Cassian Scrad, 17.3. 2008, Zahmlená pravda

„ Nechceš pohár vody? Nebol by som dvakrát nadšený keby si tu odpadol a zničil mi hriadky s čínskymi ružami. Sú len meter za tebou.“
„ Dočerta Yagami, čo to tu splietaš?! Práve na mňa vybalíš, že zomieraš a vyzerá to tak, že ťa oveľa viac trápi osud tej prekliatej buriny ako tvoj! Načisto si sa zbláznil?“ Cass si rozrušene zahrabol rukou do vlasov a odhrnul si z čela pár pramienkov, ktoré mu zavadzali vo výhľade na Raita kľačiaceho na zemi. Nervózne sa začal prechádzať hore dolu po úzkom záhradnom chodníčku zatiaľ čo sa jeho priateľ prehrabával medzi hriadkami a plel burinu. Keby situácia a to, čo sa práve dozvedel nebolo také vážne musel by sa zasmiať tomuto obrazu obyčajného záhradníka, ktorý však bol v skutočnosti jedným z najobávanejších vládcov Telarionu a priľahlých provinčných planét. Umazaný od hliny, oblečený v starých vydratých nohaviciach a špinavej flanelovej košeli sa vôbec nepodobal na dokonale upraveného a šarmom hýriaceho princa.
„ Kapitán Scrad, rád by som vám niečo pripomenul...úcta nie je ako služba, ktorá sa po určitom čase skončí.“ Raito sa natiahol po nové sadenice popínavej arvélie a začal pre ne vyhrabávať miesto v zemi. Robil to s takým sústredením akoby si len okrajovo všímal Cassovu prítomnosť, a pritom on dal po neho poslať aby sa mohli nerušene porozprávať len, čo ukončí svoje povinnosti na Thanatose. Cass to všetko vnímal a bedlivo pozoroval pričom nemohol vyjsť z údivu a trochu aj z rozhorčenia. Raito mu práve povedal, že zomiera štýlom, ktorým sa skôr oznamovalo niečo nudné a nezaujímavé. Napadlo ho, že buď má jeho priateľ naozaj o jeden citový orgán menej alebo tu pred ním nie je on, ale kus ľadu ako jeho verná kópia.
„ Nehraj tu na mňa pokojnú tvár, priveľmi dobre ju poznám aby som vedel zhodnotiť kedy sa k tebe hodí a kedy len zbytočne prekáža. Čo sa to dočerta deje? Mohol by si mi to vysvetliť, pretože ja v tom nemám tak jasno ako zdá sa máš ty.“
„ Konečne si to pochopil Cass. Nie je čas na prehnané citové výlevy. Veľmi rád ti všetko objasním ako to len bude možné.“ akoby Raito čakal len na tie slová vytiahol si z vrecka na nohaviciach vyblednutý kus látky a utrel si ním umazané ruky. Vstal pričom sa uprene zadíval na Cassa, ktorý mu kývol hlavou a nasledoval Raita k prúteným kreslám. Keď sa obaja usadili oproti sebe aby mali dobrý výhľad na tvár toho druhého trvalo istý čas kým sa Raito opäť ozval no aj tentoraz bolo to, čo povedal rovnako zahmlené a nesúvislé ako predtým. Aspoň tak sa zo začiatku zdalo.
„ Pamätáš sa na našu poslednú misiu? Bolo to pred mesiacom a tá planéta sa volala...“ náročky zmĺkol aby nechal priestor Cassovi nech dokončí začatú odpoveď. Ten sa musel trochu uškrnúť, pretože mu to prišlo ako jedna z mnohých skúšok, ktorým ho Raito s obľubou vystavoval. On si však pamätal všetky miesta a misie, na ktorých bol, a preto nemal problém obstáť ani teraz.
„ ..volala sa Soriel. Ale ako to súvisí s tvojou chorobou?“ zatváril sa nechápavo nespúšťajúc z Raita pohľad akoby mu už len jeho tvár mohla povedať viac než sa zatiaľ dosiaľ dozvedel z jeho úst. Raito však nemienil karty vyložiť na stôl tak rýchlo ako by si želal.
„ Tak potom si musíš pamätať aj na to, čo sa tam odohralo.“
Cass sa na chvíľu zamyslel a postupne mu všetko začalo dávať zmysel. Už po pár dňoch ich prítomnosti na Soriele , ktorý navštívili v rámci vynútenia poriadku a disciplíny voči Telarionu a jej vládcovi , sa Raito začal správať naozaj nepochopiteľne. Zavieral sa do svojej kajuty aj na niekoľko hodín a nedovolil nikomu aby skontroloval, či je všetko v poriadku. Keď sa konečne ukázal medzi posádkou Thanatosu bol bledý ako sama smrť a vyzeral akoby sa mal stať jej núteným nasledovníkom. Neudržal v ruke ani meč, čo mu nikdy predtým nerobilo problém a vtedy sa Cass začal už vážne znepokojovať. Odbilo ho však Raitovo sebaisté vystupovanie, ktoré telesnou slabosťou vôbec neutrpelo, ba naopak sa zdalo akoby sa ono stalo mečom v jeho ruke. Vtedy začal tušiť, že Raitov stav nejako súvisí s tým, čo sa dialo na Soriele. Množstvo ľudí, ktorí smerovali ulicami hlavného mesta pod prísnym vojenským dozorom ktoviekam upútalo ich pozornosť hneď v prvý deň ich príchodu. Ako neskôr zistili bolo to v dôsledku akéhosi vírusu, proti ktorému márne bojovali pretože zakaždým ochorelo viac a viac ľudí. Raitov zdravotný stav sa však na rozdiel od obyvateľov Sorielu zlepšil po pár dňoch ich návratu späť na Telarion, a preto aj Cass prestal dávať jeho chvíľkovú chorobu do súvislosti s planétou. To, čo sa dialo potom nemohol vedieť pretože odišiel na ďalšiu misiu avšak už bez princovej spoločnosti.
„ Ak mi tým chceš naznačiť, že trpíš tou istou chorobou akou trpia aj obyvatelia Sorielu ako je potom možné, že nie som chorý aj ja? Ako je možné, že tam neochorel ani jeden člen posádky?“ nedávalo mu to vôbec žiadny zmysel a predsa tam istá časť toho zmyslu naozaj bola ukrytá. Cassi si všimol ako sa Raito zamyslene zahľadel na skupinu andergónskych jedlí zvláštneho takmer špirálovitého tvaru a potom k nemu obrátil vážny pohľad.
„ To bola otázka, ktorú som si pred návštevou pána Aladrona kládol aj ja, ale teraz už mám na ňu aspoň čiastočnú odpoveď. Keď si vtedy odišiel plniť novú úlohu, ktorou som ťa poveril opäť sa so mnou začalo diať to, čo na Soriele. Ani jeden lekár nevedel povedať, čo je to za chorobu a tak som sa obrátil na človeka, o ktorom som sa dopočul chýry ako o najlepšom vedcovi Eqilibria. Mark Aladron pracuje pre Gyro a zároveň sa podieľa na výskumoch spoločnosti SULPHIUM. Jednou z oblastí, ktorej sa táto organizácia venuje a má pobočku dokonca aj na Zemi je výskum smrtiacich vírusov. Nebudem ťa otravovať nudnými detailmi toho ako som sa dostal k týmto informáciám, ale prejdem hneď k zaujímavejšej časti. Po tom ako som kontaktoval pána Aladrona, ten prišiel na Telrion a urobil pár predbežných testov. Spomenul som mu aj Soriel a tiež to, čo sa tam deje.“
„ Takže Aladron sa vybral na Soriel a naozaj zistil súvislosti medzi tvojou chorobou a pomalým umieraním tej planéty...“ skonštatoval Cass a celá vec ho začala zaujímať čoraz viac. Tušil, že vysvetlenie nebude také jednoduché ako by sa mohlo zdať. Raito po jeho slovách súhlasne prikývol hlavou a pokračoval.
„ Keď som sa s ním stretol po prvýkrát od nášho vtedajšieho stretnutia oboznámil ma s veľmi zaujímavými skutočnosťami, samozrejme okrem toho, že zomieram a liek, ktorý by to mohol zmeniť neexistuje. Aspoň nie zatiaľ. Zo vzoriek, ktoré odobral infikovaným na Soriele zistil, že trpia tým istým druhom zmutovaného vírusu akým trpím aj ja. No najzvláštnejšie na tom je, že choroba vôbec nepostihla ani jedného z cudzincov, len samotných sorielčanov, ktorý tam žili istý čas od narodenia a potom tam viac menej zostali žiť aj naďalej.“ Raito zmĺkol a nechal Cassovi čas na to aby si usporiadal zmätené myšlienky.
„ Lenže keď ten vírus, ako tvrdí pán Aladron, postihuje výlučne len samotných obyvateľov Sorielu ako je potom možné, že to dostalo aj teba? V živote si tam predsa nikdy predtým nebol...“
„ Veď práve to je tá najväčšia záhada. Prečo zomieram tak ako sorielčania keď ma s nimi nič nespája?“ Raitov pohľad opäť raz zablúdil ku skupinke andergónskych jedlí zatiaľ čo Cass premýšľal nad všetkým, čo sa v ten deň dozvedel. To čo sa práve dalo do pohybu bola určite viac ako len náhoda, pretože na tú ani jeden z nich neveril...