RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 Alice Henry Fitzroy

Goto down 
AutorSpráva
Alice Henry Fitzroy

avatar

Female
Počet príspevkov : 15
Rasa : Lorienka
Vek postavy : 27 rokov
Povolanie : vojak

OdoslaťPredmet: Alice Henry Fitzroy   St júl 21 2010, 22:02

Bez súcitu



"Keď tam kde líšky dávali dobrú noc, prídu vlci, poľovníci a iná háveď."

Na počiatku toho všetkého bol plač. Osobne nechcem aby ma niekto ľutoval a keby aj áno, že by sa našiel nejaký blázon, ktorý by s ľútosťou na mňa pozrel, nech si to nechá láskavo pre seba. Ja o ľútosť nestojím! Iba si plne uvedomujem čo sa mi stalo a vďaka komu som tým kým som.

Neviem povedať kedy presne sa môj život stal iným. Kedy nastal ten deň a všetko čo bolo také krásne a dokonalé bolo zrazu iným a na smrť desivým. Mám pocit, že som bola ešte dievča, lebo množstvo tetovaní a pearsingov na mojom tele jasne poukazuje nato akou vzpurnou povahou som oplývala. Rodičia umreli ešte keď som bola dieťa. Avšak nehnevala som sa. Asi keby videli všetko čím som si prešla, by umreli aj tak. Preto som bola neskôr u pestúnov. Margrette bola slušná. Nemohla mať deti a tak sa mi plne venovala. Niekedy som sa jej už čudovala, že so mnou nevyrazila dvere. Ale aj tak- ľúbila ma a každý deň mi to hovorila. Aj keď som domov prišla s ďalším tetovaním či pearsingom. Dokonca aj keď som jej povedala: "Tvoj manžel je sviniar a každú noc si ukája chute na mne!" sa na mňa súcitne usmiala (akoby som jej povedala že mi umrel obľúbený škrečok), pohladila ma po vlasoch a povedala: "Ľúbim ťa, Alice." Bolo mi jej ľúto. Nenávidela som jej manžela, nenávidela som ten svet v ktorom som žila a nenávidela som sa za svoju existenciu. Zakaždým, keď si ma nasilu vzal, keď ma hrubo znásilnil som svoje telo niečím poškodila. Sprvu, kd som mala iba 13 rokov to boli jazvy. Vždy som si niekam do tela zarezala. Neskôr som si však uvedomila, že kvôli nemu mi to nestojí a dala som sa tetovať. Zdalo sa mi to ako menšie zlo, ktoré jemu spôsoboval hnus nad mojím telom. V deň 18tich narodenín som ho zabila. Tak ako vždy, prišiel na mol ožratý, sadol si u mňa v izbe a povedal: "Tak, Alice, dnes si urobíme krásnu oslavu narodenín. Povedz mi. Čo keby sme prešli na niečo... výnimočné?...." Nepočúvala som ho do konca, lebo už len pri tej myšlienke mi bolo zle. Automaticky som schytila nožnice a so zavretými očami som sa vôkol seba zahnala. Na perách som pocítila krv. Bola sladká a cítila som jej jasnú vôňu. Bez toho, že by som si musela predstavovať jej kvapky na tvári, som sa zahnala druhý raz. Opäť ďalšia sprcha teplej tekutiny a všade iba chrapľavý zvuk. To on chrčal a ja som sa cítila konečne voľná!


"Poď ku mne. Poletíme spolu na krídlach vážky a ukážem ti celý vesmír."

Nemala som výčitky svedomia, že som toho prašivého psa zabila a vykuchala ako prasa, len mi bolo trochu ľúto Margrette. Bola taká dobručká a slepučká, až som myslela že mi nad toľkým jej smútkom praskne srdce. Samozrejme ironicky vzaté. Zavreli ma. My Lorieni se vždy mali dobré väzenia. Bolo mi tam lepšie ako "doma". Rozhodla som sa pracovať na vlastnom tele. Učila som sa bojom, posilovala som a denne som strávila neskutočne veľa času v posilovni. Čo viac som si mohla priať?? Nebol tam nikto kto by ma znásilňoval, iba hlúpe vymleté bacharské hlavy a ich denné ponižovanie. Ibaže neboli predsa od toho platení? Mala som pocit, že jediná ich chápem a predsa som túžila mať ich miesta. Ibaže jedného dňa prišiel do väzenia. Poviedal mi: "Poď so mnou, dostanem ťa z väzenia a budeš mať prácu, bývanie a stravu." Uverila som mu. Predsa jediné čo som chcela, bolo ísť preč. Konečne sa ovlažiť v naších vodách, premeniť sa prirodzenou cestou a nie pod sprchou. Zaplávať si s delfínmi a inými vodnými tvormi. Chýbalo mi mesto a jeho krásy. Farebné domy, neodlupujúca sa omietka- večne vedená k dokonalosti, oblúky okien, či abstraktné lavičky v parkoch. Až vtedy, keď neznámy prišiel s ponukou slobody, som si uvedomila ako je veľa vecí, ktoé mi chýbajú. Ibaže som chcela vidieť aj Margrette. Zaujímalo ma, ako sa jej vodí. Vedela som, že je v blázinci. Zatvorená medzi tými nesvojprávnymi, pri ktorých teraz tak zapadla. Ale aj tak som ju jednoducho musela vidieť. Akoby som potrebovala uľaviť vlastnej duši, že nie je na tom tak zle, ako ostatní hovorili. Bola to koniec-koncov prvá vec čo som po mojom prepustení urobila. Zašla som za Margrette do ústavu pre chorobomyseľných. Sprvu mi bolo ešte horšie. Ona nevyzerala tak zle ako som počúvala..... Vyzerala ešte horšie. Bledú tvár upierala niekam do neznáma a z otvorených úst jej stekala dlhá slina na podbradník ktorý mala zavesený na krku. Mala som pocit, že po sto rokoch som opäť precitla, aby som cítila bolesť a smútok. Skončila tak iba kvôli mne. Nie! Skončila tak kvôli nemu! Okamžite ma napomenul tichý hlások v hlave a ja som ticho k nej pristúpila. Čakala som, že Margrette nebude reagovať a nespozná ma, keď sa jej prihovorím. Ibaže akonáhle začula môj tichý pozdrav, uprela svoje zdravé oči do mojich, tvár sa jej pretiahla v krivom a zlostnom úsmeve a ticho miestnosti narušil jej chrapľavý hlas, ktorý napovedal o tom, že už roky ho nepoužila.
"To ja som mu hovorila nech si užije na tebe. To ja som ho nabádala nato. Ja som mu hovorila o tvojich broskyňovo krásnych prsiach a úzkej mušli...." ani vetu nedopovedala, keď som jej milosrdne zlomila väz. Margrette nikdy nebola v skutočnosti chorá. Všetko to predstierala, lebo prišla o všetok majetok a bola príliš neschopnou postarať sa o seba. Ibaže jej pravda ma zlomila! Mala som si to prv uvedomiť, lebo jej muž vždy nosil na krku jej perlu! Už vtedy ma malo napadnúť, že všetko je iba zástierka a skutočnosť je taká jasná, akou sa ani nezdala.


"Si si istá, že chceš byť so mnou?"
"Áno, tak dlho ako môj život siaha."
...


Opäť mi hrozila basa. Ibaže keby som bola vedela, že by bola pre mňa vykúpením, asi by som si ju dobrovoľne zvolila. Pri úteku ma zajali muži. Boli to miestni žoldnieri, ktorí pracovali na nejaký vyšší pokyn. Zajali mňa a ešte asi tucet dievčat. Nikdy by ma nebolo napadlo, že na Loriene je trh s bielym mäsom od domácich dievčat. Keby sa obchodovalo s cudzinkami, tak by som brala. Ale s domácimi? Však sme takí výnimoční. Všetci.

Chlapi boli hrubí. Nemali nad sebou pevnú ruku, ktorá by na nich dozerala 24 hodín denne, tak prv než nás mali predať druhej skupine si každý uľavil na KAŽDOM dievčati. Za necelú hodinu sa ich na mne vystriedalo hádam 10! Cítila som sa vyčerpaná, akoby som mala práve umrieť. A aj som to chcela. Iba aby bolo po všetkom. Dokonca ani strach nemal na mňa žiaden vlyv. Ten odplával niekam do teplých krajín a ja som bola prázdna. Opäť som bola tou maličkou 15 ričnou žabkou čo bola znásilňovaná nevlastným otcom. Opäť moje svaly neboli nič platné. Z toho obdobia si však pamätám iba jeho. Žiarivo modré oči akoby boli z azúrovomodrého mora, šedivé vlasy spletené do copíkov po stranách a krásne vrásky spôsobené nielen starobou ale aj mimikou. Volal sa Henry. Môj záchranca. Nejaký z radov povstalcov, ktorí riadili na Loriene pod zlým menom. Ale ako mohli byť zlí, keď ma zachránil? Chytil sa mi tváre, akoby som mu niekoho pripomenula a vzal ma preč. Čo najďalej od bojujúcich chlapov. Jeho pokožka bola rovnako azúrová ako aj jeho oči a po jednotlivých šupinách mal strieborné čiary, ktoré vytvárali rôzne vzory. Pripadal mi ako z iného sveta. Rukou som sa mu dotkla líca. Toho krásneho, teraz hladkého líca a on jediné čo urobil bolo, že sa na mňa usmial. Bola to však posledná vec, ktorú urobil. Prehol sa v chrbte a ja som vtedy cítila ako jeho objatie chabne a ja neschopná pohybu klesám do hlbín.


...
"Ako si môžeš byť istá či je to dostatočne dlho?"
"Lebo môj život s tebou je nekonečný."


Prebrala som sa vo veľkej posteli so saténovimi obliečkami a mužom so zjazvenou tvárou nado mnou. Volal sa Amir La Narso a vysvetlil mi kým je. Nechcelo sa mi veru veriť mu, že on je tým dobrým, keďže jeho povesť predbiehala jeho činy a skutky. Ibaže získal si moju dôveru. sám mi vyliečil rany, obmíval ma na tých najintímnejších miestach bez znaku vzrušenia a túžby. Už len vďaka tomuto gestu som cítila k nemu veľkô dôveru a v´dačnosť. Po rokoch nenávisti sa predsa len našiel niekto, kto si zaslúžil obdiv. Ibaže on poznal moju prchkosť a tak sme sa zhodli na jednej veci. A to že odídem.

A ja som aj odišla. Nejakým zázrakom som sa ocitla pri vojakoch, ktorí boli špeciálne cvičení na súboje. Vo svete som našla seba. Stratila som Henryho -aj keď som ho mala sotva 2 minúty- a zanevrela som na svet. Ach, v tomto momente by som aj rada povedala, že som sa stala zatrpknutou starou pannou. Ibaže bola som všetkým, len nie pannou. Najviac som však bola fúriou, nepríjemnou, zlou a zákernou. Mojím plánom bolo iba prežiť, aby som sa raz vrátila na Lorien.... Na miesto kde ma viazalo toľko bolesti. Predsa vždy sa hovorili slová: Tam kde všetko začalo, tam všetko skončí. A ja som im verila! Preto iba čakám na deň, kedy príde čas nato aby všetko skončilo......
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
 
Alice Henry Fitzroy
Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: Iné :: Profily-
Prejdi na: