Planéta Altra

*Zachytila okraj prikrývky a chcelo ho na sebe držať. Jej prsty sa podvolili až keď pocítila na perách bozk a pomaličky zovretie uvoľnila. Aj napriek tomu, že sa spolu milovali a ona sa pred ním predtým sama začala vyzliekať, necítila sa teraz o nič odvážnejšia či menej hanblivá. Napriek tomu prikrývka z jej tela dole išla a ona sa na neho placho pozrela. Začula vodu a neisto preletela pohľadom po jeho tvári, zachytiac jeho skúmajúci pohľad. Líca jej zahoreli a ona mala podvedome potrebu zakryť sa, no jediné čo urobila bolo, že držala kolená pri sebe a nepravideľne sa nadychovala. Neupokojil ju ani jeho kompliment, aj keď dotyk kvapiek vody vyvolal husiu kožu na jej tele a myšlienky presunul k jeho umývaniu. Pri jeho dotýkaní, aj keď len hubkou cítila v každom kúsku tela ktorého sa dotkol napätie. Čokoládové oči ho pozorne sledovali a líca nadobudli ešte červenší nádych, keď jej odtiahol od seba nohy. Predtým ju tam hladil, dráždil svojim dotykom, miloval sa s ňou a predsa ju ten priamy pohľad a výhľad na jej nahé telo privádzalo do rozpakov.* Myslím že nejaké miesto sa ešte nájde. *Odvetila mu potichu a pohniezdila sa, keď sa perami dotkol jej kolena. Napätie v nej ostávalo, rozpaky tiež. Napriek tomu však neskúšala viac svoje telo zahaliť, aj keď jednu jej časť to stálo veľa. Tú časť, v ktorej stále boli pevne zakorenené veci výchovy. Druhá jej časť, ktorá doteraz v nej len driemala, tá jej pripomínala, že mohla robiť čo len chcela, že na tom nebolo nič zlé.*

Kinna Ann

*Chuť do jedla ho okamžite prešla, ale aj napriek tomu si z mäsa odhryzol poriadne sústo. Drvil ho medzi zubami, prežúval tak pevne, až sa mu na čeľusti napínali svaly, akoby z chutného jedla nemal nijaké potešenie. Práve naopak, pokojne si mohol predstavovať, že trávi časti svojho úhlavného nepriateľa. Na okamih sa zdalo, že sústo vypľuje, ale nakoniec ho predsa len prehltol a obrátil rukoväť noža medzi prstami, takže čepeľ striebristo zaleskla.* Pýtaš sa ma na to či sa budem hrať na veľkú zlú gardedámu, sliediť vám za chrbtami a rozkazovať, s kým sa máte alebo nemáte stretávať?

*Pohľadom krátko preletela po stole s jedlom a natiahla ruku k jablku. Síce to nebolo mäso, no jablká mala rada a nemuseli mať ani krv, ani to mäso. Pohľad jej k princovi zaletel skôr, akoby do neho zahryzla a mierne pokrčila čelom.* Nie, to sa nepýtam. *Odvetila mu jednoducho.* Ale vidím že domýšľavé nie sú len ženy. *Uškrnula sa podpichvoačne a konečne do jablka zahryzla.* Pýtam sa aká je predstava o budúcom vývoji. Čo bude s Arathi, kam pôjdu a čo bude so ženami. Nejaké predstavy istotne sú...*Pokrčila ramenami, aj keď ju v podstate zaujímal len jediný Arathi. Ostatní nech si robili čo chceli. Prezačiatok začala ale z kraja, napokon, bolo to niečo na čo by sa spýtala neskôr aj tak.*

*Ani hra s nožom ho už dlhšie nebavila, odrazu strácal chuť aj na také prosté radosti, akou bol striebristý odraz z čepele na tenkom skle pohára, a tak príbor odložil. Namiesto toho sa chrbtom pohodlnejšie zaprel o operadlo stoličky a ruku ležérne vyložil na rám druhej. Hoci mal prsty viditeľne uvoľnené, miestami mu v nich šklblo, akoby bol naozaj spokojný len vtedy, keď v nich niečo zvieral. Oči, typické svojou prenikavosťou, spolovice prekrývali viečka a tmavé, prísne klenuté obočie sa na počernej tvári ešte viac stiahlo.* Tí Arathi, ktorí sa vrátili späť na Altru, prídu, aby si medzi vami vybrali svoje družky. Postavím vás do radu, jednu vedľa druhej - najlepšie očíslované - budete sa musieť usmievať a keď si vás niektorý z mužov vyberie poslušne pôjdete s ním na miesto, kde predtým žil, porodíte mu veľa detí, aby rasa Arathi znovu povstala a budete žiť šťastne až do smrti.* Suchý monotónny tón hlasu, ktorým hovoril jasne prezrádzal jeho sarkazmus. Očividne nič z toho, čo povedal, nemyslel vážne, ale aj tak nedokázal byť miernejší. Z nejakého dôvodu cítil ako v ňom narastá podráždenosť. Odrazu vstal, priblížil sa k miestu, kde sedela a jednoducho, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, jej vzal jablko z ruky.* Kladieš mi hlúpe otázky. Som síce princ, ale nie som váš pán. Ochraňoval som vás pred nenávisťou môjho otca, ale keď sa vrátili Aratahi a kráľ je mŕtvy, môžu sa veci vrátiť do starých koľají. Najskôr však potrebujeme zvyšku ľudí ukázať, že môžeme žiť spolu v miery. Ako si zariadite to ostatné, je na vás.* Odhryzol si z jablka poriadny kus, ktorý mu nadul líce na jednej strane a dodal jeho vzdorovitému panovačnému výrazu takmer chlapčenský vzhľad.* Idem na lov, dostal som chuť zabiť pár nevinných bytostí, pridáš sa?* dodal znovu svojím charakteristickým čiernym humorom, ktorý prejavoval len v spoločnosti tých, pri ktorých sa cítil naozaj uvoľnene.
Bez čakania na odpoveď vykročil k dverám a zvyšok jablka hodil ponad plece jej smerom bez obáv či ho chytí alebo nie.*

Ava
*To že mu kazila chuť do jedla si plne uvedomovala, no pre tú chvíľu ju nijaký jeho žalúdok nezaujímal. Záujem číslo jedna predstavoval Zeon a ohľadom neho i ostatných arathi mala mnohé otázky. Podľa princa však hlúpe otázky.* Beriem číslo deväť....*Poznamenala rovnako sarkastickým hlasom na jeho opis "budúcej" situácie Chcela len vedieť čo sa teraz bude diať, síce si beztak robila čo chcela, no všeobecný prehľad nebol zlá vec. Stále nevymyslela čo s tým ryšavcom a mala pocit, že princ jej práve nepovie niečo, čo jej nejako mohlo pomôcť. Zdvihla teda zadok zo stoličky a zdvihla ruku, zachytiac pohľahky jablko. Bez rozpakov či niečoho podobného do neho zahryzla, nevadilo jej, ani že bolo už načaté. Jablkami nebolo treba plytvať. Jej bosé nohy vydávali špecifický zvuk, pretínaní jej spokojným chrúmaním, jedno jej ale nedalo.* A čo Zeon? Necháš hot u voľne behať? *Už sa jej nechcelo chodiť okolo horúcej kaše, toto ju zaujímalo najviac a asi by ju ani lov dostatočne nezabavil, aby jej táto otázka nelozila hlavou.*


*Nedalo jej to. Aj keď sa ráno tvárila že sestru vnímala len málo a že jej to bolo jedno, pokojný spánok napokon vystriedala zvedavosť. A tak len čo sestra opustila izbu, zdvihla sa a vydala sa smerom k domu, kde ten muž mal bývať. Netušila ako vyzeral, vedela len málo a aj to málo bolo väčšinou zlé. Vlastne asi len zlé. Nevedela si vybaviť jedinú peknú vec, ktorú by o ňom niekedy počula. Potichu, bez pojašeného skákania sa priblížila k domu, zvedavo natiahla ňufák a zavetrila, schovávajúc sa vo vysokej tráve. Okolie toho jeho domu a celý pozemok vyzerali tak ako vyzerali, mala sa kam zašiť a tváriť sa, že vôbec neexistovala.*

*Odložil hubku na bok a venoval plnú pozornosť tomu, ako sa Olívie dotýkal. Cítil napätie v jej tele, ktoré pramenilo z očividného nezvyku a neskúsenosti, ale práve to na nej považoval za najpríťažlivejšie. Ako každý Aratahi, ako každý muž, aj on mal rád predstavu, že môže svoju družku naučiť ako sa prijíma rozkoš, ako sa celé telo dokáže uvoľniť na tisíc rôznych spôsobov, a to všetko len vzájomnými dotykmi.
Keď perami znovu prešiel po jej zohnutom kolene, musela cítiť jeho úsmev.* Hmmm, naozaj?* zamrmlal potichu a aj naďalej venoval sústredenú pozornosť Olíviinej pokožke. Nenáhlivo bozkával drobné priehlbinky v ohybe jej nohy, čo bozk, to jemné pohladenie pootvorenými ústami, zatiaľ čo jednou rukou sa zapieral o mäkké prikrývky a druhou pohládzal ešte mäkkšie a hebkejšie krivky Olíviinho tela.* Tak by sme to miesto mali nájsť a všetky rozpaky z neho vyhnať.* Kĺzavým posunom nahor, ktorý dokonale odrážal prirodzenosť s akou sa bežne pohyboval, zostal visieť len pár centimetrov nad jej ústami a zvyškom tela na ňu oparne naľahol.* Žeby sa skrývali tu?* Najskôr ju len zľahka, hravo pobozkal a potom bozk prehĺbil. Hral sa s jej jazykom, dotýkal sa ho, ochutnával mäkké vnútro jej úst a slabý odpor plných pier, keď sa na ne pritisol svojimi ústami. Bola hebká, vláčna, taká nevinná a krásna... a bola jeho. Usmial sa do bozku a plynulo z neho prešiel k Olíviinmu krku.* Alebo tu?* zašepkal jej pri uchu a zubami sa len veľmi mierne zahryzol do tenkej pokožky medzi ohybom krku a ramena.*

*Ešte stále ju neopúšťala potreba zakryť sa, neskúšala to však preniesť aj do skutkov, pretože rovnakoa ko sa hanbila, rovnako sa jej páčila aj možnosť dotýkania sa. Či už keď sa on dotýkal jej a ona nevedela čo robiť, alebo tá možnosť, keď bol dosť blízko aby sa mohla ona dotknúť jeho.* Naozaj...*Odšepkala mu, aj keď vnímala jeho úsmev. Podvedome sa usmiala aj ona, placho, no usmiala. Pridvihla hlavu aby videla čo robil, no zase nechala dopadnúť hlavu na prirkývky, pretože ju priveľmi rozptylovali jeho dotyky. Spokojný úsmev ostal na jej tvári svietiť od chvíle, ako pocítila na sebe časť jeho váhy a horúce telo. Rukou prešla po jeho boku a ako pocítla jeho pery, rukou prešla po jeho chrbte a privrela oči. Hniezdila sa pod ním tentoraz od spokojnosti, podvedome mu vytvárala priestor pre jeho telo. Až keď sa presunul ku krku a ona mierne pokrčila čelom pre to vzdialene otvorila oči znovu, ani nevedela či čakal nejakú odpoveď.* J-ja neviem...*Zašepkala mu odpoveď, ktorú pravdepodobne ani nečakal. Mal však v jednom pravdu, kým ju zabával, nemala čas myslieť na to, že bola nahá, že sa mala hanbiť či niečo podobné. Pocítila pichnutie na pokožke, drobný stret s jeho zúbkami, no nijaký bolestný ston z nej nevyšiel. Len mierne pridvihla telo a obtrela sa bradavkami o jeho hruď.*

*To, čo ho nakoniec zobudilo, neboli prvé lúče vychádzajúceho slnka, ale zvuk niečoho malého a dosť mrštného na to, aby okamžite spozornel. Ležal na boku, s jednou rukou podloženou pod hlavou a očami doširoka otvorenými v šere. Cupotanie miestami utíchlo, inokedy sa ozvalo znovu, keď potkan vyrazil zo svojho úkrytu a začal sa predierať pomedzi trosky Zeonovho niekdajšieho života. Vlastne sa v tom ukrývala celkom pekná symbolika, ale v tej chvíli potkan predstavoval všetkých tých ľudí, ktorí sa podieľali na drancovaní jeho majetku a nezaplatili za to tak, ako mali.
Veľmi opatrne siahol voľnou rukou k opasku, kde nosil puzdro s dýkou a jej rukoväť pevne zovrel v dlani. Zmysly mal zbystrené ako vždy, keď sa chystal zabíjať, aj keď bol tentoraz jeho obeťou tvor nie väčší ako zovretá päsť. Počkal si na moment, keď potkan opäť zašuchotal a potom s prudkým obratom a vymrštením ruky hodil dýku tým smerom. Jej čepeľ prešla potkanom tak rýchlo, že stihol vydať len krátke zapišťanie a potom priestor izby znovuzaplnilo ticho. Zvyšok času do svitania strávil touto zábavkou a keď sa slnko prvýkrát dotklo východnej oblohy, ležalo mu pri nohách zo dvadsať mŕtvych telíčok. Niektoré zabil hneď, iným predlžoval muky a hoci to bolo strašné a on sám bol zo seba zhnusený, predsa mu to v istom zmysle pomáhalo. Z náhleho popudu a neschopnosti naďalej pozorovať spúšť, ktorú spôsobil, vyzliekol si košeľu a zabalil doň všetky mŕtvolky. Krv presakovala skrz látku, dostávala sa mu na pokožku, kde si ju len viac rozmazával, ale vedel, že najskôr sa bude musieť zbaviť telíčok.
Vydúvajúcu košeľu vyniesol na zadný dvor, kde ho na okamih oslepilo raňajšie svetlo, takže si ruku predložil pred tvár a zanechal pritom krvavú šmuhu na svojom čele. Predchádzajúci deň si všimol, že stará kôlňa ostala nedotknutá - zrejme nikto neprejavil záujem o zbierku domáceho náradia, ale jemu prišlo práve vhod. Nechal krvou nasiaknutý balíček padnúť doprostred trávnatého nádvoria a vyrovnaným, akoby vopred odmeraným krokom zamieril ku kôli, ktorá o malú chvíľu na to pohltila jeho štíhlu vysokú postavu.*

*Na rozdiel od Avy, bola trpezlivejšia. Pokojne ležala vo vysokej tráve, občas hodila chvostom zo strany na stranu, no inak bola tichá, akoby tam ani nebola. Ležala v časti ku ktorej vial vietor od sídla, takže jej pach nemohol zachytiť, zatiaľ čo ona ho zaregistrovala hneď. Spolu s ním aj pach krvi, mŕtvych zvierat. Zastrihla ušami a čakala, nenápadne pridvihla trup tela a začala sa plýžiť smerom ku kôlni, v ktorej videla miznúť jeho postavu. Nemala mohutný trup ako to bývalo u mužov Arathi, no v tom útlejšom tele sa skrývalo rovnako veľa sily a hlavne veľa obratnosti. V tej chvíli pripomínala šelmu, aj keď nemala v úmysle robiť problémy. Chcela sa len rozhliadnuť, utvoriť si v rýchlosti nejaký dojem. Presunula sa ku košeli z ktorej tiahla krv i jeho pach a labou do balíčka strčila. Pohľad na zbierku mŕtvych potkanov v nej vyvolal ostražité tiché zavrčanie a havu natočila smerom ku kôlni. Neotočila to však nazad, rozbehla sa tým smerom a mäkko dopadala na laby. S ľahkosťou pružného tela vyskočila cez nižžšiu časť na strechu kôlne a po nej sa pobrala hore, potichu, hľadajúc nejakú tú škáru v streche. Cítila že strecha je na niektorých miestach nestabilná a preto sa pohybovala pomaly, mala obavu aby mu nepristála dole ako na tanieri. Našla neveľký otvor a zastala nad ním, snažiac sa nájsť jeho postavu vo vnútri.*

*Kôlňa bola plná starého náradia. Vlastne si ani nedokázal spomenúť či ho niekedy používal on sám alebo sa vždy spoľahol, že sa o sídlo a jeho okolie postará niekto z jeho služobníctva. Skrz škáry v stenách presakovalo dnu raňajšie matné svetlo, ale aj tak sa polovica miestnosti stále nachádzala v šere. Vzduch bol chladnejší než vonku, páchol zemou, plesňou a niečím neurčitým, svojským závanom starého spráchniveného dreva, možno hniloby.
Hrable, rýľ, sekery, množstvo náradia s ostrými a zhrdzavenými hranami, to všetko buď viselo na stenách alebo sa o ne opieralo v jednej veľkej kope. Medzi tým všetkým aj dve lopaty, z ktorých jedna mala zlomenú rúčku a druhá sa zdala byť v poriadku. Pomaly s ňou prešiel do úzkeho pásu svetla, aby si lepšie obzrel jej zhrdzavený, pochybný povrch a palcom zamyslene, takmer nežne prechádzal po jej ostrých hranách. Z neurčitého dôvodu odrazu celkom inštinktívne zodvihol pohľad k streche...*

*Pachy z kôlne neboli ničím, čo by sa dalo považovať za lákavú vôňu. Napriek tomu drží čumák i hlavu tak, aby lepšie videla dovnútra, aj keď trvá, než zazrie červené vlasy muža, na ktorého sa prišla pozrieť. Vidí však len jeho vlasy a vrch hlavy, cíti jeho pach. To bolo však všetko. Aspoň do chvíle, než prešiel pod lúče svetla, pochádzajúce aj z diery, do ktorej sa dívala. A zdvihol hlavu. Prudko cúvla, prudšie ako bolo potrebné a už počula len praskanie zhnitého dreva. Drevo pod nohami sa jej rúcalo k zemi a ona letela do kôlne spolu s tými kusmi. Nebola mačka aby padla vždy na štyri, takže jej štíhle a za iných okolností takmer elegantné telo skončilo medzi hŕbou dreva priamo pred ním. No ňufáka jej vletel kúdel prachu a ona aj vo svojej démonej podobe hlasno kýchla, pomaly sa zviechajúc na nohy. A potom zdvihla čiernu hlavu a uprela na neho svoje oči. Boli rovnakej farby, no rozlišného odtieňu. Jedno, pravé, bolo sýto modrej farby, pripomínalo kúsky ľadu. Druhé bolo o niečo tmavšie, pochmúrnejšie. Nebola to jediná zvláštnosť jej a Avy, napokon, oni boli zvláštne celé. Už len tým, že sa narodili dve, čo sa u Arathi nestávalo.*

/viem že som kdesi čítala že arathi rodia len jedno dieťa, kvoli tomu pôrodu, tak som si k tomu dovolila vymyslieť nejaké veci, keď mám dvojičky /

*Inštinktívne odskočil nabok skôr ako ho padajúce trámy moli zasypať a keď sa po chvíli začali usádzať prvé kúdoly prachu, všimol si za nimi obrys pohybujúcej sa postavy. Takmer okamžite ho zaplavil hnev. Sledovali ho! Na jeho vlastnom pozemku! Impulzívne odhodil lopatu do kúta a pristúpil bližšie k tej hmýriacej sa mase srsti, z ktorej na neho nečakane pozreli dve zvláštne zafarbené oči. Všimol si to len preto, že teraz bolo v kôlni oveľa viac svetla a Aratahi sa už začal sa stavať na nohy. Podľa pachu poznal, že je to žena. Čo to má dopekla znamenať?! Dlhé roky verili, že neprežila ani jedna a teraz sa mu po pozemku promenádujú rovno dve? Alebo to bola jedna a tá istá? Zreničky zelených očí sa mu nebezepčne zúžili, keď natiahol ruku a prs namseroval k tmavému kožuchu, akoby sa ženu chystal z niečoho obviniť.* Myslel som si, že mi chceš pomôcť s upratovaním a nie to tu zruinovať ešte viac.* Nepovedal tie slová nahlas, ale aj tak sa zdalo, akoby ich pretískal skrz zovreté zuby tváriac sa pritom vážne aj akosi pobavene. Nie však zhovievavo.*

*Otriasla sa, snažiac sa zbaviť prachu, ktorý sa jej dostal medzi srsť. Pohľad stále upierala smerom k nemu, mala už priamy výľad na jeho osobu. Stále ostávala sklamaná, jednoducho na neho ten popis nesedel, aj keď ako sa vždy hovorilo, vzhľad dokázal klamať. A teraz viditeľne išlo presne o tento prípad. Sledovala jeho prst a prekvapene si uvedomovala možnosť komunikovať sním bez toho, aby ukázala svoju pravú tvár. Boli na nerozoznanie a on by určite veril že je Avou, no jej sa z kožucha nechcelo. Málokedy ho opúšťala, ak mala inú možnosť.* To si si naozaj len myslel... *Pohla sa z tej kôpky a obišla ho, chvostom sa o neho obtrela skôr ako mačka než ako vlk. Zvedavo si ho premeriavala, vediac, že jej sestra by pre neho nebola schopná pracovať, aj keď by jej to ponúkalo praimu možnosť bývať v dome. Keby som sa hrala na ňu, nespoznal by to a ja by som u neho pracovať zvládla. Nevšimol by si že sa meníme... Hlavou jej vírila táto myšlienka, prezatiaľ okolo neho ale len krúžila.* ...je lepšie že to padlo teraz. Ide zima, napadne sneh a zrúžila by sa aj tak. Ušetrila som ti budúce stavy mračenia sa...v snehu by sa to tu upratovalo ťažšie... *Švihla spokojne chvostom a usadila zadok na zem.*

*Nohami akoby vrástol do zeme, keď sa štíhle vlčie telo prešmyklo tesne popri ňom - ležérne a provokatívne, takže podvedome nadvihol obočie. Ruky si založil krížom cez hruď a v prstoch potláčal dobre známy tetelivý pocit, ktorý v jeho prípade predchádzal škrteniu. Sebaovládanie, stálo na vrchole rebrčíka jeho terajších predsavzatí, a tak nebolo prekvapivé, že si za ten čas vybudoval istý spôsob uvoľnenia, keď oblúčiky nechtov zaryl hlboko do dlaní a vnímal oslobodzujúcu bolesť.* Keď to povieš takto, skoro by som uveril, že myslíš na moje dobro, ale...hmmm ...* Vydal hlboký zamyslený zvuk, ktorý niesol stopy hryzavej sarkastickosti a s hlavou naklonenou nabok sa obrátil tvárou k nej.* ...nie, stále si na mojom pozemku a momentálne si zničila jedinú prekliatu vec, ktorá na tomto mieste ešte stála, preto ma ospravedlň, ale nezdielam tvoj optimistický pohľad.* Uvoľnil zovretie rúk, prikročil bližšie k miestu, kam odhodil lopatu a znovu sa priblížil k nej. Chlad, ktorý ho obostieral nemal nič s prítmým zrútených trosiek. Sálal z neho a jeho provokatívneho pohľadu. Keď sa usmial, zuby mu zasvietili.*[i]Neviem, čo ťa sem ťahá, ale možno by to malo prestať. Nie som veľmi príjemný spoločník a už vôbec nie veľkorysý hostiteľ.* Prehodil si lopatu do druhej ruky a bez ďalšieho slova zamieril k východu z kôlne. Nohy ho ako samé od seba viedli ku krvavému batôžku a ťaživý pocit v hrudi sa len zhoršoval. Nutkavý pocit v prstoch sa zmenil na náhlu slabosť a drevené porisku mu takmer vypadlo z ruky.*

*Švihla chvostom zo strany na stranu, ani po jeho slovách o ničení nevyzerala, žeby ju situácia trápila na duši. A ani netrápila. Trápila ju jej sestra, ktorá jej kvôli jeho skutkom v minulosti bola vzdialená, aj keď práve jej bola zo všetkých najbližšie.* No to vidím, že okrem toho že sa nevieš usmiať nepatríš ani k optimistom. Mal by si si dať pozor, aby sa s teba nestal podobný ududraný chlap, ako sú ľudia v meste. *Po jeho ďalších slovách jej z vlčieho tela unikol zvuk podobný smiechu. Veru, všimla si aký je spoločník.* Pravda. Je s tebou nuda a čo sa hostenia týka, tá kôpka potkanov nie je strava ktorá by lákala. *Ju sem nelákalo nič, jej sestru pomsta. A možno sčasti i ju, ale to možno bola zvedavosť. Sama nevedela, ona však nežila preto aby si myseľ zamestnávala len myšlienkami na pomstu. On jej však kradol sestru ani o tom nevedel a to bol dôvod, prečo tu stála. Stačilo pomôcť Ave a všetko by vyzeralo inak. Pohla sa preto so skúmavým pohľadom za ním, jej kroky boli ladné a svižné, bolo z nej cítiť energiu života a mladosti. Akurát on nevyzeral na to, žeby mu bolo ktohovie ako dobre.* Nevyzeráš moc...zdravo. To bude tou stravou. *Nie, nerobila si o neho starosti. Len konštatovala. Usadila svoj zadok na trávu a nasala do nozdier vzduch.* Uvedomuješ si, že kým dáš sídlo dokopy, tak to potrvá celú večnosť?

*V hlave počul len zhluky slov, ktoré mu sami o sebe nedávali zmysel, pretože sa na ne nesústredil. Dokázal zachytiť len útržky ako: ududraný, pravda, nuda, a to mu vlastne stačilo. Nesnažil sa na ženu nijako zapôsobiť, nechcel sa s ňou dávať do reči ani rozvíjať debaty a už vôbec ju nechcel vo svojej blízkosti. Chvenie v rukách premohol tým, že niekoľkokrát zovrel a uvoľnil prsty. Keď sa mu prestali triasť, opäť pevne chytil lopatu a do druhej ruky krvou nasiaknutý balíček. Bez obzretia vykročil dopredu, smerom k záhradám, ktoré už boli natoľko spustnuté, že cez popínavé šľahúne brečtana sa dala ledva rozoznať kamenná vstupná brána. Vyzeralo to, akoby celý priestor po ľavej strane sídla ovládol prales.* Mohla by si mi povedať rovno, čo tu chceš? Ostatné ťa trápiť nemusí. Zavrčal v duchu a ostrím lopaty sekol tak, aby si prerazil cestu cez spleť konárov a lístia na nízkorastúcich kríkoch.*

*Mohol by sa takto s Olíviou hrať do nekonečna. Jej telo bolo také citlivé na jeho dotyky, že sa pod ním prehýbalo do oblúčika, a to boli lákavé muky. Ona však nebola Aratahi, nemohla mať toľko energie, zatiaľ čo v ňom sa jej za ten čas nakopilo príliš veľké množstvo. Preto sa v bozkoch vrátil naspäť k Olíviiným ústam a prstom jej pridržal bradu tak, že videl priamo do jej očí.* Len pokojne, moja sladká Olívia, mala by si si odpočinúť, lebo inak nikdy neprestanem.* Natiahol sa po prikrývke a starostlivo do nej zahalil jemné krivky jej nahého tela tak, aby jej nebola zima.* Vieš, že teraz sa ma už nezbavíš?* zavrčal pomedzi zovreté zuby, ale v kútikoch úst mu driemal chlapčensky bezstarostný úsmev.*

*Najradšej by nad ním prevrátila očami. Jeho sídlo ju teda ani v najmenšom netrápilo. Na jeho mieste by to hodila na krk ľuďom z mesta, nech to dajú doporiadku. Mohol to tu mať opravené a vonku vyčistené rýchlo a jednoducho, nie sa tu mračiť na všetko vôkol. Tieto poznámky si ale nechá pre seba, len mu dopovie.* Je pekné že sa obávaš o to čo ma trápi, ale neboj sa, netrápi ma osud tvojho domu. Som sebec, trápi ma len vlastný osud a ďalší pobyt na tejto planéte meste. Ak sa nemýlim, včera si mi ponúkal prácu. *Nezáleží na tom, že si bude myslieť že vyhral a že ona bude robiť slúžku, ušetrí od toho svoju sestru a zariadi, aby získaala čo chcela. Jej napokon na takýchto veciach nezáleží, aj keby chcel šľapať po jej hrdosti či ju skúšal vyštvať. Ak vôbec naozaj ponúkol Ave prácu. Uvidí sa, čo povie.*

*Keď ju prikryl, pokojne ostala ležať a čokoládové oči upierala k jeho tvári. Z jej pohľadu by sa dalo vyčítať mnoho a zároveň nič konkrétne. Pri jeho slovách sa musela len pousmiať, v podstate nechápala, ako mohol Níat udržiavať taký odstup, keď vedel aké to je. Ona na to prišla len dnes a mala pocit, akoby sa jej nemalo už chcieť nikdy vytrčiť nohu z jaskyne.* Len aby si sa napokon neskúsil zbaviť ty mňa. *Odvetila mu veselým hlasom.* Na druhú stranu, ešte stále čakám, že ma naučíš chytať ryby. *Pery sa jej roztiahli do veselého úsmevu. Zatiaľ neprekonala fázu zabíjania zajacov a rýb jej nejako ľúto nebolo, takže pre ňu boli lepšou stravou. V hlave sa jej vynorila spomienka na ich rozhovor cestou späť, na jej otázku aký mal deň a jeho nechuť o tom hovoriť. Tá otázka sa jej tlačila na jazyk znovu, no ten jeho úsmev, v ktorom sa neskrýval úškrn jej ústa ponechal zavreté. Nechcela kaziť ten pokoj a atmosféru niečím, čo sa dnes muselo udiať.* A keď sme už pri tom, povieš mi už ako dostávajú démoni meno? *Nedá pokoja a nedá.*

*Švihol rukou dopredu a ostrými hranami lopaty si postupne presekával cestu do srdca záhrady. Po každom rozmachu nasledovalo zašušťanie padajúceho lístia a praskanie lámaných konárov. Z nejakého dôvodu ho to upokojovalo, mechanicky postupoval vpred a na malú chvíľu celkom zabudol, že má ešte stále spoločnosť. Preto ho tak prekvapilo, keď mu v hlave zreteľne zaznel ženský hlas. Ustrnul v polovici pohybu, ruka mu bezvládne klesla k boku, akoby mu zo svalov náhle vyprchala všetka energia, všetka zlosť, ktorá poháňala jeho činy. S nadvihnutým obočím sa pozrel cez plece a potom sa pomaly otočil k žene celým telom. V kútiku úst mu pohrával zvláštny tieň, niečo medzi nezreteľným pobavením a aroganciou, ktorú si ani sám neuvedomoval. Bolo očividné, že o ženiných slovách pochybuje. Prešlo pár tichých sekúnd, po ktorých bez slova natiahol ruku s lopatou smerom k nej.* Ber alebo nechaj tak. Už to nebudem opakovať.* Očakával, že teraz sa jej zbaví raz a navždy. Nebol práve trpezlivý typ.*

*Mlčky čakala, čo malo prísť. Či ju pošle dočerta alebo jej vymyslí úlohu, o ktorej bude predpokladať že ju neurobí. Omyl. Pre svoju sestru by urobila všetko, no to on nemohol tušiť. Preto keď sa k nej pomaly otočil, vzdorovito sa mu zadívala do očí a po natiahnutí ruky sa bez zaváhania premenila. Dlhé vlasy jej padli na plecia, mala na sebe len ľahké šaty, nie moc hodné pre prácu ihneď. Napriek tomu však len šikovne siahal k vlasom, poľahky ich uviazala aby jej neprekážali a s rovnakým vzdorovitým výrazom natiahla ruku k lopate. Vedela že sú so sestrou na nerozoznanie, až na povahu samozrejme, takže sa nebála, žeby si všimol nejaký rozdiel. Ešte aj ich pachy boli priveľmi podobné, než aby niekto kto ich nemal vedľa seba a neporovnával, mohol zachytiť rozdiel. S lopatou v ruke pristúpila a bez otázok pokračovala vo vykopávaní jamy. Jej ruky boli jemné, ako niekoho, kto toho veľa v živote nerobil, len predlaktia zdobili nejaké škrabance. Ako vyhrábavala jamu, nepozrela na neho. Nebolo ľahké ryť do suchej zeme, dokonca ani pre ženu jej rasy, no vždy mala dosť sily, aby tú jamu vykopala. Len čo bola hotová, nohou zosunula mŕtve potkany do jamy a zrhnula hlinu späť. Konečne zdvihla zrak k nemu a tvrdohlavo sa zadívala do jeho očí.*

*Očakával úplne opačnú reakciu no zrejme svoju spoločníčku podcenil. Namiesto toho, aby mu odvrkla niečo sarkastické, otočila sa na päte a zmizla za najbližším ohybom záhrada, sama vzala do ruky lopatu. V ľudskej podobe bolo v jej tvári niečo, čo si predtým nevšimol, ale nedokázal ten drobný odtieň odlišnosti nijako pomenovať. Namiesto toho odstúpil a zaujatý dievčininým odhodlaním pozorne sledoval, ako prvýkrát s rozmachom zabodla koniec lopaty do zeme. Nedokázal prestať uvažovať nad tým, čo ju mohlo viesť k tomu, aby sa tak znížila hoci predtým jeho nelichotivú ponuku vysmiala.
Cúvol pár krokov dozadu, kde sa chrbtom oprel o kmeň rozložitého ovocného stromu. Jednu nohu pritom pokrčil v kolene a ruky si založil krížom cez hruď. Zrejme by mal cítiť výčitky svedomia, nejaké bodnutie zmyslu pre spravodlivosť a súcit, ale nemiesto toho bol len zvedavý koľko toho dievča znesie. Svojím úsilím vyhĺbila jamu dosť hlbokú na to, aby sa v nej dal pochovať krvavý balíček a keď nakoniec urobila aj to, stále v duchu nedokázal nájsť uspokojivú odpoveď, ktorá by zdôvodnila jej prítomnosť na jeho pozemku. Stál tam, pozoroval ju navonok viditeľne uvoľnený a v ležérnom postoji no v duchu cítil nepokoj. Pobavil ho až dievčinin tvrdohlavý pohľad. Pomaly sa narovnal a podišiel k nej bližšie. Takto mal možnosť vidieť zblízka dve rôznofarebné oči, ktoré ho na okamih zmiatli.*Nemôžem ti platiť peniazmi. Ak tu chceš ostať, bude to len za jedlo a strechu nad hlavou.* Odmlčal sa a pretože netušil, čo by mal ešte dodať, pomocníkov nikdy predtým takto nenajímal, a tak ako stál, vzal dievčaťu z ruky lopatu.* Práca vo vnútri ti zaberie dosť času. Všetko tam treba upratať, zvesiť a oprať závesy, odpratať rozbité veci, zachrániť, čo sa dá.* Jeho hlas znel úsečne, diktátorsky, akoby bol odjakživa zvyknutý komandovať služobníctvo a pri tom všetkom bola v jeho očiach stále tá provokatívna iskra, akoby čakal, že si to dievča každú chvíľu rozmyslí a on bude mať od nej pokoj.*

Zaujímalo by ma, či mi za toto bude Ava ruky nohy bozkávať, alebo ma prizabije za to, čo si o nej teraz asi myslí. O nej príliš hrdej aj keď ide o pomstu. *Lietalo jej hlavou, no na vonok upierala len tvrdohlavú tvár smerom k mužovi. Nechala si vziať lopatu, vypočula si jeho slová o budúcej práci i "odmene" za činnosť. Bolo jej to jedno, jedno i druhé, nepotrebovala peniaze a v samej podstate ani stravu a strechu nad hlavou. Loviť vedela, kožuch mala, no nateraz sa to hodilo. Potrebovala ho odsledovať, vymyslieť ako dať sestre po čom túžila. Mala pocit, že po pár dňoch tu ju ten chlap bude vytáčať dostatočne na to, aby ho prihlušila i sama, bez čakania na Avu. Napokon len pokrčila ramenami, akoby jej to nestálo ani za to, aby prehovorila. Napokon si ale nebadane vzdychla a otvorila ústa, pretože jednu otázku predsa len mala.* Bude tu bývať ešte niekto? *Niežeby túžila po ďalšom Arathi, no chcela byť pripravená na možné komplikácie a nevedela posúdiť,či ten chlap mal nejakú blízku osobu či praiteľa alebo družku, čo by zavadzala. Akosi pochybovala, že by to bolo možné, ako sa tak na neho dívala a ten jeho výraz a tón.*

*Prehodil si lopatu do druhej ruky, zamyslene ju poťažkal a v duchu sa pritom zamyslel nad zvláštnou otázkou, ktorú mu dievča položilo. Netušil či očakávala prítomnosť ďalšej osoby alebo len dúfala, že s ním nebude musieť byť osamote. Nepríjemne sa usmial a v ďalšom náznaku nádeje, že sa tej malej otravy zbaví, odvetil tak pokojne a nezaujato, ako to len dokázal:
Ak sa pýtaš či ťa bude počuť niekto kričať, aby ti pomohol, keby sa ti len tak čírou náhodou niečo stalo, tak nie. Nikto iný okrem mňa tu nie je, maličká.
A potom, pretože jej už nemal viac čo povedať, prehodil si rúčku lopaty krížom cez plece a zamieril po tej istej ceste späť. Keby mu myseľ mala otravovať jedna nepríjemná záležitosť, nič by neurobil. Aj preto sa plánoval pustiť do práce čo najskôr. Ibaže začať s niečím pri takom veľkom sídle si vyžadovalo určiť si isté priority. S lopatou ešte stále prehodenou cez plecia zastal na hlavnom nádvorí pred domom odkiaľ mal celú stavbu ako na dlani. Možno to bola náhoda alebo len nepodarený vtip osudu, ale práve v tej chvíli kamenné bloky na priečelí povolili a celá predná časť sa zosypala k zemi. Keď opadli prvé kúdoly prachu, vyzeralo to, akoby sa do budovy niekto zahryzol a nechal odkrytý pohľad na rozorvané vnútornosti.
Zeon prestúpil z nohy na nohu a potom sa zohol po úlomok tehly, ktorý sa mu dokotúľal až k nohám. Možno by mal ako prvé skontrolovať základy.*

*Teraz by sa hodilo len pozrieť na nechty a začať si ich čistiť od nudy. Namiesto toho však len posmešne zdvihla pery a mykla plecami. Tá jeho poznámka o kričaní bola zbytočná. Aj keď to nepovedal priamo a dalo sa to vysvetliť rôznymi spôsobmi, od nešťastného zrútenia sa čohosi či inej nehody, bolo jej jasné že to bola narážka na neho. Nie každý sa však jeho osoby bál. Nie, podceňovať ho by bolo hlúpe, no nohy sa jej z neho netriasli.* Neplytvaj časom, nemám z teba strach. Nie si taký desivý ako si myslíš. *S tvrdohlavým výrazom sa otočila k sídlu, alebo aspoň tomu, čo kedysi sídlo bolo a pobrala sa k nemu. Strácať čas debatou s ním nepotrebovala, ani zapôsobiť na neho. Chcela ho predsa len pre začiatok špehovať. Napriek tomu zastavila, keď začula ten rachot tehál. Pery sa jej roztiahli do úškrnu ešte viac, aj keď nepovedala ani slovo. Zbúrať to tu a postaviť na novo...skôr či neskôr to tu padne celé... Napriek myšlienkam prešla dovnútra a rozhliadla sa. Napokon len pohľadala nejakú debňu a začala do nej ukladať ako tak schopné predmety, ktoré vyzerali celkom zachovalo...na rozdiel od jeho baráku.*