Hory a les

*Keď ju položil na zem, len si vydýchla a hneď za tým zhlboka nadýchla, keď mala svoje telo zase pre seba a mohla sa hýbať ako chcela. Otázka však zostala visieť vo vzduchu, aspoň nejaký čas, než sa jej rozhodol Níat venovať nejakú pozornosť. Odpoveď však nebola presne taká ako ju zaujímala, prečo to urobil, on odpovedal samozrejme tak, že ju prinútil myslieť na veci, ktoré síce v jaskyni prešli jej hlavou, no nijako zvlášť im nevenovala pozornosť. Teraz sa začervenala a podvedome spravila myšací krôčik dozadu, napriek tomu že Níat vytvoril medzi nimi odstup sám aj bez jej pričinenia.* Myslela som to inak. *Vyšlo z nej napokon nepokojne a zrak jej padol na jeho náramnicu. Teraz bola vlastne jeho žena. Znelo to zvláštne, napriek všetkému čo ju čakalo na jej planéte, svadba bez nejakej lásky, s naivnými s nami a rozhodnutím, že tu je všetko na nej. A teraz povedala áno po pár chvíľkach zamyslenia, áno ktoré malo platiť až kým neumrie. Necítila vo svojom vnútri ľútosť, no strach z toho čo teraz malo byť áno. Zdalo sa jej zvláštne myslieť na seba ako na jeho ženu, no i tieto myšlienky sa razom rozplynuli, keď po takých slovách išla jeho košela dole. Prekvapene hnedými očami prešla z jeho tváre na jeho hruď a líca jej začali horieť ešte viac. Nielen preto že si ju vyzliekol, ale i preto že na neho tak okato pozerala. Ani myšlienka, že by si na to mala rýchlo zvyknúť nič z jej pocitov nezmenilo a vzalo jej to akékoľvek ďalšie otázky. Ďalej sa však nepozerala, len čo si uvedomila že on sa tam chcel vyzliecť úplne, prudko sebou šklbla a otočila sa mu chrbtom, taká červená, že sa viac už ani nedalo. Nevedela čo spraviť, späť do jaskýň teraz ísť nechcela no nemohla sa ani otočiť. Jedna jej časť síce bola zvedavá ako vyzeral nahý muž, tá druhá časť však nemienila hlavou otočiť ani za svet. To že k nej ale kráčal zareagistrovala a triasli sa jej kolená, srdce bilo neprirodzene rýchlo. Vyplašene si uvedomovala, že nevedela čo spraviť, ako reagovať, čo po nej chcel. Ako sa dostal tak blízko a zareagistrovala ho pri svojom boku, len privrela oči, no jeho poznámka všetko akosi uvádzala iným smerom, aj keď tie pocity istého ohrozenia sa v nej nestrácali, keď bol tak blízko, cítila jeho teplo a myseľ jej pripomínala, že bol bez oblečenia. Teda napriek tomu, že jej len vyberal niečo z vlasov, sebou nepatrne cukla a zachvacoval ju pocit že by mala niekam cúvnuť, presunúť sa, spraviť čokoľvek, len nestáť. No odstúpil a ona si nehlučne vydýchla, čakala kedy začuje zvuk vody. Keď si bola istá že bol vo vode, nepatrne sa otočila a pozrela smerom k vode, kde teraz nemohla vidieť nič čo ešte nevidela a prešla na jeden z kameňov, kde si sadla.* Umyjem sa...neskôr. *Zošuchla si len topánky a ponožky, strčila nohy do chladnej vody, ktorá ako tak prebrala jej myseľ a zase ich vytiahla na breh aby jej nebola zima. Bola unavená a vedela že voda by jej pomohla aspoň z časti prebrať a zmyť tú krv, zmyť časť toho prekliateho dňa, aj keď bolesť ktorá umlčala jej typické rapotanie zmyť nemohla nijaká voda, len čas. Potiahla si na seba viac plášť a objala si kolená, pozrúc smerom k nemu.* Nebojím sa že ma pohryzieš. *Odvetila jednoducho, s touto konkrétnou myšlienkou sa jej v hlave vynorila aj iná, nad ktorou sa chcela zamyslieť, s ktorou sa s ním chcela podeliť, no nie teraz. Neskôr keď si to poriadne premyslí.* Prečo si to urobil Níat?

*Ako tam len tak stála a dívala sa mu do očí, jej pohľad každým okamihom nežnel. Akoby jej ani nedochádzalo čo hovoril, no to pravda nebola. Vnímala ho každou svojou bunkou tela tak silno, až sa jej to zdalo nemožné. Vtedy si uvedomila jednu vážnu vec. Níat toto nikdy nedokázal. Áno, prechovávala k nemu pocity, ale tak ako sa to preukázalo pred pár minútami, keď bol v blízkosti aj Orin - všetko pohltil on a ona bola sústredená iba na svojho druha.
Ako pocítila na líci jeho dotyk iba privrela oči a naklonila hlavu v ústrety jeho dlani. Na sekundu ju prenikol strach. Boj vodcov. Bála sa čo i len nato pomyslieť, nieto ešte spýtať sa nahlas, ale prečo mala potom strach a hlavne pocit, že v tom boji by sa mohlo rozhodnúť nielen o tom kto bude vodca, ale i či bude ešte stále Orinovou družkou, alebo družkou po zosnulom Orinovi? Ten strach čo ju na tú chvíľu ovládol bol tak bolestivý, že sa jej nepríjemne usadil v žalúdku.* To sa nestane. *Povedala napokon potichu a otvorila oči, aby sa mu mohla pri tom čo povie dívať do tých jeho.* Níat toto nechce. On túži len po jedinom. Vrátiť sa domov a mať pokoj od všetkých a všetkého. Keby bol chcel, spravil by to už dávno. *Navyše toto by neurobil už len kvôli nej - aspoň tak si myslela, aj keď to sa už neodvážila vysloviť nahlas. Naozaj, keby bol Níat taký, mohol to urobiť už skôr, kedy ešte nemal družku... Ale tú teraz už mal a bolo to.. Všetko bolo konečne uzavreté.* Aj keby.. Mne na tvojom postavení nezáleží, Orin. *Ruku mu položila na líce.* Milujem ťa takého aký si. *Kútik pier sa jej jemne nadvihol a ona sa postavila na špičky aby mu dala jemný, nie dlho trvajúci bozk.* Poď, musíš si odpočinúť. *Palcom ho pohladila po líci a spočinula mu ním nakoniec na perách, aby náhodou nepočula žiadne protesty. Svoju pozornosť ešte uprela na Torika.* Ty by si si mal tiež odpočinúť. Držať stráž nado mnou je ťažšie než bojovať proti celej armáde Lovcov. *Trochu to prehnala s tým prirovnaním, ale neubránila sa pobavenému smiechu a vykročila do jaskýň. Prsty mala stále zakliesnené do Orinových. Neponáhľala sa, ani nešla pomaly, hoc nemala k tomu ďaleko, aby sa nerozbehla, len už chcela konečne byť s ním osamote a počuť ako sa za nimi zatvorili dvere, vediac tak, že už nikto a nič okrem nich neexistuje. A tak, keď sa nakoniec ocitli osamote a ona začula ten dlho očakávaný zvuk zatvárajúcich sa dverí, mala ho len pre seba!* Konečne! *Hlesla a okamžite sa mu privinula na hruď a objala ho. Nos mu pritlačila na hruď a spokojne si vydýchla. Toto potrebovala. Byť s ním osamote, cítiť ho a môcť tak spokojne zabudnúť na všetku bolesť.* Si unavený. Mal by si sa ísť umyť. *Natiahla jeho ruku k svojej tvári.* Aj keď teraz už konečne voniaš tak ako by si mal. Prepáč, že mi to tak dlho trvalo. *Dodala s lišiackym úsmevom na perách. Konečne tam bolo to, čo spomínal. Pachy ich dvoch a nikoho iného. Teraz by už ani Akte necítila, ani keby sa bola o Orina obtierala celý deň. Bol len jej a teraz to cítila všade a tak jasne, že sa to nedalo prehliadať.* Dovoľ mi postarať sa o teba.

* V hlave mu stále znelo Nobyno vyznanie lásky a bol to zvláštny pocit cítiť naraz radosť aj výčitky. Uvedomoval si svoju sebeckosť a mal ju na pamäti po celý ten čas, čo na neho hľadela tými doširoka otvorenými očami a nebolo v nich nič naliehavé ani nespokojné. Naozaj jej stačilo, keď ho mohla chytiť za ruku a priložiť si ju k svojej tvári, schúliť sa mu pod ramenom...tá vôňa! Podvedome zavrel oči a ako sa jeho ruky utiahli okolo Nobyných ramien mierne zaklonil hlavu a vtiahol nosom vzduch presýtený jej vôňou. Po líci sa mu skĺzol pramienok jej vlasov a on sa za ním sklonil tak, aby ho pocítil aj na perách.* Nemáš sa za čo ospravedlňovať Noby. Aj keď by som bol radšej, keby k tvojej premene došlo za iných okolností. * prihovoril sa jej zmeneným hlasom, ktorý nemal nič spoločné s Arathim, ktorý sa ešte pred chvíľou prihováral celej svorke. Už nemal dôvod tváriť sa odhodlane a energicky. Bojovnosť z neho postupne opadávala, odlupovala sa z jeho tvrdej kože a odhaľovala skutočnú únavu, ktorá sa skrývala pod ňou. Akýsi šiesty zmysel sa ho stále snažil prinútiť, aby ani pred Noby neukazoval svoju slabosť, ale bolo také príjemné nemusieť sa aspoň na chvíľu o nič starať a nechať sa unášať. V tom momente bol rád, že Torik udržal jazyk za zubami a neporozprával jeho družke celú pravdu o tom, že ak by ho Níat predsa len vyzval na súboj, nebolo by to kto z koho, ale boj na život a na smrť. V jednej svorke nemohli byť dvaja vodcovia či už ako víťaz a druhý porazený, pretože by to príliš narušilo stabilitu a jednotnosť celého spoločenstva. Ale potom ho Noby o niečo požiadala. Čo to bolo? Pomaly otvoril oči a pozrel na ňu.* Dobre.* zašepkal skôr ako si to stihol poriadne premyslieť a pozvoľna zodvihol ruky nad hlavu, aby mu mohla Noby vyzliecť košeľu. Bol ňou taký zaujatý, že sa nedokázal pozerať inam. Chcel sa dívať ako sa o neho stará a potom sa rovnako postarať o ňu.*

https://www.youtube.com/watch?v=bE4OMnvFDOU

*Tak dlho nato čakala, kedy bude môcť pri ňom zabudnúť na všetky chmáry, že naraz ani to nepomáhalo a ona ich mala plnú hlavu. Orin, Níat a jeho bozk, jej nerozhodnosť, ´ktorú už teraz neznášala. Najradšej by vzala Orina niekam za ruku preč a nepustila ho kým by jej city neopätoval, aj keby jeho vyjadrenie malo znamenať poviem čokoľvek, len mi daj pokoj. Pri vlastných myšlienkach sa musela pousmiať. Uvedomila si, že to ich doberanie jej celkom chýba. To keď jej ošťal ruku a ona nešla milšieho slovíčka než zadobený somár. Ten deň kedy sa rozhodol stráviť s ňou čas a nakoniec to bol viac než zaujímavý deň. Zacnelo sa jej dokonca po momentoch kedy jej s tým jeho typickým výrazom v tvári hovoril Cukríček a ona mala chuť skočiť mu do úsmevu a ten úsmev mu vyškriabať z tváre. Áno, dokonca i to jej zachýbalo. Aj to, ako jej doniesol toho odporného úhora a ten hnus. Takéto drobnosti jej chýbali. Či keď ju koketne capol pred zrakmi Arathi po zadku. Už nič z toho sa nedialo a nie že by bola nespokojná s tým aký vzťah teraz medzi sebou mali, ó to veru nie.. Len by si v jeden deň veci ešte zopakovala. Spomenula si dokonca aj nato, že ešte jej dlží jeden deň, kedy jej bude hrať otroka. Oj, keby vedel ako sa na ten deň tešila!
Myšlienky však nechala tak, neskôr im dovolí vyplávať von, ale nie teraz. Nie, keď jej dovolil, aby sa o neho postarala. Natiahla k nemu ruky a zvliekla mu cez hlavu košeľu, ktorá bola presýtená rôznymi pachmi. Aj krvou z jeho zranenia na ramene. Položila mu dlane na holú hruď a dívajúc sa na neho akoby ho videla prvýkrát mu nimi prešla až k tvári. Na sekundu si uvedomila ako nemožne sa asi tvárila a že mlčala pridhlo, váhavo sa usmiala.* Nemusí ťa trápiť pri akej príležitosti som sa premenila. Som rada, že si to nemusel vidieť. *Spomenúc si na bolesť, ktorú prežívala jej stiahlo všetkými svalmi na chrbte. Nie, nechcela aby videl ako moc ju to bolelo. On už mal toho beztak dosť.* Hlavná vec, že už to mám za sebou. *Dodala potichu a naklonila sa, aby mohla perami na chvíľu spočinúť na jeho krku. Cítila slanosť jeho pokožky, ale i krv. Dávala si pozor, aby ho príliš nedráždila a tak i tento počin netrval pridlho, keď už od neho stála zas o krok vzad. Ani na chvíľu sa nepustila jeho rúk, keď už mal košeľu dolu a začala cúvať.* Žiaľ, vodu si budeš musieť ohriať sám, ale ostatné už nechaj na mne. *Rozprávala zatiaľ čo cúvala úzkou chodbičkou na miesto kde mali jazierko. Jej skromný dar jemu pri vytváraní jaskýň.* Stále si to tu nepomenoval. *Nedokázala byť ticho, chcela počúvať jeho hlas, nech mala pokoj od vlastných myšlienok, nech ich mohla ľahšie zatlačiť bokom a nech sa nemusela sústreďovať tak ťažko. Ak hovoril, ony stíchli a ak hovorila len ona, šepkali. V jaskyni pri vode len ostala stáť. Dívala sa na neho a znova musela pustiť jeho ruky, aj keď bez nich sa cítila clekom stratená. Natiahla sa k pásu jeho nohavíc. Pomaly a celkom opatrne.*

*V pravidelnom tempe zaberal ramenami, širokými poloblúkmi čeril vodu, ktorá mu narážala do hrude a ošpliechala tvár. To jediné v ňom dokázalo vyvolať naozajstnú radosť. Ten surový, neopracovaný pocit, na ktorom sa nepodpísali nijaké pochybnosti, pretože toto bolo to, čo naozaj chcel. Nijaké ale. Bodka. Sklonil hlavu k hladine, ponoril si do vody bradu až po ústa a potom sa pozvoľna zoširoka usmial, aby si to Olívia nevšimla. Neprestal sa však na ňu pozerať. Sedela na brehu, chúlila sa do seba akoby ju chcel rozlúsknuť ako lastúru a vysať z nej živé vnútro, čo vlastne aj chcel, ale našťastie svoju krvilačnosť uspokojil v nedávnom boji.
Odpoveď na jej otázku bola jednoduchá, ale zrejme by jej porozumel len on. Vyskúša šťastie? Možno ho pochopí, porozumie, čo mal svojou odpoveďou na mysli. Vystrčil bradu z vody, ale keď to urobil už sa neusmieval. Ako sa tak držal nad hladinou a zdalo sa, že pritom nevyvíja sebeväčšiu námahu, jeho oči nadobudli zvláštny perleťový odtieň spôsobený odrazom svetla.* Urobil som to, pretože si ako ja.* Už ho nebavilo, ako je od nej ďaleko, preto sa položil bruchom na vodu a priplával k Olívii lenivými tempami. Zodvihol ruku a zachytil sa výbežku skaly tesne vedľa jej nohy. * Priťahuješ katastrofy, ale na rozdiel odo mňa sa s nimi nevieš vyrovnať tak účinne.* do výrazu tváre sa mu vkradlo trochu samoľúbosti, ale ešte stále bola vcelku znesiteľná. Horší bol tón jeho hlasu, ktorým akoby sa z nej vysmieval a zároveň hovoril veľmi vážne, takže sa nedalo odhadnúť či sa ju len snaží podpichovať alebo je k nej úprimný. Nikdy nebol na otvorené rozhovory.* Keď som ťa stretol prvýkrát bola si až po uši zamotaná do problémov a to doslova.* spomenul útok pavúčiarov a prechytil sa na druhú ruku, voda zašpliechala o jeho nahé telo a odrazu bol z Olíviinej druhej strany.* Alebo vtedy pri rieke a nesmiem zabudnúť ani na ten hlúpy nápad strkať nos do cudzej vojny.* Pri tej poslednej poznámke sa hranica medzi podpichovaním a vážnosťou veľmi výrazne posunula k vážnosti.* Odišli by sme a ty by si nevydržala ani týždeň, čo mi pripomína, že ťa budem musieť naučiť chytať ryby.* znovu sa uškrnul a sadisticky sa tešil na odozvu, ktorú o chvíľu zrejme dostane. Pohľadom sledoval Olíviinu tvár a striehol, kedy jej výraz nadobudne najskôr tú neprítomnú podobu ako bude nad všetkým, čo jej povedal, uvažovať a potom neprítomnosť zhorí na popol priamo v centre jej hnevu.*

*Usadená na kameni ho sledovala, uvažujúc, aká bola šanca že sa dočká svojej odpovede. Moc tomu ani neverila, čakala skôr nejakú výhybku, nejaké podpichnutie len nie niečo, no niečo normálne. Preto ju prekvapilo keď sa ozval a znelo to normálne, žiadna poznámka ktorá by jej nedala odpoveď. Pozorovala ho ako plával k nej a trochu sa obávala čo spraví, no ako zostal zavesený na kameni, napätie opadlo a ona sa mu zadívala do očí, ktoré boli prirodzene lesklé od vody a vytvárali tak pocit, že v nich mal iskričky. V prvom okamihu si nebola istá ako to myslel s tým, že bola ako on, no keď zaznelo slovo katastrofa, kútiky pier sa jej zdvihli do úsmevu. Už otvárala ústa že zareaguje, no napokon zostala výnimočne ticho, lebo už zistila, že keď skočila do reči, často krát sa nedozvedela ďalšie slová, ktoré mohli prísť. Preto sa zahryzla do pery a čušala, aj keď pri tých spomienkach je trochu trhalo kútikom, no i to sa pomaly zmenilo na vážnejší výraz. Pri tých pavúkoch to bolo zlé, myslela si že Elek umrie keď ho zbadala v tom zámotku, že tam umrie i ona, Charis...spomienka na neho ju znovu bodla niekde hlboko vo vnútri, že si v prvom okamihu ani neuvedomila, že si nahý sadol vedľa nej. Až keď na neho pozrela sa chcela trochu posunúť, no už nemala kam keď sedela na kraji a tak len placho objala svoje kolená ešte viac a s snažila sa myslieť na to, že nesmie pozerať pohľadom nikam dole. Bolesť nebolesť, keď spomenul tie ryby, musela sa zachichotať.* Moc mi to nešlo. Ale skúšala som to prvý raz. *Zasmiala sa a položila líce na svoje pokrčené kolená aby sa mu mohla zadívať do tváre.* Ale budem rada ak ma to naučíš, mám rada rybie mäso, aj keď ty si nevyzeral moc nadšene. Ale bolo to od teba a tvojho démona milé, aj keď, musím povedať že oblizovanie môjho krku dosť šteklilo. *Zachichotala sa, aj keď vedela že by nemala. Zjavne ho tým nepoteší že jej to prišlo vtipné, no keď ju to šteklilo tak čo mala robiť. Ťažko sa mohla báť i smiať.* A mimo toho, nemôžem za to že tie problémy sa na mňa lepia. Ale nemám pocit že na teba sa práve lepia, keby to obrátime, ty si väčšinou ten čo si ma z nich vyťahoval. S tými pavúkmi, v tej vojne...*Bez toho aby sa pozrela na svoje ruky si spomenula na lovcovu zaschnutú krv na jej rukávoch i rukách.* ...i rybu si mi doniesol. *Usmiala sa nežne. Mal vlastne pravdu, furt ju z niečoho musel zachraňovať, keď tak pátrala v spomienkach. Nebránila sa teda jeho slovám, aj keď by to nevidela zrovna tak že ich priťahovala len ona. Veď rieka i pavúky, to sa týkalo všetkých, aj keď no. Nemala práve možnosť nejako zvlášť pomáhať a byť nápomocná.* A ty už si sa dokúpal? *Dlho v tej vode nepobudol veru. Pustila svoje kolená a rozviazala si plášť, ktorý hodila pekne krásne cez neho. Aspoň cez miesto ktorého pohľadu sa chcela vyhnúť. Hneď sa jej dýchalo voľnejšie. Toto bola predsa len tá nepoznaná časť, ktorá ju dokázala i umlčať a vziať jej všetky slová. Kľakla si na bosé nohy, čím ako tak zakryla výškový rozdiel ktorý bol i keď vedľa seba sedeli.* A Níat? *Odrhrnula si jeden z prameňov čo jej padol to tváre.*Ďakujem ti. *Povedala potichu že keby stojí niekto kúsok za nimi, asi by nerozumel čo to povedala. A nevadilo jej to, boli blízko a tie slová v plnom význame a pocitoch patrili jemu. Skôr ako sa postavila sa opatrne nahla a dala mu pusu na líce, no potom prešla z kameňa na kraj jazera a spravila pár krokov k inému, kde boli uložené veci z jej pokusu o chytanie rýb. Mala tam i svoj „oštep“, sieťku-nesieťku, no to po čo išla bol kus látky, ktorý vtedy poslúžil ako plavky. Zobrala si ho do rúk, prešla ku kríčkom a chvíľku sa pri nich obzerala, natrhajúc pár rastliniek s bledomodrými kvietkami. S nimi prešla ku kamenu kde ležali tie jej veci, otočila sa Níatovi chrbtom a opatrne, načúvajúc či je kde byť má, si rozopla zakrvavenú košeľu a stiahla ju z tela. Ryšavé vlasy jej padli na chrbát i prsia, ktoré však beztak rýchlosťou svetla zahalila pod kus tej látky, ktorý jej dodával teraz pokoj. Alebo aspoň jeho časť. Vyzliekla si i nohavice, nechajúc si však ako inak nohavičky a potom bez toho aby sa na neho pozrela alebo sa otočila rýchlo vliezla do vody. Na to aká chladná jej prišla skutočne rýchlo. Bolo to lepšie ako liezť do nej pomaly, no zároveň to bola možnosť ako sa rýchlo schovať. Ponorila sa pod vodu i s vlasmi, v rukách držala len pár tých bylín a potom sa vynorila, vytrčiac k nemu hlavu.* Creantina bupine. *Zamávala k nemu s bylinou v ruke.* V týchto horách je toľko úžasných rastlín. Táto pekne vonia a v mestách ju často dávajú do šampónov alebo tak. *Až na to, že v šapónoch bolo kadečo iné a pritom stačila táto kvetinka, ak ju vedel niekto správne využiť. A ona sa veru tešila že bola morká, že sa z nej odplavovala tá nečistota a tešila sa i na to, že si umyje vlasy a nebude špinavá ako on povedal.*

*Nechal sa zatiahnuť hlbšie do jaskýň, priamo k podzemnému jazeru, ktoré mu najviac zo všetkých miest na tejto planéte pripomínalo jeho skutočný domov. Myšlienka na to, že sa onedlho vydajú na cestu v ňom vyvolávala vzrušené očakávanie. Pamätal si na Tristanove slová a tiež na to, čo hovorila Akte. Bude ju musieť nájsť a nielen to. Bude sa musieť stretnúť aj s princom a po takom dlhom čase bol zvedavý či sa jeho postoj voči ich rase zmenil len preto, že sám má na Altre dosť problémov, aby si s nimi vedel poradiť sám.
S mierne nadvihnutým obočím a náznakom úškrnu v kútiku úst jej hľadel do tváre zatiaľ čo ona sa sústredene venovala jeho vyzliekaniu. S každým jej pohybom, nepatrným dotykom pokožky o pokožky, z neho vyháňala počiatočnú únavu, takže jej nakoniec prekryl ruku dlaňou a jemne ju od seba oddialil. Chytil ju za obe zápästia a tlakom jej obe ruky zatlačil za chrbát, takže sa o neho musela oprieť hruďou, aby nestratila rovnováhu. Možno sa premenila, ale stále mal väčšiu silu než ona a v tej chvíli ho nijaké meno pre kus jaskyne netrápilo.* Takže toto je tvoj plán?* zašepkal jej do ucha hlasom podobným tichému vrčaniu. Usmial sa a mierne pokrútil hlavou.* Myslíš, že ti tá vec s Torikom prejde tak ľahko?* opýtal sa položartom a pritisol Noby chrbtom o stenu jaskyne. Navážil sa práve tak, aby jej nespôsoboval príliš veľkú bolesť. Prechytil jej ruky do jednej dlane a druhou si sám rozopol nohavice, ale nevyzliekol si ich.* Čo urobíš, aby som ťa nepotrestal?

*Bolo len otázkou času kedy to Orin nezvládne a odtlačí ju od seba. Prekapilo ju dokonca, že vydržal tak dlho, no nakoniec to predsa len prišlo a ona bola uväznená v jeho zovretí. Ani sa nesnažila vzoprieť mu, jednak by to nemalo žiaden zmysel a ani sa jej nechcelo. Pocítiac na chrbte chladnú stenu jaskyne sa mierne pousmiala.* Ani by mi nenapadlo, aby som sa pokúšala odpútať od myšlienok nato, že som neuposlúchla tvoj rozkaz. *Usmiala sa s hotovým diabolským úsmevom na perách. Úprimne, vtedy to bolo prvýkrát kedy si bola istá, že ho bude musieť poslúchnuť, to Torik v nej polial to nevyklíčené semienko odporu, tak aby podrástlo, ale radšej nech si to odskáče ona a nie Torik.
Ten sebaistý úsmev jej neschádzal z pier ani keď po chvíli prehovorila znovu.* Navyše, ty si rád, že som tu, Cukríček, len si to priznaj, ja to nikde nepoviem. *Šteklila leva bosou nohou, to moc dobre vedela, ale neodpustila si to drzé vyrývanie. Panvou sa jemne oprela o neho a spokojne prižmúrila oči. Nebála sa, že by ju mohol potrestať. To by jej neurobil. On bol jej strážny psík, ktorý možno štekal, keď ho zlostila, ale nikdy by jej neublížil.* A nepokúšaj sa to popierať, lebo ja viem že by si klamal!

*Nahota bola pre neho prirodzená rovnako ako dýchanie, ale pri pohľade na rumenec, ktorý vystúpil Olívii na tvár, keď si sadol vedľa nej, zrejme nebola zvyknutá, aby to niekto bral až tak samozrejme ak on. vyhýbala sa pohľadu na jeho telo, takže sa jej to rozhodol sťažiť a položil sa na chrbát, lakťami zapretý o drsný povrch skaly. Nohy lenivo natiahol pred seba a pokrútil prstami, aby sa mu svaly na lýtkach rýchlejšie uvoľnili. No ani to mu dlho nevydržalo, pretože vzápätí cez neho Olívia prehodila svoj plášť a on podvedome zavrčal nespokojnosťou. Upokojil sa až vtedy, keď mu do líca odtlačila pery a jej cudný bozk cítil ešte aj vtedy, keď sa od neho vzdialila o kus ďalej. Zrejme si bude musieť zvyknúť nielen na ženské rečnenie, ale aj na to, že sa jej zatiaľ akosi darilo prekvapiť ho v tú najnemožnejšiu chvíľu.
Sledoval ju s nadvihnutým obočím ako si na seba navlieka tie smiešne kusy látky a niečo na nich ho strašne rozčuľovalo. Nepovedal ani slovo, ale chvíľu keď sa Olíviine hlava stratila pod hladinou strhol zo seba plášť a niekoľkými prudkými pohybmi ho roztrhol na štyri kusy. Držal ich v rukách ešte aj vtedy, keď sa jeho Olívia vynorila a držala medzi prstami, čože to? , kúsok buriny. Nepríjemne sa uškrnul a zaujal postoj v sede, pri ktorom dokonale vynikla krivka jeho širokých ramien a plochej hrude.* Takže, ak som to správne pochopil, chceš sa tým kúskom vňate poumývať? Tak to si celkom rád pozriem.* uškrnul sa samoľúbo a tentoraz si ľahom na skalu bokom a jednou rukou podoprel hlavu. Jednu nohu skrčil v kolene a druhú nechal uvoľnene vystretú, takže nič nezakrýval. *

*Nepekne sa na neho za ten plášť pozrela. Nemala tu toľko vecí aby jej ich trhal a k tomu, dostala ho od niekoho kto dnes umrel. NIežeby si stihla Dorsada nejako obľúbiť, ale i tak to v nej na krátky okamih vyvolalo nepríjemný pocit.* To si nemusel, stačilo ho odložiť. Nemám iný plášť. *Poznamenala nespokojne, okrem toho, nemala ani čisté šaty a myslela si, že sa do tých krvavých nebude musieť obliecť, ale bude stačiť, keď cez seba hodí plášť čo bol dosť dlhý aby sa jej pantal pod nohy a ona sa v ňom dostala do jaskyne kde mala spávať a našla si niečo čisté, kým to krvavé umyje a nechá uschnúť. A tiež, nebola si teraz istá, do čoho sa tak zbežne aspoň utrie, vonku už nepálilo slnko tak, žeby ju mohlo usušiť.* Nie je to vňať, v zvončekoch kvietkoch sa nachádza...*Išla sa ako inak rozrapkať o tom, ako z kvietkov dostať to čo potrebovala, keď sa Níat uložil na skalu inak a ona sa zabudla nepozerať. V prvom okamihu jej zrak len dlhšie zastal na jeho hrudi, na ktorej sa ešte leskla voda a napadlo ju, aké by to bolo dotknúť sa ho na nej. Mužská hruď vyzerala veľmi pekne. Teda, nevedela isto či každá, ale tá Níatova sa jej na pohľad páčila, aj keď nahlas by túto svoju vnútornú úvahu teraz nedostala. A vlastne nebyť toho, že jej pohľad skĺzol aj nižšie, asi by to s jej rapotaním zo seba dostala. Namiesto toho však čokoládové oči padli i nižšie a ona prvý raz uvidela to, čo muži ukrývali pod nohavicami. Ako taký psík podvedome naklonila trochu hlavu do boku, neuvedomiac si ako okato to spravila, pretože v danej chvíli si nebola ani istá, ako si to predstavovala. Ale jednoznačne asi iba také nejaké kratučké, nemalo to predsa ísť do ženy?A netlačilo ho to v gatiach? Nezavadzalo to? Kam to potom ako malo ísť v žene veď...Pri tej úvahe nielenže jej líca ostali jedinou časťou ktorá nebola od vody studená, ale zabudla plávať a nalogala sa vody. Prudko zahrabala rukami a začala sa drhnúť a vypľúvať ju, červená aj za ušami. Hneď jej v tej vode bolo teplejšie. Mne to museli doma zle vysvetliť. Ako sa vynorila, očkom tam prešla ešte raz či len zle nevidela a potom pozrela na Níata, celá rozhodená z toho, čo to chcela vlastne robiť. Aha...umyť sa...vňaťou...čoby... Už si ani na ten názov nevedela spomenúť, len rýchlo pozrela na rastlinu vo svojich rukách, aby jej časť mokrých vlasov padla do tváre a kryla ju. Zo zvončekov si nechala niečo bledunko krémové stiecť na ruku a keď toho bolo dosť, mierne ju ponorila a nechala si do nej natiecť trochu vody. Až potom si stiahla vlasy na jednu stranu a využila to ako taký prírodný šampon. Mala čo robiť aby sa na to sústredila a nepozrela k nemu, lebo ju to stále pokúšalo.*

Cukríček?* zavrčal nespokojne a obočie sa mu pri mračení spojilo nad koreňom nosa. Jeho pokus o autoritatívny výzor narúšalo len nepravidelné trhanie kútikom úst akoby bol na pokraji smiechu, ale dokázal sa ovládnuť dosť na to, aby Noby stále pochybovala ako nakoniec zareaguje. Možno ho poznala už celkom dobre, ale stále to nebolo dosť a on si s nemalým zadosťučinením uvedomil, že ... ach áno, tak toto si rozhodne vychutná.
Bokmi zatlačil Nobynu telo bližšie ku stene, stehnom jej vošiel medzi nohy a potom pokrčil koleno tak, aby na sebe cítil dotyk mäkučkého stredu jej tela.* Noby, Noby, Noby...* každé zašepkanie jej meno znelo o niečo dráždivejšie a tichšie než predtým. Špičkou nosa sa zľahka šúchal o pokožku jej líca a potom zastal tesne pred perami, aby jej mohol šepkať priamo do nich.* Moja malá sladká...* Rezáky sa mu v ústach predĺžili a krv začala prúdiť rýchlejšie. Pustil ju a oboma rukami sa pevne zachytil jej pása a tlačil jej telo proti svojmu stehnu, ktoré sa pomaly rytmicky pohybovalo nahor a dolu.* Tak ty si myslíš, že som tebou posadnutý?* vrčanie sa v jeho podaní skôr podobalo na pradenie, v ktorom len na okraji znela takmer nezreteľná hrozba. Prestal ju dráždiť pohybom stehna a namiesto toho zodvihol Noby na ruky a urobil pár krokov dopredu.* Vlastne ti chýba ešte takýto malý kúsoček, aby to bola pravda.* zašepkal jej do ucha so stupňujúcim sa smiachom a potom ju bez zbytočného naťahovania hodil priamo do jazera. Vybral si miesto, o ktorom vedel, že je najhlbšie a keď už mal voľné ruky naznačil palcom a ukazovákom vzdialenosť, o ktorej Noby hovoril predtým. S drzým úškrnom pobavene sledoval, čo sa robí priamo pred ním a bolo to naozaj uvoľnujúce. Podpichovať Noby bolo lepšie než si po boji poriadne pospať a napĺňalo ho to oveľa väčšou energiou.*

*Len nejakým zázrakom sa jej podarilo zabrániť výbuchu smiechu, ktorý sa jej dral na pery. Aspoň teraz vedel aké to je, keď ju volal Cukríček. Tiež to neznášala! A tak má čo chcel. No tenúsmev jej z pier neschádzal ani vo chvíli, keď cítila ako ju začal dráždiť. Na hodnú chvíľu jej zamrzol na perách a ona stratila reč. Celkom aj nevníala čo jej hovoril. Jediné čo vnímala bolo jeho dráždenie.* A to som si myslela, že si unevaný. *Hlesla potichu a čelom sa musela oprieť o jeho rameno, aby sa aspoň trochu sústredila nato čo rozprával. Oči privrela a na perách jej zamrel ston, keď sa rukami zaprela o jeho ramená.* Nie, ja som nepovedala, že si.. *Prekvapene dvihla k nemu pohľad. Nie, ona nechcela povedať, že je ňou posadnutý, ale keď to teraz sám vyslovil nahlas, nemohla tvrdiť, že by jej to nelichotilo. Nie, nemyslela to takto, ale....* Orin, nie! *Hlesla šokovane. To bolo moc zlé znamenie keď ju on dvihol na ruky. Zbláznil sa?!* Sľúbil si, že sa budem môcť o teba postarááááť! *S výskotom si uvedomila, že letela vzduchom. Toto mu nedaruje. Dopad nebol tak ťažký, ako studený. Ponorila sa pod vodu, nalogala sa vody a s prskotom sa vynorila nad hladinu.* Orin, ty somár! *Začala sa smiať, keď použila to slovné spojenie, ktoré si už poriadne dlho nevyslúžil.* Poď aspoň sem, ty truľo, je mi strašná zima. *V okamihu ju začalo triasť od zimy. Tá voda bez neho bola ľadová a isto nechcel aby mu ochorela! Komu by potom robil zle? Navyše ak by ochorela, aj tak by ju v posteli nezadržal!*

*Pri zmienke o plášti len nevšímavo kývol rukou akože ho niečo také vôbec netrápi a keby mohol, urobil by to znovu. Možno len o niečo dôkladnejšie, pretože z kusov látky ešte aj teraz zachytával pach neznámeho Aratahiho, a to sa mu ani najmenej nepáčilo. Jeho pudy fungovali dokonale aj napriek tomu, že väčšinu svojho života prežil ako samotár. To, že mal teraz družku spôsobilo, že niektoré veci začal vnímať v úplne inom svetle, a to, nad čím by sa predtým ani nepozastavil ho teraz rozčuľovalo.
-Vysvetľuj niečo také žene. Ľudskej, podotýkam. - zavrčal Dagharta a s nemalou mierou záujmu sa ho snažil presvedčiť, aby si pozornejšie obzrel Olíviinu šiju. Vlasy si pri umývaní nadvihla o niečo vyššie a neúmyselne mu tak poskytla výhľad, ktorý ho privádzal k nebezpečným myšlienkam.
Prestal ovládať svoje ophyby, voda mu ošpliechala hruď a plecia no to už sa brodil smerom k Olívii a zastal až tesne za jej chrbtom. Aby mu neutiekla, zodvihol obe ruky a prsty si vnoril hlboko do jej vlasov. Pomalé krúživé pohyby jej rúk ho upútali a nevtieravo podčiarkovali krivku krku, ku ktorému by sa stačilo iba zohnúť a...zahnal dotieravé Dagharatove obrázky plné krvi čo najhlbšie do úzadia mysle a namiesto toho napodobnil Olíviine pohyby prstov v jej vlasoch. * myslím, že by sme konečne mali popracovať na tom, aby všetci ostatní Aratahi v tábore vedeli ku komu patríš.* prihovoril sa jej o niečo drsnejšie, než myslel, že bude znieť jeho hlas hoci dotyky mal stále jemné a vláčne.*

*Nenáhlivo podišiel až k okraju výbežku, z ktorého predtým Noby zhodil do vody a tam si kľakol spojac pred sebou ruky akoby nemal lepšiu a zábavnejšiu činnosť ako pozorovať jej predstieraný hnev. Pri oslovení somár sa mu v širokom úškrne zabeleli zuby a zvlášť rezáky, ktoré o málo prečnievali medzi ostatnými. Vyzeral tak oveľa divokejšie a živočíšnejšie než predtým.* Deje sa niečo, mon cheri?* oslovil ju dokonalým francúzskym prízvukom, ktorý pochytil ešte v časoch svojich potuliek po Starej planéte. No tam sa mu vôbec nepáčilo, všetky lesy, ktoré mohli byť kedysi také krásne a bohaté vystriedali lány betónových výrastkov. * Ach, áno, prepáč, zabudol som, že ma potrebuješ.* dodal s neuveriteľne drzým úškrnom, ktorý nemal ďaleko od samoľúbosti. Rýchlo si vyzliekol nohavice, vyzul sa a nahý skočil do vody. Rukami prerazil hladinu, voda sa okolo jeho tela ledva sčerila. Oboplával okolo Noby vynoril sa tesne za ňou oblapiac ju rukou okolo pása.* Už je to lepšie?* zašepkal jej ucha a perami sa s ním pohrával zatiaľ čo jeho pokožka sa začala ohrievať, až kým voda okolo nich nebola príjemne teplá.*

/ to "postarááť " nemalo chybu /

*Trochu sa zľakla keď si uvedomila že za ňou ide nahý do vody, istý obraz jej niekoľko krát prebehol mysľou. To čo však urobil keď sa dostal za jej chrbát sa jej páčilo. Bolo príjemné cítiť cudzie prsty vo svojich vlasoch na kokrej pokožke, preto len privrela oči a svoje spustila do vody, nechajú ho, nech pokračuje. Takmer mu tam aj zapriadla ako to mačiatko, ako ju to často volal. K spokojnosti prispievalo i teplo z jeho tela, kedy sa trošku posunula k nemu, takmer sa dotýkajúc chrbtom jeho hrude. Vdýchla do nosa vôňu kvetov a teraz i svojich vlasov, no ten pokoj ktorý ju na krátky okamih zalial pre tú chvíľku ju prešiel veľmi rýchlo. Otvorila oči, nebola si istá či úplne presne chápala čo jej tým chcel naznačiť, no ak si vyložila Charisove slová kedysi správne, znamenalo to jediné.* M-myslím že všetci v tábore to videli. *Vyšlo z nej. Veď tam boli všetci do jedného hádam. Možno až na zranených, ale tá náramnica sa určite nedala prehliadnuť.* Takže to už vedia vlastne, že patríme k sebe. *Zamrmlala a napokon sa o jeho hruď i oprela, pretože jej bolo zima. I ona by ocenila takú možnosť, mať v sebe vnútorný oheň.*Ja ešte...*Chcela nadviazať na to, že ešte nechcela to čo po nej chcel, no vetu beztak nedopovedala, len sa odtiahla a ponorila pod vodu, aby si opláchla vlasy a potom sa vynorila a otočila k nemu. Zrak jej pri jej výške padol najprv na hruď, až sa pozrela späť k jeho očiam. V tých jej sa zračili otázky ale i to, že mala niečo na srdci. A ako to bolo pre ňu normálne, vychŕlila na neho všetko naraz.* Máš veľmi peknú hruď. *Prvá veta, jednoducho jej to nedalo. Čo v mysli to na jazyku a potom nasledovala ďalšia otázka, za ktorú sa hanbila, ale nedalo jej to.* A to...*Bez toho aby sa pozrela prst namierila priamo smer pod vodu.* ...ono...netlačí ťa to normálne v nohaviciach? *Dostala zo seba rýchlosťou svetla, no potom jej tvár nepatrne zvážnela a na chvíľku si zahryzla do pery než sa ozvala s tým, čo jej blúdilo už istý čas po rozume.* Nad niečím som uvažovala...

*Mohla to tušiť, že ju tam šmarí ako vrecko zemiakov! Aspoň ju mohol vyzliecť! Mala málo šiat a ešte ju aj v nich hádzal do vody. A v čom bude zajtra?? Bude chodiť nahatá, lebo si nebude mať čo obliecť? No nádherná predstava! Koľké šťastie, že ešte tam niekde mala tie šaty v ktorých prišla od Serama. Boli tenké, no stále lepšie ako by šla s holou riťou cez jaskyne. Triaslo ju poriadne od zmy.* A to si kde nabral, že ťa potrebujem? !*Zavrčala takmer zlostne, skôr len urazene a odula spodnú peru. To mu teda poriadne dlho trvalo, kým sa k nej pridal. Mal sa aj on nechať oblečený! Azda nedúfal, že jej nahota jeho tela niečo urobí?! Bude odolávať kým bude vládať!* Nie, ešte ... *Zašepkala potichu. Mala rada horúci kúpeľ a keď ju tak vytrápil..* Kým si ty s tou tvojou nasolenou riťou sem ráčil prísť, tak ja som tu nepekne vymrzla, vieš? *Usmiala sa a jemne si položila ruky na neho. Ešte stále sa cítila skrehnuto.* A môžeš si byť istý, že to ti raz vrátim. *A už aj presne vedela ako...* Len to sa môj drahý Cukrík dozvieš neskôr. *Nepekne sa pri tom zasmiala. Ona je diabol! A on ju bude ešte nenávidieť zato čo mu ráči vyviesť, ale koledoval si! Čo si zasial, to nech si zožne a ona sa postará, aby nato nikdy nezabudol.*

(( Takto ju hádzať do vody... tse. Nevďačník A ona mu len dobre šla urobiť ))

*Keby ho ktokoľvek iný nazval cukríkom prerazil by mu hnáty krížom a poriadne by si to vychutnal, ale na Nobynom jazyku to slovo znelo pokušiteľsky, zvodne, vyrývačne akoby mu dávala najavo, že je ochotná hrať sa s ním rafinovanú hru na doťahovanie. Bolo to naozaj uvoľňujúce a zrejme ani sama netušila ako veľmi mu to pomáhalo zbavovať sa únavy a zameriavať sa viac na ňu. Tváril sa síce nahnevane, ale oči ho prezrádzali, nemyslel to vážne.* To znelo ako vyhrážka, moja malá sladká Noby.* odrazu si ju k sebe otočil tvárou, ale rukami ju pritom neprestal držať okolo pása. Mokrá sukňa sa jej vo vode hadila okolo, ale nerobilo mu ani ten najmenší problém nájsť si cestičku k jej hladkému stehnu. Ohol jej pravé koleno a pritlačil si ho k pásu, aby k nemu bola ešte bližšie, až sa jej takmer dotýkal nosa. V povznesenej nálade zatúžil po troche nežnosti , preto jej v ticho jaskyne začal zaspávať tvár drobnými bozkami. Pery vždy na krátku chvíľu pritlačil k jej pokožke, obtrel sa o ňu a potom sa posunul o kúsok nižšie, až kým sa nedosal k mäkkým ženským ústam.* Už je ti teplejšie, maličká?* uškrnul sa a naklonil hlavu tak, aby sa jej mohol lícom oprieť o plece a popritom láskať citlivú pokožku na kľúčnej kosti. Jednou rukou ju pohládzal po stehne a lýtku, zatiaľ čo druhú ruku zatínal do premočených šiat akoby si ju chcel pri sebe udržať za každú cenu.*




*Videl rozpaky, ktoré jej spôsobil a vážne sa v nich vyžíval. Bolo to zlé, ale v poslednom čase ho dokázalo upútať len veľmi málo vecí a červeň na Olívinných lícach k nim rozhodne patrila. Nielenže sa jej pokožka prekrvila, ale tá vôňa bola ešte silnejšia a lákavejšia. Takmer akoby ho provokovala, preto v jej blízkosti rýchlo strácal sebaovládanie. Keby len vedela aké má myšlienky nestála by pred ním tak pokojne a už vôbec by sa ho nepýtala také zvláštne otázky. Pri zmienke o svojej hrudi najskôr len prekvapene povytiahol obočie akoby nechcel veriť, že to skutočne povedala o ňom, ale keď videl, že to myslí smrteľne vážne premkla ho zvláštna spokojnosť. S druhou otázkou to už bolo o niečo ťažšie, ale netrpel takými rozpakmi, aby ho to vyviedlo z miery. Drzo sa uškrnul a keď prehovoril pohol sa mu len jeden kútik úst, druhý bol stále ironicky zvesený nadol.* Nahota je pre náš druh prirodzená a ak sa pýtaš na môj penis, nie, Olívia, naozaj ma netlačí v nohaviciach. Jediné čoho sa obávam je to nad čím si práve uvažovala. * Sklonil hlavu o niečo nižšie akoby sa chcel Olívii lepšie zadívať do tváre a mierne pritom naklonil hlavu.* Znie to dosť nebezpečne.* uškrnul sa a ďalej si ju bez ostychu premeriaval. Bolo takmer nepochopiteľné, že odteraz patrili k sebe, krotká hanblivá Olívia a on, necitlivý a zatrpknutý voči všetkým a všetkému.*

*Táto ich hra sa jej páčila, ako sa doberali a znova sa vracali v čase k tým časom, kedy sa obšťastňovali hlavne smiechom, lebo ten ich povzbudzoval a hlavne pomáhal im znášať všetky ťažké veci, ktoré sa im diali a rozhodne neboli ani trochu ľahké. Nie, ich život ľahký nikdy nebol, no vo chvíľach ako táto si to neuvedomovali, lebo existovali jeden pre druhého a v spoločnom smiechu im bolo ľahšie.* Áno, drahý, pochopil si správne. To bola vyhrážka. *Usmiala sa ešte viac lišiacky a ako pocítila ten pohyb, ako sa k nemu mohla obrátiť tvárou, len zapriadla spokojnosťou s privretými očami. Ruky mu ovinula okolo krku, celkom sa poddajúc nielen jeho dotykom, ale i nežnému láskaniu jeho pier. Cítila sa úžasne dobre. Užívala si každý jeho dotyk, každý jeho nežný bozk a pritom šla prasknúť spokojnosťou.* Trochu.. *Skôr svoju odpoveď zamrnčala, než vyslovila a nosom sa obtrela o pokožku jeho krku a zhlboka sa nadýchla jeho vône. V mokrých šatách sa pritisla k jeho hrudi a z celej pokožky cítila ako mu vychádzalo teplo. Bolo to tak príjemné! V tej chvíli jej toto všetko, čo jej dával a ponúkal stačilo tak moc, že si nevedela predstaviť ako by mohla dostať viac. Pritlačila sa k nemu panvou ešte viac, jemne sa o neho obtrela, oči mala pritom stále zatvorené a vnímala ho len pomocou dotykov a vnemov.*

*Nijako zvlášť s ňou slovo penis nič neurobilo, aj keď bolo pravdou že to slovo by u nich v krajine v „slušnej“ spoločnosti nikto len tak na verejnosti nepovedal ani sa bežne pred „dámami“ a „slečnami“ nevyužívalo. Jej sestra sa síce neraz k niečomu z týchto vecí vyjadrila ohľadom svojho už manžela, aj keď Olivia neraz nemala tušenia čo niečím chcela povedať. V ich krajine boli isté veci napriek roku a pomerom na planétach v galaxiách prísen a tabuizované, jednoducho preto i jej pohľad na isté veci bol trochu...skreslený a neistý. Napriek rozpakom však beztak nemala strach spýtať sa ho čo ju zaujímalo, zvedavosť jej bola jednoducho prednejšia a naliehavejšia. Zdalo sa jej čudné ako im to muselo takto visieť v nohaviciach, či sa im to nejako nehompáľalo a neobtieralo, no keď hovoril že nie, tak nemala dôvod neveriť. On ho predsa mal nie ona.* Aha. Mi to také prišlo no...*Zamrmlala, uvažujúc už nad tým, čo mu chcela povedať a či to bol práve dobrý nápad. Logicky si to však dala za áno, zdalo sa jej to celkom rozumné, aj keď bolo len otázkou času čo jej na to povie on a či sa mu to bude vidieť rovnako.* Nebezpečne len pre mňa. *Odvetila napriek tomu ale pokojne a rukou si prešla k vlasom, dajúc si ich také mokré na pravú stranu pleca.* Uvažovala som o krvi. *Zhrnuté do jednej vetičky pre začiatok, no hneď sa i rozrozprávala, veď ako inak.* Piješ krv a ja som človek. Asi ťa to dosť musí dráždiť, tak ma napadlo že ju jednoducho pi. Trochu, lebo zase som dosť malá a nemusela by som veľké množstvo krvi stratenej rozchodiť alebo by som odpadla. Ale takto keď ťa to provokuje po mne hocikedy môžeš skočiť a mohlo by to dopadnúť zle, ale keď ju budeš piť pravidelne tak máš hm...motiváciu si niečo nechať, lebo budeš môcť piť pravidelne a nie len raz. *Dúfala že pochopí ako to myslela a aj keď sa trochu bála že to bude bolieť, až tak ju tá predstava že sa jej zahryzne do krku nezdala zase odpudivá ani desivá. Sľúbil jej, aj keď len zo žartu a irónie kopu vecí, spravil z nej aby jej pomohol družku a toto bola asi jediná vec ktorá ju napádala, že ona mohla pomôcť jemu alebo mu to aspoň z ľahčiť.*

To sa budem musieť viac snažiť.* zamrmlal na odpoveď, ale vzápätí sa už pohrával s Nobyným ušným lalôčikom. Zovrel ho medzi perami a zľahka potiahol. Jemne jej hryzkal citlivú pokožku na krku a nikam sa pritom neponáhľal. Vedel, že čerstvo po premene bude Noby oveľa citlivejšie vnímať každý dotyk a tak si dal záležať, aby osobitne poláskal každý kúsoček jej tela.
Prstami šikovne uvoľnil viazanie na šatách, netrvalo dlho a mal ju vo svojom náručí nahú a pripravenú na milovanie. Páčilo sa mu ako vždy reagovala na jeho dotyky. Chcel sa na ňu pozerať a mať ju neustále na očiach, aby zistil, čo znamená ten ktorý výraz na jej tvári, preto sa vždy na chvíľu zastavil a vychutnal si krátky pohľad na krivku pier, privreté oči alebo rozhorúčenú pokožku.
Ale takto mu to nestačilo. Preto s ňou priplával bližšie ku brehu, kde im voda bezpečne siahala po plecia a tam ju pritisol chrbtom o hladkú kamennú stenu. Trochu sa odtiahol a s lenivo prižmúrenými očami si premeral každý kúsoček jej tela, ktorý sa matne zrkadlil pod vodnou hladinou akoby rozmýšľal do čoho sa pustí najskôr. Úmyselne pritom pootvoril ústa, aby videla, že rezáky má predĺžené a nebezpečne ostré. Jazykom si prešiel po spodnej pere a vydal zvuk podobný vzrušenému zvrčaniu.* Máš nejaké posledné želanie?* zavrčal akoby sa ju vážne chystal zožrať pričom sa mu tvárou mihol bleskový úškrnok.*

/ kedy sa dopracujeme k tomu úmyslu, o ktorom zataiľ nič neviem? /



*Pripravoval sa na všetko len na toto nie. A to gesto, keď si Olívia zhrnula mokré vlasy a odhalila pred ním krivku krku. Akoby ho úmyselne provokovala a pritom si neuvedomovala, že stačil už len pohľad na červenkastú farbu jej vlasov, aby si ju okamžite spojil s krvou. Určite by nádherne kontrastovala s bledosťou jej pokožky. Jedna malá, dokonalá kvapka krvi stekajúca nadol krivkou krku. Možno by ju nechal stiecť až ku kľúčnej kosti a potom by ju pomaly olizol až k ranke, kde by sa dostal k ďalšej. Musel sa párkrát zhlboka nadýchnuť, aby mohol prehovoriť a aj tak jeho hlas neznel o nič miernejšie než zvyčajne.* Keby si mala nejaký pud sebazáchovy nikdy by si mi niečo také hlúpe nenavrhla.* Obočie na dokonale hladkom čele sa mu stiahlo a len silou vôle odtŕhal pohľad od Olíviinho krku späť do jej očí. Bolo vôbec možné, aby mal takú smolu a zviazal svoj život s jedinou ľudskou ženou, ktorá pri pohľade na jeho zuby neutekala, ale ešte by sa ich aj s radosťou dotkla. V hrdle sa mu rodil ston, ale potlačil ho skôr než by si ho mohla Olívia zle vysvetliť. Bol oveľa krvilačnejší než väčšina Aratahi a pravdepodobne to súviselo s tým, že jeho rod bol ešte starší než ten Orinov. Stačila by malá ochutnávka Olíviinej krvi a nebolo by nič, čo by ho od nej odtrhlo skôr než by ju vysal do poslednej kvapky.* Buď rozumná, Olívia a začni sa ma aspoň trochu báť. Uvidíš, že tak to pre oboch bude oveľa jednoduchšie alebo urobím niečo, čo by si mohla oľutovať.* pohľad mu znovu skĺzol k jej krku. Nebol by v takom strašnom pokušení, keby sama neprišla s nápadom, že má od nej piť. Nepáčilo sa mu to aj preto, že tak by sa ich spolužitie stalo oveľa intímnejšie než pôvodne plánoval. Chcel na nej zanechať svoj pach tým, že ju prinúti nosiť jeho oblečenie, ale vziať ju na lôžko by bolo rovnako nebezpečné ako teraz súhlasiť s jej ponukou.*

(( Vyzerá to, že predsa len ráno : ) ))

*Myslela si, že bude vlastne rád, keď mu to povie, že jej to nebude vadiť. Nijako zvlášť si síce nepriala mať zuby v krku, aj keď klamala by, keby tvrdila že ju to sčasti nezaujímalo, aké to bolo nechať si piť krv. Možno naozaj nemala pud sebazáchovy a možno bola skutočne hlúpa. Po jeho odpovedi si tak naozaj pripadala, nemusel na to použiť ani nijako iný tón než zvyčajne. Rukou si roztržito siahla späť k vlasom a nechala čas padnúť späť na svoje typické miesto. Len od neho odstúpila hľadajúc nejaké slová, no nijaké ju nenapádali. Či chcela alebo nie, trochu sa jej to dotklo aj keď to možno nebol ani tak správny výraz pre to, čo sa pre tú chvíľu usadilo v jej vnútri. Nemusela si priať aby jej pil z krvi, len bolo trochu bolestivé počuť, takú reakciu. Ruka jej podvedome tie vlasy priam pritlačila na pokožku akoby chcela krk zakryť, čo sa bez oblečenia beztak nedalo.* Pôjdem si už ľahnúť. *Vyšlo z nej napokon. Bola unavená, aj keď v danej chvíli to bol skôr útek z tej situácie, na ktorú nevedela ako reagovať. Naozaj asi končila v jednej katastrofe za druhou a dokonca sa do niektorých i sama dobrovoľne zapájala, tak ako teraz istým spôsobom. Ponorila sa pod vodu a doplávala ten kúsok čo sa ešte dal a vyšla na breh. Zrak jej padol na roztrhaný plášť, po ktorý sa zohla, nie však preto žeby jej chýbal práve on. V roztrhaných kusoch hladala ten kde bolo vrecko, z ktorého vytiahla Charisovu píšťalku pre Eleka. Netušila čo si obliecť, nechcela si obliekať tie špinavé krvavé veci, no vzhľadom na to že plášť skončil na kúsky, možností veľa nebolo. A Níatove boli rovnako krvavé ako tie jej. Napokon len zoberie píšťalku a špinavé oblečenie a pohne sa do jaskýň zo zadu, kde vie že sú naukladané nejaké veci a medzi nimi i deky. Jednoducho si jedu zoberie, hodí ju cez seba a poberie sa do jaskyne o ktorej vie že je nateraz jej. Pri prechode pozrie na chodbu vedúcu k Akte, aj keď tam teraz nikoho niet a tak sa stratí v tej svojej. Píšťaľku odloží pri lôžko s pocitom že jej vnútro je ťažšie než samotné telo, prejde po deky čo sú zložené na kraji odkedy si ich tam vtedy priniesla. Sú pekne tri, jedna na spodok, do druhej sa zakrútiť a treťou sa ešte prirkyť, predsa len, ju nič iné nehreje ako ich. Hodí si teda jednu deku na zem, sadne si so zvyšnými dvomi, no poriadne sa ani nestihne zakrútiť a jej viečka oťažejú a ona jednoducho klesne a zaspí. Napokon je to len dobre, pretože myšlienky jej aspoň tam dajú z časti pokoja.*

Mal by si s tým konečne začať. *Uškrnula sa s výrazným vyrývavým hláskom, ktorý jej zamrzol na perách v momente ako sa jej začal dotýkať ešte intenzívnejšie než predtým a ona mala pocit, len po pár krátkych sekunádhc, že sa zblázni z toho čo vystrájal. Privierala oči, lebo mala pocit, že keby ich mala otvorené zistila by ako moc sa s ňou točil svet. No o tom intenzívnejšie ho cítila, preto sústredila svoje končeky prstov na pomalé, no zato intenzívne spoznávanie jeho pokožky. Mohla sa tak aspoň trochu odpútať od toho ako magicky na ňu posobil každý jeho nepatrný dotyk. Akoby sa jej dotýkalo niekoľko Orinov naraz a ona nevedela kde skôr. Zatínala sánky do seba, aby nevydala zo seba ani jeden ston a predsa si po chvíli uvedomila, že to nedokáže, lebo tiché stony jej unikali spomedzi pier. Ani si neuvedomila kedy ju vyzniekol zo šiat, len matne pociťovala, že už sa jej okolo nôh neplietla sukňa a ona bola uvoľnená z jej zovretia. Napokon precitla, aspoň trochu, až vo chvíli, keď sa chrbtom ocitla pri studenej stene. Vtedy otvorila oči a celkom sa stratila v jeho pohľade, ktorý upieral na ňu. Ak aj chcela niečo povedať, nedokázala to, len ohromene na neho hľadela. Spočinula i na ostrých zuboch, ktoré sa prehliadnuť nedali a div sa nezačala chichúňať. Na okamih vyzeral ako upír - tá fantasy postava z ľudských filmov a príbehov, no vzhľadom nato, že nebol čas, si odpustila tieto nezmyselné poznámky.* O milosť prosiť nebudem! *Vystrčila pyšne bradu, s jasným úškrnom na perách a v momente ako prešla chvíľka jej hereckého vystúpenia, lačne sa vrhla do jeho náruče a pritisla pery k jeho perám. Načo riešiť zbytočnosti? Mala ešte otázky, ktoré sa chcela opýtať až budú spokojne ležať v posteli vedľa sebe, v objatí, no teraz ani na myšlienky nebol čas. Nohami ho objala okolo pása, pevne sa pritisnúc pritom k nemu a bozk ani na okamih neprerušila. Bolo jej jedno čo urobí, či ju odnesie z vody preč, alebo tam ostanú, najdôležitejšie bolo, že ho cítila pri sebe. Že ho mohla objať a spokojne si vzdychnúť, presne tak ako po tom kričalo nielen jej telo, ale aj myseľ, keď boli od seba. A predsa to bol maximálne deň, no ona mala pocit akoby viac. Ten adrenalín teraz plával preč a ona pritom spokojne dýchala, vnímala, preciťovala.*

*Nemusel byť majstrom v rozpoznávaní ženských emócií, aby vytušil, že sa Olívie nejakým spôsobom dotkol, ale nevedel by povedať čím ani keby mu pri hlave držali zbraň a počítali do troch. Spôsob akým sa jej pokrčilo čelo a ten malý provokatérsky nosík... keby bol aspoň trochu normálny, ale takto mal chuť uhryznúť ju doň. Nie odhryznúť, ale uhryznúť, zobrať ho medzi zuby a zľahka stlačiť.
"Si chorý ," ozval sa z ničoho nič Dagharta, ktorý do Níatových úvah už dlho nijako nezasiahol.
-Že to hovorí práve hlas vo vnútri mojej hlavy. - odvrkol Níat ironicky a len čo vyšiel na breh zahalil sa do svojho plášťa, ktorý síce nebol o nič čistejší ako zvyšok oblečenia, ale nahý Olívii naozaj nechcel čeliť. Mohlo by sa to zvrtnúť iným, nebezpečným smerom. Cítil sa trochu ako malý nešikovný chlapec, ktorý dostal hračku, po ktorej už dlho túžil, ale pritom sa s ňou nevedel hrať tak, aby ju nepokazil, a tak si ju radšej vystavil na poličku a len sa na ňu díval. Ibaže ženu akou je Olívia si nebude môcť len tak niekam posadiť, pretože by tam pravdepodobne dlho nevydržala.
Zmesou váhavých a ráznych krokov, ktoré presne vystihovali jeho neistú náladu ( čo mu mimochodom nijako neprilepšovalo ) zamieril do tej časti jaskyne, v ktorej ešte cítil stopu Olíviinej vône. Okrem nezameniteľnému pachu jej krvi v ňom teraz bola vmiešaná aj ľahká, korenistá vôňa bylinky, ktorou si umyla vlasy. Ten prekliaty plevel by mali vykoreniť! Tep sa mu zvyšoval a čím bol bližšie, tým viac sa cítil ako blázon. Nakoniec to skončilo tak, že vtrhol do miestnosti a v okamihu, keď už sa chystal prehovoriť si uvedomil. že jeho Olívia spí. Stočená do klbôčka pod dekami pôsobila ako malé dievčatko, čo však nijako neznížilo Níatovu chuť prisať sa jej zboku na hrdlo. Jednou rukou by jej podložil hlavu, druhú by jej prehodil cez hruď a pritlačil si ju bližšie k sebe. Stačilo by iba ľahnúť si k nej...
V strede miestnosti sa zastavil, pretože si uvedomil ako sa krok za krokom posúva bližšie k Olíviinmu provizórnemu lôžku. Nie, takto to nemôže byť. V tom istom okamihu sa zvrtol na päte a zamieril preč tak rýchlo akoby ho niekto prenasledoval. Cestou hlbšie do jaskynného systému sa musel smiať sám sebe. Neporazí ho Lovec, ale nakoniec toto biedne žieňa, ktoré teraz patrí k nemu. A potom si spomenul na jej ponuku. Boli to hotové muky, to vedomie, že by ju mohol mať, ale určite by sa pritom neovládol.
Aby sa aspoň nejako zamestnal začal hľadať to prekliate miesto, kde odhodil svoj vak. Bolo to dosť narýchlo a na to, aby ho našiel musel predsa len vyjsť do lesa. Nemal v ňom nič skutočne cenné, ale aspoň nejaké náhradné kusy oblečenia nasiaknuté pachom jeho tela tak dokonale, že sa pritom musel pousmiať, pretože presne to oblečenie bude nosiť jeho Olívia až kým sa nepostará o niečo lepšie.
Tesne nadránom svoj vak predsa len našiel a keď ho dopratal do jaskýň podľa pokojnéh rytmu Olíviinho dychu poznal, že ešte stále spí. Nechal jej teda svoju čistú košeľu, ktorú by pokojne mohla nosiť aj ako šaty a plášť, z ktorého odrezal kus látky, aby sa jej pri pohybe neplantal pod nohami. A keď ho to začalo zmáhať a Dagharta volal po krvi jednoducho znovu odišiel s úmyslom nájsť si niekde v lese peknú srnku. Nalepšie s čokoládovo hnedými očami.*