ASALA- časť Mare Imbrium

Floreine a Pandora

*Kráčali spoločne z raňajok, malá cupkala kúsok pred ňou a vyzerala okolie. Už pri príchode na raňajky sa obzerala či niekde neuvidí svoje Písmenko, no nebolo ho nikde. Floreine robila to isté, no oveľa nenápadnejšie, stačilo jej len prejsť pohľadom po stole kde sedával a vedela, že tam nie je. Nevideli ho už nejaký čas, bol stále na službe alebo zjavne spal. Malej neustále vysvetľovala že tí zlí ujovia boli tam vonku a on ich musel strážiť a že musel potom spať aby si oddýchol do ďalšej svojej služby, no sama dobre vedela, že keby len o to išlo, pozdraviť by ich mohol prísť. Ani jedna z nich nevedela presne kde mal izbu, nebol by problém spýtať sa, no Flore to prišlo nie ako dobrý nápad, keby chcel, ukázal by sa. Mala zlý pocit že to bola jej vina, po tom dni keď ich mala „dotlačila“ k tomu bozku sa na seba lepili aj keď sa nedívala a nebolo to potrebné, tušila, že to je dôvod prečo sa im vyhýba.
„Kde je Písmenko?“ ozvala sa malá smutne, keď ho vonku nikde nezbadala. Chcela sa ísť prejsť, aj keď Flora vedela že sa jej prechádzať len tak nikdy nechcelo, teraz sa ho len snažila nájsť. Nikdy tomu nebránila lebo sa mohla obzerať i ona, aj keď vedela že by sa mala ukľudniť a dať tomu stopku. K ničomu to neviedlo, to čo vystrájala, no nevedela sa o tom presvedčiť.
„Asi si išiel ľahnúť alebo je na stráži, vieš že sa blížia dažde a než začnú, musí dávať pozor.“ Malá videla že prinášali mŕtvych, no nič to nemenilo na tom že bola dieťa a chcela ho vidieť, bezohľadu na niečo také ako boli povinnosti.
„On stále len spí alebo je tam, prečo nás nepríde pozrieť? Hnevá sa na nás pre niečo? Alebo si myslí že bude musieť zamaľovať tú stenu čo ste sa o ňu opreli? Veď nemusí, nechcela som aby...“
„Zlatko,“ Flora si k nej rýchlo čupla a otočila si ju k sebe „...len čo pridu dažde a on nebude musieť strážiť, príde za tebou, som si istá. Nehnevá sa ani mu nevadí že bude kresliť na stenu, len je veľký a silný a musí dávať na nás ostatných pozor áno?“
Vedela že za ním bude musieť ísť, aby šiel za malou, ona pri tom nebude musieť byť ak by to malo vadiť.
„Tam je!“ Vykríkla nahlas a vytrhla sa Flore, bežiac mu v ústrety v tých svojich obľúbených zelených šatočkách, čo jej Sig nechala očistiť. „Písmenko! Písmenko!“ Kričala na neho už z diaľky a len tak prepletala malými nôžkami. „Kde si bol tak dlho?“ kričala a zrazu už bola ovesená na jeho nohe, nikam inam nedotiahla a tak objala tú, nech jej nikam neutečie. Flora sa neisto pohla smerom za nimi, s ešte neistejším pocitom vo vnútri zastavila pri nich, pozerajúc na Z, malej ani neskúšajúc zabrániť jej v tom.*

YUNNA & SALLY COOPER & SIGOURNEY

*Opúšťať domov bolo ťažké a bolestivé. S každým nádychom sa cítila prázdnejšia. Nešlo o to, že opúšťala domov ako o fakt, že šla do smutného sveta, ktorý pre ňu ešte nebol domovom, lebo nebol nato nijako stvorený. Blake sa snažil a ona to oceňovala, lenže moc dobre obaja vedeli, že nové jaskyne sú piesňou budúcnosti, no nie zas tak blízkou. Mrzelo ju, že práve Leo sa rozhodol ostať, obávala sa o Vanille. ČO ak si ju otec vezme na prehliadku? Nebude tam nikto kto by ju mohol zachrániť. Jediný ostal v suchej časti a dal im „kľúče“ od všetkého čo budú potrebovať. Pod odevom niesli list určený pre jeho nástupcu, ktorému Leo dôveroval a napísal mu všetky potrebné informácie. A tak isto urobila i Yunna, keď sa poslednýkrát rozprávala s Leom. Povedala mu celý plán, do detailov s ktorým bola ozrejmená zatiaľ len ona, Sig a už i Leo. Blaka zaťažovať s tým nebol dôvod. Nie, keď mal tak veľa práce. Neskôr príde čas aj na neho. No Yunna sa zároveň i skromne tešila, lebo neostal s v teple Sally, ktorý bol potrebný nielen pre mačky v osade, ale hlavne pre Vanille. Nech to bude akokoľvek ťažké, vedela, že takto veci Vanille zvládne ľahšie. Už beztak dosť chúďa trpela. Vlastne v tejto vojne, tak ako v každej, každý niesol a prinášal obete. A tak aj Yunna s Blakom. Predstierať chladnosť a zaprieť city malo znamenať ťažkú skúšku, kedy si Yunna uvedomovala aké to bude ťažké. Celý deň vydržať, až do noci ako dva chladné kamene, jeden voči druhému a nedať sa pritom nijako ovplyvniť, aby nenastala žiadna chyba. Dúfala, že to Blakovi nijako nezmarí, že dokáže stále myslieť na jeho lásku a zvládne to. Spolu zvládnu všetko, verila tomu. Lebo on bol jej Slnko a jej Osud.
Sally sa na celej ceste späť cítil tak rozdvojene až tomu nerozumel. Na jednej strane ľutoval, že sa neovládol a zviedol Vanille, bolo to preto, že sa strašne bál o ňu teraz. Ešte viac než inokedy a to rozhodne nebolo normálne. Hrozilo jej také nebezpečenstvo. A to iba kvôli tomu, že podľahli svojim citom. Chcelo sa mu nad tým krútiť hlavou a zároveň smokliť ako malému dievčaťu, že jej takto zavaril, lebo si nevedel malého žabiaka nechať v gatiach. No stalo sa a na druhej strane to neľutoval, lebo sa s ňou miloval v daždi, keď to nebol pravý dážď, ale zato v pokoji, kedy sa nemuseli báť Uretanových chlapov. Bolo to ako schizofrénia len na viac než len dve časti, lebo na tej tretej časti sa tešil na domov ako taký. Na mačky a na svoju krásku s mladým. Mohol on ostať a naučiť Necrových ľudí narábať s ich tvorstvom, ibaže to by musel opustiť svoje dve snehové kráľovné a to by nedokázal. Nemohol im to urobiť. A zase ony by nikdy v takom teple neprežili. Nemohol zahodiť spojenie, ktoré tak ťažko získal. A na tej štvrtej strane si bol istý, že urobil chybu a mal sa vrátiť Leo. Ochránil by Vanille. Zmietal sa v pocitoch, ktoré ho zmárali o to viac ako videl jej radosť z dažďa, ako sa potešila, keď ju zmáčali prvé kvapky a ako jej radosť zamrela na tvári, keď už boli príliš blízko. On sa cítil rovnako.
Jediná ktorá nepociťovala nič, bola Sigourney. Verila Yunne a verila, že sa čoskoro znova stretne so Z. Jednoducho sa nechala viesť osudom. Tak ako Yunna, ktorá sa poslednýkrát usmiala pri dotyku Blakovej ruky na sebe. Po definitívnom návrate, stojac oproti tej hnusnej kope hnoja, sa jej tvár stiahla do znechuteného výrazu v tvári a čakala kedy im konečne ráči uhnúť a pustí ich dnu, aby nemokli. Jej a Sig bola celkom aj zima. Ale ten ľahostajný, ba až znechutený výraz v tvári sa vytratil ako gáfor v momente ako odporné čierne zviera chcelo napadnúť jej Kirina. Ten sa snažil pomôcť Wabimu, no dve veľké kopy srsti splynuli v jednu guču a len podľa Wabiho škvŕn sa dalo rozoznať ktorý bol on.
„Ten váš prašivý panter sa pokúsil napadnúť môjho Kirina!“ okríkla agresívne Uretana keď sa boj šeliem upokojil a ona aj s Kirinom okamžite pristúpili po bokoch k Wabimu. Sig pribehla tiež, hoc jediná sa ho nedotkla, no postavila sa k jeho chvostu, akoby im kryla chrbty. „Uste dut biziki zure maskota hiltzen diren berehala eta heriotza mingarria zer amestu ere zuretzat!“ Predniesla slová vo svojom jazyku o tom ako verí, že jeho zviera zdochne násilnou smrťou o akej sa mu ani len nezdalo a zaboriac prsty do krátkej, no hustej srsti opatrne vykročila. „Poď, Wabinko, postaráme sa o teba.“ Pošepla mu vďačná, že bránil Kirina a v celej svojej zostave, Yunna, Kirin, Wabi a Sig, vykročili smerom do jaskyne. Kirin mal možno trochu hrubšie kožu, ale proti panterovi by bol veľmi rýchlo bezbranný a Wabi ho zachránil.*

„ Z “
*Tušil, že ako náhle sa ocitnú v osade, on bude mať to šťastie a natrafia aj na Kvetinku, aj na Skrinku. A Gabriel sa len vyškieral ako pako. Najradšej by mu jednu strelil sopliakovi jednému. To vôbec nebolo od neho pekné, že sa mu takto smial, hlavne keď sám Z ani nevedel ako reagovať a ako sa zatváriť. Nechcel ani jednu z nich uraziť, ani ich dostať do nejakých rozpakov, lebo sám bol somár a netušil čo povedať smie a čo má. Vedel, že ak sa nezatvári nijako bude zle, no bál sa, že ak sa vôbec nejako zatvári, bude ešte horšie. Avšak reakcia na seba nedala dlho čakať a keď videl ako malá bežala k nemu, vykrikovala na neho a mávala tými svojimi ručičkami, neubránil sa úsmevu. Táto reakcia v ňom bola celkom prirodzená a ani si neuvedomil, že sa usmieval, keď ju pohladil po vláskoch a vytiahol ju k sebe na ruky. Pohľad uprel do očí Kvetinky a hoci zneistel, úsmev mu na perách ostal a on dvihol dlaň k nej a pohladil ju po líci. Palcom po vráskach pod očami. Pozrel sa k malej.* No to vieš, mám veľa práce, ale už od zajtra sa ti budem venovať, lebo začne pršať a na daždi sa nesmie chodiť von. *Vysvetľoval jej s pokojom, ktorý bol pre neho typickým.* No ani dnes nemám moc času, aby som sa ti venoval. Dúfam mi to odpustíš, hm? *Palcom jej brnkol do nošteka a pery sa mu roztiahli do o čosi väčšieho úsmevu. Znova pozrel smerom ku Kvetinke. Nadýchol sa, uvažujúc čo jej povedať a či vôbec niečo, lebo.. Áno, do čerta! Kvôli nej sa im vyhýbal, lenže to bolo preto čo jej prítomnosť v jeho robila. Nebolo to pre niečo, čo by spravila ona, ale práve z toho dôvodu, že on nevedel ani čo robiť, ani ako sa správať, či jej niečo povedať. Túžil po tak veľa veciach, ale nič z toho nemala počuť a už vonkoncom sa nechcel neovládnuť.* Uvidíme sa? *Pošepkal potichu smerom k nej a pozrel na ňu s nádejou v očiach. Úprimne, ani sám netušil či to je správne a či sa chce s ňou vidieť, no chcel, túžil, počuť, že i ona ho chcela vidieť. Keby to nebolo tak nebezpečné, navrhol by im, aby dnes strávili spoločne čas pri hliadkovaní, no nechcel malú nijako ohroziť. Zato Gabriel asi čítal jeho myšlienky, lebo mu uštedril nepeknú lakťovku do rebier a veľavýznamne na neho zažmurkal, lenže vďaka tomu, že Z sa na neho ešte viac zamračil, usmial sa na nich on.* Nechceli by ste sa dnes k nám pridať? Nemyslím si, že sa bude niečo diať a v prípade keby aj áno, utiekli by ste, hm? *Gabriel sa teda vedel chopiť hneď príležitosti, kdežto Z sa len viac začertil.*

*Stál a musel sa držať aby s tým panterom nešiel narobiť poriadky. Vedel že jeho šelma patrí k tým najagresívnejším, je s nimi ťažko už keď sú maličké mláďatá, no rovnako vedel, že otcov panter bol rovnaká vypočítavá sviňa zákerná, ako bol jeho otec. Ten sa v danej chvíli tváril spokojne, no to na ňom mohol vidieť on, pred ostatnými mohol pôsobiť úplne primerane situácií, no on vedel svoje. Uretanove oči náhle prešli k neznámemu žieňaťu ktorému predtým nevenoval pozornosť, tá nebola ich.* Vanille choď s nimi. *Ozval sa Blake ihneď, ako sa ženy pohli. Spravil nepatrný krok v tom aby jej zábránil pozrieť sa na Sallyho, teraz by to nebolo dva razy rozumné, keď otec sledoval všetky ich reakcie. Vanille len prikývla, pohladila Nalu a spolu sa pobrali za tými dvoma, prechádzajúc so sklonenou hlavou aby jej do nej obyvatelia nevideli. Blake napokon pozrel aj na Sallyho, no nepovedal nič. V roly akú hral ho osud Sallyho nemal čo zaujímať. Preto napokon vykročil smerom k otcovi a kývol, nech idú dnu. Dúfal že ak pôjde Sally dnu za mačkami a ženami, počká až sa to tam rozpŕchne.* Pohovorme si. *Vyzval otca a nečakal ani na reakciu, pohol sa dnu. Zastavil a rozhliadol sa až v hlavnej sále, kde si sadol na jedno z miest pri stole. Dvaja hudobníci sa na neho bojazlivo zadívali, no on sa na nich nedokázal pozrieť. Ich nervozitu však cítil takmer hmatateľne vo vzduchu, o to viac, keď prešiel dnu aj Uretan. Ten ich ale napokon poslal preč mávnutím ruky a im nebolo treba dva krát hovoriť.
"Čo sa tam dočerta stalo?" zavrčal keď osameli. Uretanova tvár bola plná zlosti, tu kde sa nemusel nijako pretvarovať. "Čo ste tam robili tak dlho? Uvedomuješ si že Leo to tu mal na starosti?" vrčal ako pes.
"Na púšti sa malo rozpútať peklo a my sme nemali na výber, len utiec do tých jaskýň. A vieš že z tade nikto nevyjde. Ani my by sme nevyšli, nebyť Yunniných priateľov a Kirina, ktorého poslala cez púšť po pomoc. Stretli sme tie tvory čo tam žijú, strhol sa tam zápas. Leo zomrel na mieste a Coopera to vtiahlo dnu. Pri tom ako sme sa ho snažili nájsť sme poblúdili a zachránili nás až od nich z osady, no bez Coopera. Napokon ho ale druhá výprava ktorá ho hľadala našla, v hroznom stave a preto sme sa tam zdržali viac, presun by nemusel prežiť, už tam pri ňom neustále bola šamanka alebo nejaká jej výpomoc. *Musel ho vykresliť ako živú mŕtvolu, aby otca ani nenapadlo, že mal možnosť niečo s Vanille robiť, dozor a mŕtvolny stav boli hádam dostatočný nedostatok priestoru.* A okolo prechádzali Arenejci, bolo tam tých faktorov viac. *Pokrčil ramenami a sledoval otcov nemeniaci sa výraz.*
"Kto je to dievča?" spýtal sa napokon.
"Dozor. Yunnin otec nám nedôveroval a poslal ju s nami ako dozor. Je to žena jedného ich bojovníka, taká hora mäsa a kostí, ktorú by som nechcel naštvať. Takže na ňu ani nepozeraj, ak by sa jej len vlas skryvil, ten chlap by si ťa našiel aj na druhom konci asaly, videl som ho pri boji i love." Nádherné výhražky smerom k otcovi, videl ako ho tieto informácie vôbec nepotešili. V danej chvíli ho ale viac štvala strata Lea, ktorému veril a nechával všetko na starosti, teraz musel rozmýšľať, čo s chodom jaskyne.*




Floreine a Pandora

*Malá mu spokojne omotala ruky okolo krku, natešene si ho obzerajúc, či je všetko na svojom mieste. Veď ho už celé dni nevidela a to sa mohlo zmeniť kadečo.* Myslela som si, že za nami nechodíš lebo musíš kresliť na tú stenu. *Priznala sa mu napokon malá a rúčkou pátrala vo vrecúšku, kde pre neho niečo skrývala. Floreine zatiaľ neisto stála, no keď pocítila dotyk na líci, jedna čas jej obáv sa náhle rozpadla, že sa jej bude chcieť vyhnúť ako čert krížu. Možno sa im vyhýbal, no možno ho to samého netešilo. Len mu prikývla na súhlas, bez akéhokoľvek zaváhania. Malá nebola jediná ktorej chýbal, aj keď už len pre malú sa ona musela snažiť to zakryť. Teraz jej to rýchle prikývnutie akoby mal tú otáízku stiahnuť preč nedalo a malá sa nad nimi spokojne usmiala.* Niečo tu pre teba mám. *Vyhlásila a vytiahla hlinené srdiečko, ktoré za tie dni už bolo hotové. Bolo na šnúrke a ona mu ju dala cez hlavu a srdiečko položila na hruď, opatrne s jemným úsmevom a očakávaním, či sa mu bude páčiť. Dúfala že áno, veľmi sa snažila spraviť mu ho pekné. Ponuka ktorá prišla zo strany Gabriela malú donútila otočiť hlávku k nemu, takže ten zamračený výraz si všimla jedine Flora, v ktorej to vyvolalo zmiešané pocity. Nechcela mu tam zavadzať, no Malá mala vlastný názor, ktorý natešene hneď aj prezentovala, s úsmevom venovaným tentoraz Gabrielovi, ktorý si u nej viditeľne veľmi šplhol.* Chceli a my predsa nemusíme utekať, sme silné. *Vyhlásila hrdo, akoby to bola samozrejmosť, že by ich tam nenechali samých. Flora sa len pousmiala, veru, keby nešlo o malú, určite by neutekala, aj keď v danej chvíli by myslela hlavne na to, dostať ju do bezpečia.*

*

Yunna

*Mrzelo ju čo sa stalo drobčekovi Wabimu a ako kráčal vedľa nej a kríval, úzkostlivo sa na neho pozerala. Mrzelo ju aj to čo musel cítiť Blake. Nevedela si predstaviť aké to bolo stáť, prizerať sa a pritom nemôcť zasiahnuť. Obdivovala ho, že to dokázal, lebo ona by takto nevedela zaprieť výkrik, ktorý sa jej vydral z pier. Kirin kráčal pokojne, hlavou sa chvíľami jemne dotkol hebkej srsti šelmy akoby ho povzbudzoval. Oni si na seba už dosť zvykli a vedela, že spolu držali. O to viac ju mrzelo, že to bolo kvôli jej Kirinovi, hoc radšej si ani nechcela predstaviť čo by sa bolo stalo keby nakoniec Wabi nezakročil. Kráčala ticho, náhlivo ako to len zranenému leopardovi rana dovoľovala a zachytila, že išla s nimi aj Vanille.* Vanilka, ja neviem či niečo máme... *kútikom oka pozrela k Sig, ktorá nesúhlasne pokrútila hlavou* na jeho ošetrenie. Neviem od koho to ani pýtať, postaráš sa o to? *Spýtala sa cez rameno, nepúšťajúc sa hladkej srsti Wabiho. Bála sa o neho tak moc, ani nevidela ako moc zle na tom bol, no kríval a nekráčal rýchlo. Videla, že bolesťou privieral oči a ten bolestivý výraz jej z tváre neschádzal. Sally s nimi nešiel. Predpokladala, že jeho kroky viedli priamo do brlohu kde by ho mali čakať jeho krásky, no vzhľadom nato ako lipol na šelmách, bola si istá, že príde za nimi čo najskôr. Nevedel, že Wabi patril do ich rodiny, ale poznal Bezmenného a tak i Wabinka. Keďže Yunna nepoznala jaskyne tak dobre a netušila či niekde bližšie nebolo nič vhodnejšie, zamierila do ich izby. Sig sa obzerala a mlčala, tak ako ona zvykla a keď sa im po ceste niektorý zo strážnikov chcel postaviť do cesty, stačilo aby Kirin len pokyvkal výhražne hlavou a uhli im veľmi rýchlo z cesty.* Miláčik, len si kľudne vyskoč na posteľ, my sa o teba postaráme. *Nežným hlasom, hoc znel dosť roztrasene, sa prihovorila Wabimu, keď vošli do chladnej jaskyne, ktorá celý ten čas ich neprítomnosti zívala prázdnotou. Bol tam chlad a ticho. Pripadala jej taká cudzia a cítila sa nervózna ako už dlho nikdy. Celkom zabudla čo v nej vyvolávajú tieto jaskyne.* Je tu zima. *Prehovorila Sig potichu obzerajúc sa vôkol seba. Odkedy sa presunuli tam, cítila stiesnenosť, nepodobalo sa to na ich jaskyne a ten začiatok ju prekvapil a hlavne vydesil. Kládla si otázku ako mohla jej princezná žiť na takom mieste, no bola pripravená dať mu šancu. Jaskyniam, kde bola jednostaj zima.*

"Z" & GABRIEL

*Akosi si nevedel zvyknúť nato že keď bol s nimi striedali sa mu nálady ako šialené. Chvíľu bol nervózny, potom nesvoj a nakoniec dokonca šťastný! Nemohol tomu uveriť, ale to malé dievčatko ho tak prekvapovalo a jednostaj privádzalo do rozpakov až to nebolo normálne. Díval sa na ňu prekvapene. A to prekvapenie sa len extrémne znásobilo, keď videl, že mu niečo urobila.* Čo to... *Hlesol šokovane a v momente ako zbadal srdiečko na šnúrke, asi vyzeral smiešne. Najskôr otvoril ústa do o, potom sa hanblivo usmial, nakoniec sa poškrabkal voľnou rukou po hlave a na tvári sa mu zjavila červeň!* Nuž.. ehm.. Ďakujem, Skrinka. *Šepol celkom potichu chrapľavým hlasom a pozrel na Kvetinu s takmer vyčítavým pohľadom, že mu nič nepovedala. Ešte nikdy nedostal dar. Nie takýto. Keď mu dávali Bratia niečo, boli to nové dýky, či iné zbrane. W mu zase dával obyčajne nové farby, lebo on vedel najlepšie o jeho kresbách dobre ukrytých na stene a zahalených plachtou. No a hlavne, on ešte nikdy nedostal dar od ženy. Možno tak od Sig, ale na jej prítomnosť i dary si zvykol. Toto bolo celkom nové, že netušil ako reagovať a šok mu naozaj vyrazil dych i možnosť reagovať na Gabriela. Raz tomu sopliakovi rozbije hubu, tým si bol istý!* Nie! Je to nebezpečné! *Zareagoval a pozrel na Floreine. Nešlo o to, že by nechcel, aby boli s nimi. Chcel byť s nimi, nie však takto, nie tak, aby sa o ne musel báť. A síce to robil stále aj keď bol na obchôdzkach, bolo to menej nebezpečné než keď mali ísť s nimi.* Ale no tak, Z, hádam nechceš malej pokaziť radosť, keď už ti dala také pekné srdiečko, hm? *Zazubil sa Gabriel. Ten fagan sa tešil tým viac, čím viac sa čertil Z a on sa hneval naozaj poriadne. Nadýchol sa pre rázny protest, ale uvedomil si ako Gabriel teraz zahral na city.* Ak sa stane čokoľvek, poslúchneš ma na slovo, je ti to jasné? Na prvom rade je malá. *Prehovoril rezignovane k Floreine. Vedel, že ju bude chrániť, že ju nijako neohrozí, lenže vedel aj, že bude ochotná sa vrátiť len čo bude malá v bezpečí. A toto nesmel dopustiť.* Odvedieš ju späť a nevrátiš sa, ináč nebudem súhlasiť. *V tomto Gabriel len súhlasil, preto súhlasne prikyvujúc pozrel i on na Kvetinku. Záležalo len od nej, či pôjdu teraz s nimi.*

Vanille, Blake

*Vanille bez slova zmizla v jednej z chodieb, nájsť niečo na ošetrenie. Utešovala ju v halve len myšlienka na to, ako často sa šelmy šklbali, že sa to nejako zahojí. Vo vnútri ale cítila zlosť, možno väčšiu než bol strach, čo to tá mačka jej otca chcela urobiť. Len tak. Nijaká zlosť a strach však nebol u nikoho taký, ako v Blakovi, ktorý sa musel ale dokonale ovládať. Za tie roky sa to naučil naozaj dokonale, potlačiť pocity pri svojom otcovi a všetkými neželanými, aj keď teraz to bolo naozaj na hrane. Wabi bol Wabi, patril k nemu a keby sa mu niečo stalo, nevedel si to ani len predstaviť, čo by bolo potom. Vedel zahrať to, že jeho mačka už mrtva bola, vedel si však len z malej časti predstaviť, aká tá bolesť bola naozaj. Len čo opustil otcovu jaskyňu, ráznym krokom a neutrálnym výrazom meral cestu k jaskyniam, kde predpokladal že bude jeho žienka s Wabim. V chodbách, kde nikto nebol takmer bežal, no každé kroky ktoré začul ho spomalili, nútili tváriť sa akoby sa nič nedialo. Lenže sa dialo. Prešiel cez prichod dnu a zrak mu ihneď padol k posteli, kde bol Wabi vykotený.* Wabi...*Vzdychol si potichu a prešiel až nemu, usadiac sa a cítiac jeho mokrý ňufák v svojej dlani.* To nič, onedlho budeš ako rybka, ty si starý bitkár. *Prihováral sa mu potichu, hladiac ho po srsti. Oči zdvihol až po chvíli smerom k Yunne. Nevedel čo ale povedať a čo povedať pred Sig, takže znovu tvár sklonil dole k Wabimu, práve keď sa Vanille vrátila s nejakou nádobkou s farebnou vodičkou od šamanky na rany, obvazom a všetkým potrebným v náručí. Nala jej išla za zadkom, akoby ju strážila, čo vlastne pravdou bolo. Každý mohol cítiť nepokoj panujúci v jaskyniach.*

Pandora, Floreine

*Malá na neho zvedavo pozerala, či sa mu bude páčiť a po jeho reakcii, keď sa zatváril zahanbene, dokonca sa i začervenal sa spokojne usmiala, berúc to tak, že sa mu to páčilo. Drobná tvárička sa naklonila smerom k nemu a dala mu pusinku na líce, zatial čo Flora sa nevinne uškrnula na ten vyčítavý pohľad. Hádam by si len nemyslel, že pokazí malej prekvapenie. Určite by si všimla, že o tom vedel, jej pozorné očká potrebovali vidieť presne takýto prekvapený výraz.* Nemáš začo Písmenko. *Povedala ešte malá, no potom len prekvapene stála, počúvajúc o čom sa to tam bavili. Mala nepekný pocit, že im to viac kecá a že sa z tade vôbec nepohnú a ona mala nejaké otázky. Tentoraz dokonca aj pre Gabriela, keďže za ten čas čo tu je počula rôzne veci, príbehy. A veru, niektoré veci ju riadne šokovali. Musí sa ho na to opýtať, čakala len na to, kedy bude mať možnosť a hrozilo, že Flora jej to pokazí. Tá mlčky stála a počúvala podmienky, na ktoré si len vzdychla.* Malú by som nikdy neohrozila, jej presun by bol prvoradý. *To určite vedeli i bez toho aby im to povedala, no čo povedať na ten zvyšok?* A chlapci, ja som dospelá, keby som aj v jaskyniach a dopočujem sa, že je niečo v neporiadku, nesedela by som tam s vyložčenými nohami a jedlom na nohách, či by som sa to dozvedela tam, alebo sa musela vracať od vás. Keby sa niečo deje a dostane sa to do osady, tak či ona by som sem šla, takže je v podstate pre vás výhodnejšie vziať nás, lebo kým to otočím, bude to trvať dlhšie ako len vyrazenie. *Vychrlila na nich informácie, čo už malá nevydržala, len pokrútila hlavou, pustila sa Písmenka a prešla ku Gabrielovi.* Už toľko nekecajte a poďme. *Zazubila sa, natiahla rúčku ku Gabrielovi a potiahla ho., pripravneá na more otázok.* Vieš čomu nerozumiem? *Hodila po ňom očkom.* Prečo chcú byť dievčatá tuto v dedine princeznami. Počula som, že ich unášajú draky. Nebojíš sa ich? ževraj ich musia chodiť potom princovia zabíjať, už si videl niekedy draka? Alebo tvoju princeznú ešte nijaký nezajal? * Rozprávky čo počula doteraz väčšinou vymýšala Flora na základe skutočností, no teraz keď bola tu, počula všeličo aj vymyslené, no netušila že rozprávky môžu byť aj úplne nereálne. Floreine sa len uškrnula, no nepovedla anič, pootočila hlavu smerom k Z.*

“Z“ & Gabriel

*Bolo to také státie na hrane. Vedel, že nie je správne ich brať, ale nemohol malej vziať aj tú trochu radosti, ktorú mala tak jasne vrytú do tváre, keď bola s ním. Mohol byť tak hrubý a vziať jej aj toto? To málo čo mala? Ťažko si vzdychol a sledoval ako Gabriel s prekvapením vzal malú za ruku a celkom zabratý do nej vykročil smerom, ktorým mali pokračovať. Z chvíľu otáľal. Nepáčilo sa mu to, že Kvetinka bola pripravená sa aj tak vrátiť keby sa niečo deje, ale hlavné bolo, že by odviedla malú preč. Pozrel sa na ňu s neskrývanou túžbou dotknúť sa jej.* Nechcem zbytočne riskovať. *Povedal potichu k nej a vykročil, pomaly, zanechávajúc súkromie nielen im, ale aj malej s Gabrielom. Očividne mu odpustila jeho resty z minula. To Z vyčarilo jemný úsmev na perách. Cítil jemnú trápnu atmosféru, ktorá nastala a on kráčal blízko Kvetinky, pričom na rukách cítil jemný jej dotyk. Mohol ísť s medzerou od nej, ale keď bola tak blízko pri ňom, on nechcel si držať odstup. S jemnou obavou sa k nej pozrel.* Ako sa vám tu páči? Zvykáte si s malou dobre? *Chcel vedieť čo robili, ako trávili čas, či sa malá učila, či sa pripojila k deťom, či ich spoznávala, čo robila celé dni, no chcel vedieť čo robila aj Kvetinka. Či svoj čas venovala len malej, alebo sa zdržiavala s Bratmi, alebo aj s niekým ďalším. Možno s liečiteľkou, možno pri šelmách, nuž to všetko chcel vedieť. A čím viac by mu rozprávala, tým by bol spokojnejší.
Zato Gabriel, asi ako každý ku komu sa malá nahrnula, mal pocit, že čím menej to dievčatko rozprávalo, tým to bolo lepšie. Neubránil sa pobavenému smiechu, pri jej skromnej otázočke o drakoch. Na chvíľu váhal ako zareagovať, napokon ju však pustil a celým svojím telom sa obrátil k nej, stále však kráčajúc.* Draci sú takí veľkí, *ruky dvihol do výšky, aby jej ukázal tú nehoráznu výšku* a sú strašne mocní! Vedia chrliť oheň a niektorí sú takí, že majú moc urobiť z ľudí kamene, len pohľadom na nich, vieš? Raz som jedného stretol. Nebolo to kvôli princeznej, ktorú som mal zachrániť, lebo pre mňa ešte nie je žiadna princezná, ale stalo sa.. *Náruživo začal rozprávať, hopkal okolo malej, ako ďalej kráčali a pritom prudko gestikuloval, aby jeho rozprávanie nabralo na správnej atmosfére a aby malú tešil.* Šiel som, mal som len obyčajný luk a posledné tri šípy, keď sa obrovská hora pohla! Prisahám, ten drak bol špinavý a mal po šupinách samú zem, dokonca na niektorých miestach to vyzeralo akoby mu vyrastali stromčeky z tela. Musel tam spať dlho a vôňa môjho zvieraťa ho prebudila. *Hlas mu zhrubol, naširoko roztiahnuté prsty a ruky dvihnuté nad hlavu sa nad ňu nahŕbil akoby bol samotný drak a chcel ju zožrať. Z úst mu vyšiel rev.* Takto na mňa zareval a mne sa zatriasli kolená! *Aj to naznačil ako sa mu triasli.* Napokon som vytiahol šíp a v snahe zachrániť si život a vystrelil som. *S prehnaním si pritlačil dlaň na oko a začalo ho krútiť akoby sa krútil bolesťou aj samotný drak.* Mal som obrovské šťastie! *Trochu to preháňal so silou hlasu, lebo všetky tie slová takmer reval na malú, no pery mal jednostaj roztiahnuté do úsmevu keď nepreháňal o hrôzostrašnom výzore draka.* Si predstav, keby sa dali draci skrotiť, mohli by sme sa im nosiť na chrbtoch a lietali by sme v oblakoch, pri slniečku! *Rozpažil ruky a ako taký trafený blázon, začal nimi mávať a krúžil okolo malej ešte aj vyskakujúc. No čo, užíval si to trochu viac. Však on len nedávno vyšiel z plienok.*

Floreine a Pandora

*Floreine vedela že to myslel dobre, no beztak by mu nemohla vyhovieť. Ona nebola z tých žien čo sa im triasli pri predstave boja kolená. Áno, aj ona mala strach, aj keď ten nepramenil v tom, žeby zomrela. Bála sa skôr toho, čo by bolo s malou, či by jej niekto neublížil a podobné obavy, neprameniace zo smrti. Smrť bola len smrť, nebol dôvod sa jej báť. No ešte nebol správny čas, boli veci ktoré ešte chcela prežiť. Cítila letmý dotyk pri ruke ako vedľa seba kráčali, nepokúšala sa odtiahnuť, skôr naopak, keby sa neobávala reakcie či pohľadu jeho priateľa princa, možno by sa ho dotkla i viac. Takto si kradla aspoň letmý dotyk, jemne sa usmievala a po jeho otázke uvažovala čo povedať. Jednoduchšie bolo začať s malou.* Malá sa teší, aj keď sa ma na teba často pýtala. Spoznala rôzne deti, no väčšinou sa baví s chlapcami, napriek tomu že si bol prvý muž ktorého vlastne videla. *Zazubila sa na neho.*Rozumie si s nimi ale viac, pretože pre dievčatá je moc divoká a ona sa radšej naháňa po vonku a hrá sa na bojovníčku než pečie koláčiky a kŕmi bábiky. Nikdy žiadne dieťa nevidela také maličké, nemá k tomu práve nejaké city. *Videla ju skúšať hrať sa tak s dievčatami, ale tie sa na ňu pri rôznych veciach ktoré chcela s bábikou robiť dívali ako na blázna a spustili o tom, ako to je správne a že toto a hento nesmie. Pandore nešlo do hlavy, prečo sa s hračkou nemohla hrať ako chcela, tak radšej chodila hrať sa s chlapcami. Tí také problémy nemali.* Mám taký pocit že si na zlobu našla parťáka. *Zasmiala sa a len pokrútila hlavou. A čo ona? No to bola otázka* No a ja,, ani neviem, nejako to tu skúmam a spoznávam tunajších ľudí, konečne si aj mám s kým potrénovať nejaký ten boj vieš...po toľkom čase v jaskyniach je taký veľký priestor na pohyb neskutočný raj na obzeranie a objavovanie. *Pokrčila ramenami, ťažko sa to vysvetľovalo.* A čo ty? Ako sa máš? Niečo nové o Arenejcoch? *Zvihla k nemu zrak a len neurčito sledovala, čo vystrájala malá a ako vypúľala oči na Gabriela. Pretože tie naozaj išli vypadnúť z jamiek, keď jej pritakal že draka videl. Tvár šokovaná a zvedavá, oči ako na stopkách sledujúce každý jeho pohyb a ústočká jemne pootvorené.* Ty si ho naozaj videl!?* Vykríkla a poobzerala sa, akoby čakala kedy priletí. NO predsa len, draky asi videli len princovia a princezné tak veľmi blízko. No čo ak by drak prišiel po princeznú nejakú, určite by ho videli aj oni.* To si teda mal obrovské šťastie! Čo ak by to bol ten čo vie spraviť z teba kameň jedným pohľadom! Už by si bol socha a tvoj ocko by bol smutný! A nemal by kto zachrániť princeznú! To by bolo hrozné! *Malá mu to zožrala aj s navijákom ako sa hovorilo a prežívala to akoby naozaj čakala, kedy sa niečo také zopakuje.* To by teda bolo, ale ked sú takí veľkí a nebezpeční, tak to asi nepôjde...a čo si spravil s tým drakom? Veď on musí mať veľké i kosti, to by si dlho kopal jamu! A zobral si si šupinu alebo zub na pamiatku? *Chrlila otázku za otázkou a poskakovala spolu s ním ako malá opička.*

„Z“ & GABRIEL

*Nepatrne privieral oči, keď cítil jemný dotyk na svojej ruke. Bolo to také šialené. Akoby sa museli skrývať, či čo. A predsa to robili, lebo ani jeden z nich nemal záujem o zbytočné otázky o to, aby sa ich druhí niečo pýtali, aby si z nich uťahovali. On vonkoncom nie. Priznať si pred Bratmi, že mu je s ňou dobre by bolo ako upliesť na seba bič, ktorým by ho šľahali každé ráno so smiechom na perách. Veď to aby bol s ňou sa dalo zariadiť aj inakšie a stačilo by sa len trochu posnažiť. Aj tak bola pravda, že Bratia to všetko vedeli, len on hlupáčik sa chcel brániť tomu čo bolo nad slnko jasné. Neboli zas také svine ako si on myslel. Nie všetci. Možno len zopár. Napríklad Béčko.. Ruky mal zvesené vedľa tela a nepatrne k nej napriamil malíček tak, aby ju mohol pohladiť po chrbte ruky. Stačilo tak málo, aby sa cítil o kus pokojnejší a to ho desilo na tom všetkom úplne najviac. Mala na neho príliš veľký vplyv a sám netušil ako sa to tak rýchlo zmotalo. Azda to bolo preto, že bola iná ako ženy zvyčajne bývali? Veď... To naozaj nebolo normálne. Kiežby mohol zistiť prečo tomu tak je. Možno keby zájde za čarodejnicou, možno ona má odpovede na isté otázky. Ale kde má znova istotu, že nie je to klebetná ženská a nevyzradila by to každému? Hlavne nie Bratom? Dotkol sa jej znova a na sekundu obrátil tvár k nej, aby sa mohol pozrieť na ňu. Potom sa však započúval do jej rozprávania. Kiežby mu rozprávala ešte dlhšie. Bolo to príjemné... Až na..* KOHO MÁ?! Akého parťáka? Vieš meno? *No však nech si ho ten malý fagan nedaruje, ak malú Skrinku niekto pokazí. Veď to je také chutné dievčatko! A on nechce, aby ju niekto pokazil. Však to dieťa je nebezpečné už beztak, nieto ešte keď by ju bol niekto skazil. Beda, beda, toto im veru nie je treba. A keď počúva, že si Kvetinka nenašla nikoho iného, ako sa obával, škodoradosť ho len tak ovládne a on sa neubráni pobavenému zachechtaniu sa. Je darebák, ale teší ho, že nemá nikoho, len čo je pravda.* A páči sa ti tu? *Spýtal sa, keď znova ju pohladil po ruke. Robil to tak pravidelne a s neskrývaným potešením, že niekedy už mal pocit, že sa neovládne a zhrabne ju za paprčku a chytí ju. To by zas bolo rečí od Gabriela. A možno práve pre tie myšlienky sa mu na perách zjavil jemný úsmev. Pozrel sa smerom k Gabrielovi a keď videl, že je stále náruživo zažratý do rozhovoru s malou a v tej chvíli k nim bol dokonca chrbtom, neovládol svoju bujnú povahu. Prudko chytil Kvetinke tvár a rýchlo ju pobozkal. Bol to takmer až drsný bozk, ktorý si od nej vyžiadal všetko. No tak rýchlo ako ju chytil, ju aj pustil a keď sa narovnal, znova mu na perách svietil jemný úsmev a jemne sa dotýkal malíčkom jej ruky.* Stále to isté. Dnes začne pršať, cítim to v kostiach. A ak to vieme my, budú to vedieť aj oni. Preto sa mi zdá nebezpečné, že idete s nami. Zaútočia. Som si tým viac než istý. *Nikomu to ešte nepovedal, preto ani netušil prečo jej to hovoril, ale mal pocit, že by to mala vedieť. A keďže sa nemusel báť, že by začala byť hysterická, mohol jej to povedať.* A som unavený. Už som na nohách vyše dňa. *Ani to nevedel spočítať. Dvihol do vzduchu jeden palec, potom druhý prsty, tretí a spýtavo mykol pleciami, no stále s úsmevom na perách na ňu žmurkol.

Gabriel zdieľal malej nadšenie. Bol rovnako šialený ako ona a besne vyskakoval ako stepná koza. Hlasno sa smial a mával rukami nad hlavou. Mali si brávať malú častejšie so sebou, aspoň by bola zábava.* No áno! Bol to obor. *Znova zamával hnátami vo vzduchu naznačujúc naozaj obrovitánskeho tvora. Však čím väčší, tým to malo byť pre malú väčšie potešenie.* Vidíš to? A predsa som to prežil. Mal som poriadne šťastie, to si predstav. Len tak pre istotu som mal zatvorené oči, aby som neskamenel, lebo som počul, že ak sa mu do očí nepozrieš, tak to stačí. *Sám prepadol vlastnému rozprávaniu a tak sa do toho zažral, že sa nedalo prehliadať ako moc ho to bavilo. A mimochodom ani si nevšímal Z a Floreine za ich chrbtami.* Ten drak potom odletel. Asi bol prežratý, alebo usúdil, že mu nestojím zato, aby si špinil zuby so mnou a len tak ma nechal a odletel. Bolo by bláznovstvo predsa chcieť jeho šupinu. To by ma fakt zožral. Poviem ti, že to bol najkrajší zážitok aký som si mohol priať, maličká. Takého draka stretnúť, to nie je len tak! *Trochu sa stíšil upokojujúc vlastné nadšenie.* Ty si už tiež videla také zviera? A videla si moje zviera? Je podobné Kirinovi ako má Yunna. Hm? Videla si ho? Ak by si chcela, mohol by som ťa odviesť. Nie je to drak, ale hlavu má skoro rovnakú. *Bola tam už dlhšie, takže Ksara vidieť mohla a odviesť ju tiež nemal byť problém. Hlavne ak to bude rovnaká zábava ako keď jej teraz hovoril báchorky o drakoch.*

Pandora

*Keby nebol Gabriel sčasti také "dieťa", asi by si všimla že si vymýšľa. No on to rozprával s neskrývaným nadšením, ponorený hlboko do vlastného príbehu a ona verila všetkému. O drakoch, o boji a tešila sa z toho, čo počula, tešila sa z toho ako Gabriel poskakoval a že jej to hovoril. Ona tak túžila vidieť draka!* To muselo byť strašidelné! *Vyhŕkla, rovnako ako on si vôbec nevšímala Floreine so Z, teraz ju zaujímali len draky a Gabriel.* A akej farby bol? Červený? Alebo čierny? Alebo aký? *Hŕba otázok v tých obrovských zvedavých očiach, ktoré chceli počuť každú podrobnosť. Ona by najradšej naozaj sedela na takom drakovi a lietala na ňom tak ako on povedal. Ale stačilo by jej iba sa na neho pozrieť. Ach!* To si mal teda poriadne šťastie, asi bol naozaj prežratý. Nezmizli vám vtedy nejaké zvieratká? Možno vám ich chodí papať ako jednohubky. *Kyvkala si hlavou a zamyslene sa poškrabkala na hlavičke, uvažujúc, čím sa mohol taký drak prepchať.* Ja som ešte draka nevidela, ale veľmi by som chcela! *Prizanala sa mu, aj keď tušila, že by sa bála. Určite by sa bála, ale nikdy by to nepriznala. Ani pred ním, ani pred Písmenokom s Florou. A už vôbec nie pred Jamalom! To by veru neprizanala, že sa jej trasú nôžky.* Áno, zazrela som ho keď sme boli pri zvieratkách, ale len tak z diaľky. A povozil bysi ma teda na ňom? *Takú ponuku by nikdy neodmietla, páčili sa jej všetky zvieratká, najradšej by ich hladkala, jazdila na nich a škrabkala za ušami. A tu ich bolo tak veľa a toľko takých, ktoré nikdy nevidela. Veľmi sa jej to páčilo, čo všetko tu mohla každý jeden deň objavovať, ako sa naháňala a robila hlúposti. A zvieratká, jedno krajšie ako druhé.*

Gabriel

*Páčilo sa mu to. Nie preto, že malú zavádzal, ale už dávnejšie si všimol, že mal v sebe hlboko ukrytého rozprávača a nie raz rozveseľoval deti vymyslenými rozprávkami zo života „rytierov“. Párkrát si totiž všimol ako aj Bratia s neskrývaným nadšením počúvali jeho rozprávky. Preto teraz sa dostal do svojho sveta a s bázňou sa zadíval na svoju malú poslucháčku.* Šupiny mal čierne ako uhoľ.. *povedal vážnym hlasom ako sa sklonil bližšie ku Skrinke stíšiac hlas* ..no keď slnečné lúče zasvietili na neho, zaleskli sa ako samotný jantár. *Tá predstava odtieňov sa mu neskutočne páčila a vo svojej fantázii si vedel daného draka živo predstaviť. Strašne pekná predstava pre neho. Skoro akoby si predstavil svojho Ksara. Ten mal k drakovi naozaj blízko, hlavne čo sa týkalo hlavy.* Tiež si myslím, že som mal obrovské šťastie. Keby sa rozhodne že by ma chcel zožrať asi by som tu už nebol a tak by som ti sotva mohol rozprávať tento môj nádherný zážitok! A čo myslíš? Nebol by nikto kto by povedal toto moje svedectvo. *Nad uvažovaním malej sa musel zamyslieť a v konečnom dôsledku mu prišlo fajn chopiť sa jej detského uvažovania.* A vieš že áno? Môj otec stále dumal. A vlastne nikto netušil prečo nám zvieratá miznú. No ako som sa stretol s tým drakom, od tých dní som presne vedel kto je za tým! *Veľavýznamne prikývol s maximálne vážnym výrazom v tvári. Skrinka mu krásne prihrala k rozvitiu vlastnej báchorky o drakovi, čo mu prišlo ako plus keď to dievčatko si príbeh dotváralo samo podľa vlastnej predstavivosti.* Vieš o tom, že Z vie kresliť? *Spýtal sa jej pri smutnejších slovách o tom, že ona draka nevidela. Tak nie je možné, aby draka videla, lebo draci neexistovali, ale napadla mu celkom slušná myšlienka.* Keby mu ho popíšem mohol by ti ho nakresliť. Chcela by si? *A už vopred tušil odpoveď, ale aj tak trpezlivo čakal.* A keď prejde obdobie dažďov, tak sľubujem že ťa vezmem povoziť sa na Ksarovi. *Dovtedy budú musieť počkať.* A kým bude pršať, naučím ťa o neho sa starať, čo povieš? *Len dúfal, že sa malá uspokojí s takouto náhradou. Škoda, že Yunna už bola preč, ona to s deťmi vedela podstatne lepšie. On len tápal dúfajúc, že nerobil nič zle.*

Pandora

*Z jeho rozprávania si vedela predstaviť ako taký drak vyzerá. K opisom šupín, k odlesku svetla na čiernej farbe, k veľkosti a zlovestnému pohľadu, k tomu všetkému si dotvárala aj ostatné detaily, na ktoré sa ani nespýtala. Jej detská hlavička mala fantázie dosť, už videla tie obrovské pazúry, zuby, chvost s ostrými nebezpečnými časťami, mohutné krídla, väčšia než boli bratia. Veľká papuľa do ktorej by sa zmestila ako taká palička na vyšpáravanie zubov, akoby mu nestačila a musel by zjesť ešte veľa veľa aby sa taký drak najedol. Predstavovala si aj iných, veľkú dračiu rodinu a takého malého dráčika, čo pri kýchaní prská ohník. Pri tej predstave sa náhle zasmiala sama pre seba a potom pozrela na neho.* Myslíš si že malý drak by pri kýchaní chrlil ohník? *Vôbec nedbala na to, že tá otázka prišla len tak pomimo, ani si to neuvedomovala. Pri jeho rozprávaní sa stíhala oddávať aj predstavám, aj keď počúvala skutočne pozorne, aby jej neunikol žiadne potrebný detail.* Tých zvieratiek muselo zmiznúť, taký drak, musel byť strašne hladný. Ja mám malé bruško ale zjem toho veľa, tak čo potom takýýýý drak. *Rukami rozhodí do výšky nazanačujúc aký obrovský musel byť jeho žalúdok.* Viem, dokonca sľúbil že nám pomôže nafarbiť stenu. *Prikývne a keď počuje že tak by dreaka mohla vidieť aspoň na obrázku, rýchlo pokýva bradou na súhlas, že ten nápad sa jej páči.* To by bolo skvelé. AJ obrázok aj jazda na tvojom Ksarovi. Mám rada zvieratká a vy tu máte veľmi zaujímavé zvieratká. *Veľmi sa jej tu páčilo. Toľko možností, toľko milých ľudí. Aj Gabriel bol moc milý a páčilo sa jej ako rozprával. Ani si to neuvedomovala ako lipla na jeho slovách a s nadšením čakala na rozprávanie.*

Gabriel


*Nešlo mu o to kruto dievča zavádzať. Nahovoriť jej hlúposti a potom sa z nej smiať. Bola malá a každé dieťa milovalo rozprávky. On tiež a to už bol veľký! Niekedy ľutoval, že práve on bol rozprávačom, že si nemohol sadnúť medzi deti, nohy založiť do tureckého sedu a s fascinovaným pohľadom zízať na rozprávača, ktorý hodnoverne prednášal rozprávky. Žiaľ, tým rozprávačom bol on. Ale napriek všetkému si to vedel užiť. Niekedy okolo detí krúžil ako sup, mával pritom rukami akoby lietal, všetko záviselo od toho o čom rozprával príbehy. Inokedy zase pobehoval ako opica, či ako pes štvornožky. A najviac ho na tom všetko bavila tá radosť, ktorej sa mu dostalo od poslucháčov. Nielen od detí.
Smiech malej Skrinky mu na tvári vyčaroval prekvapenie, preto na ňu šokovane pozrel s otázkou na perách no skôr než sa stihol opýtať sama mu dala odpoveď a to rozosmialo aj jeho. Vážne si to vedel krásne predstaviť. Takého mini draka ako keď si kýchne nosom vychrlí dym a neskôr oheň. Smiech ale nahradil takmer vážny výraz, ktorý kazil len úsmev na perách.* Som si tým istý! *Potvrdil a zároveň pošteklil jej zvedavú myseľ. Fascinovalo ho k akým záverom dokázala prísť, keď nad vecami uvažovala. Vlastne aj kvôli tomu rozprával rád príbehy. V konečnom dôsledku on len začal, ale zvyšok už dotvorili deti svojou fantáziou. Niekedy aj dospelí, keď sa neovládli a niečo povedali.* Nuž, áno draci veľa papajú, ale v ich záujme je ostať s nami zadobre. Vieš aké by to bolo nepríjemné pre nich keby ich ľudia začali brať ako škodcov? My by sme pomreli hladom, lebo aj keď papáš len zeleninu, ovocie, mäsko má dôležité vitamíny pre vývin, vieš? *Veselo jej vysvetľoval.* A draci majú radi aj ryby. Vedela si, že v mori sú aj také obrovské tvory, skoro veľké ako drak? *Akoby to bola novina aj pre neho veľavýznamne dvihol obočie a tak ako aj ona rozhodil rukami do vzduchu ukazujúc tú obrovskú veľkosť. Akoby mohol náručou objať celý svet.* A keď taký drak vyhrá nad jednou obludou z morí, potom ho to zasýti na rok a on sa uloží na spánok a vytvorí tak svojim spiacim telom nový kopec. *Gabriel popustil fantázii uzdu a pri rozprávaní sa chopil začiatku kde naznačil, že práve takto vtedy našiel toho draka, ktorému na chrbte rástli stromčeky.* Áno, Z je veľmi šikovný, preto som si istý, že ak ho poprosíš, tak ti rád nakreslí draka. A možno aj malého ako prská oheň a ja mu pomôžem, aby to vyzeralo naozaj dôveryhodne. *Žmurkol na malú. Keby vedela aký veľký kameň mu padol zo srdca, že už nebol na čiernej listine preto, že jej bil Písmenko. Aj by si úľavou vydýchol.* Som rád, že sa ti tu páči. A čo Kvetinke? Tiež sa jej tu páči? *Spyklenecky sa na malú usmial.* Alebo sa jej skôr NIEKTO páči? *Nebol slepý, bol si istý, že tí dvaja za nimi niečo spolu mali!*