RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 Alexandra Ling Xiaoyu, 31.12.07, žrebec

Goto down 
AutorSpráva
Alexandra Ling Xiaoyu
Psychológ, lekárka
avatar

Female
Počet príspevkov : 1149
Rasa : človek :)
Vek postavy : 23.2. 23 rokov

OdoslaťPredmet: Alexandra Ling Xiaoyu, 31.12.07, žrebec   Po december 31 2007, 15:50



Tmavé mračná sa valili smerom, ktorým sa pomaly blížila aj čierna, vyleštená limuzína. Studená biela koža chladila Alexinu pokožku, no ona si to ani neuvedomovala.
Prázdniny. Sama na ranči...
„Slečna Ling Xiaoyu“ oslovil ju hrubý hlas šoféra.
„Áno?“ spýtala sa po chvíli mlčania, keď si uvedomila že sa jej niečo spýtal.
„O chvíľu sme tam, no vyzerá to na dážď“ povedal a pozrel do spätného zrkadla.
Pootočila hlavou von oknom a v hnedých očiach sa jej zalesklo vzrušenie.
„To je v poriadku, hádam to prežijem“ povedala s jemným úsmevom na bledých perách.

Keď pod kolesami drahého auta zaštrkotal štrk, Alex otvorila oči a posadila sa.
„Sme tu“ povedal šofér a otočil hlavu.
Upriamila zrak do diaľky, pretože pred ňou stáli len polia a až v diaľke videla obrysy samotného ranču. Šofér jej s úsmevom otvoril dvere a ona pravou nohou na ktorej mala tenisky stúpila do kaluže blata.
„Princezná povedala že tu máme byť niekde blízko, ak by ste potrebovali odvoz alebo sa rozhodli predčasne odísť“ povedal jej a pozrel zelenými očami na jej nohu v blate.
„To dúfam nebude potrebné, postarám sa o seba“ povedala nevšímajúc si blato, skočila aj druhou nohou von. Ešte nepršalo, no od hôr bolo vidno blesky. Prešla bez ďalších slov ku kufru a vytiahla si batožinu.
„Ukážte, pomôžem vám“ povedal a zdvihol jej tri tašky. „Nikdy neviete čo sa tu udeje, mesiac je dosť dlhý čas“ dodal ešte akoby na záver.
Nereagovala, nemienila sa unúvať. Chytila si do ruky ešte malú tašku na plece a vykročila po hrboľatom chodníčku k ranču. Počula ako šofér kráča pár krokov za ňou. Nemala ho rada. Bol zvláštny a niekedy sa ho naozaj bála. Tešila sa kedy konečne odíde a nechá ju tam samú.
„Tu vám ich nechám“ povedal a kývol jej hlavou na pozdrav, keď zastali na veľkej terase.
Trochu pohla hlavou, akoby na pozdrav a potom pomalým krokom prešla na druhý koniec terasy. Z toho jediného miesta mala výhľad až ku krásnemu priezračnému jazeru a jeho okoliu.



No to čo ju zaujalo bol obrys nejakého koňa. Ten lietal popri jazeru akoby už dlhé roky nebol na slobode. Hnedé oči ho priam hltali, sledovali ako skáče do vody a hádže hrivou.
„Toho radšej nechajte tak“ ozval sa hlas za ňou. Strhla sa a po tele jej prebehli zimomriavky. Aj keď nechcela, otočila svoj pohľad k mužovi, čo sa za ňou objavil.
„Prečo by som mala?“ spýtala sa chladným hlasom.
„Ublížil by vám“ povedal celkom príjemným hlasom, no ona mala pocit, že nehovorí o tom žrebcovi.
„Nemám strach“ odpovedala a premerala si muža, ktorý stál oproti nej. Bol len o kúsok vyšší než ona sama, a čierne pramene vlasov mu išli do tváre.
„Vidno vám to v očiach“ odpovedal a ukázal na dvere „som Lukas, princezná nám volala že prídete“ povedal a chytil jej tašky. Dvomi krokmi prešiel k dverám a vošiel dnu. Vzdychla si a ešte raz sa otočila k jazeru. Žrebec tam už ale nebol a tak sa trochu sklamane otočila a odišla dnu.
Bol to starý dom, nebolo v ňom ani kúsok modernej techniky. Od komplexu to bolo vzdialené akoby milióny rokov. Nijaké lesklé podlahy, nijaké dvere so snímačmi odtlačkov prstov, nijaké chladné steny. Naokolo len drevené steny, starý nábytok, obrazy koní. V kuchyni na stole rozvoniaval akýsi ovocný koláč, na stoličkách boli pochádzané veci a v krbe dohorieval slabý plameň ohňa. Kráčala za mužom ku schodom, ktoré viedli na poschodie. Drevené schody pod jej malou váhou vŕzgali, akoby naň stúpalo stádo koní, než obyčajná žena. Mlčky však zdvíhala nohy a obzerala si fotky po stenách. Pomaly prechádzala rukou po drsnom zábradlí až zastavila na predposlednom schode. Zaujala ju posledná fotka. Bola čiernobiela, v čiernom ráme ako boli aj tie ostatné. Ako zhypnotizovaná natiahla ruku a prstom prešla po skle rámčeku.
„Zabudnite na neho“ povedal Lukas, ktorý sa vrátil, aby sa pozrel kde sa zabudla. Odtrhla ruku od fotky žrebca a bez známky zahanbenia vyšla hore za ním.
„Viem sa o seba postarať aj sama“ povedala chladne. Výchova a výcvik ju naučili byť často nezdvorilá. Náhlivo vyšla hore a kráčala za jeho tieňom až k ošarpaným dverám.
„Vaša izba“ povedal a nechaj ju vojsť.
„Ďakujem“ odpovedala a zložila si veci.
„Večera je za hodinu“ dodal ešte a zavrel dvere. Osamela a zostala v tme. Prešla k vypínaču, dúfajúc, že svetlo bude fungovať. Našťastie sa rozsvietilo a ona sa porozhliadala. V miestnosti bola len posteľ, skriňa a stôl so stoličkou. Kufre posunula k posteli a prešla k oknu.
„Skvelé“ zašepkala sama pre seba, pretože videla rovno na jazero.
Na oblohe sa zablýskalo a jeden blesk udrel priamo vedľa stromu pri jazere. V záblesku zazrela to, kvôli čomu k tomu oknu išla.


_________________
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi http://gyro.slovakforum.net
 
Alexandra Ling Xiaoyu, 31.12.07, žrebec
Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: Iné :: RPG práce-
Prejdi na: