Arathi

Priestor pre práce týkajúce sa Arathi.

Putovanie Noby a Torika...

...bolo úmorné, no príjemne ho trávili pomocou rozhovoru, ktorým jej objasňoval čo bolo a ako. Samozrejme, že mala veľa otázok, ktoré si však tentoraz nechala pre seba. Posledné čo ju v tom všetkom teraz zaujímalo a potrebovala i odpoveď, bola otázka:
„Torik a keď sa premením prvýkrát bolí to?“ Jasne jej musel vidieť otázku v očiach, ktorá jej mohla pomôcť, alebo ju práve odradiť od pocitu pripravenosti na ten daný okamih. A aj ona videla, že svoju odpoveď dobre zvažoval. Už si aj myslela, že na niečo také jej odpoveď nedá, keď nakoniec rezignovane odpovedal.
„Noby, musíš si uvedomiť, že u každého je premena individuálna, každý ju pocítil prvýkrát inakšie a tak to bude aj u teba. Ale zase nechcem ti klamať.. Vzhľadom nato, že ty si dospela do veku, kedy každý Arathi už premenu má za sebou, nie som si istý čo to bude pre teba znamenať. Je dosť možné, že bude bolestivá a nebude sa ti páčiť, ale to sú všetko len moje domnienky a môže to prebehnúť celkom prirodzene a bezbolestne.“ Aj Noby však celkom presne vedela, že to bolo veľmi slabé možno, ktoré ju trochu desilo a vešalo nad premenu meč čo jej mohol ľahko zoťať hlavu.
Obávala sa premeny ako čert svätenej vody, bála sa, že tak stratí i posledný kus svojej vlastnej identity, ktorá jej ešte zostávala, no jej druhé ja, to rozumnejšie, jej hovorilo ako moc boli obavy zbytočné. Moc dobre vedela, že jedného dňa to príde či sa jej to páči, alebo nie, no trochu sa obávala okamihu kedy sa tak stane. Uvedomila si, že zaoberať sa teraz tak zbytočnou otázkou ako je premena, bolo celkom zbytočné a ona myšlienky nato celkom potlačila. Sústredila sa na ich rozhovor o deťoch Arathi. Pery sa jej iba roztiahli do úsmevu pri myšlienke ako sa jej dieťatko v jednej chvíli zmení z človeka na mláďa. Tá predstava sa jej strašne moc páčila. A Torik videl jej vzrušenie, ktoré sa jej držalo naozaj pre dlhú časť ich cesty, ktorou sa vracali k jaskyni. Pri brodení rieky jej pomohol, aby sa nezamáčala a prešla rieku s ľahkosťou pierka. Torik ju nasledoval a potom sa spolu už opatrne blížili smerom k jaskyniam.
Boli ešte ďaleko, keď obaja začuli, že sa niečo blízko nich dialo. Nemusela mať ani inštinkty Arathi, aby počula, že niečo nebolo v poriadku. Všade bolo až príliš veľké ticho, nato aby to bolo prirodzené a keď začuli zvuky boja, obaja sa bezmyšlienkovite rozbehli práve smerom k nemu. Všetko sa stalo presne v okamihu, aby mohli vidieť, že Oliviu uniesol jeden Lovec a na jedného osamelého Arathi, ktorý ju očividne dovtedy strážil, sa vrhli traja ďalší Lovci. Noby len zamrzla, keď videla ten známy kožuch.
„Dagharta!“ vykríkla so strachom o dve bytosti, ktoré tam bojovali za jedného a okamžite s prosbou pozrela na Torika. „Musíš mu pomôcť, Torik, prosím! Nesmie sa mu nič smiať.“ A možno to bola chyba, že Torik urobil tak ako ho žiadala, že sa rozbehol smerom k Níatovi aby mu pomohol, lebo len čo tak urobil, Noby využila situáciu. Nemohla dovoliť, aby Oliviu uniesli. Vak zostal na zemi kde dovtedy stála a už aj bežala za nimi. Možno len na sekundu sa Noby podarilo zviazať vetrom unikajúceho Arathi, ktorý s Oliviou v náruči sa zosunul na zem, keď sa na ňu vrhol ďalší Lovec. A nevzdávala sa, príliš ju ochromil strach, aby dokázala normálne uvažovať a uvedomila si, že toto bol vopred prehratý boj. Posledný jej pokus o vzdor bol zmarený vo chvíli ako jej Lovec až príliš silno udrel hlavu o strom..

A práve ten Lovec, ktorý sa postaral aj o Noby, doviedol obe zajatkyne priamo k Zarkytovi. Bol by odprisahal, že jeho veliteľ po tom ako zavetril vôňu čiernovlásky, sa priam víťazoslávne usmial.

Čo sa stalo s Akte



Nebola tak dlho v zajatí u Zarkyta, aby sa musela cítiť podobne stiesnene keď bola aj s tým prekliatym mŕtvym Lovcom. Tento sa postaral o to, aby sa cítila aspoň trochu voľne, aj keď neustále cítila na chrbte jeho pohľad, ktorým jej akoby vypaľoval dieru. Bolo to dosť o nervy, vzhľadom nato, že obidvaja boli až príliš tvrdohlaví, aby si ustúpili z cesty. Dokonca ako aj sľubovala, pokúsila sa utiecť. Dobehol ju. Však ani nič iné nečakala, ale dala si do hlavy jediný cieľ, znepríjemniť mu jej pobyt tam tak ako to len pôjde. V úvodzovkách, vyprášil jej naozaj krásne ten jej biely kožúšok, ale stálo to zato! Áno, veruže stálo. A spomínala nato rada vo voľnom čase ako ho rozčúlila. Síce sa snažil nedať hnev najavo, no ona to cítila. Ešte by si do neho aj vyrývavo uhryzla, len aby mu dala jasne pocítiť, že aj keď ju chytil, stále ju neporazil. A bola si istá, že on to vedel. Možno práve kvôli tomu sa vracal k nej, sedel tam akoby bola vzduch a pritom jej dával vodu, no uvedomovala si, že bolo v tom ešte niečo viac. So škodoradosťou si bola istá, možno si to len namýšľala, že Zarkyt sa k nej vracal práve kvôli tomu, že bola ženou Arathi a to všetko mali na svedomí jeho pudy, ktoré márne potláčal. Ženská škodoradosť bola najkrajšou radosťou. A aj v poslednú noc, keď tam prišiel, sa s tichou škodoradosťou usalašila na posteli a uprene ho pozorovala. Nohy mala skrížené v tureckom sede, ruky skromne položené na kolenách a spod privretých viečok sa na neho dívala. Nebola smädná, preto vak ktorý dopadol vedľa nej si nevšímala. Netušila či si uvedomoval jej prítomnosť, to že sa na neho dívala, ale aspoň v kútiku svojej duše dúfala, že áno.
Príchod Lovca ju celkom vyrušil z dumania, ktoré ju celkom pohltilo, keď sa rozhalili kraje stanu. Pocítila ako jej na pokožke vyskočila husia koža a v tom momente stála na nohách. Pripravená... Ani nevedela načo mala byť pripravená. Bojovať? Brániť sa? Zotrvať? Možno tak z každého trochu. No poriadne ju prekvapil Zarkyt. To že ju dal odviesť preč. Nečakala to. Úprimne, skôr si myslela, že si ju priviaže k členku a donúti ju pozerať sa ako zabíja jej druhov. Bola nato pripravená a hlavne, nechcela aby ju odviedli odtiaľ. Predsa sa dušovala ako mu zabije ľudí priamo pred ním! Nemohol ju z toho predsa len tak vyškrtnúť! No očividne mohol, lebo sa tak stalo a ona bola len akoby mávnutím ruky z toho von. „Zarkyt!“ Kričala jeho meno celý čas ako sa ju snažil druhý Lovec vziať preč. A bránila sa o dušu, no aj tak jej to bolo nič platné vzhľadom na jeho silu zovretia. Netušila koľkokrát vykríkla jeho meno kým sa i ona ocitla mimo stan a už ju niekoľko rúk ťahalo opačným smerom. Najhoršie na tom všetkom bolo, že v momente kedy sa začala naozaj brániť, tie ruky ju pevne chytili a vo chvíli ako sa šla zmeniť jej bol zasadený tak dobre mierený úder, že už nevydala ani zvuk...
Otvorila oči, lenže nech sa dialo čokoľvek, nepoľavovala. Zľakla sa. Naozaj sa strašne moc preľakla, bála sa tmy. Bola zavretá niekde, cítila vôňu hliny, možno ju hodili do nejakej jamy, no keď rukami sa jej podarilo nahmatať steny, pocítila studený kameň. Zarkyt sa musel poistiť, aby ju nikto nenašiel a očividne mu to vyšlo. Neodvážila sa ani pípnuť od strachu, ktorý ju celkom ochromil. Kde bola? Kam ju zavreli? A prečo bolo všade vôkol nej také ohlušujúce ticho? Vzrastala v nej panika. Zaskučala a v tom momente bola na štyroch labách. Ani jej biely kožuch v tej tme nebolo vidieť a ona sa krčila v kúte ako mača lapené v pasci. Nemala ani najmenšieho poňatia kde bola a prečo. Nikde nič nepočula, takže tam ani voda nebola, nemala sa o čo oprieť. A len vďaka strachu nebola schopná reálne uvažovať a sústrediť sa nato, čo v danej chvíli mohla. Mohla preskúmať svoje väzenie, nájsť dvere, či čokoľvek od čoho by sa mohla odraziť, no strach jej nič z toho nedovolil.