Hory a les

Orin




*Noby sa lícom opierala o jeho hruď, a tak nemohla vidieť, ako mu na chvíľu tvárou preletel tieň. Mohla by sa do neho naozaj zamilovať? Každý jeho krok bol dopredu vypočítaný a ani raz pri tom nepomyslel na niečo podobné. Vtedy, keď mu dala na výber zvolil si splnenie sľubu. Vedel, že keď bude v blízkosti Serama a Níata bude ju to k nim ťahať, a tak sa poistil jediným spôsobom, o ktorom vedel, že ho Noby neporuší. Svojím sľubom. Keby aj po tej noci chcela d neho ešte odísť ani jeden z nich by sa jej viac nedotkol a ona by patrila len jemu. Chcel ju a od tej chvíle, keď sa dozvedel, že je jednou z nich po nej túžil ešte viac. Dokázala ho pobaviť a vzápätí rozčúliť tak rýchlo, že bol sám prekvapený zo svojich reakcií. Cítil sa v jej blízkosti dobre, keď spolu nebojovali, ale nebál sa ani toho, že by sa sama nedokázala ubrániť, keď stratí sebaovládanie. Bola to silná žena. Porodí mu veľa schopných synov a dcér.
Niečo ťaživé sa mu však usadilo hlboko v hrudi a potom ešte narástlo, keď k nemu Noby zodvihla hlavu a v očiach sa jej zračil úsmev. Jej dôverčivosť a neha ho odzbrojovali. Najskôr si ju chcel udržať od tela, plánoval ju bezostyšne využiť, ale keď sa na neho dívala takto...niečo sa v ňom lámalo a on sa znovu cítil nechránený ako vtedy, keď mal ešte čo stratiť. Nechcel to zažiť znovu. Je sám, vystačí si sám a Noby ako jeho žena ho bude poslúchať. Udrží ju tak ďaleko od všetkého diania ako len bude môcť.* Nemôžem sa hrať na hrdinu, pretože ním nie som. Hrdina by teraz urobil niečo iné...* koniec vety nechal otvorený. Šikovne Noby zobral do náručia a bez toho, aby sa staral či ich niekto uvidí zamieril z jaskyne naspäť do ich izby. Znovu prehovoril až vtedy, keď ju nahú a mokrú zložil na posteľ a obkročil kolenami, aby sa nemohla pohnúť.* Nabudúce si možno rozmyslíš či má zmysel ma zachraňovať, pretože ja sa nezmením, Noby.* zapriadol jej do ucha a potom sa bozkami dostal od jej úst až na bruško, aby pokračoval, kde predtým začal.*

*Umierala od strachu. Jej des z nočného lesa sa menil z fantazírovania na skutočnosť a ich cesta sa menila na horor. Ona nemala horory rada. Bála sa a ani sa to nesnažila popierať. Nie každý bol hrdina, ona teda nebola bezbojácna žena. Preto keď ju postrčil za svoj chrbát, zostala tam skrytá a snažila sa v prvom rade bojovať s vlastným strachom. No ako s ním mala bojovať, keď všade kam sa pozrela videla ďalších a ďalších? Rýchlo sa na jeho pokyn zohla a siahla k jeho nohe, aby zobrala nôž. Cítila sa trochu lepšie, aj keď až tak veľmi nie. Tie tvory boli obrovské, a ona mala nôž. Nôž! Bola doplašená ako srnka. Počúvala jeho slová a dúfala, že dokáže bežať, pretože nohy mala ako z olova. No keď k tomu prišlo, dokázala bežať. Utekala hádam najrýchlejšie za celý svoj život, aj keď neposlúchla a otočila sa. Potrebovala vedieť či bol Charis v poriadku. Práve pre to obzretie si vôbec nevšimla, že jeden z Arathi sa rúti ani nevedel kam a narazil do nej. Spadla, rozhodila rukami až sa vlastným nožom slabo porezala na ruke a následne ho pustila. Skotúľala sa po zemi a vnímala, že jeden z tvorov sa rútil práve k nej. Chcela volať o pomoc, no nedalo sa jej, len sa snažila odšuchtať ďalej, no nevládala sa v tom strachu ani postaviť. Nedobrý povrch ju oškieral, no ona necítila nič len ten ukrutný strach a čosi lepkavé biele, čo sa okolo nej začalo omotávať. Začala sa trhať, snažila sa to dať dole, no ono ju to spútavalo a ona sa tej lepkavej hmoty nevedela zbaviť nech robila čokoľvek.*

Charis



*Pavúčiar rýchlymi pohybmi končatín v okamihu omotal Olíviino telo tak, aby sa nemohla ani pohnúť. Lepkavé vlákno sa jej dostalo aj na ústa, ale len pod nos, takže stále mohla dýchať a sledovať, čo sa okolo nej deje.
Keď zmeravená ležala na zemi začal ju ťahať práve do tej čiernej diery, kde zmizol aj Arathi, ktorý do nej predtým vrazil. Jediným zdrojom svetla pod zemou bola práve pavučina, ktorá v tme matne fosforeskovala a osvetľovala tak sieť navzájom prepletených chdbičiek a tunelov. Vyzeralo to ako nejaké podzemné hniezdo alebo mravenisko dosť veľké na to, aby ním pavúčiar mohol zatiahnuť Olíviu až do veľkej predsiene. Do nej vyúsťovali všetky priechody a zo stropu ako kukli viselo niekoľko podlhovastých zámotkov. Ani jeden z nich sa nehýbal no aj tak v ich tvare bolo niečo známe, pripomínajúce ľudské siluety.
Tvor odtiahol Olíviu po stene až hore a tam ju zavesil presne tým istým spôsobom, takže sa hompáľala pár metrov nad zemou. Ostatné zámotky sa pritom pohli a jeden z nich so sinavou tvárou a zavretými očami sa otočil k nej. Bol to Elek. A zvyšné zámotky tvorili členov jeho skupiny.*

*Jeho odpoveď hodnú chvíľu neprichádzala, vedela, že uvažoval, nad niečím, čo jej nebolo známe. Niektoré veci jednoducho bolo lepšie nevedieť, takže keď sa od nej odtiahol, ani sa nesnažila skúmať čo sa mu mohlo preháňať mysľou. Odniesol ju priamo do postele, ani trochu sa mu nebránila. Rozhodla sa brať si všetko čo jej núkal a čo jej dával. Nateraz, kedy nemusela myslieť na nič, ani uvažovať nad tým čo sa stane až sa Seram dozvie čo sa udialo. Ako bude reagovať až si všimne ich náramnice a pochopí, že Noby sa oddala Orinovi z vlastnej vôle. Nechcela nato myslieť, bola pripravená tým sa zaoberať až sa tak stane a pevne dúfala, že v túto noc ešte na chvíľu s pomocou Orina zabudne na chmáry, ktoré ju mátali. Pocítila pod sebou príjemný povrch kožušinky a zahniezdila sa tak, aby sa jej lepšie ležalo. Neplánovala sa brániť, preto možno nerozumela jeho zovretiu, azda mu dala pocit, že by tak urobila? Natiahla k nemu ruky a dotkla sa jeho mokrej pokožky. Veru v tej teplučkej vodičke mohli ešte chvíľu zotrvať. Nehnevala by sa, ale tak nehnevala sa ani preto čo jej robil. Cítila ako pod ním ožívala a jemne sa prehýbala v chrbte. Nie, ona nechcela aby sa zmenil. Páčil sa jej taký aký bol. Teraz. V tejto chvíli. Živočíšny, mocný a zároveň taký pozorný. Nemala mu čo povedať k tým slovám, ona vedela čo by sa stalo nabudúce a ako by konala. No ani na toto nechcela myslieť. Jediné po čom túžila bol on. Pozvoľne roztiahla nohy, aby ho pozvala k sebe a rukami mu náruživo prechádzala všade kam dočiahla. Prstami sa dotýkala jeho ramien a prechádzala mu po pevných svaloch, ktoré sa mu pod pokožkou napínali pri každom nepatrnom pohybe a z pier jej unikol slastný ston. Teraz celkom pochopila, že mu nedokáže nič odoprieť a že pokiaľ to bude možné, strávi s ním každý jeden večer, ktorý jej ponúkne. Pri ňom, v jeho objatí.*

*Netrvalo dlho a bola omotaná celá, dokonca aj cez ústa, Nemala už nijakú možnosť hýbať sa, len slabo dýchať, pretože to lepkavé vlákno jej nedávalo moc priestoru na pohybovanie hruďou a nadychovanie sa a mohla ešte žmurkať a pozerať sa. No radšej by sa nedívala, pretože to nebol pekný pohľad. Snažila sa trmať, no nepohla sa ani o kúštiček, kým teda nebola proti svojej vôli stiahnutá do čiernej diery, kde to fosforkovalo. Myslela len nato, že teraz zjavne umrie. Rovnako ako ostatní. Oči ju štípali, cítila že sa jej chcelo od strachu plakať a plakať aj začala, keď sa pozrela na zámotok, ktorý sa k nej otočil. Elek! Opäť sa skúsila hýbať, no nič sa nedalo, len sa dívala do jeho zavretých očí a tie jej plakali. Boli stratení. Oni, teraz už aj ona. Elek vyzeral mŕtvy a ona dúfala, že tu nebude zalepená dlho a smrť bude bezbolestná. No aj tak plakala, napriek týmto myšlienkam. Plakala od strachu, plakala pre Eleka.*

Zeon



/toto je odlišné časové pásmo ešte to, čo sa stalo ráno ono to bude dávať zmysel /

*Zodvihol ruku a skupinka Arathi za jeho chrbtom sa zastavila. Na cestu k Orinovej svorke sa vydali skoro ráno, ale po troch hodinách chôdze bolo slnko na oblohe už dosť vysoko, aby sa nemuseli pohybovať v šere.
Zeon si kľakol a rukou prešiel po čerstvo vykopanom hrobe. Pôda bola ešte sypká a jednotlivé hrudy sa mu rozpadávali medzi prstami, takže podvedome zodvihol hlavu, aby skontroloval okolie. Vietor zmenil smer a od východu k nim privial štipľavý dym z ohniska. Bol dosť výrazný, preto sa tábor musel nachádzať blízko. Mohli sa pohnúť ďalej, ale ak sa v blízkosti nachádzal lovec potom to museli skontrolovať a zabiť ho, aby neohrozil svorku. Preto Zeon kývol hlavou dopredu a skupinka sa nehlučne pohla za ním.

Tristan

*Sedel pri ohnisku a čakal, kým Akte nevýjde zo stanu. Mali sa vydať na cestu ešte v ten deň, ale keď pocítil na svojom krku chladnú čepeľ dýky pomyslel si, že nakoniec ani nebude treba chodiť tak ďaleko. Za chrbtom počul charakteristické zavrčanie, ale zatiaľ čo inokedy by ním ten zvuk ani nepohol teraz sa mu telom mimovoľne začal plížiť strach. Keď sa opatrne obzrel cez plece jeho domnienka sa iba potvrdila, pretože za ním stál muž s ohnivo červenými vlasmi a nebezepčne zúženými očami. Zeon. O jeho schopnosti sa nedalo pochybovať. To vrčanie znelo tak zúrivo, že ho doslova ochromilo a to ani Arathi nemusel prehovoriť.
"Nechcem ti ublížiť." prehovoril zdrvene hoci sa snažil o pokoj. Bolo to akoby náhle nebol sám sebou. Zeonova silná osobnosť ho pohlcovala svojím darom.
"Klameš." zavrčal Arathi zúrivo a Tristan pod vplyvom toho tónu na okamih naozaj uveril tomu, že je to tak. Nepoznal Zeona osobne, ale na Altre sa taký dar, aký mal on nedal len tak ľahko utajiť. Jeho chceli starší zabiť ako prvého, ale Zeon mal šťastie, pretože s takým podmanivým hlasom by dokázal presvedčiť aj diabla, aby sa stal anjelom.*

Akte

*Keď bola oblečená konečne do svojho obľúbeného oblečenia, necítila sa už ako taká divoška, ktorá túžila len po tom, aby sa kade-tade predvádzala a ukazovala svoje telo. No už len to jej chýbalo. Takže akonáhle bola vo svojom, rukami si uhladila spokojne šaty a chcela spokojne vyjsť von. Vedela, že po Samakovom tele neostalo ani stopy. Koľká škoda, mohli ho nechať na zemi ako výstraha, že tak skončí každý jeden z Lovcov, ale to chcelo len jej pomstychtivé ja, ktoré vonkoncom neuvažovalo reálne a správne. Vedela, že takto to bolo lepšie, lebo aspoň po jeho tele neostali stopy, jednoducho si mohli Lovci pomyslieť, že to vzdal, alebo sa zaplietol do niečoho čo bolo nad jeho sily. A veruže sa aj zaplietol. No nebyť Tristana, ešte stále by bola priviazaná na reťazi a už aj znásilnená tých odporným prašivcom. Vďačila mu za veľa a nesmela nato zabúdať, aj keď to nemenilo nič na tom, že bola ostražitá voči nemu.
Sluch sa jej podvedome napol, akonáhle začula niečo, čo nesedelo do pokojného ticha. Siahla k dýke za pásom a pevne ju držiac v ruke vystúpila zo stanu. Odhalila rukou záves a zháčila sa. Bol tam jeden z Arathi, no nepoznala ho.* Pusti ho.* Zavrčala zlostne a tiene na tvári sa jej zvýraznili. Nechcela sa už zase premieňať, ale ak by ju nebol spoznal a hodlal ublížiť Tristanovi, nič by jej nebránilo v tom, aby sa premenila a zaútočila na muža. Tristana potrebovala pre ich plán a nemohla si dovoliť aby sa mu niečo stalo.* Ten muž je môj.* Nemohla uveriť tomu čo povedala, ale ak druhému Arathi išlo len o to, aby mal trochu mäsa nazvyš, tak bol na omyle.*

Orin



*Perami sa nenáhlivo obtieral o vnútornú pokožku Nobyných stehien a dostával sa stále bližšie k jej stredu. Rukami jej pridvihol boky, takže sa do nej mohol vpiť ešte lepšie a hlbšie. Z hrdla sa mu vydralo spokojné zavrčanie ako si ju vychutnával na jazyku a vnímal ako sa pod jeho bozkami vlní , až kým sa rovnakou cestičkou nedostal až k jej prsiam. Šúchal sa o ne lícom, ich plnosť a mäkkosť ho vzrušovala, takže o chvíľu pripojil k láskaniu aj ústa a ruky. Navzdory svojej predchádzajúcej nálade bol taký nežný a pozorný ako to len dokázal pri pudovej túžbe, ktorá v ňom narastala. Chcel dať Noby niečo výnimočné za to, ako veľmi sa jej podarilo uspokojiť všetky jeho želania, a tak sa sa prevrátil na chrbát a ju stiahol so sebou, takže teraz sedela na jeho bruchu. Na pokožke pocítil vlhkosť jej tela a okamžite ním prešiel drobný záchvev. Bola pripravená.
Rukami viedol jej boky no od istej chvíle bolo úplne zbytočné naznačovať o čo mu ide. Pozoroval Noby spod prižmúrených očí a rukami jej zašiel do vlasov pričom mierne pohol bokmi, aby sa mu viac otvorila a on do nej mohol preniknúť ešte hlbšie.* Ššš.* tíšil ju a potom skĺzol dlaňami na jej stehná.* Neboj sa, nebude ťa to bolieť.* jeho spočiatku nezrozumiteľné slová začali naberať na význame, keď mu spod prstov začalo vychádzať príjemné teplo. Trvalo len chvíľu a po Nobyných stehnách sa začali smerom nahor plaziť ohnivé nitky. Nepálili tak ako skutočný oheň a čím ďalej zašli tým viac sa začali podobať na akési okrídlené siluety. Orin znovu pohol bokmi, prirazil pevnejšie a so zastonaním sledoval ako sa ohnivé bytosti mámivo ovíjajú okolo Nobyných bokov vyššie a zároveň ako kvapky vody stekajú k miestu, kde boli spojený telami. Bolo to akoby mal náhle tisíc rúk a všetkými naraz Noby hladkal a vnikal do nej. Teraz jeho oheň nepálil, ale hrial tak podmanivo, že musel roztopiť všetky zábrany, ktoré by ešte mohla mať, aby sa mu celkom oddala.*

*Jej telo krásne reagovalo na jeho láskanie a Noby lietala vo výškach z ktorých vôbec neklesala. Bolo to úchvatné a nesmierne príjemné, to ako sa jej dotýkal, ako pozorne hľadel nato, aby ju vzrušil, aby sa mu oddala a podvolila sa jeho hravému dobíjaniu. A ona sa tomu rozhodne neplánovala brániť. To čo robil bolo také lákavé, že chcela okúsiť všetko čo jej núkal.
Ocitla sa na ňom a očká jej len tak hravo zaihrali. Toto sa jej pozdávalo, rozhodne áno! Posúvala sa tak ako ju tlačil a o malú chvíľu ho konečne cítila pri sebe. Prešla ňou vlna vzrušenia a Noby sa rozkošou doslova striasla ako ho pocítila práve tam kde ho chcela mať a predsa stále to bolo málo. Chcela ho cítiť hlboko v sebe. Mala pocit akoby jej čítal myšlienky, lebo v tom do nej vošiel a slastne mu zastonala do otvorených pier. Rukami mu chytila tvár, potrebovala ho cítiť, chcela sa ho dotýkať teraz keď mohla a on jej dával všetko čo si len zažiadal, aj keď nič povedať nemusela. Niečo nezrozumiteľné mu zašepkala do pier a vkĺzla mu jazykom dnu. Láskajúc ten jeho, doberajúc si ho hravo a zároveň nežne. Spýtavo sa odtiahla, vôbec netušila čo mali znamenať tie slová, prečo ju to malo bolieť, ale ani na okamih jej nenapadlo neuposlúchnuť ho. Sledovala ho ako ju držal na stehnách a cítila prúdiace teplo z jeho rúk. Oči sa jej rozšírili, ale vzrušením a nie strachom. Sledovala ako sa jej obrazce dotýkali, ako zachádzali na každé zákutie jej tela a vzrušovali ju. Akoby ho naraz cítila všade a on sa jej dotýkal. Páčilo sa jej to. Vystrela sa a následne zaklonila, vyjdúc mu panvou v ústrety a dajúc na obdiv svoje telo. Znova raz pri ňom strácala hlavu a páčilo sa jej to. Rukami mu prešla po stehnách. Chcela by mu dať to čo aj on jej, no aj keby vedela ako, nemohla ho ochladiť. Panvou vychádzala v ústrety jeho výpadom a z pier jej unikali tiché stony, ktorým sa vonkoncom nebránila a ani sa ich nesnažila zakryť. Ruky z jeho stehien presunula na jeho hruď a dotýkala sa jej s neskrývaným obdivom. Naklonila sa k nemu a jazykom zanechávala po jeho tele vlhkú cestičku.* Chcem ti urobiť tak dobre, ako ty mne.* Hlesla s perami pri jeho uchu a hravo mu chytila do zubov ušný lalôčik a poláskala ho. Rukou sa zaprela vedľa jeho tváre a jemne sa z neho zdvihla. Druhou rukou, ktorú si nechala voľnú práve pre neho, siahla medzi ich telá, ktoré doteraz boli spojené a prstami ho pevne chytila. Pomaly a dráždivo sa ho dotýkala a pohybovala rukou hore a dolu. Vo chvíľach kedy sa to dalo najmenej čakať, ho pustila a prudko na neho dosadla. Z pier jej zakaždým vyšiel hrdelný ston a potom sa zase odtiahla a dotýkala sa ho tak ako aj predtým.* Čo mám urobiť, aby som ťa uspokojila?* Zašepkala, keď na neho dosadla a oči sa jej rozšírili vzrušením. Telo mala ako v ohni a teplo sa jej príjemne rozlievalo po pokožke a spaľovalo ju na popol. Chcelo sa jej kričať rozkošou a zároveň sa smiať.*

Orin



*Nobyne pohyby, to ako sa ho dotýkala a potom ho do seba znovu chtivo vzala v ňom rúcalo všetky zábrany. Pod pokožkou na celom tele sa mu začali objavovať premenlivé tiene a keď po každom dosadnutí zastonal bolo to viac zavrčanie než skutočný ston. Tmavé oči sa mu zúžili na démonie štrbinky orámované ohnivým kruhom, cítil, že sa prestáva ovládať a po Nobynej otázke padli aj posledné zábrany. Odrazu sa pridvihol na lakti a druhou rukou ju pevne chytil za boky, aby na neho chvíľu iba hľadela a nehýbala sa. Usmial sa. Dravo, nebezpečne a ohnivé vzory na Nobynom chrbte na okamih prerástli v plamenné krídla. Spokojne zavrčal a naklonil hlavu do strany pričom sa nosom hravo obtrel o jej krk.* Nebráň sa tomu čím si. Nechaj sa tým ovládnuť. * odrazu bol jeho hlas podmanivo zvodný, keď si špičkou rezáka porezal peru. Z ranky sa okamžite spustila kvapka krvi a za ňou ďalšia. Chcel, aby sa Noby nebránila svojím pudom. V nich sa skrývala skutočná rozkoš divokosti. Nijaké slová, nijaké myšlienky len dotyky a slasť.
Pustil jej boky a namiesto nich si pritiahol k sebe jej tvár. Najskôr sa len skúmavo dotkol jej pier, ale potom na ne zaútočil dravšie.* No tak, Noby. Viem, že to chceš.* zamrmlal a v náznaku jej slabo zahryzol do spodnej pery. Len toľko, aby mu kvapka jej krvi stiekla po jazyku do úst. Rukami ju pohládzal po chrbte až k lopatkám a čakal či bude nasledovať jeho príklad.*

/ sama si to chcela už som raz povedala, že hryzie /

Charis



*Z najtmavšieho rohu jaskyne sa ozvalo podráždené zasyčanie akoby sa práve prebudilo niečo, čo malo zostať spať. Vlákna sa napli a zaprašťali pod váhou mohutného tela, väčšieho než boli siluety pavúčiarov na pozadí lesa. Fosforeskujúce svetlo pavučín sa odrazilo v dvoch tuctoch korálikových očí kráľovnej hniezda. Tučné mäsité telo vydávalo pri každom pohybe nepríjemný mľaskavý zvuk a očividne sa nikam nenáhlilo. Pavúčiarka sa spustila nižšie a zastala na úrovni jedného zámotku, ktorý ukrýval znehybnené telo Arathiho. Ešte chvíľu sa nad ním len tak vznášala, ale potom roztiahla nohy a bleskovo zaútočila. Na bruchu, chránenom ostrými končatinami, sa na okamih objavila ozubená diera, zdroj mľaskavého zvuku. Obrovské telo sa okolo zámotku ovinulo až k nemu celkom priliplo a zo sinavých pier Arathiho unikol ston. Očividne nebol v bezvedomí iba sa nemohol pohnúť a otvoriť oči, keď mu pavúčiarka začala vyžierať vnútornosti. Celé to trvalo niekoľko mučivých minút, počas ktorých Arathi neustále stonal až kým v jeho hrudi neostala prázdna krvavá diera. Elekova kukla bola hneď vedľa, ale pavúčiarku očividne viac zaujal zámotok, ktorý vydával viac života, Olívia.
Teraz mohla z bezprostrednej blízkosti sledovať tie ozubené ústa so zahnutými špicami rezákov prispôsobenými na trhanie. Obrovské nohy sa okolo nej vymrštili pripravené si ju pritiahnuť k sebe, ale práve vtedy jaskyňou prešľahol oheň, ktorý pavúčiarku so škrekotom zahnal do skrýše.
"Odporné beštie." zavrčal neznámy hlas a keď sa plamene okolo neho trochu usadili objavila sa neľútostná tvár orámovaná prameňmi strieborných vlasov, ktoré mu vírili okolo líc. Z dlane jednej ruky mu stále vyšľahávali plamene, ktoré zaháňali pavúčiarov dovnútra jaskyne, zatiaľ čo v druhej držal dýku so zakrivenou čepeľou. Netrvalo dlho a všetky kukli popadali po tom ako svištiace ostrie prerezalo vlákna. Medzi nimi aj Olíviina. Muž teraz stál priamo nad ňou. Chvíľu sa na ňu mračil akoby zavoňal niečo, čo mu celkom nesedelo a potom sa posmešne uškrnul.
"Ale, ale ďalší človek v svorke vlkov?" zasmial sa drsne a siahol k puzdru po ďaľšiu dýku, ktorou jediným pohybom rozrezal zámotok na Olíviiných prsiach, aby ju uvoľnil.
"Níat!" tentoraz hlas patril Charisovi. Vrútil sa do jaskyne celý špinavý a pokrytý nechutným fosforeskujúcim slizom. V okamihu kľačal vedľa Olívie so zmeneným výrazom tváre, ktorý naznačoval úľavu. Pohladil ju po vlasoch a rýchlo skontroloval či je v poriadku, ale vtedy ho Níat chytil za plece a postavil na nohy. " Ešte sme nevyhrali. Na odmenu bude čas neskôr." potisol Charisa so sebou a dýku hodil Olívii. "Pomôž svojim priateľom." zavrčal s úsmevom, ktorý jasne nazančoval, že posledné slovo bolo myslené ironicky akoby vôbec neveril, že je niečo také možné. POtom obaja zmizli v tme, kde sa stiahla pavúčiarka.*

(( Ach jaj zoženieme náhubok ))

*Páčilo sa jej to čo s ním robila, to ako reagoval a ako videla, že sa prestával ovládať. Bolo to ako balansovať na hrane, akoby skúšala kedy stratí vlastnú tvár, kedy to nezvládne a prepadne tomu. On chcel aby sa naplno oddala a ona to isté chcela od neho. A ako videla, tak sa jej to darilo. Počula jeho stony podobajúce sa viac vrčaniu než naozajstným stonom a tiene na pokožke prehliadnuť nemohla. A stále sa jej to páčilo, aj on. Ten jeho drzý úsmev ju úplne dostal a len hravo na neho zavrčala dožadujúc sa ešte viac. Vedela, že sa teraz to mohlo byť nebezpečné zahrávať sa s ním takto, ale už zašla priďaleko a vedela, že niet cesty späť. Ani sa nechcela vrátiť. Slová k nej doliehali cez závoj rozkoše a aj keď im rozumela, nevedela čo od nej čakal. Ona sa ničomu nebránila. Akoby zhypnotizovaná pohľadom sledovala jeho krv na perách a prekvapene na neho vytreštila oči. Čo po nej chcel? Nebodaj aby sa napila? Aby okúsila chuť jeho krvi? Aby ho pohrýzla tak ako on seba a nakoniec aj ju? Ona nemala tesáky, nemohla to urobiť. Na jej tvári sa zjavilo hlboké zamyslenie. Netušila ako mala reagovať a čo v samotnej podstate od nej očakával. Tvár mu chytila do dlaní a skúmavo a zároveň túžobne pozrela na ďalšiu kvapku jeho krvi, ktorá sa mu na perách zjavila. V jej tvári sa zjavili tmavé tiene. Jazykom si oblizla vrchnú peru a váhavo sa k nemu priblížila. Tesne pri jeho tvári oči uprela do jeho očí a zaváhala.* Nemôžem.* Tiene zmizli. Zasekla sa a odvrátila sa od neho. Jednoducho to nešlo. Nemohla. Cukla sebou a odtiahla sa od neho. Mala by odísť. Pokúsila sa z neho vstať.*

((ešte som to trochu upravila tam kde sa mu približovala k perám))

*Ak sa doteraz triasla ako osika, vo chvíli ako sa z tmy vynoril ďalší obrovský pavučí tvor, mala pocit že tam zamdlie. Za celý život rada chodila po vonku a naháňala sa, nebála sa zvierat, nočnému lesu sa vyhýbala a pavúky jej tiež nevadili. No napriek tomu bola len mladá žena a v tej chvíli sa cítila úplne bezbranne. Nebola nijaká superhrdinka, nemala tušenia ako sa z tej kukly vyslobodiť, ako vôbec prežiť. Pri tom čo sa začalo diať potom chcela zavrieť oči, oči z ktorých jej už tiekli potôčiky sĺz od strachu, no nedokázala ich zavrieť. Len s hrôzou a strachom sledovala ako ten pavučiar vyžieral vnútornosti akéhosi Arathi a bolo jej pri tom pohľade na zvracanie. Keby mala voľné ústa, určite by vyvrátila celý žalúdok, takto ju len napínalo a triaslo. Vedela, kričala v hlave sama na seba aby zavrela oči, no ako zhypnotizovaná hľadela na tú dieru až kým sa pavučiarka nepohla k nej. Vtedy si predstavila samú seba s rovnakou dierou a hľadela na tie ostré rezáky, ktoré o chvíľu mali byť v nej. Mala pocit akoby už ani neovládala svoje telo, strach robil svoje a ona mala pocit že sa pociká od strachu. Vlastne keby sa tak aj stalo, pravdepodobne by to ani necítila. Ako sa pavučiarka priblížila, konečne zavrela oči a tak v prvom okamihu ani nevidela ten oheň. Až na zaškriekanie otvorila oči a vystrašene, už ani netušiac čo si myslieť a zmätená z toho všetkého, hľadela na kohosi ohnivého. Padla zakuklená na zem a cítila, ako sa jej zámotok pod náporom noža uvoľnil. Celá trasúca sa začala prudko hmýriť, strhávať ho zo seba a posadila sa, vo chvíli ako dorazil Charis. Nevydala hláska, vlastne ani nemohla, vzala dýku od neznámeho a keď tí dvaja zmizli, štvornožky celá mokrá od zámotku a lepkavá sa priplazila ako k prvému k Elekovi a rozrezala zámotok. Spravila tak aj pri ostatných aby mohli dýchať, no potom sa presunula späť k Elekovi a potriasla ním. Vyzeral akoby ani nežil, nebola si ani istá či dýchal, celá sa chvela a ťažko sa jej vôbec na niečo sústreďovalo, no musela sa upokojiť ak chcela pomôcť aspoň jemu. Napokon nedbajúc na nič si v hlave prehrala všetko o prvej pomoci a skúsila to s umelým dýchaním a skončila plačúc na jeho hrudi.*

/tento príspevok ma zabíjal toľká dilema či sa pociká alebo nie /

Orin



*Nemohol potlačiť spokojné zavrčanie premiešané s rozkošou, ktoré pocítil pri pohľade na tiene pod pokožkou Nobyných líc. Tak je to dobre, áno, povzbudzoval ju v duchu a spod privretých očí sledoval ako sa vpíja pohľadom do kvapky krvi, ktorá mu ešte sále stekala po brade. No tesne predtým než ho stihla ochutnať mu pozrela do očí a odhodlanie sa z nej okamžite vyparilo. Skôr než by z neho stihla zliezť ju pevne chytil za boky a posadil sa, takže mu sedela priamo v lone a jeho hruď sa pri každom hlbšom nádychu obtrela o jej mäkké prsia.* Noby...* oslovil ju chlácholivo a úsmev na jeho tvári naznačoval, že ešte stále cíti vzrušenie, ktoré je odhodlaný prehĺbiť. Dotkol sa jej brady a otočiltvárou k sebe.*Nič sa predsa nedeje. Neubližuješ mi.* Pre Arathi to bolo celkom prirodzené no mal myslieť, že Noby ešte len spoznáva svoj skutočný pôvod. Teraz však už nemohol cúvnuť, pretože druhýkrát by sa mu ju nemuselo podariť presvedčiť. Sklonil hlavu a znovu ju začal láskať, aby v nej prebudil vášeň, ktorej sa v návale neistoty vzdala. Postupoval pomaly, nenáhlivo. Doprial Noby čas, aby si znovu na neho zvykla. Jazykom ochutnával jej pokožku slanú od potu a sladkú od krvi, ktorá mu vytekala z rany na pere priamo na ňu. Chlácholivo ju držal v náručí, ale zároveň jej silným objatím dával najavo, že ju nikam nepustí. Potom jej špičkou rezáka zľahka prešiel po jemnej pokožke tesne pod kľúčnou kosťou, ale neporušil ju. Namiesto toho sa perami obtrel o Nobyne ústa a zanechal na nich stopu vlastnej krvi.* Iba to skús. Len trochu, nemusíš sa báť.* presviedčal ju dráždivo zvodným hlasom, ktorý nemal ďaleko k pokúšaniu, ktorým diabol vábi svoju obeť.*

*Cítila sa ako vtáča lapené do siete. Chytala ju panika a rozkoš šla bokom. Akoby ani predtým nebola. Chcela to vzdať a odísť, ale Orin ju nepúšťal, dokonca ju ešte pevnejšie zovrel. Jasne jej dával najavo, že ju nepustí preč. A čo vlastne čakala? Že ju nechá len tak odísť? Že mu neubližovala? Ale čo ak jej to ubližovalo? Nato nepomyslel? Jednoducho to nezvládala urobiť. Možno prijala skutočnosť, že bola jednou z nich, ale nechcela sa premeniť, chcela ostať v ľudskej podobe. Pokiaľ by to bolo možné, tak navždy. Ani trochu po premene netúžila, stačilo jej, že jej muž sa vedel premieňať, ona nemusela. Podvolila sa jeho nátlaku a dovolila mu dotýkať sa jej. Hlavu mala mierne odvrátenú a na pokožke cítila jeho pery, jeho dych a aj keď nechcela, postupne sa jej svaly uvoľňovali a opäť sa v nej prebúdzala túžba. No jednostaj sa k nej vracala neistota hlavne vo chvíli, kedy ju pobozkal na pery a chcel po nej, aby to skúsila. Chcelo sa jej fňukať, že nechce, ale nechcela aby videl jej slabosť. Doteraz bola vždy taká silná, keď sa jednalo o hocičo, no v skutočnosti ju predstava krvi úplne rozbíjala na márne kúsky a Noby sa takmer znova pokúsila o únik. Ten svoj dráždivý hlas si mohol strčiť za klobúk, vôbec jej nepomáhal. Pozrela sa mu do očí, akoby sa ho pýtala, či to myslí naozaj vážne, ale bola to skôr rečnícka otázka na ktorú odpoveď vedela skôr, než sa mu pozrela do očí. Netušila prečo na ňu tak naliehal a prečo po nej chcel, aby sa zmenila, aby podstúpila toto. Malo to byť lepšie? Vzrušujúcejšie? Načo? Pre ňu to už teraz bolo dostatočne vzrušujúce a nesmierne uspokojivé. Takmer nesúhlasne, ako malé dieťa, zakývala hlavou a keď otvárala ústa pre tichý odpor, jej jazyk sa náhodou dotkol krvi na jej perách. V tom okamihu sa jej v tvári opäť zjavili tiene. Cítila, že sa s ňou niečo deje a zľakla sa toho.*

Zeon



*Prekvapene otočil hlavu tým smerom, ktorým sa k nemu prebíjal ženský hlas plný výstrahy a niečoho tak mámivo známeho, že mu ruka so zbraňou okamžite poklesla k boku. Stuhnutý pozoroval ženinu tvár, ale nevnímal nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo z čepele jej zbrane, iba zmätok v náhle prázdnej mysli. Nikdy predtým v žiadnej situácií nestratil sebaovládanie a nadhľad tak ako teraz. V mĺkvom tichu spod ťažkého dažďového mraku vystúpilo slnko, ktoré rozžiarilo jeho vlasy ako oheň a zafúkal vietor, ktorý zase pohol striebristými prameňmi na ženiných pleciach.
Zeon veľmi pomaly zodvihol ruku a chytil ňou zbraň, ktorú žena namierila proti jeho hrdlu. Nevadilo mu, že sa dotýka ostrej čepele, ktorá mu kedykoľvek mohla preťať pokožku. Namiesto toho sa ju chystal upokojiť hoci vedel aké nebezpečné to môže byť nielen pre ňu ale aj pre neho. Už dlho nepoužíval svoj hlas a nechcel to prehnať.* Neboj sa. Nič mu neurobím a ani tebe. Ty patríš k nám, ako je to možné?* prihováral sa jej chlácholivo, hlasom, ktorý by dokázal upokojiť aj tisícky rozbúrených myslí. Pohládzal ju ním ako vlastnými dotykmi a ukolísaval do bezpečia, ktoré nebolo iba klamom, ale skutočnosťou. Odstrčil čepeľ zbrane a podišiel k nej bližšie.* Kto si?* opýtal sa zvedavo, čo spôsobilo, že jeho hlas mal moc vyvolať v človeku šialenú túžbu uspokojiť jeho zvedavosť odpoveďami, ktoré si žiadal.
Kútikom oka stále vnímal Lovca, ktorý sedel na zemi a zvedavo ich pozoroval, zvlášť ženinu tvár, ktorá ho akoby prekvapila. Zeon vôbec netušil, čo sa tu deje a či ho neklamú zmysly, ale táto žena musela byť Arathi. Cítil to z nej, videl to na nej. Vedel, že teraz mlčať nemôže aj keby chcel. Ženy Arathi boli výnimočné aj v tom, že ako jeidné z ich druhu nemali svojho démona, ale mohli sa meniť celkom prirodzene podľa toho ako chceli. A tak sa jej nemohol prihovoriť v duchu, pretože nijaký démon y ho nepočul.*

Charis



*Z tmavého kútu jaskyne sa niesla ozva škrekotu, vrčania a akéhosi nedefinovateľného zvuku, ktorý pripomínal chrupčivé nárazy čepele o mäkké tkanivá a kosti. Občas temnotu osvetlili výbuchy ohňa a vo vzduchu sa začal šíriž zápach spáleného mäsa. Po niekoľkých minútach sa v jaskynnej sále rozhostilo náhle ticho, ktoré trvalo len pár sekúnd. Nasledoval ho tlmený dupot akoby sa jedným z tunelov blížilo obrovské množstvo rýchlych nôh a vzápätí sa v Olívinnej blízkosti prehnalo celé hniezdo. Pavúčiari si nevšímali kukli, ale mierili v východu. Dvaja najstatnejší jedinci niesli na svojich chrbtoch zmraštené telo mŕtvej kráľovnej a zdalo sa, že až teraz pocítili strach aj oni.
Náhlym tichom sa rozľahol smiech, ktorý nemal ďaleko od skutočného šialeného veselia. V jaskynnej sále sa znovu objavila Níatova vysoká tvár začiernená dymom, ale planúca nefalšovanou veselosťou. Predbehol ho len Charis, ktorý bol rovnako, ak nie aj viac špinavý a očividne unavený. Zbraň odhodil vedľa Elekovho tela a rukou mu prešiel po bledom čele. Našťastie cítil slabý dych, ktorý by inak prehliadol, ale ako Arathi mal ostrejšie zmysly. Níat si nezúčastnene zastal nad Olíviou a pobavene srkol vzduch pomedzi pery.
"Neplač dievčatko tvoj vĺčik sa dá ešte zachrániť." drsne sa zasmial a pokrútiac hlavou venoval svoju pozornosť Charisovi. "Odneste ich do tábora nech sa o nich niekto postará skôr než stuhnú úplne."
"A čo ty?" Charis zodvihol hlavu a sledoval, ako sa mu Níat obracia chrbtom.
"To už nie je moja starosť. Myslím, že som urobil už dosť a toľko dobroty by moja zlá povesť nezniesla." zažartoval ironicky a bez toho, aby sa obzrel vyšiel ráznym krokom z jaskyne.
"Si v poriadku?" tentoraz sa Charis obrátil na Olíviu a skúmavo ju pozoroval zatiaľ čo sa k nim spustili ďalší Arathi z ich skupinky. Prišli o troch z nich, ale stále ich bolo dosť na to, aby svojich druhov pobrali na plecia.*

Akte

*Nemusela čakať dlho. V jeho očiach jasne videla, že pochopil a všimol si kým bola. Ten šok v jeho očiach toho bol jasným znakom a Akte sa na perách mihol drzý úsmev. Ten však veľmi rýchlo zmizol a keď chcela dýku zložiť, jednoducho prišla potreba, ktorá nebola jej a predsa ju prijala za svoju. Akoby mávnutím prútika sa zmenila a cítila, že jej nechcel ublížiť. Normálne by bola drzá a neprimerane odmeraná, ale prehováral k nej tak sladko, že sa nedalo reagovať inakšie, než s pokojom. Ruka jej so zbraňou klesla vedľa jej tela.* Jeden lovec si ma nechal ako trofej pre moju kožu.* Odvetila jednoducho, no aj tak mala nutkavú potrebu vysvetliť mu všetko. Neobvyklé, lebo vlastne to nechcela. Akoby zvádzala vnútorný boj a chcela sa mu vzpierať. Uvedomovala si, že toto nie je prirodzené, ale netušila ako konať. Jednoducho hovorila skôr než myslela.* Som Akte, Lovec menom Samak ma uniesol ako trofej, som poslednou ženou, ktorú nezabili. Do včera noci sa mu páčil môj kožuch, kým mi nepomohol tento muž oslobodiť sa a ja som Lovca konečne zabila.* Dala mu všetky odpovede, ktoré si mohol od nej žiadať a stále nebola spokojná. Najradšej by si zakryla ústa, aby nehovorila, toľká dôverčivosť a aj tak konala opačne. Akoby bola rozdvojenou osobnosťou. Nemohla nič robiť, len sa prizerať tomu ako ňou niekto, alebo niečo manipulovalo.*

*Chvejúc a plačúc nad nehýbajúcim sa Elekom zdvihla hlavu až vo chvíli, ako preťal ticho jaskyne hlasných smiech. Až ju pri jeho počúvaním zamrazilo, no pozornosť aj tak presunula ku Charisovi, ktorý položil ruku na Elkeovo čelo. Sedela ako na ihlách, čakala čo povie a aký bude rozsudok, pretože ona necítila žeby dýchal, zato vnímala jeho bledosť a nehybnosť. Charis však nič nekomentoval, až ten druhý so smiechom dal jej obavám dôvod zmenšiť sa. Neurčito pozrela na Charisa, očakávajúc nejaké potvrdenie, no on hľadel na druhého a tak ona len sedela a studenou spotenou rukou držala tú Elekovu, až kým sa neotočil k nej. Zdvihla k nemu zrak a zachvela sa, no napriek tomu prikývla, že bola v poriadku. Od poriadku ale mala ďaleko, no vždy to bolo lepšie než to čo bolo s ostatnými. Z tejto noci ju čakali nočné mory, pochybovala že najbližšiu noc zaspí. Len sa potichu postavila a rukami si objala plecia, čakajúc až zoberú aj Eleka a než sa pohnú preč, smerom k táboru.*

Orin



*Noby bola stále napätá no aj keď ju svojím láskaním dokázal uvoľniť, znovu sa všetko vrátilo na začiatok. Pre neho bol život s démonom prirodzený, ale ona sa tomu bránila tým urputnejšie čím viac na ňu zatlačil. Oproti ostatným však bola príliš pozadu. Možno objavila svoju schopnosť, ale to nebolo všetko, čo ju robilo plnohodnotnou členkou ich svorky a druhu. Vedel, že na ňu tlačí, ale inak to nešlo. Niektoré veci musela pochopiť hneď. Trochu sa od nej odtiahol a pozrel jej do očí.* Noby, nemôžeš stáť nohami v oboch svetoch, v tom ľudskom a tom našom. Skôr či neskôr to príde či sa ti to páči alebo nie.* pohladil ju po líci, na ktorom sa objavili tiene po tom ako ochutnala jeho krv. Pudovo ho to vzrušovalo, ale napriek svojej povesti nechcel byť násilný. Namiesto toho sa položil naspäť na chrbát a jazykom začal oblizovať krv, ktorá mu vytekala z pery. Stále mal však niekoľko pramienkov na brade a hrudi.*

Zaon



*Spomenul si na hrob, ktorý ho sem priviedol a o slovách Akte nemal dôvod pochybovať. Nečudoval by sa keby jej ten Samak chcel urobiť niečo oveľa horšie než si ju len držať ako svoju trofej. A ten druhý lovec? Obrátil sa a videl ako muž vstáva po tom, čo znovu nadobudol rovnováhu. Aj podľa toho, ako rýchlo sa mu podarilo spamätať bolo Zeonovi jasné, že jeho duch musí byť dosť silný.
Dobre, nemá teda dôvod neveriť tomu, čo sa tu stalo, ale prečo by Lovec pomáhal práve Arathi, aj keď to bola žena? Práve kvôli tomu by ju mal chcieť zničiť. Cítil, že je tu ešte niečo, čo mu Akte nepovedala. Ako jej mal však povedať, že mu môže veriť, keď by to potom urobila aj tak , a to len kvôli jeho hlasu? Nezaslúžil by si skutočnú dôveru, preto sa rozhodol nevyzvedať. Namiesto toho odstúpil o pár krokov dozadu a spýtavo nadvihol obočie. Chcela Akte zostať tu alebo ísť s ním. Nemienil však pred Lovcom prezrádzať, kam má namierené, ale jedno vedel celkom isto - Akte pri ňom nechať nemôže. Stále ešte prekonával zmätok a prekvapenie. Jej existencia teraz niesla nový význam a to nielen pre neho, ale aj pre zvyšných členov svorky.
Vedel, že tým veľa riskuje a nechcelo sa mu jej blízkosť opúšťať tak skoro, ale namiesto toho urobil presný opak. Dal jej príležitosť rozhodnúť sa bez toho, aby ju ovplyvňoval.

Tristan

*Len čo sa Zeon vzdialil opadla aj sila jeho hlasu, ktorú doteraz cítil v mysli. Stále zo seba striasal posledné zdrapy strachu, ktoré mu napatrili, ale vnukla mu ich oveľa mocnejšia sila. Potom obrátil tvár k Akte a chvíľu si ju skúmavo premeriaval no nebolo jasné na čo myslí. Či na to, ako sa ho zastala alebo na to, že práve nadchádzal čas ich rozlúčky.* Choď s ním. * prehovoril napokon znovu pokojne a siahol k dýke, ktorú si zastrčil do puzdra. Na každý pohyb vynakladal minimum námahy až sa zdalo, že nič nemôže byť ľahšie a jednoduchšie.* Zavedie ťa k Orinovi a jeho svorke. A ak nie k nemu, tak potom k Seramovi. Teraz už vieš o príchode Starších, môžeš s tou informáciou urobiť to, čo považuješ za najlepšie.

*Bola neistá sama sebou a aj keď sa snažila upokojiť, jednoducho nevedela ako nato. Chcel po nej niečo, načo jednoznačne nebola pripravená. Ibaže ak si dobre pamätala, chcela urobiť niečo, čo by ho bolo uspokojilo. A on si to vyžiadal. Ostala na ňom sedieť a dívala sa na neho s nepokojom v tvári. Váhala, na jednej strane jej ja nahováralo, nech sa nebojí a nech to urobí, na druhej sa zase obávala toho rázneho kroku. Potvrdil jej to, čoho sa naozaj bála. Nemohla tak dlho stáť na oboch brehoch, lebo to pomaly ale isto prichádzalo. Zúfalo zaúpela a naklonila sa k nemu vyžadujúc si jeho objatie. Oprela sa o neho a tvár si ukryla pod jeho bradou.* Daj mi chvíľu.* Prosila ho a zatvorila oči. Potrebovala si utriediť myšlienky, ktoré v nej vírili ako splašené a jednoducho nevedela čo z nich si vybrať. S rukou na srdci si priznala, že mal pravdu. Áno, mal. Nemohla sa tomu stále brániť, ibaže čo s tým, keď nebola pripravená? Necítila sa tak. Ale nezačala s tým sama? Mala sa vzpierať niečomu, čo bolo jej prirodzenou súčasťou, aj keď si nato ešte nezvykla? Možno bol práve toto ten krok, ktorý musela podstúpiť, aby to prišlo a ona sa stotožnila so svojou podstatou. Zdvihla hlavu, aby sa mu pozrela do očí. Vždy keď sa na neho pozrela, chcelo sa jej cúvnuť. Videla ako moc to chcel a ona sa zdráhala. Tvár mu prikryla dlaňami a pomaly ho pobozkala. Aj keď si z pier zlízal krv, stále cítila tú kovovú chuť a tvár jej opäť prelínali tiene.* Pomôž mi.* Zašepkala napokon slová, ktoré boli zároveň verdiktom a ona sa rozhodla urobiť tak ako chcel. Len potrebovala pomôcť. Od neho. Chcela späť to čo jej dával, chcela opäť plávať na vlnách vášne a oddávať sa neskonalej rozkoši.* Miluj sa so mnou tak ako so svojou ženou. Miluj sa so mnou tak ako so ženou Arathi, prosím.* Obávala sa toho čo tie slová znamenali, ale už sa rozhodla, chcela to urobiť. Stála na okraji priepasti a len čakala kedy ju postrčí a pýtala si jeho vášeň a nespútanosť.*



Akte

*Akonáhle od nej odstúpil a bol chvíľu ticho, pochopila, že jej dal voľnosť. Zastrčila si dýku za pás, kde mala zavesený aj dlhý bič a trochu sa uvoľnila. Prestúpila z nohy na nohu a stále trochu nervózna z toho čo sa stalo sa poobzerala vôkol seba. Svoju pozornosť venovala viac Tristanovi, než neznámemu, ale stále bola naďalej v strehu, ak by náhodou chcel urobiť zase niečo nečakané.* Dobre. Ako sa potom spojíme?* Vedela, že pôjde s neznámym Arathi a jeho skupinou, ale ešte potrebovala vedieť ako sa dohodnú na najbližšom stretnutí, ktoré jednoznačne bolo potrebné pre ich ďalšiu spoločnú spoluprácu.* Neviem ani kam pôjdeme, takže ako mi dáš potom vedieť kde si a aké máš správy?* Všetko už mala pripravené na cestu, takže ostávalo jediné aby mohla vyraziť. Dohodnúť sa s Tristanom.*

Charis



*Pozorne sledoval Olíviinu tvár no neveril jej. Možno nemala nijaké zranenia, ale v poriadku rozhodne nebola.
Zohol sa a opatrne si vyložil Elekovo nehybné telo na plecia. Aj ostatní Arathi pobrali svojich druhov a po jednom ich vyniesli von z jaskyne. Po pavúčiaroch teraz nebolo na okolí ani stopy a s veľkou pravdepodobnosťou sa už ani nevrátia. Nie potom, čo zabili ich kráľovnú čím zničili najvyšší a najdôležitejší článok v hniezde.
Charis zodvihol hlavu a pozrel sa na oblohu, ktorá bola ešte vždy tmavá. Ťažko bolo uveriť tomu, že to všetko sa odohralo len pred niekoľkými minútami. Níat tam už nebol, ale ako spomienka po ňom zostali ohniská, ktoré im pomohol založiť pred odchodom.* Zostaneme na chvíľu tu. Prehliadneme zranených a aj ty sa upokojíš. Nemalo by zmysel hnať sa takto ďalej.* s rovnakou pozornosťou zložiť Elekovo telo na zem k ostatným z jeho napadnutej skupiny a začal mu odstraňovať z tela posledné stopy po pavučinách. Napriek tomu bola jeho pokožka pokrytá slizom nechutnej zelenkavej farby, ktorý mal na sebe aj Charis.* Tam je voda...* natiahol ruku a ukázal Olívii na prameň vyvierajúci zo zeme.* Zober si niečo, nejaký kúsok látky* natiahol sa po svoj vak a položil ho k jej nohám* a zmy z neho to svinstvo.* Po tých slovách rýchlo zamieril preč a nevšímal si ani ostatných Arathi. Zastavil sa až na okraji ich malého táboriska, kde sa plecom oprel o kmeň jedného zo stromov a chvíľu len tak strnulo hľadel pred seba. Potom si rukou siahol pod košeľu a dotkol sa miesta, kde mal v boku zabodnutých niekoľko drobných zúbkov pripomínajúcich tŕne. Vytrhol prvý z nich a zaťal zuby od bolesti, ktorá mu vzápätí zaplavila zmysly. Jeden po druhom ich zo seba povyťahoval a nevydal pritom nijaký zvuk iba čo sa mu ruky trochu triasli.*

*Ako taká mŕtvola, bledá a studená vyšla von a rozhliadla sa po ležiacich Arathi, ktorých tam naskladali ich druhovia. Bolo jej ich ľúto, síce ich nepoznala, no beztak si nepriala ich smrť. No nepohla sa ani k jednému z nich, boli pri nich iní, ona len čakala než Charis zloží Eleka. Potom ho počúvala čo jej hovoril a bez nejakého pokusu znakovania s trasúcimi rukami robila čo bolo treba. Ani si v prvom momente nevšimla že Charis išiel preč, myslela si že len po ďalších dole. Preto otvorila jeho vak, vytiahla kus látky a prešla k prameňu, bola rada že ju nohy poslúchali. Neprestajne sa obzerala akoby čakala z kade sa vynoria, no keď si kľakla ku Elekovi, prestala s tým, len to z neho dávala dole. Niekoľko krát vstala a išla si látku očistiť lebo už bola celá od slizu a až keď bol očistený zostala sedieť a hľadela do jeho nehybnej tváre. Studenú ruku priložila k jeho tvári a potom sa rozhliadla. Všimla si aj Charisa ktorý stál bokom a niečo robil, netušila čo, len tam tak stál. Pozrela späť na Eleka, opatrne si stiahla z tela sveter a položila ho na neho, pošúchajúc mu ramená. Bol tam síce oheň, no aj tak bol taký bledý a bola noc a on sa nehýbal. Jej sveter mu zakrýval len časť tela, no aspoň niečo. Potom sa postavila, zobrala kus čistej látky ktorým ho nečistila, prešla k prameňu a trošku mu ovlažila pery, nechajúc ho už potom odpočívať. Netušila kedy očakávali ostatní že sa preberú, no ona tam nedokázala len tak pokojne sedieť. Obišla ostatných a pomaly kráčala za Charisom, zastaviac kúsok za jeho chrbtom. Až tak blízko si všimla jeho trasúcu sa ruku. Hladké mladé čelo sa jej zamračilo a ona natiahla k nemu ruku. Chcela mu poďakovať, chcela sa spýtať čo si myslí o zranených a chcela byť pri ňom lebo sa bála a ostatných Arathi nepoznala. Lenže ako prišla bližšie, zaujala ju len tá ruka a ona sa naklonila, aby videla čo robil. Tvár sa jej opäť pokrčila a ona k nemu dvihla zrak a najradšej by mu jednu dala po hlave. Prečo nepovedal že je zranený. Prečo sa odsunul na kraj. Aby nikto nevidel že ho niečo bolelo? Naozaj si zaslúžil jednu poza uši, ako dostávali deti keď nemali rozum. Naznačila mu aby ostal chvíľu tam a otočila sa k ohňu. Zdvihla akési drievko, nechala zapáliť jeho koniec a pobrala sa smerom ku kríkom aj so svetlom. Nohy sa jej triasli no napokon sa zohla a chvíľku sa prehrabovala v nízkej tráve posiatej bylinami všakovakého druhu. Napokon sa jej pery roztiahli do úsmevu a pár z nich odšklbla, prešla k jeho vaku, vytiahla nádobu, hodila ich tam a nabrala trošku vody. Drievkom byliny podtrtila, nechala do vody vpustiť ich živiny a potom do vody namočila handričku a vrátila sa späť k nemu, bez opýtania mu ju tam priložila. Bylinky celkom poznala, aj u nich rástli kadejaké a ona trávila veľa času vonku aby poznala načo ktorá slúžila.*

Orin



*Zľahka pohládzal Noby po chrbte a pokojným dýchaním sa snažil ovládnuť túžbu, ktorá mu ešte stále pulzovala v slabinách. Vedel, že má strach, ale v skutočnosti nemala mať pred čím. Boli to len zábrany, ktoré si stanovila ako človek, ktoré jej teraz bránili uvedomiť si svoj skutočný pôvod. Na tom, čo robili nebolo nič neprirodzené a vedel, že stačí, aby to pochopila a aspoň jediný raz precítila. Nepochyboval, že časom sa jej to zapáči. Ten okamih, v ktorom sa všetky zmysly zostria, takže každý dotyk bol ešte výraznejší, zvuky živšie a chuť a vôňa lahodnejšie. Nešlo o premenu, ktorá sa mohla udiať navonok, ale o tú vo vnútri mysle. Bol to len rozum, ktorý sa bránil podľahnúť pudom, pretože tie sa ním nedali ovládať. Možno sa aj Noby bála straty kontroly sama nad sebou, ale bola príliš odhodlaná urobiť mu po vôli, aby sa tým nechala odradiť.
Veľmi jemne ju objal okolo pliec a prevalil na chrbát, takže teraz na nej ležal celou váhou svojho tela. Trochu sa pridvihol na lakťoch, aby jej uľavil a mierne pritom pohol bokmi. Potom znovu, zodvihol Noby ruky nad hlavu, opäť urobil výpad do jej tela a špičkou nosa sa nežne obtieral o jej nos. Hľadel jej pritom do očí, ale ani raz ju nepobozkal držiac ústa v dráždivej blízkosti jej úst, iba občas sa o ne pri pohybe nahor zľahka obtrel. V takejto polohe mohla na svojom tele ešte výraznejšie precítiť každý pohyb, keď sa jej hruďou dotýkal pŕs a spočíval na nej bruchom. Zvolil miernejšie, ale pritom oveľa ráznejšie tempo, takže pri každom vniknutí sa do nej dostal o niečo hlbšie. Hlavu sklonil do ohybu jej ramena a o chvíľu mohla cítiť na pokožke krku jeho bozky. Potom jazyk, ktorým jej prechádzal po najcitlivejších miestečkách a nakoniec rýchle škrabnutie znovu nasledované bozkom, keď z ranky zlízal kvapku krvi.
Trochu sa odtiahol a vo chvíli, keď sa zdalo, že ju konečne pobozká iba obrátil hlavu k vlastnej ruke a sám sa škrabol na pleci. Kvapka horúcej krvi dopadla na Nobynu pokožku k jamke medzi kľúčnymi kosťami, takže sa okamžite sklonil, aby ju zlízal jazykom a znovu ju pritom zľahka uhryzol len tak, aby prípadná bolesť ešte hraničili so slasťou.*