Hory a les

*V tichosti sa prechádza popri lôžkach ranených a pomáha s čím treba. Občasne niečo donesie z inej časti jaskýň, no po väčšinou sa združuje práve tu, na mieste kde je ako tak užitočný, aj keď je to len taký pocit. Skutočne užitočný je Zeon, ktorý ich dokáže svojim hlasom upokojiť, vziať im bolesť a donútiť spať a tak načerpávať potrebné sily. On len tak chodí a robí čo treba, lebo mimo jaskyne by aj tak nemal čo robiť. Samota mu nevadí, je jeho druhým domovom, no napriek tomu sa zdržuje práve tu. Nevšíma si skoro nič a zároveň sleduje celé dianie v jaskyni, pohľad jasných zlatistných očí skrýva pod dlhými svetlými vlasmi. Preto aj keď vojde do jaskyne družka ich vodcu, nezdvihne hlavu, no registruje jej pohyb i to, že sa potichu prihovárala jednému z ranených, ktorý prišiel zo svorky Serama. Počul o nej, no práve pre svoju povahu ju ešte nemal možnosť vidieť a ani teraz nezdvihne hlavu, aby nejako okato obzeral vodcovu družku. Vie sa ovládať a vie ovládať i svoju prirodzenú zvedavosť a tiež vie čo sa patrí, bezohľadu nato, aké zvláštne rozhodnutie vodca učinil tým že spravil z ľudkej ženy svoju družku.*

*Nevedela by povedať ako dlho trávila čas v spoločnosti ranených, nevenovala sa len Elekovi, ale i ostatným, kde ju bolo treba. Pendlovala medzi nimi a keď si všimla, že kýble ktoré boli predtým plné teraz zívali prázdnotou, rozhodla sa, že ich pôjde naplniť. No len jeden drevený kýbeľ dokázala vziať do rúk a pocítila bolesť. Nemohla nič nosiť. Zúfalo sa poobzerala vôkol seba. Nakoniec predsa len bolo jej údelom niekoho osloviť. Najbližšie pri nej stál mladík s krásnymi svetlými vlasmi. Váhala. Doposiaľ ho v tej hore chlapov nezazrela, také krásne vlásky a tvár by si teda rozhodne bola zapamätala, ale ona nechcela obťažovať a váhala aj preto, lebo sa bála. Obyčajný strach zo seba samej.* Ahoj, prepáč, že ťa ruším, ale.. *Prihovorila sa mu šeptom a jej hlas bol tichý a chrapľavý, akoby priškrtený. Pokúsila sa odkašľať si, no keď znova prehovorila nemala moc pocit, že by to pomohlo.* ...kýble potrebujú naplniť vodou a ja som sa chcela spýtať či by si mi pomohol. *To bol teda krásny príhovor, len čo je pravda. Akoby nemala ani štipku odvahy. A po tom ako zistila, že je dôvod, aby sa bála samej seba i toho čo dokáže jej hnev, tú odvahu celkom ukryla hlboko v sebe.* Samozrejme ak nemáš nič lepšie na práci a chce sa ti. *Dodala váhavo. Nechcela nikomu rozkazovať a nie kázať mu, ale keď by bol povedal, že to neurobí asi by bola riadne sklamaná a nakoniec by sa pokúsila vziať ten kýbeľ sama a doniesť ho aj plný vody. A zase to bolo všetko krásne zhodené na jej tvrdohlavosť , či hlúposť. Ktovie či Orin už vie o tom čo som urobila, pomyslela si na okamih. Chlapi vedeli byť rovnako klebetní ako ženy a tu by sa nečudovala keby každá fáma prešla cez všetky uši. Možno aj mladík už vedel čo je zač..* Alebo vieš čo... Nebudem rušiť. *Rýchlo dodala. Správala sa hrozne, ako decko a najradšej by sa veľmi rýchlo spacifikovala preto čo to hovorila, no v takýchto prípadoch, kedy ňou niečo otriaslo, vedela konať unáhlene a nepremyslene. Napríklad ako aj teraz, kedy povedala dokopy tri vety, aj to ich poslednou hneď zrušila a ešte na dôvažok sa obrátila hneď chrbtom a natiahla sa po kýbeľ, ktorý predtým skúšala odniesť, no ako sa sklonila hneď sykla od bolesti..*

Tristan

*Bolesť cítil akoby sa rodila v úplne cudzom tele, s ktorým bol teraz zvláštne prepojený. Striedavo nadobúdal a strácal vedomie oslabený veľkou stratou krvi a potom... stále tu bol niekto, kto mu bránil poddať sa spánku, ktorý ho tak zúfalo zmáhal. Viečka mal ťažké akoby mu ich niekto zlepil dohromady a do vedomia mu vnikol náznak paniky. Musí byť hore, musí, pretože takto nemôže skončiť. Orinovi ešte nič nepovedal.
Z hrdla sa mu vydralo zachripenie, akási zmes pazvukov, ktorá zo všetkého najmenej pripomínala slová, aj keď sa tak veľmi snažil sformulovať aspoň jednu krátku zrozumiteľnú vetu. Akte zajali. Zarkyt má Akte...
To, že sa otvorili dvere a niekto znovu vstúpil do miestnosti poznal len podľa toho, že na obnaženej pokožke pocítil chlad prenikajúceho vzduchu.
"Tu je všetko, čo potrebuješ a priniesol som aj ihlu."
Slová vyslovené hlbokým vrčivým hlasom mu dávali len veľmi neurčitý zmysel, aj keď poznal muža, ktorý sa s ním neodmysliteľne spájal.
Dvere znovu buchli a jemu telom prebehla triaška. Ruky, ktoré sa ho dotýkali boli jemné a očividne sa mu nesnažili ublížiť, ale aj tak ho to vydesilo. Chcel sa odtiahnuť, preto sa primkol bližšie ku stene. Nie, ženu nie. Zastonal a každý kúsok tela sa mu chvel vyčerpaním a námahou ako sa pokúšal dostať ďalej od svojej liečiteľky.*

Zarkyt




*Túžba po krvi vyvierala až z hĺbky Aktinho tela, ktoré sa v jeho objatí neprestalo zmietať ani vtedy, keď ju musel chytiť o niečo pevnejšie. Bola síce silná, ale on bol silnejší a mohol by to kedykoľvek zneužiť. Kedykoľvek.
Namiesto toho prehovoril takým pokojným hlasom akoby mu vôbec nehrozilo zranenie spôsobené Aktinou zúrivosťou. "Musíš sa upokojiť inak ťa tu budem musieť nechať. A ty chceš predsa odo mňa ujsť, nemám pravdu, Akte?* na hrudi cítil teplo sálajúce z Aktinho kožuchu v mieste, kde sa o seba opierali telami ale ruky mal ľadové a pevné.*

*Nijaké prikyvovanie hlavy a to ju desilo. Nesmel omdlieť, pretože to by mohlo znamenať smrť. Nemohol jej umrieť, nehľadiac na to, že ona mu neublížila by sa cítila vinná, že umrel a ona sa o neho nedokázala postarať. Našťastie z času na čas sa snažil niečo vydrať z úst a ona tak vedela že bol pri vedomí.* To nič, dáme ťa do poriadku a potom povieš čo sa deje dobre? *Prihovárala sa mu ďalej, nedalo sa mu rozumieť. Zdalo sa jej že počula meno Akte, rovnako ako v lese, no zvyšok bol príliš nezrozumiteľný a netušila čo jej to chcel povedať. Preto keď sa dvere otvorili a ona mala všetko čo potrebovala, zdvihla hlavu a prehovorila skôr, ako sa dvere zase zavreli.* Hej! *Zavolala aby bola zaregistrovaná.* Možno by ste mali skontrolovať Akte, už v lese volal jej meno. *Navrhla neisto, možno trepala, no za jej kontrolu nič nedal, možno len trochu energie pri jej hľadaní. Ako sa ale dvere zavreli, ona zase venovala všetku pozornosť tomu mužovi.* A sme tu zase sami ako prst, dúfam že ešte nespíš, niežeby mi vadilo si tárať samej, ale radšej by som bola keby mám niekoho kto ma počúva. Čo je tu trochu problém, poviem ti že títo Arathi nie sú moc na ukecaných ľudí a furt frflú alebo majú potrebu ma umlčať. *Tárala a tárala, to jej problémy nerobilo. Zároveň si však uvedomovala, naozaj zreteľne, prečo tam bola. Uvedomovala si aj to, ako sa tisol na stenu a snažil sa jej ujsť.* Tá stena je studená, aj keď máš pravdu, moje ruky nie sú práve najteplejšie. *Mala ich studené, lebo sa bála, že jej tam umrieť. Posunula sa po kolenách viac k nemu, nemal jej kam utekať, bola tam už stena. Hrozilo však, že jej ublíži rukami keď mu bude chcieť vybrať guľku, no nemohla nikoho požiadať, aby ho prišiel držať, pretože bol celý od krvi. Uvažovala čo spraviť. Posledne keď sa rozhodla pomáhať, bolo to Charisovi, odvážila sa pri ňom vyhliecť a dopadlo to tak ako dopadlo. Bála sa že aj toto by mohlo dopadnúť nejako...zle.* Dnes som skúšala chytať ryby? Máš rád ryby? *Nečakala odpovede, ona len tárala čo jej na um prišlo, aby nebolo ticho a zatiaľ do misky liala vodu a trhala bylinky na čo najmenšie kúsočky. Trochu to pomiešala, natiahla sa po inú rastlinku, s drobným žltkavým listom či plodom. Vyzerlalo to hrubšie, neploskaté a zároveň ako list. Niečo medzi tým. Utrela si ruku, nesmela mať m mokré ruky, účinky sa spúšťali s vlhkosťou. Preto suchou rukou chytila žltaký kúsok a podišla až k nemu a voľnou rukou mu prešla k tvári, aby mu potrebnou silou stlačila sánku a pootvorila tak ústa. Nebála sa žeby to nezvládla, bol slabý a kým mu nespôsobovala bolesť, namala pocit žeby sa niečo malo stať. Šikovne mu strčila pod jazyk žltkavý plodo-list a ústa mu pustila. Malo to trochu oslabiť bolesť, jeho výťažky sa využívali u nich na planéte na umŕtvenie bolesti, lenže na to treba viac ako len tie výťažky. Toto ho neuspí do správneho stavu, len mu to oslabí bolesť a vezme trochu zo síl, aby nevládal vzdorovať a neublížil jej. Stále by to však dokázal, keby veľmi chcel, vyzeral na silného chlapa. Preto si pritiahla veci bližšie k sebe a obkročmo sa "posadila" na jeho hruď, aj keď nesedela, len sa držala na kolenách a zabraňovala rukám dostať sa k tým jej. A samozrejme zatiaľ stále tárala.* U nás doma nemáme toľko jaskýň ako je tu, je ich len pár, kde sa často skrývame, lebo počasie je strašne nevyspytateľné. Svieti slnko a zrazu bum, lejak silný ako sprcha. Prejde desať minút a zase slniečko. Ale máme strašne veľa vodopádov v okolí, za niektorými sú miesta, drobné jaskynky, v ktorých sú svietivé kamene alebo staré maľby po predkoch. *Pri rozprávaní mu stiahla kus látky z rany a jednou vlkou čistou mu zotrela krv. Natiahla sa po pinzetu a uvedomila si, ako sa jej strašne trasie ruka a tiež hlas. Pár krát sa zhlboka nadýchla, zohla a pustila sa do naháňania guľky. Nútila sa rozprávať a neuvažovať nad tým čo robila, pretože jej ostávalo nie moc dobre, ako pre ten pohľad tak pre strach že ho zabije svojou nešikovnosťou či tým trasením. Ako sa však dostala do jeho rany, ruka sa sčati upokojila, možno práve preto, že sa bála že pretrhne nejaké nervy.* Keď sa z tohto dostaneš, môžeš mi zohnať niekoho, kto mi premaže spomienky. *Nepatrne sa usmaila, aj keď to by nikdy nechcela aby sa naozaj stalo. Trvalo to nie dlho a guľku našla a vytiahla. Handričku namočila do vody s bylinkami a prešla ňou po rane, tušila že to bude štípať a preto sa jednou rukou prichystala zaprieť do jeho hrude. Už ostávalo ranu len zašiť, čo si nebola istá či nebol väčší problém než to čo robila doteraz. Ona nevedela šiť, akurát tak krížiky a to tu asi ťažko mohal využiť. Ako mala teda zošiť niekoho ranu?*

*Ďalej si mlčky robil svoju prácu, no ihneď periférne zaregistroval, keď sa k nemu pohla vodcova družka. Myslel si, že chce len prejsť okolo, preto keď sa mu prihovorila, nepatrne nadvihol obočie, no to nemohla vidieť, pretože keď sa vzpriamil od svojej činnosti, na tvári už mal úplne pokojný výraz, čakajúci čo potrebovala. A keď začala rozprávať, akosi neisto akoby si myslela že by mohol či chcel odmietnuť, len si uvedomoval, že mal čo robiť aby sa mu kútiky pier nezdvihli do úsmevu. Bola však poriadne rýchla keď rozprávala, ani mu nedala príležitosť prejaviť nejako reakciu a už rušila svoje slová a otáčala sa mu chrbtom. Len prekvapene pokrútil hlavou a pohol sa k nej, aby jej vzal to vedro a druhé do druhej ruky.* Ukážte, aj to urobím. Ani ma to nezaťažuje a mám aj čas. *Usmial sa a uvedomil si, že počul ako sykla bolesťou. Netušil čo jej bolo, no pri ľudskej žene bolo možností asi veľa.* Možno by ste si mali sadnúť ak vám nie je dobre alebo vás niečo bolí. *Navrhol opatrne, nechcel byť drzý ani jej nič kázať, to ona tu bola tá, čo nato mala právo. No on mal zmysel pre česť i držanie so svorkou, uvedomoval si spoje miesto a tiež cítil, že družka vodcu musela byť v bezpečí a v poriadku. Tu jej možno nehrozilo nebezpečenstvo boja, no jej telo ho predstavovalo.* Ja to ponosím, nemusíte si robiť starosti. *Dodal a v rukách držal obe vedrá, nerobilo mu to problémy a nerobilo by mu to, aj keby boli plné vody a on by ich mal držať.*

Tristan


*Panika, ktorá sa ho zmocňovala pri ženiných dotykoch narastala s tým, ako sa mu miestami obnovovalo vedomie. Vytušil, že je jediná, ktorá mu môže pomôcť a on nemohol zomrieť skôr, kým nepochopí význam jeho odkazu. Znovu zachripel niekoľko nezrozumiteľných slov, ale s každým akoby mu z tela unikalo viac sily.
Alebo to boli bylinky, ktoré mu žena vložila do úst a prinútila ho prehltnúť ich. V delíriu pozoroval ako si na neho obkročmo sadla a aj napriek bolesti bol schopný vnímať dosiaľ nepoznaný pocit, keď mu stehnami zovrela boky, aby sa na ňom udržala.
Ohybom lakťa si zakryl tvár, ale bolo to len úbohé gesto, ktorým sa snažil skryť pred jej pohľadom – hanblivá chlapčenská snaha muža.
Chcel ju zo seba zhodiť, odplaziť sa k stene čo najďalej a prepadnúť sa hlboko do najčernejšieho tieňa, ale zároveň si uvedomoval ako veľmi ju práve teraz potrebuje.* Prosím, dosť.* zachripel slabo len čo sa mu dlaňou zaprela o hruď a jeho striaslo nielen od bolesti. Zaťal zuby, keď ho prvé ostré trhnutie v ramene vytrhlo z blaženého bezvedomia. Akokoľvek silné to bolo neodvážil sa ani pohnúť. Svaly sa mu chveli námahou. Muselo to trvať celú večnosť, ale v istom momente sa ostrie bolesti otupilo. Pulzovala mu v rane a na jej okrajoch ako striehnuca príšera ochotná kedykoľvek do neho znovu zaťať zuby. Nebol si istý či sa to už skončilo, ale neodvažoval sa zložiť si z tváre ruku. Jediné, čo ho aspoň trochu upokojovalo bol ženin hlas. Radšej si chcel predstavovať to, o čom rozprávala a nie to, čo s ním robila.*

*Uvedomovala si, ako moc sa snažil niečo jej povedať, niečo veľmi dôležité. No jeho snaha ho oslabovala ešte viac než než oslabený bol a k tomu mu nebolo stále rozumieť.* To nič, povieš mi to potom, už to nepotrvá dlho dobre? *Prihovárala sa mu, stále ho pevne držiac pod sebou, aby ju neudrel alebo nejako inak neodohnal. Pri plnej sile by to určite zvládol bez väčšej námahy, no teraz mala i ona taký drobec prevahu nad ním. Uvedomila si že sa snažil skryť si tvár a netušila prečo, netušila čo sa mu premáhalo v hlave. Bolelo ho to a chcel plakať a hanbil sa? U nich sa tiež hovorilo že muži plakať nemajú. Podľa nej to bolo hlúpe, predsa každý má právo byť smutný alebo prejaviť to, že niečo strašne bolí. Zahryzla si do pery, netušila či mu povedať že sa díva len na ranu, to by ho možno len viac zahanbilo ak sa naozaj snažil neplakať. A možno v tom bolo niečo iné, len ona nevedela čo a tak radšej rozprávala.* Už je guľka preč, nebudem sa ti tam už vŕtať...*Natiahla sa po ihlu a pozrela na ranu. Teraz ľutovala že sa radšej naháňala po vonku a nikdy sa nenaučila vyšívať ako ju nútila mama, aby bola raz dobrou ženou. Raz jej to ukazovala, ale vzdala to rýchlo a radšej utiekla cez okno von.* Mrzí ma to, ale asi ti tam potom ostane jazva. *Prehovorila potichu a nahla sa k rane, aby lepšie videla. Nemuselo to byť predsa dokonalé ako tie maminé výšivky, stačilo keď to poslúži účelu a jazva, no s tým asi nespraví nič. Dúfala že mu už ubrala tá rastlinka na bolesti a pustila sa do zašívania. Dávala pozor no i sa ponáhľala, nechcela ho trýzniť viac než bolo potrebné. Následne sa už len natiahla k obväzu a zošuchla sa z neho, aby ho trošku naklonila na boka mohla mu rameno ako tak obviazať a pri tom ďalej rozprávala.* Vieš ako som ti hovorila o tých vodopádoch? Máme jeden taký obrovský, ktorý ale nie je taký vonkajší, ale je vo vnútri skaly.Málokto sa odváži skočiť, no každý rok na jedny slávnosti sa nájdu odvážlivci a skáču z neho a musia čo najrýchlejšie preplávať cez podvodnú jaskyňu až k vonkajšiemu jazeru aby niečo vyhrali. Väčšinou sú odmenou dievčatá, tri najrajšie ktoré vyhrali takú jesennú súťaž krásy. Volá sa to Princezná jesene. Tak oni s nimi potom môžu stráviť celý deň bez dozoru, čo u nás nieje moc bežné. U nás sú dievčatá do svadby strážené a málokde sa dostanú s chlapcami bez dozoru niekoho staršieho. Ale toto je výnimka. *Dorapotala a zároveň i doobväzovala a opatrne ho položila. Postavila sa na nohy a prešla po deku, aby ho prikryla dekou, keď už nemal tričko, jaskyne neboli najteplšjším miestom. Opatrne mu utrela zaschnutú krv z hrude handričkou a potom ho prikryla.*

*Bola prekvapená, keď nakoniec zareagoval, že jej pomôže. S neskrývaným prekvapením v tvári sa k nemu obrátila a obočie mala vysoko v čele. Najskôr ani nevedela čo povedať a ako zareagovať, preto z nej len vyšiel pazvuk pripomínajúci niečo medzi súhlasom a spokojnosťou, no nakoniec len prikývla, ak by náhodou nebol pochopil čo tým myslela.* Ďakujem. *Usmiala sa na mladíka a prešla k nemu, keď vzal kýble do rúk.* Ak by ti to nevadilo, radšej by som išla s tebou. *Asi vyzerala priveľmi nervózna, preto sa pokúsila o úsmev.* Vieš, už som tu dlho a radšej by som šla s tebou, aspoň by som sa prešla a tak. Ak by ti to malo vadiť, ja budem aj kľudne ticho. *Áno, nutne potrebovala spoločnosť a bola ochotná s ním tráviť čas, i keby mala byť potichúčku ako myška. Ruky si založila za chrbát a len vyčkávala, lebo naozaj nechcela byť vtieravá čo už asi bola, ale ani za svet sa toho nechcela vzdať. Možnosti byť s ním chvíľu. A nezáležalo ani na tom rozkošnom výraze v tvári, šlo len o to, že chcela spoločnosť, bolo jej jedno s kým. A pre jeho smolu bol tou spoločnosťou už len on.*

Nemusíte mi ďakovať. *Poznamenal, veď to nič nebolo ísť po tie vedrá, či by bola zranená alebo nie. No ako pokračovala v rozprávaní, bolo mu smiešno. Vôbec netušil prečo bola taká nervózna z jeho osoby, v samej podstate nad ním mala veľkú moc. Bola to družka vodcu, stačilo by krivé slovo a dopadol by zle. Niežeby sa toho bál a chcel jej pomôcť preto, len mu bolo smiešno z toho, že sa ho pýtala či smie ísť s ním alebo že bude ticho ako nejaká myška.* Nebude mi to vadiť ale budem radšej ak nebudete potichu akoby ste jazyk nemala.*Usmial sa, asi by sa cítil veľmi zvláštne, keby vedľa seba kráčajú a čučia niekam pod nohy. On bol v celku zhovorčivý ak vedel o čom hovoriť,a j keď tu bol zhovorčivý málokto a tak poväčšinou sám mlčal. Zvykol si na to, mimo toho nikdy nebol sám a ak túžil po rozhovore, nemusel preto otvárať ústa. Zaujímalo by ma, prečo je nervózna V halve sa mu ako na zavolanie ozval hlas a on mu musel len pritakať, že aj jeho by to zaujímalo. Je to človek, možno preto, ktovie ako sa sem vôbec dostala. Odvetil v duchu a vykročil s vedrami k východu, hlavu natočil smerom k nej.* Ako sa vám tu páči? *Začal s nezáväznou konverzáciou, asi zo seba dostať otázku ako sa sem dostala a spoznala Orina by bolo drzé.*

Orin




*Nemusel čakať na to, kým bude Tristan schopný rozprávať – ak vôbec ešte niekedy prehovorí, napadlo ho pochmúrne no väčšie starosti si robil o Akte. Prítomnosť princovho poskoka mohla znamenať len jediné.
K nohám mu dopadlo zakrvavené doudierané telo. Muž skončil na kolenách s hlavou zvesenou a rukami zviazanými za chrbtom.
„Stačí,“ zavrčal Orin a v poslednej chvíli zastavil Dorsada, ktorý sa Lovcovi chystal uštedriť nový úder. Pozrel na neho a ústa sa mu už podvedome zmraštili do znechuteného úškľabku. Zohol sa, chytil muža za šticu čiernych vlasov a prudko mu zaklonil hlavu. Dva páry očí sa stretli, ale len tie Orinove sa nesnažili uhnúť. Keď prehovoril v hlase mu okrem prirodzeného vrčania zaznievala jasná hrozba. Nech sa o Arathi hovorilo na Altre čokoľvek teraz konečne dostál svojej povesti. V takej chvíli by ani Noby na ňom nedokázala nájsť nič, čo by sa vzdialene nepodobalo krutosti.
„Sme tu sami, človek. Len sa pozri okolo seba a ukáž mi, kto ti teraz príde pomôcť.“
Dorasad stojaci za Orinovým chrbtom sa drsne zasmial a sledoval Lovcovu tvár ako uhranutý. Už neraz bol svedkom Orinovej pomsty a aj teraz cítil, že sa k tomu schyľuje. Ťažko by niekomu vysvetľoval podľa čoho to poznal. Možno niečo v jeho hlase, v spôsobe, akým sa na muža pozeral. Akoby sa len veľmi ťažko ovládal, aby mu na mieste nevytrhol z hrude srdce.
„Nič neviem,“ zachripel muž a jeho oči striedavo hľadeli raz do Orinových potom do Dorsadových očí.
Orin vtiahol nosom vzduch okolo lovcovej tváre akoby vetril. Nozdry sa mu zachveli a svaly na sánke napli.
„Klameš!“
„Neviem, čo s ňou Zarkyt urobil.“ Rozprávanie bolo pre muža čoraz zložitejšie, pretože Orinove prsty sa mu zarývali do kože na krku tak silno, že keď vstal, potiahol ho so sebou. Muž sa špičkami nôh ledva dotýkal zeme.
„Ale ja viem, čo urobím s tebou.“


Dorsad kráčal niekoľko krokov za Orinom a nemohol inak iba sa spokojne usmievať. Mal pred sebou vodcu, ktorému bol ochotný slúžiť a ktorého bol ochotný nasledovať. Odzbrojeného a spútaného lovca stále držal za košeľu pod krkom a vliekol ho za sebou. Ráznym krokom odmeriaval cestu naspäť k táboru svorky a rozhodný výraz na jeho tvári svedčil o tom, že sa k niečomu schyľuje.
„Arathi!“ zakričal Orin, keď konečne zastavil pred vchodom do jaskyne a rozhliadol sa okolo seba po tvárach, ktoré sa pri pohľade na lovca začali kriviť nenávisťou. Vzduch oťažel akoby sa blížila búrka a niekoľkým najbližším Arathi začali pod pokožkou tancovať tmavé tiene ich skutočnej podstaty. Všetci však čakali a zvedavo načúvali Orinovým slovám. Medzi nimi Dorsad, ktorý sa postavil pri ústie jaskyne, plecom sa oprel o skalnú stenu a s rukami pokojne založenými na hrudi čakal, čo Orin vymyslel. Z vodcovej tváre sálala krutosť, ktorá vyhrávala vojny. Už si myslel, že nikdy nebude jej svedkom, preto tak nesúhlasil s Nobynou prítomnosťou.
„Arathi! Tento muž je našim nepriateľom! Patrí k tým, ktorí pozabíjali naše ženy, bez zľutovania povraždili naše deti a teraz sa chystajú skoncovať s nami raz a navždy!“ Orinova tvár sa roztiahla do úškľabku, ktorý nemal nič spoločné s úsmevom.
„Odo dneška nastáva deň, keď sa hriechy začnú vykupovať krvou a toto je len začiatok! To, čo sme stratili si zoberieme späť!“
Medzi Arathi sa zodvihla vlna súhlasného vrčania. Niektorí do seba začali strkať, pretože podvedome vycítili, čo sa Orin chystá urobiť.
„Prvý, kto chytí nepriateľa získa odmenu hodnú Arathiho!“

Tristan

*Šumenie bolo čoraz výraznejšie a slová sa premieňali na obrazy a tie na predstavy tak rýchlo, že čoskoro prestal rozlišovať kto bol ich pôvodcom. Vodopád klesal do hĺbky, spenené vlny sa rozbíjali o skaly a trieštili do vzduchu v drobných kvapôčkách vody. Zem pod nohami sa mu rozpadávala na kusy uvoľnenej zeminy a kamenia. Balansoval na okraji priepasti, z ktorej ho vždy v pravý čas vytrhlo bodnutie bolesti.
Pomaly, opatrne roztiahol prsty na ruke, ktorou si zakrýval tvár a na malý okamih uvidel obraz ženy, ktorá sa o neho starala. V prítmí jaskyne jej vlasy slabo žiarili, jednotlivé pramene sa krútili okolo šije a mihalnice kreslili na líca odraz tieňov. Konečne z neho zliezla a on si uľahčene vydýchol. Nie preto, že by nedokázal zniesť bolesť, ale preto, že nedokázal zniesť bezprostrednú blízkosť tej ženy.* Musíte pove..povedať Orinovi...* bojoval s temnotou, ktorá sa o neho pokúšala.*..musíte mu povedať, že Zarkyt má Akte.

*Zostala sedieť pri jeho lôžku a uvažovala, či sa z toho dostane. Nevedela to posúdiť, koľko krvi stratil a či mu nejako pomohla alebo len sťažila bolesťou jeho odchod. V duchu sa modlila aby to prežil a neumrel tam, už nekrvácal, guľka bola preč, rana očistená, dúfala že zabojuje o svoj život. Zaregistrovala že na ňu cez prsty hádam po prvý raz pozrel a potešila sa, že vládal otvoriť oči a vidteľne aj čosi málo povedať. Jeho slová však potvrdili to čo volala za Orinom ak ju počul, nech Akte skontroluje kde je.* Myslím že už ju hľadá alebo to už vie. *Povedala tichým hlasom, no možno by sa naozaj mala ísť pozrieť, či ju začul, nechcela riskovať že nie.* Pôjdem za ním aby som si to overila, oddýchnite si, ja sa vrátim. *Pomaly sa postavila na svoje nohy, s obavou sa zadívala na jeho tvár, ktorú si zčasti stále zakrýval a zobrala všetky nepotrebné veci, aby ich vrátila a tiež aby tam nebolo cítiť krv, keby prišiel nejaký Arathi. Pozbierala všetko a rýchlym energetickým krokom zmizla z jaskyne, odložila veci k iným, ktoré boli pred vchodom do časti kde ležali zrenení Arathi. Netušila kde mala Orina hľadať a tak sa vydala len tak jaskyňami na miesta, kde sa zdržovalo dostatok Arathi aby sa bolo koho spýtať. Nerátala však, že keď príde, budú na neho práve všetci upierať oči a bude tam ďalší človek, s ktorých chceli hrať naháňačku. Zastala na vchode jaskyne a vo vnútri jej silno bilo srdce. Bol to človek, no zároveň niekto kto by ich i ju bez váhania zabil. No i tak to jej, človeku, prišlo kruté. Mala dostatok rozumu aby nevydala hláska, aj keď si neuvedomovala, že stála v prichode a to nebolo ktovie aké miesto pred naháňačkou. Keď ona nevedela čo spraviť, kam sa pohnúť a či sa mala ozvať. Zjavne už od toho muža vedel že Akte bola preč.*

Možno nemusím ďakovať, ale chcem. *Váhavo sa na neho usmiala a keď počula, že ani to jej nervózne bľabotanie mu nebude prekážať, len prikývla. Naraz sa tam cítila sama, tak osamelo ako už dlho nie a na chvíľu si spomenula i na civilizáciu. Rada by sa tam ešte niekedy vrátila. Hoci i na jednu noc, trebárs ako taký výlet. Len na pripomenutie si starých časov, či vybaviť si neodkladné záležitosti ako napríklad dať výpoveď v rádiu s tým, že odchádza, či ujasniť, prečo sa neukázala tak dlho, aj keď nič z toho čo by povedala by asi nebola pravda. S najvyššou pravdepodobnosťou veru nie.* Dobre teda, som rada, lebo hoc by som dokázala byť ticho , asi, cítila by som sa dosť čudne.. *Priznala potichu pravdu, že ani jej by to nebolo moc príjemné kráčať povedľa neho a mlčať. Bolo by to dosť trápne ticho a vôbec nie také prirodzené ako keď si dvaja nemajú čo povedať. Otázku ako sa jej tam páči nečakala a preto ju zaskočil.* Uf. *Vyšlo z nej najprv. Pýtal sa celkovo na život s nimi, alebo len tieto jaskyne?* Nuž.. Popravde to tu nie je až tak moc útulné ako to mal Seram vo svojich jaskyniach, no všetci sa snažili, aby sme si jaskyne urobili čo najviac útulné. A ja nie som človek čo si na niečo také potrpí.. *Zamyslela sa, kráčajúc vedľa neho, keď jej pohľad bol trochu zamyslený.* Vlastne, aby som pravdu povedala, je to tu príjemnejšie než bolo u mňa doma v meste, takže sa mi tu páči, i keď sa niekedy cítim sama... *.. ako napríklad aj teraz, domyslela si, no to už nepovedala nahlas. Cítiť sa sama a desiť sa samej seba boli dve odlišné veci, no obe ju teraz trápili a ona nechcela radšej nato myslieť. Vedela, že sa musí naučiť ovládať svoj hnev, ak to bude vedieť, vyhne sa chvíľam ako keď ublížila Torikovi. Dlhovala mu ospravedlnenie, vedela to a vedela aj, že to nepočká, že mu to bude musieť povedať. No nečudovala by sa, keby to nebol prijal.* A tebe? Predtým ste žili inde, kde to bolo? V jaskyniach, či v lesoch? *Ona sa k nim pridala neskôr, nemala možnosť vidieť kde žili. Keď k nim prišla, Orin ju nechal strážiť nejakým Arathi a zatiaľ zvolal všetkých na odchod a doposiaľ sa ho to nikdy neopýtala.* Hm... Nezdá sa ti, že je tu prázdno? *Spýtala sa naraz, keď si uvedomila, že nikde nikoho nevidela a v jaskyniach bolo akési nepríjemné ticho..*

Orin



*Rozhliadal sa okolo seba a pohľad na rozzúrené tváre Arathi v ňom dvíhal vlnu uspokojenia. Cítil, že sú pripravení. Nielen na tento lov, ale aj na poslednú bitku, ktorá rozhodne o tom či vrátia na svoj skutočný domov. Cesta späť neviedla a on sám si nevedel predstaviť ďalšie roky vo vyhnanstve, keď sa zvyšky ich rasy budú zmietať medzi smrťou a živorením. Taký život už nechcel viesť.
Z hrdla sa mu vydralo hlasné zavrčanie, črty tváre skrivené krutosťou a oči žiariace zápalom z neho robili to, čím sa vo vojne medzi dvoma druhmi stal. V tej chvíli by sa nezľutoval nad nikým ani nad ničím.
"Je to len človek.." zasmial sa drsne a potiahol muža bližšie k skupinke rozzúrených Arathi. Slovo človek vyslovil ako tú najhoršiu nadávku - s opovrhnutím hodným skutočného nepriateľa. " Mali by sme mu dať aspoň malý náskok."
Vtedy muža pustil a on zmäteným vystrašeným pohľadom prebehol po najbližšom okolí. Muselo mu byť jasné, že aj s výhodou náskoku je takmer nemožné svorke uniknúť.
"Bež." zavrčal Orin ticho a muž ho poslúchol. Potácavo vyrazil vpred načo sa niektorí Arathi pobavene uškrnuli a čakali na moment, kedy im dá vodca povolenie.*


Dorsad

*Ešte stále stál pri ústí jaskyne a s nemalým uspokojeným sledoval vodcov plamenný prejav. Držal sa v ústraní ako nestranný pozorovateľ s rukami ledabolo založenými na hrudi a s náznakom úškrnku v kútiku úst. Cítil strach, ktorý sálal z mužovho tela. Ten pach ho dráždil na podnebí ako niečo, s čím by najradšej okamžite skoncoval, ale držal sa len preto, že si nechcel nechať ujsť príležitosť vidieť vodcovu družku. Neschvaľoval jej prítomnosť na tomto mieste ani po boku Arathiho, ktorý ich mal doviesť do lepších časov. Keď bol Orin bezohľadný a tvrdo si bral všetko, čo chcel nemusel sa Dorsad obávať toho, že by ich veľké plány mohli zlyhať no s Noby sa aj vodca stal zraniteľnejší hoci sa to snažil poprieť.
Obrátil hlavu do vchodu jaskyne a okamžite zaregistroval Olíviinu prítomnosť. Úškrnok mu prešiel aj do druhého kútika úst, takže vyzeral ako niekto, kto je súčasťou zábavného predstavenia.* Ach, tak tu si. Poď bližšie.* privolal ju rukou, ale neprestal sa plecom opierať o skalu.* Ak chceš s nami žiť potom si musíš zvyknúť, že niečo takéto uvidíš dosť často.* Bolo ťažké povedať kto má krutejšiu tvár, Orin alebo Dorsad.*

*Nevedela čo mala cítiť. Vedela že ten muž nebol dobrý, aj keď bolo otázkou, čo bolo dobro a zlo. Vedela že to bol lovec, čo chcel ubližovať Arathi, ktorí by im inak dali pokoj. Chceli mať nad nimi moc a za to že sa tu ocitol si mohol sám. No i tak sa dívať ako ho zabijú, nepáčilo by sa jej to aj keby to chcel spraviť človek k človeku. Jej vnútorný nesúhlas nesúvisel s tým čím Arahti boli, ale s tým, čo chceli urobiť. Vedela že aj keby sa "o zem hodila" tak by jej názor nič nezmenil, lovec bol v jaskyni a vedel kde teda boli, čo znamenalo jediné, že bol väčšia hrozba. Nikdy by mu nedovolili odísť. S ťažobou vo vnútri, pre nemožnosť zmeniť to čo videla a výčitky že to aspoň neskúša sledovala, ako muž vyrazil. Odstúpila od priechodu a registrovala Dorsada. Mal na tvári rovnakú krutosť ako vodca, za ktorým vlastne prišla. Nepochybne sa dobre zabával a zjavne sa tešil i na boj s lovcami. To jej len pripomínalo, že onedlho skutočne uvidí veľa krvi. Len prešla k nemu a pokrčila čelom.* Ak chceš s vlkmi žiť, musíš s nimi vyť. *Porekadlo s ktorým sa teraz vôbec nestotožňovala a jej tvár to prezrádzala.* To že s vami budem žiť neznamená že musím vo všetkom vidieť to čo vy. Mám svoju hlavu a som...len človek. *Použila slová ktoré vyslovil Orin a ktoré sa jej dotkli.* Nepáčilo sa vám, že ľudia vás chceli ovládať a cítili sa nadradení, no vy sa robíte nadradenými rovnako. *Bola len človek a možno sa nemala ozývať, no ozvala sa, zároveň však nezabúdala nato, prečo prišla. Mala ísť za Orinom, aby odovzdala odkaz.* Zarkyt zajal Akte. To povedal ten muž. *Doplnila s rukami skríženými na prsiach.*

*Pozorne ju počúval, kým rozprávala, neskákal jej do rečí, len uvažoval nad jej slovami. Nikdy nebol v Seramových jaskyniach takže to nevedel posúdiť, aj keď tu si nikto na bývanie nepotrpel. Podstatné boli iné veci, dobrá skrýša, možnosť v prípade potreby niekadiaľ zmiznúť, zákutia keby prišiel nečakný útok a tiež dočasný bezpečný úkrty.* Mne sa tu páči, je to tu dosť veľké takže sa dá zmiznúť a mať pokoj, je to tu dobre skryté pred lovcami a je blízko jazero. *Majú radi vodu a preto práve jazero je to, čo dáva tomtu miestu asi naväčšie plus, teda hneď po dobrej zašitosti.* Bývali sme v jaskyniach aj lesoch. Veľa sme sa presúvali, takže sa to nedá zhodnotiť tak jednoducho. Nikde sme neboli dlho, aby nás neodhalili, keďže...svorka sa živila aj ľudskou krvou. *To jej možno hovoriť nemal, no bola to pravda a ona určite vedela s kým žila, aby ju zbytočne šetril a tiež jednoducho hovoril to čo bolo pravdou a čo mal na jazyku.* Je ti to tu útulnejšie než v meste? *Tieto slová ho prekvapili a nepatrne k nej natočil hlavu, aby pozrel do jej tváre.* Nechýba vám váš pôvodný domov? Určite ste tam mala oveľa viac vecí, možností na bývanie, teplú vodu a všeliake tie...predmety na rozprávanie sa s inými ľudmi na drukom konci planéty a autá a tak...*On to posúdiť teda nevedel, nič z toho mu nechýbalo a nikdy netúžil po týchto ľudksých predmetoch, no aké to bolo pre človeka ocitnúť sa zrazu tu? Netušil. No zaujala ho poslendá otázka, ktorá naozaj bola k veci. V chodbách bolo ticho a naozaj prázdno. Bolo to neobvyklé a zvláštne.* Niečo sa deje. *Prižmúril oči a započúval sa do ticha. Určite sa niečo dialo, inak by to takto nevyzeralo. Nikde nikoho, preto pevnejšie zovrel v rukách vedrá, pripravený v prpade podtrby pustiť von svoje druhé ja, či brániť seba a družku vodcu. V jednej chvíli sa uvoľnená chôdza zmenila na pohyby, ktoré viac pripomínali zviera na love, ostražité a pozorné, keď kráčal ďalej.*

Dorsad

*Nebolo jeho úmyslom zaobchádzať s Olíviinmi citmi jemne. Všetko jemné sa mu priečilo, pretože to bol pravý opak toho, čo sám považoval za dobré. Láskavosť nevyhrávala vojny, nedokázala zastaviť vraha prosbami ani zmeniť krutosť na neškodný hnev.
Prestal sa opierať plecom o stenu jaskyne a postavil sa tak, aby bola pred ním Olívia maličká a bezbranná. Skláňal sa nad ňou, o dve hlavy vyšší a v ramenách široký tak, že keby chcel mohol by ju zadláviť bruškom palca. Čierne vlasy spletené do vrkôčikov mu spadli z pliec a ovisli pri sluchách c jemným cinkaním kovových ozdôb.* Orin sa to dozvedel od toho Lovca.* prehovoril nepriateľsky naladeným hlasom a urobil ešte jeden krok k Olívii. Široké dlane jej položil na útlučké pliecka a potisol ju chrbtom k skalnej stene, o ktorú sa predtým opieral.* A láskavo nehovor o tom, čomu nerozumieš. Nemôžeš vedieť, aké to je byť otrokom.* kruto sa usmial pohladiac Olíviu bruškom palca po líci no v tom geste nebolo nič nežné ani príjemné. Potom sa odrazu prudko otočil a keď zaznel Orinov hlasný výkrik pustil sa spolu s ostatnými Arathi do behu. O chvíľu už cez les bežali v podobe démonov.
Orin zostal na vyvýšenej skale a pozoroval ich, kým sa mu nestratili z dohľadu. Na perách mu pohrával spokojný úškrn a tmavé oči ešte viac potemneli.*

*Pre Dorsada nebolo ťažké poukázať nato, že mal nad ňou fyzickú prevahu. Stačilo aby sa vzpriamil a ona sa so svojou drobnou postavou strácala a musela hlavu zdvíhať poriadne vysoko, aby mu vôbec do tej jeho videla. Bola oproti nemu drobná a bezbranná, nemusel by použiť ani polovicu sily aby jej ublížil či ju zabil. A ona to dobre vedela, toto bolo len akési podčiarknutie skutočností, na ktoré nesmela zabúdať. Sčasti sa ho bála, vedela že ju tam trpel len preto že musel a keby bolo po jeho, dopadla by rovnako ako lovec - mŕtva. Sčasti však vedela aj čosi iné, že strach jej bolo zbytočný a bol aj hlúpy. Mohol ju tu ktokoľvek zabiť, bezohľadu nato či sa bude báť alebo nie, ak sa im pre niečo znepáči, jednoducho ju zabijú. Bol to jednoduchý fakt, s ktorým sa musela naučiť žiť a preto nemala ani dôvod živiť v sebe strach. Pod jeho nátlakom sa ocitla chrbtom na stene, no zrak sklonila len raz.Čelo mala pokrčené a určite by reagovala na jeho slová, no k tomu sa už nedostala, pretože on sa chcel zabaviť lovom tiež. Len trhla hlavou smerom k priechodu kam utekali a kde onedlho dohonia lovca. Útlym telom sa odlepila od steny, vrhla stále zamračenú tvár smerom k Orinovi, no nepohla sa za ním. Vedel prečo prišla a ona tam nechcela ostať, cítila sa tam ako niečo menejcenné a to bolo čosi, s čím musela bojovať tiež. Chcela sa naučiť o seba postarať a to bolo viac než len si chytiť rybu a založiť oheň. Musela čosi zmeniť a vybudovať vo svojom vnútri, čo bolo ťažšie než uloviť rybu, no všetko sa dalo. Bez slova sa teda otočila smerom von a stratila sa v priechode. Dúfala že im lov zaberie dlhšiu chvíľu, pretože vyšla k jazeru, nabrala si vodu a nadrobila do nej pár byliniek. S tým sa zase otočila späť, nad ohňom bylinkovú vodu ohriala a pobrala sa späť za zraneným mužom, dúfajúc, že bude spať, pretože si chcela tiež oddýchnuť. Bola vyčerpaná fyzicky ale i psychicky, hlavne preto že sa obávala, že ho nezachránila. Cestou k nemu zobrala aj nejakú deku, trochu špinavú no tým sa netrápila vošla späť do jeho jaskyne. Misku s horúcou vodou zafarebnou do hneda, ktorá voňala ako bylinkový čaj položila na zem, rovnako ako deku, v dostatočnej vzdialenosti od muža. Trochu sa bála zaspať tam, no mala pocit že Orin ho poznal keď ho nedovolil zabiť a bol tiež slabý. Položila si deku na zem k stene, opatrne sa zložila a prikryla a o niekoľko minút sa konečne ponorila do spánku, hľadajúc v ňom pokoj.

Pokoj však nenašla, alebo aspoň nie na dlho. Nepatrila k tým, ktorý by mali tak tvrdý spánok aby neregistrovali sny, či si ich ráno nepamätali, stávalo sa jej niečo také málokedy, aj to v nej zotrvával buď príjemný alebo nepríjemný pocit po prebudení. Jej terajší spánok sa neskladal z nijakého logického snenia, začal sa na nikde nekončiacej lúke, plnej pestrofarebných kvetov a motýľov, ktoré si lietali všade navôkol, sadali jej na ruky, nos a trepotali farebnými krídlami. Bolo tam cítiť pokoj a bezpečie, v diaľke počula dopadajúci šum vody z výšky, niekde v diaľke bol vodopád, aj keď lúka nemala konca kraja. Ona sa smiala, nevedno na čom, líhala si medzi kvety, motýle pokrývali skoro celé jej telo, videla ich nad sebou, rovnako ako spievajúce vtáky. Bolo to dokonalé a krásne, akoby sa ocitla v najfarebnejšej rozprávke. Sen sa však zmenil, motýle náhle všetky do jedného vzlietli a leteli preč, neostala po nich ani stopa, ani len ten dobrý pocit. NIiečo ich vyplašilo, Olivia si sadala a obzerala sa. Cez lúku sa k nej rútila svorka premenených Arathi, rútili sa na ňu ako na toho lovca. V očiach sa im zračilo jediné, ich túžba po jej krvi. Vyskočila na nohy, cítila aké ich mala ťažké, jej dych sa ešte aj počas spánku neprirodzene zrýchlil. Utekala pred nimi, potkýňala sa, snažila sa im ujsť. Počula ich za sebou, kvety pod ich nohami skončili pošliapané a zničené, bezpečie sa menilo na strach. Sčista jasna sa lúka končila, ona sa potkýnala a letela z výšky, nevedno z kadiaľ. Padala a padala až narazila na hladinu vody, ktorá bola mrazivá a ju triaslo. Ochromilo to jej dýchanie, jej telo, nevládala nimi premrznutá hýbať. A predsa zvuk Arathi, ktorý skákali do vody za ňou ju nútil hýbať rukami, štverať sa na breh a premrznuto bežať ďalej. Mala pocit, že niekde v diaľke počuje Elekov hlas, že jej chce pomôcť, no jeho hlas sa mení na výkrik bolesti, niekto mu ubližoval. Chce sa otočiť, zastaviť, no nedá sa jej to, jej telo ďalej beží a oni su bližšie. Po bledej tvári jej stekajú slzy, vráža do niečoho veľkého a teplého, niečoho čo ju sťahuje do stromu. Počuje ako svorka prebehla okolo, akoby ju nezacítili a ona sa trasie. Cez zaslzavené oči nič nevidí, žmurká a keď sa konečne môže pozrieť, vidí ako sa jej okolo zápästí, rúk, tela obvíjala ohnivá rastlinka, kreslila po jej tele obrazce a ohrievala. ju. Zozadu ju objímajú akési ruky, neotáča sa, vie komu patria...

Oliviino telo sa po neustálom prehadzovaní z nočnej mory konečne schúli pod dekou do klbka, aj keď na lícach sa jej trblietajú zvyšky sĺz.*

*Neodvážil sa dýchať hlasnejšie. Nozdrami do seba vťahoval vzduch presýtený zemitou vôňou jaskyne a neurčitými stopami po krvi, ktoré sa šírili z kúta miestnosti. Ležal tam muž, ktorého tvár mu bola možno známa, ale podľa pachu nepochyboval, že nepatrí k Arathi o nič viac než dievča ležiace na druhej strane.
Nepokojne sa prehadzovala zo sna a on len čakal na vhodnú príležitosť, aby sa k nej mohol priblížiť, zasiahnuť, ale vlastná nedôverčivá povaha ho vždy zavrátila dozadu. Nikdy predtým si toľko neželal odísť a zároveň zostať akoby bolo dievča jeho najväčšou slabosťou a zároveň malo niečo, čo mu mohlo pomôcť.
Keď sa prebrala zacítil jej smútok a strach ako ťaživú hustú vôňu. Tá ho inokedy vzrušovala, ale jej slzy ho miatli. Nemal s nimi žiadne skúsenosti.
Hlasnejšie sa nadýchol, aby ju upozornil na svoju prítomnosť a potom vystúpil z hlbokého tieňa. Obzrel sa na muža, ktorý tvrdo spal telom takmer pritisnutý k stene akoby sa chcel včleniť do sivého kameňa.
Pomaly pristúpil k dievčaťu, uprene jej hľadel do očí a nehlučný spôsob chôdze akoby jej naznačoval, že je tu potajme, že by tu vôbec nemal byť.
Prišiel k nej tak blízko až cítil horúčosť sálajúcu z jej tela. Opatrne ju prekročil a ľahol si tak, že sa jej schúlené telo ocitlo vedľa jeho boku.*

Orin




*Cítil rovnakú nutkavú potrebu rozbehnúť sa za korisťou, ktorá nevychádzala z jeho ľudskej, ale zvieracej podstaty. V takýchto chvíľach si najzreteľnejšie uvedomoval démonovu silu, ktorá mu prúdila žilami zmiešaná s obyčajnou krvou. Bolo to vzrušenie, ktoré ho nútilo dýchať rýchlejšie, nenávisť ho zožierala spomienkami na všetky príkoria, ktoré si ich druh vytrpel, ale najviac zo všetkého ho ničila bezmocnosť. Zarkyt mal Akte a bolo len otázkou času, kedy ju použije proti nim. Musel veľmi dobre vedieť, že nijaký Arathi nezostane stáť v ústraní, keď žene ich druhu hrozí nebezpečenstvo. Po tom, ako ich Lovci takmer všetky vyvraždili sa ochraniteľský pud Arathi ešte zvýšil.
Odrazu ho prepadla silná potreba vidieť Noby. Dotknúť sa jej, označiť ju svojím pachom, vziať ju a odniesť tak ďaleko od tohoto miesta ako to len bolo možné. Vedel, že čas rozlúčky sa blíži a to mu bralo odvahu. Navonok pôsobil ako silný muž, dokonalý neúprosný vodca, ale pravdou bolo, že netušil ako znesie druhú najväčšiu stratu vo svojom živote.
Otočil sa na päte a zamieril do vnútra jaskýň. Neprešiel ani pár krokov a jeho želanie sa pred ním zhmotnilo do skutočnej Noby. Po jej boku stál Arathi, ktorého poznal a nemal s ním problém, ale v danom rozpoložení mysle ho aj tak vnímal ako svojho nepriateľa.* Noby, musím s tebou hovoriť.* prehovoril vážne a črty tváre sa v prítmí jaskyne zdali ešte tvrdšie.*

*Trvalo hodnú chvíľu, kým si jej myseľ uvedomila kde je, že všetko čo sa jej zdalo bol sen. A predsa keď pocítila ako jej jedna z kvapôček prešla po líci a kvapla na deku si spomenula na to, prečo plakala. Nebolo ani tak zo strachu ktorý cítila, ako preto, že sa bála o Eleka. Jej vnútro sa chcelo zdvihnúť a ísť sa pozrieť či sa už neprebral, či bol v poriadku, zbaviť sa ťaživého pocitu na duši. A tiež si priala aby tie plamienky a ruky boli skutočné. Boli však len výplodom jej fantázie, zmes spomienok a prianí, ktorým bolo súdené spomienkami aj ostať. Potiahla si deku ešte viac k sebe, keď začula hlasný nádych. Automaticky pozrela smerom k mužovi, no on spal, stále sa tisnúc k stene. Nevedela si to vysvetliť prečo to robil, určite bola studená, no nechcela urobiť nič čím by ho zobudila. Ak však hlasný nádych nebol jeho potom...potom tu bol ešte niekto. Nepatrne pridvihla hlavu a všimla si, ako z tieňa vystúpil Arathi, ktorý jej doniesol rybu. Pery sa jej vytiahli do mierneho úsmevu, ruka rýchlo zotrela zvyšky sĺz, aj keď oči ostali trochu červenšie než boli obvykle. Nebyť toho nádychu, nezačula by, že nebola sama, kráčal potichu akoby sa vznášal.* Ahoj. *Zašepkala najtihšie ako vedela, tušila že ju začuje aj keď len nepatrne pootvorí ústa. Pozorovala ho až kým ju neprekročil a neľahol si vedľa nej. Potešilo ju to i prekvapilo v jednom. Tam vonku nechcel aby sa k nemu približovala, aby sa ho dotkla a držal si odstup a teraz sa vedľa nej zložil. Možno i preto sa nepokúšala k nemu natiahnuť ruku, aby neodišiel a ostal tam s ňou. Posunula sa k nemu len o kúsok, dbajúc nato aby bola čo najbližšie no nedotkla sa ho a neurobila tak niečo, čo by sa mu priečilo. Pokojne mu pozerala do veľkých oči a mlčala. Niečo pre ňu neobvyklé, no mala pocit že sa nepohyboval potichu preto aby nezobudil ju či toho muža, ale preto že tam nemal čo hľadať. Možno im to Orin zakázal, pre pach krvi a aby sa niečo nestalo, no ona sa tým nijako netrápila a ani sa nebála. Mala obavy z iných vecí a v danej chvíli aj o iné bytosti.*

*Bola rada, že sa mu tam páčilo i to, že sa z toho miesta tešil. Tak isto sa tešila, keď videla Orina. To ako miesto na neho zapôsobilo a tak silný pocit jakživ nepocítila. Pocit zadosťučinenia, hlavne preto, že ona pomáhala a s Garom toto miesto vytvorili spoločne. Spolu s ďalšími Arathi, ktorí konali tak ako im povedali.* Som rada, že sa ti tu páči. *Usmiala sa na neho kútikom pravých pier a pritom spokojne prižmúrila oči. A zaujímavé pre ňu bolo i rozprávanie o tom kde doposiaľ žili. Vážne sa o tom s Orinom nerozprávali, takže si to nevedela predstaviť, no asi to bol skôr kočovný život a až teraz jej celkom dochádzal význam dojatia, keď Orin uvidel ako zariadili vnútro jaskýň.* Áno, to viem, že sa živíte ľudskou krvou. *Povedala pokojne, ubezpečujúc ho, že tento „detail“ jej neunikol a i keď to celkom neschvaľovala, nemohla voči tomu nič povedať. Časom sa i ona začne kŕmiť krvou a len sa obávala toho ktorá jej zachutí a ku ktorej ju Orin privedie. Nechcela nato myslieť. Nie, nerobilo to dobrotu. Dobre, že sa postaral o to, aby sa nevenovala viac tým myšlienkam.* Áno, je. *Veselo sa usmiala. Bolo to asi dosť zvláštne, že tu sa cítila dobre a celkom rozumela jeho otázkami a zmäteniu, ktoré sa za tým všetkým skrývalo.* Teplá voda mi nechýba, keď potrebujem o tú sa mi vie postarať i Orin, jediné čo mi trochu chýba je mäkká posteľ. *Priznala sa so smiechom.* No všetko sa dá prežiť a vydržať. Ja som sem neprišla dobrovoľne, ale dobrovoľne som ostala. Za ten čas som si už zvykla žiť bez toho všetkého a je to fajn. *Bez zbytočných prístrojov, ktoré i tak škodia telu, len príroda a jej telo sa tým všetkým zlepšilo. Cíti to, lebo vďaka tomuto nažívaniu má pokojne trávenie, i dokonca menštruáciu. V meste bola v strese, cyklus jej vedel vynechávať i mesiace a potom to dopadlo tak, že zmorená ležala na posteli i týždeň. Neznášala to. V mnohom jej tento štýl života zmenil život k lepšiemu.* Tu som skutočne doma. *Dodala napokon so zasneným pohľadom, ktorý znova precitol, keď si uvedomila, že hľadela do očí Orina. Prekvapil ju, no napriek všetkému jej pohľad znežnel a ona vykročila smerom k nemu. Chytila sa ho za rameno.* Samozrejme... *Obdarila ho úsmevom, no ešte sa obrátila k mladíkovi. * A ďakujem za spoločnosť. *Prehovorila k nemu a nechala sa odviesť Orinom do súkromia.* Orin, čo sa deje? *Váhavo šepla potichúčku a zaklonila hlavu, aby sa mu mohla pozrieť do očí. Aj sa chcela k nemu pritúliť, no obávala sa jeho nálady, v akom rozpoložení sa práve nachádzal a či sa nehneval na ňu.*

*Keď pritakala, že o ľudskej krvi vedela, sčasti si vydýchol. Nešlo o to, žeby to bolo nejaké tajomstvo, no ak by to nevedelo, nemuselo by to narobiť dobrotu a posledné čo potreboval, bolo robiť problémy či ju nejako šokovať, či vyplašiť. Nevenoval tomu však nijaké slová, radšej načúval tomu, čo sa týkalo tunajšieho života a toho v meste. Pri slovách o teplej vode sa usmial, toto ho nenapdalo, aj keď to bolo skutočne logické. Orin jej ju mohol ohriať kedykoľvek sa jej zažiadalo, na teplotu ktorá by jej vyhovovala.* Skúste si naskladať na zem viac sena či dék, možno to pomôže. *Zasmial sa, on bol zvyknutý na spanie v rôznych podmienkach, aj keď už v posteli spal tiež, keď si prirodzené potreby vyžadovali pozornosť. No nijako zvlášť mu to nechýbalo, možno práve pretože sa v nich spánku ani nevenoval. Pre neho to bolo nezvykle mäkké a možno trochu zvláštne. Pravdepodobne by k tomu niečo mimo smiechu i dodal, no keď sa pred nimi zjavil samotný Orin, vytušil že rozhovor s jeho družkou končil. Len krátko kývol, pozrel na ňu a usmial sa. I jemu spoločnosť v danej chvíli prospela, nijak zvlášť mu nezvykla chýbať, no bolo príjemné s niekým sa rozprávať len tak. Vedel že bol čas sa stratiť a preto len s vedrami šikovne zmizol v chodbách, aby dokončil čo bolo treba, nabral vodu a vrátil sa späť k raneným, možno po ceste zistil, prečo vládlo vo vnútri také ticho.*

Orin



*Rozlúčil sa s Arathi prenikavým pohľadom a krátkym kývnutím hlavy, ale to bola naozaj posledná myšlienka, ktorú mu venoval. Chytil Nobynu ruku do svojej dlane, pevne ju stisol, ale odmietol jej hneď odpovedať na otázku. Naokolo boli ďalšie chodby s miestnosťami, kde mohli byť Arathi, ktorí sa nezúčastnili lovu a on chcel pre oboch len trochu súkromia.
Rozhodol sa pre jediné miesto, o ktorom bezpečne vedel, že ich tam nebude nikto rušiť a zamieril do jaskynnej sály s jazerom.
Čím dlhšie kráčal tým väčší dojem vážnosti budil. Ťažké myšlienky ho obostierali ako hmotný plášť a ťažili mu nahrbené plecia. Starosti sa nedali zameniť s hnevom, pretože to prvé ubíjalo a druhé dodávalo výzoru tela ilúziu mohutnosti.
Orin pôsobil unavenejšie než kedykoľvek predtým no len čo sa obrátil Noby tvárou v tvár dokázal sa ovládnuť. Chvíľu jej mlčky hľadel do očí, otvoril ústa akoby sa konečne chystal prehovoriť, ale nakoniec ich znovu zatvoril a namiesto toho sa bruškami prstov zľahka dotkol pokožky líc. Cítil jej jemnú, pružnú textúru ako sa mu podvoľovala a hriala tak, že po nej zatúžil viac. Úmyselne si odopieral uvoľnenie akoby skúmal ako veľmi sa dokáže ovládať a či vôbec.
V tichu jaskyne, kde sa ozývalo len šelestivé kvapkanie podzemnej vody pokračoval v hladkaní. Ukazovák na moment pritlačil Noby k perám v mĺkvom geste, palcom prešiel po sánke a prstami druhej ruky sa dostal na šiju, kde ich zaboril do hustých tmavých kaderí.
Zhlboka sa nadýchol a trhane vydýchol, ruky vnorené do Nobyných vlasov sa zovreli v päsť, keď si ju k sebe nečakane silno pritiahol. Lícom sa oprel o temeno jej hlavy, oči zavreté a ramená pevne ovinuté okolo útleho ženského drieku. Preto bolo také prekvapivé, keď prehovoril a namiesto vrúcnosti mu v hlase zaznel neurčitý tón akoby sa kontroloval a uvážlivo volil slová.* Chcem, aby si ešte dnes odišla s Torikom. Je jediný, ktorému verím natoľko, aby ťa sprevádzal. Vrátiš sa naspäť do mesta.