Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)

Minulosť


*Sprievod sa pomaly uberal dopredu. Kopytá koní lenivým tempom odkrajovali z cesty a hlavy rytmicky kývali do taktu pripomínajúc procesiu mlčanlivých mníchov, kde sa namiesto zvuku zvona ozýval cingot postrojov.
Waleran pritiahol uzdu svojmu koňovi a prinútil ho spomaliť. Postupne ho obchádzali ďalší vojaci zo skupiny a ani jeden sa zvedavo neobzrel jeho smerom. Muži si zachovávali neprístupné, otupené pohľady. Akoby sa dívali do diaľky, ale pritom boli duchom neprítomní a uzavretí každý vo svojom svete.
„Je snáď príliš skoro zaželať ti dobré ráno?“
Záves na okne koča sa pohol a v ráme sa objavila tvár Waleranovho najbližšieho priateľa. Bola bledšia než zvyčajne a tmavé kruhy pod očami jasne odkazovali na daň, ktorú si vybrala noc bujarej zábavy.
Savaric zmraštil ústa, takže sa ich zvyčajná plnosť zdeformovala do znechuteného výrazu a na tvár mu dopadol tieň, keď si rukou zatienil oči pred svetlom. Waleran sa ticho zasmial a pozoroval ako sa od hrubého prsteňa na priateľovej ruke odráža ligot zlata a drahých kameňov. Tmavé vlasy rozstrapatené, drahé šaty pokryté prachom a škvrnami zaschnutého vína. Obraz dokonalého šľachtica.
„Je snáď príliš neskoro poslať ťa do horúcich pekiel, priateľu?“ odvetil Savaric mrzuto a zvlášť pri poslednom slove nešetril iróniou. Bruškami štíhlych prstov si trel spánky akoby mu to mohlo pomôcť vyhnať z hlavy tupú bolesť, ktorá sa pri každom zakymácaní koča iba zhoršovala. Kolesá naberali po ceste každú jamu a ani pohodlne čalúnené sedadlá ho príliš neušetrili od úderov, keď plecom narazil na drevenú stenu. Možno by sa cítil o niečo lepšie, keby Waleran nemal takú vynikajúcu náladu. Kútikom oka na neho pozrel a všimol si ako sa mu hruď rozťahuje od hlbokého nádychu. Bolo očividné, že si vychutnáva svieži raňajší vzduch. Možno ešte viac, než spoločné lôžko s dievkou. Opraty koňa držal pevne v jednej ruke, zatiaľ čo druhú mal zvoľna položenú na stehne, blízko pri rukoväti meča, ktorý mu nadúval plášť za chrbtom. Jeho tvár, otočená k Savaricovi z profilu, bola ešte zaujímavejšia. Okrem toho, že nemal ten večne unavený výraz vojaka, bolo v jeho črtách niečo, kvôli čomu sa na neho ľudia obracali s nezvyčajnou dôverou. Nosil na hrudi odznak Camarillu a predsa od neho tí prostáčikovia neutekali, deti sa neukrývali materiam pod sukne ako vystrašené šteňatá.
Savaricov pohľad pozvoľna skĺzol na rukoväť meča, ktorý Waleranovi pri pomalej jazde udieral o zápästie a spomenul si na to, koľko krvi ním už prelial v jeho mene.
„Prepáč, hovoril si niečo?“
Waleran pokrútil hlavou a s úškrnkom vetu zopakoval: „Nehovoril by som o pekle tak ľahkovážne, keď doň sám smeruješ. Alebo sa Boh stal natoľko štedrý, aby mu nevadilo, keď si z jeho neviest robíš svoje neviestky?“
Savaric sa v ten deň prvýkrát úprimne zasmial, pretože pocítil náskok. „Možno ich viera nebola natoľko silná, keď podľahli prvému pokušeniu,“ pokrčil ramenami a pri tom pohybe mu zo stuhnutých ramien vystrelila nová vlna bolesti. Waleranov kôň zakopol a ustál to len vďaka Waleranovej pomoci, keď presunul váhu dozadu a potom statného hnedáka upokojujúco potľapkal po hrubej šiji. Za to slimačie tempo a únave vďačili práve predchádzajúcemu večeru.
„Len škoda, že abatyša s tebou nezdieľa rovnaký názor. Môžeme byť radi ak nás po ceste nedostihnú sluhovia boží. Jedno prekliatie mi úplne stačí, nepotrebujem mať nič do činenia s mravokárcami.“
Savaric sa pozrel na priateľa, ktorý sa stále usmieval hoci sa tým len snažil zakryť vlastné nechutenstvo.
„Na neverca máš ústa až príliš plné rečami o Bohu,“ odvetil mu a cez okno prevesil mníšske rúcho, ktoré vo vetre vialo ako zástava padlého. Waleran otočil hlavu a krúžky brnenia, ktorým mal chránenú tvár ticho zacinkali. Natiahol sa zo sedla a strhol čierny háv na zem, kde ho kolesá koča vtlačili hlboko do bahna. Savarica pritom napadla podobnosť osudu, ktorý postihol jeho predchádzajúcu nositeľku. Ako už veľakrát predtým čakal na výčitky svedomia, na úder božskej spravodlivosti, ktorá trestá kajúcnikov akým je aj on, ale nič sa nestalo, a to ho na jednej strane desilo a na druhej mu dodávalo pocit nečakanej moci. Nezáležalo na tom, čo v živote urobil, akých zverstiev, ukrutností a zvráteností sa dopustil, nebo bolo stále rovnako modré, tráva rovnako zelená a ražné pivo aj naďalej chutilo ako močka. Možno to Waleran poznal už dávno, a preto ho viac zaujímali svetské, než duchovné záležitosti.
„Tvoj otec...“
„Môj otec má dušu na jazyku. Snaží sa prehĺtať ako môže, pretože je to tvrdohlavý starec, ale smrtka je nedočkavá pobehlica,“ Savaric sa drsne zasmial a potlačil zakliatie, keď na sedadle znovu nepríjemne nadskočil. Venoval Waleranovi dlhý skúmavý pohľad. „Môžem sa na teba spoľahnúť, priateľu?“
Hnedák si odfrkol a pokýval hlavou až kožené vôdzky vo Waleranových rukách protestne zaprskali, ruka sa mu podvedome posunula na rukoväť meča. „Vždy si mohol a na tom sa nič nezmení.“
Obaja muži si na okamih pozreli do tvárí, hnedé oči sa vpili do zelenkavých a nadviazali na nevyslovené myšlienky, ktoré nebolo potrebné prednášať nahlas.
Potom Waleran popchol koňa a ten vyrazil dopredu, kde sa zaradil na čelo sprievodu. Obaja mali nad čím premýšľať a ich cesta ešte potrvá nejaký ten čas, kým sa dostanú k najbližšej dedine.
Prvé strechy domov sa začali vynárať na obzore až neskoro popoludní. Muži boli hladní a podráždení. So zasmušilými tvárami a špinavým odevom pripomínali výpravu, ktorá sa vracia z boja a potrebuje si zúfalo odpočinúť.
Vstúpili do dediny v prísne udržovanej formácii s kočom medzi sebou a Waleranom ako veliteľom vpredu. Nebolo snáď nikoho, kto by nezaregistroval ich príchod a nestiahol sa do tieňa pri pohľade na erby a znaky, ktoré nosili nielen na odevoch, ale aj vlajkách.
Waleran zoskočil z koňa a po dlhom čase natiahol nohy, ktoré mu už začínali drevenieť. Postrapatil vlasy chlapcovi, ktorý k nemu pribehol, aby prevzal vôdzky a poobzeral sa okolo seba. Nečakal milé privítanie, ale vedel, že sa nikto neopováži vzpierať vojakom z Camarillu a zvlášť, keď sprevádzali takého urodzeného šľachtica. Podľa práva nebolo nič z toho, čo mali v ich výlučnom vlastníctve. Na všetko sa vzťahovala ruka Savaricovho otca.
„Chcem pre svojho pána tú najlepšiu izbu, ktorú máte,“ rozkázal krčmárovi, ktorý viedol pohostinstvo a s brunátnou tvárou mu vyšiel naproti. „Dobré jedlo a pitie pre všetkých, slušný nocľah pre družinu.“
Zhrnul svoje požiadavky do niekoľkých úsečných viet a pritom sa nepozeral na mužíka s úctivo sklonenou hlavou, ale naširoko rozkročený držal rukoväť meča a rozhliadal sa okolo seba. Vedel, že presne v takom postoji pôsobí najhrozivejšie, preto tak dával každému dedinčanovi najavo, že by trpko oľutoval, keby sa rozhodol pozdvihnúť ruku proti pánovmu synovi.
Savaric vystúpil z koča a plášť sa naskladal okolo jeho vysokej postavy ako kráľovské rúcho. Celkovú vznešenosť rušila len nezdravá farba pokožky na lícach a tmavé kruhy pod očami.
„Zabudol si na ženy, priateľu. Chcem ich toľko, koľko máte starký, ale nie škraty.“
Waleran ustúpil priateľovi z cesty, ale nepovedal nič. Ak sa chcel Savaric pobaviť s dedinskými dievčatami vždy to bolo lepšie ako keď zľahol novicku z kláštora, a to nebol prvý prípad jeho ľahkovážneho správania.*

-Valéria, prestaň toho koňa tak hnať. Uštveš ho k smrti.- žena opäť prinútila spomaliť kobylu do kroku, vďaka čomu jej ohnivé vlasy prestali povievať vo vetre. Nikdy nebola z tých, ktoré by si dokázali užívať jazdu či dokonca pretekali s vetrom.
-Alebo možno uštvem teba a tvoj vznešený zadok, všakže?- Valéria nechala svojho žrebca prejsť len do klusu a spravila dve kolieska okolo sestry, než napokon zrovnala ich tempo.
-Vychovali ťa snáď v psinci?- vyprskla na ňu nevrlo. To, že každá z nich mala inú matku, sa dokonale prejavovalo na ich povahách a vo chvíľach, ako bola táto, za to svoju mladšiu nevlastnú sestru skutočne nenávidela.
-V stajni.- usmiala sa Valéria veselo a bez toho, aby si z jej poznámky robila ťažkú hlavu, zamierila k malému potoku, ktorý sa náhle objavil neďaleko nich. Spustila oťaže a nechala koňa, aby sa po dlhej dobe poriadne napil.
Boli na cestách už druhý týždeň. O väčšinu z mužov, ktorí ich mali sprevádzať, prišli, keď ich napadli divokí ľudia. Vlastne to bola vina Maedelin, ktorá sa chcela za každú cenu dostať domov čo najskôr a tak vyberala tie najhoršie cesty. Troch, ktorí prežili, nechala ísť, za neustáleho kriku sestry, vlastnou cestou. Keby mala trochu rozumu, bolo by jej jasné, že traja muži ich neochránia a bez koní ich len zdržiavali a zbytočne priťahovali pozornosť.
-Chceš nabrať vodu?-
-Nebudem piť z rovnakého miesta, ako kone.- odvrkla jej, kým nechávala svoju kobylu ponoriť nos do priezračnej tekutiny.
-Aha, výborne. Odkiaľ si myslíš, že sa berie voda u nás? Máme snáď dve studne – jednu pre zvieratá a jednu pre ľudí?- Valéria nadvihla obočie, no keď usúdila, že jej sestra jej na to nemá čo odpovedať, s úškrnom zoskočila z koňa. Usadila sa na skale vedľa potoka a do dlaní si nabrala chladnú vodu, aby si z tváre a krku pozmývala prach. Až keď bola hotová, doplnila ich zásoby a vybrala sa za sestrou, ktorá medzitým pokračovala v trase.
-Vieš, ako je to ešte ďaleko?
-Viem.
-Ako si môžeš byť istá, že sme nezablúdil?
-Mae, máme predsa mapy. To, že v nich ty nevidíš zmysel ešte neznamená, že ich tak vidia všetci.
-Prestaň sa ku mne správať ako k svojej poddanej!- vyprskla na ňu znovu a spolu s hlučným „pche“ sa dala do cvalu.
Valéria si s výdychom zaborila tvár do hrivy svojho koňa, -Pane, prosím, daj mi trpezlivosť, aby som svoju sestru neprebodla mečom a nenechala ju zhniť v lese.- nasledoval ďalší výdych a pokrútenie hlavou, než popustila Tantosovi vôdzy. Ten nepotreboval ani pohnať a dal sa do trysku, aby dobehol druhého koňa. Nemal rád, keď musel niekoho nasledovať a už vôbec nie kone, ktoré nepoznali skutočnú slobodu pohybu.
Maedelin zrazu zastavila uprostred poľa a žmúrila do diaľky. Pred nimi sa zjavila dedina, zopár striech, dymiacich komínov a zvuky štekajúcich psov. Valérií bolo ihneď jasné, na čo myslí.
-Neopováž sa...- zvyšok jej slov zanikol vo vetre, keď sa Maedelin dala do trysku a žrebec sa k nim v momente pripojil. -Ak ju nezabijú oni, budem to ja.- nadávala sa sestru popod nos, zatiaľ čo jej vietor hnal do očí prach. Napriek tomu, že bola staršia, nikdy neuvažovala. Nevedela ani odlíšiť lasicu od veveričky, ako po nej, teda, mohla chcieť aspoň trochu rozumu? Ryšavá a hlúpa, presne tak ju urážala, keď boli deťmi.
Kone spomalili až v dedine, spotené a zadýchané, prešli posledný úsek už len krokom. Čo však bolo ešte horšie, ako nápady jej sestry, bol sprievod mužov, ktorí sem zjavne prišli stráviť noc. Maedelin sa k nim ihneď rozbehla, nadšená ako nikdy predtým. Našla niekoho, kto vyzeral, že by im mohol veliť a s patričným afektom začala rozprávať.
-Ctený pane, prosím, potrebujeme sa dostať domov. Sme na ceste...
-Stratili sme sa.- skočila jej do reči Valéria skôr, ako stihla vyzradiť aj niečo dôležité. Boli predsa uzavrieť obchod, výhodný pre ich otca, no nebezpečný pre kráľa.
-A títo muži sú Camarillci, určite nemajú čas na to, aby sprevádzali každú stratenú dámu, na ktorú po ceste narazia.- Prebodla sestru pohľadom. Museli odtiaľto odísť. Ihneď.

*Ticho, ktoré vniesli do dediny svojou prítomnosťou bolo plné očakávania. Waleran cítil ostražité pohľady, ktoré sa mu kradmo zabodávali do chrbta, ale vždy, keď sa obzrel, hlavy dedinčanov sa odvracali a plecia znovu nahrbili nad skromnými políčkami alebo ručnou prácou. Všimol si ženu, ktorá pri otvorenom okne miesila cesto. Tvár, rozhorúčenú námahou, nakláňala mierne do strany a potom si spakruky odhrnula za ucho uvoľnený pramienok svetlých vlasov. Na líci jej po múke zostala biela stopa.
O niečo ďalej sedel na drevenej lavici pred domom starec a šikovnými ťahmi ohýbal drevené prúty, zatiaľ čo sa mu pri boku kopil stoh prútených košov.
Medzi dedinčanmi vzbudil šľachtický sprievod pozornosť, ale postupne sa začali všetci venovať započatej práci akoby tam ani neboli. Ich tváre však zostali vážne a smiech vystriedali monotónne zvuky pracovných nástrojov.
Necítil sa tu bezpečne, ako dosiaľ v nijakej dedine či meste, do ktorého už s družinou zavítal, pretože všetky patrili pod správu Camarillu, a teda Savaricovho otca. Vláda pevnej ruky bola cítiť všade naokolo.
Vtedy Waleranovu pozornosť upútal rýchly dusot konských kopýt, takže sa najskôr obzrel cez plece a keď zbadal, kto sedí na ich chrbtoch, otočil sa dvojici žien tvárou v tvár. Prekvapila ho ich prítomnosť na tomto mieste, to, že nemali nijaký sprievod a rovnako nebojácnosť, s akou sa mu prihovorili.
Podľa toho poznal, že museli byť zvyknuté rozdávať mužom príkazy. Zvlášť tá prvá, ktorá k nemu na koni podišla najbližšie.
Natiahol sa a zachytil opraty jej koňa tak, že ich mal pevne v ruke, zatiaľ čo druhá mu aj naďalej zvoľna spočívala na rukoväti meča. Buď mal práve dočinenia s urodzenými ženami, ktoré naozaj potrebujú pomôcť alebo sú to len potulné vandráčky hľadajúce trochu mužskej príchyľnosti.
Odpoveď tej druhej ženy bola aj navzdory jeho váhaniu oveľa zaujímavejšia. Nechcela tu byť.
Obrátil sa k nej a skúmavo si ju premeral s kamenným výrazom, ktorý neodmysliteľne patril k tvári vojaka ako jeho meč a kôň.
"Čo sa to tu deje? Prečo sa k nám nepripojíš, Waleran a nespláchneš sucho z cesty dúškom dobrého vína?"
Rám dverí vyplnila Savaricova mohutná postava. Musel dokonca skloniť hlavu, keď chcel cez ne prejsť a len čo sa narovnal po Waleranovom boku uvedomil si prítomnosť ďalších hostí. Plné pery sa mu roztiahli do širokého dvojzmyselného úškrnu, ktorým počastoval najskôr svojho veliteľa a potom obe ženy. Najdlhšie sa zdržal pohľadom na tej, ktorej Waleran držal koňa. Pristúpil bližšie.
"Ale, ale. Musím skromnému majiteľovi tohto hostinca vyjadriť svoje hlboké uznanie. Nečakal som, že tak prostý človek dokáže rozlíšiť mulicu od schopnej kobylky." Savaric natiahol ruku a pohladil šiju ženinho koňa smerom k jej kolenu, ktorého sa však nedotkol.
"Môj pane," začal Waleran a oslovil priateľa formálne, ako vždy, keď neboli sami. "Tieto ... dámy... tvrdia, že sa stratili a potrebujú sprievod." Pohľadom podvedome zablúdil k hnedovláske a len nepatrne pokýval hlavou. Chcel jej naznačiť, že sa nemá pokúšať o nijakú hlúposť, ktorú by mohla ona alebo jej spoločníčka oľutovať.
Savaric sa zasmial a tentoraz venoval pozornosť hnedovláske aj on. "Takže zblúdené ovečky? A ako si tú pomoc od mojej družiny predstavujete?"

*Tento svet určite nikdy nevidel väčšiu hus, ako bola jej sestra. Stačilo ju len zbaviť peria a napchať jej do zobáka jablko. Všetci by jej určite boli vďační za chvíľu ticha spôsobeného jej mlčaním.
Pohľadom prechádzala z muža, možno aj rytiera, na šľachtica, ktorý vyšiel z hostinca. Mračila sa na oboch rovnako, no skutočne nebezpečný z nich mohol byť len jeden a ten práve držal oťaže Maedelinho koňa. V duchu pritom stále kliala na sestru. Mala by ju tu nechať, presne to by si zaslúžila. O tom, čo sa odohralo v zámku Trivei nevedela, mala sa prísť len ukázať, ako kôň, ktorého majú v pláne predať. Presne to isté jej otec aj robil, preto by vôbec neocenil, keby sa domov vrátila bez nej.
-Nikto ma nebude nazývať schopnou kobylkou.- vyprskla Maedelin, na prekvapenie jej vlastné, rovnako ako Valérine. Mladšia sestra sa rozhodla toho využiť.
-Páni,- Tantos sa pohol na jej pokyn dopredu, akoby reagoval na jej hnev. V skutočnosti však presne vedela, čo robí.
-Rozhodne tu nie sme preto, aby sme niekomu poskytovali... uspokojenie.- už len päť krokov, štyri... -Nemáte preto ani najmenšie právo urážať nás.- kone stáli vedľa seba, keď Valéria vytiahla spod cestovného plášťa meč.
Jediným švihnutím presekla oťaže a plochou hranou zbrane udrela kobylu po zadku. Maedelin mala čas len zakričať a chytiť sa jednou rukou hrivy a druhou sedla, aby mala aspoň nejakú šancu udržať sa. Hneď nato obe uháňali prašnou cestou a mužov nechali za sebou.
Už na okraji dediny začala jej sestra spomaľovať a hlučne nadávať, Valéria preto zakričala na jej koňa a nechala Tantosa prevziať velenie.
Vedela, že ak sa ich rozhodnú prenasledovať, nemajú príliš veľkú šancu. Maedelin nebola dobrou jazdkyňou a bez oťaží bude mizernejšia, ako starec bez opornej palice. Potrebovali sa len dostať do lesa a tam dať všetko do poriadku.*

"Kone!" zakričal Savaric len čo sa za kopytami koní zodvihli prvé kúdoly prachu a obe ženy vyrazili smerom k horám. Waleran vrhol na priateľa rýchly pohľad a v okamihu odhadol, že nemá zmysel prehovárať ho, aby si na lov nechal zájsť chuť. V duchu zaklial, pretože ich kone boli po včerajšom úteku z kláštora už beztak unavené, ale Savaric už netrpezlivo postával pred hostincom a potom chlapcovi nedočkavo vytrhol z rúk opraty.
Waleranovmu hnedákovi ani nestihli zložiť postroj a už znovu nasadal do jeho sedla. Trhol vôdzkami a s výkrikom nasledoval Savarica, ktorý svojho žrebca popohnal do prudkého galopu.
Keď ho na lúke pred dedinou dostihol vymenili si rýchle pohľady a rozdelili sa. Savaric doháňal prvú ženu a Waleran sústredil pozornosť na hnedovlásku, ktorá im tak šikovne prešla cez rozum. Hlavou mu blúdila neodbytná spomienka na to s akou rýchlosťou použila zbraň, ktorú by skutočná dáma nikdy nechytila do ruky. Kto je to?
Potlačil zvedavosť, ktorá mu bránila v sústredení a popchol hnedáka do ešte rýchlejšieho behu. Kôň namáhavo dýchal, na pysku sa mu vytvorila pena, ale napriek tomu bežal a Waleran cítil, že by bol schopný v trysku vypustiť aj dušu.
Vietor ho šľahal do tváre, ale aj napriek tomu videl, že hranica lesa sa rýchlo približuje a on červenovlásku ešte celkom nedostihol, aj keď jej bol stále bližšie. Bolo by bláznovstvom natiahnuť sa za opratami jej koňa alebo sa ju pokúsiť zhodiť z jeho chrbta. Nielenže by sa bránila, ale pád by ju celkom isto zabil. Preto mu zostávala len jediná možnosť - zájsť s ňou do lesa, kde kone nebudú môcť pokračovať v tom šialenom tempe. A aj keď spočiatku cítil len nechuť, začalo sa ho zmocňovať vzrušenie aké cíti lovec pri chytaní svojej koristi.
Pritiahol hnedákovi opraty a sklonil hlavu pred prvou vetvou, ktorá by ho inak zrazila na zem. Teraz sa ukáže skutočné jazdecké umenie, ktorým mohla žena oplývať a o ktorom ani trochu nepochyboval. Na pozadí zeleného lístia sa jej do vlasov vkradlo pár slnečných lúčov, ktoré ich rozžiarili do zlatista. Neschovala by sa pred ním, ani keby chcela.


Na lúke zatiaľ Savaric dohnal druhú ženu. Jeho žrebec bol z toho najlepšieho chovu a aj keď ho predchádzajúcu noc utýral zbesilou jazdou poslúchal na slovo.
V boji ani pri love sa nikdy dlho nehral, preto, keď cválal po ženinom boku len natiahol ruku a pevne ju chytil okolo pása. Jediným trhnutím si ju prehodil do svojho sedla a úprimne, nebol pritom veľmi jemný ani galantný.* Do horúcich pekiel! O čo sa to vy bláznivé ženské pokúšate?* zavrčal s hnevom, ktorý bol momentálne väčší než jeho spokojnosť z úspechu. Pritiahol žrebcovi opraty a ten pozvoľna prešiel do mierneho klusu, až kým sa nakoniec nezastavil.
Savaric si otočil ženu k sebe a drsne jej chytil bradu otočiac ju k sebe.* Kto si.* Pochyboval, že nejaká obyčajná dievka by mala pri sebe meč a slová plné šľachtického povýšenia. Zvlášť na to druhé bol vyslovený odborník.
Natočil žene hlavu do boku akoby si ju potreboval zblízka prezrieť a ohodnotiť či je jej tvár dostatočne krásna a pokožka dostatočne jemná na to, aby mohla patriť urodzenej žene.* A neklam.* zavrčal prísne, takže odrazu nepôsobil ako rozmarný šľachtic túžiaci po radovánkach, ale ako skutočný vojak.*

/pisala som ti spravu, neviem, ci nebdues chciet nieco zmenit /

*Maedelin, ktorú ten nevychovanec stiahol z koňa, začala piskľavým hlasom protestovať. Ako si niečo také mohol vôbec dovoliť? Akoby nestačila zbesilá jazda, jej sestra, ktorá to celé vymyslela a kobyla, ktorú nemala ako ovládať. Všetko sa kazí a môže za to Valéria. Ona a jej nevhodné správanie. Keby sa nepokúšali utiecť, určite by teraz nemusela trpieť.* Som dcérou lorda Lernera a ak ma okamžite nezložíte na zem, budete to nadosmrti ľutovať, pane. *Ako dôkaz svojich slov si strhla z cestovného plášťa brošňu, ktorá bola v tvare letiaceho orla, znaku, ktorý patril jej otcovi a k východným horám, kde vládol. Ozdôbku mu napchala pred oči, napriek tomu, že najradšej by mu s ňou nejaké vypichla. Lenže ona bola dáma a dámy sa presne takto správajú. Čo sa však nikdy nedalo povedať o jej sestre.

Tantos bol plnokrvník, ako sa patrí. Jediný dar od matky, ktorý práve s nadšením predvádzal svoje schopnosti. Hrbolaté pole mu nerobilo žiadne problémy a bez zaváhania dokázal vždy nájsť cestu tak, aby neublížil sebe ani jazdkyni. Keď dosiahli okraj lesa, chcel pokračovať ďalej, no Valéria ho stiahla do strany a nechala ho v cvale obísť muža, ktorý ich prenasledoval. Aj z diaľky videla, že jej sestru zajali a práve sa pokúša protestovať na koni toho šľachtica. Nemohla ju tam nechať, otec by jej niečo také nikdy neodpustil. S povzdychom presunula váhu dozadu, čo bol pokyn pre žrebca, aby spomalil. Ten prešiel do kroku a protestne si pri tom odfrkol.
-Prepáč,- zašepkala mu do ucha, kým ho hladkala po hrive a obrátila smerom k mužovi. Maedelin im už určite všetko vytárala, nebol preto dôvod vymýšľať si. Maedelin, ryšavá a hlúpa...
-Som dcérou lorda, ak ma chcete odzbrojiť, nemáte na to právo.- zakričala naňho ešte z diaľky. Ale rada vás so svojimi priateľmi zoznámim, uškrnula sa v duchu. Pod plášťom, narozdiel od sestry, neskrývala drahé šaty, ale oblečenie z tvrdenej kože a k tomu pár zbraní. Len toľko, aby nebola príliš nebezpečná aj sama pre seba.
-Taktiež nemáte právo držať nás, takže pokiaľ nechcete ponúknuť mojej sestre ochranu, nechajte nás pokračovať v ceste.

*Výhražné reči neurobili na Savarica očividne nijaký dojem no brošňa s rodovým znakom ho zaujala. Prevzal ju zo ženiných rúk a palcom prešiel po hladkom povrchu akoby odhadoval nielen materiál, ale aj jeho pravosť.
Takže dcéra lorda. Pokýval hlavou nad svojimi vnútornými úvahami a vrátil brošňu právoplatnej majiteľke.
V tom istom okamihu sa zadíval ponad jej rameno smerom k Waleranovi, ktorý sa snažil dohnať tú druhú ženu a zistil, že aj on zastavil svojho hnedáka na okraji lesa. Bol mu otočený chrbtom, ale podľa toho, ako sa nakláňal v sedle poznal, že sa dievčinou zhovára. Nevidel jej síce do tváre až tak jasne, ale aj napriek tomu poznal, že si z dvojice vybral pomerne tú krotkejšiu.
Zovrel pery a z hrdla mu vyrazil ostrý hvizd, ktorý pritiahol Waleranovu pozornosť. Veliteľ sa obzrel cez plece a pomaly zodvihol ruku, pričom druhou pevne držal opraty svojho žrebca, ktorý nespokojne hrabal predným kopytom do zeme.
Savaric sa narovnal a pustil ženinu bradu, aby ich oficiálne zoznámenie učilo niečo uhladenejším.* Myslím, že došlo k omylu.* precedil pomedzi zuby a skrz silený úsmev. Posledné, čo potreboval bola dvojica bláznivých ženštín, ktoré sa po kraji pohybovali bez sprievodu. Nanešťastie mu česť velila poskytnúť im ochranu o to viac, že išlo o dcéry lorda. Aj keď tá druhá na to nevyzerala.
Objal ženu okolo útleho pása a keď zoskakoval z koňa podržal ju na mieste, aby nespadla. Potom jej podal pomocnú ruku, aby jej pomohol dostať sa bezpečne na zem.* Volám sa Savaric a som synom lorda z Camarillu, ktorý je pánom tejto zeme.* Mierne sa uklonil tak, ako to diktoval bontón, aj keď rozčuľujúci výraz cynizmu, ktorý si držal na tvári, bol viac urážajúci, než priateľský.* Nestáva sa často, že by ženy vášho postavenia cestovali bez sprievodu.* spýtavo nadvihol obočie a popritom zaregistroval pohyb za chrbtom ako sa k nemu približoval Waleran s druhou ženou. Hovoril dosť nahlas, aby sa musel znovu predstavovať a teraz už len čakal na vysvetlenie.


Waleran pritiahol žrebcovi opraty len, čo jeho korisť zmenila smer a zrejme aj úmysel, pretože prestala utekať. Priblížil sa o niečo bližšie, aby nemusela tak kričať a potom sa v sedle naklonil mierne dopredu.* Nevyzeráte ako dcéra lorda.* Premeral si ju dlhým skúmavým pohľadom a nezabudol pritom oceniť odvahu s akou mu čelila, aj keď jej muselo byť jasné, že v priamom boji by mal oveľa väčšiu výhodu. Ako vojak, ako muž však nebol zvyknutý na to, aby sa mu so zbraňou postavila žena, zvlášť nie dcéra šľachtica, a to krotilo jeho úžas natoľko, že bol nútený pochybovať.
Ostrý hvizd ho vytrhol zo zamyslenia, preto sa obzrel cez plece a následne zodvihol ruku na znamenie porozumenia. Potom sa jeho pohľad znovu vrátil k urodzenej amazonke.* Môj pán by s vami rád hovoril.* doplnil jednoducho, aj keď si bol istý, že ona by bez svojej sestry neodišla. Preto pred ním zastavila svojho koňa. Pokynul rukou a naznačil jej, aby išla ako prvá.

*Maedelin sa nechala spustiť z koňa, no vôbec sa netvárila prívetivo. Ten muž viditeľne pohŕdal slušnými zvykmi a všetka pomoc, ktorú jej preukazoval, bola len urážkou. Mohol by si v tom podať ruku s jej sestrou. Ona však taká rozhodne nebola, preto poklona, ktorú mu venovala, bola dokonale hodná dámy. Brošňu, ktorú od neho dostala naspäť, si znovu pripevnila na plášť a lepšie sa doňho ukryla. Začínalo sa schladzovať, jej kôň pobieha v poli a chytili ich nejakí podivní muži. Nie, vlastne to bol syn lorda z Camarillu a ešte k tomu o nej pochybuje. Skutočne výborná situácia* Mali sme sprievod, kým sestra tých mužov nenechala ísť zvlášť. *vynechala detail, že pretým takmer o všetkých prišli. No a čo.

Ticho sa zasmiala nad jeho poznámkou.
-Ja nevyzerám ako dcéra lorda a ty ako verný sluha rozmarného blázna. Alebo ženy naháňate len tak pre radosť?- drzo sa usmiala a obrátila koňa. Zrejme práve spoznala toho, ktorý by mohol mať rozum.
Priklusala naspäť za sestrou a krátkym pohľadom ohodnotila muža, ktorý sa predstavil ako Savaric. Takže syn lorda. Drzý a bez vychovania - nie, že by na tom záležalo.
-Maedelin sa určite stihla predstaviť a ja som Valéria.- venovala mu jeden zo svojich úškrnov. -Predpokladám, že nás nenecháte pokračovať v ceste...

"Je mojou šľachtickou povinnosťou poskytnúť pomoc dámam v takej nepríjemnej situácii. V týchto neistých časoch nie je bezpečné potulovať sa krajom bez sprievodu." predniesol Savaric zdvorilo len čo sa k nim pripojila aj druhá žena a vrhol rýchly pohľad na Walerana, ktorý sa v tú istú chvíľu odvrátil a sklonil hlavu, aby zakryl úškrn.
Rozladilo ho to, pretože veliteľ ho poznal až pridobre a vedel, že teraz si bude musieť na vznešené dámy zájsť chuť. Nehovoriac o problémoch, ktoré s ich prítomnosťou súviseli.
Savaric sa pozrel na hnedovlásku, pretože v nej vytušil akéhosi vodcu dvojice, zatiaľ čo druhá sestra viac dostávala výzoru vznešenej, a teda bezmocnej mladej ženy. Len dúfal, že neomdlieva tak často, ako to bolo zvykom v ich spoločnosti.
"Predpokladáte správne. Obávam sa, že teraz už nič nezmení môj názor a vyslovene trvám na tom, že vás moja družina odprevadí do bezpečia."
A pretože videl ako vo Waleranovi narastá veselosť, hoci ju zakrýval dlaňou ruky a občasným odkašľaním, obrátil sa k nemu a prihovoril sa mu možno o niečo tvrdšie než pôvodne chcel.
"Toto je veliteľ mojej družiny, Waleran z Armacku. Dohliadne na to, aby vašim koňom nič nechýbalo a potom sa postará aj o ženský sprievod."
A aj keď to bola pre rytiera Waleranovho postavenia podradná úloha sklonil hlavu a prikývol. Otočil svojho hnedáka a zamieril tým smerom, kde sa na poli pásol kôň lordovej dcéry. Priviedol ho naspäť a podržal ho za vôdzky tak, aby žena mohla znovu vysadnúť do sedla. Pohľadom sa pritom vyhýbal obom a zvlášť tej, ktorú predtým prenasledoval. V tvári ničnehovoriaci výraz.
" Kam máte namierené?" opýtal sa Savaric a tiež vysadol do sedla. *

-Tak povinnosťou?- Valéria sa uškrnula, zatiaľ čo jej sestra jej za tú poznámku venovala dokonale smrtiaci pohľad. Popchla koňa do rýchlejšieho klusu, potešená, že Maedelin sa za ňu hanbí. Vlastne to tak bolo už od malička, po tom, čo sa stalo u nich na slávnosti. Namiesto toho, aby jej sestra vtedy pomohla prekonať to, sa jej vyhýbala, akoby bola chorá. A pretože matku nemali, obrátila sa na bratov, v tej dobe omnoho milších, ako kedykoľvek predtým. Maedelin si za to, vlastne, mohla svojim spôsobom sama.

Maedelin neochotne nasadla naspäť do sedla. Teraz, keď po sestrinom zásahu nemala vôdzky, netušila, ako ho má nasmerovať správne. Valéria si jej problém všimla okamžite, vedela, že zviera nedokáže ovládať, no napriek tomu si s tým jej hlúpym úškrnom odišla preč.
-Páni, prosím, mohli by ste...- naznačila neurčité gesto, keď sa jej kobyla pohla sama, po niekoľkých dňoch cestovania naučená nasledovať Tantosa, kamkoľvek sa pohne.
-Ideme domov.- dodala napokon, neistá, kvôli jazde a pobúrená pre svojho koňa. -Čaká nás Nirtha.

-Waleran, k akému rodu patrí Armack?- Valéria priklusala až k nemu a zrovnala tempo. Mala pocit, že mesto nepatrí k zemi D´Ecare, Savaricovmu otcovi. Okrem toho, vodca je vždy len natoľko dobrý, ako sú jeho muži. Predvídať šľachtica je pomerne jednoduché, Svaric vyzeral ako dokonalá ukážka, no s jeho vernými je to o niečo odlišné. Zaujímalo by ju, prečo sa k nemu pridal, nevyzerali, že by zdieľali rovnaké hodnoty, no nechcela sa na to opýtať priamo. Už takto bude jeho odpoveď určite plná podozrenia.
K dedine im chýbal len kúsok a keď sa konečne dostali medzi domy, zamierila k hostincu, kde ich predtým stretli. Našla chlapca, ktorý sa staral o stajňu, zoskočila z koňa a podala mu oťaže.
-Daj pozor, aby sa mu nikto nechytal zadku. Fakt to nemá rád.- veselo naňho žmurkla a hodila mu striebornú mincu. Chlapča jej opätovalo úsmev a zmizlo aj so zvieraťom v tieni budovy.
Takže sú tu a celý ich ďalší postup sa obmedzí len na rýchlosť sprievodu. Skutočne potešujúca správa.

*Savaric pritiahol uzdu svojmu žrebcovi a rozhodol sa, že mu je oveľa milšia spoločnosť Valériinej sestry. Podobala sa na ženy, ktoré sa pohybovali na dvore jeho otca ako matkine spoločníčky nielen vzhľadom anjela, ale aj spôsobom konania. Jej holubičie oči hľadeli na svet s krotkou miernosťou a to sa mu vždy v duchu spájalo s pravou ženskosťou. Navyše bola jediná, ktorá mu poriadne odpovedala. Dokázal viesť rozhovor s urodzenou dámou, pretože bol vychovávaný ako syn šľachtica. Nemohlo byť nič ľahšie ako udržiavať bezduchú konverzáciu, pri ktorej stále pôsobil ako vzor dokonalej mužskej pozornosti. Usmial sa na dievča a podišiel k nej o niečo bližšie, aby mohol chytiť ohlávku jej koňa.
Nechcel pôsobiť ako nevzdelanec, ale nanešťastie bol Waleran ďaleko vpredu aj s druhou sestrou, preto sa ho nemohol opýtať či je Nirtha názov kraja alebo meno nejakého šľachtica. Vo vedách nijako nevynikal a radšej trávil čas na love ako s učencom, ktorý mal obohatiť jeho ducha znalosťami.* Ako som povedal, odprevadíme vás domov, aby sa vám nič nestalo.* odvrátil od Maedelin pohľad a uprel ho ďaleko pred seba. Hnedovlasá žena klusala na koni vedľa Waleranovho žrebca, ktorý pohadzoval hlavou a nespokojne fŕkal, zatiaľ čo Waleran sa uvoľnene niesol na jeho chrbte. Zamrzelo ho s akou povýšenosťou sa predtým obrátil na verného druha, ale rýchlo na to zase zabudol. Zvedavosť zmenila jeho mlčanie na zvedavú otázku.* Prečo vaša sestra prepustila vojakov, ktorí vás mali sprevádzať na ceste?* zastavil svojho žrebca a prinútil tak urobiť aj ženinho koňa. Dvojica sa im stratila v dedine. Nemali by ostávať osamote, ale nebol tu nikto, kto by ich súdil.



Waleran zoskočil z koňa, ale nepodal vôdzky chlapcovi. Namiesto toho sa chcel o kone postarať sám a nielen preto, aby urobil napriek Savaricovej hrdosti. Hnevalo ho to, ale po urážke nechcel, aby sa na neho urodzená žena pozerala s nadradenosťou. * Armack nepatrí k nijakému rodu, pani. Rytiersky titul som nezdedil, ale získal.* prehovoril s hrdosťou a v tom okamihu sa obrátil a pozrel Valérii rovno do očí. Bol to priamy pohľad muža, ktorý neznesie urážky na svoju hrdosť.*

*Maedelin vydržala len chvíľu mlčať, než sa rozhovorila o bezvýznamných drobnostiach. Presne tak, ako bola naučená. Spomenula pár turnajov, nepokoje za morom a obavy, či tam aj skončia, než sa dostala až k ich domovu.
-Nirtha by sa vám skutočne páčila. Je to obrovské mesto, časť z neho je vytesaná priamo do skál hôr a časť bola postavená neskôr. Vraj až za jeho bránami sa dá odlíšiť skutočná odvaha od predstieranej. Existuje o nej mnoho legiend.- ruky si ladným pohybom spojila na krku koňa a venovala mužovi krátky pohľad.
V momente, keď zastavili, znervóznela, no nie preto, že sa ocitli osamote.
-No...- začala len veľmi neochotne. Na tú tému sa skutočne nechcela veľmi rozprávať. -Cestou nás napadli divokí ľudia. Ostali nám len traja muži a Valéria ich nechala ísť.- k tomu, že cestu vybrala ona a všetkých s ňou otravovala, až kým jej želanie nesplnili, sa rozhodne neprizná. Jej sestra určite nebude ochotná o tom rozprávať, takže nie je ani veľká šanca, že by sa to niekto dozvedel.
Snáď...

-V tom prípade ste váženým mužom.- napol hravo a napol vážne, mu venovala nenápadnú poklonu. Nebol v tom však žiadny výsmech, tak blízky prastarým rodom, len podivná úprimnosť osoby, ktorá vedela, čo všetko obnáša získanie hrdosti. Nie od okolia ani blízkych. Len svojej vlastnej, niekedy hlboko ukrytej pred svetom, inokedy zakopanej minulosťou. Dokonca mu kvôli tomu začala znovu vykať, napriek tomu, že jej postavenie určovalo iné správanie.
-Prezraďte mi váš príbeh. Prosím.- dodala, kým kráčala za ním smerom do stajne. Dosť pochybovala, že sa s ním prizná, ale mali teraz neuveriteľne veľa času. Bože, vďaka Maedelin a jej novému sprievodu teraz pocestujú väčšinu zo svojho života.*

*Savaric si nespokojne odfrkol a rukou udrel po stehne.* Človek by si myslel, že ženy ako vy budú mať viac rozumu.* zamrmlal si ticho popod nos odvrátiac hlavu od Maedelin. Napadnutie divokými ľuďmi nebolo dôvodom, aby Valéria prepustila zvyšok ich stráže. Čo ak by sa to opakovalo? Nepochyboval, že aspoň ona sa vie zaháňať mečom, ale súboj so skutočným bojovníkom by nedokázala ustáť.
Odrazu sa obrátil a zahľadel Maedelin priamo do očí. Keď prehovoril, hlas mal tvrdý a chladný. Taký muž nemohol cítiť súcit.* Mali ostať pri vás aj napriek rozkazu vašej bláznivej sestry. Žiadny muž, žiadny rytier by to neurobil.* Znovu v ňom zvíťazil vojak a dal prehovoriť svojej hrdosti. Opustiť ženy, dve urodzené ženy v takom nebezpečnom kraji bolo zbabelé.
Nebol možno vzorom cnosti, ale stále bol synom šľachtica.* Mali by sme ísť. Ešte vám musíme nájsť ženský sprievod. Odteraz ste mojimi hosťami a nebude vám nič chýbať. Dostanete sa domov tak rýchlo, ako to bude možné. * žrebca pomkol do kroku a znovu zamieril k dedine.*


Netušil, čo si má o tej žene myslieť. Nevyzerala a ani sa nesprávala ako nijaká iná urodzená pani, ktorú poznal z dvora Savaricovho otca. Bolo nezvyčajné rozprávať sa s ňou bez zvyčajných poklonôk, tak priamo a úprimne akoby hovoril s ktorýmkoľvek svojím druhom.
Odvrátil sa, aby nevidela ako veľmi ho prekvapila a zamieril smerom k stajniam. Ona išla za ním.
"Môj príbeh?" drsne sa zasmial ohúrený tým, ako ľahko to dokázal v jej prítomnosti. Krúžky na brnení slabo zacinkali, keď obrátil hlavu do strany a oproti drevenej stene stodoly vystúpil profil jeho tváre. Nebol rezaný ostro, ako tvár vojaka, zjazvený ani zamazaný od špiny. Napriek tomu nepôsobil zjemnene, ruka sa mu pri chôdzi neustále obtierala o rukoväť meča.
"Som rytier v službách svojho pána. Dýcham a bojujem za neho, kamkoľvek sa pohne vedie tade aj moja cesta."
Netušil ako sa má rozprávať s takou urodzenou ženou a to ho samého hnevalo. Nemal však zlosť na ňu, ale na seba.
"Pane!"
Zvolanie pritiahol Waleranovu pozornosť smerom k hostinskému, ktorý mávajúc rukami vo vzduchu kráčal oproti nim. Knísal sa zo strany na stranu, v tvári červený od námahy.
"Ja..dovolil som si....myslel som si.."
"Tak už rozprávaj, dobrý človeče. Vidím na tebe, že keby si nebol červený od námahy zbledol by si od strachu." Savaricov hlas sa jasne rozozvučal na nádvorí hostinca. Pritiahol uzdu svojmu žrebcovi a ten s fŕkaním urobil niekoľko krokov dozadu, kým ho skúsená ruka neprinútila k poslušnosti.
Waleran sa pozrel na druhú, červenovlasú ženu, ktorej Savaric práve ponúkal ruku a pomáhal jej zosadnúť. Nemusel sa pýtať, kde a prečo sa zdržali, pretože mu Savaric neskôr povie sám. Vždy to tak robil, aj keď sa pohnevali.
Hostinský sa trhane nadýchol a pokúsil o úsmev. "Ak to bolo priveľmi trúfalé nech mi urodzený uloží trest podľa svojej vôle, ale myslel som, že sa vrátite naspäť aj so sprievodom." vtedy hostinského oči zablúdili k dvom ženám, ale radšej pohľad rýchlo preniesol na Savarica, v ktorom videl väčšieho pána. "Dovolil som si pripraviť pre vašich mužov pohostenie na mojom skromnom dvore a pre dámy vo vnútri."
Savaric sa hrdelne zasmial a keď vykročil smerom k mužíkovi plášť mu zavíril okolo členkov. Priateľsky pobúchal hostinského po ramene a zobral ho okolo pliec.
"To je vynikajúca správa. Takého hostinského by som si dokázal ceniť." podal mužíkovi mincu a znovu sa k nemu naklonil. "Nešetri ničím vo svojom dome a dostaneš bohatej odmeny. Toto sú urodzené ženy, dcéry šľachtica z iného kraja a odteraz sú pod našou ochranou."
Hostinského oči sa rozžiarili, keď v dlani zovrel mincu a premáhal pokušenie vložiť si ju do úst, aby vyskúšal či je naozaj celá zo zlata.
"Augustine!" zakričal smerom k otvoreným dverám do hostinca. "Augustine! Poď pomôcť dámam a urob všetko, čo budú chcieť."
Augustine, dcéra hostinského bola chudučká ako trieska. Ruky sa jej strácali v rukávoch snehobielej blúzky previazanej zásterou. Objímala sa nimi okolo pása akoby sa len tak držala pospolu. Modré oči v bledej tvári zaiskrili a líca sa sfarbili jemným nádychom rumenca, keď hanblivo zodvihla pohľad zo zeme a pozrela ním na šľachtica, ktorý stál po boku jej otca.
"Áno, otče." čakala už len na to, že ju urodzené dámy budú nasledovať, aby mohla začať robiť svoju prácu. Zodvihla ruku a prihladila si hnedé vlasy trasúcimi sa prstami.
Waleran chytil aj Savaricovho žrebca a na tretieho koňa znovu privolal chlapca. Nebolo na čo čakať.
"Oddýchnite si, pani. Zajtra nás čaká dlhá cesta." prihovoril sa stíšeným hlasom Valérii, aby ho nikto iný nepočul a potom znovu vykročil k stajniam odkiaľ sa ozýval hlučný spev a drsný smiech vojakov. Hostinský urobil dobre, keď toto predvídal.*

-Boli to najatí muži, nie rytieri z nášho domova.- zastala sa Maedelin sestry skôr, ako si to sama stihla uvedomiť. Možno to však boli výčitky svedomia. -Opustili by nás pri ďalšom náznaku nebezpečenstva. Určite viete, že peniaze pre nich síce sú vždy dobrým dôvodom, ale nie natoľko ako ich vlastný život.- dodala už potichšie a s pokorne sklopeným pohľadom. Nechcela mu oponovať, jednoducho mala pocit, že nebol dôvod to zatajovať. Prinajhoršom to bude považovať za zbytočné reči ženy vychovanej dvorom.
-Ste veľmi láskavý, pane. Obe sme vám veľmi vďačné.

V stajni sa Valéria usadila na kopu sena, ktoré mali naskladané v rohu. Zhora potom so záujmom pozorovala mužove kroky a pohyby pri starostlivosti o kone. Otec im všetkým neustále opakoval, ako veľmi je dôležité poznať ľudí okolo seba. Je jedno, či to je šľachtic alebo slúžka, každý z nich dokáže rovnako veľké činy. Hoci Maedelin si z toho vzala svoje vlastné ponaučenie, vnímajúce len schopnosť plniť jej priania, pre ňu to bolo skryté tajomstvo. Stačilo ho len odhaliť, postupne z neho zlúpať šupy ako z cibule, až kým sa nedostane k stredu, ktorý môže byť zhnitý rovnako, ako zdravý.
Rytier v službách však nebolo úplne to, čo chcela počuť a na tvári sa jej objavil nenápadný úsmev.
Až príchod sestry prerušil jej úvahy. Maedelin s nadšením ocenila dievča, ktoré sa k nim pridalo a z koňa si hneď vzala svoj cestovný vak.
-Pridám sa k vám neskôr...- otočila sa jej smerom a kývla na červenovlásku rukou. Sestra jej venovala jeden z jej podivných pohľadov, než zmizla v hostinci.
Hneď, ako ostala Valéria v stajni len s chlapcom, zoskočila naspäť na zem a priblížila sa k Tantosovi. Pohladila ho po hustej hrive a niečo mu zašepkala do ucha. Zviera si odfŕklo a duplo nohou do drevenej podlahy. Chlapec pri tom zvuku zdvihol hlavu a prešiel až k nej.
-Vy ste biela pani, však?- Valéria kývla hlavou na znak súhlasu. Chlapča k nej prišlo bližšie a kývlo jej, aby sa naklonila bližšie. Len čo sa k nemu zohla, chvíľu jej niečo šepkal, až kým sa naňho veselo neusmiala.
-Ďakujem.- odvetila a dala mu do ruky pár ďalších strieborných mincí.
Maedelin možno nemala až také zlé rozhodnutie, ako sa pôvodne zdalo.

*Savaric na chvíľu ostal vonku a pozoroval Valériu, aj keď tá sa dívala inam. Pevnejšie zovrel čeľuste a cítil ako sa mu na nich napínajú svaly. Potom sa bez ďalšieho slova zvrtol, prach a slama mu zavírili okolo členkov, keď ráznym krokom nasledoval Maedelin do vnútra hostinca. Vedel, že sa s mladou dámou bude musieť ešte porozprávať, pretože si nebol celkom istý, že pochopila, čo znamená byť pod jeho ochranou.
Vnútrajšok hostinca sa ničím nelíšil od tých, ktoré už poznal z ciest. Hlinená podlaha bola zametená a v miestnosti s dlhými drevenými lavicami a stolmi bola nasypaná čerstvá vrstva slamy a haluziny.
"Ak si potrebujete oddýchnuť, nechám vám jedlo poslať do izby." prihovoril sa Maedelin a zastal pri stole, na ktorý hostinského žena kládla stále nové a nové misy plné pariaceho sa jedla. Do vzduchu spolu s bielym dymom stúpala chutná vôňa pokrmov od pečenej diviny až po omáčky a koláče posypané hrubou vrstvou cukru. Siahol po jednom z nich a s chuťou do neho zahryzol.
Koláčik bol v jeho rukách malý, dokázal by si ho vložiť do úst celý, ale v spoločnosti dámy musel potláčať dravčí hlad. Vyhovovalo by mu, keby sa rozhodla utiahnuť do súkromia izbice, pretože sa potreboval poriadne najsť a nebol si istý, či to dokáže s takou vyberanosťou, ako diktovala etiketa.
Hostinského dcéra si zastala na prvom schode vedúcom na poschodie a s rukou na zábradlí čakala, ako sa pani rozhodne. Mohla by jej pripraviť horúci kúpeľ a pomôcť jej pri obliekaní no neodvažovala sa prehovoriť v spoločnosti dvoch urodzených. Preto len sklopila pohľad na svoje topánky a špinavý lem sukne, ktorý sa jej pri chôdzi ustavične ťahal po zemi.
Savaric siahol ku krku a rozopol sponu na plášti. Chytil ťažkú látku do ohybu lakťa a prevesil ju cez lavicu, aby mu nebránila v pohybe. Aj jeho odev bol zaprášený od cesty no nezdalo sa, že by mu to prekážalo.
"Chcem sa vám ospravedlniť. Za to, čo som vám povedal predtým."

Odviedol oba kone do stajne a našiel pre ne voľné miesto. Hostinský mal dosť koniarov, aby sa o všetko postarali, ale napriek tomu nedovolil, aby sa niektorý z nich priblížil k jeho a Savaricovmu žrebcovi.
Zložil im z chrbtov sedlá a tie potom prevesil cez drevenú obrubu, ktorá trčala zo steny. Zohol sa po otiepok čistej voňavej slamy a začal ním kone čistiť od hrubej vrstvy špiny a prachu, od ktorej sa im zlepila krátka srsť. Naučenými ťahmi im prechádzal po krku a silných svaloch.
"Ššš." tíšil ich, keď Savaricov žrebec zodvihol hlavu a zastrihal ušami akoby niečo začul. "Len pokojne." potľapkal žrebca po boku a pohladil ho hlave. Bol taký zaujatý svojou prácou, že si ani nevšimol Valériinu prítomnosť. Iba keď sa dvere na stajni rozrazili a dnu sa dopotácal vojak z ich družiny prestal sa žrebcom prihovárať.
"Malý skrček." zasmial sa vojak drsne opitým hlasom a ruku namieril na chlapca, ktorý stál vedľa Valérie.
"Čo je toto za mam, také pekné dievča schovávať v stajni medzi trusom." zarehotal sa a znovu si hrkol z mechu po dúšku alkoholu. Waleran siahol po zbrani a vykročil tým smerom. Keď toho opilca chytí pod krk bude veľmi ťažké prestať mu zvierať hrdlo.*

*Prekvapene ostala stáť uprostred miestnosti, zahľadená na šľachtica. Nevedela, čo mu na to má odpovedať, prekvapená, že to vôbec znovu spomenul.
-Ja... nemáte sa za čo ospravedlňovať. Bolo to nedorozumenie.- pridala k tomu ladné kývnutie hlavou a úsmev pravej dámy.
-Pokiaľ vám to nebude prekážať, pôjdem si oddýchnuť. Ešte raz ďakujem za všetko.- znovu sa poklonila a zmizla s dievčinou na poschodí.
S dlhým výdychom za sebou zatvorila dvere a oprela sa o ne. Všetko na ňu zrazu doľahlo a ona si pripadala neuveriteľne unavená. Valéria musí zúriť, že nie sú opäť na ceste. Za každú cenu sa chcela dostať domov čo najskôr, dokonca si pamätala, že na túto cestu vôbec nechcela ísť. Práve Valéria však bola tou, ktorá v mene ich rodu vyjednávala na ostrovoch. Otec v nej videl vždy viac bojovníka ako dámu a zjavne sa nemýlil. Sestra získala všetko, čo potrebovali a im stačilo už len vrátiť sa a počkať na posla od vzdialeného lorda.
Maedelin požiadala dievča, aby jej pomohlo zo šiat a prinieslo teplú vodu. Takmer celú večnosť potom strávila umývaním a vyjedaním teplého jedla, ktoré jej priniesli. Už si takmer ani nepamätala, ako chutí jedlo z ich kuchyne a víno, skutočne lahodné, privezené od Dhornu, nie ako tie kyslé veci, ktoré tu všade podávali. Už aby bolo ráno a oni mohli pokračovať domov.

-Bež sa schovať.- krátko pozrela na chlapca a keď sa stále nehýbal, neistý, či môže opustiť pani v takej situácií, jemne sa dotkla jeho ramena. Až vtedy k nej zodvihol prekvapený pohlad a poslúchol, čo mu povedala. Stačila len krátka chvíľa, než zmizol na druhej strane stajne a bočnými dverami vybehol niekam von.
Valéria bez slova vytiahla meč a rýchlym švihnutím zasiahla kožený mech, z ktorého začal vytekať silný alkohol. Zostala stáť pripravená, s čepeľou len kúsok od opitého muža. Vôbec nemala chuť na scény, no nemohla len bez slov odísť preč, na to bola príliš tvrdohlavá.
Zbraň, ktorú držala v ruke, bola o niečo tenšia, ako bývajú meče rytierov, aby sa tak zbavili váhy. Vyrobená u nich doma, vyvážená a odmeraná špeciálne pre ňu.
Jej pohľad však vôbec nebol pokojným, ako postoj. Ten muž jej dokonale pripomínal minulosť, presne ako v noc, keď ich otec oslavoval spojenectvo s južnými rodmi, aj tento páchol alkoholom a vôbec sa neriadil rozumom, ale len pudmi.
-Mal by si odísť, ak nechceš, aby tvoje hrdlo vyzeralo rovnako.- zavrčala napokon.*

*Mohol by sa do toho zapliesť. Mohol by proti mužovi tasiť meč, ale niečo v hlase mladej šľachtičnej ho zastavilo. Možno preto, že bola taká iná.
A tak sa jednoducho postavil za ňu s rukou položenou na rukoväti meča, zatiaľ čo mužove oči sa prekvapene upreli najskôr na Valériu a potom na neho. V opitosti však bolo ťažké určiť, čo vojak vykoná. Či ho jej slová zastrašia alebo rozzúria. Jedno však bolo isté, keď sa objavil Waleran a jeho prísny pohľad spočinul na mužovej tvári, ustúpil o krok dozadu a ruku s preťatým mechom založil vedľa tela.
"Toto je dcéra lorda Lernera a je pod našou ochranou. Jediný skrivený vlas na jej hlave ťa vyjde drahšie než zničený mech a podrezané hrdlo, to ti prisahám ja." prehovoril Waleran pokojne bez toho, aby tasil meč.
Vojak sa nerozhodne zadíval na svojho veliteľa, ale keď podľa vážneho výrazu na jeho tvári poznal, že nerozpráva do vetra, zbledol a rýchlo sa otočil na päte.
"Cairn!"
Vojak nahrbil plecia a pomaly sa otočil. "Áno, pane?"
"Ospravedlň sa pani."
Cairn niekoľkokrát otvoril a zatvoril ústa no nakoniec z neho vypadlo chvatné ospravedlnenie, ktoré si len zamrmlal podpod nos a s ďalším nespokojným mrmlaním vyšiel zo stajne.
Waleran sa nepohol z miesta ani keď osameli.
"Vidím, že so zbraňou dokážete narábať naozaj bravúrne." nemyslel to ironicky. Popravde použil tón hlasu veľmi podobný tomu, akým zložila poklonu ona jemu. "Ale čo na to hovorí váš otec?

*Prekvapená si uvedomila, že Waleran sa postavil na jej stranu. Úprimne s niečim takým vôbec nepočítala. Až v tej chvíli jej došlo, ako veľmi jej bije srdce, napriek tomu, že oproti nej stál len obyčajný vojak, s akými bojovala už nespočetne krát. Mohla za to len minulosť a jej spomienky, ktorých sa nevedela zbaviť, len ich na čas presunúť do úzadia, než sa neobjaví niečo, čo ich obnoví.
-Ja... ďakujem.- obrátila sa k nemu, až potom, ako muž zmizol preč. Keď rytier stál tak blízko, uvedomila si, o koľko je vyšší. -Otec... si uvedomil, že niektoré veci nemajú iné východisko.- Dodala potichu, než zmizla preč. Kým cestou do hostinca odkladala meč na svoje pôvodné miesto, triasli sa jej ruky a trvalo jej to omnoho dlhšie, ako zvyčajne.
Vnútri len prebehla miestnosťou. Kývla hlavou smerom k šľachticovi, než sa vybrala po schodoch hore, kde odhadovala, že bude aj jej sestra. Nechcela sa s ním hádať, ani ho inak provokovať. Aspoň nie teraz.
-Maedelin,- začala potichu, keď konečne našla izbu, v ktorej bola ubytovaná. Dievča, ktoré tam s ňou bolo, sa na pokyn vyparilo preč.
-Čo sa deje?- sestra sa zdvihla z vankúša, zjavne už len čakala, kým tá malá dá do poriadku jej veci, aby mohla ísť konečne spať.
-Chlapec v stajni spoznal dohodnuté znamenie.- začala potichu, neistá svojim vlastným vystupovaním. -Bol tu otcov posol. Neďaleko v lesoch našli jeden zo znakov Azraela. Budem sa tam musieť ísť zajtra počas cesty pozrieť. Potrebujem, aby si sa postarala o toho šľachtica.-
Maedelin si vzdychla a na dlho sa zahľadela na svoju prikrývku. Savaric bol veľmi galantný, nebol by pre ňu problém venovať sa mu počas dňa, no mala obavy o sestru.
-Si si istá, že je to bezpečné?
-Nemáme príliš na výber.
-Budem sa mu cez deň venovať.- kývla napokon.
-Niečo po ceste ulovím. Tak, ako vždy.
Valéria sa obrátila an odchod, no keď sa dotkla dverí, sestra znovu prehovorila.
-Val, si v poriadku? Nevyzeráš vôbec dobre.
-Som.- odvetila a zmizla. Sestra ešte chvíľu pozorovala zatvorené dvere. Vedela, že jednoslovné odpovede u nej nikdy neveštili nič dobré.

Valéria zbehla až do kuchyne hostinca, kde si vypýtala víno. Spolu s ním potom vybehla zadnými dverami, aby ju náhodou niekto zo sprievodu nevidel a prebehla až do stajní. Vonku sa zotmelo, preto to nebol príliš veľký problém. Našla Tantosa a potichu prešla za ním. Usadila sa na čerstvo vymenené seno, chrbtom opretá o drevené dosky, ktoré oddeľovali niektoré kone od seba. Žrebec nej sklonil hlavu, keď sa prvýkrát napila vína.
-Vidíš...- šepkala mu pri uchu. -Presne takto sa vysporiadavam so spomienkami. Ako zbabelec.- znovu sa napila, kým jej kôň nosom strapatil vlasy, vnímajúc jej pochmúrnu náladu.
-Hej, ja viem. Rytier sa tak nespráva. Alebo si niekdy videl jedného z nich fňukať v stajni?-
Tantos si oprel hlavu o jej rameno a ticho tam vydychoval, kým Valéria zatvorila oči a oprela sa o neho.
-Hej, myslela som si.

/ dokeluuu už som mala hotový príspevok a že si ho skopčím no že som nestlačila niečo iné! porazí ma /

/ oh, no. zozenieme ti plugin na ukladanie./

/trebalo stlačiť ctrl + Z, ono by sa to vrátilo v prvej chvíli po tom čo sa to stalo/

*Keď Valéria takmer bez povšimnutia prebehla okolo neho zodvihol rameno a spakruky si zotrel mastnotu z úst. Divina bola vynikajúca, ale chuť do jedla mu kazilo hneď niekoľko skutočností. V mladej šľachtičnej vytušil ženu, ktorá sa nenechá tak ľahko ovládať iným mužom a on zase nezniesol, keď mu niekto odporoval. Bolo pre neho záhadou ako môžu byť dve sestry natoľko odlišné. Jedna s krotkým pohľadom srnky a druhá divoká a nepredvídateľná ako severný vietor.
Na mysli ho však ťažilo aj niečo iné, preto siahol po čistej utierke a otrel si o ňu umastené prsty. Zhúžvanú ju potom odhodil k prázdnym misám a hrmotne vstal z lavice, ktorá mu po dobrom jedle zostala pritesná.
Walerana našiel v stajni, tak ako si to v duchu pomysle.
"Priateľu, vyzeráš akoby ti niekto ukradol poklad spred nosa." prihovoril sa mu a sledoval ako výraz vo veliteľovej tvári postupne mení. Chmáry v jeho črtách niesli stopu po zamyslení avšak nie po hneve. Savaric si vydýchol.
"Ponúkam ti súboj."
Waleran prešiel po Savaricovi pohľadom a nevšímal si podávanú rukavicu. "Dnes nie, som unavený.
"Odpúšťaš tak ľahko alebo sa tak ľahko vzdávaš?" Savaric presne vedel, kedy Waleran odhalil jeho pokus o nastolenie potýčky, pretože sa naširoko usmial a namiesto rukavice chytil jeho ruku do pevného zovretia. Naozaj mu už odpustil.
"Ani jedno ani druhé. Bol si len príliš očarený a viac ako zlomyselnosť z teba hovorila nadutosť. V blízkosti krásnych žien sa ti to stáva často. Navyše, nechcem aby si mal na druhý deň čierňavu pod okoma."
Waleran sa pridal k tichému Savaricovmu smiechu, ale vzápätí zvážnel, pretože priateľ mu položil otázku, ktorá ho prekvapila a na ktorú nechcel odpovedať.
"Páči sa ti, nemám pravdu?"
Savaric ani nečakal, že z Walerana niečo dostane. Preto sa len zasmial a pokrútiac hlavou prešiel na inú tému, ktorá bola oveľa bezpečnejšia. "Viem, že rád tráviš čas so svojimi vojakmi, ale predtým, než sa uložíš na spánok sa chcem s tebou porozprávať o nových plánoch na cestu."
Savaric zvážnel a Waleran tiež. Odrazu ich ľahkovážna výprava za dobrodružstvom nadobudla oveľa konkrétenejší cieľ.
Keď sa šľachtic znovu utiahol do pohodlia hostinca Waleran ešte chvíľu premýšľal nad tým, čo všetko sa dnes stalo. Nečakal to a mysľou mu stále blúdila spomienka na to, ako rýchlo od neho mladá šľachtičná odišla. Mal vôbec právo starostiť sa o ňu?
Podobné myšlienky ho okľukou priviedli naspäť do prítomnosti. Viac ako hlad pociťoval pot a prach, ktorý sa mu v tenkej vrstve držal na pokožke. Poriadny kúpeľ nemal už niekoľko dní, ale teraz si viac ako inokedy uvedomoval, že smrdí. Nevadilo mu to v prítomnosti vojakov, pretože poniektorí páchli ešte výraznejšie než on, ale v blízkosti takých dám mu to bolo nepríjemné.
Pre všobecný hurhaj, ktorý trovili vojaci vonku pod hostinského prístreškom, si ho nikto nevšímal. Našiel chlapca, ktorý sa predtým staral o kone a požiadal ho o pomoc pri hľadaní kade. Uspokojil by sa aj s hlbšou misou, ale nakoniec v šope objavili kaďu. Mala vysoké bočnice a bola dosť ťažká, aj napriek tomu, že bola vyrobená z dreva, preto ju niesol sám. Chlapec zo studne priniesol vodu vo vedrách, ale keď sa ponúkol, že rozloží oheň v ohnisku Waleran ho zavrátil.
"To nie je potrebné. Chlad mi neprekáža."
Chlapec sa na neho zadíval s prekvapením, ale on si to dávno prestal všímať. Chlad necítil. Keď to spozoroval spočiatku sa preľakol, že s ním niečo nie je v poriadku, ale necitlivosť mala svoje výhody.
Zložil kaďu v sedlovni, ktorá sa nachádzala bokom od stajní, oddelená od nich len nahrubo postĺkanými drevenými doskami, ktoré mali byť dverami. Bolo tu dosť miesta a sliepňavé svetlo zo zapálenej lampy stačilo na to, aby videl, kde sa čo nachádza.
Nakoniec poslal chlapca preč a začal sa vyzliekať. S každým kusom oblečenia, ktoré mu padlo k nohám sa cítil ľahší a spokojnejší.
Naklonil sa nad kadu a rukami pevne zovrel bočnice. Na tmavej stojatej hladine pozoroval odraz vlastnej tváre, ktorý mu bol cudzí akoby k nemu nepatril. Hnedé vlnité vlasy sa mu lepili na čelo a líca spolu s tenkými posletanými vrkôčikmi na oboch stranách slúch.
Vyzliekol si košeľu a nahý vstúpil do studenej vody. Nič pritom necítil.*

/ to je dobré si zapamätať škoda /

*Neustále sa hrabala v tej spomienke dokola. Pitvala ju, až kým z nej neostala len kosť, pretože nedokázala pochopiť skutočný dôvod, prečo ju to tak veľmi vzalo. Nestávalo sa to, odkedy vyrástla z dieťaťa a naučila sa o seba starať sama. Aj keď ten deň priniesol jej bezstarostným hrám definitívny koniec, trvalo dlho, kým sa naučila so všetkým vysporiadať. Aspoň si to myslela.
Čím dlhšie nad tým uvažovala, tým viac sa jej zdalo, že s tým má veľa spoločné práve rytier. Zastal sa jej. Presne tak, ako to mohol kedysi spraviť hocikto, no nestalo sa tak.
Keď o niečo neskôr dopila víno, schovala mech pod seba, keby mal náhodou Tantos nutkanie ochutnávať všetko okolo. Ticho mu popriala dobrú noc a zosunula sa hlbšie do kopy sena, aby ju bolel chrbát aspoň o niečo menej, keď z vedľajšej sedlovne začula podivné zvuky. Voda... napadlo ju až po dlhej chvíli, pretože jej hlava odmietala vďaka vínu spolupracovať tak ako obyčajne. A práve to bol dôvod, prečo to vôbec nepovažovala za nezvyčajné a ostala na mieste, aby o chvíľu neskôr zaspala.

Zobudila sa dlho pred svitaním, ubolená a ospalá. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, kde je a prečo a až po dostatočne dlhom ofrflaní svojich nápadov, sa postavila, aby si ponaťahovala telo. Chvíľu načúvala okolitému tichu, než sa vybrala pre svoj cestovný vak, odložený spolu so sedlom len kúsok od žrebca. Prehodila si ho cez rameno a aj s ním vysadla na Tantosa. Zohnutá, aby si neudrela už tak dosť boľavú hlavu, ho nasmerovala von, kde mu dovolila zrýchliť.
Len čo sa ocitli na okraji dediny, sa zviera dalo do cvalu. Bez sedla bolo náročnejšie sa na ňom udržať, no ten pocit mala vždy veľmi rada. Vnímala tak každý pohyb jeho svalov a nie len pravidelný rytmus našlapovania. Prebehli skrz pole do lesa, k neveľkému potoku, ktorý vyvieral len o kus vyššie. Spustila sa na zem, zhodila zo seba oblečenie a vošla do chladnej vody. Chvíľu poskakovala na mieste, než sa napokon dala do umývania. Žrebec sa pri tom pripojil k nej. Postavil sa hneď vedľa a vždy, keď sa pod ním zjavil jeho vlastný obraz, začal ho zvedavo rozhrabávať kopytom.
Valéria bola hotová rýchlo, horšie to však bolo s Tantosom. Vybrala sa preňho akurát vo chvíli, keď to vyzeralo, že sa v prameni aj vyváľa.
-No to určite, môj milý,- frflala s poloúsmevom.- Jediné, čo nám chýba je, aby si ochorel. Nehovoriac o tom, že ja na tebe nebudem sedieť, ak budeš celý mokrý.
Napokon naňho musela nasadnúť, aby ho dostala preč.
Bola už na ceste naspäť, keď náhle zmenila smer trasy. Tantos sa na pokyn otočil a prebehol znovu cez potok, ktorý len pred chvíľou opustili. Zmizol v neďalekej húštine a klusom sa predieral skrz, až kým sa neocitli za jej hranicou. Okolie sa náhle zmenilo a Valéria spomalila. Na krátku chvíľu sústredila pozornosť na oblohu. Vedela, že nemá príliš veľa času, pokiaľ nechce v zbudiť podozrenie. Slnko už vychádzalo a jeho prvé lúče dopadali na krajinu.
Prešli len o kus ďalej, no náhle ich obklopil úplne iný les, než akým prechádzali doteraz. Bol starším, niečim neznámym naháňal nepomenovateľnú hrôzu. Mohutné, často úplne suché stromy lemovali jej neviditeľný chodník a naťahovali dlhé pazúry k svojim obetiam.
Tantos znervóznel.
Aj on vycítil vo vzduchu niečo, čo sem nepatrí, silu, ktorá ovládala všetko okolo. Valéria sa mu ticho prihovárala, až kým sa nedostali k obrovskému stromu vyrastajúcemu medzi dvomi skalami. Zoskočila na zem a opatrne sa priblížila. To, čo hľadala, bolo cítiť už z diaľky, no potrebovala si to overiť. Opatrne sa nahla, aby videla aj pod korene, no hneď ako sa jej to podarilo, ju striaslo. Na zemi ležala lebka medveďa, čiastočne pokrytá mäsom a čiastočne hnijúca. Žiadny tvor sa k nej neodvažoval priblížiť, preto tam stále ostávala, odkázaná len na vplyv svetla a dažďa.
Viac nepotrebovala.Vrátila sa k žrebcovi a tryskom sa hnali naspäť do dediny.
Boli už len kúsok od prvých domov, keď z kríku vyletel bažant. Tantos, vyľakaný ešte z lesa, sa náhle strhol a zmenil smer bez toho, aby to jazdkyňa očakávala. Stratila tak rovnováhu a s krátkym výkrikom spadla rovno na zem. Chvíľu tam len sedela, prekvapená z toho, čo sa práve stalo, než sa začala veselo smiať. Lebka ich zjavne vydesila natoľko, že teraz môžu všetko považovať za nebezpečné.
Keď sa postavila, aby sa skontrolovala a oprášila si šaty, našla na plášti dlhú trhlinu. Okrem toho mala od lakťa až ku dlani zodretú kožu, no vôbec ju to netrápilo tak, ako diera na jej obľúbenom oblečení. Pohľadom zablúdila k žrebcovi, ktorý sa prezieravo približoval len veľmi pomaly. Pokrútila nad ním hlavou a zvyšnú trasu sa vybrala pešo a úškrnom na tvári. Rozhodne nehodlala riskovať ďalšie zhodenie.

Maedelin otvorila ráno okno, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu. Namiesto toho, sa jej však zasekol v pľúcach, keď uvidela zaprášenú ženu, kráčajúcu dedinou a za ňou pokorne sa nesúceho koňa. Keby to nebol Tantos, vôbec by svoju bláznivú sestru nepoznala.*