Alexandra Ling Xiaoyu, 11.1.08, Úsmev

Predmet: Alexandra Ling Xiaoyu, 11.1.08, Úsmev Pi január 11 2008, 21:55

Úsmev

Prvý spánok mimo postele bol pre Alex nový zážitok. Až do tejto noci nikdy nestrávila noc mimo postele ktorú mala v komplexe. Tento nezvyk spôsobil miernu nevyspatosť a únavu. Mierna bolesť chrbta zo stáleho prehadzovanie bola ešte horšia než samotný fakt, že si moc nepospala.
„RAŇAJKY!“
To bol výkrik, na ktorý rozlepila oči a bosými nohami stúpila na chladnú drevenú podlahu, starého domu. Ešte stále nemala vybalený kufor a tak len vytiahla prvý kus látky, ktorý bol v batožine. Boli to jesenné šaty, s krátkymi rukávmi a dlhé kúsok pod kolená, tmavozelenej farby. Obula sa a ladným krokom prešla do kuchyne. Lucas tam sedel ešte aj s nejakými jeho známymi. Pohľad jej však padol na dvere, pretože tie sa práve zavreli.
„To bol náš tréner koní“ odpovedal jej na nevyslovenú otázku.
„Aha“ skonštatovala a usadila sa k nim „inak dobré ráno“.
Boli jej predstavení všetci pri stole a pár z nich sa jej dosť nechápavo pýtalo, prečo je v šatách. Netušila prečo jej kladú takúto otázku a ak len mykla plecami.
„A prečo nie?“
„Ste na ranči, nie na módnej prehliadke“ povedal starý šedivý chlap s fúzmi.
Na bledých lícach sa jej zjavila červeň, no nechcela sa nechať zahnať do kúta.
„Módne prehliadky nesledujem, nemusíte sa báť. Pokiaľ sa chystám len tak prechádzať a nie pracovať, nemám dôvod pobehovať v nohaviciach.“
„Ak to robíte kvôli mužom, tu muži neletia na pekné fifleny ktoré vyzerajú...“
„Nehľadám si tu muža“ skočila mu do reči a vôbec ju to netrápilo „som mladá a obliekam sa tak ako sa mi páči“ dokončila zamračene.
Muž sa napil a viac ju nekomentoval.
Idiot, pomyslela si a hodila do seba raňajky. Jej prázdniny nezačínali práve dobre. Hádať sa hneď pri prvých raňajkách, to sa nepodarí každému.
„A na čo ste sem prišli?“ spýtala sa akási žena, ktorá mohla mať okolo štyridsiatky.
„Nikdy som nebola mimo centrum komplexu a som zvedavá na iný život. Život bez techniky...“
„Život bez techniky znamená prácu“ odvetila jej žena „slečna“ dodala s akousi narážkou v hlase.
„Ja sa práci nevyhýbam, teda ak pre mňa nejakú máte, tak sa pôjdem prezliecť a urobím čo bude treba“ odvetila jej a zdvihla hrdo hlavu. Dobre vedela čo si o nej myslia. Slečinka z mesta, ktorá nikdy nevidela nič okrem šiat, make-upu a podobných somarín.
Nič jej neodpovedala a tak len dopila čaj.
„Pochybujem že tu vydržíte mesiac“ znovu sa ozval starec.
„Budúcnosť je vo hviezdach“ odpovedala a položila šálku späť na stôl „ďakujem za raňajky“ povedala stroho a odišla von. Aj keď ju varovali že sa môže stratiť, ona vedela kam chce ísť. Cez dlhú lúku plnú rozličných kvetom zamierila k jazeru, kde dúfala že uvidí čierneho žrebca.
Aj keď sa to z domu nezdalo, bola to diaľka. Trvalo jej to pomerne dlho a na oblohe sa zhromažďovali oblaky, ktoré boli predzvesťou búrky. Zrýchlila tempo, dúfajúc že sa bude mať kde schovať, ak sa spustí lejak.
Jazero bolo nádherné. Vyvolalo v nej zvláštne pocity, akúsi radosť a pokoj zároveň. Mala chuť sa do neho hodiť, napriek počasiu. Začal pofukovať vetrík a sukňa šiat sa jej zdvíhala nad kolená. Nebola však zima, ešte vždy to bol len prelom leta a jesene. Vyzula si belerínky a prešla sa bosá po okrúhlych kameňoch. Občas namočila končeky prstov do studenej vody a hľadela na hladinu až kým sa na nej nezačali objavovať kružnice, ktoré vytvárali dopadajúceho kvapky. Zdvihla hlavu a vychutnávala si teplú spŕšku.
Myklo ju, keď za sebou začula zvuky. No bol to dupot konských kopýt. Po lúke cválal čierny žrebec a mieril pri jazero, trochu ďalej od miesta kde práve stála. Obula sa a a bežala za ním.
„To by som nerobil“ začula za sebou. Nebol to však varovný hlas Lucasa, ale niekoho iného. Prudko sa otočila a zreničky očí sa jej rozšírili.
O blízky strom sa opieral akýsi mladík. Blonďavé vlasy mu padali do očí, no napriek tomu rozoznala ich farbu. V zelenkavých očiach videla svoj odraz.
„Stojíš tu dlho?“ spýtala sa ho a dážď pomaly silnel. Premočené vlasy ju začali studeniť, no nešla sa schovať k nemu pod strom.
„Dosť dlho na to aby som pochopil, že si prvý krát v normálnej nepoškvrnenej prírode“ odpovedal a stále ju sledoval.
„Domáci mi to už dali pocítiť“ povedala pokojne a uvedomila sa, že mokré šaty sa jej priliepajú k telu. Prekonala strach z neznámeho a prešla pod strom.
„Hádam si len nevšímaš tie ich zvyčajné reči“ nadvihol obočie a sadol si na trávu.
Vzdychla si a usadila k nemu.
„Nie som tu ani dvadsaťštyri hodín a už im vadím“ skonštatovala sucho.
„To je hlúposť, oni majú iné ciele...“
„Prečo si už druhý ktorý ma varuje pred tým koňom?“
„Lebo vám ublíži“ povedal s úsmevom a zobral do rúk drobný kvietok.
„Aj toto som už počula, aj keď neviem či hovoril o žrebcovi“ povedala, čakajúc na jeho reakciu.
„Myslím že ste to pochopili správne“ usmial sa a pohrával sa s kvetinou žltkastej farby.
„A kto je ten koho sa mám báť?“ spýtala sa ho, aj keď začala tušiť že ide o neho.
„Na túto otázku musíte nájsť odpoveď sama.
„Nemusíte mi vykať,“ povedala a trochu sa začervenala.
„Viem“ zaškeril sa.
Napriek tomu, že z neho vyžaroval úplný pokoj a akési doberanie si jej, cítila z neho cit. Cit, ak to tak mohla nazvať, keďže toto slovo v organizácii bolo len trojpísmenové slovíčko, bez hodnoty. Slovo, ktoré v skutočnosti ani nevedela aký má význam.
„Fajn“ odvetila stroho. Jeho nezáujem ju ani nevedela prečo sklamal. „Aj tak ho chcem nájsť“.
„Tak bež“ povedal, a už jej nevykal.
Otočila k nemu hlavu a premerala si ho. Čierne obtiahnuté tričko mu rysovalo na tele viditeľné svaly, zelené oči akosi svietili z jeho už aj tak peknej tváre. Keď tak na neho hľadela, musela uznať, že rodičom sa naozaj vydaril.
„Nad čím rozmýšľaš keď si ma tak prezeráš?“ spýtal sa a otočil k nej hlavu.
Zostala celá červená, čím mu len prezradila svoje myšlienky.
„Aha“ skonštatoval a mala pocit, že sa začervenal.
„Hádam som ťa nedostala do rozpakov“ povedala rovnako uštipačným tónom, aký používal aj on.
„Ale áno,“ odpovedal a na perách sa mu zjavil krásny úsmev. Ten jediný úsmev, ten v nej vyvolal to trojpísmenkové slovo, slovo cit. Zacítila chvenie v žalúdku a akosi rýchlejšie sa jej rozbúchalo srdce. Chcela sa usmiať rovnako krásne ako on, no na tvári sa jej nepohol ani sval. Iba hľadela na jeho úsmev a nemohla z neho spustiť oči.