Yuki Yamihoshi

Nemala rada život, no určite by sa ho len tak nevzdala. *Pretočí stranu v albume s fotkami a zahľadí sa na jednu z nich.* Pozrite sa. Myslíte si, že by sa toto dievčatko dokázalo vzdať života? *Otočí album k mužovi v hnedej bunde a ukáže prstom na fotku. Hnedé oči vyšetrovateľa sa zahľadia na usmiatu tvár malého asi štvorročného dievčatka s dlhými čiernymi vlasmi a krásnymi modrými očami, tak netypickými pre japonské dievčatá. Kľačalo na tráve a hralo sa s malým šteniatkom. A bola šťastna...Nič nenasvedčovalo tomu, že o necelý rok sa všetko zmení.* Kto to fotil? *Vyšetrovateľ neodvrátil zrak od albumu, ale zahľadel sa na ďalšie fotky.* Alex, jej otec. *Povie cisárovná a ukáže na ďalšiu fotku, kde bolo to isté dievčatko s dvoma dospelými ľuďmi, pravdepodobne jej rodičmi.* Alexander Yamihoshi a Ayumi Ai. Boli to tí najúžasnejší ľudia, akých som poznala. Boli nádherný pár, aj keď som veľa o Alexandrvi nevedela. Vždy na mňa pôsobil tajomne a určite aj na ostatných. Bol to gaijin, polojaponec. Pricestoval do mesta a spolu s priateľom si založili firmu s akciami. Práve pri práci s akciami sa zoznámil s Ayumi. Bola to- ako sa hovorí- láska na prvý pohľad. Po polroku vzájomných sympatii sa zasnúbili a o ďalšie tri mesiace zobrali. O necelý rok sa im narodila dcérka. Yuki bola utešené dieťa. Takmer vôbec neplakala. Keď sa naučila chodiť, mali problém udržať ju na jednom mieste. Bola živá, no poslušná. Nerobila zbytočné problémy, okrem tých zvyčajných detských. Bola potešením nás všetkých, kedže to po dvoch rokoch bolo jediné dieťa na cisárskom dvore. Milovala svojich rodičov a oni milovali ju. Ayumi sa od nej ani na chvíľu nepohla, dokonca nemala ani pestúnku. Ak nebol Alex v práci, venoval sa rodine. Bol to skvelý manžel a ešte lepší otec. Áno, iste bol na Yuki niekedy aj prísny, ale to sa predsa od otcov očakáva. Alex svoju rodinu miloval. Bol ochotný za ňu dať všetko. No boli aj dni, keď kvôli práci na ňu zabúdal. No aj tak to bola priam rozprávková predstava. Žili si šťastne, až kým sa nestala tá nehoda. V ten deň bola Yuki dosť neposlušná. Nechcela sa od svojej matky odtrhnúť, až kým nezakročil jej otec. Vtedy šli obaja do Alexovej firmy, uzatvoriť dôležitý obchod, ktorého súčasťou boli aj Ayumine akcie. Keby som vtedy bola dala na Yukine pocity, nestalo by sa to...nemuseli by zomrieť... *Cisárovná sa odmlčala a zahľadela sa na fotku tejto šťastnej rodiny.* Ako zomreli? *Spýta sa po chvíli vyšetrovateľ.* Stalo sa to pred jedenástimi rokmi, keď mala Yuki päť rokov. *Začne s vyprávaním ďalšieho príbehu.* Ako som už hovorila, Yuki nechcela, aby Ayumi niekde odišla. Aj keď to mala byť firma jej otca. No nakoniec ju po Alexovom zakročení pustila a tak odišli. O niekoľko minút volala polícia a oznámila, že sa stala autonehoda. Ich vodič nezvládol riadenie na mokrej premávke, dostal šmyk a nabúrali do betónovej steny. Nikto to neprežil... Yuki to zvládala veľmi zle. Preto jej túto zlú správu šiel povedať najlepší priateľ jej otca, ktorý jej bol ako strýko. Hizumi Yakusoku. Zbožňovala ho. No keď sa dozvedela o smrti svojich rodičov, jej život sa úplne zmenil. Akoby stratila zmysel života. Prestala sa usmievať. Jej smiech, ktorý sa ozýval každým domom zrazu utíchol. Uzatvorila sa pred okolitým svetom. A spolu s jej smiechom odišla aj veškerá radosť z celého dvora. Aj keď som vedela, že smrť jej rodičov otriasla všetky jej základy, videla som ju plakať len raz a to v deň ich smrti. Dokonca aj na pohrebe bola jej tvár kamenná, skoro až bezcitná. Začala som mať o ňu strach a preto aj napriek jej odmietnutiam som si ju nechala prirásť k srdcu. Bola mi ako vlastnou dcérou, aj keď ona ma ako matku nikdy nebrala. No viem, že som bola pre ňu istým druhom opory spolu s Hizumim, no ten často cestoval, kedže celá firma jej otca zostala na ňom. Začala chodiť do súkromných škôl. Učila sa výborne a celé dni strávila zdokonalovaním seba samej. Učila sa hrať na klavíri a flaute, skladať origami, cvičila karate, učila sa servírovať čaj a ostatné tradičné veci. Dokonca sa učila aj narábať s katanou. Všetok svoj voľný voľný čas využívala na to, aby bola ešte dokonalejšia. Často som jej rozprávala, že to je síce pekné, ale pri jej kráse zbytočné. Bolo to krásne dievča. Ak by si ju nejaký muž vzal, určite by jej nedovolil pracovať. Choval by ju len pre potešenie a zaistenie potomkov, no ona na to nechcela ani pomyslieť. Vravievala, že sa nikdy nevydá a už vonkoncom nikdy nebude mať deti. Chcela byť dokonalou, aby mohla dokázať samej sebe, že má na viac. Keď už nemá pre čo žiť, nech je v živote aspoň lepšia než ostatní. *Cisárovná zdvihne tvár a pozrie na vyšetrovateľa.* Ako by ste reagovali, keď vám toto povie dvanásťročné dievča? Keď vám povie, že nemá zmysel života a to má celý život ešte len pred sebou? *Na vyšetrovateľovej tvári sa objavili rozpaky.* No...ja... *Cisárovná sa pousmeje.* To je v poriadku...reagovala som podobne. *Povie a vezme si späť album.* Dostali ste ju po smrti rodičov do opatery? *Spýta sa vyšetrovateľ.* Nie. Aj keď som si tu z celej duše priala. No nemala som na to nárok. Dostala sa k sestre jej matky. Otama Sagová. Bola o štyri roky staršia ako jej sestra. Ešte ako mladá sa vydala za Rukiho Saga, no viac ako jeho milovala jeho peniaze. Bol to bohatý a veľmi vplyvný muž. Preto po niekoľkých rokoch spolužitia spravil Otame dieťa a našiel si novú milenku s ktorou sa vytratil nevedno kam a už sa k nej nikdy nevrátil. Ostala sama s peniazmi, ktoré jej nechal, aby sa postarala o ich syna a s nenávisťou, ktorá ju zožierala. Milvala peniaze a preto si vzala Yuki spolu s jej majetkom, ktorý jej ostal po rodičoch do opatery. Navzájom sa neznášali. Nedá sa povedať, že by ju Otama zdierala, no psychicky jej ubližovala ako len mohla. Myslela si, že o tom nikto nevie, no vedel to každý. Tak isto si každý myslel, že Yuki to zvláda, no len ja som vedela, aké to je pre ňu ťažké. A aj na to som prišla až príliš neskoro. Nedokázala som ju ochrániť... *Vyšetrovateľ pozorne počúval.* Ochrániť pred čím? *Neodpustil si otázku, keď sa cisárovná opäť odmlčala.* Neviem, či má význam o tom už hovoriť. Je to všetko za nami, nedá sa to napraviť a oni tu už nie su... *Zavrie fotoalbum a položí si ho do lona.* Len rozprávajte. Potrebujeme vedieť všetko. Chcete predsa, aby sme ju našli, nie? *Povzbudí ju vyšetrovateľ a tak cisárovná rozprávala ďalej.* Keď mala Yuki takmer pätnásť, Otamin syn Sato, teda jej vlastný bratranec ju znásilnil. *Na chvíľu sa odmlčala a vyšetrovateľovi pri tých slovách takmer zabehli vlastné sliny.* Tiež som o tom celý ten čas nevedela. Dozvedela som sa o tom, až keď sa Yuki stratila a ja som si dovolila len pre jej bezpečnosť prečítať si jej denník z detstva. Keby som to vedela, oznámila by som to na polícii, no teraz to je už asi jedno. Yuki je nezvestná a Sato mŕtvy... *Bolo zaujímavé, ako cisárovná o Yuki rozprávala.* Mŕtvy? Čo sa stalo? *Spýta sa zvedavo vyšetrovateľ.* Viete, Sato bol chlapec, ktorý nevedel, čo so sebou. Bol po svojom otcovi- elegantný výtržník s množstvom nepriateľov. V Jedno ráno ani nie pred polrokom ho našli vo svojej izbe zavraždeného. Bolo jasné, že to spravil niekto z nich. Prípad sa na čas uzavrel pre nedostatok dôkazov. Ako to hovoríte vy, bola to čistá práca.* Cisárovná sa znovu pousmiala, možno nad tým, že sa svet striasol ďalšieho sviniara.* Prepáčte mi za moju trúfalosť, ale nemohla to spraviť Yuki, ako pomstu za zneužitie? *Spýta sa vyšetrovateľ.* Ach, to nie. Mysleli si to aj muži, čo mali tento prípad. Ale Yuki som v tú noc pozvala na spoločnú večeru a prespala v našom dome. Cisárskej stráži by neuniklo, keby ho opustila. Navyše by ju nikdy nepremohla taká nenávisť, aby niekoho zabila. Sato jej urobil veľa zlého, no nie toľko, aby to Yuki nezvládla. *Cisárovná sa znova odmlčala, už mu nemala čo povedať. Povedala všetko, čo vedela. Už mu nemohla viac pomôcť.* Hovoríte teda, že všetky jej veci ostali tu? Nič nechýba? *Položil vyšetrovateľ ďalšiu otázku.* Nie... Iba... *Na chvíľu sa odmlčala, akoby premýšľala.* Nenašla sa iba jej dýka. Dostala ju odo mňa. Bola to vzácna dýka, ktorá kolovala naším rodom už od čias veľkého Odu. Bola to Odová dýka. Z čierneho kovu, rukoväťou a tsubasou v tvare draka. Mala vysokú hodnotu. Darovala som jej ju, pretože som nikdy nemala vlastné deti. Yuki mi nahradila dcéru, ktorú som nikdy nemala. * Cisárovná položila album na stôl a vstala. V tvári jej bolo vidieť nástojčivosť. * Pane, prosím, nájdite ju. Je mi ako dcéra, musíte ju nájsť. *Vyšetrovateľ sa taktiež postavil.* Sľubujem vám, že urobíme všetko, aby sme ju našli. *Povie a pokloní sa. V tom sa otvorili dvere a v nich stál vysoký muž v čiernom obleku. Vošiel dnu bez opýtania a zavrel za sebou dvere.* Hizumi! *Povie cisárovná prekvapene. V tom sa dvere otvorili znova a teraz vošiel mladý muž so strapatými vlasmi a s tvárou takmer rovnakou ako jeho otec.* Cisárovná, kde je Yuki? *Spýta sa vystrašeno a v očiach sa mu leskli slzy. Cisárovná nebola schopná slova. Nevedela, ako to Kazuovi a Hizumimu vysvetliť. Zvlášť, keď vedela, čo sa stalo pred rokom, keď ich Otama odtiaľto vyhnala. No keď vyšetrovateľ zbadal jej rozpaky, vzal situáciu do vlastných rúk a povedal najpravdepodobnejší záver.* Je mi ľúto, ale slečnu Yamihoshi pravdepodobne uniesli...