16. 2. 2008, Raito Yagami, Hlas smrti

„ Pane! Pane!“ pred mohutnými dvojkrídlovými dverami sa najskôr ozvali náhlivé kroky a potom aj rovnako rýchle zavolanie. Raito ležal na posteli, prikrývka mu počas spánku skĺzla nižšie zakrývajúc len boky, prstami pravej ruky, ktorá sa mu zošmykla z vankúša, sa dotýkal vyleštenej podlahy. Keď mu silnejúci tón hlasu z druhej strany dverí začal prenikať do mysle omámenej spánkom len sa nespokojne pomrvil, pretočil na chrbát a snažil sa nevšímať si to otravné volanie, ktoré mu kradlo sen. Po chvíli sa však už to naliehavé, takmer žalostné zavíjanie nedalo ignorovať. Zaškrípal zubami a musel sa veľmi premáhať aby sluhu hneď neprebodol mečom len čo ho pred sebou zbadá. Už teraz si bol istý jeho strachom, ktorý sa mu odrážal v hlase. A bude sa báť ešte viac ak nemá nejaký dobrý dôvod na to aby ho zobudil tak skoro ráno keď na nebi ešte žiarili hviezdy a nič nenasvedčovalo tomu, že čochvíľa má spoza obzoru preniknúť zlatisté svetlo Kampalinskej hviezdy. Otvoril oči pošlúc do nenávratna spánok, ktorý ho ešte len pred chvíľou obostieral a doprial mu sladké zabudnutie. Posadil sa na posteli a opatrne aby nezobudil mladé dievča po svojom boku, zložil zo seba jej ruku, ktorou ho objímala okolo pása. Natiahol sa k prikrývke ležiacej v blízkosti jej teplého tela a obtočil si ju okolo bokov. Nemienil sa zdržiavať obliekaním, jednak preto, že chcel zistiť, čo sa to dopekla deje a jednak preto, lebo mal v úmysle opäť sa vrátiť do postele ak sa nestalo nič vážne. Na chodidlách bosých nôh zacítil chlad, ktorý stúpal z podlahy no ignoroval ten pocit viacmenej ako všetky ostatné, ktoré sa snažili nájsť cestu do jeho srdca.
„ Čo chceš Unguer?“ spýtal sa sluhu nepriateľsky naladeným hlasom keď vystúpil na slabo osvetlenú chodbu paláca a nehlučne za sebou zatvoril dvere na svojej izbe. Jednou rukou si držal okraj plachty aby mu nezašuchol nižšie a druhou sa ležérne oprel o blízku stenu. V kontraste s tým aký pokoj vyžaroval z jeho postoja bol výraz na Raitovej tvári...spola nahnevaný, spola netrpezlivý.
Plameň sviečky v sluhovej ruke sa zachvel ešte viac a vrhal okolo seba nestále tiene odrážajúce sa strašidelne nielen na stenách, ale aj v Raitových očiach.
„ Ja...ja pane...“ Unguer bol už strachom celý bez seba no nakoniec sa mu predsa len podarilo z úst vysloviť tie slová, kvôli ktorým riskoval svoj krk.
„ ...prišiel som vám oznámiť, že sa tu objavili dvaja muži, ktorí tvrdia, že sa s vami musia naliehavo porozprávať...že je to otázka život a smrti.“ po tom, čo sluha odovzdal odkaz bolo vidieť ako sa mu uľavilo a napätie na jeho tvári trochu povolilo.
„ Otázka života a smrti? O tú ide predsa vždy.“ poznamenal s trpkosťou Raito a bol si vedomý toho, že tak skoro sa už do svojej postele nevráti. „ Zaviedol si ich do mojej pracovne?“
„ Áno pane, tak ako ste to v takýchto prípadoch nakázali.“ sluha sa vystrel a keď sa Raito pohol vpred trochu nadvihol obočie. „ Ja...ehm ...pane nemám vám doniesť aspoň župan?
„ Ide predsa o otázku života a smrti Unguer kto by v takom prípade dokázal myslieť na to, čo ma druhý oblečené?“ odbil Raito sluhu a náhlivými krokmi sa pobral chodbou k svojej pracovni. Nerobil si ťažkú hlavu zo svojho výzoru, chcel len čo najrýchlejšie zistiť o čo ide. Mal už isté neblahé tušenie, ktoré sa mu o pár minút naozaj potvrdilo. Od okna sa na neho pozrela stará známa tvár.
„ Prepáčte, že sme vás vyrušili takto neskoro v noci no sám ste povedali, že ak zistíme nový poznatok o tom víruse máme sa vám bezodkladne ozvať.“
Raitovi vyschlo v ústach no navonok vyzeral celkom pokojne. Dokázal zo seba vytisnúť len jedinú jednoduchú vetu, od ktorej naozaj závisel život a smrť, jeho život alebo smrť. Posadil sa do svojho kresla za stolom a uprene sa zahľadel na vedca stojaceho oproti sebe.
„ A čo ste zistili pán Aladron?“
„ Že liek na ňu neexistuje. Zomierate.“ Markovi tie slová len ťažko vykĺzli z úst.
Raitovi chvíľu trvalo kým si usporiadal zmätené myšlienky.
„ Ako dlho?“
„ Môžu to byť roky, alebo ani deň. ...Je mi to ľúto.“ červená štica vedcových vlasov sa zaleskla v žiari ohňa z kozuba no Raito videl pred sebou len pustatinu. Jeho slová sa mu odrážali v hlave ako nepríjemná ozvena . Dnes už určite nezaspí. Bola to práva trochu rozumnejšia myšlienka, ktorá mu vtedy napadla.