Asala

Neďaleko Telarionu je planéta bez náznakov humanoidného osídlenia. Ak tu nejaké existovalo, je veľmi pravdepodobné, že miestna fauna ho úplne vyhladila.
Oficiálne meno neexistuje, ale lovci ju nazývajú Asala – Nesmrteľná duša. Názov je naozaj veľmi výstižný, keďže planéta je neustále živá. Občas viac, ako by si človek prial. Hneď po vysadení, sa musí loď vydať preč, pretože ani pre tie najväčšie a najsilnejšie bojové plavidlá tam nie je bezpečno. Lovci tu najčastejšie ostávajú na malých vozidlách, vznášajúcich sa tesne nad zemou, kde v prípade potreby dokážu zapnúť prídavný motor, aby sa vyniesli do určitej výšky. Chodia sem šialenci túžiaci po adrenalíne a rovnako aj vedci, skúmajúci jej jedinečnú flóru. Problémom však je, že v prípade, ak sa družina rozhodne ostať aj cez noc, vráti sa odtiaľ domov len približne polovica cestovateľov.

*Prechádzala po lodi a ešte raz kontrolovala všetky údaje, ktoré počas posledného mesiaca nazhromaždili. Merénie, ako nazvali rastliny, ktoré doteraz neboli ani len oficiálne uznané byrokratmi za existujúce rastlinstvo sústavy, kvitli len v noci a práve vtedy bolo najvhodnejšie ich zbierať, lebo inak by hrozilo, že nezvládnu cestu vesmírom naspäť na Telarion. Malý žltý kvet s tmavozelenými flakmi bol v tú dobu nezameniteľný, no počas dňa sa dal nájsť jedine za použitia prístrojov overujúcich bunkové zloženie. A aby toho nebolo málo, nikomu sa doteraz nepodarilo určiť, aké látky presne Merénia potrebuje k svojmu životu, pretože Asala vytvárala natoľko jedinečné prostredie, že ani tie najlepšie vybavené laboratória ich nedokázali napodobniť natoľko, aby Merénie boli schopné vyvíjať sa v umelo vytvorených podmienkach. Podľa toho sa aj ďalej odvíjal ich plán, pre bežného poslucháča znejúci ako číre šialenstvo. Ísť na Asalu, najskôr cez deň a zistiť presné umiestnenie Merénií, v noci si to potom overiť a za pomoci špeciálnej lode, vytvorenej len pre tento nevšedný let, naložiť na palubu 5x5 metrov zeme, plus dva metre do hĺbky, so všetkým, čo na nej rastie a žije. Celý náklad sa následne presunie na Telarion, kde už je nachystaný skleník s identický zložením vzduchu a rovnakou teplotou, aká vládne na Asale.
Keď prebehla všetky údaje tretíkrát, sedeli vždy rovnako, ako pri predchádzajúcom prerátavaní. Avšak napriek tomu, sa nemohla ubrániť pocitu, že niečo jej nesedí. Bude na to potrebovať niekoho spomedzi vedcov, vybehla preto z kajuty a dúfala, že po ceste stretne hocikoho iného, len nie Alexandru. Horšiu ženskú jej sem naozaj nemohli poslať. Už len čakala, kedy sa presunie na hlavnú palubu, spolu s nejakým zvráteným časopisom plným rád, ako najlepšie zbaliť chlapa a do toho si tam ešte nalakuje nechty. Na ružovo. Ako keby nestačilo, koľko tvorov ich čaká na Asale, túžiacich po novej koristi, oni sa nemusia vysporiadať len so všetkým okolo lode, ale aj s jej zložením v radoch posádky.*

/S Alexinou postavou hrám na dvoch miestach aby sa mohlo rozbehnúť aj toto tu, no v paláci to onedlho dohrám...len aby bolo jasné /

*Zaklapla hrubý román, ktorý sa jej ešte pred pár sekundami povaľoval na kolenách a hodila ho na posteľ v drobnej kajute, ak sa to tak dalo nazvať. Moc času netrávila „prechádzaním“ sa po lodi, pretože cítila, že ju z nejakého nevyspytateľného dôvodu nemá Miyu rada a nerada by jej zavadzala. Nepokúšala sa skúmať čo jej spravila ani prečo jej je proti srsti, už dávno si zvykla mať takýchto ľudí v paži. Poslal ju tam princ nech ošetruje prípadných ranených a pomáha pri získavaní rastliny ktorá mu mala pomôcť, aspoň načas. Zapla trochu strapaté vlasy do gumičky a vyšla von, mieriac smerom k laboratóriu, kde aspoň je čosik k robote. Na chodbe však zbadala práve Miyu, akoby ju svojimi nie nadšenými myšlienkami privolala. Skutočne nechápala, prečo ju princ poslal na Asalu, keď sa sama priznala aké poslanie plnila donedávna na Talarione. Ktovie, či toto nebol len nejaký úskok z jej strany. Nechala však takéto myšlienky plávať, predsa len nepoznala všetky podrobnosti, aby to mohla posudzovať, aj keď bola rozhodnutá ju mať na očiach. Úplne stačilo čo ich čaká na Asale, nepotrebovali nejakého špióna aj na lodi*. Ahoj *pozdravila suchým hlasom, bez známky živosti. Nebola nijaká vtierka čo sa potrtebuje dať s ňou do reči, mala čo robiť. Bez ďalších zdvorilostných slov, či slova, sa pobrala po chodbe obchádzajúc ju.*

/Miyu dúfam že nevadí že som tam spomenula tak nepriamo tú jej minulosť, si spomínala že to chcela Raitovi povedať tak predpokladám že sa tak pred výpravou stalo, ak by to bolo zlé, editnem/

/bez problémov môže ostať, ako je /

*Sedela vo svojej kajute, kostnatou rukou pevne zvierala striebornú retiazku na ktorej jej viseli okuliare s čiernym rámom. Rozmýšľala čo bude robiť až sa vráti späť na Telarion, veď by sa už čoskoro mohli vrátiť späť na planétu. O rastline už vedia, na planéte sú pripravené skleníky... Ona tu vlastne nemala čo robiť, viac-menej zavadzala. Aj keď si sama o sebe myslela že to v inom prostredí medzi inými vedcami a osobami zvládne, dosť sa mýlila. Skoro nikoho tu nepoznala a skoro každému členovi posádky sa darilo dokonale mlčať v jej prítomnosti. Vzdychla si a pozrela na notes a pero na jej kolenách. Po celej dobe nenapísala ani písmenko o novej kvetine, aj keď ju ako vedkyňu nesmierne zaujímala. Keď nastupovala na loď, myslela si že bude prevádzať výskumy ohľadne rastliny a že skoro celý deň bude môcť stráviť v laboratóriu. Teraz mala chuť sa zasmiať, lebo zasa strelila vedľa. Náhle sa zarazila. Možno že by sa predsa len mohla pozrieť na ten kvet, stačí len vyjsť z lode. Zamyslela sa. No, vyskúšať to predsa môže. Malý notes si strčila do vrecka nohavíc a pero si pripla na blúzku. Rýchlo schmatla čierny sveter a opatrne otvorila dvere svojej kajuty. Vzduch bol čistý a tak vyšla na chodbu. Ani po minúte však zazrela dve postavy. Zase ju napadlo nutkanie zasmiať sa ale namiesto toho si iba pomyslela: Sakra, sakra, sakra... Stála tam ako pribitá kolíkmi, hnedými očami iba pozerala na osoby pred sebou. No, tomuto sa hovorí pech...*

// ponúkli mi že by som tu mohla hrať, tak som to prijala //

/ešte tu rastlinku nemajú, len sa ju chystajú získať /

// ok, už som to prepísala //

*Samozrejme, to by nebola ona, aby hneď nenarazila na Alexandru. Ktovie, či by ju nestretla aj vo ventilácií, keby sa rozhodla ísť náhodou tadiaľ. Každopádne, uvažovala nad tým, by to niekedy mohla vyskúšať.* Hmm... *ozvala sa namiesto pozdravu a venujúc sa ďalej svojmu nottu, na ktorom teraz svietila hromada číselných údajov, pokračovala ďalej v ceste.* Ayela *oči sa náhle rozžiarili, konečne niekto, kto jej môže pomôcť.* Potrebovala by som prekontrolovať tie údaje. Vďaka AI z laboratória na Telarione som niekoľkokrát prešla celú simuláciu prevozu naspäť, ale to, čo vyrátala sa mi nepáči. Ako keby nebrala do úvahy, že v celom nákladovom priestore bude zmenené zloženie vzduchu a teploty, ale rátala to len na objem, ktorý bude zaberať prenášaná zem. Niekoľkokrát som sa to pokúšala prenastaviť, ale napriek tomu dostávam stále ten istý výsledok. *Ticho si vzdychla. Ak ovládanie lode nebude brať do úvahy rôzny tlak zvnútra, môže to vyhodnotiť zle. Bezpečnostné systémy sa nedajú vypínať, takže ak to budú považovať za poruchu, mohli by im nahnať príliš vela kyslíka medzi rastliny, vďaka čomu by ich akurát tak vyhubili.* O pol hodiny sme na orbite Asaly, ďalšiu polhodinu potrvá, kým vyšleme sondu na preskúmanie terénu a odošle naspäť dostatok údajov. Dovtedy to treba vyriešiť... Hmm, kam ste sa vlastne chystali?

*Tvárila sa ako keby niekto do nej hodil Yetiho, čiže nie moc inteligentne. Chvíľu ako keby nerozumela tomu čo jej Miyu hovorí, trvalo pol minúty než sa jej podarilo zavrieť ústa aby nevyzerala ako imbecil. Premietala si v mysli všetko čo jej bolo povedané. Nejaké čísla... laboratórium... vzduch... teplota... objem... prenášaná zem...* Hmmm... *Práve keď rozmýšľala nad odpoveďou sa ozvala otázka ktorej sa obávala.* Eeee.... aaa... *Zvládla sa len na toto, cítila sa ako keby práve vymenúvala všetky samohlásky z abecedy.* Len som sa prechádzala po chodbe... neviete či tu niekde nedávajú kávu? *Tmavé vlasy jej zakryli zahanbený výraz ale aj tak jej tvár nasadila tmavočervený odtieň. Pravou rukou sa nervózne chytila za retiazku na jej okuliare a zvierala ju, čím nastalo riziko že ju v každej chvíli pretrhne.* No a čo sa týka výpočtov... Niekto by ich mohol prekontrolovať, keď zase budú údaje také isté tak to znamená že sú správne ale... *Pozrela Miyu do očí.* ...je možné že sa mýli. *Jasne si uvedomovala že to môže byť aj nebezpečné, no v tejto chvíli ju toho veľa nenapadalo.*

*Pravdaže, slečna bilogička znovu raz prejavila svoje sympatie zvukom, ktorý sa nedal presne ani špecifikovať, no možno má problém s otváraním ústočiek či rozprávaním. Škoda len, že tento dohad jej nemohol prejsť ako ospravedlnenie, keďže o pár sekúnd nato už mlela, akoby mala v zadku zapichnutú petardu. Ayela, s tou sa tiež moc nebavila, ale ona aspoň neprejavovala nijaké ne sympatie, jednoducho sal len moc krát nestretli. Správala sa však nanajvýš divne, možno ešte viac ako bilogička...možno bolo čosi v obede, ešteže ju strava len čakala, mohla sa na takéto stavy psychicky pripraviť. Keď sa však Ayela chytila na Miyiné slová, nemala tam čo pohľadávať. Skutočne nechápala, prečo s nimi musela ísť práve ona. Dobre, je lekárka Yagamiho, no tie testy aj tak musia robiť biologičky...ťažko mohla nové lieky skúšať na krysách, keď tie netrepali tým čím princ planéty. Nechala tie dve s ich výpočtami, nech sa len hrajkajú a zamierila od nich fuč*

Niečo sa stalo? Vyzeráte... zvláštne *prekvapila ju tá náhla nervozita a nevedela si ju nijak rozumne vysvetliť.* A kávu, tú si môžete spraviť aj u mňa, mám tam robota. Aspoň by sme to prešli ešte raz... *neustále zmätená jej správaním sa otočila a vybrala priamo k sebe do kajuty. Zazdalo sa jej, že Alexandra niekam odišla skôr, ako oni, čo jej len zlepšilo náladu, no nevedela, čo si myslieť o tomto. Posádke verila, teda s výnimkou tej jedinej, ktorá jej bola nanútená nasilu a aj to až na poslednú chvíľu, preto sa jej nezdalo, že by to bolo niečo, ohrozujúce ich úlohu. Žeby osobný problém?*Ayela, čo spôsobilu tú náhlu zmenu? *otočila sa na ňu, so zvedavým pohľadom. Dúfala, že si to nebude brať ako vyzvedanie, jednoducho nemohla dovoliť, aby im niečo prekazilo ich plány.*

Eh... nie nič sa nestalo. *Usmiala sa a zase sa jej postupne vrátila sebavedomosť. Jej jediný problém bol ten že nevedela klamať, pri klamaní ju prepadla neskutočná nervozita až si z toho iný vysvetľovali niečo úplne iné. Bola neuveriteľne šťastná keď sa konečne vybrali po chodbe, v duchu si vydýchla a pokojne kráčala za Miyou. Prestala zvierať striebornú retiazku a prekvapene zistila že na dlani jej ostal otlačok, tiahnúci sa od dolnej časti ukazováku. Bola zvedavá na údaje a dosť ju prekvapilo keď sa Miyu spýtala čo spôsobilo tú náhlu zmenu. Chýbalo iba málo aby zase začala vymenovávať samohlásky a otvárať a zavierať ústa ako ryba. Takisto ju po tretí krát v tento deň prepadlo nutkanie sa rozrehotať.* Zmenu? *Spýtala sa trochu viacej prekvapene než by mala.* Ach, ty myslíš tú nervozitu... no... *Nenapadalo ju nič, nemohla povedať že sa chystala vystúpiť z lode kvôli Merénii. Čo by si pomyslela? Že bez bezpečnostných zariadení chcela pekne vytancovať na Asalu?* ...niekedy sa mi menia nálady. Ale úlohu to ničím neohrozuje, sľubujem že sa to viackrát nestane. *Nastala hrozba že zase dostane tmavočervený odtieň tváre ale našťastie sa udržala a vykrivila si pery do úsmevu. To že sa to už nikdy nestane myslela smrteľne vážne, v duchu sa pevne rozhodla že už nevymyslí žiadny šialený nápad ktorý by chcela aj uskutočniť. Počula že na Zemi sú ľudia veriaci v nejakého Boha či Ježiša, keby tu nestála Miyu tak by im svoj sľub prisahala na všetko sväté.* Ale zmeňme tému... mohla by som sa pozrieť na tie údaje? *Spýtala so zábleskom zvedavosti v očiach.*

*Po jej odpovedi len kývla hlavou a rozhodla sa nechať to tak, pokiaľ nebudú nejaké ďalšie problémy. Nevidela dôvod, hrabať sa jej v súkromí a psychike, pokiaľ nemá sama pocit, že o tom potrebuje hovoriť.* Údaje? Samozrejme. *na tvári sa jej takmer ihneď objavil úsmev. Toto bol presne jej obor. Veda, biológia a hlavne rastliny. Odkedy sa pohádala s Dylanom, sa dokonale upriamila len na prácu a život okolo nej. Ako dočasná úniková cesta, pokiaľ jej mysel nebude úplne schopná akceptovať aj niečo iné z okolitého života. A tiež sa pokúšala nebrať do úvahy to, čo sa stalo takmer pred mesiacom, keď absolvovala rozhovor s Yagamim, v podstate rozhodujúcim o jej živote. Nikdy toho neľutovala, mala na to príliš veľa dôvodov a príliš málo odolnosti voči zlobe, aby dokázala dlhšie znášať príkazy zo Zeme, od bytostí, ktoré už si ani nezaslúžia nazývať sa luďmi.*
Všetko je v hlavnom počítači, prístup k dátam vám hneď nastavím... Akú chcete tú kávu? *nadvihla na ňu obočie, nachystaná pri robotovi, zadávajúc doň príkazy. A hneď prvým bol zelený čaj, na ktorý mala chuť už od rána, ale kvôli riešeniu problému s tlakom ho to neustále odkladala.*

*Bola rada že sa Miyu viacej nevypytovala.* Najlepšia by bola s jednou a pol lyžičkou kávy, jednou lyžičkou cukru a s trochou mlieka. *Odpovedala na otázku a trpezlivo čakala na kávu, prešľapujúc z nohy na nohu. Zrazu ju veľmi začali zaujímať údaje ohľadne prenášania Merénií, zvedavosť ju ako keby neustále a nemilosrdne pichala v boku. Kávu si objednala preto lebo vedela že pri údajoch bude sedieť dlho, aj keď vedela že zelený čaj že zdravší a dodáva ako aj človeku aj mimozemšťanmu dostatok energie, presne ako káva. Pri čakaní na pitie sa zvedavo porozhliadla v kajute a začala si cvičiť prsty na rukách. Často to robila a cvičenie stálo z toho že si jeden prst ohla dvakrát dozadu a potom dvakrát dopredu. A to na každej ruke. Cvičenie jej zvyčajne pomáhalo, vedela tak rýchlejšie písať a po niekoľkých hodinách sedenia u počítača jej zrazu nenastali kŕče kvôli neustálemu ťukaniu do klávesnice. Pohľadom vždy zablúdila k počítaču kde ju už čakali údaje a naďalej trpezlivo cvičila svoje prsty.*

- Tak toto je fakt coolové!-
Vzrušený hlas sa odrazil od stien malej miestnosti a vyvolal v nej tichú ozvenu. Mladý muž oblečený v tmavozelených loveckých teplákoch a tričku prekročil prah a zastal si práve uprostred izby. Založil si ruky vbok a s hlbokým nádychom pohľadom preletel po stenách a veľmi skromnom zariadení, ktoré pozostávalo z dvoch úzkych kovových postelí, stolíka s troma nohami a jednou stoličkou opretou o najbližšiu stenu.
No mladíka akoby to vôbec neprekvapilo. Práveže sa tešil na dobrodružstvo, ktoré tu zaiste prežije. Veď jeho tatko za to zacvakal kopec prachov tak nech sa Asala činí a ukáže mu niečo z tej svojej neohrozenej tváre divočiny. Nemohol sa dočkať ako mu budú známi závidieť len čo sa mu v izbe zaskvie nejaká cenná trofej.
- Tie kufre mi dajte k posteli... asi nemá veľký zmysel vybaľovať, ale nechcem o ne zakopávať pri dverách. - svoje slová adresoval mužovi, ktorý stál za ním no ešte stále sa nemal veľmi k tomu, aby ho nasledoval do vnútra miestnosti. Iba sa ďalej chrbtom opieral o neisté zábradlie terasy a bezvýrazný pohľad upieral kamsi pomedzi konáre stromov napravo. Očividne ho nezaujímala výška, v ktorej sa nachádzal ich dočasný príbytok na strome, zdalo sa, že ten výhľad je mu veľmi dobre známy a málo zaujímavý. Radšej sa pozeral pred seba ako pod seba. Ale mladík to nezaregistroval pretože celý ten čas sa nenamáhal otočiť k nemu, ale namiesto toho vyšiel cez nezakrytý priechod do druhého poschodia loveckého príbytku a tam pokračoval vo svojom nadchýnaní....


Zaya Tyrek

Zasran jeden! Správa sa akoby bol na luxusnej dovolenke... v tom okamihu ako mi na um zišli tieto slová musel som sa chtiac nechtiac uškrnúť pretože len ja sám som vedel, že tento vzťah medzi nami, vzťah nadradeného a podradeného, sa čoskoro otočí a ja budem ten, ktorý milionárovmu synčekovi zrazí hrebienok z hlavy. A už teraz som vedel, že sa pri tom budem sakramentsky dobre baviť a vychutnám si to do poslednej kvapky sĺz, ktoré zasranovi potečú po lícach.
Otočil som tvár smerom k izbe a potom mi zrak predsa len padol dolu kde sa pred prahom povaľovali Quentinove kufre, ktoré mi s takou snobskou povýšenosťou kázal upratať. Odlepil som sa od zábradlia a zastal tesne pred kuframi. Chvíľu som na ne hľadel ako na zjavenie z iného sveta, luxusný dizajn a kvalitná koža, ktorou boli potiahnuté sa mi z duše hnusili. A tak som do tých kufrov kopol a vôbec ma nezaujímalo či Quentin, zaujatý okolitým prostredím, niečo začuje alebo nie. Takýmto štýlom som mu tie prekliate rárohy dokopal až k posteli a keďže zosobňovali všetko kvôli čomu som sa z vlastnej vôle vzdal života v tejto spoločenskej triede, kopol som do nich ešte raz. Iba tak, pre vlastný dobrý pocit takže som mal konečne dôvod na spokojný úsmev, ktorý mi chýbal už od chvíle ako som s Quentinom nasadol do lietadla.
Vlastný plátený vak som mal prehodený cez plece a nijako mi neprekážal v pohybe ani nebol zbytočne ťažký pretože obsahoval všetko, čo bolo potrebné k prežitiu a ani o jednu jedinú zbytočnú vec viac. Rozmýšľal som koľko času tomu zasranovi ešte dám a pohľad von otvorom, ktorý mal predstavovať okno, ma len utvrdil v presvedčení, že to nebude trvať dlhšie než kým oblak ženúci sa z juhovýchodu neprekryje slnko. Potom sa začne výuka a z mladého neschopného mamľasa sa v tejto divočine pokúsim vychovať naozajstného muža. Skepticizmus išiel stranou....
Sám neviem ako som sa k tejto robote vlastne dostal, ale nedalo sa hovoriť o tom, že by som za ňu bral veľké prachy. To by bolo v rozpore s tým čím som celý život pohŕdal. Jednoducho malo pre mňa isté čaro vychovávať z rozmaznaných chudáčikov poriadnych chlapov. To, že pri tom niektorí prišli o život už nešlo na moje svedomie.
Bol to Quentinov otec, ktorý ma vyhľadal a prosil o to, aby som jeho syna zobral na pár dní do skutočnej divočiny. Bol to jeho najstarší syn, mal prevziať otcovo impérium no smola bola v tom, že na to ten mladý vôbec nemal ten správny druh charakteru. Peniaze ho lákali, to áno.. ibaže len vtedy, keď ich bral a nemusel pre to vynaložiť nijakú námahu len podpísať šek. Ja som tu bol na to, aby sa to zmenilo a nemienil som predstierať dokonca ani sám pred sebou, že by ma to nebavilo.
Patril som k tej malej skupinke ľudí, ktorí naozaj milovali svoju prácu... usmial som sa , nadmieru blažene a potom v celkom inom duchu zareval hore na Quentina ľadovým rozkazovačným hlasom vojenského veliteľa, ktorým som kedysi dávno naozaj aj bol...
- Zíď dole usmrkanec! Tvoje dobrodružstvo sa práve začalo.. -

/niekto má viditeľne málo postáv /

// Iv, podla "...aby ho nasledoval do vnútra miestnosti. Iba sa ďalej chrbtom opieral o neisté zábradlie terasy a bezvýrazný pohľad upieral kamsi pomedzi konáre stromov napravo. Očividne ho nezaujímala výška, v ktorej sa nachádzal ich dočasný príbytok na strome..." by som povedala, ze su na Asale a nie s nami na lodi ale mozno sa mylim.. //

/hupsik večerne nepozorne čitanie, som to dala het /

//Lola ale už by si sa aj u nás mohla objaviť )//

*Kávu nechala robiť presne podľa pokynov, ktoré dostala a to isté spravila aj so svojim čajom. S vedomím, že robot im to všetko prinesie sa presunula k svojmu pracovnému stolu, nad ktorým svietila holografická obrazovka. Počítač mala napojený na umelú inteligenciu z Telarionského laboratória, pretože tá na lodi bola predsalen vytvorená s iným účelom ako zhodnocovať vedecké skúmanie. A okrem toho, nemala moc rada, keď ich musela využívať, na tú ich bola aspoň zvyknutá, no ostatným sa vyhýbala, ako to len šlo. AI mali takmer až svoj vlastný rozum, je len otázkou času, kedy im nejaký expert priradí aj emócie, aby sa mohli jedna za druhou postaviť proti svojim stvoriteľom.*
No... *začala potichu, zadávajúc údaje na obrazovke. Počítač sa po overení totožnosti prepol do aktívneho režimu a okolo nich sa vytvorila animácia lode, v ktorej práve boli, a ktorú mala naposledy zobrazenú.* Predpokladám, že k tomu nepotrebujete návod, takže pracujte ako len potrebujete. *usmiala sa na ňu, zatiaľ čo sa k nim priblížil robot s hotovou požiadavkou, ktorú mu zadali. Hneď ako položil šálky na stôl, sa otočil a zmizol naspäť v stene kajuty.*

*Tichými krokmi prechádzala po lodi, pozorujúc svet za čímsi, čo malo byť oknami, aj keď od typických okien to malo ďaleko. Zastavila pri jednom takom, prstom sa dotkla skla, na ktorom sa zjavila obrazovka. Zobrazila si pár údajov, teplotu vonku a údaj, kedy je predpokladaný dolet...Pozrela by toho viac, keby sa pri nej nezjavil drobný chlapík s plešinkou, mávajúci zväzkom papierov.
„Mohli by ste to hodiť slečne Katsuki? Sú to najnovšie údaje, len ma čaká Doris, treba čosi zmerať a...“
Alex kývla rukou, vzala papiere čo jej podával a vyrazila s nimi k ženskej, ktorá ju pretrhne pohľadom, len čo ju uvidí. Veľmi pozitívne, len čo bola pravda. Zaklopala na dvere kajuty a nakukla dnu* Zen vám posiela najnovšie vzorky...* zamávala papierom, aby si nebodaj nemyslela, že túži po jej spoločnosti len tak pre nič zanič.*

*Sadla si pred holografickú obrazovku a nasadila si na dlhý nos svoje okuliare. Animovaný model lode sa odrážal v ich skle, pozorne sledovala obrazovku. Keď dorazila káva, lenivým pohybom si pritiahla šálku z ktorej sa priam liala príjemná zamatová vôňa.* Hmmm... *Práve keď si jednou rukou zdvihla k perám šálku a druhou už chcela stlačiť klávesnicu, vstúpila do miestnosti žena. Ako sa len volala? Niečo na A... Amanda? Alexandra? Keď zamávala papiermi, zase ju ovládla zvedavosť. Najnovšie vzorky? Pomaly sa otočila na stoličke, v ruke ešte stále držala šálku. Pohľadom sa najprv zavŕtala do papierov až potom sa pozrela na ženu. Trpezlivo čakala čo sa stane ďalej.*

// a prajem šťastný Valentýn //

*S čajom v ruke sa usadila vedla Ayel a sledovala obraz pred sebou. Robila si starosti o výsledky testov, ktoré sa im stále nepodarilo dorobiť poriadne, ale nemohli si dovoliť odkladať túto úlohu dlhšie.* Čo sa tam píše? *vytrhnutá zo zamyslenia uprela zrak ku dverám. Alexandra, samozrejme. To tiché povzdychnutie, ktoré sa jej v prítomnosti tejto mladej vlezlej slečny chcelo ozvať, musela potlačiť. Neuveriteľné, ako sa dokáže vždy ukázať práve u nej. Robí to náhoda alebo ona sama?* Dáte si aj vy niečo na pitie, keď už ste tu? *Ledabolo kývla smerom k robotovi. Dala si záležať, aby posledné slová nevyzneli príliš ironicky, no nevedela posúdiť, nakoľko sa jej to podarilo. Keď vám raz niekto lezie na nervy, len ťažko sa toho zbavíte. U nej to platilo snáď platilo ešte dvojnásobne.*

*Nijako ju neprekvapil pohľad Myiu, aj keď sa snažila, jediné čo na jej tvári Alex videla bol ksicht alá zjedla som kyslí citrón. Mala tých jej pohľadov akurát dosť a pri ponuke čaju mala na jazyku nevrlé odseknutie, že nič nechce, no napokon povedala pravý opak* čaj ak môžem poprosiť* no čo viac poteší ak nie to, keď naseriete niekoho kto vám lezie na nervy? S úsmevom do toho. Spravila pár krokov do miestnosti, položila najnovšie papiere na stôl pred druhú ženu a zvedavo pozrela na holografickú tabulu* niečo zaujímavé?* úsmev jej nezmizol s tváre. Ďalšia vec ktorou dokáže človek človeka vytočiť. Usmievať sa keď má nabrúsenú náladu. Skutočne príjemný pocit. Pozornosť ale upriamila nie na Myiu, ale na Ayelu, nech tam nesedí tak potichu*

To zatiaľ neviem. *V kútiku úst jej nadskočil sval ako náznak zadržiavaného úsmevu. Už nejakú dobu jej bolo podozrivé že sa tieto dve ženy nemajú radi od tváre po nechty. Radšej si konečne zdvihla šálku k perám a poriadne sa napila kávy, vychutnávajúc si jej zamatovú chuť a vôňu. Po niekoľkých kliknutiach myšou a mnohých stláčaní klávesnice vyskočili údaje. Už-už sa chcela natiahnuť pre papiere o najnovších vzorkách ale predsa len sa napokon zamerala na obrazovku.* Hmmm... *Očami priam hltala čísla, až napokon klikla myšou na menu aby si to mohla ináč nastaviť. Neustále sa jej však ukazovali tie isté údaje, akokoľvek si to tam prepísala.* Môžem? *Dlhým ukazovákom ukázala na papiere no nečakala na odpoveď a vzala si ich do rúk. Chcela ich dať späť na stôl keď si všimla červené blikajúce svetielko na obrazovke robota ktorý rozdával kávu. Zavrela oči, no keď ich zase otvorila, svetielko tam nebolo.*

*Jediné, na čo sa zmohla, bolo tiché povzdychnutie. Úprimne ju už nebavilo znášať túto ženu a jej maniere.* Ayela, ak by bolo niečo nové, povedzte to, prosím, AI. Vyhľadá ma na lodi a odkáže mi vaše výsledky. Čokoľvek budete potrebovať, bez obáv použite. *S čajom v ruke sa postavila a prešla ku dverám. Len krátky pohľad venovala zobrazenej lodi žiariacej nad stolom a vyšla z vlastnej kajuty na chodbu. Nebol dôvod podozrievať ich, že by odtiaľ niečo vzali alebo zámerne zničili. Boli na jednej lodi, nemali tu pred sebou čo skrývať.
Jej pocity balansovali na hrane so smútkom, akoby vzdala ten večný boj s nepriateľom existujúcim len v jej vlastnej mysli. Naozaj netušila, prečo Yagami poslal s nimi Alexandru, ale takýmto spôsobom dosiahne akurát ďalšie problémy. Stačil ten jediný, že sa nedokázala poriadne sústrediť na úlohu vždy, keď sa jej ukázala za chrbtom. Akoby ju zámerne neustále sledovala a robila to, čo bolo pre ňu najhoršie. Kedy naposledy tá ženská nedosiahla to čo chcela? Čo vlastne chcela dokázať tu...? Ďalšie vzdychnutie, tentokrát už s pocitom, že začína byť paranoidná. Potrebovala ísť do laboratória, prečistiť si hlavu nad nejakým výskumom.*