Hory a les

*Tom myslel, že sa pogrcia. A nebol za tým len hrôzostrašný dojem z chlapíka, ktorý ho držal v šachu a očividne nepatril k ľudskej rase, ale mohla za to aj ona. Tá ženská, ako ju to len nazval?, Olívia. Myslel si, že v slaboduchých príhodách, ktorými ho na prvých stretnutiach kŕmili jeho obete, keď ešte netušili, čo je zač, sa skrýva niečo z ozajstnej osobnosti človeka. A najhoršie boli príhody začínajúce sa vetou: "Raz s ockom..." alebo " Raz mamička..." Vážne mu z toho bolo na vracanie a práve tá nenávisť s podobnej ženskej slaboduchosti a ich domnenie, že práve takýmito poznámkami vytvárajú skutočne hodnotný prspevok do konverzácie. ho doháňal k šialenstvu. V kvetinárstve ho jeho inštinkt neomylne nasmeroval k tejto Olívii akoby tušil, že je presne taká, akou sa ukázala pred malou chvíľou: malým hlúpym dievčatkom, ktoré si ešte neuvedomilo, že má telo ženy.
Ibaže Valihora zrejme niečo z jeho nepriateľského postoja vycítil a odrazu mu krk zovrel tak silno, že ho v nedostatku kyslíka opustilo vedomie. Posledná myšlienka patrila tomu aká veľká škoda bolo, že na neho musel naraziť.

Níat pustil bezvládne telo muža a vedel, že na najbližších pár minút majú od neho pokoj. Nebol si istý, čo to spôsobovalo, možno choromyseľnosť, ktorú z neho cítil, ale ten chlapík očividne nenávidel niečo oveľa viac ako svoj strach z hroziacej smrti.* Povedal by som, že vás nemá rád.* zhodnotil vecne zovšeobecniac ženský rod a pohodlnejšie sa oprel dozadu. * A čo sa týka toho šoférovania Olívia, som si istý, že to zvládneš. Verím ti.

/ pokojne opíš tu cestu aj ten dom ak chceš /

*Všimla si že muž stratil vedomie, no nepovedala nič. Napadlo ju len, že dobre mu tak. Bolo lepšie keď vedela že nebude robiť problémy a ona sa sústredí radšej na to šoférovanie. Ak mala byť sama k sebe úprimná, bola trochu viac nervózna, aj keď sa tvárila pokojne. Nebála sa o auto ale skôr o to, či ak niekde buchne pre svoju neznalosť cesnej premávky jej bude ešte Níat veriť. Jeho slová a vložená dôvera ju sčasti prekvapili i povzbudili, zároveň však položili na jej plecia istú zodpovednosť. Zahnala myšlienky preč, bola predsa optimista a nesmela myslieť na negatívne veci, lebo by sa mohli vypplniť. Pripútala sa teda, ruku položila na páku a zaradila si, pomaly pustila spojku a pridávala plyn. Trošku jej to nevydalo, dala málo plynu a rýchlo pustila spojku, čoho následok bolo zdochnutie. Šikovne siahla ku kľúču a naštartovala ešte raz, mierne sa začervenajúc. Vlasy jej však zakrývali tvár a ona teda zopakovala svoj pokus, tentoraz úspešne. Auto sa pohlo a ona si vydýchla, že idú. Prvé okamihy bola v zvláštnom stave, kedy poriadne ani nevnímala cestu a svet okolo, no zvuk trúbiaceho auta, nie však trúbiaceho na ňu ale na nejakého cyklistu, ju vtiahol na cestu. Oči uprela na cestu, pridala, aj keď sa drťala rýchlosti ktorá sa jej zdala primeraná, aby ju nejakký policajt nechcel zastaviť. Ťažko by vysvetlovala že nemá doklady ani vodičský. Išla teda v závese aut, oči mala ako na stopkách no čím ďalej prechádzala, tým z nej ten stres opadal. Nebolo to také zlé, odlišné od parkoviska, možno až na parkovanie, ktoré jej ale nebolo treba. Na ceste sa udržať bolo ľahké, radenie poznala a premávka? No stačilo nasledovať autá pred sebou. Navigačný ich doviedol do radov domov, ktoré vyzerali na vlas rovnako, líšili sa iba tým, čo ponúkal dvor. Niekde burina, inde trpaslíci či bazén, niekde bycikel a lopta. Pred domom kde zastavili nebolo nič zvláštne, vyzeral upravene a zároveň tak, ako keď tam býva chlap sám. Nejaká tá úprava, no nič extra. Olivia vypla motor a uvoľnila sa už úplne, otvoriac dvere, čakajúc na Níata. Bola však netrepezlivá, možno preto že tam niekde bola tá žena. Natiahla ruku k mužovi, prehrabala vrecká a našla kľúčik, aj keď nepochybovala, že Níat by tie dvere rozkopol bez známky námahy. Susedia by sa však mohli čudovať.* Dúfam že bude v poriadku. *Níat povedal že ich nemal rád, ktohovie prečo. Nesnažila sa to pochopiť, len prešla po dvoch schodíkoch k dverám a odomkla. Drobná predsieň, dvojo topánok, jedny od blata. Dlná chodba, oblúk bez dverí vedúci do kuchyne s jedálňou, obývačka s televízorom a škatuľou od pizze na stole. Na chodbe obrovské zrkadlo, netypické pre normálneho chlapa, no to si nevšímala. Možno mala. Po žene však nikde nebolo a Olívia sa preto neisto otočila práve k Níatovi.* Cítiš ju tu?

*Muž v Níatových rukách bol ako handrová bábika. Hlava mu padala dopredu a nohy sa šúchali o chodník, keď ho so sebou ťahal k domu a pridržiaval ho len jedným ramenom. Len čo Níat prekročil prah pustil ho a muž s ťažkým žuchnutím dopadol na zem v predsieni. Nezdalo sa, že by sa tak rýchlo prebral, ale ak by sa mu to predsa len podarilo, nedostal by sa ďaleko. Samozrejme len v prípade, že by sa ho Níat hodlal prenasledovať a to vážne nebolo v pláne. Bol tu len kvôli Olívii a kvôli tomu, aby jej urobil radosť.* Nie, zatiaľ nič.* Keď prechádzal okolo chytil Olíviu za ruku a viedol ju so sebou do kuchyne. Ak pach krvi nedokázal vystopovať už na prízemí znamenalo to, že žena nebola ani v horných izbách a zostávala už len jedna možnosť. Tajná miestnosť. Počul o tom už dosť a vedel, že aj na Altre sa v paláci nachádza niečo podobné, ale našťastie teraz nepotreboval nijaké plány domu. Stačilo, aby zhlboka pravidelne dýchal. Bolo to ako hra na schovávačku, kde na neho jendotlivé pachy kričali: " Chladno, chladnejšie." Otočil sa preto na päte a držiac Olíviinu ruku vo svojej zamieril k dverám na zadný dvor. Tu to bolo už o niečo ťažšie, pretože prúdenie vzduchu zanášalo pachové stopy ďalej alebo privievalo vôňu zo susedných domov. Už sa chcel znovu otočiť, keď sa zodvihol vánok a v nozdrách ho pošteklila sladkastá kovová aróma preliatej krvi. Urobil pár krokov k nízkej drevenej búde, ktorá zrejme zakrývala schody vedúce do pivnice rovno pri základoch domu. Visela na nich ťažká železná zámka, ale vracať sa po kľúč by bolo zbytočné. Namiesto toho Níat pustil Olíviu a nohou preboril nahnívajúce drevo. Vzápätí však musel ustúpiť, pretože ho ovalil taký silný pach krvi, že sa mu z toho zamotala hlava a Dagharta zaskučal nedočkavosťou.* Pravdepodobne je už mŕtva Olívia. Cítim tam dolu veľa krvi, mali by sme ísť.

*Pevne sa držala Níatovej ruky a podvedome čakala, kedy uvidí niečo zlé. Niečo čo jej nevymizne potom už z hlavy. Napokon ale videla za posledné dva dni toľko mŕtvych, že jedna navyše nemohla nič zmeniť. Jej nočné mory sa aj tak netýkali neznámych mŕtvych, prelínali sa s jej skutkami, obavami a túžbami ktoré sa v nočných morách obracali proti nej. Níat nič nehovoril ale ona mu dôverovala a nechcela v ňom vzbudiť pocit že ho naháňa, preto kráčala bez ďalších otázok. Napokon sa to i osvedčilo, keď zastali pred zamknutými dverami vedúcimi do pivnice. Ona krv necítila no Níatove varovanie jej myseľ zobrala na vedomie. Vedela že mal asi pravdu, no ak by sa o tom nepresvedčila, nikdy by ju neprestala trápiť otázka - čo ak predsa. Otočila teda hlavu k nemu, muselo to byť pre neho nepríjemné, cítiť krv vo vzduchu a ovládať sa.* Pôjdem sa pozrieť dobre? Nemusíš ísť dole, nechcem aby ti to bolo nepríjemné. Zviažeš prosím toho muža? Zavolám potom na políciu aby si po neho prišli a poviem im kde majú hľadať...a čo...*S tým s miernym zaváhaním pustila jeho ruku a rukou siahla k vypínaču. Dole sa zažla jedna žiarovka, osvetlila jej schody, aj keď len trochu. To jej nevadilo, opatrne sa vybrala dole. Trochu sa bála, no ak by tam niekto bol, Níat by to začul a varoval ju. Zišla teda až dole, tam ju ovialo niečo nepríjemné, zapáchajúce, viac ako krv. Prešla popri regáloch a naskytol sa jej pohľad, ktorý naozaj vidieť nikdy nepotrebovala. Na kovovom hrdzavom stole ležalo telo ženy, pod stolom bola zaschnutá krv, na tele sedeli muchy a nepríjemne bzučali. Na tele bolo množstvo rezných rán, akoby jej vyrezával do tela písmená, symboli, robil si z nej svoj materiál na opracovanie. Po stenách viseli fotky iných žien, naporcovaných a "dokrášlených" do akýchsi útvarov, sôch či čokoľvke, čo to malo predstavovať. Zostalo jej zle, nemusela ísť bližšie aby vedela že Níat mal pravdu a žena bola mŕtva. Zvrtla sa na päte a rozbehla sa rýchlo hore, akoby ju niečo naháňalo, aj keď to boli len jej pocity z toho všetkého. Takto mala skončiť i ona, uvedomila si to ako prebehla cez vyrazené dvere. Takto mala skončiť, lebo bola opäť naivná a dôverčivá, chcela viac nádoby ako dbala na bezpečie.* Je mŕtva...*Ozvala sa pri vstupe do domu. Viac to nechcela rozoberať, pohľad, krv ani nič, len mienila nájsť telefón a nahlásiť ho.*

*Len matne si uvedomoval ako sa otvárajú dvere na byte. Potom nasledovala séria rýchlych krokov a pred očami sa mu objavil obrys postavy, ktorý mu bol až bytostne známy, ale nevedel si k nemu hneď priradiť meno a tvár. Vedel len to, že v tom okamihu nie je ani človek ani zviera a predsa mal z oboch to najhlavnejšie. Túžbu. Orin túžil držať Noby blízko pri sebe, cítiť teplo jej tela a jeho mäkké krivky na svojich. Démon takisto túžil držať Noby blízko pri sebe, ale preto, aby sa napil jej krvi, po ktorej lačnel.
Obaja sa preto po nej natiahli, každý však z iných dôvodov, a pritiahli si ju k sebe. Orin jej ovinul ruky okolo pása, jednu dlaň nechal položenú na krížoch a druhou jej vyšiel hore po chrbte a démon sa vyhladovane zahryzol do jej krku. Nedával si ani pozor na bolesť, ktorú by jej tým mohol spôsobiť. Ostrými zubami porušil pokožku a pil z nej dlhými vyhladovanými dúškami, zatiaľ čo Orin upokojujúco hladil Noby po chrbte. Nežnosť a brutalita s akou ju prijal boli v priamom protiklade rovnako ako obe bytosti, ktoré sa delili vždy o jedno telo.
No čím viac krvi sa démonovi dostalo tým bol spokojnejší a Orin nervóznejší z toho, aby sa Noby nič nestalo. Nakoniec sa mu preto podarilo prevziať kontrolu a démona v sebe úplne potlačiť. Odtrhol sa od jej krku a okamžite naň priložil ruku. Aratahi sa hojili rýchlo, aj jeho vlastné zranenia sa už pomaly uzatvárali, ale nechcel dopustiť, aby bola pre stratu krvi ešte slabšia. S opatrnosťou, akoby bola krehučká tak, že by ju mohol jediným dotykom zlomiť ju položil na chrbát a ľahol si vedľa nej.* Noby, tak strašne ma to mrzí. Si v poriadku?

*Čakala kým k nej prejde, nemusela ani dlho a len sa modlila, aby k nim neprišli na dvere búchať tí saniťáci. Rozumela im, že to bola ich práca, lenže teraz bolo všetko na nej a na Orinovi. Zatvorila oči, pocítila jeho ruky na svojom tele a z pier jej pri bolesti v krku vyšiel tlmený, hlavne prekvapený ston. Takýto prudký bol len vtedy prvýkrát, keď ju chcel zabiť a ublížiť tak Seramovi. Teraz jeho ruky boli jemné, nežne ju zvierali v objatí a pokojne hoc pociťujúc moment pripomenutia v nej vnikal pocit strachu. Neodvážila sa preto oči otvoriť. Ruky mu jemne ovinula okolo ramien a pridŕžala sa ho kým sal jej krv. Bolo to tak lepšie nedívať sa, aspoň tak bytostne nevnímala, že sa jej točila hlava. A oči nechávala zatvorené aj keď ju uložil na zem a sám sa zložil vedľa nej. Vnímala ho, počúvala, zdalo sa jej akoby trochu prerývane dýchal. Alebo to bola ona? Neodvetila mu. Rukou našla jeho ruku a preplietla si s ním prsty. Tvár síce mala obrátenú k nemu, ale ináč ležala celkom pokojne. Cítila ako jej pár pramienkov krvi stieklo po tele a stratili sa pod oblečením. Viečka na bledej tvári sa zatrepotali a Noby otvorila oči.* Ako sa cítiš? Si v poriadku? *Hlas mala tichý, celkom pokojný, no s jasnou obavou o neho. Keby ho nepoznala, vydesil by ju, keby nevedela, že jej nechcel ublížiť, bála by sa, lebo tú chvíľu kedy ju chcel zabiť jej toto všetko tak silno pripomenulo. Len láskavý oheň v jeho očiach jej hovorilo, že sa nemá čoho báť. A ona sa ani nebála.* Mňa to mrzí, nemala som ťa sem ťahať, prepáč mi to. *Druhú ruku mu natiahla k tvári a prešla mu po vráskach, ktoré mu naskočili pre starosti odzrkadlené v celom jeho výzore. Bála sa o neho...*

(( https://www.youtube.com/watch?v=uAY7Lz6t6gU ))

*Keď prvýkrát prehovorila a usmiala sa na neho, cítil, ako mu zo srdca odpadá ohromný kameň. Mohol jej ublížiť, vedel to, pretože sa celý čas pohyboval na hranici a len to, že sa ovládol mu zmierňovalo výčitky svedomia. Stále tam však boli a dovolávali sa jeho viny, keď videl ako malátne na neho Noby hľadí spod privretých viečok a pleť má bledšiu než zvyčajne. A ona si ešte myslela, že za to môže!* Vznešení,* vydýchol, keď sa sklonil a zaboril si tvár do voňavých kaskád Nobyných tmavých vlasov. Znelo to trochu ako zmučený ston a neveriaci smiech spolu.* Som v poriadku vďaka tebe a vďaka tebe teraz nebehám ulicami ako démon.* Trochu sa odtiahol, aby sa jej mohol pozrieť do očí a teplo v jeho hlase nahradila prísnosť, ktorá mala svoj pôvod v obavách, preto mal po celý čas zvraštené obočie.* Nech ťa ani len nenapadne rozmýšľať nad tým takto. To, čo sa stalo nie je tvoja vina a ja nechcem, aby si sa tým trápila. Ja som ti sľúbil deň v meste. Chcem to ešte skúsiť ak to chceš aj ty.* Odrazu sa všetka prísnosť stratila a nahradila ju neistota. Nobyna výživná krv mu prúdila žilami, nasýtil sa z nej lepšie, než by kedy dokázal u niekoho iného, ale nebol si istý či po tom všetko má ešte náladu niekam ísť. Nemyslel hneď, najskôr sa chcel o ňu postarať, rozmaznávať ju, ako si zaslúžila, odvďačiť sa jej.
Prstami zľahka prečesával lesklé kadere, občas si ich prikladal k nosu a vťahoval so seba ich vôňu. Po celý ten čas sa Noby pozeral do očí, sledoval krivku jej krku, farbu pokožky, to malé miestečko tesne pod hrdlom, ktoré pravidelne pulzovalo. Počítal rytmus tepu, zdal sa mu pomalší než zvyčajne, ale keby Noby chytil za zápästie, aby to skontroloval zrejme by ho odohnala.
Teraz mu už nerobilo problém vstať a preniesť ju na posteľ. Nechcel, aby ležala na tvrdej zemi aj dlho po tom, čo sa na ňu vrhol. Uložil ju do pohodlných prestieradiel a na okamih sa usadil vedľa nej.* Zničil som ti šaty.* poznamenal a v kútiku úst sa mu pomaly rodil úsmev akoby ho v súvislosti so šatami napadlo aj niečo iné. Ukazovák zasunul pod okraj látky na výstrihu a bruškom zľahučka pohladil príjemne mäkkú pokožku vystupujúceho prsníka. O nič viac sa však nepokúsil veď už beztak z Noby odčerpal dosť síl. Všimol si však zasychajúci pásik krvi, ktorý sa tiahol po jej krku nadol. Ani si to nestačil poriadne premyslieť a už sa sklonil, jazykom prešiel po Nobynej slanej pokožke a trpezlivo z nej stieral posledné kvapky akoby ju chcel očistiť. Aspoň táto činnosť trochu pripomínala tú zvieraciu hoci bol v ľudskom tele.* Chcel by som ťa okúpať. Dovolíš mi to?* oči mu zasvietili očakávaním, ale nebolo v nich nič podobné vášni, len neha a otázka. Kúpanie bolo v ich spoločenstve intímnym rituálom, ktorý priamo nesúvisel s milovaním, ale mal k nemu veľmi blízko. Bol to spôsob ako družke prejaviť svoju lásku a úctu. Orina až v poslednej chvíli napadlo, že práve to Noby nemá ako vedieť. Ich kultúra bola bohatá na podobné prejavy, od ktorých upustili, lebo sa na dlhé roky zdalo, že ženy z ich rodu do poslednej vymreli.*

*Keď na chrbte pocítil závan chladnejšieho vzduchu potom čo Olívia vrazila dnu cez dvere terasy, obrátil hlavu a obzrel sa na ňu cez plece. Z ľavého kútika úst sa mu spúšťal tenký sýtočervený pramienok, v očiach tlela divokosť, ktorá mu vytiahla vrchnú peru nad prečnievajúci tesák. Zodvihol ruku a spakruky krv zotrel rukávom svojej novej košele.* To je aj on.* zavrčal tlmene a na telo muža, ktoré ležalo na podlahe pred ním, sa ani nepozrel. Jediné, čo však mohla Olivia zahliadnuť predtým, než sa k nej Níat pohol a chytil ju za ruku boli nohy toho muža zbavené akéhokoľvek napätia.* Myslím, že tu sa to skončilo. Mali by sme ísť.* To bola jediná Níatova odpoveď. Na tvári nemal ani náznak účasti či výčitky alebo viny. Vyzeral len trochu otrávene akoby sa už nudil a nemohol sa dočkať, kedy z mesta vypadnú. A práve ten nedostatok zmyslu pre vnímanie smrti ho staval do prinajmenšom desivého svetla. Chytil Olíviu za ruku a začal ju ťahať von k autu, ktoré nechali odparkované na príjazdovej ceste k mužovmu domu.* Nemala si sa na ňu pozerať.* vyhŕkol medzitým a konečne sa mu obočie trochu zvlnilo a medzi ním vznikla malá priehlbinka.*

*Hnedé oči klesli po jeho slovách k nohám, ktoré vytŕčali a potom späť k nemu. Nevyvinula nijakú energiu na snahu pozrieť sa na toho muža, nelákal ju ten pohľad. Pred očami mala ešte tie obrázky z dola, mŕtve telo zo stola a to všetko pre tohto muža. Nikdy nebola z tých čo priali iným smrť, no nepocítila ani odsteň negatívnych pocitov z toho, že ten muž bol mŕtvy. Mlčala až kým nevyšli von na čerstvý vzduch, kde sa pár krát zhlboka nadýchla, pustila jeho ruku a oprela o auto. Oči klesli k zemi, myšlienky sa rozutekali rôznymi smermi a jeho poznámka k tomu že nemala chodiť pozrieť sa na ňu ju donútila bradu zase zdvihnúť.* Nie nemala. Ale mohla byť ešte živá. *Odvetila jednoducho, keby bola živá, mohlo to byť ešte na hodiny trápenia, než by umrela, pretože by ju asi nikto nenašiel. Nie každý mal šťastie ako ona, že mal Níat dosť rozumu aj za ňu, vrátane sily a ostrých zubov. Napokon musela uznať všetkým ktorý to hovorili, že bola naivná a dôverčivá, škoda len, že aj keď si tejto vlastnosti bola akosi vedomá, bolo to vnej, možno po tých zážitokoch trochu okresané, no predsa.* Nevadí ti zabíjať? *Spýtala sa odrazu, no v jej hlase nebola nijaká výčitka ani nič pohoršené. Bola to len otázka. Vopred vedela odpoveď, len dúfala že z jeho slov pochopí, ako je to možné. Smrť sa jej nepáčila a nechcela jej pomáhať, aj keď to už raz urobila. Ani sama si nebola istá čo voči tomu cítila, či výčitky alebo pocit zadozučinenia za Charisa, nejako pri tom všektom čo sa za ten čas udialo nemala moc možností uvažovať. Za posledný deň a niečo sa toho stalo priveľa, aby mala čas zastaviť sa a uvažovať nad všetkými činmi a obrazmi. Bála sa len toho čo príde, až to na ňu doľahne. A napokon, tešila sa až odídu na Altru a toto všetko ostane tu.*

*Keď sa ho Olívia pustila neprotestoval. Nechal jej ruku vykĺznuť zo svojej dlane a okamžite potom otvoril dvere auta, aby zo zadného sedadla vzal ich veci. Poskladal niekoľko tašiek a napchal ich do tých väčších čím sa celkový počet ich "batožiny" zmenšil takmer na polovicu nerátajúc objemné črepníky, do ktorých sa mali dať priesady. Nerobili mu starosti odtlačky prstov, aj keď o nich už počul svoje. Bol si viac než istý, že aj keby sa niekomu podarilo odlíšiť ich od množstva ďalších, ktoré na aute určite boli, zrejme by aj tak nič nenašiel.
Vzal celý náklad na seba a keď sa s ním vystieral, nezdalo sa, že by to robilo väčší problém. Nechcel debatovať pri postávaní na ulici, a tak vykročil po ceste vedúcej naspäť k mestu. V diaľke videl typickú malú striešku, ale pohľad na ňu spolovice zakrývalo stúpanie cesty, takže sa nedalo rozoznať či na zastávke už niekto čaká.* Nenarodil som sa preto, že by si nejaká prírodná sila povedala, že ma chce na svete. Celý náš druh vyšľachtili na to, aby sme zabíjali.* Tušil, že takúto odpoveď Olívia očakávala. Znovu sa na ňu obzrel cez plece ako predtým v dome, ale tentoraz bol jeho výraz miernejší, dokonca spomalil krok, aby s ním stačila.* Ty si už niekoho zabila?* pôvodne tú otázku mal len v duchu, ale skôr než si stihol uvedomiť, že by nemal, položil ju.*

*Len periférne sledovala ako skladal veci a nepýtala sa ho či mu má pomôcť, určite by jej venoval jeden svoj typický úškrn a niesol by to i tak. Napokon by ho skôr zdržovala keby to niesla, zatiaľ čo jemu to nerobilo nijaké problémy. Bolo jej to trochu blbé len tak stáť s prázdnymi rukami a dívať sa ako to nesie, no pripomínala si, že on je silný a unesie toho oveľa viac. Vykročila za ním, trochu i pobehla aby boli zarovno a počúvala odpoveď v zmysle, ktorý dopredu čakala. Áno, ľudia ich stvorili aby zabíjali, aj keď ona neverila v to, že sa niekto nemohol zoprieť tomu čo chceli iný. Napokon veď tým bojom to i dokázali.* Vybojovali ste si slobodu a vlastný osud. *Odvetila a jemne sa pousmiala, aj keď vedela že to k nim patrilo. Nečakala že sa jej spýta či niekoho zabila, ešte donedávna by tvrdila že nikdy nikoho nezabije, nešlo to k nej, k jej životu ani vnútru, no teraz tá otázka bola viac než na mieste.* Áno. *Odvetila sprvu krátko, zahľadela sa kamsi dopredu a rukou nešikovne uhladila, alebo aspoň skúsila, pokrčené šaty. Bol to len pohyb aby nazbierala nejaký čas na vyslovenie vety, ktorá sa drala z úst ťažko.* Jedného muža tam pri bojisku, chvíľku po tom ako si ma zachránil. *Napadlo ju, čo si o nej pomyslí, napriek tomu že on v zabíjaní nevidel nijaký problém. Matka by jej určite povedala, že zomrie rovnako násilnou smrťou, pretože niekoho pripravila o život. Nevyslovila však tieto myšlienky nahlas, moc tomu nikdy neverila, v podstate mamu vo veľa veciach nepočúvala a toto nebola výnimka.* U nás doma sa verí, že za zlé skutky a činy bude každý človek potrestaný. A vražda je veľmi zlá.

*Ak bola jeho odpoveď očakávaná tak potom tá Olíviina ho prinútila zastať a pozrieť sa na ňu. Bol to dlhý uprený pohľad, ktorým nekĺzal len po povrchu jej tváre ako by to robil, keby chcel len obdivovať súmerné rysy, ktoré z nej robili príťažlivú ženu. Pozeral sa hlbšie, odhadoval skryté emócie derúce sa na povrch, aj keď s ich upokojovaním nemal nijaké skúsenosti. Jedna jeho časť vedela, že to pre ňu musí byť ťažké, chcela byť jemnejšia, ale bolo to akoby mu niečo podstatné chýbalo, aby to mohol dokázať. Preto sa zamračil namiesto toho, aby mu črty tváre zmiernil súcit.* Zabila si toho muža, lebo si niekoho chránila?

*Zastala spolu s ním no pohľad dlhú chvíľu upierala do predu, vediac že sa na ňu díva. Cítila ten pohľad len sa bála čo v ňom uvidí. Napokon ale oči zdvihla a zadívala sa do jeho zamračenej tváre a sťažka vydýchla, aj keď to bolo len ťažko všimnuteľné. Možno i tušila kam svojou otázkou smeroval, aj keď si sama nebola istá či bol rozdiel v tom, prečo to urobila. Napokon nechránila nikoho, len seba.* Len seba. *Buď zabiješ alebo budeš zabitý. Tak by sa to dalo zhrnúť do jednej výstižnej vety. Možno keby v danej chvíli nebola taká vyplašená, snažila by sa ho bodnúť niekam kde by ho len striasla, no pokojná v tej chvíli ani zďaleka nebola, myslela len na to ako sa ho striasť. A striasla za cenu toho že ho poslala na onen svet.*

*Aj keď ležala na zemi a cítila sa vyčerpaná, pery jej brázdil zubatý úsmev a z očí jej sršala nehynúca neha. Dych mala pomalý, ale keď sa dívala na neho, mala pocit, že by sa mohla roztopiť od toľkej lásky, ktorú k nemu v tej chvíli tak bytostne cítila. Niežeby to mala byť novina, ale zarážalo ju ako sa v tej chvíli cítila. Akoby ju aj on mohol ľúbiť. Pri tej myšlienke privrela oči a práve v tej chvíli ju vzal na ruky a preniesol do postele. Pocítila pod svojim telom mäkký matrac a to ako sa prispôsobil jej váhe. Malátne prevalila hlavu nabok a zadívala sa na Orina. Ruku natiahla k nemu a zovrela ho v dlani.. Ten úsmev jej na perách svietil stále. Bola pokojná a aj spokojná.* Keď naozaj chceš, tak to môžeme skúsiť. *Pokojne prehovorila vrátiac sa k jeho návrhu aj tak stráviť deň v meste. Nemalo to byť nič výnimočné, nič čo by nevedela prežiť, keby to nechajú tak, ale keď on stále chcel, aby to skúsili, mohla len súhlasiť. Ak sa nato cítil, nemala dôvod odopierať si to. Stále si mohli vymyslieť program aký by sa len im páčil, aj keď plán ísť do jej bývalej práce jej už prišiel neplatný. Necítila sa, aby tam išla. Aj tak však bolo veľa ďalších možností. *
Na šatách mi nezáleží. *Aj tak boli len od krvi a krv sa stále dala vyprať. V skrini mala mnoho ďalších. Palcom ho pohladila po vrchnej strane ruky a zaujato sa zadívala na ten kontrast. Jej pokožka bola výrazne bledšia, v tej chvíli takmer biela, a jeho zas pekne dohneda opálená. Pohľad uprela do jeho očí až keď začula otázku jej kúpania. Chcela zaprotestovať. Nadýchla sa, že povie nie. Nevidela dôvod prečo by to mal urobiť. Nebola taká slabá, aby nezvládala takýto jednoduchý úkon. A predsa jej to neprišlo správne odmietnuť. Kvôli tomu jej trvalo kým sa zmohla nakoniec na odpoveď. Dokonca jej na okamih napadlo, že to robil pre výčitky svedomia.* Ak si to želáš.. *Nakoniec súhlasne prikývla aj keď pre ňu z nevysvetliteľného dôvodu ju ovládla jemná červeň. Bolo iné kúpať sa s ním v ich spoločnej jaskyni a nechať sa ním umývať.*

*Na chvíľu odtrhol pohľad od Olíviinej tváre a zahľadel sa ponad ňu niekam do neurčita. Tváril sa zamyslene, svetlé obočie sa mu na zmraštenom čele takmer dotýkalo, viečka mal spustené. Očividne sa nesústredil na nič konkrétne z toho, čo sa ponúkalo jeho pohľadu. Spomínal si na svoje prvé zabitie a hoci to bolo už veľmi dávno ešte stále si dokázal dokonale vybaviť tvár toho muža, kovovú pachuť krvi, ktorá sa zo vzduchu vyzrážala priamo na jeho podnebí. Slastné pnutie a istota, že práve na niečo také bol stvorený. To sa dosť líšilo od Olíviinho pocitu viny. Pomaly na ňu znovu pozrel a podvedome urobil krok do strany tak, že stál priamo oproti nej. Jej drobná postavička v porovnaní s jeho pripomínala krehkú figúrku vyfúknutú z polopriesvitného skla. Videl v Olíviinych očiach emócie, ktoré sám nedokázal prejaviť a zarazilo ho aká je úprimná. Na človeka. V tej chvíli s určitosťou vedel, že by jej nemohol ublížiť, aj keď jej krv chutila ako korenistý med. * Keby si to neurobila ty, zabil by som ho ja.* Ďalšia prekvapujúca vec. Predtým sa mu nestávalo často, že by nahlas vyslovil svoje myšlienky. Našťastie sa spamätal dosť rýchlo na to, aby si ovládol výraz tváre. Takto jeho poznámka vyznela do priestoru ako obyčajné konštatovanie. Potom ho napadlo, že zrejme to asi Olívia nepotrebovala počuť, preto sa zarazil. Ešte nikdy podobným spôsobom neutešoval ženu, ktorá bola teraz navyše jeho družkou. Odkašľal si, neisto zaškúlil do slnka a nakoniec urobil k Olívii jeden krok. Potom druhý a zastal až vtedy, keď sa jej postava ocitla priamo pod ním. Keby chcel mohol by k nej natiahnuť ruku a dotknúť sa jej líca. Vznešení, bolo by to určite veľmi príjemné.* Iba si sa bránila, Olívia a ty to vieš.* prehovoril tichým hlasom a pohľadom nenáhlivo prechádzal po jej tvári. Znel oveľa prístupnejšie a jemnejšie ako predtým. Už sa nemračil, ale ani neusmieval.* Nie si to „iba“ ty. Si to „predovšetkým“ ty.* Jednotlivé slová zdôraznil, aby si Olívia uvedomila, ako to myslí. Potom sa usmial. Bolo to také nečakané, že jeho tvár odrazu vyzerala celkom inak, úprimne a otvorene. Jeho ruka na malý okamih spočinula na Olíviinom ramene a zľahka ho stisla.* Na takú zhovorčivú a tvrdohlavú osobu si až príliš skromná. Ale ak by si sa chcela naučiť brániť tak, aby si už nikoho nemusela zabiť, pomôžem ti s tým.* Ruka sa mu pomaly sunula po Olíviinom ramene, až kým z neho neskĺzla pričom sa letmo prstami obtrel o jej dlaň. Krivý úškrn mu nadvihol kútik úst a odhalil pohľad na nezvyčajne ostrý rezák.* Sľubujem, že k tebe budem jemný.* podpichol ju a znovu sa podobal na toho Níata, ktorého humor dýchal svojskou sebairóniou.*

*Mlčky stála a dívala sa do zeme. Vedela že byť zabitý alebo zabiť bol jednoducho zákon divokej prírody, tam kde naplatili pravidlá ako u nich doma. Vlastne určite v častiach ich planéty to bolo rovnako, len práve tam kde ona vyrastala bol svet držaný v presných linajkách pravidiel, zákazov a predsudkov voči každému, kto sa vymykal tomu, čo ostatní chceli. Nešlo len o zabitie, ktoré predstavovalo niečo zlé bezohľadu na dôvody. Nič by jej doma nespravili, neskončila by vo väzení keď sa musela brániť, no pohľad ľudí by pripomínal niečo také, akoby sa dívali na niekoho nebezpečného cez prsty. Videla to viac krát, jej matka ju nútila držať sa od takých ľudí ďalej, vlastne ona sa musela držať od každého ďalej. Ľutovala že s nemohla rozlúčiť s niektorými osobami, povedať aby sa nebáli, no tým to asi haslo. Tie veci a pravidlá jej nechýbali, tu bola voľná a slobodná. Možno po prvý raz mala možnosť zisťovať aká naozaj je a nie aká byť musí. Sloboda však nemohla prevýšiť úplne všetko s čím vyrastala, len to, čo sa jej vždy priečilo. Zabiť však človeka vlastnými rukami bolo niečo, čo si vedela zdôvodniť, čo vedela že urobiť musela inak by zomrela, no rovnako vedela, že pocit viny nikdy úplne nevybledne. Vyháňala ho rôznymi spôsobmi, pripomínaním si že to bol zlý muž, že jej chcel ublížiť a že ublížil spolu s ostatnými Charisovi a kope iných len preto, že boli iní. Sčasti to fungovalo, sčasti nie. Vedela i to, že keby ho nezabila ona, ďalšieho dňa by sa nedožil aj tak. No urobila to ona. Keď zavrela oči, často sa strhla pri spomienkach na svoje krvavé ruky, ako si ich šúchala o zem snažiac sa tú krv striasť až sa začali miešať z vlastnou od tých odrenín. Zdvihla pohľad zo zeme k Níatovi keď sa ocitol pred ňou a jej tvár bola bez úsmevu. Nič nehovoriacu tvár však nahradilo prekvapenie, keď po prvý krát uvidela Níata usmiať sa. Počula ho raz zasmiať sa, nie tak ako sa sial zvyčajne, videla ho veľa krát sa i ironicky uškŕňať, no toto nebolo nič z toho. Bol to úsmev. Zažmurkala a padnuté kútiky sa jemne pridvihli do prekvapeného úsmevu, aj keď hľadela na ten jej. Bol krásny tak ako bol výnimočný. Spravila k nemu drobný krok a mlčky ho objala. Ani nevedela čo povedať, nie na všetko poznala slová. Bola urapotaná keď bola veselá a smiala sa, no ani ona nevedela ako povedať ku všetkému niečo. Niekedy naozaj stačilo mať zavreté ústa a reagovať nejako inak. Neobjímala ho silno, ruky mala len jemne opreté o jeho telo a hlavu opretú o jeho hruď, sklonenú k zemi. Vystihovalo to slová o objímaní, že keď dievča objíma muža, hľadí do zeme pretože predstavuje jej svet a ona sa v ňom chce stratiť, zatiaľ čo muž má hlavu zdvihnutú aby sa ostatní neopovážili k nej prejsť. Pár krát len spokojne vydýchla vzduch a ako sa Níat vrátil k svojmu tipickému ja, odtiahla sa a z úst sa jej vydral čudný vzuk pripomínajúci vznikajúci smiech.* A ja sľubujem že ťa budem šetriť. *V úsmeve sa jej ukázali zuby a zdvihnuté kútiky prebudili i posmutnejšie oči.* Možno sa mi podarí ťa ešte prekvapiť. *Dobre, vtedy to bolo zákerné od zadu, ale to nevadí. Proti jeho sile veľa použiť nemohla a toto bolo jediné čo sa jej podarilo. S jeho ponukou to ale myslela vážne, začal ju niečo učiť Charis a jej sa to páčilo i ju to bavilo. Čokoládové oči padli niekam za Niatov chrbát a pery sa ešte viac roztiahli. Jej tvár nemohla vydržať dlho potemná. Očami sa presunula k hodinám na zastávke a k papieru s odchodmi autobusov, načo sa náhle pohla.* Hneď sa vrátim a s nikým sa nebudem rozprávať. *Rozbehla sa niekam za jeho chrbát, zastaviac pri akomsi stánku. Predávali tam zmrzlinu, aj keď sa nedalo povedať žeby tam mali veľký výber. Netušila ale akú vybrať, preto sa rozhodla zvoliť jednu ovocnú a druhú nejakú neovocnú. Vyhrala to čokoládová a druhá bola z nejakých lesných plodov. Tú vybrala preto že to predsa len trochu pripomínalo niečo z lesa. S dvomi kornútkami sa vrátila až k nemu a natrčila mu to k tvári.* Vyskúšaj a vyber si. *Oči hádam väčšie než zvyčajne upierala do jeho tváre, zvedavá čo povie.*

*Pred tvárou sa mu ocitli dva kornútky naplnené zvláštnymi zmesami, z ktorých sálal chlad. Bolo to niečo úplne iné ako Olíviino objatie, na ktoré už nereagoval tak odmerane, ako keď sa k nemu priblížila predtým. V hlave mu stále znel Daghartov pokušiteľský hlas, ale v tej chvíli ani svojmu démonovi nedovolil, aby jeho zmysly ovládol úplne. V istom zmysle bola Olíviina blízkosť ako kompenzácia za roky, ktoré strávil osamote. Oslovovala ho, dívala sa na neho a občas sa ho aj dotkla, a to bolo pre neho nové. S nikým ešte nestrávil toľko času ako s ňou.
A práve v tom okamihu, keď na neho hľadela tými veľkými hnedými očami, ju mal odmietnuť? To, čo vedel teraz sa naučil sám a Olíviina snaha ukázať mu niečo nové bola preto oveľa významnejšia. Aj keď si to nechcel priznať a nahlas by to nikdy nevyslovil, potešila ho.
Keď si bral jeden kornútok s ružovkastou krémovou hmotou cítil sa trochu neohrabane. Natiahol sa po prvé, čo mu bolo trochu známe a lesná vôňa upokojovala jeho prirodzenú nedôverčivosť voči niečomu, čo ešte nejedol. Vrhal na kornútok vo svojej ruke akoby to bola korisť, ktorú sa chystá uloviť. Pozoroval ju a obracal zo všetkých strán pričom celkom neodhadol tlak na steny kornútka a rozlomil ich. Chladná zmes sa oddelila a dopadla na chodník k jeho nohám. Dagharta sa provokačne rozosmial: „ Vieš, čo sa hovorí o starých psoch a nových kúskoch.“
Níat sa zachmúril a rozlámal zvyšky kornútka medzi prstami.* Asi by sme to mali nechať tak. Neviem ako sa to robí.* Na prvý pohľad ho to priznanie stálo veľa hrdosti. Nepáčilo sa mu, že tak ľahko dokáže zničiť niečo krehké, aj keď sa to snažil udržať pohromade.*

*Zvedavo držala kornútky, nebola si istá či bude dôverovať niečomu čo z tadeto pochádza a či to bôbec bude chcieť ochutnať. No vzal si a ona sa usmiala, s očakávaním čakala či mu bude zmrzlina chutiť. Nepoznala nikoho kto by ju nemal rád, len ženy ju zvyčajne nechceli, ževraj priberali. Nemala ten pocit že by to tak fungovalo, aj keď, všimla si že tie ženy zvyčajne sedávali na zadkoch a vyšívali alebo ich vozili na autách. Teraz čakala len na Níatove slová, netušila či mu to zachutí, či len jedna alebo mu to možno zachutí u oboch kornútkov. Lesná zmes však skončila na chodníku skôr, akoby mal možnosť vvyskúšať, čo to zmrzlina je. Zamrzelo ju to, no nemalo to nič spoločné s kopčekom na zemi, ale skôr s tým, že ona by sa asi zahanbila. Níatové slová že by to mali nechať tak prezrádzali že jemu to tiež neprišlo potešujúce, než už bol pocit akýkoľvek. V jeho vnútri sa nevedela orientovať, no jej bezstarostný úsmev a pokrútenie hlavy bolo jasné.* To nič, keby ideš po chodníku, nájdeš na zemi kopu padnutých zmrzlín. Stáva sa to. *Zvyčajne síce trochu inak, no to mu hovoriť nechcela. Natiahla sa preto k jeho veľkej ruke a položila ju na tú svoju v ktorej držala kornútok. Vedela tak vnímať kedy by to bol stlačil silnejšie než by mal a ktomu, neverila tomu že by jej ublížil. Ak jej niekedy niečo urobil, urobil to naschvál, preto si bola istá že tento kornútok nepraskne. Naklonila hlavu k zmrzline a opatnre kúsok zlízala skôr akoby začala stekať a potom na neho pozrela.* Takto. *Usmiala sa, cítiac na jazyku chuť čokolády. Nebola to nijako výnimočne dobrá zmrzlina, no na to aby sa povedalo na zmrzlinu že je hnusná, to by už musel byť riaden kentus. Bola to jednoducho zmrzlina a tá bola skoro vždy dobrá. Aspoň jej chutila.* Čokoládová. Čokoláda je skvelá. *Doplnila, netušila či poznal čokoládu a jej vôňu, hádala že kopček na zemi mu bol známejší.*

*Skúmavo sa zahľadel Olívii do očí a snažil sa v nich rozpoznať neistotu. Vedel, ak by mu nehovorila pravdu a v skutočnosti bol taký nešikovný len on. Pomaly sa upokojil a topiaca sa zmes pri jeho nohách odrazu nebola až taká dôležitá ako dotyk Olíviinej ruky na jeho. Podvolil sa a prstami obopol jej drobnú dlaň. Bol dokonca zvedavý, čo sa bude diať, pretože v tej chvíli sa Olíviina ruka pohla a on sa prispôsobil zmenenému smeru. Mierne naklonil hlavu doboku akoby ju napodobňoval, ale v skutočnosti sa chcel lepšie pozrieť, čo robí s ústami. V živote sa nestretol s jedlom, ktoré by si vyžadovalo taký prístup. Veľmi intímne, napadlo ho, keď Olíviin jazyk obkrúžil okolo kopčeka až na ňom zostali zvyšky čokoládového krému. Sledoval ju veľmi pozorne a podvedome pristúpil ešte bližšie. S pohľadom upretým do jej očí sa pomaly sklonil, bol už celkom blízko Olíviiných úst keď sa jazykom dotkol zmrazeného krému a obkrúžil ho smerom ku kútiku jej úst, veľmi, veľmi blízko. V ústach pocítil zvláštnu chuť, ktorá nebola ani nepríjemná ani zvlášť chutná. Stále by uprednostnil krv pred čokoládou.* Robím to správne?

*Napadlo ju, že si mala zistiť ako sa taká zrmzlina robí. Možno to ani nebolo tak ťažké, aj keď jej schopnosti prípravy jedál boli biedne, takže by to beztak asi nechutilo ako zmrzlina. Vedela však, že sa nad tým neskôr ešte zamyslí, teraz jej myšlienka však očakávali nejakú reakciu, vlastne ju prekvapilo keď sa Níat nahol tak blízko jej úst. Prekvapene ho sledovala a čakala, no ten blízky dotyk jej pripomínal chvíľu keď sa len tak nahol a pobozkal ju v jaskyniach po ceste sem. Mala vždy veľa otázok, no otázku prečo to urobil mu nepoložila a ani ju to nenapadlo, pretože na jeho mieste by ju dostať nechcela. Nie všetko sa vysvetľovalo ľahko a nie všetky odpovede sa i páčili a ona si nebola istá, čo by jej povedal. Pocit zmrzliny na jazyku sa začal miešať so spomienkami na miesto kde doteraz žil a ona namiesto odpovede pohla hlavou a dotkla sa jeho pier. Za iných okolností by sa samej seba spýtala ako to mohla urobiť a čo to vlastne robí, no v prítomnosti sa jej žilo ľahšie a ešte ľahšie sa nekládli otázky prečo niečo robila. Myšlienky však také rozustené zabudli aj na tú zrmzlinu v rukách a tentoraz to bola ona, kto vyvynul väčší tlak na kornútok než mal. Ozvalo sa len jemné pukanie a čokoládová zrmzlina zletela na zem k tej druhej, takmer roztopenej. Olivia sebou cukla a prekvapene pozrela na zem, jemne sa zapýriac.* Ehm...*Vyšlo z nej prvotne nejasne, potom jej jemne trhlo kútikom, možno tým len maskovala neistotu prameniacu z toho, ako sa zachovať.* ...ako vidíš, zmrliny padajú bežne. Asi nám nie je dnes súdená. *Zdvihla konečne zrak od zmrzliny a za Níatovým chrbom už zbadala približujúci sa autobus. Hnedé oči sa potom zamerali k tým jeho a ústa vypustili prvú vec ktorá ju napadla. Ako vždy keď musela rozprávať viac než bolo treba.* Viem že krv je lepšia ako čokoláda...teda...pre neikoho ako som ja je čokoláda niečo také ako pre teba krv. Ale dúfam že ti chutila...a...takto sa jedia...teda oblizujú sa aj lízatká, akurát tie sa zmestia celé do úst že ich netreba aj držať. So zmrzlinou to netreba skúšať, možno by si ju napchal do úst, ale nie je to príjemné na zuby, môžeš mi veriť...*Rapkala ako taký malý tank.*

https://www.youtube.com/watch?v=OjTHJz_bgGY&feature=relmfu

*Keď sa Olíviine pery dotkli jeho chvíľu ju ešte pozoroval, ale potom privrel oči. Zdalo sa mu to prirodzené a takmer si to neuvedomoval. Na druhej strane cítil teplo z jej bozku a zmes zvláštnych pocitov, ktoré v ňom to všetko vyvolalo. Chystal sa ju objať, keď sa odtiahla, preto ruku rýchlo zložil a nahmatal ňou oká tašiek, ktoré predtým položil na zem. Nech to už znamenalo čokoľvek obaja boli až v príliš veľkých rozpakoch a tak sa s tým zrejme vyrovnával každý svojím spôsobom. Olívia začala rýchlo rozprávať o prvom, čo ju napadlo a on sa zatiaľ tváril akoby sa nič nestalo. Vo výraze jeho tváre sa dokonca nedalo ani poznať, čo si naozaj myslí.* Pochybujem, že niečo také je aj na Altre. * Možno to vyznelo zle, ale naozaj to tak nemyslel. Odkašľal si a keď autobus prešiel okolo neho obrátil k nemu tvár. Nebol veľmi nadšený z toho, že sa bude tiesniť v jednom uzavretom priestore s takým množstvom ľudí.* Ešteže som dnes ráno raňajkoval.* poznamenal akoby mimochodom a vrhol pritom rýchly pohľad na Olíviu akoby sa chcel ubezpečiť, že ho pochopila. A potom ho napadlo, že srna nebolo jediné jedlo, ktoré ráno mal. Znovu si odkašľal a tentoraz sa už radšej na Olíviu nepozrel.* Bude to v pohode. Budem sa správať slušne.

*Ako tam tak v rozpakoch z vlastného správania postávala, bola rada že nič nehovoril a nekomentoval jej správanie, zároveň by rada vedela čo si myslí. Spomínala si na tú noc keď sa spolu presúvali a boli skrytý v strome, keď do nej rýpal že ho môže pobozkať ak chce, že sa to nikto nedozvie. Samozrejme to vtedy nespravila a ani v tých chvíľach nečakala, že raz to naozaj urobí, alebo že sa všetko vyvinie tak ako sa vyvinulo. A predsa sa chystala na spomenutú Altru ako jeho družka. Život bol skutočne nevyspitateľný a napokon aj keď by to vtedy označila za nemožné a že to bude utrpenie, teraz sa tešila. Akurát správa že tam nemajú zmrzlinu prípadne lízatka ju až tak nepotešila. Teda lízakta ju nezaujímali, ale nemali tam ani čokoladu? To bolo takmer nepredstaviteľné, aj keď ked tak uvažovala, ako tu bola, nejako na čokoládu ani nepomyslela.* Nevadí. *Odvetila zamyslene a cítila že farba z líc ustupuje. Autobus zastavil pred nimi a ona pri jeho slovách sa jemne zachichotala.* Asi by som ťa mala pustiť k oknu, keby si mal hlad, bude prvá v ceste. *Poznamenala ale nebolo v hlase cítiť obavy. Vošla radšej do autobusu, šoférovi podala mince na dva lístky a potom sa pobrala k voľným miestam. Chcela vybrať také kde okolo nikto nesedí, no autobus nebol najprázdnejší a vonku sa zbiehalo tiež dosť ľudí aby bolo jasné, že nie všetým sa to miesto na sedenie ujde. Uhla sa nech si môže Níat naozaj sadnúť k oknu, no predtým sa natiahla k okienku a otvorila ho, čerstvý vzduch sa jej zdal aspoň ako malé plus pre neho. Nevedela to však úplne posúdiť, či to bude mať nejaký efekt.*

*Nastúpil do vnútra autobusu bez toho, aby sa na vodiča čo len pozrel. Na druhej strane muž za volantom bol zrejme Níatovým zjavom natoľko ohromený, že sa na chvíľu prestal sústrediť na vydávanie lístkov a pozoroval ho v spätnom zrkadle. Níat sa nemusel dívať, aby to poznal. Cítil každý pohľad, ktorý sa do neho po ceste k sedadlu zabodol. Nie všetky sa na neho dívali tak uprene, ale ani jeden z nich nebol práve priateľský. Možno boli ľudia zaslepení hlupáci, ale zrejme mali akýsi šiesty zmysel na rozpoznanie niekoho, kto nepatril medzi nich.
Níat cítil ako mu v tesáky v ústach začínajú brnieť, preto bol vďačný za závan čerstvého vzduchu a Olíviinu prezieravosť. Keby sa tak nesústredil na to, aby svojho démona udržal na uzde, viac by ho prekvapilo, ako rýchlo Olívia vytušila jeho potreby bez toho, aby jej vôbec musel niečo povedať. A také poznanie bolo desivé. Čo ešte si na ňom všimla? Zrejme nebola úplne ako ostatní ľudia, ale to sa nakoniec ukázalo v jej túžbe zostať s Arathi. Nedokázal si spomenúť na žiadneho človeka, ktorý by niečo také podstúpil dobrovoľne. Až na Noby.
Celý náklad uložil pod sedačku a nakoniec sa na ňu s výdychom zvalil. Tváril sa akoby mal bolesti a tie mu Dagharta naozaj spôsoboval. Prekliaty démon mu zaplavoval hlavu krvavými obrázkami a vidinami, pri ktorých musel párkrát zažmurkať, aby sa presvedčil, že nešlo o skutočnosť. Za tú vetračku vrhol na Olíviu vďačný pohľad, pretože mal obavy z toho, že ak otvorí ústa niekto si všimne nezvyčajnú dĺžku a ostrosť jeho rezákov. Mal pocit akoby sedel na tŕní a bola to paradoxne Olíviina prítomnosť, ktorá ho upokojovala. V tej chvíli by mu nevadilo ani keby rozprávala o muchách alebo o hocijakej nudnej veci, ktorá by dokázala odpútať jeho pozornosť iným smerom.* Čo si zvykla robiť doma?* otázka z neho vyhŕkla skôr než si ju stihol poriadne premyslieť. Ibaže krátko predtým sa na sedadlo oproti nemu usadila žena s dovysoka vyčesanými vlasmi. Krivka jej krku bola ako sladké jablko napichnuté na špajdličke, po ktorej ešte stekal med. Sýpavo sa nadýchol až žena pootočila hlavu, ale nepozrela priamo na neho. Dobre, možno toto nebol až taký skvelý nápad. Pohniezdil sa na svojom mieste až sedadlo zapraskalo pod jeho váhou a nevediac, čo s rukami začal si medzi dlaňami pohadzovať malú plamennú guľôčku, ktorú vytiahol spod svojej kože.*

*Stála v uličke a mlčky čakala než Níat prejde až k nej. Očami občas prešla po okolitých tvárach, ktoré sa obracali smerom k nemu. Nebola si istá či sa mala obávať že si niečo všimli, alebo to jednoducho súviselo s jeho výškou či dlhými vlasmi farby, akú asi ona u človeka nevidela. Otázky si však ponechala vo svojej hlave, len sa usmiala keď prešiel okolo a zložil veci. Mohla len hádať čo v danej chvíli cítil, no jeho tvár akoby ukazovala, že trpel. Sťažka preglgla, utešovala sa myšlienkou že nepôjdu moc dlho. Jej útle telo kleslo vedľa neho a čokoládové oči zostali na jeho tvári. Nechcela ho skúmať ani analyzovať, len chcela mať pocit, že ak sa niečo pokazí, bude to vedieť skôr. Aspoň o pár sekúnd. Nebola si ale istá, či pri jeho výrazoch ten správny pochopí ako predútočný. Otázka akú by nečakala keďže nemala pocit že ho tešilo jej bľabotanie však prezrádzala, že mal problém sústrediť sa na to, aby bol pokojný. Nechcela radšej vedieť, čo jeho démon robí v jeho hlave.* U nás doma sa ženy v mojom veku mali venovať rôznym nudným činnostiam. Ženským činnostiam, čosi vyšívať alebo sme mohli hrať tenis či benbintom, alebo tak. Moc ma to ale nebavilo, nie som na to moc šikovná a mám priveľa energie na to, aby som niekde sedela a robila nejaké krížiky. Preto som väčšinou so sestrou utekala smer les a mali sme tam vlastný svet. Vymýšľali sme si hlúposti, čo sa deje okolo nás a kto sme. Potom ako sme vyrástli, ona sa vydala a odišla z domu a ja som tam ostala sama. Doma som nesmela chodiť niekam kde boli muži bez sprievodu rodičov alebo niekoho koho mama uznala ako zodpovedného a tak som potom väčšinou bola len tak v lese a zbierala rastliny alebo tak. Prípadne keď sa niečo dialo tak som sa vytratila z domu a išla som to pozorovať, preteky v plávaní v jazere, na člnoch a také veci čo sa daili a chodili tam väčšinou len ľudia z dediny. Z našej ulice sa takým aktivitám ľudia akosi stránili a matka mi to nechcela nikdy dovoliť. *Pokrčila ramenami a rozprávala ako jeden z mála ráz pomaly a zreteľne, sledujúc viac jeho ako svoje slová. Oči jej padli na ohník a trochu sa preto nahla aby ľudia cez uličku nevideli čo to má a ruku mu položila na nohu, aby vnímal ju a nie okolie.* Mohli by sa ti pokaziť zuby? *Spýtala sa teraz ona. Tušial aká bude odpoved, no rozprávanie mohlo zamestnať i jeho.*

Plameň dostal podobu hada a Níat ho nechal nenáhlivo obkrúcať okolo svojich prstov. Nemusel sa na to veľmi sústrediť, aj keď sa na prvý pohľad zdalo, že je touto činnosťou naozaj zaujatý. Viac ho však zaujímalo, čo hovorila Olívia. Nijako na to síce nereagoval, ale pomáhalo mu to utvoriť si o nej lepší obraz. Pomaly začínal chápať, prečo v mnohých ohľadoch bola aká bola a že to nemalo nič spoločné s ním. Jednoducho tak bola vychovaná, preto bolo také zrejmé, prečo sa nechce tak rýchlo vrátiť. Ani on by sa nevrátil späť, keby to vyzeralo takto, aj keď sa nezdalo, že by Olívii niečo chýbalo. No nemohlo jej to ani stačiť.
Zrejme však nebol so svojou kratochvíľou taký nenápadný ako si myslel, pretože keď na stehne pocítil váhu Olíviinej ruky, had sa z jeho dlane okamžite vyparil. Nakoniec bolo ľahké bojovať s túžbou pozabíjať všetkých naokolo, keď mal vedľa seba niekoho, koho krv poznal oveľa intímnejšie a preto mal na ňu aj väčšiu chuť. Pozrel pomaly dolu a potom nenáhlivo zodvihol tvár, aby sa jej pozrel do očí. Spôsob, akým to urobil a fakt, že odrazu pôsobil oveľa koncentrovanejšie, naznačoval, že sa ho tak predtým ešte nikto nedotkol. Od rána si vymenili už niekoľko dôverností a bolo čoraz ťažšie držať so od nej ďalej, aj keď jej to v podstate sám sľúbil.* Mám rád ten druh sladkostí, po ktorom sa zuby nezvyknú kaziť.* odpovedal jej a krátko pritom prižmúril oči akoby sa chystal uškrnúť. Olíviina ruka na stehne bola horúca a pod jej váhou mu koža začala brnieť a chvieť sa. Páčilo sa mu to, prekliato, naozaj sa mu to páčilo a bol by zvedavý, ako by to pokračovalo ďalej, ale pochyboval, že ľudia sediaci naokolo by ocenili keby odrazu začal horieť. A to doslova.* Možno by si tú ruku mala zložiť,* navrhol vzápätí Olívii a už v tej chvíli to ľutoval.*