Komplex Gyro

*Ležérne sa oprel o vysoký stĺp jednej z blízkych budov parkoviska. Tvár bola nehybná, akoby na nej nemal jediný sval. Len s veľkou nevôľou vyliezol z postele, hlavne keď tam nechal spiacu Melian. Rád sa prebúdzal držiac ju v náručí, no jej vydarený braček mu to dnes pokazil. Vlastne všetko kazil, odkedy si ho vybral za nejakého „spojenca“ alebo čo to boli. Keby len Viktor tušil, čo od neho bude chcieť a čo sa dozvie, nikdy by jeho dohodu neprijal. Mlčať o tom čo mu povie...Thomas síce prisahal že Melian to čo mu povie nijako neublíži, tak mu to sľúbil, no ono sa jej to týkalo. Nechcel vidieť čo mu povie, keď zistí, že mesiac vedel niečo také dôležité a mlčal. Okrem toho ho ubíjalo to počasie. Všade bola tam, relatívne ticho ktoré narúšali len kvapôčky tancujúce na kapotách aut a striech. Vo vzduchu visela hmla, ledva dovidel na najbližšie predmety, nieto aby videl niekoho obďaleč. No svetlo auta vchádzajúceho na parkovisko si všimol. S nevôľou vykročil do dažďa, cítiac studené kvapky stekajúce za jeho chrbát* Thomas? * ozval sa do ticha, keď sa dvere auta otvorili. *

*Cesta autom mu prišla neznesiteľne dlhá. Nate spal natiahnutý cez sedačky, hlavu si uložil na jeho nohy. Sofia sedela vpredu, hlava sa jej knísala zo strany na stranu, rovnako ako ich syn, aj ona bola v ríši snov. Len Thomas a šofér bdeli. Nemohol spať, stále mal pred očami lekára, ktorý mu oznámil že Sofia má asi týždeň života. Netušil ako jej ho spríjemniť, bolo to čoraz horšie, cez deň spravila len pár krokov, inak ležala v posteli, zjedla len pár súst aj tie vyvrátila. Telo sa zvieralo v oveľa silnejších kŕčoch než kedykoľvek predtým a nebolo nič, čím by jej pomohli.

„Ocko?“ ozval sa Nate rozospato. Vyzeral unavene a smutne. Každý deň sa pýtal kedy sa mamička uzdraví aj niekoľko krát. Bola to pre neho tá najhoršia otázka, nemal ani tušenia ako mu povedať čo sa deje.

„Áno srdiečko?“ ozval sa tichým hlasom. Nechcel Sofiu prebudiť, no tá neregistrovala nič.

„Kde je mamina?“

„Spinká vpredu.“

„Kedy tam už budeme?“

Typická veta detí. Nechcel si radšej ani predstaviť, koľko krát by sa to spýtal keby nespal skoro celú cestu.

„O pár minút sme tam. Aha tam je parkovisko...“ naznačil prstom na veľkú machuľu brány. Šofér išiel pomaličky, cestovanie v hmle na manuálnom riadení nebolo ktovie čo. No lekár neodporúčal teleport, nie ak išla Sofia a tak využívali normálny spôsob dopravy. Iróniou bolo, že sa zveril snúbencovi svojej sestry, chlapovi, kvôli ktorému mal o prst menej. * Tu sme* ozval sa Thomas, len čo auto zastavilo na mokrom parkovisku.

„Ahoj Viktor“ vykukol Nate von. Už sa poznali, za ten mesiac ich navštívil niekoľko krát, s Thomasom museli vyriešiť isté záležitosti, ktorým chlapec nerozumel*

*Viktor sa na strapatého a ešte stále rozospatého chlapca uškrnul a žmurkol.
„Čau Nate, aká bola cesta?“ spýtal sa ho, pomáhajúc mu von z auta.
„Nuda,“ odvetil s úsmevom.
„Niečo tu pre teba mám, pači, ale choď pod strechu nech nenachladneš a nech ti to nezmokne“ podal mu drobnú škatuľku. Natovi zažiarili očká, rýchlo mu poďakoval a bežal pod strechu. * Ako je Sofii? *

*Thomas musel uznať, že Melianin budúci manžel si malého získal dosť rýchlo. Dal mu teda malé plusko medzi tie mínuská, ktoré v ich manželstve videl. Samozrejme Mel nič nevravel, aj keď na začiatku jasne vyjadril svoj názor. No vyzerala s ním šťastne a on sa snažil. Vlastne teraz bol Viktorovi dlží jeho láskavosť a aj mlčanie. Určite mu to dalo veľa námahy, neprezradiť ho Melian.* spí v aute, odnesiem ju...kde máš auto?

*Slabo si vzdychol a ukázal na čierne auto len kúsok od nich. * Ako si to vlastne predstavuješ? Prídeme do komplexu a ty Mel oznámiš že tam máš umierajúcu ženu a svojho syna? * nedokázal si odpustiť vyčítavý tón. Mal jej to povedať už dávno a nie teraz...* No poďme* zamrmlal, nemal chuť na hádky. Pomohol mu zo Sofiou do auta a potom prešiel k Natovi.
„Už ideme, tešíš sa na svoju tetu?“
„Áno, vy dvaja o nej dosť rozprávate,“ prikývol súhlasne, no neusmieval sa. Viktor nikdy nevyrastal pri deťoch a nemal k nim nijaké zvláštne puto. Tešil sa na tie čo bude mať s Melian, no rovnako sa desil že bude zlý otec, alebo sa bude správať ako Odys. Teraz ako hľadel do detskej tváričky malého Nata, pripadal si úplne bozmocný.
„Deje sa niečo?“ opýtal sa, no malý pokrútil hlavou. „Určite?“ spýtal sa znovu, moc sa mu to nevidelo.
„Mamička je už dlho chorá, nechcem aby zomrela. Už sa to stalo pani Dirwinovej, mamina hovorila že ona bude pri nás stále, no ja ju nikde nevidím. Chýba mi, bola dobrá a vždy nosila koláče, nechcem aby aj mamička odišla...“ Po Natovej tvári stiekla slza.
Viktor vyplašene pozrel k Thomasovi, no ten niečo hovoril Sofii, podával jej pohár s vodou.
„Mal by si sa na to spýtať mamičky, ona ťa určite nechce opustiť ani nechať samého,“ začal hapkať. Nemal poňatia čo hovoriť. Ako sa správať k malému chlapcovi, no ten to našťastie vyriešil za neho. Bez ďalších otázok vykročil k autu a potichu sa usadil. Thomas Viktorovi venoval nechápavý pohľad, no nepadlo nijaké slovo.

O pol hodinu boli v komplexe. Thomas zobral Sofi do pripravenej izby, ktorú Viktor dal pripraviť bez vedomia Melian, tak ako sa dohodol s Thomasom. Boli tam nejaké prístroje, aj keď vedeli, že ju už nič nezachráni. Viktor pomaly vykročil k izbe, opatrne nazrel dnu a zahľadel sa na spiacu Melian. Posadil sa na posteľ, jemne ju pohladil po líci a odhrnul jej prameň neposlušných vlasov z tváre. * Mel? Zlatko? * zohol sa a pobozkal ju nežne na pery. Nechcel jej pokaziť nejaký krásny sen, no chcel to už mať za sebou*

*Uložil Sofiu do postele, poprikrýval ju a na stôl poukladal lieky, ktoré mali stišovať bolesť, aj keď realita bola úplne iná.
„Nate zlatko, ty máš izbu hneď vedľa, ale ak budeš chcieť, môžeš zostať pri mamine alebo so mnou dobre? Za chvíľu príde tvoja teta...možno na mňa nakričí, ale to si nevšímaj, nedal som jej vedieť kde som, tak sa bude asi trošku hnevať...“ snažil sa malého pripraviť na možné Melianine reakcie. Predsa len jej tajil synovca, 6 ročného chlapca. Nebol naivný aby si myslel že mu to prejde bez povšimnutia.
„Možno sa jej nebudeme páčiť...“ pokrútil hlavou Nate „čo ak nás pošle preč?“
„Ona by vás neposlala preč, neboj sa, určite si vás oboch obľúbi,“ vtisol chlapcovi bozk na čelo a posadil ho na sedačku. „Nedáš si niečo na večeru?“
Pokrútil hlavou, viditeľne na jedlo ani nepomyslel a tak ho nechal v pokoji sedieť. Zato sa pobavene hrajkal s Viktorovým darčekom, ktorý Thomasovi nič nehovoril a ani netušil čo to vlastne je. No Nate vyzeral nanajvýš spokojne.
Pokrútil nad sebou hlavou, bude sa musieť viac zaujímať o hračky a veci tomu podobné.
„Sofi ako?“ otočil sa k mladej a predsa umierajúcej žene.
„Nie moc dobre, dúfam...“ na krátku chvíľu sa odmlčala, hlasno sa rozkašľala a niekoľko dlhých sekúnd nemohla pokračovať „ ...že ti nenarobíme ďalšie problémy...“
„Mel to pochopí,“ pokrútil hlavou a podal jej pohár s vodou. Každú chvíľu tu mali byť a on bol čoraz viac nervózny.

* Davno nespala ked Viktor vstupil do izby a matrac na posteli sa pod jeho vahou prehol. Pocas poslednych noci mala velmi lahky spanok a dokazalo ju prebudit aj najmensie suchnutie. Teraz sa jej vsak nechcelo hned vstavat a tak sa rozhodla este aspon chvilu polezat si v makkej vyhriatej posteli aj ked bez Viktora vedla nej sa jej to uz tak neratalo. Len co na lici zacitila dotyk jeho prstov usmiala sa neznym stale spola rozspatym usmevom no vnimat vsetky detaily toho rana jej uz nic nebranilo.* Kdeze si sa tulal Viktor? * zasmiala sa prekaravo a spytavo nadvihla obocie odhrnuc nabok prikryvku, ktora jej zahalovala telo. Posadila sa tak aby mohla Viktorovi lepsie vidiet do oci a ked usudila, že sa tvrai akosi vazne zvaznela aj ona.* Stalo a niečo zle?

*Preberala sa rýchlo, teda ak vôbec spala. Dúfal že ju nezobudil keď odchádzal, no nespýtal sa na to. Nielen preto že ich čakal oveľa vážnejší rozhovor, ale aj pre jej otázku* radšej sa nepýtaj, aj tak ma asi na najližšie dni vyhodíš vonku k psom* slabo sa usmial, no úsmev mu primrzol, keď mu poskytla pohľad na to krásne telo. Dočerta načo Thomas chodil teraz, vedel si predstaviť aj lepšie činnosti...aj keď musel myslieť na Sofi. Tá už pred sebou nič také nemala a nebol natoľko sebecký aby teraz myslela na seba* nemusíš sa báť, prišiel tvoj brat a má pre teba prekvapenie, ktoré do rána nepočká* snažil sa pri tom nemyslieť na Sofi. Keby neumierala, bola by to vlastne pekná novinky, no nebola. Aspoň nie jedna strana mince. * počkaj dám ti župan, viem že je to tvoj brat ale aj tak... * potmehúdky sa usmial a dal jej predsa len bozk na pery a potom na pokožku krku* pači* podal jej župan, potreboval sa zamestnať, telom aj mysľou*

* Veľmi pochybovala, že by bola kedy schopna urobiť to čo Viktor tvrdil zo zartu- teda, že by ho vyhodila von ku psom. Tato predstava sa jej aj napriek vaznosti situacie, o ktorej zatial nic nevedela len jej dolezitost vytusila s Viktorovho nuteneho usmevu, zdala smiesna takze sa kratko zasmiala. Nebol to vsak vesely smiech. Akosi jej zaodrhal v hrdle akoby sa mal kazdu chvilu zlomit a nechat ju celkom bez krvi, bez zivota. Odjakziva bola velmi citliva na zalezisti tykajuce sa jej rodiny pretoze z nej uz mala len brata. Oblialo ju neprijemne tusenie zmeny, ktora sa jej rozhodne nebude velmi pozdavat. Prijala podavany zupan, opatovala Viktorov bozk vkladajuc don nehu a bola by ho zadrazala pri svojich perach nebyt zvedavosti, ktora sa jej postupne zacala zahryzat do pokojne mysle.* Neurobil nejaku hlupost že nie? * snazila sa vyzvediet s ustarostene nadvihnutym obocim. Pravdaze Tom len zriedkakedy urobil hlupost a zvacsa sa to aj tak vztahovalo na obdobie detstva ked sa navzajom prekarali, ale povedala by cokolvek len aby sa mohla nejako pripravit na to co ju caka.* Viktor...* naliehala slabym hlasom chytiac mu obe ruky do svojich s pohladom upretym do jeho hlbokych tmavych oci, ktore ju vzdy vedeli zhypnotizovat že nevnimala svet okolo seba len jeho samotneho.*

*Hlúposť? Dalo sa dieťa nazvať hlúposťou? Niežeby bol ktovie ako nadšený, keď sa mu Thomas zveril čo sa mu prihodilo v 16-tich rokoch, no čo sa dalo robiť. Okrem toho, za ten čas čo s Thomasom vybavoval nejaké písomnosti a veci okolo otcovstva dieťaťa, celkom si na Nata privykol.* Melian neboj sa* na krátku chvíľu ju skryl v náručí, no potom ju už ťahal preč. K miestnosti kde ležala Sofia a kde ich čakal Thomas so synom* Myslím že budeš poriadne prekvapená...* jemne jej hladkal ruku za ktorú ju ťahal, no len čo sa zjavili pred dverami, slabý úsmev vystriedal zvláštny druh zvedavosti. Na zemi pred dverami sedel nedočkavý Nate, určite vyčkával na nich. Len čo ich zazrel, vyskočil na rovné nohy a prebehol priamo pred nich. Detskými očami si obzrel Melian od špičiek prstov na bosých nohách, až po vlasy.*
„Toto je teta Melian?“ vychŕlil trochu rozospatým hlasom k Viktorovi.
Viktor sa pre istotu postavil za Mel, rukami ju jemne opásal okolo pása a prikývol.
„Mel, toto je tvoj synovec Nate, Thomasov syn.“
Pozorne sa zahľadel do tváre ženy, ktorá ho prinútila premýšľať nad citmi a uznať že sa mýlil a láska je dôležitá a mohol len hádať, čo teraz bude nasledovať*

* Viktor mal pravdu v tom čo jej povedal, a teda, že bude poriadne prekvapená... vlastne poriadne prekvapená je slabé slovo, pretože už po prvom predstavení keď sa jej pár detských zvedavých očí vpil do pohľadu nemohla ním jednoducho uhnúť. Thomasov syn... čo bolo na tých slovách také nepochopiteľné, že ich v prvý okamih odmietla prijať? Veď chlapec stojaci pred ňou akoby bol tým Thomasom, s ktorým sa kedysi hrávala kým boli ešte deti... jeho verná kópia. Možno preto ju to tak zabolelo, vzalo dych z pľúc, že tam len tak meravo stála a nemohla z chlapca spustiť oči. Zahľadená do minulosti až v prítomnosti spoznávala čo všetko spôsobil ten čas keď o svojom bratovi nič nevedela. Kde bol jej chladný pohľad oceľovomodrých očí? Tá jazva na líci, ktorá jej všetko deň čo deň pripomínala? Oči mali rovnakú farbu, jazva sa nevpila do pokožky a predsa už nedokázala dať svojmu srdcu taký ľadový múr ako kedysi. Cítila len strašný zmätok a... bolesť. Prečo sa Thomas najskôr zveril Viktorovi a jej svojej sestre sa priznáva až teraz? To je naozaj natoľko necitlivá a chladnám že teraz Viktor za ňou musí stáť akoby mal na ňu dávať pozor keby neprimerane zareagovala. Čo vlastne od nej obaja čakali? Že sa vrhne na kolená, privinie si Tomovho syna na hruď a na všetko ostatné zabudne? A potom tu bola Ona.. tá žena... pravdepodobne chlapcova matka... pozrela na ňu len tak skusmo, pretože v tej chvíli ju viac zaujímal bratov výraz tváre. Až dovtedy nebolo možné odhadnúť čosi myslí, ale keď sa pozrela na Toma zreničky v očiach sa jej viditeľne zúžili a prehovorila hlasom človeka, ktorý dáva najavo čo chce, ale nebude o to prosiť.* Thomas...* oslovila ho formálne no bezfarebne čo bolo vlastne ešte horšie.* ... myslím, že by bolo vhodnejšie keby si mi teraz venoval pár slov osamote a samozrejme aj...* tu sa obrátila k Viktorovi hľadiac mu priamo do očí...* ty môj drahý. Nebude to dlho trvať sľubujem...* nebolo jasné či svoje slová myslí ako vyhrážku o to viac, že pri odchode z miestnosti na chlapca usmiala, zdalo sa, že úprimne a aj s akousi ľútosťou. No na nikoho iného sa už nepozrela len sa vykrútila z Viktorovho objatia a zvuk jej krokov, alebo vlastne ťapotanie neobutých nôh sa nieslo až k vedľajšiemu prijímaciemu salóniku. Bolo jej ukradnuté ako smiešne musí vyzerať bosá, oblečená len v župane no s výrazom akoby na sebe mala hriešne drahú róbu a je prítomná v spoločnosti kde musí každý obdivovať jej hrdý vzpriamený postoj. V salóniku si sadla do kresla priamo oproti dverám, prekrížila si na hrudi ruky a ľavú nohu elegantne preložila cez pravú až sa jej župan na boku trochu poodchýlil a ukázal kúsok stehna. * Myslím, že toto by bol veľmi biedny žart takže tu musí byť len pravda.. len by ma zaujímalo, prečo teraz a prečo takto...* otázku adresovala obom svojim mužom, bratovi aj snubencovi.*

*Znovu si v duchu nadával, že vôbec súhlasil s pomocou o ktorej nič nevedel. Nemohol sa však vyhovárať že to sľúbil, mesiac bol dosť dlhý čas, aby Melian pripravil na šok, ktorý jej brat prichystá. A čo urobil? Iba sa hlúpo skrýval za výhovorku sľubu, ktorý Thomasovi dal. Dočerta. Teraz keď videl Melianin výraz, vedel, aká to bola chyba. Mal jej brata zdrapiť za golier a dovliecť ho priamo pred ňu, nech jej to povie hneď. No neurobil to a teraz bude pykať. Ak nie v bude pri psoch, vedel, že Melian sa hnevá. No videl v jej očiach aj iné. Bolesť. Radšej by sa presťahoval k smradľavým psom než videl práve tento pocit*Lerm tentoraz to nebude len prst...* zavrčal podráždene, keď Melian zmizla na chodbe. Počul jej kroky, pretínajúce tichú chodbu.* Sofia, Nate...my sa vrátime...* slabo si vzdychol a vyšiel von. Vedel, že Lerm ho bude nasledovať, poznal svoju sestru. Viktor sa neopovážil prisadnúť si k Mel a tak zaujal miesto na jednej z vysokých stoličiek, no na jej slová nereagoval, nech si to vysvetlí Thomas sám, on to ešte schytá dosť.*

*Už zase to urobil. Zranil vlastnú sestru, akoby jej už neublížil dosť. Nemienil sa vyhovárať ani ju zavádzať a preto bez reptania vyšiel von, nereagujúc ani na Viktorove slová ani na Natov spýtavý pohľad. Nevedel čo povedať, ako vysvetliť chlapcovi prečo je jeho teta taká prekvapená a prečo idú hneď preč. Keď zostali sami, neposadil sa, len nervózne zostal stáť. Nevedel čím začať.* Ja...* tvár sa mu skrivila do pochmúrneho výrazu, ako všetko vysvetliť a dať to do drobnej kocky, keď veci boli také zamotané?* Sofia, Natova matka umiera.* tak toto bol sprostý začiatok...došlo mu to, len čo vyslovil*...zostáva jej pár dní, nanajvýš dva týždne...* pokračoval teda tam kde začal. Nedokázal zostať stáť a tak sa konečne posadil, no zrak uprel do zeme. Hanbil sa Melian pozrieť do očí, hanbil sa za svoje počínanie. Nie za to že má dieťa, ale za to, že jej to hovorí a vysvetľuje až teraz. Nevedel či by to zmenil, či by sa správal inak, bolo to všetko zamotané, no cítil hanbu a ľútosť* netušil som, že mám syna kým ma Sofi nevyhľadala. Nikdy nemala v úmysle povedať mi pravdu, no keďže umiera, chcela aby Nate vyrastal s otcom. V tom čase nevedela o mojom pôvode vôbec nič, takže ak ťa napadlo že ma len zneužíva, nie je to tak. Nebudem sa ti vyhovárať, viem o Natovi už dlhý čas, žil som s ním istý čas, spolu so Sofiou, aj keď nie ako pár. Náš vzťah ti neviem vysvetliť...viem...že som ti mal pravdu povedať už dávno, no nevedel som ako. Neviem čo ti mám teraz povedať...a...a* rukou si zmorene prešiel do vlasov, stále obzerajúc koberec na zemi izby* prečo teraz a takto...lebo Sofia umrie a aj keď sa chcela zostať skrývať, už nemohla...a takto...ja...nevedel som nájsť odvahu a spôsob ako ti to povedať...Mám ťa rád Mel, si moja malá sestra ktorá ma viac rozumu a zodpovednosti než ja, robím ti len problémy...* ako všetkým, dodal si v duchu. Myšlienky mu uleteli k Yuki. Na plese ju nenašiel, možno tam ani nebola. Možno sa hnevá a nie je ochotná odpustiť mu to klamstvo. Chýbala mu, lenže naozaj bol nezodpovedný babrák. Netušil ako sa zachovať, či ísť priamo na dvor a vyhľadať ju, alebo využiť formu správy ktorá však nebola absolútne osobná...nevedel nič. Bolo mu zo seba zle, bol neschopný hlupák bez štipky zodpovednosti.* Prepáč Mel...* nechcel v nej vyvolať lútosť, možno by bol rád keby na neho riadne nakričala a dala mu pocítiť aký je sebec. Lenže on nevedel sám čo chce, čo robiť...netušil nič...*

* Za ten čas čo Tom hovoril a Viktor ticho sedel akoby sa bál čo len pohnúť sa nepohla ani ona. Len netušila, ktorý zo svojich pocitov premáha viac, či bolesť alebo hnev. Za tých pár minút zmäteného vysvetľovania, ktoré sa jej od brata dostalo už počula všetko čo malo byť typické... „ Je to moja vina, áno ja viem...“ – priznanie si chyby... „ som hlupák, pokazil som to“ – sypanie popolu na hlavu, „ mám ťa rád Melian“- pokus získať zhovievavosť na svoju stranu, ale kde do pekla sa podelo obvinenie? Kde bola veta : „ Vieš možno by som ti to povedal už skôr , ale poznám ťa Melian a viem ako nepredvídateľne niekedy reaguješ.“ Len tá jedna jediná veta chýbala k dokonalosti celej tejto.. ako by to nazvala... „ hodinke spovedania“ ? Nie hodinka to určite nebola a ani nebude. Keď utíchlo posledné Tomovo slovo v celej miestnosti zavládlo ťaživé ticho, pretože ani ona sa veľmi neponáhľala s odpoveďou. Všetko to na ňu spadlo tak náhle a nečakane, že potreboval čas, chvíľku osamote, aby si všetko ešte raz premyslela a zistila čo kam pasuje.* Jediné čo mrzí mňa Tom...* prehovorila ticho no bez výčitiek. Takže nakoniec predsa len prevládla bolesť a sklamanie.*... že máš asi dôvod, pre ktorý mi toto všetko hovoríš až teraz. Hovoríš, že nevieš čo mi máš povedať, ale ja aspoň dúfam, že vieš čo odo mňa žiadaš keď už poznám pravdu...* odmlčala sa a celkom stíchla pohrúžená do vlastných myšlienok. *

*Po Melianiných slovách v ňom zostal zmätok. Čo od neho chcela počuť za vysvetlenie? Mal sa vyhovárať prečo pred všetkými skrýval pravdu? Prečo to nepovedal jej, Yuki a všetci na to museli prísť takto? Ani sám na to nepoznal odpoveď. Teraz však bola len otázka času, kedy Sofia umrie a každý bude hovoriť len o jeho nemanželskom dieťati. Nata budú fotiť, prenasledovať, zahŕňať nespočetným množstvom otázok. Desil sa toho teraz asi najviac. Malé šesť ročné dieťa toto nezvládne a on netušil čo teraz. Mal sa zbaliť, vziať Nata niekam mimo mesta nech budúci hunbuk utíchne? Alebo ho tu mal zavrieť a nechať hladné supy bažiace po informáciách pred komplexom? Vedel že pred novinármi nič nezatají, no teraz nad tým nechcel premýšľať. Nerozumel tomu čo Melian chce.* Nemám na teba nijakú žiadosť, len som ti...chcel...konečne povedať pravdu...skôr než Nate príde o matku...* vedel, že Nate sa potom zmení. Bezstarostné dieťa žijúce väčšinu života len s ňou zrazu príde o jedinú oporu.*...a...Nate to nevie...ešte...* zdvihol sa zo stoličky a zamieril k dverám. Vedel že zbabelo utekať nesmie, no ak tam bude stáť, Melian si myšlienky neutriedi a aj tak sa nikam nedostanú* ...nechcel som ti ublížiť* pohľadom prešiel po jej tvári, no potom bez ďalších slov zmizol na chodbe. Na krátky okami sa oprel hlavou o studenú stenu, najradšej by si ju poriadne oplieskal o tvrdé múry priamo tam, no musel sa vzchopiť. Aspoň pre túto chvíľu.*