Saraine, 30. 4. 2007, Nový začiatok

„Nie, nezostanem tu... hovor si čo chceš, mám už toho plné
zuby!“ Saraine tresla dvermi a bolo to poslednýkrát, čo videla svoju
rodinu. „Ja sa im nebudem doprosovať... ak ma tu nechcú, pôjdem si hľadať
prácu...“ predsavzala si, zobrala malý batoh s niekoľkým vecami
a vybrala sa na cestu do neznáma. Dlho blúdila lesmi. Nevedela, kam ďalej.
Už bola úplne zúfalá. Myslela si, že to zvládne. Veď už nie je malé dievčatko.
Má 25, predsa už niečo dokáže. „Mýlila som sa...“ pomyslela si zúfalo.
„Nezvládla som to. Mám sa vrátiť domov?“ pýtala sa sama seba. „Nie, to
nemôžem...“ pokrúti hlavou sama pre seba. „Tú hanbu neznesiem... musím sa
vzchopiť....“ Sai viedla tichý rozhovor sama so sebou, keď zrazu so zľaknutím
nadskočila. Niekto nad ňou stál. Rýchlo vstala držiac pred sebou malý batoh ako
zbraň, aj keď vedela, že jej to nepomôže, ak by na ňu neznáma zaútočila. Bola
to totiž žena. „Kto ste?“ potichu sa Sai spýtala neznámej. „To nie je
dôležité...“ poznamenala a začala si Sai pozorne prezerať. Prechádzala sa
do kola a skúmavým pohľadom po nej prechádzala od hlavy po päty. Sai sa
triasla, nevedela, či od zimy alebo od strachu. Hlbokým nádychom sa pokúsila
upokojiť a nervózne hľadela na neznámu. „Mám pre teba návrh...“
prehovorila neznáma pokojným hlasom a Sai stále nevedela, čo si má
o nej myslieť. Pomyslela si, že jej asi nechce ublížiť, ale aj tak si
nebola istá, či jej môže veriť. „Aký?“ odvážila sa spýtať a veľké zvedavé
oči ešte stále so zvyškami obáv uprela na neznámu. „Nechceš prácu? Hľadám osoby
do svojho tímu a ty sa mi zdáš vhodná...“ neznáma zastala a uprela na
ňu spýtavý pohľad. „Tímu? Akého tímu?“ Sai mala pocit, že jej otázky sú úplne
banálne a detské, ale nemohla si pomôcť. „Som veliteľkou špiónov na
zemi... získavame informácie o ľuďoch... ktorí by pre nás boli vhodní...“
na chvíľu zmĺkla a potom dodala: „... kvôli výskumu...“ Sai doteraz
netušila, že sa robia nejaké výskumy na ľuďoch... vlastne dovtedy o iných
rasách... vždy si myslela, že mimiozenšťania sú jedinou rasou. A teraz
úplne zmätená hľadí na nejakú veliteľku špiónov. Nešlo jej do hlavy, ako je
možné, že si všimla práve ju, no bála sa spýtať viac. „A ak to prijmem?“
dostala zo seba roztraseným hlasom. Veliteľka sa zasmiala: „Vitaj
v tíme...“ chytila ju za ruku a viedla cestou do neznáma. Cestou, ktorá
bola pre Saraine novým začiatkom.