Alexandra Ling Xiaoyu, 19.2.08, Dažďové kvapky

Ten jeho úsmev zmenil Alexine prázdniny. Nebol to už len oddychový výlet, kde sa mala naučiť prežiť bez techniky, kde sa mala vžiť s prírodou a niečo sa v nej naučiť. Keď odchádzala, Melian jej povedala, že ak chce naozaj pochopiť všetkých ľudí, musí prežiť zlomok života aj v po biednych podmienkach. Každé ráno za svitania vstať, nakŕmiť rôznorodú zverinu, potiť litre potu na záhonoch, poliach... všade kam sa pohla, bola práca. No večer, keď sa nad ranč zatiahla obloha, sa stále vracala k jazeru, ako v ten deň keď uzrela prvý raz ten čarovný úsmev. Iba tam tak sedeli pri lesknúcom sa jazere, zhovárali sa a navzájom počúvali. Každý jeden večer, až kým nepočuli z neďalekého kostola odbíjať polnoc. Vtedy sa rozlúčili, obyčajným kývnutím rukou a zaželaním peknej noci. No a potom, ráno znovu vstali a každý si plnil svoje povinnosti. Po troch týždňoch, sa na oblohe pretínali blesky, dažďové kvapky rýchlo padali na suchú zem, no Alex nechcela zostať vo vnútri.
„Kam idete?“ spýtal sa jej Lucas, keď prekročila prah dverí.
„Von“ odpovedala mu, s pokojným a chladným výrazom na tvári. Nemala toho muža rada, bol zvedavý a vždy sa jej spýtal kam ide. Vždy mu však odpovedala len krátko, a jednoducho, že ide von. Jeho výraz však prezrádzal, že jej moc neverí. Aspoň nie to, že sa len tak sama prechádza. V ten večer, sa len vo svojom myslení utvrdil. Keby na ňu nik nečakal, netrvala by na tom že pôjde von.
„V tomto počasí? Vonku sa blýska“ povedal a podišiel k nej.
„No a? vy predsa nezmoknete“ povedala a ustúpila o krok dozadu.
„Za kým tam chodíte...?“
„Sledujem čierneho žrebca...“ odpovedala a prudko sa otočila. Vlasy jej zaviali vo vetre a ona vybehla do dažďa. Bežala čo najrýchlejšie, no hustému dažďu sa nedalo ujsť. Tkanivo látky nasiakavalo vodou a ťažilo ju. Začalo ju klepať od zimy no aj tak dobehla pod strom, kde sa prvý raz stretli. Sadla si na trávu a oblohu práve preťal blesk. Trhlo ju až nadskočila a rukami si žmýkala tričko. Poobzerala sa, no muža nikde nebolo. Sklamane si položila bradu na pokrčené kolená. On neprišiel, dážď ho odradil...sklamane pozrela na hladinu jazera, na ktorej sa odrážali kvapky.
„Čakáš na niekoho?“ ozval sa hlas za ňou. Po tele je prebehli zimomriavky a srdce ako zvyčajne rozbúchalo. Ten hlúpi cit, to čo toľké roky potláčala. Zrazu zacítila jeho ruku, ako jej jemne odhrnul vlasy z pred tváre. Aj v tej zime ju oblialo teplo a zdvihla k nemu hlavu.
„Už nie“ odpovedala s trochu trasúcim sa hlasom.
„Nemusela si sem ísť v takomto počasí“ povedal keď pozrel na jej premočené oblečenie.
„A teraz by si tu sedel sám...“ pokrútila hlavou.
Usmial sa a sadol si k nej. Nevedela ako, no na jeho svetri bolo len pár mokrých škvŕn, akoby on kráčal kým ešte nepršalo.
„Nehneval by som sa na teba“ povedala a z batoha ktorý nechal ležať pri kmeni stromu vytiahol dlhú košeľu. „Radšej si to prezleč lebo nachladneš“ povedal a položil jej kus látky na kolená.
Vstala a rozopla gombíky na košeli. Keď si ju chcela navliecť, nechápavo zdvihol obočie a pokrútil hlavou.
„Myslíš, že keď si ju oblečieš na mokré tričko že ti to pomôže?“
„To sa tu mám ako vyzliecť?“ spýtala sa a začervenala.
„Blik“ zaškeril sa.
Preglgla a trochu sa jej roztriasli kolená.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa jej keď zbadal jej červené líca.
„Nechceš mi konečne povedať ako sa voláš?“ spýtala sa ho, aby nemusela odpovedať. Prešli tri týždne a doteraz sa nepoznali po menách. Vždy povedal vetu typu „a nemáš to jedno?“
„A potom sa ti prestanú triasť kolená?“ spýtal sa a vstal.
Teraz bola už úplnom strese, nevedela čo na to odpovedať.
„Chcela by som poznať tvoje meno“ povedala po chvíli.
„Chris“ povedal po chvíli ticha. „Tak už sa prezleč.“ Otočil sa jej chrbtom a oprel o hrubý kmeň stromu.
Triasla sa no nakoniec si predsa len dala dole tričko. Po celý čas ho sledovala, no on nebol ten, koho sa zľakla.
„NO tak predsa som vás našiel“ začula hlas. Rýchlo rozoznala že ide o Lucasa.
„Zmiznite“ zvolala a odskočila od neho čo najďalej. Mokré tričko si pritlačila k telu a prebehla za Chrisom. Ten sa prudko otočil a zamračene sledoval Lucasa.
„Čo tu chceš?“ spýtal sa ho nahnevane a postavil sa pred Alex, aby ju dostatočne zakryl.
„Shered čo tu stvárate?“ spýtal sa Lucas a pozrel Chrisovi cez rameno.
„Keď sa ma niečo pýtaš tak sa pozeraj na mňa...“ zasyčal na neho no tým neskončil „pochybujem že si sem prišiel preto aby si zistil s kým tu je, skôr by som povedal že si ju tu chcel nájsť samú...“
Lucasova tvár nadobudla tvár rozzúreného byvola, no Chris sa z miesta ani nepohol. Lucas sa zvrtol a rozbehol sa preč. Chvíľu sledovali ako beží k ranču a až keď bol ďaleko sa k nej otočil.
„Dávaj si na neho pozor“ povedal slabým hlasom „ten žrebec patril jemu, no bol k nemu viac než zlý a utiekol mu. Od tej doby je ten kôň postrach pre každého, kto mu skríži cesty. Chodievam sem aby som ho skúsil skrotiť, no ten kôň to nedovolí.“
Jeho pohľad zablúdil na jej obnažené plecia a ona to zacítila. Jej líca nadobudli červenú farbu, no on si z toho viditeľne nič nerobil.
„Alex“ oslovil ju a otvoril ústa, no ona ho prerušila.
„Z kade vieš moje meno?“
„Zistil som si ho“ usmial sa a v očiach mu zahoreli šibalské ohníčky.
„Aha“ skonštatovala sucho. Nevedela ako to má chápať. Teraz už naozaj ľutovala že nežila s ľuďmi ako bola ona, s citmi. Aj keď k Mel mala vybudovaný cit, ona bola jej kamarátka, bola to žena, nie muž ktorý stál oproti nej a ona tam len postávala s tričkom na prsiach.
Na jeho tvári sa zjavil úsmev, no iný ako predtým. Bol taký záhadný a pritom nežný.
„Rád by som niečo urobil, no bojím sa že mi jednu strelíš“ povedal jej a prešiel bližšie k nej.
Srdce sa jej prudko rozbúchalo, tušila čo chce urobiť.
„Neudrela by som ťa“ povedala potichu. Mala sucho v ústach, nevedela čo robiť. Chris to však vyriešil za ňu. Prešiel až k nej a pobozkal ju. Bol to ľahký bozk na pery, no keď sa nebránila, pocítila silu vášnivého bozku. Bol to jej prvý bozk v živote a viac menej nevedela čo robí. Ruky, ktorými pridŕžala mokré tričko podvedome pustila k telu. Až keď sa odtrhli ich pery, a on pozrel na jej telo si to uvedomila. Prudko trhla rukou, no Chris jej ju zachytil. Pozrel jej do očí a znovu ju pobozkal. Tentoraz si ju však pritiahol bližšie k sebe, až tak že cítila ako mu bije srdce. Prestala rozmýšľať nad tým čo robí, a prešla mu rukou pod košeľu a pomaly mu ju rozopla. Cítila ako jej rozopína opasok na starých nohaviciach, no nebránila sa...

/úchvatný obrázok som našla Very Happy

https://2img.net/h/i170.photobucket.com/albums/u269/Yka_photo/tifa01oe9qg5.jpg/