RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 Planéta Altra

Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3 ... 14 ... 26  Next
AutorSpráva
Olivia Pangiote

avatar

Female
Počet príspevkov : 1780
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 24 rokov, narodená 23. apríla

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Po júl 02 2012, 08:30

*Napriek tomu, že Níat komentoval jej vlasy tak, že v nich má rastliny, mala pocit že sa mu to aj tak celkom páčilo, aj keď nič také nepovedal. Spokojne teda sedela na jeho démonovi a sledovala cestu, aby si ju zapamätala. Chcela chodiť do mesta a les bol dosť veľký, takže si potrebovala nájsť nejaké záchytné body. V tomto bola ako pravá žena, mala zlý orientačný zmysel, preto sa zvyčajne spoliehala na body, ktoré si snažila zapamätať. Nezvykla sa báť niekam chodiť, vždy si hovorila že nejako by trafila alebo sa vymotala, no držať sa určitej cesty bolo jednoduchšie. Všímavá bola dostatočne, takže už teraz mala na pamäti nejaké zaujímavé prvky v lese, ktoré by jej pomohli trafiť. Cestou nezabudla niečo Daghartovi rapotať, ako inak čo jej prvé prišlo na základe toho čo videla na rozum. Príhody z lesa, nadšenie keď na strome zbadala veveričku, čokoľvek čo znamenalo otváranie úst a rozprávanie. Nevadilo jej že nedostane odpoveď, aj keď sa trochu obávala nakoľko to môže tých dvoch otravovať, že jej ústa idú akoby sa nemala ani zastaviť. Stíchla až keď prišli do mesta a ona spozorovala známu postavu Tristana, ktorý ich viditeľne očakával. Skĺzla z Daghratvovho chrbta, rukou sa jemne dotkla jeho srsti na krku, no potom ju stiahla, aby sa nehneval.* Ďakujem Tristan, rada vás opäť vidím. *Odvetila s úsmevom, akoby si ani nevšimla nejaký druh plachosti v jeho slovách a výraze. Ona sa necítila unavená po ceste, no ona sa viezla na chrbte, takže ona si len zastrčila pár vlasov za uši a dúfala, že nie je strapatá. Namala po ruke zrkadlo a napokon jej na tom nijako moc nezáležalo. Neisto len pozrela na svoje šaty či bol vrch na svojom mieste a zachytila Níatov pohľad. Na ten jeho úsmev sa zaškerila, o to viac keď zachytila prevrátenie očami. Bola si istá že Níatovi bolo ukradnuté čo si kto o tom ako vyzeral myslel. Nenápadne z jeho strany dokonca pridvihla spodok šiat, pod ktorými sa neskrývali nijaké topáčočky na podpätku ani nič čo by sa k takým šatám patrilo, ale normálne štnúrovacie topánky, pohodlné a dobre skryté pod šatami. Nemienila si týrať nohy kvôli predstavám ostatných, ako mala byť obutá. Nezbedne na neho žmurkla a potom pozrela na Tristana.* Už ste sa zabýval? *Nebola si istá z kade bol, či tu predtým žil ani nič, no bola to skôr všetobecná otázka na to, ako mu je tu na Altre.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 03 2012, 22:35



Tristanov pohľad bol neúprosný hoci mu ho Níat opácal s rovnakou intenzitou. Pre Arathiho bol podobný pohľad výzvou a keď bolo jasné, že v tomto malom súboji nezvíťazí ani jeden, Tristan ustúpil.
"Mohol by si si aspoň vymeniť košeľu. Vyzeráš ako trhan." kňaz predniesol tie slová s nechuťou, ktorá mu skrútila ústa do úškľabku. Ale pretože v ňom chýbala povýšeneckosť Níat sa tentoraz rozhodol pre kompromis.
"Nie všetci sa prechádzajú po kamenných nádvoriach v navoňaných šatách, človek." odvrkol Níat a v rýchlom úsmeve sa zaleskli ostré zuby. Vak, ktorý mal predtým prehodený cez plece si zložil a uvoľnil na ňom viazanie.
"Dúfam, že sa nechceš prezliekať uprostred nádvoria," zhrozil sa Tristan a koža na lícach sa mu napala, tetovanie vystúpilo ako kontrast k rozhorčenej červeni. Níat nedbal na jeho slová, pretiahol si cez hlavu dotrhanú košeľu, ktorú bez skladania napchal naspäť do vaku a obliekol si čistú. Látka nebola najnovšia, ale aspoň na nej neboli záplaty a škvrny, ku ktorým si Tristan mohol poskladať tie najkrvavejšie príbehy. Viazanie na hrudi bolo len voľné, takže mu spod vrchného lemu trčal kus kľúčnej kosti potiahnutej bledou pokožkou a náznak začínajúcej sa jazvy tesne pod ňou. Keď bol hotový iba si vak prehodil znovu cez plece a druhou, voľnou rukou chytil Olíviinu dlaň. Tváril sa pritom suverénne akoby tak robil často, aj keď v skutočnosti sa kontaktu s ňou obyčajne vyhýbal. Teraz sa jeho prsty zľahka zovreli okolo Olíviinho zápästia a potom skĺzli nižšie. Bruškami prstov ju podvedome hladkal po pokožke, aby uvoľnila dlaň a on ju mohol lepšie chytiť.
Iba keď stáli vedľa seba Tristan si naplno uvedomil kontrast nezvyčajnej dvojice. Nielenže pred ním stála žena a Aratahi, ale ona navyše pôsobila ako stelesnenie jemnosti a on ako zosobnenie divokosti. To ako sa Níat rozhliadal po okolí, ako do seba vťahoval vzduch, takže jeho dýchanie skôr pripomínalo vetrenie sa nedalo porovnávať s pokojom, ktorý, aspoň podľa Tristana, vyžarovala vôkol seba.
Kňaz iba pokrútil hlavou a nesnažil sa pochopiť prapodstatu nezvyčajného vzťahu, mal inú úlohu a keď na ňu v jeho mysli konečne prišlo miesto, pokynul rukou a sám ako prvý vykročil k bráne.
Aby vyplnil prázdne ticho, rozhodol sa odpovedať na Olíviinu otázku: "Nepoznám iný domov, ako toto miesto. Nemusel som si zvykať, ja som sa vrátil."
Mesto sa rozkladalo na úpätí kopca, ktorý spolovice tvorila sklala, do ktorej boli vytesané jednotlivé budovy. Išlo o zručnú prácu niekoľkých generácií staviteľov, pričom každý z nich na tvári Mesta zanechal svoj rukopis. Majster Arn bol tvorcom mamutích oblúkov, ktoré svojím vzhľadom pripomínali akvadukty a tiahli sa po obvode Mesta ako hradby, ale v skutočnosti slúžili len na potechu očí. Master Son a jeho pomocník Varek, ktorý o niekoľko rokov neskôr predstihol v sláve svojho učiteľa, vytesali do sivej skaly chrám, ktorý v súčasnosti slúžil ako princovo sídlo.
Tristan si ani neuvedomoval, že svoje myšlienky vyjadruje nahlas a hovorí o histórii Mesta, ktorú mal možnosť študovať počas svojej prípravy.
"A to je ono," predniesol nakoniec čím uzavrel krátku prednášku, ktorá Níata nijako nezaujímala. Dokonca si teatrálne prešiel rukou po ústach a predstieral zazívanie. Iba pohľad na chrám Tristana upokojil. Rozložitá stavba, ktorú zo všetkých strán obklopovala zeleň pôsobila upokojujúco a otvorene. Vo vnútri horeli pochodne a mäkké oranžové svetlo dodávalo priestoru hĺbku, podčiarkovalo jeho tajomnú krásu ako vstup do katakomb, ktoré ukrývajú poklad. Priečelie zdobili rovnaké oblúky majstra Arna, aké sa nachádzali aj okolo Mesta iba menšie a prepracovanejšie, pretože zobrazovali do skaly vytesané postavy, zvláštne bytosti a znaky, ktoré už nikto z terajších obyvateľov Mesta nepoznal. Pod jedným z tých oblúkov stála postava. Tvár mala ukrytú v tieni, ale keď sa Tristan uklonil, muž vystúpil z anonymity, ktorú mu prepožičali tmavé steny. Na hlave nenosil korunu, nepredvádzal sa v bohatých šatách a šperkoch a predsa nebolo pochýb, že ten, ktorý si tak otvorene zastal pred skupinu prichádzajúcich je princ. Postavu mal o niečo útlejšiu než Níat, ale hrubšiu a pevnejšiu než Tristan. Vlasy tmavopieksovej farby mal spletné do množstva drobných vrkôčikov, ktoré mu splývali popri sluchách až na plecia. Vysoké čelo sa v žiare ohňa lesklo a prenikavým očiam sa len ťažko hádala iná než čierna farba. Keď sa princ usmial po tvári sa mu rozliali tiene a spôsobili, že jeho tvár nevyzerala tak mlado, ako by mala na svoj vek. Ak by zavrel oči a uvoľnil napätie v čeľusti nikto by mu nehádal viac než Olívii, ale preto, ako sa pohyboval, ako si priestor okolo seba podmaňoval len obyčajným zodvihnutím ruky hoci bol oblečený podobne ako Níat, si ho nikto nemohol pomýliť.
"Níat a jeho krásna družka," predniesol princ a nepohol sa z miesta, aj keď sa sále úprimne usmieval. "Už chápem, prečo vás tak dlho skrýval. Nakoniec som rád, že zmenil názor, ale zrejme za to môžem vďačiť vám. Som rád, že konečne poznám ženu, ktorá to s ním vydrží. " V princových očiach sa na okamih zalesklo akoby uvažoval ešte nad niečím, ale zamyslenie vystriedal úsmev.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Olivia Pangiote

avatar

Female
Počet príspevkov : 1780
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 24 rokov, narodená 23. apríla

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 03 2012, 23:07

*Pri Níatovej povahe a aktuálnom postoji voči Tristanovi ju napadlo, či mal niekedy nejakého kamaráta. Démona nerátala a toho by beztak asi za kamaráta neoznačila. Ona nevnímala Níata tak ako ostatní, niežeby nevidela tú časť ktorá jasne ukazovala ako má ľudí a celkovo spoločnosť rád, no dívala sa aj na ostatné stránky. Nikdy by sa ho na niečo také ako priatelia nepýtala, tušila odpoveď a jej by napokon prišlo tej odpovede viac ľúto než jemu, ktorý sa o také veci nestaral. Úvahu na túto tému uzavrela poznámka Tristana o jeho prezliekaní a jej zostalo naozaj vtipne. Len sklonila hlavu a snažila sa zamaskovať úsmev, ktorý sa jej dral na pery, napriek tomu že zvyčajne ju nahota privádzala do rozpakov. Samú ju to prekvapilo, aj keď viac ju prekvapila Níatova ruka na jej zápästí, kĺzajúca nižšie. Zvyčajne ju jednoducho potiahol, ak sa jej už musel držať, no teraz sa jej chcel držať. Nebola si istá, no tušila, že to súvisí s pobytom tu, kde nikto netušil ako to bolo medzi nimi naozaj. Uvoľnila si ruku a chytila sa ho, zdvihnúc k nemu na okamih čokoládové oči. Ako Tristan začal rozprávať o meste, presunula pozornosť k nemu a na rozdiel od Níata, skutočne počúvala i ju to zaujímalo. Nič o tomto svete skoro nevedela a aj keď ju takéto veci nikdy priveľmi nezaujímali, nateraz chcela vedieť niečo o týchto miestach. Osobu skrytú v tieni zaregistrovala asi ako posledná, vo chvíli ako sa Tristan poklonil a ona si uvedomila, že tam nie sú sami. Očami zaletela k mužovi ktorý vystúpil pred nich a prebehla po ňom skúmavým pohľadom. Nebola si istá ako si princa predstavovala, nikdy predtým nijakého nestretla, iba ak pri čítaní kníh, kde by vyzeral napokon inak. Nevedela odhadnúť jeho vek, napokon to jej nešlo nikdy. Mala pocit že to bolo poriadne zložité, niekomu hádať koľko má rokov, samej sebe by asi často hádala menej než mala. A to nielen pre výzor. Ako princ prehovoril, mala chuť povedať hneď niekoľko vecí, no napokon sa rozhodla aspoň predstaviť, keďže netušila či vedel ako sa volá.* Som Olívia. *Priezvisko sa jej nezdalo potrebné, napokon ho tu ani nepotrebovala. V tomto svete bola jednoducho Olivia. Dúfala že niekto jej povie ako sa princ volá, pretože ona nebola z tadeto aby to vedela, aj keď to bol panovník.* Každý vidí čo vidieť chce. *Odvetila s úsmevom na jeho slová o tom, že je žena ktorá to s Níatom vydfrží. Ona by to tak nenazvala, no Níat by ju nepochválil, keby o ňom začala rozprávať niečo milé. Mala pocit, že on nechcel pred ostatnými vyzerať inak, než ho oni videli.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ne júl 08 2012, 22:09



*Popravde by si najradšej odrezal menej dôležitú časť tela než trávil čas práve tu a v tejto spoločnosti, samozrejme až na Olíviu, ktorej ruku neprestal zvierať ani vtedy, keď už bolo jasné, že v blízkom okolí sa nenachádza muž, ktorý by si na na jeho družku mohol robiť nárok. Princ bol galantný a od doby, kedy ho Níat videl naposledy sa vážne zmenil. Vyrástol dospel, ale aj tak sa mu nechcelo mrhať čas na prázdne tliachanie o ničom. Vo výraze absolútneho znechutenia sa krotil len preto, že chcel Olívii ukázať ako sa vie ovládať, keď na tom naozaj záleží. Vedel, že tie posledné dni sa k nej nesprával práve najlepšie a v mysli si znovu vybavil tie momenty, keď sa jej vyhýbal. Hovorila mu veci, ktoré nachádzali odzvu v jeho najhlbších myšlienkach, ale zväčša na to zareagoval zúrivým zavrčaním alebo hnevom, pretože nechápal, ako ho môže Olívia tak vynikajúco odhadnúť a pritom o ňom v skutočnosti nič nevie. Cítil sa bezmocne, áno bezmocne, kedykoľvek sa na neho zadívala tými veselými uprimnými očami a on sa po prvykrat vo svojom živote nemusel obávať úskokov. Aj ked sa navonok stale odťahoval, v duchu vnímal, že sa mu stale viac a viac dostáva Olívia pod kožu.
"Budem úprimný, pretože sa mi nechce zabíjať drahocenný čas," začal, aby prerušil dialóg, ktorý by zrejme aj tak nikam neviedol. "Chcem vedieť, prečo si nás pozval a nehovor, že je to len kvoli naplneniu našich žalúdkov."
Po tých odvážnych slovach Tristan sice zalapal po vzduchu, ale princa vyzeral pobavene.
"Tak dobre, Níat. Máš pravdu. Mám svoj úmysel, ale lepšie sa o ňom bude rozprávať s plnými bruchami."
Nakoniec sa zdalo, že princ je schopný diplomat a vie, čo robí. Nedal Niatovi šancu naďalší protest a vykročil smerom do hodovnej miestnosti spolu s Tristanom v pätách. Keď knaz prechádzal okolo Niata iba na neho vrhol znechutený pohlad, ktorý mu Aratahi s radosťou opätoval, ale tesne predtým než by za dvijicou mohla vykročiť aj Olívia ju jemne zastavil.
"Je tu niečo, čo by som ti mal povedať. Pri spoločných stolovaniach je u nás taký zvyk..." slová volil opatrne, ale aj tak mu to veľmi nešlo. Vedel, že čo práve povie sa bude Olívii zdať šialené. "Vzťahuje sa to len na zviazané páry, ale podľa zvyku Aratahi musí nakŕmiť svoju družku a ona jeho. Nebudem sa čudovať, ak ti to bude znieť nepríjemne, ale dovoľ mi to prosím."
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Olivia Pangiote

avatar

Female
Počet príspevkov : 1780
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 24 rokov, narodená 23. apríla

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ne júl 08 2012, 22:28

*Bola v tej chvíli oveľa trpezlivejšia, aj keď nepatrila k trpezlivým ľuďom. Aspoň nie ak mala niekde len tak na niečo čakať alebo mala niekde obsedieť. To jej niekdy nešlo, aj keď teraz bola pokojná a uvoľnená, pretože bola v novom prostredí a aj keby sa tu rozoberali témy ako murivo stien, pravdepdoobne by jej to nevadilo, aj keď to by ani nepočúvala. Obzerala si okolie a v duchu sa premávala v mnohých myšienkach, aj keď jedna z nich bola i tá, ktorú Níat vyslovil nahlas. Určite tam neboli len kvôli večeri a teda bolo otázkou, prečo ich pozvali. Vedela že v tom nebolo ani to, aby sa s ňou princ zoznámil, takže ostávalo len počkať, čo ho viedlo k pozvaniu na túto večeru. Otázka ukončila postávanie a ona sa iba chcela pohnúť za Tristanom s princom, ktorého meno stále netušila. Níatove slová otočili jej tvár k nemu a len sa povzbudivo usmiala, že môže pokojne objasniť ich zvyky. Úprimne ju však jeho slová prekvapili. Nijako jej tá predstava neprekážala, no bolo pravdou, že jej to prišlo dosť čudné. Alebo ani nie čudné, ako nepraktické.* A to vždy keď sa je? *Spýtala sa prekvapene. Určite potom všetky pári Arathi jedli najpomalšie zo všetkých stolujúcich.* Neznie mi to nepríjemne. *Dodá s úsmevom.* Je to trochu...nepraktické. *Zasmeje sa potichu.* A nie že mi obleješ šaty. *Zatvári sa výhražne, aj keď lesk v jej očiach s iskričkami smiechu jasne naznačovali, že tá výhražka je len zo žartu. V hlave sa jej zároveň vynorili ďalšie otázky, aj keď nahlas vyslovila len jednu, tá ktorá ju po jeho slovách napadla medzi prvými.* Majú Arathi aj iné zvyky? *Rada by o nich vedela. Neprišlo jej to nepríjemné, aspoň tento nie, no ona bola zvedavec a tým pádom ju zaujímalo, čo všetko môže očakávať. Vedela že toho nevie ešte strašne moc, aj keď teraz mala aj kopu času zisťovať. Pri tej myšlienke sa opäť zastavila, že možno ani nie. Posledné dni sa jej Níat akoby vyhýbal a ona si nebola istá čo spravila že to tak bolo. Usúdila len, že nemá dôvod robiť inak. V podstate neustále len tárala a on jej chcel len pomôcť tým že z nej spravil jej družku. Nič to nemenilo na tom že mu musela neustálym kvákaním liezť na nervy a to neraz.* Najhoršom oblejem ja teba, ešte som nikdy nikoho nek´mila, ani žiadne dieťa. *Zamyslela sa náhle.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ne júl 08 2012, 23:09



*Nebola by to Olívia, keby ho hneď nezasypala množstvom otázok a odpovedí. Toto bol však večer, keď jej chcel vynahradiť svoju mrzutú náladu z posledných týždňov a tak veselé rapotanie a Olíviine osobné úvahy, ktoré ho popravde vedeli dosť často pobaviť, nechal bez svojho zvyčajného podráždeného zvrčania. Pripomienka o šatách znovu upriamila jeho pozornosť na vzdušnú farebnú látku, ktorá jej pri každom pohybe príjemne šušťala okolo tela. S tým venčekom vpleteným do vlasov vyzerala ako lesná víla a bolo pekelne ťažké odolať jej. Znovu si spomenul na hrnček, ktorý sama od seba naplnila svojou sladkou horúcou krvou a ponúkla mu ho s takou oddanosťou a úprimnou snahou potešiť ho, že... Ani si to neuvedomil a už stál k Olívii tak blízko, že sa mu jej šaty obtierali o stehná. Ruku, ktorú jej stále držal vo svojej zodvihol bližšie k svojej tvári a uprene sa na ňu zadíval akoby ho jej očividná krehkosť fascinovala natoľko, že prestal dávať pozor a správal sa uvoľnene.* Olívia, ty si predstavuješ samé zvláštne veci.* zasmial sa do vzniknutého ticha a bol to príjemný hlboký smiech, ktorý z jeho úst nevychádzal často. Vlastne skoro nikdy.* Myslíš, že budeme sedieť za stolom v podbradníkoch a naháňať vidličkou hrach po tanieri, aby sme ho mohli jeden druhému vložiť do úst?* znovu sa zasmial a nenáhlivo Olivii rozovrel prsty, aby jej mohol palcom prejsť po dlani. Lákalo ho pobozkať ju na zápästie ibaže takú intimitu si nemohol dovoliť, pretože sa od nej sám na začiatku odstrihol. Navyše krv pil naposledy už dávnejšie a nebol si istý, čo s ním urobí bezprostredná blízkosť Olíviinho tepu.* Ide vlastne len o prvý chod potom už budeš môcť jesť ako sa ti len páči, ale prvý chod patrí mne a kŕmiť ťa budem rukami. U Aratahi je to úplne normálne. Ideálne by bolo, keby som to jedlo pripravil sám, ale aj takto je to dobre. Ide o to ukázať vzájomnú starostlivosť. K tomu, kto ti vkladá jedlo na jazyk musíš mať dôveru, je to oveľa...* hľadal vhodné slová, ale bál sa, že ich nenájde. A čo sa týkalo ostatných zvykov, rozmýšľal či by s tým odhaľovaním mal začínať práve teraz. Bol tu napríklad zvyk, pri ktorom si Aratahi navzájom pili krv, a to doslova. Teda nešlo tak ani o zvyk ako skôr o styk. Pri tej myšlienke ho zákonite napadla aj ďalšia, týkajúca sa Olívie. Pred očami mal celkom realitický živý obraz ako pod ním leží na lôžku, stehnami ho ovíja okolo bokov, tisne sa k nemu svojím horucim nahým telom, zatiaľ čo do nej hlboko vniká a poprtim saje krv z jej hrdla.
"Je tu doba párenia, na tú sa vzťahuje veľa zvykov."
Doba párenia? Vážne to povedal? Čo ho to napadlo? Zrejme to bol vedľajší účinok jeho hriešnachpredstáv, v ktorých sa Olívia ešte stále naťahovala k nemu, stonala a pohybovala sa proti nemu ako...
"mali by sme ísť." uzavrel tú temu a len dúfal, že Olíviin hlad je nateraz väčší ako jej zvedavosť.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Olivia Pangiote

avatar

Female
Počet príspevkov : 1780
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 24 rokov, narodená 23. apríla

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ne júl 08 2012, 23:32

*Zasmiala sa uvoľneným smiechom. Mal vlastne pravdu, ona si predstavovala naozaj kadečo a ako on povedal, samé zvláštne veci. Jeho opis predstáv skoro vystihoval to čo si predstavila, aj keď hrach to práve nebol. Taká ryža alebo polievka, to by sa jej isto triasli ruky.* No niečo také som si naozaj predstavila. *Poznamenala so smiechom, ktorý jej neschádzal z pier.* Aj keď ten podbradník som si nepredstavovala, neviem si ťa predstavíť s podbradníkom. Myslím že by si nechal obhorieť všetky, ktoré by ti skúsili uviazať okolo krku. *Rozpráva pobavene, naozaj si nevie predstaviť Níata ktorý ju drží za ruku s podbradníkom. Vlastne si nevie predstaviť ani to, že ho bude kŕmiť. Je to predsa Níat, vyhýba sa kontaktu a ako povedal aj keď nedokončiť, kŕmiť niekoho tak ako to opísal, no bolo to...ani ona nevedela presne dokončiť tú vetu, no sama bola zvedavá ako tá večera prebehne.* Doba párenia? *Vyšlo z nej odrazu prekvapene. Znelo to...no akoby na to bola nejaká doba naozaj. Keby povedal že je to zvyk pri párení, tak by ju zaujímalo čo to je, vlastne ju to zaujímalo aj tak, ale takto to znelo tak akoby bola nejaká špeciálna doba k milovaniu. On po nej síce nič také nechcel, no nič to nemenilo na tom, že ju to teraz zaujímalo.* Na to je nejaká doba? *Spýtala sa potichšie, keď sa už pohli za tými dvomi.* A veľa zvykov? Myslela som si že to je také...spontánne? *Aspoň tak to povedala jej sestra. Že také to má byť. Podľa toho čo jej trvdila matka jej to zase také neprišlo. Vlastne jej to podľa jej slov neprišlo ani nijako zvlášť lákavé. Nemala sa moc koho na to spýtať, no dúfala že pravdu mala jej sestra, pretože to čo jej povedala matka sa jej nepáčilo a neznelo príjemne. Ľahnúť, dať od seba nohy a nechať muža urobiť čo potom príde, že to dlho nepotrvá. Pri úvahách na túto tému jej líca nabrali červenší odtieťň, aj keď len o trochu.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Po júl 09 2012, 00:03



-Nepoviem, že si za to môžeš sám, lebo to veľmi dobre vieš až bezo mňa. - To boli prvé Daghartove slová, ktoré sa za ten večer ozvali Níatovi v hlave tak jasne, že keby nebol Arathi, považoval by to za hlas svojho svedomia.
-Žiadne svedomie. Veď vieš, že vidím presne to isté, čo ty. Myslíš, že v tých predstavách sa Olívia miluje len s tebou? A keď si ju už budeš predstavovať nabudúce, skús využiť trochu fantázie.-
Len čo to Dagharta dopovedal sa Níatovi znovu objavil obraz Olívie, ale tentoraz vedel, že mu ho vnútil démon. V tejto predstave bol znovu nahý ibaže s tým rozdielom, že Olívia ho iba nežne hladkala po tvári, túlila sa k nemu a objímala ho, čo bolo v istom zmysle pre neho ešte intímnejšie než samotné milovanie. Nikomu zatiaľ nedovolil, aby sa ho dotýkal tak, ako to teraz videl Daghartovou fantáziou.* To je komplikované, Olívia.* zachripel nakoniec, pretože su uvedomil ako dlho už je ticho. Rád by jej to síce vysvetlil a povedal, že u Aratahi je to iné, ako u ľudí, pretože v nich bolo aj niečo zo zvieraťa. Nešlo len o spojenie, styk, milovanie, sex, akokoľvek sa to dá nazvať, išlo o viac. O dvorenie, o nežnosť o hru. Tá mala v dobe párenia jasné miesto, ale Olívia ako človek to predsa nemohla poznať a zrejme to ani nikdy nespozná. Ak všetko pôjde ako má a on sa jej v tom čase vyhne.
A pretože by podobné vysvetľovanie nezvládol ani v stave pokoja rozhodol sa urobiť tomu všetkému koniec. Vykročil k hodovnej sále a Olíviu, už klasicky, potiahol so sebou.
"Začínali sme mať o vás strach," predniesol princ pobavene a keď si Níat sadol po jeho pravici zatiaľ čo Tristan zaujal miesto na opačnej strane, stiahol Níat Olíviu na svoje kolená.* Vlastne som ti zabudol povedať ešte niečo. Zatiaľ budeš musieť byť pri mne.* Len čo to dopovedal, obavil sa na stole pred nimi tanier bohato naložený mäsom a mäkkým voňavým pečivom. Princ a Tristan sa už pustili do rozhovoru, ktorého pointa Níatovi stále akosi unikala a to nielen preto, že znovu išlo o prázdne reči. Ľudia! To nedokážu rovno prejsť k veci? S tou myšlienkou siahol k tanieru. Odtrhol kúsok z pečiva a starostlivo vybral chutnú časť mäsa tak, aby bolo plné šťavy a korenín. Nevšímal si, že ostatní tiež jedia svojím spôsobom a očividne sa im nezdá nič zvláštne na spôsobe stolovania Arathi. Aj samotný Níat sa tváril akoby podobné veci robil s Olíviou každý deň hoci sa mu pokožka nebadane rozhorúčila, keď sa so sústom blížil k jej ústam.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Olivia Pangiote

avatar

Female
Počet príspevkov : 1780
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 24 rokov, narodená 23. apríla

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Po júl 09 2012, 00:17

*Konplikované. Keby nesmerovali na večeru, určite by sa s takouto odpoveďou nezmierila. Teraz ale neboli na mieste kde by sa ho nato mohla moc vypytovať a popravde ani netušila, akoby sa o tom pokúsila. Bol tvrdohlavý a napokon jej už dávno povedal, že nič také medzi nimi neprebehne, takže určite nepovažoval za potrebné jej takéto veci rozprávať. Akurát ona bola teraz poriadne zvedavá a nemala sa koho spýtať. Aj keby tu ostatní Arathi boli, netušila koho by sa spýtala. Zeon vyzeral nesovj už len pri otázke, ako sa má Elek, nieto keby na neho vychŕlila takúto otázku, ktorú už napokon podľa ostatných zjavne mala vedieť, čo to obnáša. Potlačila teda tieto myšlienky niekam do úzadia, aj keď vedela že sa vrátia a nasledovala ho radšej k stolu, kde ani nevedela ako, ocitla sa na Níatových kolenách.* My sa nestratíme, nebojte sa. *Odvetila princovi a nenápadne sa rozhliadla po stole. Viditeľne ale nikoho neprekvapilo že sedela na jeho kolenách a nikomu neprišlo to stolovanie nijako podivné. Asi len jej to prišlo zvláštne, niežeby nepríjemné, len iné než poznala. Pokojne teda sedela a vnímala horúcejšie telo Níata než bolo to jej a čakala. Sledovala jeho prsty s jedlom a nebola si istá, ako si ho má zobrať do úst a nedotknúť sa ho perami, čo sa asi ani nedalo a preto to vzdala skôr, akoby to začala skúšať. Opatrne pootvorila pery aby jej mohol kúsok jedla do nich vložiť a na krku jej naskočili zimomriavky, ktoré si nevedela presne vysvetliť, no uvedomovala si, že na tom stolovaní bolo niečo...zvláštne a dôverné. Natiahla teda ruky k jedlu i ona a zobrala väšší kúsok aby sa vôbec najedol z toho a trochu sa potočila, aby teraz natiahla ruku s jedlom k nemu ona. Usmievala sa pri tom a čokoládové oči hľadeli do tých jeho, napokon si predsa len prestala všímať, či ostatní nejako vnímajú čo robia oni dvaja.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Po júl 09 2012, 00:51



*Počas tej krátkej chvíle, keď niesol sústo k Olíviin ústam sa celý vonkajší svet zredukoval na jediný výsek skutočnosti, ktoru boli Olíviine pery otvárajúce sa v ústrety jeho prstom. Z držania jej tela cítil napätie alebo si to možno len tak vyložil, pretože bol sám napätý ako struna, ale ten okamih...s potlačovaným výdychom upieral fascinovaný pohľad na Olíviinu krivku pier, ich štruktúru, farbu, teplotu, ktorú cítil na bruškách prsov, keď jej sústo položil na jazyk a potom, keď ruku znovu sťahoval, palcom nepatrne zavadil o jej spodnú peru. Na pokožke mu zostala jej vlhkosť pomiešaná so šťavou mäsa a on neodolal. Vo chvíli ako sa Olívia odvrátila, aby mu vybrala kúsok jedla si on strčil palec do úst a jazykom z neho zlízal Olíviinu chuť. Bola síce takmer nepostrehnuteľná, ale jeho zmysly ju dokázali dokonale identifikovať.
Myslel si, že to najlepšie už zakusil, ale keď sa k nemu natiahla Olívia takmer zastonal. Bola to síce tradícia, ale v tom okamihu sa cítil ako mučený. Na rozdiel od bežnej bolesti však chcel, aby tieto muky pokračovali. Nahol sa dopredu, v ústrety Oliviinym ponukajucim prstom. No namiesto toho, aby si svoju porciu vzal rovnako elegantne ako ona, ústami obklopil jej ukazovák a palec, jemne ich do seba vsal a jazykom nakoniec prešiel pomedzi ne, aby uvoľnil sústo. Po celý ten čas hľadel Olívii priamo do očí. Nechal sa od nej kŕmiť presne ako to povedala predtým, akoby bol malý chlapec, aj keď v skutočnosti meral skoro dva metre a na ostatných pôsobil odstrašujúco. Teraz bol uvoľnený, zaujatý, pozorný a nikam sa neponáhľal. Olíviinu ruku pustil až vtedy, keď z nej olízal všetku šťavu. Ibaže to už mal pripravené sústo pre ňu. Starostlivo vybraný kúsok mäsa na chrumkavom pečive, ktoré nasiaklo chutnou šťavou. *
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Olivia Pangiote

avatar

Female
Počet príspevkov : 1780
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 24 rokov, narodená 23. apríla

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Po júl 09 2012, 08:48

*Bola to jedna z tých vzácnych chvíľ, kedy nerozprávala a nesúviselo to s tým, že jedla, ale tým že tým jedením ako takým bola zaujatá. Aj keď to nebolo tak úplne tým jedením. Po krku jej vybehli ďalšie zimomriavky, keď Níat vzal jej prsty do svojich úst. Logicky si nevedela nijako odôvodniť a naozaj nerozumela tomu, prečo to v nej vyvolávalo takéto pocity, no ani sa o to nepokúšala. Vlastne chvíľku aj pokúšala, no k ničomu múdremu neprišla a tak nad tým prestala toľko dumať. Znovu otvorila ústa a teraz vzala kúsok jedla menej šikovne než predtým. Perami sa dotkal jeho prstov a ani nevedela ako skončilo sústo jedla v jej ústach. Na okamih sklopila placho oči, no takmer okamžite sa tie čokoládové oči vrátili späť k jeho tvári. Oči znovu presunula k tanieru po kúsok ďalšieho jedla pre Níata a s jemne sa chvejúcou rukou znovu pohla k jeho perám. Na jazyk sa jej predsa len začali tlačiť nejaké slová, no len si zahryzla zvnútra do pery, aby sa umlčala. Napokon jej celá tá situácia a tradícia neprišla taká zvláštna, napriek tomu že tam z kade pochádzala by to bolo pohoršujúce, nielen to príliš intímne sedenie mužovi na nohách, ale jedenie inak než príborom. Teraz nad tým vôbec neuvažovala, no keby začala, nepochybne by si vedela vybaviť a predstaviť výraz tých, ktorých poznala a nepochybne by ju to priamo pri stole rozosmialo. Nič z toho jej však našťastie hlavou neprúdilo, hlavu mala v tú chvíľu zamesnanú len prítomnosťou a Níatom, akoby sedeli za tým stolom sami.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Po júl 09 2012, 23:13



*Možno mala Olívia pocit, že tento zážitok je nový len pre ňu, ale pravdou bolo, že ani on predtým nikdy nič podobné nezažil. Vyhýbal sa kontaktu, ale to už vedela. Ibaže on sa vyhýbal kontkatu s ostatnými bez ohľadu na to, akej boli rasy, či už išlo o ľudí alebo Arathi. Zvyk vzájomného kŕmenia pri spojenom páre, to bolo pôda, na ktorú prvýkrát vkročil neistou nohou. Spočiatku prezieravo až s nedôverou a postupne sa mu začínalo páčiť čoraz viac a viac. Dôkazom bolo, že sa absolútne sústredil na prežívanie okamihu a zabudol pritom na vlastnú odťažitosť.
Keď mu Olívia ponúkla ďalšie sústo, zodvihol ruku a prstami objal jej zápästie. Robil jednoducho to, čo chcel urobiť. Jemne ju zadržal, aby sa nemohla dostať až k jeho ústam a sám sa naklonil tak, že si jedlo vzal a naplno pritom nasal ľahkú vôňu, ktorá mu pripomínal lúku plnú kvetín. Zacítil teplo Olíviinej pokožky sálajúce z odhalených ramien a krivky šije, ku ktorej sa takto dostal naozaj blízko. Veľmi ľahko by mohol podľahnúť. Odrazu mu obyčajné jedlo nestačilo. Chcel ochutnať ju. Napiť sa z nej. Zahnať smäd. V krku mu vyschlo a kúsok mäsa musel prehltnúť nasilu. Jeho hlad už nemohol byť ukojený obyčajným chodom z jedálnička.
Pohľadom sa vpíjal do hebkej pružnej pokožky Olíviinho krku, zápästie jej stále držal medzi prstami, ale pomaly si ho priťahoval k ústam. Zvyšnú vzdialenosť preklenul bozkom na dlaň jej ruky, keď pery len zľahučka priložil na pokožku a povedome pri tom zavral oči.
Keď znovu zodvihol hlavu, mal v očiach oveľa miernejší výraz. Odrazu nepôsobil tak hrozivo a vzdialene.
"Ďakujem," zašepkal s ospalým úsmevom uspokojenia, ktoré mu prinieslo vzájomné kŕmenie. Spokojnosť dodala jeho črtám chýbajúcu jemnosť, poľudštila ho.
"Nerád vás ruším, ale na rade je ďalší chod a naše záležitosti."
Princov hlas vytrhol Níata zo snovej reality a upriamil jeho pozornosť z Olívie na dvojicu mužov, ktorí už dávno dojedli a očivdne čakali len na nich. A pretože sa svojej úlohe venoval s takým nasadením, nebol si celkom istý, aký dlhý čas kŕmením strávili.
Ibaže to sa už za jeho chrbtom objavil jeden zo sluhov, pomocníkov, čašníkov ( akokoľvek si už ľudia tú funkciu pomenovali) a odniesol som im taniere. Vzápätí, vedľa Níata prestrel ešte jedno miesto pre Olíviu. Takže to bol koniec. Ďalej už mala jesť sama, aj keď...cítil ozajstné sklamanie. Navonok sa však tváril vyrovnane, princova poznámka jeho zraniteľnejšiu časť znovu zahnala pod pevné steny sebaovládania.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Olivia Pangiote

avatar

Female
Počet príspevkov : 1780
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 24 rokov, narodená 23. apríla

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Po júl 09 2012, 23:34

*Pozrela na svoje zápästie, no nesnažila sa ho vymaniť z jeho držania. Rada by vedela čo sa odohrávalo v jeho hlave, no nesnažila sa to pochopiť. Pravdpodobne by na to neprišla a len by si zbytočne trápila hlavu úvahami. Sústredila sa radšej na prítomnosť a to čo videla a prežívala. Prekvapilo ju, keď priložil pery na jej dlaň a len sa jemne zachvela. Náhle si uvedomila, že jej vnútro bolo akési roztrasené, netušila čo z toho všetkého to spôsobilo.Nestihla na jeho slová vďaky reagovať, tak sa len usmiala, vediac že teraz prídu na rad informácie, pre ktoré tu Níata chceli. Jej prítomnosť bola zjavne kvôli tomu aby bol Níat pokojnejší, alebo aby vôbec prišiel, keďže prejavoval toľko nadšenia. Nijako sa jej to ale napokon nedotklo, na ich mieste by asi urobila to isté a ona mala aspoň možnosť si to tu pozrieť. Nateraz ale potrebovala na chvíľu odísť, niekam na vzduch.* Ospravedlňte ma, musím si odskočiť. *Nevedela presne kam, no napriek tomu sa jednoducho zdvihla a čokoládovými očami prebehla po okolitých možnostiach odchodu z miestnosti. Jedna žena, ktorá sa starala o nosenie všetkého potrebného na stôl spolu s ostatnými jej napokon podala pomocnú ruku a naznačila jej smer, ktorým sa mala vybrať. Doširoka sa na ňu usmiala, aj keď mala z toho spoločného jedenia roztrasené vnútro i nohy. Naozaj nevedela prečo ju to tak vnútorne rozladilo, aj keď to nebolo to nepríjemné rozladenie, skôr naopak. Nevedela si to nijako vysvetliť, len mala potrebu sa na chvíľu vzdialiť a sčasti upokojiť. Dúfala že si to nikto nevšimne, napokon na ten záchod naozaj ísť potrebovala a len jej to po tomto padlo akosi vhod. Mlčky sa vybrala teda východom ktorý jej žena ukázala a zvedavo sa obzerala. Dlhá chodba jej neponúkala moc možností na obzeranie, no niečo sa predsa len našlo. Pár krát sa zastavila a obzrela predmety ktoré mali chodbu zdobiť, vysoké vázy s kvetmi, ktoré zároveň pekne voňali. Z chodby bolo tiež niekoľko priechodov a ona preto len zvedavo vždy nakukla, kam čo vedie. K záchodom sa napokon ale nedostala. Jedno také pristavenie a kontrola čo sa nachádza za dverami ju zastavilo.* Vau. *Vyšlo z nej, keď sa dostala do neveľkej knižnice, no vždy väčšej akú mali kedysi oni doma. Zaváhala, no rýchli pohľad po chodbe či ju nikto nevidí spravil ten dôležitý krok dovnútra. Rukami si chytila šaty a pridvihla si ich aby sa niekde nezakoptala a opatrne, ticho ako myška začala prechádzať pohľadom po názvoch kníh. Väčšinou to boli nejaké múdre knihy o histórii či niečom podobnom, nič čo by niekedy chcela čítať. Len náhodne vybrala jednu z kníh, otvorila ju a vdýchla vôňu typickú len pre knihy. Pery sa jej roztiahli do úsmevu, vnútro nadobudlo stratenú rovnováhu, no len na chvíľku, než jej zrak padol na fotku v knihe. Prekvapene zažmurkala, nikdy predtým nič také nevidela. Otec jej kedysi o niečom takom rozprával, no nevedela si to vôbec predstaviť, no teraz si bola istá, že to čo vidí na fotke je presne to. Niekoľko dlhých minút hľadela na obrázok a očami hlatala text okolo, fascinovaná niečím, čo nikdy nepredpokladala že uvidí, keď aj takto. Spolu s touto myšlienkou sa jej však vkrádal do mysle aj Dagharta, bola si istá že on by bol očarený rovnako ako ona. Nikdy s ním síce nijako nekomunikovala, no dala by za to ruku do ohňa a nebála sa. Neochotne zavrela knihu a odložila ju späť, už beztak bola preč asi dosť dlho, cikanie muselo počkať. Skôr ako však opustila knižnicu princa, zrak jej padol na maľbu na stene a ona len neveriacky pozerala.* Mňa...*Vetu nedopovedala, len nadšene poskočila a rýchlymi krokmi sa vracala späť za nimi. V hlave sa jej však rodil drobný plán, o ktorom si teraz mohla byť istá že môže vyjsť, aj keď ešte nevedela ako. Potrebovala si najprv overiť nejaké veci, získať nejaké peniaze ktoré by neboli od Níata keďže to malo byť prekvapenie od nej a musela zistiť, či tá kresba na stene bola vôbec pravdivá a ona len nedúfala márne v niečo, čo neexistovalo. Veď ona si to zistí. S tou myšlienkou a širokým úsmevom a ešte plnším mechúrom sa vrátila späť k nim, posadiac sa na stoličku ktorú jej nachystali, s výrazom nadšenia. Najradšej by Níatovi povedala čo videla, no malo to byť prekvapenie a tak sa musela udržať s ústami pohromade. Položila ruku na stôl vedľa tej jeho, tak že sa jej malíček dotýkal toho jeho.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Pomocník

avatar

Male
Počet príspevkov : 1724
Rasa : nič
Vek postavy : -
Povolanie : zaúča nováčikov

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 10 2012, 10:09

Sedel v poslednej lodi mieriacej na Altru z planéty Gyro. Okrem neho tam boli už iba dvaja muži a pilot. Nemal náladu rozprávať sa. Skrz to všetko čo sa udialo iba pred niekoľkými dňami, mu celkom pomaly dochádzalo, že sa vracajú domov. To slovo už tak dlho nepoužíval. Necítil sa v nadšení, skôr v tichej nervozite z toho čo nastane. Prepletal prsty a mlčky načúval rozhovoru chlapov, ktorí sa veselo bavili o tom, ako to Lovcom natreli. Iba sa chvastali! Aj on tam bol. Aj on ich pozabíjal dosť, aby si mohol vytapetovať celé telo ich menami, či iba paličkami za spomienky na nich, ale ničím z toho sa nechvastal. Ba dokonca... Sám si vybral ísť v poslednej lodi, aj keď Torik naliehal, nech ide s ním.
Dvihol ruku a dlhé, štíhle prsty, hoc plné mozoľov, prehrabli ešte stále vlhké vlasy. Pohľad mu zavadil o krvavú šmuhu na predlaktí a znechutením zatskal. „Nechutné,“ hlesol potichu a palcom sa pustil do zotierania tej odpornosti. Krv Lovca. Aké nechutné! Musel to miesto celkom prehliadnuť, keď sa umýval v jazere. Tváril sa znechutene akoby ho bol niekto ovracal. Neznášal ten pach. Krv Lovcov mu smrdela. Bola presýtená nenávisťou a mala trpkú príchuť. Jeho démon si rovnako neprišiel na chuť, keď vytrhával hrtany tým úbožiakom.
„Hej, Aben, čo sa tváriš akoby si zjedol kyslý citrón?“ Brechavým smiechom sa spýtal Arathi oproti nemu. Aben sa ešte viac zatváril kyslo.
„Krv...“ odvetil chrapľavo s rovnakým znechutením aké ho pochytilo už predtým. „Lovcovu.“
Dvaja Arathi takmer vyprskli smiechom. Takmer, lebo v tej chvíli sa malá transportná loď zachvela. Traja muži vzhliadli k pilotovi, kde všetky prístroje sa zbláznili a začali bláznivo ohlasovať poruchu. Pilot lietal rukami od prístroja k prístroju, stláčal gombíky, niečo rozprával do vysielačky a snažil sa všemožne zachrániť situáciu, ktorá čím ďalej vyzerala horšie. Loď sa prudko otriasala a chvela, počuli škrípanie kovu a ich rýchlosť sa stále zvyšovala. Skrz hluk už potom nemohli počuť čo pilot kričal v snahe zachrániť ich. A potom. Nastal obrovský náraz a tma...

Všade bola tma a on cítil ako ho pálilo celé telo. Akoby ho vložili do ohňa a nechali tam tlieť na horúcich uhlíkoch. Snažil sa otvoriť oči, ale viečka mal príliš ťažké. Zdalo sa mu, že jedno oko bolo o čosi ťažšie než druhé, možno bolo opuchnuté, netušil, ale dvihnúť ruku sa neodvažoval. Horúca bolesť sa mu zarezávala do tela. Možno ho niekto rozrezal a on umieral. Nepamätal si ani čo sa vlastne stalo. Posledné načo si spomenul bolo lietadlo. Opatrne naklonil hlavu. Z pier mu unikol bolestivý ston. Musel zaťať sánky, aby nevykríkol od bolesti. V nose ho štípal popol, museli spadnúť, ale nepočul žiadne zvuky lietadla. Niekde neďaleko začul vtáky, možno spadli v lese, na lúke, netušil, bolesť ho príliš obklopovala. Zhlboka sa nadýchol, aspoň toľko čo mohol, musel mať zlomené rebrá. Sústredenie mu však nemohlo nič vziať a tak sa Aben pokúsil čo najlepšie sústrediť na okolie. Tak veľmi ho bolelo telo. No počul vtáky, niekde v úzadí mysle cítil vôňu trávy. Áno, museli byť niekde na lúke, možno pri lese. Ale všade prevyšovala vôňa spálenišťa. Takže trosky lietadla boli isto všade navôkol. Prežili aj ostatní? Nikoho nepočul.
Pomaly dvihol pravú ruku, len v predlaktí, ale aj tak spálená pokožka od prstov až k okraju rukáva trička, sa stiahla a ukrutne zabolela. Aben vykríkol bolesťou a potom upadol do bezvedomia.

Aben

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thenayre Ross

avatar

Female
Počet príspevkov : 61
Rasa : človek
Vek postavy : 27
Povolanie : Hackerka

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 10 2012, 12:27



Kirana

Bol to jeden z tých pokojných dní no i tak v dedine panovala tichá, jemná nervozita. Ľudia boli mĺkvejší a obchodníci na trhu nezjednávali ceny s obvyklou energiou ako predošlé dni. Snažila sa to nevnímať ale i tak sa jej to dostalo pod kožu. O to viac sa ponáhlala späť domov, ďaleko za dedinu a nástojčivo ťahala svojho somára s veľkým nákupom skrz kamenné ulice medzi neveľkými domami. Vrava ranného trhoviska pomaly ustávala ako nechávala centrum za sebou a hľadala najkratšiu cestu preč.
Do dediny nechodila často čo jej úplne vyhovovalo. Nepotrpela si na spoločnosť a ten každodenný ruch. Mala rada pokoj lesa.
Jej tvár sa uvolnila z kŕčovitého výrazu, ktorý mala vždy v dedine, hneď ako zazrela strechu svojho malého domčeka. Popohnala somárika a pridala do kroku akoby sa nemohla dočkať kedy bude zas v príjemnom bezpečí tých jednoduchých drevených stien.

Ticho kráčala pomedzi prítmie, ktoré lesu dodávali husté koruny stromov a jednoduché tmavohnedé šaty sa zavlnili vždy keď sa zhrbila k zemi aby z hliny vydolovala nejakú pre nezasväteného obyčajnú rastlinku. Prsty mala už úplne špinavé od čerstvej ale i zaschnutej hliny a kožená kapsa, ktorá jej visela cez plece bola už takmer plná. Po okolí sa rozoznievali hlasy vtákov, ktoré však na okamih stíchli. Nebolo by to nič nezvyčajné, keby sa v zápätí neozval ohlušujúci rachot.
Nevedela ten zvuk poriadne zaradiť. Vtáky začali splašene škriekať a odlietať od centra zvuku ďalej.
Skrčila sa a vyplašene sledovala oblohu, odkiaľ ten rachot pochádzal. Cez koruny stromov len matne zbadala odlesk niečoho kovového. Dlane si pritlačila na uši a zvraštila tvár. Bolo to moc blízko. O chvíľu začula ešte väčšiu ranu. Výbuch. Cítila ako sa zem pod jej nohami zachvela a i napriek tomu ako silno si ruky pritláčala na uši, zdalo sa akoby to intenzitu hluku nijak neznížilo.
Nastalo ticho. Všetko zmĺklo a ona ruky opatrne odtiahla. Vtáky sa bojácne, pomaly znova rozospievali až to napokom vyzeralo, že sa ani nič nestalo. No zápach dymu prenikol až k nej a ona znervóznela. V hlave sa jej vynárali myšlienky a predstavy o tom ako to dopadlo niekde v lese a spôsobilo obrovský požiar, či nebodaj na márne kúsky roztrhalo jej skromný príbytok. To a z veľkej časti aj zvedavosť ju donútili pohnúť sa a rozbehnúť k tomu miestu.
Míňala stromy a kríky, ktoré šikovne obchádzala a iba sem tam ju nedočkavosť potkla o nejaký koreň. Do tváre jej udreli slnečné lúče keď prudko z lesa vybehla na rozľahlú lúku. Niekde po pravej ruke stál jej domček a preto automaticky vrhla pohľad tam a spokojne vydýchla keď v diaľke uvidela nepoškodenú strechu.
Ďalší pohľad smeroval na lúku, lepšie povedané na tú jej časť, ktorá už lúkou nebola. Tráva tlela a dymila, rovnako ako kovové trosky lode, ktoré sa válali všade naokolo. Stúpal z nich hustý, tmavý dym a plamene na niektorých miestach šľahali do výšok.
Nikdy ešte nevidela pád lietadla o to viac šokovane hľadela pred seba akoby zamrzla na mieste. Jej vnútorný pud ju však popohnal dopredu. Niekto predsa mohol prežiť. Niekto, kto nebol rozmetaný na malé kúsky alebo zhorený do tla. Aspoň tak identifikovala niečo úplne čierne s proporciami človeka. Zakryla si dlaňou ústa a nos aby sa moc nenadýchala hustého dymu no i tak sa rozkašlala. Prekračovala trosky a snažila pohľadom nájsť akékoľvek telo, ktoré sa ešte na telo podobalo. Dym ju štípal v pľúcach až to nakoniec vzdala a ruku radšej použila na odhadzovanie trosiek, ktoré ju pálili na prstoch. O chvíľu ich už mala červené a vedela, že čoskoro by sa dočkala pľuzgierov. Medzi kusmi železa však zbadala telo. Práve také telo, ktoré sa na telo ešte podobalo. Rýchlo sa prepotácala cez dym k nemu a padla na kolená. Ucho priložila na jeho hruď a započúvala sa. Aj napriek praskotu ohňa naokolo sa jej zdalo, že niečo počuje. Smrad spálenej pokožky sa šíril všade. Opatrne priložila prsty na zdravú pokožku na jeho krku aby nahmatala pulz. Bol tam.
No necítila žiadnu úlavu. Vnútro jej zožierala nervozite ešte o väčšej intenzite ako v meste. Pozrela na mužovu tvár a mala pocit, že celé jej telo chce ujsť.
Ten muž ale potreboval pomoc a tú mu aj poskytne.

Trvalo skoro hodinu kým prehladala trosky, vrátila sa domov aby našla čokoľvek použitelné na provizórne nosidlá a donútila somára prísť až k troskám, ktorý sa vzpieral ako sa dalo. Toho muža by holými rukami k nej domov nedostala. A verila tomu, že keby prišli dedinčania hľadať zdroj toho dymu, nemali by snahu pomôcť mu. Dostať ho na nosidlá nebol až taký problém. Dávala pozor aby s ním hýbala len minimálne a aby mu neuškodila ešte viac. Nosidlá pripevnila k popruhom na somárovi, ktoré zvyčajne držali jej nákupy a popohnala ho. Somár sa pohol a nosidlá sa začali pomaly šúchať po zemi.
Doma ho s vypetím síl dostala na postel, ktorú používala ak k nej z dediny raz za čas priviedli nejakého chorého. Mali svojich liečiteľov, no pár ľudí predsa len verilo skôr jej. Vďaka tomu si mohla privyrobiť popri predaji rôznych mastí a tinktúr.
Hľadela na jeho bezvládne telo a ten podivný strach potlačila profesionálnym zmýšlaním.
"Najprv nájsť všetky zranenia, vyčistiť rany, obviazať, natrieť..." mumlala si popri práci aby sa odpútala od tej nervozity. Tričko mu nešetrne rozstrihla a opatrne dostala zo spálenej pokožky. Prehmatala väčšinu kostí v jeho tele aby našla zlomeniny a pozorne prezrela jeho brušnú dutinu, či niekde neuvidí akékoľvek známky vnútorného krvácania. Aspoň v tom mal šťastie a zlomené rebrá nepoškodili žiaden orgán.
Slnko už zachádzalo za obzor keď so svojou prácou skončila.
Stála opretá o stenu a posledné lúče, ktoré dopadali z okna oproti jej osvetlovali dokrčené šaty. Nervózne si hrýzla necht palca pravej ruky a sledovala ležiaceho muža. Rany mal vyčistené, obviazané, popáleniny natreté špeciálnou masťou a hrudník mu obviazala gázou a hrubou tvrdou látkou na spevnenie.
Toho strachu sa však nezbavila. Mohol by byť jeden z nich? O ich príchode sa hovorilo všade naokolo.
Také telo určite nepatrilo nejakému obyčajnému mužovi. Boli na ňom aj staršie rany. Možno z boja. Každopádne z toho nemala dobrý pocit.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Pomocník

avatar

Male
Počet príspevkov : 1724
Rasa : nič
Vek postavy : -
Povolanie : zaúča nováčikov

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 10 2012, 14:48

Aben



Striedavo sa preberal zo snov, metal sa, niekedy kričal, ale on si nič z toho ani neuvedomoval. Mal pocit, že sa premiestňuje. Možno prišla po neho záchrana a berú ho teraz do ich podzemného mesta, bol by rád, keby sa tam konečne ocitne. Konečne.... Akým právom by si mohol myslieť presne to slovíčko konečne? Bol po toľkých rokoch znova na Altre a hneď museli havarovať. Čo ho však plietlo, že keď sa zakaždým prebral, ani raz nezacítil pach svojich ľudí. Ale dym mizol a on sa ocitol na čistejšom mieste. Jeho podvedomie to cítilo a prekvapivo stále nebolo pokojnejšie. Kde bol? Kto ho vzal? Ako sa tam ocitol? Stále však cítil bolesť. Naďalej sa mu zarezávala do pokožky a mal pocit, že pravá ruka bola na tom najhoršie. Najviac ho bolela... Keď sa s ňou snažil pohnúť, tvár sa mu zvraštila od bolesti a on znova len zastonal.
Čím viac sa však cítil v poriadku, tým sa jeho stonanie menilo a nahrádzalo ho podráždené tiché vrčanie. Ale jeho telo akoby zbieralo sily v snahe načerpať ich do budúcnosti. Zvykol si žiť v strese a byť pripravený bojovať, to že bol teraz na Altre nič na všetkom nemenilo. Aj to... Mohol si byť naozaj istý, že bol na Altre? Prudko otvoril oči a posadil sa. V tej sekunde urobil naraz priveľa chýb, ktoré sa odrazili na skrivenej tvári od bolesti. Rebrá ho prudko bodli a Aben tak zalapal po dychu. Najviac ho zabolela pravá ruka na ktorej sa automaticky nadvihol. V ďalšej, príliš rýchlej chvíli sa dopustil ďalšej chyby. Rukou sa pustil a jeho telo ťažko dopadlo späť na miesto kde ležal.
„Kde to som?“ spýtal sa chrapľavým hlasom a pohľadom skúmal okolie. Cítil sa slabý a hlavne otupený. Bol nadrogovaný? Akosi sa mu zahmlievalo pred očami. A keď mu pohľad spočinul na žene, oči sa mu zúžili do dvoch štrbín. „A ty si kto?!“
Odjakživa mal vzťah k ženám ťažký. Nevážil si ich a keď prišli o Arathi ženy, bolo príliš neskoro aby začal ľutovať. Nevidel žiaden dôvod nato, aby sa jeho správanie zmenilo. Preto okamžite pocítil nepokoj, keď uzrel u koho je.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thenayre Ross

avatar

Female
Počet príspevkov : 61
Rasa : človek
Vek postavy : 27
Povolanie : Hackerka

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 10 2012, 15:36



Kirana

Stála tam a ani sa nepohla. Sledovala jeho prebúdzanie a emócie, ktoré sa striedali na jeho tvári. Samozrejme, že dominovali bolestivé úšklabky. No takú náhlu reakciu akou bolo okamžité posadenie nečakala. Nestihla ani vykríknuť nech to nerobí a už ležal späť na posteli. Tento pacient bude tvrdý oriešok. No toto správanie ju len uistilo v jej domienke. Aj napriek otázkam len mlčala a zmizla z izby. Teraz potrebuje zosilnieť aby sa mu rany zahojili. I keď si nie je úplne istá či chce aby tento chlap nadobudol svoju normálnu silu. Možno ho tam predsa len mala nechať. Na pospas osudu. Našli by ho dedinčania a rozhodli čo s ním.
Zakusla si do spodnej pery a zastala pri poličkách s rôznymi nadrvenými a inak upravenými bylinkami a prísadami. Zobrala jeden zo sklenených pohárikov v ktorom sa prelievala tmavá tekutina. Na sporáku pripravila čaj zo sušeného ovocia a pridala pár kvapiek z tekutiny.
Upravený čaj odliala do šálky a pomaly sa s ním vrátila do izby.
"Si na Altre," preniesla hlasom zastreným od vdýchnutého dymu.
Od jeho prebudenia sa až teraz odvážila pozrieť na jeho tvár. Po chrbte jej prebehol mráz.
"Havarovali ste neďaleko na lúke, nikoho živého okrem teba som nenašla," referuje mu tichým hlasom a ostražito sleduje každý jeho pohyb. Zastane v bezpečnej vzdialenosti od postele aby na ňu nemal dosah kebyže sa zase rozhodne hýbať.
"Odniesla som ťa k sebe domov," s tými slovami hrnček s čajom jemne odtiahne od tela aby naň upriamila pozornosť.
"Ulaví ti to od bolesti," preniesla a na krátko spočinula pohľadom na tekutinu v hrnčeku. Napokom pohľad vrátila späť k nemu. Stále sa vyhýba otázke kto je ona.
Premýšľa čo by sa asi mohlo stať, keby teraz utečie do lesov a ostane tam kým muž neskoná na nejakú infekciu z popálenín alebo sa bude snažiť hýbať a dolámané rebra dokonajú svoju prácu. Možno by ho skôr našli dedinčania. Predsa len, loď havarovala nie až tak ďaleko do jej domu. Aj hlupáka by napadlo, že niečo aspoň počuť musela. Určite sa prídu čoskoro vypytovať. Našli by ho a niečo s ním spravili. Čo, to je predsa ich vec. Kedysi ich zabíjali, no čo s nimi teraz, nevedno. Šušká sa, že prichádzajú na podnet princa. Možno ich chce všetkých do jedného doraziť.
Ani si neuvedomila, že si zase začala okusovať spodnú peru. Rýchlo prestala lebo vedela, že muž si to vysvetlí ako prejav nervozity a vzbudí to v ňom dojem, že je ľahká korisť.
Znova pozrela na obsah pohára. Musí to doňho rýchlo dostať. Bolesť ho určite robí podráždenejším a je treba mu natrieť popáleniny. Pochybuje síce, že sa nechá ale keby náhodou áno, bez bolesti to bude ľahšie.
"Nie je v tom žiaden jed," zahlásila a na znak pravdivosti svojich slov si trocha čaju odpila. Aspoň ju prestane bolieť hrdlo, podráždené od dymu. Hrnček odtiahla od pier a mierne ho k nemu natiahla. Chcelo by to aspoň ešte krok k posteli, no ona si počká či vôbec príde nejaká ochota z druhej strany.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Pomocník

avatar

Male
Počet príspevkov : 1724
Rasa : nič
Vek postavy : -
Povolanie : zaúča nováčikov

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 10 2012, 16:27

Aben



Čakal odpovede. Posledné načo mal chuť, bolo dívať sa nato mĺkva žena mizne z jeho očí.
„Prekliata ženská! Človek chce raz odpoveď na svoje otázky aj to sa radšej spakuje, aby sa nemusela na mňa pozerať. Čert aby to bral!“ šomral si popod nos a znova sa pokúsil nejako nadvihnúť. Vedel, že pravá ruka je odpísaná, tak to skúšal skrz ľavú ruku. „Nikdy nevedia čo majú urobiť. S nimi sa jednoducho nedá žiť, ani s nimi komunikovať. Keď majú zmiznúť, tak budú otravovať až sa z toho jeden zblázni! A teraz....“
Stále si šomral popod nos dosť hlasno, aby to začuli aj ženské uši. Netušil kam sa podela, ale ešte len otvoril oči a už bol z toho na nervy. Prečo práve jeho ženy privádzali k takým nervom?! To muselo byť za trest všetko!
Odmlčal sa znova práve v čas, keď sa pred ním žena opäť objavila, tentoraz držiac rukách nejakú šálku s obsahom, ktorý jemu známy nebol. Privrel oči a snažil sa zavetriť, aby mohol spoznať čo tam mala. Nič mu to však nepovedalo.
„Altra, výborne...“ Súhlasne pokýval hlavou a nevšímal si jej ďalšie reči o padnutom lietadle a o tom, že nikto okrem neho neprežil. Počul čo rozprávala, jeho podvedomie si to uvedomilo skôr než sama tie slová vyslovila.
„Aspoň to nebudeš mať ďaleko do mesta, nech sme už spadli kdekoľvek,“ ozval sa Kyrios, jeho démon, príliš chytrým hlasom. Znova sa hral na dôležitého. Tak ako vždy. „Óóó, naozaj? To by mi bez teba nedošlo...“
„Nepotrebujem uľaviť od bolesti,“ zahundral snažiac sa posadiť. Prečo to šlo tak ťažko?! „Som celkom v poriadku. Len čo sa postavím pôjdem preč. Nemám tu čo robiť.“
Stačilo by povedať ďakujem za ochotu, že ste ma zachránili, ale to by nebol Aben. Zväčša ho ženy donútia k zlosti, amoku a kriku, nemal náladu na ďalšiu takú scénu. Už beztak ho rozčuľovala.
„A hento nechcem... Ty si daj, keď ti to tak chutí.“ Pravou rukou sa zľahka objal okolo obviazaného hrudníka a horko-ťažko sa predsa len posadil. Aj tak bolo nad jeho sily aby sa pohol, ale to si nebol ochotný priznať. Aj Kyrios sa zdal nepokojný tým kde sa nachádzal. Ich nedôverčivosť bola oprávnená a oni sa teraz ocitli na Altre, no u protivníka, ktorý ich chcel vyhubiť. Prečo by sa mal správať slušne, alebo dôverčivo? Ona aj tak na neho hľadela akoby bol votrelcom. On!!! Votrelcom vo vlastnom svete. Dvíhalo mu to iba žlč! Nikdy nebol presvedčený o tom, že bol dobrý dôvod vrátiť sa. Torikovi to nie raz povedal. Ako sa mali vrátiť na miesto, kde im šlo iba o to, aby ich vyhubili, všetkých do jediného a potom ich ešte aj prenasledovali na iné plány s úmyslom dokonať čo začali?! Bola to hlúposť! Mali ostať na Gyre, podmaniť si tamojší svet a prispôsobiť si ho sebe. To že sa našli dve ženy Arathi, ktoré ešte prežili, bolo jasným znakom, že existovala nádej! Porodili by dcéry a oni by počkali kým by vyrástli. Znova by sa rodili čistí a oni by sa mohli časom rozmnožovať. Žiť tak dlho a starnúť pomalšie bolo bez ich žien na nič. Bolo to len prežívanie. Áno, bolo to tak lepšie. Ale on bol Arathi. Bol vojak, ktorý bojoval po bokoch svojich druhov. Videl ich hynúť, tých polovičných videl narodiť sa. Musel ísť. Aj keď jeho démon kričal niečo iné.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thenayre Ross

avatar

Female
Počet príspevkov : 61
Rasa : človek
Vek postavy : 27
Povolanie : Hackerka

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 10 2012, 17:06



Kirana

Snažila sa ignorovať jeho urážky no i tak do nej vniesli aspoň štipku kľudu. Žiaden tichý zabijak, ktorý by predstieral, že spí a zabil by ju hneď čoby sa k nemu priblížila. Taktiež žiadna snaha o útok aj keď, úprimne, mohol do nej maximálne hodiť podušku. Uistila sa aby žiadna poriadna zbraň nebola v dosahu. Stále cítila nedôveru, no bola si už istejšia, že by sa dokázala ubrániť. Bol predsa ranený a ledva sa posadil.
Snažila sa v mysli presvedčiť, že je to len ďalší neprispôsobivý pacient, ktorý robí drahoty a hrá sa na hrdinu. Nič čo by nezvládla. No i tak v nej niekde hlboko sídlil strach.
"Máš vážne popáleniny, podliatiny, zlomené rebrá a prinajlepšom len ľahší otras mozgu. Nadýchal si sa dymu, stratil neviem koľko krvi. Do rán sa hocikedy dostane infekcia, ktorá ťa pomaly zabije," vyšlo z nej prudšie než by chcela.
"Ledva si sa posadil, nieto ešte prešiel niekam peši. Najbližšia dedina je hodinu cesty," urobila krok k posteli s väčšou istotou ako vstupovala do miestnosti. Neprispôsobivý pacient! Niečo také predsa trpieť nebude. Prebrala zaňho zodpovednosť vo chvíli keď ho dotiahla k sebe domov. Už len jej vlastné svedomie nedovolí ho nechať umrieť.
Tak nejak sa v tejto chvíli rozhodla pochovať všetky myšlienky na to ako by sa ho zbavila. Keď ho vylieči, odíde sám. Nemá síce istotu, že ju nezabije len čo bude viac pri sile ale to momentálne riešiť nebude.
Hrnček mu strčila skoro rovno pod nos.
"Buď umrieš na zranenia alebo na guľku v hlave. Dedinčanov určite priláka dym, som prekvapená, že tu ešte nie sú. A môžem ťa uistiť, že by to spravili bez mihnutia oka. Aj tak ťa už považujú za mŕtveho," snažila sa aby sa jej ruky netriasli rovnako ako hlas. Spokojne skonštatovala, že sa to celkom darilo. Najradšej by však od neho bola už čo najďalej.
"Takže to vypiješ, ja ti natriem popáleniny a znova si ľahneš," vyslovila to tónom, ktorý nestrpel protesty. No napriek tomu už v hlave uvažovala akoby to doňho dostala keby odmietal.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Pomocník

avatar

Male
Počet príspevkov : 1724
Rasa : nič
Vek postavy : -
Povolanie : zaúča nováčikov

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 10 2012, 17:58

Aben



No hľa! Typická ženská! Ani ho nepoznala a chcela mu rozkazovať čo mal a nemal robiť. Keby mu tak netrešťalo v hlave a nezradilo by ho telo, veľmi rýchlo by jej ukázal čo je v ňom. Chcelo sa mu vrčať, len to ho vyčerpávalo. Tesáky dobre ukryté v ústach sa na ňu vycerili v nie moc príjemnom úsmeve. Chcel ju zastrašiť? Možno len tak trošíčku ak by mal priznať pravdu.
„Pozri sa, tým že mi vyrozprávaš čo všetko so mnou nie je v poriadku mi nepomôže. Ani hrozba guľky do hlavy. Myslíš si, že by som sa nedokázal ubrániť?“ Pošúchal si hrudník a zamračil sa na ňu. „ Vy ste vždy boli tí dokonalí a my len psy čo sa utrhli z reťaze. Nikdy neskončí toto podceňovanie...“
Jeho slová sa viac zvrtli k vlastným myšlienkam. Keby sa mu podarilo premeniť, možno by to Kyrios zvládol. Problém bol však v tom, že keď bol zranený on, bol aj Kyrios a hoc mal štyri laby, jedna by mu výrazne chýbala pri pohybe. O to horšie by sa mu šlo s tými rebrami. Popáleniny sa už nejako vstrebú.
„A nijako na mňa nezapôsobíš ani keď priznáš, že si ma videla nahého.“ Drzý úsmev sa mu mihol na perách. „Páčil som sa ti aspoň?“ Niekedy mal chvíle, kedy rád ženy privádzal do rozpakov. Bolo to ľahšie ako viesť s nimi hádky, lebo ako sa už naučil, bolo ľahšie viesť vojnu ako sa hádať so ženou. A on teraz, s priznaním len pred sebou samým, bol slabý. Výrazne slabší. Vedel však, že keby sa moc snažil, keby si to situácia vyžadovala a jeho telo by ovládol adrenalín, celkom iste by sa dokázal dostať od nej preč. Ale sotva sa dalo za adrenalín považovať nechuť byť v prítomnosti ženy. A ešte k tomu jednej z tých druhých! Žena Lovcov! Keby bola Arathi.... Rýchlo zatrhol myšlienky takého druhu. Boli by len na škodu a on potreboval svoju myseľ, reálne uvažujúcu a nie podnietenú nejakými trápnymi víziami. Jedna Arathi žena už bola družkou samotného Orina! Druhá zmizla a pokiaľ dobre vedel, pravdepodobne bola v rukách Zarkyta. Tá žena už bola dávno stratená. S najvyššou pravdepodobnosťou.
„Nič piť nebudem. Nedovolím, aby si ma niečím oblbla, žena Lovcov!“ vybafol na ňu agresívnym hlasom a pohľad, ktorý na ňu uprel bol spaľujúci, nepríjemný a keby dokázal vraždiť, tak celkom iste by prišla o tú ruku, ktorú by k nemu natiahla. „Jediné čo potrebujem je krv. Najlepšiu ľudskú, ale to sa ty asi na taký dobročinný skutok nepodujmeš, čo?“
Agresívnosť prešla do výsmechu a znova irónie. Aká bola pravdepodobnosť, že Lovcova žena by nakŕmila Arathi – toho, ktorý bol verejným nepriateľom číslo jeden? V minulosti sa kŕmili z vlastných žien, ale to skôr patrilo k intímnym častiam ich životov o ktorých sa priveľmi nerozprávalo. Aj oni mali svoje zvyky, svoju kultúru, ktorá patrila do ich životov a nedala sa im vziať. Najsilnejším liekom pre nich bola vždy krv, to sa vedelo. Ostatné už nie tak moc....

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thenayre Ross

avatar

Female
Počet príspevkov : 61
Rasa : človek
Vek postavy : 27
Povolanie : Hackerka

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 10 2012, 18:55



Kirana

Ten úsmev spôsobil záchvev strachu jej tela. No napla svaly a utíšila ho. Arogantnosť toho chlapa v nej vyvolávala hnev. Poriadny, správny, ženský hnev. Už jej pomaly aj začínalo byť jedno čo je zač. Našťastie len pomaly.
Po jeho otázke si ho premerala pohľadom.
"Áno, myslím," odpovedala pokojne až ju to samú prekvapilo. Pery zomkla pevne k sebe keď sa spustila ďalšia spŕška arogantných urážok.
V tejto chvíli premýšľala čím ho čo najrýchlejšie poslať do bezvedomia. Možno by stačil len jeden úder do spánku a poslalo by ho to do ríše snov. No aj napriek hnevu, ktorý sa v nej hromadil stále v kútiku mysle pretrvávalo profesionálne uvažovanie. Pán boh vie ako sa udrel pri páde. Mohla by mu spôsobiť ešte niečo horšie.
To sa však zdalo ako príjemná možnosť po ďalších jeho slovách. Liečila mnohých a nemôže povedať, žeby jej nahota robila v tomto smere problémy, no i tak jeho poznámky jej na lícia privodili jemný rumenec.
"Od Arathi som očakávala niečo viac," precedí pomedzi zuby ako automatickú reakciu na jeho blbé reči. Správa sa ako opití chlapi z dediny.
Najviac ju však naštvalo jeho pomenovanie pre ňu. Žena Lovcov. Zasiahlo ju to veľmi hlboko, už len zo samotného princípu. Nikdy sa nezapájala do tých mocenských machinácií, ktoré spôsobili tie odporné jatky. Tí ľudia sa jej hnusili a o to viac cítila krivdu, keď ju zaradil medzi nich. Nezachránila mu predsa život aby sa nechala takto nechutne urážať! No udržala sa a len zhlboka dýchala. No cítila ako sa jej telo znova roztriaslo. Tentoraz to však bol hnev.
"Fajn," vydralo sa z nej a i keď sa snažila o pokojný hlas, tentoraz to už nezvládla. Pohár mu už viac neponúkala len ho s riadnou dávkou hnevu vrazila na stolček pri posteli, až sa z neho trocha horúceho čaju vyliala a obliala jej ruku. Zatla zuby a pokožka na ruke sčervenela.
Otočila sa na päte a vypochodovala z izby, mieriac rovno do kuchyne. V dreze si umyla ruky a schladila tú jemnú obareninu. Z poličky zobrala ďalší pohár a zo šuflíka vytiahla ostrý úzky kuchynský nôž a dlhý pás gumy.
Vrátila sa do izby a rovnakým spôsobom ako na stolček "položila" pohár s čajom tam putoval pohár prázdny. Vyhrnula si rukáv a nad lakťom si ruku drsne stiahla kusom gumy. Päsť pár krát zovrela a roztvroila a napokom ju nechala zovretú. Zobrala nôž a pri lakti si spravila úzky, čistý, stredne hlboký šikmý rez. Zatínala zuby. Ranu nastavila nad hrnček povolila pás gumy a pomaly roztvorila päsť. Krv sa okamžite začala rinúť a stekala do hrnčeka. Pás si z ruky sňala úplne a počkala kým nie je aspoň polka hrnčeka plná. Už teraz cítila miernu slabosť. Zobrala nožík a zápästie neporanenej ruky pritlačila na ranu.
"To ti bude stačiť," ani sa už len nesnažila o milý tón.
"Dobrú chuť," odsekla a s tými slovami vypochodovala z izby a nohou zavrela dvere, ktoré poriadne rachli.
Vrátila sa do kuchyne, krvavý nožík hodila okamžite do drezu z niektorej poličky schmatla gázu, ktorú si silno pritlačila na ranu. Obviazala to gumovým pásom, slabšie ako predtým no dostatočne aby to zastavilo krvácanie. No i tak za sebou zanechala krvavé kvapky.
Hlasno zanadávala a zdravou rukou zobrala handru, ktorú navlhčila a začala tú krv drhnúť. Aj tak tam zostanú fľaky. Handra putovala za nožíkom a ona si odliala trocha čaju. Sadla si za stôl a odpíjala ho, v snahe sa ukľudniť. Až doteraz si nevedela ani predstaviť ako by ju mohol dokázať naštvať nejaký chlap. Popod nos si mrmlala nadávky a sledovala tmavnúcu oblohu cez oblok. V diaľke stále videla stúpajúci dym z trosiek. Nervózne začala klopkať prstami po hrnčeku.
Čaj dopila, ranu si obviazala normálne a spokojne sledovala, že až tak nekrváca. Snažila sa o čistý rez, možno nebude ani jazva. Ten chlap ju už k niečomu takému dohnať nemôže. Stiahla si cez obväz rukáv a spokojne skonštatovala, že nič nie je vidieť. Fajn. Len je zvedavá, či toto divadielko bolo aj na niečo platné.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Pomocník

avatar

Male
Počet príspevkov : 1724
Rasa : nič
Vek postavy : -
Povolanie : zaúča nováčikov

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 10 2012, 20:53

Aben



Cítil pocit zadosťučinenia, keď ju videl zlostiť. Vtedy si uvedomil desivú skutočnosť aká by bola krásna a dokonalá keby bola jednou z nich. Keby sa vietor vlnil okolo jej tmavých vlasov a ona v očiach blčala tak ako to ich ženy vedeli. Zaťal silno zuby a na sánke mu vyskočili svaly. Mlčky prehrýzol aj urážku, ktorú mu uštedrila slovami, že si myslí, že by to nebol zvládol. Obyčajná žena! Vtedy by jej bol povedal tak veľa hnusného.. Ale ani nemusel vzhľadom nato, že o malý okamih videl tú krásnu reakciu.
Dych mu však vzala slovami, že čakala viac. Čo čakala? Šišku s čokoládovou polevou, alebo čo?! Prudko zaťal sánky v snahe nevysloviť tie káravé slová čo sa mu drali na jazyk. Horšie však bolo, že isté veci sa robili ďaleko ťažšie než sa mysleli.
„Aspoň potom viem, že sa nemusím báť, že by si podľahla môjmu šarmu, ak by som bol náhodou moc prítulný.“ Precedil skrz stisnuté zuby rovnako drzo ako predtým ona jemu.
Spokojne prižmúril oči počujúc ako tresla pohárom čo sa mu silou mocou snažila vnútiť a díval sa za ňou ako odišla a on osamel. Bol najvyšší čas vyskúšať čo jeho telo zvládne a či vôbec niečo. Či predsa len tá žena Lovcov nemala pravdu a bol skutočne teraz k ničomu. To zistenie by ho naozaj veľmi hnevalo.. Posunul sa trochu viac ku kraju a zvesil opatrne nohy k zemi. S úľavou sa mu podarilo zistiť, že aspoň nohy mal celkom v poriadku. To, že mali niekoľko škrabancov po sebe neznačilo vôbec nič. Keby vládal, mohol by sa pokojne postaviť a nebolelo by ho to. Problémom bola slabosť. Celková, v tele a to ako sa mu točila hlava.. S tým by sa veru nedalo chodiť. Sťažka preto ostal sedieť na mieste, pohľad mal tupo upretý pred seba a takmer sa pustil do uvažovania nad nesmrteľnosťou chrústa, keď sa zjavila pred ním znova tá šialená ženská.
Šokovane na ňu vypleštil oči.
„Ty si sa načisto zbláznila, ženská?!“ Zahučal na ňu s vytreštenými očami ako videl čo robila. Tackavo sa postavil akoby on bol diabol a ona šla na neho šplechnúť svätenú vodu. V mysli sa mu naraz odohrával boj ako už dlho nie.
„To je v poriadku, len ju nechaj, nech nám uľaví,“ lákal ho Kyrios, no Aben chytal paniku. „Nie, Kyrios! Ona... Ona tak krásne vonia!“ Aben prižmúril oči, nemohol sa na ňu dívať, nemohol vidieť ako krv v pramienku stekala do pohára. Stačil mu ten zurkot, zvuk a tá úchvatná vôňa! Musel priznať, že voňala ľúbezne. Ibaže to všetko.. Mal pocit, že sa na ňu vrhne ak to bude robiť ešte dlho! Na jeho šťastie pohár položila a odišla preč.
Aben ostal šokovane hľadieť na tú tmavú tekutinu. Oči sa mu zmenili na dve čierne buľvy, tesáky sa ešte viac predĺžili a ruky sa mu celkom roztriasli. Pohár vzal do rúk, bolo prekvapivé, že sa celý neoblial a predsa na druhej strane mu bolo záhadou, že odolal. Dával si načas. Aspoň sa snažil nájsť stratenú sebakontrolu. Pre ten okamih bol celkom rád jej neprítomnosti. Už by ťažko hral toho neochvejného a hlavne nedostupného muža ako doteraz. Ruka s pohárom sa pohla k perám. Najskôr sa iba zhlboka nadýchol tej sladkastej, lákavej vôni, potom len zľahka namočil špičku jazyka a vychutnával. S pôžitkom labužníka privrel oči. Nikdy by nebol povedal, že žena Lovcov bude niekedy chutiť tak dobre. Bola neskazená, skoro by povedal, že čistá, lebo jej krv nemala ani najmenšie známky po nenávisti, ktorá u Lovcov bola priam výraznou. Schuti si odpil. Jeho vnútro zalialo hrejivé blaho a teplo. Akoby si do prázdneho žalúdku nalial pálčivý alkohol, len toto bolo omnoho lepšie. Pohár dopil prirýchlo, aby si ho dokázal naplno užiť. Stačilo to však natoľko, aby sa mohol postaviť a neobávať sa pritom, že by ho roztrasené kolená zradili.
Len ťažko sa vracal do normálneho stavu. Prudko dýchal a nemo hľadel na zatvorené dvere kde zmizla žena. Ani si nechcel predstavovať čo by to bolo s nimi dvomi urobilo, keby im dala napiť priamo zo seba. Keby sa bol k nej priblížil, zaboril tesáky do jej mäkkej pokožky a sal. Načisto by bol stratil kontrolu na Kyriosom. Tým si bol istý. Nakoniec by sa musel báť, aby sa tam nepremenil a Kyrios jej nerozpáral hrdlo v túžbe dostať viac.
Ťažko si vzdychol a zadíval sa na seba. Vyzeral otrasne. Dlhšie vlasy sa mu lepili okolo tváre a boli strapaté ako vtáčie hniezdo. Vzdychol si druhýkrát a keď to zopakoval aj po tretíkrát, odvážil sa vykročil k dverám a otvoril ich.
„Ehm...“ Odkašľal si, aby upútal pozornosť na seba, len tak pre istotu, že by ho chcela prepočuť, alebo odignorovať. Krivkal k nej, opatrne, ale neplánoval si sadnúť, prešiel k oknu a zadíval sa na mraky a hlavne kúdoly dymu čo stúpali hore. Vedel, že čoskoro tam niekoho vyšlú. Možno samotný princ, ale ďaleko skôr tam pôjdu osadníci. A možno aj Lovci. Isto nepobili všetkých na Gyre. Pri tej myšlienke nepatrne zavrčal. „Musím sa ti poďakovať... Tvoja krv bola.... Bola chutná nato, že si.. No. Že si len žena.“
Áno, na Gyre sa kŕmili ľuďmi a mimozemšťanmi, ale nikdy neuvažovali nad tým koho jedli, ani nie moc ako chutil. Jednoducho to bolo jedlo a o jedle sa nemá špekulovať. Ona mu dala svoju krv dobrovoľne a ešte stále ju cítil v hrtane a ústach. Normálne sa jej podarilo vziať mu vietor spod plachiet. Bola pravda, že aby sa mal dať celkom do poriadku, musel by dostať ďaleko viac krvi a surového mäsa, ale pre tú chvíľu to stačilo.
„Nebudem ťa dlho otravovať, to sa báť nemusíš,“ rýchlo pokračoval, keď s jemným, stále však drzým úsmevom pozrel na ňu, „len čo sa spamätám, odídem. Nikto ma u teba nenájde. Žiadny psychopat od vás.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thenayre Ross

avatar

Female
Počet príspevkov : 61
Rasa : človek
Vek postavy : 27
Povolanie : Hackerka

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 10 2012, 21:24



Kirana

Stále sledovala dianie za oknom a odhodlávala sa konečne vstať. Slová toho chlapa jej stále rezonovali v hlave akoby ani nechceli zmiznúť. Naliala si druhú šálku čaju a popíjala, tentoraz už bez nadávok. Ukľudnila sa a počúvala to ticho. Takže sa nerozhodol o žiadne vykopnutie dverí, rozrazenie zamknutého okna alebo iný pokus o nebojácny útek tvrdého chlapa? Až ju to prekvapilo.
Telo jej však stuhlo, keď začula nezameniteľné, tiché škrípanie otvárajúcich sa dverí. Na odkašlanie reagovala len jemným pohybom hlavy jeho smerom aby dala najavo, že je ochotná ho aspoň trocha vnímať. Ďalej však nečujne počúvala a musela uznať, že aspoň čiastočne uhasil ten hnev, ktorý v nej burcuje už len jeho prítomnosť.
"Keby si povedal, že máš radšej pekných chlapčekov, šla by som ti nejakého zohnať do dediny," preniesla pokojným hlasom len s letmým náznakom irónie a dopila čaj. Postavila sa a podišla k drezu, na čo sa zamračila. Pustila vodu a začala drhnúť ten zľahka zakrvavený nôž a handru až kým nebola spokojná s výsledkom. Nôž práve držala v ruke keď zase naznačil jej príslušnosť. Hánky jej zbeleli ako silno zovrela rúčku noža. No nijak nereagovala. Len prudko otvorila šuflík, nožík hodila dnu a prudko ho zasunula až príbor dnu hlasno zaštrngotal.
"V tom prípade sa vráť do izby. Do pol hodiny sú tu," v hlase jej bolo cítiť napätie a jemné podfarbenie hnevu. Poskladala handru a položila ju na drez, otočiac sa konečne k nemu. Dala si jednu ruku v bok a bradou ukázala k oknu, ktoré smerovalo na lúku. Bola už skoro úplná tma a preto sa v diaľke jasne črtala skupinka pohybujúcich sa svetiel.
"Idú peši, ešte stihneme natrieť rany," vecne poznamenala akoby ju nijak netrápilo, že o chvíľu prídu dedinčania vyzvedať čo všetko videla a počula. Rukou pokynula smerom k izbe aby mu dala najavo, že pôjde prvý.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Pomocník

avatar

Male
Počet príspevkov : 1724
Rasa : nič
Vek postavy : -
Povolanie : zaúča nováčikov

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 10 2012, 21:49

Aben



Celkom sa mu páčilo ako meravo reagovala na jeho prítomnosť a ako ju čertil. Mal o to väčší, príjemnejší pocit na duši, keď sa mu darilo iba pár slovami dovádzať ju k zlosti.
„Nie, skôr som ti mal povedať, že by bolo pre mňa príjemnejšie, napiť sa priamo z tvojej tepny na krku,“ vrátil jej ten hlúpy žartík o malých chlapcoch. Nikdy neuprednostňoval ženy pred mužmi. Mäso ako mäso. Ale tak celkovo ženy vždy boli lepšie. S úškrnom sledoval ako držala ten nôž, akoby ho chcela ním rovno zapichnúť. Celkom zábavná predstava pre neho. Každopádne by si to pozrel.
„Pol hodina?“ prekvapene znova pozrel smerom k oknu kde sa naozaj rysovali zvedavci. Až nespokojne zaškrípal zubami. „Nie.“
Nesúhlasne pokýval hlavou. Ten jej plán sa mu nepozdával. Čo im plánovala povedať? Že nikoho nevidela, alebo iné otrepané frázy? A ak by chceli vojsť dnu? Ani keby sa premení, sotva by im povedala, že je to len obyčajný vlk, tá čierna hora chlpov. Hlavne, keď má zranenia na tele, ktoré by odpovedali zraneniam prežitého z pádu lietadla.
„Do pol hodiny sa zvládnem premeniť a radšej odídem. Nepotrebujem tvoju pomoc.“ Zaťal sa ako taký somár. „Nie som žiadny utečenec, ani nič podobné. Už viac nebudem utekať. Nie pred vami!“
„Trvalo to dlhé roky kým nás tí vaši prekliati Lovci lovili a ja som sa sem vrátil nie preto, že som chcel, ale boli sme o to požiadaní! Lovcov sme porazili, odmietam sa ukrývať pred ďalšími psychopatmi z vašej rasy, čo si zmysleli, že my sme tí zlí!“ Stále rozhorčene rozprával a keď sa pozrel do jej očí, priam v nich horeli ohne nenávisti voči nespravodlivosti vykonanej na jeho rase. Nie, takéto veci sa nikdy neodpúšťajú.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thenayre Ross

avatar

Female
Počet príspevkov : 61
Rasa : človek
Vek postavy : 27
Povolanie : Hackerka

OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    Ut júl 10 2012, 22:38



Kirana

"Fajn, dobudúcna budem myslieť na tvoje príjemnejšie požívanie mojej krvi, môžeš ju pre mňa za mňa aj z ucha sať," vysloví to netrpezlivo akoby jej to doberanie už liezlo na nervy. No skôr jej lezie na nervy jeho tvrdohlavosť.
Až má fakt chuť sa rozbehnúť a streliť mu poriadnu facku nech sa preberie. Nie je žiaden superhrdina, ktorý slúži spravodlivosti.
To, že nepotrebuje jej pomoc, nad tým sa len v duchu uchechtla. Ďalšie slová však znova priliali olej do ohňa. Zovrela päsť a zhlboka sa nadýchla. Mala chuť ňou tresnúť po linke, no zatiaľ sa ovládla.
"Môj dom opúšťajú ľudia buď zdravý alebo mŕtvy. Nič medzitým. Môžeš si vybrať do ktorej skupiny patríš," precedila pomedzi zuby a každé slovo prehnane zdôrazňovala.
"A to "vami" si láskavo odpusť. To by som ťa dorazila medzi tými troskami a ani sa neunúvala ťa dotrepať sem," doslova po ňom štekala.
"Vendetu si môžeš vykonávať neskôr. Teraz pôjdeš do izby a budeš čušať, lebo si v mojom dome a tu aj ostaneš dokým nerozhodnem o opaku! Neumreš len kvôli svojím siláckym rečám a sprostej chlapskej hrdosti!" pristihla sa pri tom, že po ňom už skoro vrieska. Zatla zuby a prestala. Chvíľu naňho nemo hľadela a nakoniec prešla k malej skrinke. Otvorila ju, vybrala masť a vonné sviečky. Masť mu drsne strčila do rúk.
"Zvládneš to aj sám," preniesla stále podráždene už hlasom normálnej hlasitosti a otočila sa mu chrbtom, zapaľujúc na stole vonnú sviečku podivnej vône, pre prípad, žeby dedinčania mali psov. Dala mu tak hlavne najavo, že akákoľvek debata na túto tému skončila a protesty sú bezpredmetné.
Zapredsudkovaný idiot... Bleslo jej hlavou. Na jednej strane sa jeho hnev dal chápať no zároveň bol nehorázne všeobecný. Len kvôli Lovcom odsudzovať celú rasu? Nikto z tých ľudí, ktorý sa práve blížili k jej domu predsa ten príkaz nevydali. Boli len obeťou toho všetkého, čo sa naokolo dialo. Len sprostá zvr, ktorá verila všetkému, čo sa im povedalo. Ako inak. Hlúpemu ľudu sa vládne lepšie. A i keď mnohým teraz možno krivdí, je jej to maximálne ukradnuté.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Planéta Altra    

Návrat hore Goto down
 
Planéta Altra
Návrat hore 
Strana 2 z 26Choď na stránku : Previous  1, 2, 3 ... 14 ... 26  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: RPG :: Vesmír-
Prejdi na: