vedel, že niečoho takého ako nezištného dobrodinstva nie je schopný. Ale od Krei by nemohol žiadať nič na oplátku, pretože bol ešte stále dlžníkom jej úprimnej láskavosti.* Môžeš plakať, môžeš sa hnevať alebo odísť...* usmial sa na ňu a bruškom ukazováka obkreslil zatiahnutú krivku obočia akoby ju chcel takým jednoduchým spôsobom vyhladiť. V tom geste sa skrývala len jemnosť, nič viac, Potom Kreu pustil a udelil jej voľnosť tak, že sa mohla sama rozhodnúť.*... ale vždy, keď sa obrátiš budem za tebou.* Bolo ťažké určiť, ako si Krea nakoniec vysvetlí jeho slová. Bolo pre neho ťažké vyslovovať ich nahlas, keď len málokedy dával najavo svoje skutočné myšlienky. Teraz však chcel, aby Krea pochopila.*

*Sediaca opäť na jeho kolenách sa pochybovala na hranici medzi mračením a prekvapeným pohľadom. Rozhodla sa však nebojovať s ním, len ticho počkať, až kým jej nepovie všetko, čo chce. Až potom sa opatrne oprela o jeho hruď a zatvorila oči.* Vieš... Sbathu sa zmenila, odkedy som s tebou. Je spokojnejšia, častejšie sa mi v noci prihovára. Nevedela som, prečo to robí. Nič mi nevysvetľovala. *vydýchla zo seba tú trochu vzduchu, ktorá jej ostala v pľúcach. Dotkla sa chrbta jeho ruky, kým zvažovala ďalšie slová. Menila tému. Trošku sa vyhýbala ďalšiemu rozprávaniu o sebe. Potrebovala sa s tým všetkým najskôr zmieriť.* Rawei, strom Života je legenda. Miesto, ktoré dáva život všetkému okolo. Bolo skryté, pretože sa ho už raz pokúsili využiť vesmírania. Neviem, či naozaj existuje a ak aj áno, nevidím dôvod, prečo by jeho strážkyňa bola ochotná doviesť nás tam.* Napokon sa postavila, tentokrát už snáď definitívne. Zrejme nemali inú možnosť len to vyskúšať.*

*****

Niryai sa chystala na odchod. Od rána sa tvárila ako mačka vyhrievajúca sa na slnku a vôbec jej neprekážalo, nakoľko to bolo viditeľné. Dokonca prišiel aj gathu, avšak zjavne netrpel rovnakou náladou. Každý pohľad na jeho urazené posedávanie mimo ostatných, jej vyvolalo na tvári spokojný úsmev. Dokonca aj v momente, keď sa k nim priblížil phanir. Malé vtáča bolo znamením niektorého z Eutharov, mala preto podozrenie, že hádanky kňažky sa opäť raz rozhodli ukázať časť zo seba. Letmo sa dotkla Warganovho ramena a kývnutím mu naznačila, že je o chvíľku naspäť.
Na Gathu to nebola príliš veľká vzdialenosť, dokonca ani napriek jeho neochote. Stačilo im ísť rovnakou cestou, akú im ukázal malý tvor, až kým sa nedostali k nocovisku dvoch osôb. S prázdnymi rukami pred sebou naznačila, že nemá v pláne zaútočiť. Obrovská mačka, na ktorej sedela sa však netvárila rovnako. Niry ženu spoznala takmer okamžite. V kmeni na pobreží mala veľmi blízke postavenie, ako kedysi ona doma. Pozdravila ju zloženými rukami a kývnutím hlavy a takmer okamžite zopakovala aj ona rovnaké gesto. Mala pocit, že v jej tvári videla úľavu. Vyzerali, akoby mali za sebou skutočne dlhú cestu.
Až potom sa obrátila smerom k mužovi. Pozorne si ho prezrela, zvažujúc slová, ktoré jej povedali. "Do nášho domova prišiel muž, mocný len vo svojom svete. Napriek tomu, že u nás je si rovný s každou inou bytosťou, je nutné, aby prežil a pochopil. Nebuď tvrdohlavá, keď ho spoznáš." Musela uznať, že kňažky vedia, čo robia. Rozhodla sa preto skutočne to nechať v ich rukách. Zosadla z obrovského tvora a prešla až k nim. Skôr, ako by mal niekto z nich šancu prehovoriť, začala ona.* Viem, prečo ste tu. Nemôžem vám pomôcť, ale môj priateľ áno. *obrátila sa na gathu, ktorý si neochotne odfrkol. Venovala mu za to ďalší provokujúci úsmev.* Napriek tomu, že sa tak netvári, vás ponesie na svojom chrbte. *povzbudzujúco sa pousmiala. Mala strašnú kopu otázok, ale bolo lepšie nechať svoju zvedavosť bokom.* Vojsť bude môcť len jeden. Moje jediné želanie je, aby ste miesto viac nevyhľadávali a neprezradili jeho tajomstvo.* Na moment nenápadne prižmúrila oči. Skutočne veľmi verila, že sa kňažky nezmýlili. Mohlo by ich to stáť omnoho viac, ako si dokáže ktokoľvek predstaviť.
Príliš nečakala na odpovede. Len sa obrátila na odchod, aby sa dostala naspäť čo najskôr.*

*Prižmúril oči pred jasným svetlom, ktoré zalialo údolie a nemilosrdne pritom odhalilo pohľad na Mŕtve mesto. Vysoké múry vytesané do skál čneli k nebu ako obielené kosti obrieho tvora vyvrhnutého na súš. Nezostala nijaká duša iba nespočetné množstvo prázdnych okien a jediný pohyb tvorili tiene ťahajúce sa za slnkom.
Prešiel rukou po drsnom povrchu brány a kameň sa mu začal drobiť medzi prstami. Rozmýšľal o Kreiných slovách, na ktoré vtedy nič nepovedal. Jeho mlčanie jasne hovorilo za všetky vyslovené myšlienky. Ani on sám nepočítal s tým, že by sa mu podarilo vyliečiť sa. Bol to len posledný pokus alebo možno jeho posledná výprava, do ktorej už z predchádzajúcej obozretnosti nevkladal priveľké nádeje. Ale napriek tomu všetkému ho Miletea prekvapila.
Vrhol rýchly pohľad ponad plece a všimol si ako Krea pozorne sleduje hustú bariéru pralesa pred sebou. Zdalo sa, že niečo počuje, ale on nezachytil nijaký zvuk. To nebolo nič nezvyčajné, pretože jeho vnímanie okolitého sveta sa od toho jej výrazne odlišovalo. Kreine zmysly boli vyvinuté jemnejšie, dokázali reagovať pružnejšie. Pousmial sa na jej sústredený profil tváre, ale po chvíli úsmev vystriedala vážnosť. Už aj on počul šelestivý zvuk blížiacich sa krokov a o niečo neskôr pomedzi lístie ladne prekĺzlo štíhle telo mačkovitej šelmy. Zaujala jeho zvedavosť, vzbudila v ňom celkom prirodzenú ostražitosť, ale keď už už siahal k pásu zo zbraňou zoskočila na zem vedľa mocných láb mladá žena. Okamžite poznal, že patrí k Siharei, ako inak. Z oči jej sršala číra divokosť rovnako ako Krei no obe pritom ostávali odlišné. Skôr podvedome vytušil, že toto bola tá liečiteľka, o ktorej hovoril Euthar. Odtiahol ruku od zbrane a nechal ju voľne visieť popri tele. Potom prehovorila. Skúmavo si ju premeriaval. Vycítil tu zjavnú nedôveru, ktorá bola celkom pochopiteľná. Spočiatku dal sľub len Cassovi, že ochráni nedotknuteľnosť tohto sveta, ale potom ho sám poznal.* Počkaj.* vykročil za odchádzajúcou liečiteľkou a zľahka sa dotkol jej ramena, aby si získal jej pozornosť.* Ďakujem.* V rukách sa mu na okamih zaleskla striebristá retiazka, ktorú si zložil z krku. Kov bol ešte teplý, vyhriaty od jeho pokožky a opalizujúci drahokam na jej konci odrážal modré azúrov farby pretkané sieťou čiernych čiar a sivastých ostrovčekov. Bol vzácny, pretože ho vyťažili na Telarione, ktorý podobným bohatstvom oplýval len minimálne.
Vložil prívesok liečiteľke do dlane a na chvíľu okolo neho zovrel prsty. Nič iné nepovedal, ale upreným pohľadom jej jasne naznačoval, že mu môže veriť. On svoje slovo nedával bez rozmyslu a komukoľvek. Skutočný sľub si vyžadoval vytrvalosť a odhodlanie a jemu ani jedna z tých vlastností nechýbala. Akosi prirodzene sa stala súčasťou výrazu jeho tváre a plynulo prechádzala do činov.* Asmeth ayere.* rozlúčil sa s ňou posledným pohľadom a potom zamieril ku Krei. Šelma ho zvedavo pozorovala a on jej záujem opätoval. Už teraz vycítil, že medzi nimi vznikla akási zvláštna dohoda. Kým nebude musieť, nevysadne na ňu. Nebola to len hrdosť, ale skúška jeho vlastných síl. Šelma sa otočila a vykročila opačným smerom, aby im ukázala cestu.*

*Úprimne prekvapená jeho reakciou, ostala stáť na mieste. Fakt, že rozprával ich jazykom, ju trošku potešil. Neprišiel sem len ako nemá bábka, túžiaca po konci predstavenia. Vzala si do rúk prívesok a spolu s kývnutím sa poďakovala.* Muž od vás nosí kaziru z našej planéty. Myslím, že ho poznáš. *ozvala sa s akousi nostalgiou v hlase a nenápadným úsmevom na perách. Skrývala za ním tajomstvo, ktoré teraz odvial vietor spolu s púštnymi dunami. Stále však nemohlo zmiznúť a ona to dobre vedela.*
Aharei ni asa, *popriala im, spolu s elegantným kývnutím rukou a úklonou. Skôr, ako odišla, otočila sa ešte na svojho zvieracieho priateľa.* Gernei, thi are. *Zviera nervózne švihlo chvostom. Tentokrát však preto, že si dovolila pochybovať o jeho schopnostiach. Gathu poznal prales lepšie, ako ktokoľvek iný a ako jeden z mála sa dokázal ubrániť takmer každému tvorovi, ktorý tu žil. Farbu svojej srsti pozvoľne zmenil na tmavšiu, aby lepšie splýval a vybral sa na cestu, ktorá ich čakala.

Niry kráčala naspäť pomaly. Vrátila sa v spomienkach dozadu a s úľavou si uvedomila, že nad nimi dokáže uvažovať aj pomerne rozumne, bez emócií, ktoré ich donedávna sprevádzali. Postupne si ich prechádzala, zvažujúc, či bude mať niekedy príležitosť napraviť, čo spáchala. Možno sa to nikdy nestane... Možno sa nikdy nedozvie, že práve on určil jej osud. Dravo sa usmiala, keď vyšla k rieke a vybrala sa rovno za Warganom.*

*Udalosti sledovala len ako tichý pozorovateľ. Bez toho, aby si to uvedomila, sa takmer hrdo pousmiala, keď Rawei podaroval liečiteľke svoj prívesok. Možno práve to bol dôvod, že si ich odchod uvedomila až, keď boli na ceste. Pár skokmi ich dobehla a zvedavo prechádzala pohľadom nastriedačku zo zvieraťa na človeka. Zvažovala, nakoľko vhodné by bolo, aby šiel jeden z nich po zemi a jeden na bájnom gathu. Rawei zjavne netušil, ako mocné a výnimočné zviera ide po jeho boku. Keď po chvíli usúdila, že jeho pýcha opäť raz vyhrala s tichučkým výdychom pokračovala, rovnako ako on, pešo.

Dva dni chôdze so zastaveniami len na pár hodín spánku prebehlo pomerne rýchlo. Gathu sa postaral aj o ich stravu, keď nosil menšie ulovené zvery aj im a kým ich spracovávala, tešil sa zo svojich vlastných krvavých pochúťok. Vždy z pomerne úctivej vzdialenosti, na stravu bol takmer rovnako háklivý, ako na svoju Anei. Počas cesty nestretli takmer žiadne dravce. Spočiatku zvažovala, že sa vyhýbajú obrovskej mačke, no neskôr smutne usúdila, že za to zrejme môže aj jej choroba, ktorú museli vycítiť. Aj ich sprievodca sa k nej správal opatrne, takmer akoby mal o ňu chvíľami strach. Divila sa, že si to nevšimla už skôr. Vlastne okrem lietajúceho dravca loviaceho genuriov sa za celú dobu svojej púte nestretli s ničím príliš nebezpečným. V ich domove to bolo takmer nemožné.
Napokon dorazili až ku vchodu do jaskyne. Pohľad zvieraťa jej stačil na to, aby pochopila. Len potichučky prešla k Raweiovi a objala ho. Chvíľku si užívala ten pocit, než sa zdvihla na špičky, aby bola trochu vyššie, kým nepatrne šepkala.* Strom Života je život sám. Skrýva v sebe úplne všetko z nášho sveta. *pousmiala sa. Verila, že to môže byť liek na jeho chorobu. Ak mu nepomôže najväčšia legenda ich domova, strážená už od počiatku, zvyšok jej púte by bol už úplne zbytočný.*

*Keď sa jeho nohy po prvýkrát po dlhom čase znovu zaborili do horúceho piesku mal pocit, že sa konečne vrátil na miesto, kam po celý ten čas patril. Posledná hranica pralesa za jeho chrbtom sa ho ešte snažila zlákať mámivým šumom, ale ostal voči jej volaniu hluchý.
Spodný lem sathi mu pri kráčaní víril okolo členkov a stieral okraje sypkých odtlačkov, ktoré za sebou nechával na chrbte rastúcej duny. Vystúpil až na jej vrchol, kde krajinu dramaticky pretvárali zlatisté hrebene, z ktorých vietor odtŕhal víriace poprašky najslabšie usadeného prachu.
Usadil sa so skrčenými kolenami a rukami nabral piesok do oboch dlaní.
Stačilo tak málo, aby Nimnug vycítil jeho prítomnosť. Vynoril sa z duny priamo za jeho chrbtom a plazivo priplával až k nemu. Jeho obrovské mocné telo sa stočilo do klbka okolo miesta, kde Wargan sedel a vytvorilo nezdolateľnú bariéru medzi ním a vonkajším svetom.* Asmai nu reyva, Nimythuru.* natiahol ruku a končekmi prstov prešiel po tvrdých šupinách, ktoré však dokázali precítiť jeho dotyk rovnako dobre ako ho cítil on.* Ty máš o mňa strach?* Zasmial sa ticho, ale nie pobavene. Spod látky sathi vytiahol lesklú čiernu šupinu Merey, ktorú mu dal Zarek ako odkaz od Karima. S výdychom sa chrbtom oprel o Nimnugov stočený bok a zahľadel na kontrastne azúrovú oblohu.* Mal som ho zabiť už vtedy.* vyslovil pošepky akoby si ani neuvedomoval, že sa mu hýbu pery a myšlienky vyslovuje nahlas. No potom ako privrel oči pred svetlom a rana na krku sa začala ozývať starou bolesťou sa Nimnug pohol. Jeho zovretie sa povolilo a urobilo miesto pre ďalšiu postavu, potom sa naokolo znovu uzavrelo. Na perách mu zahral rýchly úsmev. Nemohli byť s Niry na krajšom mieste a vo väčšom bezpečí.* Saire nu, Vitaj späť doma, Niry.




Sio odhrnul látku na stane a vykročil do horúceho púštneho dňa. Sathi sa mu vo vetre skrútila okolo tela, keď zodvihol ruku a zatienil si dlaňou oči. Z chvejúce sa vzduchu tesne nad zlatistým pieskom sa zhmotňovali tri známe postavy.
„Najvyšší.“ Sklonil hlavu na pozdrav a tesne predtým než mu závoj sathi zakryl výhľad stihol vo Warganovej tvári zazrieť prekvapenie. Perami mu preletel spokojný úškrn no len čo sa narovnal znovu sa tváril úctivo rovnako ako predtým. Jazva, ktorú mal namiesto ľavého oka mu vzrušene pulzovala.
„Kedy sa to stalo?“
„Pred dvoma dňami, Najvyšší.“
Zarek stojaci v úzadí sa naklonil k Niryai a ticho jej pošepkal.* Teomar, musel umrieť, kým sme sa vracali.“ Za tými slovami sa skrývalo všetko a oči mladého muža teraz uprene sledovali profil Warganovej tváre ohúrenej prekvapením. Nikto nečakal, že sa to stane tak skoro. Odišiel z púšte ako bojovník a vrátil sa do nej ako kráľ.
„Najvyšší, sme tu, aby sme ťa odprevadili do mesta na slávností obrad. Ľud, ťa potrebuje. Vrátil si sa práve včas.“ Za Siovým chrbtom sa pri tých slovách vynorila skupinka desiatich zikku. Uklonili sa Warganovi rovnako úctivo ako Sio, hoci jeho pohľad predsa len v nestráženej chvíli zaletel k Niryai a zamračene si ju premeriaval.
Wargan sa zdal byť duchom neprítomný. „Kde je Karim?“
„Čaká ťa v meste spolu s ostatnými.“
Zarek sa rozhliadal okolo seba, ale Ryiu nikde nevidel. Zrejme odišla spolu so starým zikku. To len zväčšilo jeho túžbu dostať sa čo najrýchlejšie do Janyru. Pristúpil bližšie k Warganovi a s novou úctou mu zľahka položil ruku na plece. Sivomodré oči pochopili jeho túžbu a odpovedali na ňu ľahkým prikývnutím. Potom sa obrátili na Niryai a venovali jej úsmev bez pohnutia pier. Hovoril o zmene a tá nastala skôr, než by to čakal.
„Vysvetlím ti všetko, čomu nebudeš rozumieť.“ Hovorili tie oči bez slov a Warganova široká dlaň stisla Niryainu ruku, aby jej dodala odvahy. Bolo už v jednom púštnom meste, ale nič sa nedokázalo vyrovnať Janyru.



Púštne mesto. Najväčšie a najstaršie zo všetkých, založené ešte prvým Teomarom, otcom púštneho kmeňa, ktorý v ňom niekoľko generácií žil v jednote, až kým jednotlivé rody nezačali kočovať po púšti a zakladať si svoje vlastné sídla.
Janyr.
Nič sa nemohlo rovnať jeho veľkoleposti, ktorá prýštila z čírej a tajomnej starobylosti každého zákutia. Mohutné piliere vytesané z pevných blokov skál hrali do oranžova a na podstavcoch širokých ako jedno celé obydlie zobrazovali príbeh vyrytý v obrazcoch. Brány Janyru nikdy neprekročila noha cudzinca, jeho oko nikdy nezahliadlo skalnaté oblúky mostov, ktoré sa vo výškach klenuli a na konci klesali do priepastí. Domy vytesané rukami praotcov do nepoddanej korije a paláce trhajúce svojimi vrcholmi riedke oblaky. Len na tomto mieste boli tiene hlbšie ako nočná tma a svetlo dostávalo oranžový nádych, v ktorom oči Arkanov nad závojom sathi doslova žiarili.
Kráčali stredom hlavnej cesty vedúcej k Teoniru, chrámu Najvyššieho. Wargan vpredu, držiac Niryai pri svojom boku a Zarek spolu s ostatnými krok za nimi. Nezvyčajnú mĺkvosť ulíc vysvetľoval len hluk držiaci sa pred bránami Teoniru, kde sa zhromaždil na slávnosť najväčší dav. Všetci razom stíchli, keď si Wargan začal raziť cestu skrz ustupujúce zmeravené telá. Pohľady arkanských očí videli všetko, nič pred ich ostražitosťou a záujmom nemohlo zostať skryté. Sathi výrazných modrých farieb a závoje skrývajúce dolnú časť tvári, krúžky yawaru vpletené vo vlasoch, náramnice navlečené na silných mužských predlaktiach a jemnejšie na ženských členkoch ticho cinkali. V tom tichu bolo niečo vyčkávavé, niečo ospalé, pôsobiace omámeným podmaneným dojmom.
„Wargan, syn z rodu Nathrin.“ Zahrmel hlas starca, ktorý vystúpil z tieňa vysokých pilierov na priečelí Teoniru. Ako jediný mal na sebe bielu sathi, ktorá len zvýrazňovala jeho ošlachanú vráskavú tvár a suché prenikavo zelené oči.
Wargan pustil Niryainu ruku a s kľakol si do piesku pred Teomarovým najvyšším radcom, ktorý ako jediný mal právo odovzdať vládu nástupcovi. Čelom sa symbolicky dotkol prvého z mnohých schodov vedúcich ku vchodu do chrámu.
„Vystúp vyššie.“
Po tých slovách si Wargan podchytil látku sathi a začal vystupovať hore širokými schodmi. Na každom sa zastavil a úctivo sa ho dotkol čelom na znak svojej pokory. Dával tak ľudu najavo, že aj napriek vystupujúcej božskosti si stále zapamätá každý schod, ktorý mu dopomohol ku vláde.
„Čo žiadaš pre Teomara?“ opýtal sa ho kňaz, keď Wargan vystúpil až na vrchol a zostal stáť pred starcom, ktorý ho rukou vyzval k tomu, aby sa obradne odzbrojil.
„Právo jedinej ženy.“ Prehovoril pevným hlasom a ignoroval očividnú starcovu nespokojnosť.
„Vyslov jej meno.“
Wargan podal Radcovi pás so svojimi dýkami a s pohľadom upretým na Niyrai vyslovil jej meno tak, že sa nedalo pochybovať o jeho voľbe. No v okamihu ako doznelo z jeho pier zikku z jeho skupiny vytiahli zbrane a namierili ich na Zarekovo hrdlo, Niry pevne chytili medzi seba, aby sa nemohla brániť a začali ju ťahať po schodoch hore.
Wargan zúrivo zavrčal a obrátil sa na starca, ktorý teraz proti nemu držal obrátené jeho vlastné dýky.
„Čo sa to deje?“ zavrčal s očividnou zúrivosťou, ktorá Radcovi predsa len rozochvela ruku neistotou.
Neodpovedal mu však on, ale šum sathi tisícky Arkanov, ktorý si úctivo kľakli do piesku, keď sa medzi piliermi vynorila vysoká postava zahalená do striebristého torgu so smaragdovou šerpou cez hruď.
Z hrdiel sa ako na povel ozval pozdrav Teomarovi Najvyššiemu.
Muž zastal pred ohúreným Warganom a pozoroval ho s očividným uspokojením.
„Vitaj doma...braček.“
Zrada!
„Zrada!“ zakričal nahlas Wargan s pohľadom zapáleným zúrivosťou a nevierou. Jeho vlastní! Pohľad mu zaletel na Siovu tvár a tváre ostatných. Až teraz si uvedomil, že nikde nevidí Karima ani Zarekovho otca spolu s ďalšími najbližšími zikku.
„Ššš,“ tíšil ho nový Teomar, jeho vlastný brat, ktorého kedysi dávno mohol zabiť, ale neurobil to. „Tu už nemáš nijaké práva, Wargan.“
Cítil ako ho zozadu chytili pevné ramená no snažil sa z nich vymaniť silou, proti ktorej museli postaviť ešte ďalších dvoch strážcov.
„Ty nie si pravým Teomarom!“
Teomar sa prenikavo zasmial a tetovanie na polovici tváre sa mu stiahlo do spolu s črtami tváre.
„Mýliš sa. Odteraz už áno. Podporili ma tvoji vlastní zikku, pretože ty si príliš slabý. „Posledné slová už Teomar kričal, aby ich počuli všetci ľudia a prstom ukázal na Niryai. „Dal si mi túto ženu, ale ja sa ňou nenechám zmeniť tak, ako sa to stalo tebe. Skrotila ťa.“ Dodal opovržlivo a priblížil sa k Warganovej zúrivosťou zmraštenej tvári.
„Nedotkneš sa jej.“ Zavrčal a oči mu planuli akoby ho vo vnútri spaľoval oheň.
„Budem sa jej dotýkať každučkú noc, braček. Pretože odteraz je podľa práva mojou ženou a ty nie si nikto.“

Weira





*V hlave jej rezonovalo tých pár slov, ktoré si jej zmätená myseľ akosi nechcela spojiť do jednej súvislej a predovšetkým zrozumiteľnej myšlienky. Vybrali ju? Ako sa to mohlo stať? Ťahali listy popísané menami z kaluže vody a ten, ktorý uschol ako prvý vyhral?
Pohľad jej zaletel na tvár muža, Analaia ako ho nazval starec, a vzápätí ju prepadli výčitky svedomia. Na chvíľu sa jej dokonca zdalo, že s vážnosťou plánuje útek, čo by ju malo istým spôsobom uraziť, ale v skutočnosti ju to pobavilo. Po veľmi dlhom čase sa ocitla pred niekým komu aspoň stála za pohľad a to bolo príjemné. Vycítila, že sa práve deje niečo, o čom sa ani jeden z nich nerozhodol slobodne a to jediné ju s ním spájalo. Aspoň zatiaľ sa rozhodla neodporovať a nasledovať Analaiov široký chrbát, až kým nezašli dosť ďaleko od zvedavých pohľadov. S ľahkosťou sa vyšplhala po visutom drevenom mostíku medzi vetvami a zastala mu cestu do jedného zo stromových príbytkov tak, že rukami zahatala vchod. Tvárila sa dosť odhodlane. Možno až príliš, ale to len preto, lebo ju Analai znervózňoval. Keby ho sledovala z niektorého zo svojich úkrytov páčil by sa jej a toto vedomie všetko len zťažovalo, pretože teraz mu musela čeliť tvárou v tvár. Podozrievavo prižmúrila oči a rukami sa pevnejšie zachytila trámov.* Čo je to ten obrad vítania? Budem si pri ňom musieť oholiť vlasy a zjesť surové srdce? Zarecitovať z mayri?* odjakživa mala priveľa fantázie, ale to nebolo na škodu, pretože väčšinu svojho času sa aj tak zabávala sama. Pohľad jej odrazu zmatnel akoby sa myšlienkami dostala do vlastného sveta, v ktorom ju práve niečo príjemne pobavilo, takže sa začala ticho smiať.* Nemôžeme ísť radšej loviť mušky ?

*Púšť. To nekonečné miesto plné smrti a života pre toho, kto ju dokázal zbožňovať a obdivovať. Bez zľutovania či výčitiek. Mocná svojou silou, zákonmi, ktoré inde neplatili. A Ytru starý rovnako, ako ona sama. Musela sa usmiať, keď sa púštny červ posunul, aby ju nechal prejsť až k Warganovi. Chrbtom sa oprela o Nimnuga, zahľadená na muža, ktorého milovala. Vôbec mu to nemusela hovoriť a napriek tomu mala neuveriteľnú túžbu opakovať mu tie slová takmer neustále.

Udalosti v tábore sa odohrali rýchlo. Sio, rozprávajúci o nutnej ceste do Janyru, kde ich mali čakať ostatní. Mala z toho všetkého divný pocit. Karim bol s Warganom skutočne všade, vedel o ňom viac ako hocikto iný, viac ako ona sama. Nerozumela dôvodu, ktorý by ho donútil odísť. Okrem toho nepatrila do ich rodu. V meste plnom Arkanov bude len vyhnankyňou, ženou, ktorú budú považovať za otrokyňu. Už len pri tej predstave nebezpečne zúžila oči. Až ruka Wargana ju upokojila. Rozhodla sa nechať sa ňou viesť za osudom.
Rozprávanie o veľkolepom meste bolo ničím v porovnaní s tým, ako vyzeralo v skutočnosti. Siharei nemali ani potuchy o tom, ako vyzerá stavebné umenie ich nepriateľov. Budovy plné ľudí, prastará výzdoba nestrácajúca na svojej podmanivosti. Napriek tomu, že ju to neskutočne fascinovalo, cítila sa stiesnená svojou odlišnosťou. Podvedome si stiahla sathi tak, aby mala aj oči v tieni a neprezrádzala ju ich farba. Neustále kráčala vedľa Wargana, sledujúc ulice okolo. Napadlo ju, že keď bola v podobnom meste naposledy, snažila sa zapamätať si všetky možné unikové cesty. Z neznámeho dôvodu sa rovnako rozhodla aj tentokrát. Snáď len tak, pre istotu.
Chrám, zjavne určený pre vládcu, bol neporovnateľne výnimočnejší. Zaujímalo by ju, kto niečo také dokázal postaviť a ako dlho už odolávajú neustálym útokom púšte. Sledovala, ako Wargan vychádza po schodoch a pod látkou oblečenia sa jej zjavil úsmev. Všetko však len do doby, než sa okolo nich zbehli bojivníci. Vôbec neprotestovala, jej ľahký odev a zložité ozdoby v posplietaných prameňoch vlasov skrývali dostatok zbraní. Nechcela im dať vôbec príležitosť, pripraviť ju o ne. Ozbrojená ochranka zrejme ani nepredpokladala, že by ako žena mohla mať iný úžitok, ako starať sa o potešenie svojho pána, preto jediné, čo jej vzali, boli dýky. Zozadu jej niekto chytil ruky, no vytrhla sa a zasyčala. Bola ako kobra, ktorú nešťastníci provokovali kopijami. Bola len otázka času, kedy niekto z nich padne mŕtvy. Jej pohľad dopadol na Teomara.
Bojovníci ju znovu pohnali, nikto sa však veľmi nehrnul do toho, aby ju spútaval. Kráčala pomaly po schodoch a celú dobu sledovala Wargana. Dúfala, že sú si s bratom aspoň trochu podobní a nebude ho chcieť zabiť neozbrojeného pri prvej príležitosti. Až úplne hore spomalila a niekto do nej zozadu znovu udrel. Sathi sa jej zošuchla až na ramená a odkryla tak jej oči. Sústredená na svojho zajatcu, s viditeľnou túžbou strašne mu ublížiť, ho prebodávala pohľadom, schopným zmraziť aj v tých najsmrteľnejších častiach púšte.* Skrotiť dokážem aj úplne iným spôsobom. *zasipela, keď stála kúsok od neho a pohľad smerujúci k jeho zdobeným dýkam a následne na jeho najväčšiu mužskú pýchu hovoril za všetko. Vôbec to však nebolo nutné, Arkani boli majtrami v komunikácií bez slov.* Bosh'tet. *Vyprskla naňho tesne predtým, ako zmizla v chodbách paláca. To jediné slovo, spoločné v oboch jazykoch sa mnohí neodvažovali ani len vysloviť. Bolo prekliatím, strašnou urážkou, pohŕdajúcou tým najhorším spôsobom. Jeden zo stráží dokonca prekvapene vdýchol vzduch. Zrýchlili, no nikto ju už nepoháňal ďalej. Doviedli ju až do kráľovských komnát zdobených tým najprepychovejším materiálom, kde sa za ňou zabuchli obrovské dvere.*

Teomar Grin





*Ráznosť krokov blížiacich sa smerom k miestnosti, kde stráže zatvorili Niryai jasne naznačovala, že sa za nimi môže skrývať len jediný muž. Nebolo preto zvlášť prekvapujúce, keď stál odrazu na prahu a jeho vysoká postava si podmanila priestor spôsobom, ktorý si sám neuvedomoval.
Dvere sa za jeho chrbtom ticho zatvorili a možno tá zarážajúca mĺkvosť ochudobnená o akýkoľvek prejav zlej vôle alebo divokosti v konečnom dôsledku ešte umocňovala definitívnosť okamihu. Navonok mal toľko čŕt spoločných so svojím bratom, ostro rezané lícne kosti, tvrdú líniu pier nezvyknutú na jemnosť úsmevu a vážny nečitateľný pohľad, za ktorým sa len dala tušiť hĺbka všetkých myšlienok. Sám vedel ako veľmi sa podobá na Wargana, ktorého nenávidel priveľmi na to, aby s ním bol ochotný zdieľať taký výrazný dôkaz ich príbuzenského vzťahu. Preto sa mu po pravej časti tváre tiahlo tetovanie posplietané z jaziev. Čisté línie naznačovali, že to nebolo vecou náhody, ale úmyslom. Vo svetle sa zdalo, že dúhovky očí má tmavomodré, ale v tieni sa farba akoby zrútila do seba a nahradila ju ničím neriedená černota naháňajúca strach tým, ktorí ešte verili na skutočných démonov.* Vitaj v mojom v mojom skromnom príbytku.* prihovoril sa Niryai hlasom, v ktorom sa neoddeliteľne prepletala posmešnosť so sebairóniou, ktorá naznačovala, že Grin nie je jedným z tých, ktorí by nedokázali prijať kritiku s ľadovým pokojom a ešte sa na nej na vlastný účet pobaviť.* To, čo si mi povedala tam vonku ma vážne ranilo.* Snáď najzdrvujúcejšia črta Grinovho charakteru tkvela v jeho schopnosti vytvoriť pred svetom dokonalú ilúziu svojich skutočných myšlienok a pocitov. Aj teraz sa Niryai prihováral pokojne akoby dohováral dieťatu, ktoré ani nemohlo poznať význam takého ohavného slova. A celý ten čas sa s ňou zhováral v jej vlastnom jazyku, ktorý z Arkanov poznalo iba vybrané množstvo mužov.* Si celkom pekná. Na Siharei. Odpustím ti ak sa mi patrične ospravedlníš.* zhodnotil bez väčšieho záujmu otočený Niryai chrbtom. Práve totiž nalial do dvoch misiek vodu, obrátil sa a chvíľu skúmavo sledoval Niryainu tvár a potom aj telo. Jednu z misiek si priložil k perám a na dúšok ju vypil. Rovnako tak urobil aj s druhou miskou a na konci si slastne oblizol jazykom z pier poslednú kvapku. Usmial sa hoci jeho oči ostali chladné a posmešné.*