Knižnica

Jessie Tan Si



* Povzbudzujúco sa na dievča usmial, aj keď pochyboval, že si to teraz všimla. Zdala sa byť zaujatá vlastnými myšlienkovými pochodmi a určite ten vnútorný boj, ktorý sa v nej odohrával skončil v jeho prospech pretože nasadla do auta. Teraz sa už mohli pohnúť. Bez slov aktivoval motory vozidla a to sa začalo hermeticky uzatvárať tak, že o niekoľko sekúnd po otvoroch dvier nezostali nijaké stopy. Vnútrajšok vozidla sa zdal byť jednoliaty ako keˇho uvideli po prvýkrát zvonku ibaže teraz mohli vidieť všetko, čo sa okolo nich dialo. Hmota bola celkom priesvitná- oni videli ľudí na ulici, ale ľudia nemohli vidieť ich.
Vozidlo sa náhle pohlo dopredu a to, čo bolo najskôr ulicami, parkami, diaľnicami sa zlialo do jednej veľkej machule farieb- takou obrovskou rýchlosťou sa rútili vopred naprogramovaným smerom takže Jessie nemusel šoférovať a ponechal riadenie na automatike. Vo vnútri auta sa však inak všetko zdalo byť celkom normálne akoby ani neprekonávali rýchlostné limity, nič sa nehýbalo iba ich hrude pri nádychu a výdychu.* Povedzte, čo mienite urobiť, keď urobím rozbor vzorky? Nerád to hovorím, ale, čo ak je vaša priateľka už dávno mŕtva? To, čo tam bolo.. tá bytosť... mohla by vám ublížiť.* zvedavý čakal, čo na to Anika odpovie, keď sa otočil na sedadle k nej. Bol lekárom, mal ľudí chrániť a nie ich posielať na smrť, preto potreboval poznať Anikine úmysly.*

*Níat nechodil a tak Noby si kľudne užila veľmi dlhú kúpeľ. Dokonca aj nechcela výjsť z vody, ale pokožka sa jej začala nepríjmne scvrkávať a tak sa pobrala von. Mokré vlasy nechala voľne splývať po nahom tele a chcela si pohľadať nejaké čisté oblečenie. No žiadne nenašla a tak bola nútená sa v jaskyni pohybovať nahá. Dúfam, že Níat bude dlho na love, lebo ma porazí ak to čertisko príde a nájde ma tu nahú! napadlo ju a pri tej myšlienke ako na ňu hľadí a ona je pred ním iba tak ako ju stvorili, tak jej nabehla husia koža po tele. Svoje veci si v rukách rýchlo preprala a rozbehla sa do izbice, v ktorej si vytvorila akoby spálňu a snažila sa aspoň nájsť kus látky.* Do čerta! Však tu nič nie je?! Do akej diery ma to ten prekliatý Níat zaviedol?!* uľavila si schuti a našla niečo, čo kedysi mohl byť plachtou. Ľahla si do postele a prikryla sa ňou. Však tu nemá čo robiť a odkedy ju uniesol si neoddýchla, nepočítajúc tú chvíľu kedy omdlela., že premohol ju spánok. A ona takto cudne prikrytá zaspala niekde kde netušila čo ju čaká.*

Karipo




* ten hluk v miestnosti ho zobudil, prestal sa na skale maskovať až sa objavila pruhovaná srsť jeho malého telíčka, do tma zažiarili drobné sliedivé očká. Vtedy si ju všimol a nesmierna zvedavosť ho takmer zhodila zo stena, keď sa za tou čudnou bytosťou nakláňal, aby si ju prezrel lepšie. Nevšimla si ho, pretože bol pazúrikmi prichytený o vrch jaskyne niekde tam kde sa steny začali vlievať do vysokého stropu. Bez vydania najmenšieho hláska začal zliezať zo skaly nižšie. Je to vari nejaká hračka, ktorú mu Níat priniesol? Ak áno prečo ho na to Dagharta neupozornil? Tí dvaja mu išli na kožuch. Boli horší než jeho vlastný charakteristický zápach. Naposledy sa tak pohádali, že si to odniesol aj on ako Níatovo domáce zvieratko. Kým zliezol zo steny, tá dvojnohá bytosť už zaspala. Rozhodol sa plachtiť dolu na kraj postele a tak natiahol labky, aby si vyrovnal kožu medzi nimi, ktorá fungovala ako mini padák. Opatrne preliezol o štyroch až k tej okrúhlej veci s niekoľkými otvormi pričom dva boli teraz zavreté. Pripomínala mu Níatovu tvár, ale bola oveľa jemnejšia a voňala fantasticky ako škoricový koláč, ktorý raz zavoňal z kanála. Otvoril ústa kde sa mu zaleskli zúbky drobné no ostré ako ihličky a vyplazil ružový jazýček. Najskôr ju len ochutnal. Bol sklamaný. Jej pokožka bola slaná a nie sladká, ale možno krv, chystal sa schovať jazyk a použiť zuby...* [/b]

(( Ňňňňňňňeeeeeeeeeeeee toto mi neróoooooob som sa tak strašne začala rehotať waaaaaaaaaaa ))

*Upadla do bezsenného spánku a jednou časťou svojho ja vnímala každý zvuk ktorý sa dal v jaskyni zaznamenať, no nebola dosť silná, aby sa prebrala, keď cítila malý pohyb na svojej pokožke najradšej by to čudo zo seba zhodila, ale zrazu mala ruky ako z olova a rovnako aj viečka. Alebo sa jej to zdalo? Netušila, no začula ako to ňuchá vzduch. To sa jej musí zdať. Avšak vlhký jazýček na svojom líci??? Takmer skolabovala! Prudko sa narovnala a zviera zo seba zhodila. Jej krik sa ozval jaskyňou a odrážal sa od stien a takmer si musela zakryť uši.* Preboha čo si zač?* zavrčala potichšie a pritisla si obranne plachtu na hruď. Jakživ také zvieratko nevidela a tak netušila či sa má báť. Možno to je nebezpečné. Napadlo ju a bola pripravená vyskočiť a siahnuť po jednej z tých dosiek, ktoré boli kedysi možno aj nábytkom.*

Karipo



* Vystrašene zapišťal, keď ho to čudo zhodilo z postele a začalo pri tom tak kričať až mu to trhalo citlivé uši. Rád by vyliezol na stenu do bezpečia, ale ocitol sa v tej najzraniteľnejšej polohe priamo na chrbte. Mohol sa už len krútiť a snažiť sa prevrátiť na štyri, ale labky mal príliš krátke na to, aby sa mu to rýchlo podarilo. Prudko dýchal, tučné bruško mu nadúvalo a srdiečko bilo jasne ukazujúc kmitavý tep pod vrstvou kožušinky niekde v strede miniatúrneho hrudníka. Pišťal tak kvílivo, že takmer prepočul otázku toho čuda. Vtedy zarazene stíchol párkrát na čudo zažmurkajúc. Rozumel mu, ale keďže dorozumievať sa vedel len telepaticky s Daghartom asi nemalo cenu skúšať to aj na toto tu... zadíval sa To skúmavým pohľadom a na okamih zabudol, že je vyvalený hore bruchom. Štvalo ho to, ale čo mal robiť. Zaprskal akoby si niečo zanadával vo svojej cudzej reči a potom sa pokúsil s Tým telepaticky spojiť a požiadať ho nech tak nevrieska pretože mu to trhá uši. Bol len zvedavý, to je nejaký zločin?*

*Nielenže bola ona strašne vydesená, ale tak to vyzeralo, že aj ten malý tvor sa zľakol. Dokonca sa zarazila, keď zviera vyzeralo, že rozumelo jej reči. Prestalo rovnako ako ona pišťať a na chvíľu ostalo hrobové, prekvapené ticho.* Mám ti pomôcť?* opýtala sa zrazu, keď si všimla, že nevie pomôcť svojmu guľatému telíčku na nôžky.* Ale neublíž mi.* varovala ho a natiahla k nemu ruku. Najskôr mu jemne prešla prstom po brušku, snažiac sa ho upokojiť a potom ho prevrátila na malé nožičky. Sadla si do postele a zvieratko vyložila taktiež vedľa seba. Dosiaľ nič také nevidela a mala problém si nato privyknúť. Ale keď videla už Daghartu, tak prečo by ju niečo takéto malo prekvapiť? Však za tých posledných niekoľko hodín si už musela uveodmiť, že je ešte toho strašne veľa čo nepozná a prekvapí ju. Cítila sa ako Alica v krajine zázrakov a teraz musela spoznávať nové veci.* Som Noby. A vlastne..... Rozumieš tomu čo hovorím?* Bože Noby, tebe už fakt hrabe keď sa tu s takým morčaťom rozprávaš!*

Karipo



* Prijal jej pomoc, pretože by sa na chrbátiku prevracal ešte poriadne dlho než by sa mu podarilo vstať z tej nepohodlnej polohy. Dokonca zniesol aj ten dôverný dotyk na svojom brušku, ale to, čo odmietol s kategorickým odporom bolo pomenovanie morča! Možno sa mu nepodarilo vložiť jej do hlavy svoju odpoveď, ale inak sa napojil na telepatickú vlnu z jej mysle. Musela to byť Matka. Inak by jej dozaista nerozumel, aj keď ho práve urážala. Možno by sa aj zamračil keby to vedel, pretože jeho tvár bola už od prírody uspôsobená tak, aby sa neustále usmieval- aj vtedy keď na to nemal náladu. Preto aspoň zaprskal a odvrátil od toho čuda menom Noby pohľad. Všetko v ňom stuhlo. Čo to len urobila? Videl nábytok popremiestňovaný tak ako predtým nebol. Dagharta bude zúriť, vedel, že nemá rád zmeny. Zhrozene sledoval ten chaos a bez toho, aby sa Noby stihol vôbec báť jej naliehavo vyskočil na plece a začal ju škrabkať pazúrikmi po vlasoch. Ibaže to nemal... zamotal sa a nič mu nebolo zo srdca odpornejšie ako tá lesklá hodvábny pavučinka, ktorú mala na hlave, pretože mu pripomínala jeho prirodzeného nepriateľa, ktorý teraz niekde zrejme vyspával včerajšiu večeru. Zdesene sa začal metať no jediné čo dosiahol bolo to, že sa do Nobyných vlasov zamotal ešte viac.*

*V skutku to zvieratko bolo chutné. Nevyzeralo ani tak nebezpečne a možno raz si budú rozumieť. Ktovie? Ale v prvom rade bol veľmi pekný.* Si fešáčik. Uf, dúfam, že si chlapček.* poslednú vetu povedala akoby skôr pre seba, lebo vôbec nemala poňatia čo je to zač. Ale aspoň vedela, že zviera nevie hovoriť. trochu ju to aj zarmútilo. Aspoň by si s kým mala pohovoriť. Ten Níat bude loviť roky, alebo čo?! napadlo ju namrzene a zlostne mykla plecami. No tvor bol taký zlatý, že jej vyskočil na plece a prehrabával sa jej vlasami. Noby sa zasmiala a keď videl ako sa do vlasov zamotal, namiesto paniky sa začala smiať.* Nehýb sa, pomôžem ti.* smiala sa ďalej a svojimi tenkými prstami sa pomohla tvorovi dostať z pasce. Chcela mu povedať niečo poučné, ibaže ten pocit, aké jej to bolo príjemné ju dostal do akejsi neznámej nostalgie. Pomaly si ľahla a telo skrútila do klbka. Bolo jej smutno samej. Už by prežila aj toho protivného Níata, ktorý jej neustále liezol na nervy so slovami, že je Matkou. Už len chýbalo aby začal hovoriť, že sa budú páriť a zabila by ho.* Cítim sa tu sama.* povedala s neprítomným pohľadom, nevšímajúc si čo zvieratko robí.*

Karipo




* Keď mu tá nešťastnica pomohla dostať sa von z pasce jej dlhých lesklých vlasov vďačnosť mu zobrala vietor z plachiet lebo predtým mu bola celkom ľahostajná. Bol iba zvedavý a ako každý zvedavý tvor nechal sa zatiahnuť do niečoho, čo sa možno nemuselo skončiť nijako príjemne. V prvom rade by jej mal oplatiť tú láskavosť, a tak zoskočil z postele a na moment zmizol v tieni. Keď sa horko ťažko opäť vydriapal hore do mäkkého lístia na lôžku mal v ústach zmietajúce sa telíčko červíka. Červík mal tmavú farbu a možno aj tisíc nôh, nikdy to nepočítal pretože jeho druh vedel napočítať len do dvadsiatich. To boli roky, ktorých sa mohol dožiť. Potom.. ale čo ešte stále mu ostáva desať rokov, bol na vrchole svojich síl. Položil červíka k Nobynej ruke, ale keďže tá krpatá potvora zacítila šancu na útek, vystrčil jeden pazúrik a zapichol ho priamo do tučného červíčieho tela čím ho doslova priklincoval na mieste. Noby sa krčila v klbku presne tak ako on keď bol chorý alebo hladný a keďže sa len pred nedávnom smiala usudzoval ako správnu tú druhú možnosť.*

*po chvíli zamyslenia si jasne všimla, že malý tvor n malú chvíľu zmizol. Už si myslela, že sa možno išiel skryť, ale po chvíli si vydriapal späť na posteľ a v ústach mal..... bože, fuj stonožka?! Preboha. pomyslela si zničene ale namiesto toho sa na malého tvora usmiala. Venujúc mu ďakovný úsmev, hľadela s akou chuťou zmietajúceho tvora zapichol na posteľ. A síce spôsobil na plachte (či čo to malo byť, keďže sa to prestieranie identifikovať zrovna nedalo) škrvnu, Noby sa naďalej usmievala.* Ďakujem. Si strašne zlatý.* šepla potichu a vzala tú alú chlpatú a veľmi nohatú vec medzi prsty. Takmer ju naplo od znechutenia, ale hádam by tomuto tvorovi nepoďakovala tým že ju odhodí! To by nebolo od nej vôbec milé. S vypätím všetkých síl, zavrela oči a tú vec si strčila celú do úst. Jej chuť nebola až taká nepríjemná, ale iba tá predstava toho čo práve chrúme medzi zubami jej spôsobovala muky. Rýchlo to prehltla a opäť s veľkou pretvárkou úsmevu sa na neho zahľadela.* Ďakujem.* povedala ešte raz a už bez toho smutného pohľadu na neho hľadela. Aspoň že je tu toto, keď Níat si odišiel bohvie kam a ju tu nechal samú.*

Níat



* Nečujne zastal na imaginárnom prahu tejto takmer imaginárnej izby pretože v skutočnosti išlo len o vyhĺbeninu v jaskyni. Najskôr mu pohľad padol na posteľ a krivky Nobynho tela, ktoré sa chúlilo v skrčenej polohe akoby jej bola zima alebo ju niečo trápilo. Rýchlo to však pustil z hlavy. Nemienil sa jej na nič pýtať. Nemusel by mať taký dobrý zrak aj v šere, aby videl, že to tu zmenila. Za iných okolností by sa bol rozzúril, nenávidel zmeny, ale dnes večer mal dobrú náladu. Nie dobrú... priam vynikajúcu. Zasmial sa hlbokým smiechom, v ktorom chýbal ten mäkký odtieň veselosti takže zostávala len drsnosť a akási zvieracia spokojnosť. Prešiel krížom cez izbu a hodil na stôl krvavý kus surového mäsa, ktorý sa takto nedal k ničomu prirovnať. * Večera moja drahá.* zahlásil pateticky a voľnou rukou si trhnutím uvoľnil zapínanie na plášti. Navonok nebolo veľa toho, čo by dokazovalo zmenu, ktorá sa s ním stala akonáhle si zobral lovcovu schopnosť. Ale lepší pozorovateľ by si mohol všimnúť, že oči ma viac predĺžené v kútikoch, tmavšie a vychádza z nich akási záhadná žiara. Nepatrná zmena dokázala poznačiť celý jeho výzor. Odrazu jeho pohľad dokázal zamraziť až do špiku kostí a bol taký neúprosný, že snáď nebolo jediného kúska na jeho tele, až na pery, ktoré by nepôsobilo drsne a cudzo.*

*Nepočula ho keď prišiel a už pomaly zatvárala oči, keď ju vyrušil jeho smiech. Prudko sa posadila, pričom si na prsia pritískala plachtu, ktorá ju doteraz zakrývala. Cítila sa pred ním nahá, akoby mal Níat rontgenové oči a mohol vidieť jej telo pod plachtou. Chvíľu ticho hľadela na neho, akoby sa bála prehovoriť. Čo čakala? Že bude celý strapatý, od krvi a jeho oči budú lačné? Všetky tie hororové predstavy sa jej výrili hlavou a Noby nimi bola dosť ochromená. Neschopná pohybu iba ticho šepla:* Ďakujem, ale... asi nie som hladná. Už sa tu o mňa niekto iný postaral.* čím viacej hovorila, tým sa cítila trochu uvoľnenejšie a dokonca sa jej na tvári usadil jemný úsmev, pričom potom pozrela na malú stvoru vedľa seba. Bola vďačná tomu maličkému stvoreniu, že jej spíjemnilo čas, ktorý trávila odpočinkom a sebaľútosťou.* Užil si si lov?* opýtala sa ho už pokojným, ale akoby neprítomným hlasom. V prvom rade potrebovala oblečenie. A to nemohlo byť ešte suché. Ale koľko času prešlo? Dni? Hodiny? Netušila.*

Níat



Nad očakávanie dobre. * zasmial sa suchým a predsa pobaveným smiechom len čo si zložil z pliec plášť a do šera jaskynnej izby zasvietila belostná košeľa medzi dokonale zloženým límcom na čiernom smokingu. Rozpol si na ňom gombíky a len, čo ho striasol z pliec tak isto ako plášť ho pohodil na posteľ kde ležala Noby. Celý ten čas ju pozoroval, pokojným, chladným a predsa vyzývavým pohľadom akoby sa vysmieval jej slabosti a neschopnosti mu uniknúť.* Chceš počuť všetky krvavé detaily? Alebo by si tu možno mala radšej trochu svetla.* podišiel k starej zhrdzavenej lampe a dotkol sa rukou vrchnáka. Vo vnútri okamžite zablikal slabý plamienok.*

Budem rada, keď si podrobnosti necháš pre seba.* povie sucho a pohľadom spočiniek na krvavom kuse mäsa.* Ale môžeš mi povedať z čoho to je.* dodá, lebo keby mala jesť ľudské mäso, tak to radšej uhynie hladom, alebo sa bude napchávať červíkmi, ktoré by jej možno nosilo zvieratko, keby ho pekne poprosila. Aj keď musela uznať, že tá nechutná stonožka, či čo to malo byť, bola dosť sýta a Noby teraz takmer necítila hlad. Bohvie čím to malo byť. * Ďakujem za svetlo.* šepne potom a trochu sa odtiahne, aby nebola na dosah ruky Níatovi. Stále tam je nahá a ona si to moc dobre uvedomuje.* Ten smoking ti pristane.* šepne, pričom sa jej na perách objaví neprítomný úsmev, ale už ďalej mlčí.*

// žiadna sláva, mno :-/ //

Níat



* Nobyna pochvala sa nijako nedotkla čŕt jeho tváre, nezjemnila ich ani tým najnepatrnejším náznakom úsmevu iba, čo sa mu jedno z obočí mierne nadvihlo, keď sa otočil tvárou k nej. Chvíľu sa ani nepohol akoby skamenel na mieste, ale aj to sa nakoniec ukázalo ako klam pretože sa pohyboval veľmi pomaly. Odrazu stál priamo pred Noby, zodvihol ruku k límcu na košeli a rozopol si viazanku okolo krku. Nenávidel tie zbytočnosti, ale musel sa prispôsobiť ak chcel prežiť v cudzom svete. Odhodil viazanku nabok a vtedy si všimol Karipa. Tichá konverzácia medzi nimi trvala len niekoľko sekúnd, počas ktorých sa zvieratko prikrčilo a zmizlo v tieni jaskyne.* Neviem, čo si myslíš o mne alebo o tom, čo mám v pláne urobiť s tebou, ale vôbec mi na tom nezáleží. Možno by nebolo na tvoju škodu uvedomiť si, že ja nie som človek. Nemyslím ako človek a rozhodne tak ani necítim.* hovoril ticho, ale od kamenných stien sa tie slová odrážali a šľahnutia bičom čo ako zamatový bol jeho hlas.* Ale myslel som si, že tebe by konzumácia môjho druhu stravy zrejme nešla tak ľahko krkom. * pozrel na stolík kam položil úlovok.* Nemusíš mať výčitky svedomia.. to mäso je zvieracie.* uškrnul sa akoby jej tým chcel naznačiť, že aj on je v podstate zviera.*

*Bez toho že by si akokoľvek uvedomovala, že Níat sa k nej približuje, plachtu si prtískala k hrudi, akoby to bol jej štít a keď si iba takou náhodou uvedomila, že medzi nimi už nie je taká vzdialenosť, akú chcela, prudko vyskočila na nohy a sama seba dostala do pasce. Medzi ňou a Níatom bola už iba posteľ a samu seba zatisla do rohu. -Inteligentné!- vynadala si v duchu a snažila sa zachovať chladnú hlavu. No vtedy začali jeho hlúpe vyhrážky a tak rýchlo ako sa bála, na strach aj zabudla.* A načo mi to hovoríš?* odsekla akoby si chcela skôr odpľuť. AJ keď ostávala zatlačená v rohu jaskyne, žlč jej priam spaovala vnútro a ona mala problém zadržať sa, aby po ňom neskočila, lebo takú obrovskú chuť, akú teraz mala musela nesmierne krotiť. Ach, ako rada by mu vyšrkabala tie kukadlá! Ale ona si musela bolestne uvedomovať, že pánom situácie je on a nie ona. Dokonca aj ten malý tvorček zmizol ako gáfor, keď naňho Níat chvíľu hľadel. To sa akože drobec zľakol jeho pevnému pohľadu, alebo ako?* Tak keď si zviera, to mäso si zožer sám!* Vykríkne rozzúrene. Ju chce vystrašiť, alebo čo? Najradšej by prešla von a vzala si mokré šaty, ktoré by si dala na seba, bolo by jej to jedno. A potom by oduto odpochodovala nejakou tou cestičkou a bolo by jej to úplne jedno, keď by tam niekde zomrela. Určite by bola pre ňu smrť vykúpením, ako trávenie času v spoločnosti tohto burana, čo sa hrá na borca, pričom je iba otrokom vlastnej mysle a tvora hniezdiacej v nej. Nič iba otrok!*

Níat



* Cúvala pred ním ako vystrašené zvieratko až kým ju jej vlastný strach nezahnal do kúta odkiaľ nebolo úniku. Ale potom sa výraz v Nobynej tvári zmenil a odrazu sa jej zmocnila bojovnosť, ktorá nie príliš dobre zastierala pohŕdanie s akým si ho premeriavala. Konečne niečo, čo mu je blízke. Nevedel ako má reagovať, keď bola na neho milá, keď mu lichotila ako dobre vyzerá v obleku... Nie. Ale takto a teraz už nestál na cudzej vratkej pôde citov. Bez toho, aby Noby niečo povedal, pohrdlivo sa uškrnul alebo nevšímavo prešiel jej urážku, obrátil sa jej chrbtom a zmizol vo vchode do izbice. Bol preč niekoľko dlhých minút a keď sa vrátil držal v rukách poskladané oblečenie. * Mohla si mi povedať ak máš chuť na niečo.. rastlinnejšie.. napríklad korienky?* Hodil na posteľ svoje veci, aby si ich mohla Noby obliecť a sám sa posadil do kresla v rohu miestnosti. Pohodlne sa v ňom vystrel a dlane oboch rúk položil na opierky. V šere mu spod prižmúrených očí vychádzal záhadný lesk, ktorý nič nenaznačoval: či je lačný alebo len ľahko výsmešný a provokatívny.* Zoberiem ťa von.

*Jej zlosť, tak ako vždy v jeho spoločnosti, jej zatienila všetky zmysly a na malú chvíľu, keď jej zmizol z dohľadu si ticho vydýchla. Ibaže na jej smútok to netrvalo dlho a o chvíľu sa ocitol späť. Ale aspoň na niečo bol dobrý tento netvor, keď jej doniesol šaty. Očividne keby vedel čítať jej myšlienky, tak by asi zošalel zlosťou a na mieste by ju roztrhal. Ibaže jej šťastie bolo, že nevedel a tak v duchu nadávala tak ďaleko kam až jej slovník siahal a určite nešetrila slovami. Ale to si tento tu myslel že sa pred ním oblečie?* A čo si myslíš? Že môžem jesť surové mäso tak ako ty? Keby som tak robila o nejaký týždeň by si kľudne mohol zabudnúť na... pff... MATKU.. a hľadal by si si inú, ktorá by bola ochotná pustiť si ťa k telu.* Čo ona samozrejme nie je, ale tak teraz to nevyzeralo moc nádejne a pravdepodobne jej vzpýnanie sa bude márne. Ale pokiaľ môže, vyskakovať bude! Zagánila neveriackym pohľadom k šatám a našpúlila pery. Nič iné jej neostávalo a tak sa otočila chrbtom k Níatovi a nechala plachtu nech sa zošuchne k zemi. Odhaliť mu chrbát bolo dosť nebezpečné, ale ona nechcela aby u videl. Nestačilo, že na chrbte cítila jeho pohľady? Že každým kúskom tela cítila, že sa na ňu určtie pozerá? Veľmi by ju prekvapilo, keby tak nebolo, ale asi na neho nepozrela, aby si to overila. Natiahla sa po košeli, ktorá na jej obrovské počudovanie pekne voňala a začala rozopínať pár gombíkov od krku, aby si ju mohla prešuchnúť cez hlavu. Avšak zarazila sa, keď povedal že ju vezme von. Ponad rameno na neho pozrela a šepla.* Prečo by si ma bral von? Vari mi chceš urobiť radosť? Nebuď smiešny, Níat.

Níat



Zdá sa ti, že žartujem?* vyslovil pomaly a zreteľne až sa každá slabika odrazila od steny jaskyne a znásobila sa ozvenou. Neusmieval sa a predsa akoby sa v šere zdalo, že mu planú oči niečím by sa pri lepšej vôli dalo nazvať šibalstvom? Prechádzal pohľadom po krivke Nobynho chrbta a robil to pekne pomaly, vychutnával si ju takto na diaľku a to, že Dagharta nemohol tak zreteľne cítiť vôňu Nobynej pokožky ho upokojovalo. Nebude to dlho trvať a zvykne si na ňu potom ho už nebude v duchu pobádať, aby ju zabil a konečne sa jej bude môcť dotknúť ako milenec a nie ako jej vrah. Níat tiež dúfal, že ho prestane omínať ten nečakaný pocit, keď sa Dafgarta pozeral na Noby jeho očami. Bolo mu to nepríjemné ako po nej sliedil, keď ju chcel mať Níat oba pre seba. Aj preto nakoniec odvrátil znechutene zrak zakloniac hlavu a oprúc si šiju o opierku kresla.* Jaskyňa vyhovuje mne, ale ty Dieťa zeme, ja nie. Chcem ťa pri živote udržať čo najdlhšie.Ale nemusíš sa tešiť, celý čas budem blízko pri tebe, neutečieš mi.

*Spokojne si obliekla šatstvo, pričom si dávala pozor, aby mu popriala čo najmenej pohľadu na ňu a potom sa k nemu obrátila tvárou, pričom pár gombičiek pod hrdlom si nechala rozopnutých.* Nie, ale je trochu nezvykom vidieť, že by si možno urobil to čo potrebujem.* odvrkla mu a narovnala sa, aby sa cítila bezpečnejšie a lepšie. Aspoň že na sebe mala nejaké šaty a nie iba plachtu. To jej teda až príliš uberalo sebavedomia.* Pff, Níat myslíš si, že som hlúpa hus, alebo čo?! Láskavo ma nepodceňuj, dobre?! Ja viem, že by som ti neutiekla, tak čo sa to vzrušuješ. A čo tam vylihuješ? Ideme, alebo nie?* Ten jej tón by aj jej samotnej robil zle, ale bola nevýslovne podráždená a tak si jednoznačne servítku pred ústa nedávala. Načo aj? Jej samotnej bolo z tohto miesta zle a jeho správanie ju poburovalo. Akoby bola handra o ktorú si smie ústa otierať! Ale ona to tak nenechá! Níat už okúsil jej hnev a musel vedieť, že Noby nie je až také príjemné nasierať! Náhodou sa mu nabudúce prizabije, ale poraní natoľko že bude až moc krvácať a ako sa potom ovládne tá stvora v ňom? Bez čakania si to zamierila k tej väčšej časti jaskyne, kde sa nachádzalo to jaskynné jazierko a čakala kým sa za ňou dotrepe.*

Níat



* Dával si pekne načas kým sa jeho ťažké kroky ozvali pred vchodom do jaskynnej sály s tmavým jazierkom uprostred. Jediné, čo Noby svojím náhlym a nie príliš slušným odchodom docielila bolo to, že ho iba zbytočne vyprovokovala. Pomalými uvážlivými krokmi došiel až za jej chrbát a skôr než by to čakala jej pevne chytil lakeť a trhnutím si ju obrátil k sebe. * Príliš si to nadbehla.* prehovoril a hlas mal ako vietor tesne pred búrkou, plný napätia a tichej hrozby. Oči boli, ale pokojné a svietili z jeho bledej tváre ako lenivo plápolajúci oheň, ktorý sa unavil prudkým požiarom a teraz už len oddychuje na poslednom oštiepku potravy, ktorý ním ešte zostal nedotknutý. Zatiaľ... Pustil Nobyn lakeť a ruky zodvihol k jej hrdlu, začal jej zapínať posledné voľné gombíky na košeli smerom nahor až kým sa jej hranou skrčeného ukazováka nedotkol jemnej pokožky pod bradou. Trochu jej ju nadvihol v ústrety svojej tvári, palcom prešiel po spodnom okraji pier, ale nesklonil sa iba sa Noby celý čas pozeral do očí akoby chcel zistiť či sa ho ani pri takom dôvernom dotyku nezačína báť. * Vonku je chladno.* prehovoril ako na vysvetlenie toho prečo sa jej predtým tak dotkol a pozapínal ju. Cez ruku mu visel prehodený plášť a keďže on mal svoj už oblečený bolo jasné komu ho doniesol.*

*Hnevalo ju, že si dával doslova načas, kým za ňou prišiel, ale musela tam stáť a trpezlivo čakať. Nevedela kam má ísť a hlavne ktorou z uličiek zamieriť. Bola úplne závislá od neho a naplno si to uvedomovala, aj keď mu to nechcela dať znať. Nechcela aby vedel, že si je tým istá. A podľa toho ako ju podceňoval si myslela, že ani mu to na um nezišlo.* Blížiš mi, Níat!* zavrčala zlostne ticho, keď si ju k sebe tak hrubo obrátil. Čo si myslí, že ona má telo také pevné ako on, alebo čo? Jej kosti boli silné, ale nevydržali by toľko čo tie jeho. Pokojným pohľadom sledovala čo jej povedala a ostala ticho. Načo slová? Aj tak vyzeral dosť... zvláštne a keď ju pustil, trochu si potrela miesto, ktorého sa dotkla jeho ruka. Akoby ju pálila pokožka. Ale netušila príčinu onoho nevysvetliteľného pocitu. Avšak to nebol jediný pocit, ktorý by musela riešiť. Jeho veľké a pritom teraz tak na dotyk príjemné, ruky jej začínali zapínať gombíky na košeli, ktoré si nechala uvoľnené pre lepší pocit. Na malú chvíľu ju napadlo, ako obratne to robí a potom miernym pokrútením hlavy akoby chcela vytriasť myšlienku z hlavy. Jeho ruky predsa obratné byť nemôžu, keďže sú stvorené pre smrť, pomyslela si zúfalo a nato s pokojným pohľadom sledovala čo sa dialo potom. Bola nútená pohľad uprieť do jeho očí a aj keď z onoho dotyku nepocítila strach, hocikto by vyčítal z jej očí tie pravé pocity. Prekvapenie a slabosť. Neschopná slova hľadela mu do očí, kým si po chvíľkovej odmlke uvedomila, že prehovoril. Zahanbene mu pozrela do očí a šepla:* Ehm, ďakujem, nevedela som aké je počasie vonku.* vysvetlila, pričom si vzala plášť, ktorý jej doniesol. Nepýtala sa kde ho našiel, lebo by teraz ani vysloviť nevedela.*

Níat

* Ruku, ktorou sa Noby dotýkal rýchlo stiahol akoby ho jej pokožka popálila a skôr než by si na jeho tvári mohla všimnúť ako ho to impulzívne konanie prekvapilo otočil sa jej chrbtom a zohol sa po vak, ktorý predtým pustil do tmy. Koniec vaku bol niečim nasiaknutý a z rožka látky na kamennú podlahu kvapka po kvapke stekala tmavá tekutina.* O chvíľu to zistíš. Beriem ťa do lesov za mestom.* Nepovedal už nič viac len rovnako ako predtým chytil Noby za lakeť a začal ju ťahať za sebou do jednej z chodieb, ktorá viedla úplne opačným smerom než akým sa Noby najskôr vybrala. Za celý ten čas bol ticho a len v tesnejšom tunely objal Noby okolo pása a bol nútený kráčať tesnejšie pritlačený k jej telu. Cesta viedla do najvzdialenejšej časti mesta za jeho hranice kde sa iba pár metrov v diaľke rozkladal hustý les. * Čo by si chcela? Povedz hocičo...* ozval sa konečne Níat, keď zahol do poslednej chodby.*... okrem slobody samozrejme.* uškrnul sa.*

*Pohľadom ešte v tom pološere zazrela vak a tú mokvajúcu tekutinu, ktorá presakovala cez materiál a ani radšej nechcela vedieť čo tam je. Alebo skôr kto tam je? Po chrbte jej prebehli zimomriavky a pohľad radšej uprala do tmavej chodby ktorou ju ťahal von. Jeho dotyk jej blížil, ale Noby si zahryzla do jazyka aby nič nepovedala. Nie vždy sa jej chcelo hádať, tak ako to vyzeralo a práve teraz to tak bolo. Malý prejav nehy od neho ju prekvapil a tak sa radšej rozhodla naň neupozorniť. Radšej nech je Níat milý, ako hrubý. A presne to by docielila keby sa ozvala. Tma v chodbe spôsobovala, že nevidela pred seba takmer ani na steny, ktoré boli tak blízko a musela sa plne spoliehať na Níata. Nebolo jej to moc po vôli, ale zase ani vyberať si nemohla. Keby chcel, mohol ju tu kľudne nechať a ona by zahynula v spleti chodieb, ktoré poznal iba on. A tie nočné tvory, ktoré tam s ním nažívali. Prekvapená jeho dotykom na páse pohľad uprela niekde do vzduchu, kde sa mala nachádzať jeho tvár. Keby bolo svetlo, tak by jej na tvári jasne svietil prekvapený pohľad. Až po malej chvíli, keď si dosť bolestivo lakeť udrela o stenu, pochopila, prečo ju tak vedie. Ticho zjojkla a druhou rukou si poranený lakeť chytila. Našťastie nekrvácala, to by jej teraz neurobilo dobre a tobôť by jej to nepomohlo.* Na jedenie by som chcela ovocie.* odvetila pohotovo, keďže okrem tej hnusnej húsenice nejedla nič.* A chcela by som...* na chvíľu sa zasekla, lebo nevedela ako mu to povedať.* Ehm.. keďže v jaskyni nemám dostatočné množstvo čerstvého vzduchu a pohybu, chcela by som aby si mi umožnil tu jazdiť na koni. Samozrejme so mnou....* opäť tá odmlka, pričom si jazykom prešla nervózne po perách.*.. alebo aby si ma brával na lov.* Dodala a sama neverila tomu, že to povedala. Ale odjakživa bola hyperaktívnou ženou a nemohla sedieť na zadku. Potrebovala POHYB. A predstava lovu s ním bola jednoznačne plná akcie a pohybu. Aj keď pravdepodobne by to u nej narobilo väčšiu zlobu než dobrotu. Musela by hľadieť ako zabíja. A ak by to boli ľudia... nechcela nato ani pomyslieť.*