Hory a les

*Stála na slnkom zaliatej lúke a tešila sa z pekného dňa. Áno tešila sa, na perách jej svietil úsmev, aj keď si stále nespomenula, ako sa dostala na toto miesto, ani prečo nemôže hovoriť. No napriek tomu sa cítila spokojne a voľne, začínalo sa vracať jej normálne ja, vo chvíľach samoty skúšala svoju pamäť donútiť spomenúť si na posledné okamihy u nich doma. Nič sa však nemenilo, stále tam bol sek a tma, pád do machu na tejto planéte a všetko to, čo sa udialo od jej príchodu sem. Vedela, že by sa mala cítiť mizerne, jedna jej časť sa tak v chvíľach samoty naozaj cítila, no druhá jej časť sa tam cítila neviazaná prísnymi pravidlami svojej rodiny voľne a slobodne. Akoby bola iným človekom, ktorého sama musela spoznať, teraz, keď mohla byť taká aká chcela a nie musela. Veselo Elekovi zamávala a zvedavo pozorovala jeho predmet, pričom musela pochvalne pokývať hlavou. Napriek zloženiu a nedostatku materiálu, jeho výrobok sa naozaj podobal na loptu. A možno i práve zloženiu bolo dosť pravdepodobné, že sa s ňou mohlo dať niečo zábavné zahrať. Nadšene loptu chytila a pár krát ju vyhodila do vzduchu a hodila mu ju bez varovania späť. Na tých dvoch na kopci nepozrela, vedela že Zeon sa venuje nejakej činnosti a ten dudroš, určite dudral alebo sa mračil. Na jeho mieste by umrela nudou, no aspoň Elek vyzeral, že sa bavil. Napadlo ju, aspoň na pár sekúnd, žeby ich zavolali hrať niečo s nimi, no to skôr hádala, žeby nahovorili Zeona než Charisa, ak vôbec.*

(( Nooooo nie To len znamená, že Seram nie je ten, ktorého si Noby vybrala čiže narušenie plánov pozostáva len z tohto malého detailu ))

*Cítila sa mizerne. Celú noc nespala, vedela že to čo urobila nebolo správne, nie že nebolo správne, ale jednoducho to nebolo vhodné. Celý čas sa prehadzovala z jedného boka na bok, oči mala otvorené ako sova a obracal sa jej žalúdok. Asi päťkrát bola za noc vracať, našťastie si ju však nikto nevšimol, aspoň ona v to dúfala a nič nato nenasvedčovalo. Mali sa stretnúť skoro ráno pri rieke, ona tam však bola moc moc skoro. Prechádzala sa, zahalená do plášťa, vlasy jej nepokojne viali a vôbec ju nezaujímalo či v tom mala prsty ona, alebo prirodzený vietor. Kráčala smerom preč od ich dočasného tábora a potom späť a zase preč a späť. Netušila povedať ako dlho sa takto premávala hore-dolu, ale keď sa poslednýkrát obrátila na duchaplný pochod smerom k táboru, zbadala že sa neprechádzala sama. V diaľke pred sebou videla Orina, ktorého asi rovnako ako ju trápilo niečo. Cítila ako jej bolestne stiahlo žalúdok.* Asi som niečo pokazila.* Vychrlila náhlivo, keď sa ocitla blízko. V očiach mala úzkosť a znechutenie sama sebou. No neovládla sa a konala inakšie. Počas noci, kedy hnev utíchol, uvedomila si, že jednoducho sa zmenila. Nesprávala sa tak len preto, že bola nahnevaná. Ona sa zmenila. Ako málo stačilo na zmenu jej osobnosti.* Bola som na Serama zlá a asi som ho odohnala.* zúfalá pokračovala a prešla k neďalekému pňu ktorý asi kedysi v minulosti vyplavila rieka. Sadla si naň a schovala si tvár v dlaniach.* Čo je to len so mnou? Čo som to porobila?* Prehovárala sama k sebe a nevšímala si Orina. Asi ju teraz považoval za úbohú, keď sa takto zlomila, ale bolo jej to jedno. Celú noc jej bolo tak zle, že teraz sa necítila o nič lepšie. Najradšej by sa bola prefackala.*

Orin



*Odtrhol pohľad od vody, ktorá v rieke poskakovala z kameňa na kameň a uprel ho na Nobynu tvár. Bol taký zamyslený, že si jej príchod uvedomil až vtedy, keď prehovorila. Nepovedala síce nič konkrétne, ale podľa zúfalstva bolesti v jej tvári pochopil, čo sa medzi ňou a Seramom predchádzajúci večer odohralo. TVárou mu preletel rýchly tieň, ale nebol to tieň hnevu. Premáhal v sebe pocity, ktoré ho samého prekvapili no na druhej strane sa ukázali celkom jasne.
Bez slova vykročil bližšie k pňu, na ktorý sa Noby usadila a ešte stále si nešťastne zabárala tvár do dlaní. Nebol veľmi dobrý v utešovaní. Bolo to niečo, čo nerobil tak dlho, že sa teraz pritom cítil neisto a sám do istej miery zraniteľne. Také niečo nemal rád, ale... ruka mu len na chvíľu zavisla vo vzduchu nad Nobynou hlavou a potom klesla nižšie a zľahka ju pohladila po vlasoch. Kľakol si pred ňu na koleno a prstami odhrnul z jej tváre pramene vlasov.* Hej, no tak.* hlas mal tichý, trochu chrapľavý, čo prezrádzalo ako dávno v ňom už nepoužil ten upokojujúci tón. Potom druhou rukou objal Noby okolo pása a s ľahkosťou si ju posadil práve na pokrčené koleno. Teraz bola od neho vyššie, takže mal väčšiu šancu zahliadnuť jej tvár než predtým.* Seram len tak neuteká, keď raz dá slovo. Neboj sa, chrobáčik, toho psa sa len tak ľahko nezbavíme.* uškrnul sa a v snahe prinavrátiť Noby trochu bojovnosti použil oslovenie, ktorým si ju dobrel v posledných niekoľkých dňoch.* Aj keď je pravda, že by mi vôbec nevadilo keby...* s temným úsmevom sa zahľadel niekam do lesa a začal sa diabolsky pochechtávať.*

/ tak teraz som vážne zvedavá dokelu asi sa aj trochu bojím /

(( vidím že všetko ide podľa mojich skromných plánov ))

*Keby jej nebolo až tak zle, asi by sa tam bola ľútostivo rozplakala. Jediné však načo sa zmohla bolo smŕkanie. Na hlave pocítila ruku a natočila ju smerom k nemu, vyžadujúc si ešte viac pohladení. Nepozrela sa mu však do očí, tvár mala stále rovnako sklonenú a dívala sa na zem pod nohami.* Všetko som pokazila.* Povedala potichu a akonáhle pocítila Orinove objatie na jej pása, spozornela. Posadil si ju na koleno a Noby sa unavená z toho všetkého o neho oprela a objala ho okolo krku. Nechcela aby sa jej díval do tváre, ktovie čo všetko by tam zbadal. Bradu si oprela o jeho plece a zadívala sa na rieku. Jeho tiché slová ju pobavili a napokon napriek všetkému sa zasmiala.* Daj si pozor na reči, chrústik, aby som ťa za toho chrobáčika ešte viac nezmaľovala než si.* Uškrnula sa a na chvíľu sa odmlčala. Chcela ho štuchnúť do rebier aby si dával pozor na jazyk, ale neurobila tak, lebo by sa od neho odtiahla a ona sa na neho vážne nechcela pozrieť. Iba tak sedela, objímala ho okolo krku a snažila sa nemyslieť na nič. Nato, ako Seramovi ublížila.* Zmenila som sa a ani neviem ako sa to stalo.* povedala po chvíli ticha, akoby to skôr len zhodnotila a nevyžadovala si nato žiadne slová. Aj tak by to nič nezmenilo. Jednoducho to tak bolo. Ona bola iná. To všetko kvôli tebe, ty jeden nepodarok! Jednostaj ma zlostíš a ja sa potom ani neviem správať a som zlá na každého. Ach..*

Elek Shalin



*Chytiť machovú guľu nebolo pre neho nič zložité. Dokonca sa zdalo, že až keď mu ju Olivia hodila naspäť pochopil aké potešenie to v ňom môže vyvolať. Bola to len obyčajná guľa, nebola na jedenie a nebola to ani zbraň, ale aj tak jej nepraktické využitie začal pomaly oceňovať. Rýchlo sa snažil spomenúť si na všetko, čo mu Olivia naznčila o hrách, ale najviac sa mu páčila tá, v ktorej sa skúšala ohybnosť a reflexy hráčov /pozn.prek. do zrozumiteľnej reči : vybíjaná /. Potom odtrhol pohľad od machovej gule, ktorú si len tak prehadzoval medzi prstami a zachytil Olíviin zamyslený pohľad. Nebolo ťažké uhádnuť na čo myslí, a preto sa s úškrnom obrátil k Zeonovi.*
"Hej, vlk! Poď si zahrať!" zakričal na neho pričom Arathi okamžite zodvihol hlavu akoby čakal len na to. Možno to vyzeralo, že je do svojej práce zažratý, ale všetko nechal tak a rýchlo prebehol k dvojici. Z Elekovho uhla pohľadu to vyzeralo dosť podozrivo.
Len čo bol Zeon dosť blízko usmial sa a do červených vlasov sa mu oprelo slnko až to vyzeralo, že mu namiesto nich vyrastajú na hlave ohnivé plamene. Postavil sa k Olívií a mierne kývol hlavou na pozdrav.
"Super, to mám hrať proti dvom nemým?" zasmial sa Elek a zrakom celkom prirodzene zaletel ku kraju lesa, kde ich z prítmia pozoroval pár temných očí. Elek vedel, že Charis všetko počul, ale prosiť ho alebo sa ho slušne opýtať či sa k nim nechce pridať nemá nijaký zmysel. Preto sa posmešne uškrnul.
"Ale, ale, tuším sa tu niekto bojí, že by bol porazený." po tých slovách sa Elek napriahol a hodil guľu prudko Charisovým smerom. Letela vzduchom tak rýchlo, že bolo počuť ako okolo nej sviští, ale nestihla zasiahnuť Charisa do tváre tak, ako to Elek plánoval, pretože ju chytil skôr. A ani pritom nemihol brvou. Bolo to také ležérne a nonšalantné gesto, že sa Elek napriek vlatsnej vôli znovu cítil ako šteňa. Zúrivo preto zavrčal a postavil sa vedľa Olívie z druhej strany.
"My traja proti tebe."
Dlhú chvíľu sa nič nedialo. Charis si guľu len tak ledabolo prehadzoval medzi dlhými štíhlymi prstami a očividne do toho nevkladal nijakú energiu ani sústredenie. Nakoniec sa odlepil chrbtom od stromu a prešiel na pár krokov od trojice.
"Prehráte." prehovoril nakoniec s temným sebaistým úsmevom a hodil guľu Olívii.*

/ žeby aj podľa mojich skromných prianí? /

Orin



*To dôverčivé objatie ho samého prekvapilo natoľko, že cítil ako mu na chvíľu stuhli ramená. Potom však Noby objal ešte pevnejšie a prstami zašiel do jej tmavých vlasov. Nenáhlivo jej ich odhrnul zo šije až kým sa pred ním neodhalila belostná pokožka, o ktorú sa len zľahka obtrel nosom, zhlboka sa nadýchol jej vône a potom bruškom palca zamyslene prešiel po drobných jazvičkách, ktoré Noby zostali na krku od jeho zubov.* Myslíš, že by si ma dokázala dostať na lopatky?* prehovoril chrapľavým hlasom, v ktorom malo zaznieť pobavenie, ale nakoniec sa doň dostalo aj niečo ťažké a neveselé. Sklonil sa nižšie, špičkou rezáka len jemne prešiel po Nobynom krku, aby ju nezranil a potom na to miesto zľahka priložil pery.*

(( žeby? Možno? Ešte vždy si to môžem rozmyslieť ))

*Pocítila jeho objatie a prekvapivo ho nateraz neodtlačila tak ako to vždy doteraz robila. Nebol perverzný ani dotieravý, tak jedno malé nevinné objatie mu dovoliť mohla. Až tak nevinné neostalo keď cítila ako jej odhrnul vlasy z krku a pocítila husiu kožu. Slabo sa striasla pri tom dotyku. Všetky zmysly jej spozorneli a ona sa sústredila len nato čo Orin robil. Už raz ho jej krk zaujal, nie však tým príjemným spôsobom. Nemyslela si, že by sa to zopakovalo, ale bolo to zvláštne zrazu ho cítiť takto. Pri sebe, blízko jej krku.* Nemyslím si to, ja som si istá, že by som to dokázala.* Usmiala sa s perami schovanými na jeho krku a jej dych spočinul na jeho pokožke. Myšlienky jej však veľmi rýchlo vyfučali z hlavy, ako pocítila na krku najskôr jeho zuby a potom pery. Podvedome sa ho pevnejšie chytila okolo krku a pritisla sa k nemu.* Mám ti to ukázať?* Vzdychla si snažiac sa znova sústrediť. Čo mu to vlastne chcela ukázať??*

*Asi ju nikdy neprestane udivovať, ako Elek tak rýchlo odhadol, nad čím jej blúdila myseľ. Aj v tej chvíli, stačilo aby sa pozrela po tých dvoch a on presne vedel, čo jej prebehlo hlavou. A na rozdiel od nej tú jej myšlienku nevzdal v počiatkoch ako ona, ale zavolal ich smerom, najprv k Zeonovi, ktorý vyskočil na nohy ako pružinka. Pery sa jej pri tom pohľade roztiahli do širokého úsmevu a trochu nadšene poskočila a sledovala, ako išiel k nim. Na jeho pozdrav reagovala rovnako, kývla hlavou, keďže ako hneď Elek poznamenal, obaja boli nemý. Bolo jej to vtipné ako i jemu, no z jej pier neunikol smiech, len sa dal badať na jej tvári. Potom sa však zvedavo otočila aj smerom k Charisovi, na ktorého použil inú taktiku. Prekvapene sledovala ako chytil loptu šikovne do rúk, akoby to bolo nič a premýšľal. No vstal a ona potľapkala Eleka po ramena v znaku pochvaly. Slová Charisa v nej vyvolali len pokrútenie hlavou, síce nemohla reagovať na jeho výzvu, no gesto bolo zrejmé a jasné. Inštinktívne zachytila loptu do rúk bez toho aby jej padla a zazubila sa. Bolo otázne či mali na Charisa šancu keď tak videla ako tú loptu pred chvíľou zachytil, no bolo jej to jedno. Mala rada takéto hry a išlo jej v prvom rade o zábavu, až potom o víťazstvo, takže to bolo jedno. Nehodila loptu po Charisovi, ale nahrala Zeonovi, lebo jediný loptu ešte v rukách nemal a ona chcela čas nato, aby si zopla vlasy a nezavadzali jej či neliezli do vlasov. Takže ich šikovne chytila a zaviazala kúskom pevnej liany, ktorý na tento účel využívala.*

/fúúú aj ja by som si zahrala /

/ dokelu, mala som ti čo povedať inak a prečo Orin? čisto zo zvedavosti chceš mi urobiť radosť? /

Orin




*Zasmial sa a zvuk jeho smiechu stlmila Nobyna šija, o ktorú sa oprel čelom. Vycítil, že je pokojnejšia a to upokojilo aj jeho, preto si k nej dovolil viac drzosti presne tak, ako u neho už musela byť zvyknutá. Jej odhodlané tvrdenie ho pobavilo. On skôr myslel na fyzickú silu a aby jej pripomenul, že v porovnaní s ním nemá nijakú šancu jednou rukou ju pevne objal okolo pása a potom sa spolu s ňou postavil tak ľahko akoby si to od neho nevyžiadalo nijakú námahu. Opatrne ju postavil na nohy a zahľadel sa jej priamo do očí. Jeho pohľad bol nepreniknuteľný, pevná línia pier sa chvela v náznaku úsmevu.* Skús to a ja ti splním, čo budeš chcieť.

Elek, Zeon, Charis

*Zeon zachytil guľu od Olívie a v prvej chvíli si ju niekoľkokrát pretočil v rukách akoby ho zaujal materiál, z ktorého bola vyrobená. Potom vrhol rýchly pohľad na Elekovu otrhanú košeľu a bezzvučne sa zasmial. Ústa mu pritom odhalili pohľad na zaostrené špice rezákov čo dodalo jeho priateľskému výzoru nádych divokosti. Vlastne všetci traja boli na tom rovnako, ale najvýraznejšie svoju zvieraciu podstatu ukazoval Charis. S ostrými črtami tváre, prísnou krivkou pier a temným pohľadom pôsobil nezmieriteľne ako socha. Vzápätí sa však pružne uhol a zachytil letiacu loptu do rúk. Prekvapene nadvihol obočie a sledoval ako Zeon odbehol ďalej. Spočiatku síce nebol veľmi nadšený, ale táto hra predstavovala aspoň akú takú možnosť natrieť to tým dvom.
Začal utekať smerom k rehotajúcemu sa Elekovi, ktorý v behu zachytil Oliviu a zodvihol si ju na ruky.
"Utekaj dievča, inak ti to nedaruje." zasmial sa jej pri uchu hoci teraz ju niesol a utekal iba on. Vzápätí sklonil hlavu urobil prudký obrat doprava, aby sa vyhol letiacej lopte a zapískal na Zeona, ktorý sa okamžite obrátil a pribehol k nim. Keď už bol dosť blízko s ľahkosťou vyhodil Olíviu do vzduchu, ale skôr než stihla dopadnúť na zem zachytil ju Zeon. Len čo ju držal pevne v rukách žmurkol na ňu a pustil sa do behu pred Charisom. Zdalo sa, že tí traja na loptu celkom zabudli a stanovili si nové pravidlá. Či už sa to Olívii páčilo alebo nie, teraz bola ona ich korisťou.
Zeon zašiel až na okraj lúky a tam sa otočil, aby zistil ako ďaleko je Charis. Ten sa prikrádal vo vysokej tráve jeho smerom nehlučne ako panter. Usmieval sa, pretože už tušil, že tentoraz mu nikam neujdú. Elek bol ďaleko vzadu a od smiechu nemohol popadnúť dych. Zabával sa na tom ako Olívii lietali vlasy vo vzduchu a hlava jej poskakovala pár centimetrov nad trávou, keď ju Zeon zobral so sebou.
"Vzdaj sa." zavrčal Charis a pohľadom pritom šibol po Olíviinej tvári.
Zeon na ňu pozrel tak isto a so spýtavo nadvihnutým obočím sa jej akoby pýtal či ho má poslúchnuť.*

(( Ani si mi nič nemusela hovoriť, ja som vedela, že to poteší A prečo? Lebo Veď ak sa ti nepáči, tak Níatko je stále tu ))

Nevieš do čoho si sa to zaplietol.* Na perách sa jej zjavil diabolský úsmev.* Prepáč chrobáčik, bude to bolieť.* Dodala sladkým hlasom a nato jednoducho urobila jediné čo si hodín sebaobrany zapamätala. Prvý bol výkop. Dobre mierený na to správne miesto, kolenom ho nie až tak silno, aby ho chudáka úplne nepripravila o deti, kopla. Nevšímala si ďalšie reakcie, v tej chvíli musela dokonca potlačiť aj ľútosť, ktorá ju hneď opantala. Mala ho dostať na lopatky? Tak jednoducho to urobila. Nohou mu podkopla nohy a dlaňou zatlačila na bradu. (( počula som, že už názorne vieš ako )) Čo viac jej bolo treba? Jednoducho sa jej na perách zjavil víťazný úsmev a očká jej len tak hrali radosťou. No veru, bude si musieť rozmyslieť čo jej splní.*

/tento príspevok ma zabil ja som sa tak smiala /

*Len čo boli vlasy zopnuté a nezavadzali, začala sledovať hru. Vo chvíli ako sa Charis dostal k lopte, vedela, že je čas na ústup, veď to by dostala loptou veľmi rýchlo. Rozbehla sa preto neurčitým smerom rovnako ako oni dvaja, stále sa však obzerajúc, aby videla ako letela lopta a mala možnosť sa jej nejako vyhnúť. No odrazu bola tou „loptou“ ona. Ani nevedela ako, Elek ju držal na rukách a ona prekvapene sledovala ako sa pravidlá menia. No nedbala, vlastne jej to bolo poriadne smiešne, no aj to len do chvíle, než ju Elek vyhodil do vzduchu. Vtedy sa skutočne zľakla, srdce mala niekde v krku a už len čakala na ten pád. No neprišiel, skôr než sa stihla dotknúť zeme, pocítila ako ju Zeon s ľahkosťou chytil, akoby bola tou loptou naozaj ona. Kým Zeon spolu s ňou bežal, nevedela či sa smiať, alebo obávať o svoju hlavu, pretože ju mala tak nízko, že cítila vôňu trávy. No dobežali a ona iba zvedavo pozorovala Charisa, ktorý ich vyzýval k vzdaniu sa. Lenže to by bolo moc jednoduché a jej sa ešte nechcelo prijať kapituláciu. Pozrela na Zeona, zaškerila sa a pokrútila hlavou, naznačiac, že ju môže položiť, že bude utekať.*

Orin




*Až v poslednej chvíli si uvedomil ako Noby podcenil. V priamom boji by nemala šancu, ale teraz šikovne využila dve jeho najväčšie slabiny - hrdosť a sebaistotu - zneužijúc ich proti nemu. Či už bol viac Arathi alebo muž, taký úder pod pás mal na neho celkom prirodzený účinok. Skrčený sa zviezol na kolená a so zavrčaním zodvihol pohľad hore k Nobynej tvári hoci musel párkrát zažmurkať, aby ju videl jasne.* Ty potvora.* odrazu sa natiahol, chytil ju za lýtko a prudko potiahol, aby jej narušil rovnováhu. Potom už len stačilo, aby ju šikovne zachytil a strhol k sebe, aby nedopadla na zem, ale na jeho hruď. Ťažko pritom zavzdychal a privrel oči.* Vedel som, že ma nenávidíš, ale že až tak?* hruď sa mu začala nebadane chvieťa neskôr sa už neskryte otriasala smiechom, ktorý bol taký sýty a hlboký, že vyplašil párik vtákov vysoko v korunách stromov. Zodvihol ruky nad hlavu akoby ho niekto neviditeľný držal na lopatkách a nadvihol hlavu, aby sa mohol pozrieť Noby do očí.* Tak, čo si želáš?

Zeon



*Prikývol a opatrne postavil Olíviu na zem chytiac ju pevne za ruku. Potom sa pozrel na Charisa, ktorý ostražito sledoval ich bezhlasnú výmenu názorov a chystal sa na nich zaútočiť. Vtedy sa Zeon otočil smerom do lesa a pri behu potiahol Olíviu so sebou. Lístie im šuchotalo pod nohami a terén sa zvažoval čoraz viac. Preto sa Zeon znovu zohol a zobral Olíviu na ruky, aby si na nerovnom skalnatom povrchu nevyvrtla členok. Preskakoval z kameňa na kameň ľahko ako mačka a čím dlhšie bežal tým väčší náskok získavali.
Na konci strmého svahu postavil Olíviu zase na nohy, aby utekala po jeho boku, až kým ju potom nepotiahol za sebou do úkrytu tvoreného zlomov v lesnej pôde. Pritlačil sa chrbtom o skalný previs a pohľad uprel hore, kde im hlavy chránili pospletané korene stromov a krovie. Zhlboka dýchal, ale keď začul nad nimi kroky a šuchot lístia snažil sa každý nový nádych a výdych urobiť ešte pomalší. Pozrel na Olíviu a napriek tomu, že nerozprával z jeho tváre sa dalo čítať dosť jasne.
"Dopekla, Zeon!" zakrčal Charis nad ich hlavami a nohou šuchol o zem tak prudko, že vykopol do vzduchu kusy machu. Dlhú cvíľu sa nedialo nič. Charis očividne zvažoval, ktorým smerom sa má vydať a ostražito čakal či sa dvojica nejako neprezradí. Potom odbehol opačným smerom a Zeonovu telo sa konečne uvoľnilo.
Práve v tom okamihu z najvyšších vetiev stromov začali zliezať zvláštne tiene. Oči im v prítmí žiarili ako malé slnká a všetky sa upierali ich smerom. / http://fc02.deviantart.net/fs32/i/2008/265/f/f/FANTASY_CREATURE_3___TUFFY_by_MrsGraves.jpg /

/môžeš sa rozhodnúť čo s nimi, je to na tebe, pekne sa hraj /

*Zeon súhlasil s tým že to ešte nevzdajú a tak sa ocitla na nohách. Ostražito pozorovala Charisa, či po nich nevybehne hneď, no on akoby čakal čo mala v pláne keď chcela na nohy a nič nepodnikal. A to využil práve Zeon. Nechala sa potiahnuť a bežala čo jej nohy stačili za ním. Bola síce pomalšia než oni, no o to bola radšej, že Zeon ju nechal hodný kus bežať po vhodnom teréne a nedbal nato či prehrajú. Na tom zlom sa nebránila ďalšiemu neseniu, keby si ublížila, zjavne by mala na dlhý čas po takejto zábave. Preto sa len pevne držala a obzerala, či niekde neuvidí Charisa. No Zeon bol rýchly a Charisa nikde. Otočila teda hlavu dopredu a sledovala kam Zeon beží, keď sa ocitli na stromom svahu, kde ju spolu so sebou schoval. Ani sa nepohla keď ju zatlačil o previs, no smiať sa smiala, keď začula Charisa. Teraz sa odrazila i jedna veľká výhoda nemosti, mohla sa smiať i na plné hrdlo a on ich nemohol začuť. Nepohla sa, takže nič nezhodila, len sa smiala a zvedavo čakala, či ich nezacíti alebo niečo podobné. No ako sa Zeon uvoľnil, pochopila že Charis sa vydal iným smerom a preto sa zubato usmiala. Chcela vyliezť preč a rozbehnúť sa za Elekom ukázať im že stále neprehrali, keď si všimla niečo malé, niečo čoho bolo na mraky a čo na nich pozeralo. Vlastne, vypliešťalo oči. Prekvapene potriasla Zeonom a ukázala prstom na tie malé čudá, ktoré jej nič nehovorili. Nič také tu doteraz nevidela a netušila, či sa báť alebo nebáť. Keď tie malé čudá zoskočili z vetiev a hopkali ich smerom, rozhodla sa ani nečakať, len chytila Zeonovu ruku a potiahla ho preč. A malé gule za nimi. Či sa chceli hrať alebo ich spapať nevedela, no keď sa otočila a videla tie ich ihličky ktoré by vedeli narobiť škodu, nechcela nič riskovať. Veď ak by boli neškodné, Zeon by sa aspoň pobavil ako pred nimi utekala. Vlastne aj s ním. No tie potvory sa rozliezali a ona mala pocit, že takto ich skôr obklúčia než sa im dvom podarí zdrhnúť. Nato ako sympaticky jej to pripadalo v prvom okamihu, už sa jej tak nepáčili. Ťahala Zeona rýchlo preč, no ani nie o pár metrov boli naozaj obkľúčení a tie malé hopkali a vydávali iba šuchotavý zvuk, ako sa o seba občasne obtreli. Jedno z tých malých vyskočilo z kruhového útvaru, šikovne vyliezlo po jej nohe až na plece a ona sa mohla zaháňať ako chcela, mala smolu, bolo to moc rýchle a šikovné. Tvor sa dostal na jej plece a tam sa mu oči zaleskli, keď jej dlhý jazyk modrastej farby strčil zvedavo do ucha. Pery jej naznačili „no fuj“, no nech bolo ako chcelo, na nič iné tie tvory zjavne chúťky nemali. Pár z nich vyskočilo a cukalo aj k Zeonovi.*

*Bola víťazkou! A patrične sa z toho aj tešila. Ale nie dlho. Mala od neho odstúpiť, vedela to. No bolo neskoro. Pocítila na lýtku jeho ruku, prudké šklbnutie a už s výkrikom padla priamo na neho. Dopad nebol až taký tvrdý, no zato jej to jemne vyrazilo dych, takže z nej vyšiel divný ston. Pozrela na neho či je v poriadku, no tá jeho zvraštená tvár bolesťou a zároveň aj pobavením mu stále na tvári ostávala.* Ak som potvora tak to len preto, lebo to ty si ma pokazil.* Uškrnula sa na neho a ako tak na ňom ležkala si urobila pohodlie. Už minule si to všimla, že je dobrou poduškou, tak keď už si ju k sebe takto pritiahol, tak prečo by to napokon nevyužila? Položila si hlavu na ruky, ktoré mu zopäla na hrudi, ale na perách sa jej zjavil diabolský úškrn a so záujmom zdvihla hlavu.* To vieš, moja nenávisť je bezhraničná. Ešte zďaleka nevieš ako moc ťa nenávidím.* Vyškierala sa na neho a jeho prerastajúci smiech bol nákazlivý! Ani sa nenazdala a už sa s ním smiala. Boli hluční! Moc a to nesmeli. Rýchlo mu začala pritískať dlane na pery, aby stíšila jeho smiech. Niežeby sa jej nepáčilo, že sa smial, bola to moc pekná zmena oproti tomu ubručanému nepodarenému chlapovi, ale keby ich bol niekto takto našiel, tak to by veru ťažko vysvetľovali.* Pšt, potichu, nesmej sa tak hlasno!* šepkala smejúc sa a stále mu pritískala dlane na pery.* Keby nás tu takto niekto videl, tak to by sa ťažko vysvetľovalo. A potichu buď, chruňo, zobudíš celý tábor!* Ako mu mala tie vyrehotané ústa zapchať?!* Mám dve želania. Teda, na tebe je aby si si jedno vybral. Takže prvé je, že jeden deň mi budeš robiť otroka. Urobíš všetko čo si zmyslím, nech by to bolo čokoľvek.* Šepkala potichšie a v očiach mala diabolské ohníčky.* A druhé je, že sa ma nedotkneš kým ti to nedovolím. Teda.. vieš čo tým myslíš, nie?

/jedno želanie horšie ako druhé /

Orin



/išla som písať Orinovo meno a skoro som napísala otrok /

*To ako sa mu Noby snažila prikryť svojimi útlymi dlaňami ústa ho pobavilo ešte viac. Ruky si založil za hlavu ako pri odpočinku a so spýtavo nadvihnutým obočím po jej tichom "ššš" zvedavo čakal na odpoveď. Pravdupovediac, smiech ho rýchlo prešiel. No svoje slovo už nemohol vziať späť, takže mu zostávalo len uvažovať, ktoré zo želaní je menej nebezpečné. Zatváril sa nepreniknuteľne ako búrkové mračno, ktoré v sebe nesie predzvesť bleskov. Obrátil hlavu trochu do strany, aby si oslobodil ústa a potom prehovoril.* To sú zaujímavé želania. Zvlášť, keď som sa ti chystal pripomenúť tvoj sľub.* diabolsky sa uškrnul, ale bolo vidieť, že svoje slová myslí smrteľne vážne.* Ja som svoju časť dohody splnil a teraz to isté očakávam od teba. Dnes večer, Noby.* hlas mal síce tichý, zdal sa vľúdny, ale bola v ňom sila a rozhodnosť. Tmavé oči mu potemneli a keď pohľadom skĺzol na Nobyne pery objavila sa v nich túžba. Vedel veľmi dobre na čo sa svojím rozhodnutím práve upísal, ale vedel veľmi dobre, čo robí.* To znamená, že ktorýkoľvek iný deň si so mnou môžeš robiť, čo chceš. Výnimku tvoria len príkazy, aby som skočil zo skaly a nechal sa obesiť. Prípadne iný spôsob samovraždy, ktorý by sa ti pozdával, chrobáčik.* zatváril sa sladko, ale bola to len maska, pod ktorou sa skrývala jeho vášnivá nátura.*

(( Už si začínaš zvykať na rolu otroka? Pekne Ale tuším som tu teraz skolabovala ))

*Smiech ju veľmi rýchlo prešiel. Asi bola chyba začínať s tým.* Ja som na svoj sľub nikdy nezabudla.* Povedala potichu. Vlastne aj toto bol dôvod prečo od seba odohnala Serama. Na niečom sa dohodli s Orinom, ona nehodlala porušiť dohodu. Ale že to príde tak skoro? Zarazila sa. Prečo to od nej požadoval práve teraz, keď nič také nebolo teraz vhodné?* Prečo práve dnes?* To bola jediná otázka, ktorá ju zaujímala. Prečo práve dnes si vybral ten večer na splnenie jej sľubu? Bolo potrebné riešiť iné veci, tak prečo jednoducho dnes? A prečo tak zrazu? Mal si radšej vybrať ten variant, že sa jej nedotkne kým sama nepovie. Ona mu to mala dať ako svoje želanie. Urobila chybu a teraz za ňu musela niesť zodpovednosť. Spozornela pri jeho pohľade na jej pery, podvedome ich pootvorila, ale jej pohľad stále spočíval na jeho očiach. Po chvíli sa spamätala, že ešte stále neodpovedala a párkrát zažmurkala.* Presne tak. Jednoducho mi splníš všetko čo sa mi zažiada, aj keby to malo byť ponižujúce.* Dodala poslednú vetu. Po tom oznámení čo chcel robiť túto nos sa jej už tak žartovať veru nechcelo. Aj sa čudovala, že ešte dokázal žartovať. Ona veru nie. Chytala ju nervozita a uvedomila si, že by sa mala postaviť. Nerozumela jednému. Prečo si zmyslel práve dnes, keď tam boli aj Níat so Seramom. Chcel ju ponížiť? Chcel sa Seramovi pomstiť, že by sa jej dotkol v jeho prítomnosti? Tak potom prečo. Spozornela.*

Orin



/ presne to bol môj úmysel /


*Presne takú otázku čakal a bol na ňu pripravený.* Pretože som sebec, čo už dávno vieš, a trpezlivosť nepatrí medzi moje silné stránky. Nepochybujem, že mi to potom patrične vrátiš.* pri posledných slovách významne nadvihol obočie, pobozkal Noby na čelo a potom sa s ľahkosťou postavil pričom ju vytiahol so sebou.* Nezabudni, povedala si, že sa mi odovzdáš sama.* zašepkal jej ticho do ucha a hlas mal mierne chrapľavý, pripomínajúci spokojné vrčanie alebo skôr pradenie. Náhle sa odtiahol a urobil pár krokov smerom naspäť.* Ideš?* obzrel sa cez plece a počkal, kým ho Noby nebude nasledovať na miesto, kde sa mali stretnúť s ostatnými.

Níat tam už bol. Unudene sedel na tráve s chrbtom opretým o skalnatý balvan a pohľadom sledoval pomaly tečúcu rieku. V dlani premieľal drobné ploché kamienky, ktoré na brehu nazbieral už predtým a teraz ich po jednom v nepravidelných intervaloch hádzal do vody. Kĺzali sa po hladine alebo padali ku dnu s hlasným žblnknutím podľa toho, aký smer sa im rozhodol dať. Keď po prvýkrát videl Orina a za ním prichádzajúcu Noby napriahol rameno a hodil do rieky zatiaľ najväčší kameň, ktorý na brehu našiel. Voda sa so špľachotom vzoprela a ošpliechala prichádzajúcemu Orinovi tvár.
"Moja chyba." ozval sa Níat zdanlivo pokorne, ale oči mu blčali a pery kŕčovito vytvorili akúsi napodobeninu úsmevu. Potom pozrel na Noby, chvíľu si ju skúmavo premeriaval a potom posmešne kývol hlavou na pozdrav. Odvrátil sa a sledoval ako sa hladina pomaly upokojuje.
"Kde je Seram?" opýtal sa Orin a očividne sa rozhodol ignorovať príhodu s kameňom. Breh na tom mieste bol posiaty vyčnievajúcimi balvanmi, ktoré rieka musela vyplaviť počas búrky, a tak sa na jeden z nich posadil.
"Korunný princ sa ešte nedostavil. Neviem, kde trčí. Nie som jeho pestúnka." zavrčal Níat príkro a oči sa mu v žiare vychádzajúceho slnka zúžili. Potom však Orin zachytil náznak pohybu za svojím chrbtom a obzrel sa cez plece. Seram stál na vrchole lesného previsu, chvíľu ich pozoroval, ale potom s výdychom nazančujúcim kapituláciu zišiel až k nim. S Orinom sa pozdravili kývnutím hlavy, Níat všetko odignoroval presne ako to mal vo zvyku a keď Seramov zrak padol na Noby na chvíľu sa mu v tvári objavila neistota. Očividne netušil, ako sa k nej má po tom včerajšom dni správať, a tak zaujal najjednoduchší postoj a predstieral, že sa nič nestalo. Pozdravil ju, zaželal dobré ráno a potom sa posadil na najvzdialenejší balvan.
"Svätá trojica konečne pohromade." zatiahol Níat ironicky a s pochechtávaním sa znovu začal venovať svojim kameňom. Dosť jasne tým dal najavo, že najbližší rozhovor sa ho nijako netýka. Iba čo chvíľami skĺzol na Noby a zamyslene si ju premeriaval.
Orin prevzal slovo a v tom okamihu sa ukázala jeho prirodzená autorita vodcu. "Všetci vieme, prečo sme tu, takže nám zostáva iba dohodnúť sa na tom či to má všetko zmysel alebo nie. Môj návrh je taký, že sa naše dve svorky spoja* Orinov pohľad zaletel k Seramovi.* a spolu konečne zaútočime na tých, ktorí nás vyvražďujú po jednom ako psov.

*Už jej bolo lepšie, ale Orin sa postaral o to, aby sa zase cítila ako vygrcaný rezanec. No hodlala mu to patrične oplatiť. Však on ešte oľutuje, ako to dnes na ňu vychrlil. Vôbec jej nedal šancu na prípravu, psychickú. Sľúbila mu, že sa mu oddá dobrovoľne. O to väčší problém. Vraj preto, že chce, nato mu mohla akurát tak kašľať namyslencovi jednému! Mlčky vykročila za ním preklínajúc ho zato čo si to na ňu vymyslel. Ale ona bola žena, poznala svoje zbrane a rozhodla sa ich využiť! Keď prišli už všetci a ona tam medzi nimi stála ako soľný stĺp, jednoducho prešla k Níatovi a pozrela na neho.* Smiem?* Opýtala sa, ale automaticky mu sadla na kolená.* Teba som ešte neprivítala, tak ako som chcela, miláčik!* Zaševolila a objala ho okolo krku. Počúvala tú ich debatu, ale chcela ho poriadne vystískať, keď už si ho nikto nevšímal. Potom ho pustila a oprela sa mu o hruď, pričom sa zadívala na Orina a Serama. S tým čo Orin povedal jednoducho súhlasila. Nebol žiadny dôvod nato, aby niečo dodávala. On bol vodca, tak nech si rečnil. Noby sa pohodlne opierala o Níata a chytila jeho dlaň do ruky pozorne si ju prezerajúc. Jediné načo vlastne čakala bolo vyjadrenie Serama. Kým sa on nevyjadril, ona nemusela nič hovoriť. Jednoducho mali sa spojiť a to bolo najdôležitejšie pre túto ich malú stretávku. Oni s Níatom do toho nijako nezapadali. Mali čo najmenej k tomu povedať, preto sa navyše tvárila akoby ich ani nebola počúvala. V jediné v čo verila a dúfala, bol fakt, že Níatovi svojou blízkosťou nijako neubližuje. To by ju mrzelo zo všetkého najviac.*

Zeon



/Iva parádne si to vymyslela s tým jazykom som sa začala smiať. /

*Utekal s Olíviou smerom k lúke, ale keď ich malé príšerky dohnali a jedna z nich jej strčila jazyk do ucha všimol si to a zastal. V tom okamihu sa aj jemu na rameno posadil ďalší chlpáč z početnej skupiny no vyriešil to celkom inak. Chytil drobné telíčko medzi prsty a priblížil si ho k tvári. Upreli sa na neho oči veľké ako taniere a pozorovali ho s očividnou zvedavosťou a nebojácnosťou. Ticho výstražne zavrčal a nebojácnosť tvora sa vyparila akoby ani neexistovala. Aj ostatní pochopili, že majú do činenia s bytosťou, s ktorou sa nedá len tak zahrávať. Zeon sa usmial a odhalil pritom pár ostrých rezákov. Chlpáčove oči sa rozšírili ešte viac a vzápätí sa k zemi spustil jasnožltý horúci pramienok.
"Zeon, ty starý pes! Takto desiť nevinné zvieratá." Charis hlas sa ozval skôr ako sa objavilo jeho telo. Opieral sa jedným ramenom o hladkú kôru vysokého stromu a s pobavením pozoroval ako vzápätí celé "stádočko" chlpáčov mizne v kroví. Zeon sa usmial ešte viac, ale aj keď by mohol, Charisvo neodpovedal. Ten sa ho snažil prinútiť k rozhovoru už všemožnými spôsobmi, ale dosiaľ sa mu to nepodarilo. Zeon hovoril ne vtedy keď chcel a len s tým, kým chcel.
"Môžeš začať zbierať drevo na oheň. Slnko zapadá, nedostaneme sa k jaskyniam včas."
Charis zišiel nižšie a uprel na Olíviu drzý pohľad. "Budeš si môcť vybrať, Anjelik, ktorý z nás troch ťa bude večer zohrievať."

/ chúúúdatko ono sa to pocikalo /

*Bolo to značne podivné, mať v uchu malý slizký jazýček, ktorý tam robil ktovie čo. No vyzeral, že mu to chutilo, hrabať sa takto niekomu v uchu, aj keď jej sa to nepozdávalo, akosi ju to ťahalo ku kašľu. Natiahla ruku k tomu malému chlpatému čudu, ktoré ihneď spozornelo a jazyk vytiahlo. Ona si ho napriek tomu držala v rukách a pozorovala Zeona, ktorý nemal toľké „šťastie“ a osobného čističa uší si chytil do rúk skôr, než by mu ich povymetal. Pozorovala ako sa zvedavé pohľady menili na vydesené i to, ako sa to jedno malé pocikalo. V tej chvíli na chvíľu i zabudla na jazyk v uchu a prišlo jej toho čuda ľúto. No aspoň sa ich zbavili, aj keď ona to jedno spokojne poškrabkávala za ušami a ešte ho nepúšťala. Len si ho držala aj keď prišiel Charis, ktorý mal naozaj dobrú poznámku o zapadajúcom slnku. Už dávno asi mali vyraziť, no nejako sa pri tom hraní pozabudli. V tej chvíli by bola pustila zvieratko na zem a išla zbierať drevo i ona, no tá jeho poznámka ju zastavila. Vedela že Charis ju nemá rád a stále do nej rýpe, takže ju jeho slová ani neprekvapili, ani v nej nevyvolali prebytočnú červeň. Len slabú, pretože si uvedomila, že mal s tým zohrievaním pravdu. No i tak nemala možnosť reagovať slovne na jeho poznámku, čo by inak spravila, vlastne spravila by to už nespočetne veľa krát predtým, no teraz spravila jediné. Prešla až k nemu, natiahla ruky a nechala zvieratko, aby mu jazýčkom vbehlo do uška. Dlho si to síce neužilo, pretože Olívia ho rýchlo vzala a pustila ho, aby utieklo kade ľahšie skôr, než by mu ublížil, drobcovi malému. Následne pozrela na Charisa zvedavá na reakciu a vycerila na neho zúbky. Taký menší pokus o drzý úsmev.*

Orin, Níat, Seram

*Níat bez najmenšieho pohybu alebo slova sledoval ako si mu Noby sadá na kolená a jediné, na čo sa zmohol bol rýchly skúmavý pohľad smerom k Orinovi a Seramovi. Seram sa tváril ľahostajne a zdalo sa, že všetku svoju pozornosť venuje premýšľaniu. Orinov výraz bol o niečo čitateľnejší, aj keď sa ani on na nich dvoch priamo nepozrel. Níat si všimol ako mu na sánke nabehli svaly a ruka vyložená na kolene zovrela v päsť. Začal premýšľať, a čom to všetko bolo. Keď ho Noby objala okolo krku nebránil sa, aj ke´d rozzúrený Dagharta by jej najradšej vykrútil krk.
- Tá prekliata zmija ťa len využíva, aby v tom svojom prekliatom bastardovi vyvolala žiarlivosť! Videl si ju predsa prichádzať s ním! Videl si mu to v očiach! - Daghartov hlas mu sipel v hlave a nenávistne sa plazil do každej myšlienky, v ktorej sa mu snažil uniknúť. - Je k tebe taká milá, taká sladká a ty si zaslepený blázon, lebo jej to všetko veríš.-
Seram sa na svojom kameni trochu naklonil dopredu a lakťami oprel o kolená. Prehovoril až po dlhšom čase.
"Nechcem bojovať." prehovoril jednoducho a rázne. "Trvalo dlhé roky, kým sa moja svorka rozrástla a ja ju teraz nepoženiem do boja, len aby sa uspokojila tvoja túžba po pomste."
Orin zavrčal a pokrútil hlavou. Hlas si však stále ovládal. "Tu nejde o pomstu, Seram. Ako dlho sa už skrývaš a vyhýbaš nevyhnutnému? Lovci na nás útočia stále častejšie a je len otázkou času, kým teba a ostatných nenájdu. To nie je život, len obyčajné zbabelstvo." ústa sa mu opovržlivo stiahli.
Seramove oči sa zúžili hnevom a ruky zovrel v päsť akoby sa na kameni držal len silou vôle.
"Ostatní sa vzdali svojho spôsobu života a prijali moju myšlienku. Chceme dokázať, že Arathi už nie sú takí horkokrvní ako predtým. Že sa dokážu ovládať a ty teraz žiadaš, aby som sa sám postavil proti svojim slovám o zabíjaniu a od nich chcel to isté."
Orin už nevydržal sedieť na jednom mieste a prudko sa postavil. Vyzeral dvakrát taký vysoký ako obyčajne a dvakrát taký nebezpečný. "Komu to chceš dokazovať? Týmto lesom?" natiahol ruku a neurčito mávol okolo seba. "Áno, tieto kamene, stromy, dokonca aj tú prašivú vevericu zaujíma tvoj sľub čistoty. Nemihnú ani brvou, keď vás do posledného vystrieľajú."
Níatovu pozornosť upútal hnev, ale aj naliehavosť v Orinovom hlase hoci Dagharta mu neustále hučal v hlave, takže sa ledva ovládol, aby Noby zo seba nezhodil a neodkráčal preč. - Určite sa s nimi vyspala. So Seramom, kým si trčal v jaskyni a žral kvôli nej odpad a teraz s Orinom. Možno by si sa nemal tak brániť. Pretiahni ju, chce to. Pozri ako sa k tebe túli.-
"nič ma do toho nie je, ale súhlasím s Orinom." prehovoril po veľmi dlhom čase čím na seba pritiahol pozornosť oboch bratov. "Boli sme stvorení ako bojovníci, nie ako mierotvorcovia. Potláčas svoju prirodzenosť, len aby si potrestal sám seba, ale si vodcom svorky a tvoja sebeckosť ich môže zničiť."