Kami Shiroi, 13. máj 2008, World amongst Pink Petals

Kráľovná Telarionu Počet príspevkov : 979

Možno všetko to, čo sa jej doposial stalo, bola len číra náhoda. Všetko sa dialo samovoľne, veľká náhoda zhotovená z tých menších, tvoriac tak už nezmeniteľný celok, ktorý bol len výsledkom celkového chaosu a jeho Teórie. Táto Teória mala mnoho podôb, množstvo autorov a nespočetné kvantum myšlienok a úvah. Nikdy sa však nedala dokázať pravdivosť ich výpovede, všetky však mali svojím spôsobom pravdu. Pre Shiroi bola však pravda úplne iná, než hovorili slová a vety dávnych filozofov. Nie, náhoda nebol výsledok chaosu sveta. Boli to len udalosti, ktoré ľudia nevedeli zastaviť a nijako ovplyvniť svojím počínaním. Niekto by tento úkaz nazval jednoducho osudom. Neznášala jeho chladné, kostnaté ruky, hlboký hlas, ktorý sa zarýval do každého póru a jeho slová "Maličká, nezatancuješ si?" si pamätá až do dnes. Vtedy neviedol nikto, ale akoby neviditeľné nitky nevedomky riadili ich pohyby. Vyzerala, akoby ju každý krok počas tanca bolel. Boli plné smútku, jej boky sa vlnili v rytme zhasínajúcej nádeje. Bez hudby, bez slov, bez radosti... Bez všetkého. Nedívala sa mu do očí, pretože v nich videla to, čo u seba nie. Pocity, ktoré on nikdy nemal. A čo nemáš, to nechápeš. On bol taký vždy. Rezignovala a on ju odviedol späť. Pýtal sa jej, či si zatancujú aj nabudúce, ale ona jednoducho riekla: "S osudom netancujem."
Bolo však stretnutie s Raitom číra "náhoda", alebo si predsa len s osudom dala ďalšie kolo tanca, nevediac o tom? Nie. Určite to bola náhoda, nedokázala to ovplyvniť, ani keď sa snažila. Niekoľko týždňov. A dnes... Dnes je tu, sedí na poloopustenej planéte Aishiteru, kde ju poslal, kvôli "bezpečnosti". Vyhráva snáď vojna nad láskou? Patetické... Samozrejme, že áno. Milióny a stovky ľudských životov nad životy dvoch jednoduchých osôb poháňanými svojími vlastnými sebeckými potrebami. Predsalen - všetci, dokonca aj mimozemšťania, mali ľudské vlastnosti. Strach, lásku, ale prevládal ten egoizmus. Tieto všetky charakterové črty prislúchali obyčajným smrteľníkom, alebo dalo by sa povedať, mužom z ľudu. Tí, ktorí stáli na čele mali povinnosť uchovať ich sebecké potreby na žive. Tým pádom chrániť, vládnuť a panovať. Všetko toto bolo kráľovskou povinnosťou princov, princezien, kráľov, kráľovien či šľachticov. Jednoducho - osobám, ktorým v žilách kolovala modrá krv. Bola však táto krv dostatočne "modrá" na to, aby prijala fakt, že musí obetovať vlastné súkromné potreby preto, aby splnila potreby svojich poddaných? Kto vie... Všetko je individuálne. Loajálnosť si zachováva len málo ľudí, len niekoľkí z nich sa nechajú viesť justíciou, ktorá bola daná ich otcami a otcami ich otcov... Možno tam niekde v minulosti nájdu dôvod, prečo je to tak. Všetky kladné postavy v románe, väčšinou heroické, s vlastnou spravodlivosťou, majú svoje opozitá. Niekedy, teda skoro vždy, sú to ľudia s modrou krvou, ktorí odmietli kadejaké tie úradné záležitosti, boj o slávu a česť, o nejakú tú medailu chrabrosti a pokojnú starobu. Umiestnili svojich pešiakov do predných línií, aby za nich bojovali. A kvôli čomu? Kvôli svojmu sebectvu, egoizmu, kvôli tomu, čo chceli IBA ONI SAMI, nie to, čo chceli OSTATNÍ. A tak končil každou větu slůvkem já, já, já, jenom já...
Z týchto úvah jej vyplynula jediná otázka. Bol niekym takým aj Raito? V prvom rade bol panovníkom - tým, kto drží štít hlavne nad svojim ľudom a mal by si za jeho prežitím vždy stáť, schopný postaviť sa za názor poddaných. V druhom rade bol jednoduchým mužom so svojími potrebami, zlými aj dobrými chvíľami, záľubami či vecami, ktoré nenávidel - ten, kto má črty charakteru človeka. Aj on mohol byť sebec, tak ako každý iný. Mal na to konieckoncov právo. Nikto predsa nemôže byť reinkarnáciou Matky Terezy. Ani ona. Nik.
Verila, že je niečo medzi tým. Aspoň to tak predpokladala. Muž, ktorý sa vedel obetovať pre dobro ľudí... Ako vtedy, keď položil na oltár veľmi veľkú obeť, ktorá mu spôsobila v živote neuveriteľné muky, aké si vedia predstaviť len tí, ktorí sú stratili dve blízke osoby naraz. Pocit viny je horší než kyselina, ktorá pomaly účinkuje dlhé roky, zožiera vnútornosti po ktorých zostáva len prach. Ako prvé táto nákaza najprv napadne srdce. Potom je ťažké ho prebudiť späť k životu. Všetko sa zmení v číru pustatinu, kde aj ten najmenší zárodok má problém sa udržať pri živote a nakoniec možno aj tak umrie. Dlhé roky tam neprší, ak by ste tam vstúpili, okolo vás by sa objavil len neprekonateľný vír prachu, ktorý odmietol kohokoľvek pustiť ďalej. Bola rada, že mala dostatočnú silu, aby prenikla cez miniatúrne zrnká piesku, ostrejšie a nebezpečnejšie než tisícky ostrí meča. Nevedomky zaliala kvet, ktorý začal okamžite kvitnúť do naväčšej krásy, doliny a údolia opäť zaplavil vtáči spev, len v hlbokých jaskyniach, kde nedosiahlo ranné slnko zostali tiene a spomienky, do ktorých mohol niekedy zablúdiť. A vice versa. Shiroi sa však snažila sprvu tento rozkvet a jar srdca potlačiť všetkými možnými silami, no nezmohla nič proti "prírode". Ale zas aj muž, ktorý bol schopný poslať do pekla každého, len kvôli tomu, že sa mu momentálne nechce dohadovať, škriepiť sa a boh vie čo ešte. Ten správny neutrál, možno sa troška viac prikláňal k tomu egoizmu, ale predsalen. Sme len ľudia...a mimozemšťania...
"Shiroi-sama?" Ozval sa tichý vzdialený hlas za jej chrbtom, čo ju úplne prebudilo zo všetkých myšlienok, ktorými sa nechala pohltiť až do posledného zmyslu. Trhla sebou a všetko sa opäť pred jej očami rozjasnilo. Bola v záhrade umiestnenej za palácom - jej dočasným domovom. Všade, kde len oko dovidelo, boli ružové lístky sakury, plávajúce vetrom spoločne s ich sladkou vôňou. Jar vládla i tu. Každý kútik bol zaplavený svetloružovými okvetnými lístkami a lupeňmi, nad ktorými sa skláňala belasá obloha bez obláčika. Slnko bolo také isté ako na Zemi, teraz trocha chladné a zubaté, no bolo dostatočne teplo na to, aby sa objavili prvé púčiky, ktoré sa rozvinuli do košatých ružových stromov.
"Shiroi-sama, ste v poriadku?" Ozval sa opäť ženský hlas a konečne sa otočila. Pred ňou stála nižšia žena, a však jej prednosti boli podstatne...výraznejšie. Vytušila, že Rangiku, ako sa volala, musí byť populárna hlavne u mužov, keďže šaty, ktoré väčšinou nosievala, odhľovali minimálne 3/4 dekoltu. Mala celkom pekne krojenú bradu, dlhé svetlohnedé vlnité vlasy, jej padali na plecia. Mala pohľad lenivej mačky, ktorá by najradšej sedela celú dobu na verande a nechala sa ohrievať slnečnými lúčmi.
"Som...Vďaka." Zamrmlala, venujúc tak pohľad oblohe.
"Mali by ste sa vrátiť, za chvíľu je obed." Rangiku jej venovala mierny úsmev.
Shiroi mierne prikývla, bez toho, aby sklonila zrak. Spoločne vyrazili k sídlu.
***
"MATSUMOTO!" Vtrhla do izby s krikom, pretože očakávala, že Matsumoto Rangiku nájde práve tam. Súrne ju potrebovala. Predsalen to bola jej "dvorná dáma", ktorá by ju mala viesť počas chvíľ pobytu.
"Iiik! Shiroi-sama!" Vyhŕkla Rangiku, akonáhle zbadala Shiroi vo dverách. Mala jednoznačne nejaké to saké v sebe. Podľa toho čo videla, "nejaké" bolo slabé pomenovanie. Shiroi na ňu nechápavo zízala.
"Nabudúce ma nestrašte, skoro vypadli!" Riekla Matsumoto, upravujúc si tak výstrih, pretože enormný objem jej predností skoro vykĺzol z aj tak nedostačujúcej látky. Za stolom spokojne spalo zopár ďalších "privandrovalcov" na túto "súkromnú párty".
"Som obklopená idiotmi..." Zakliala Shiroi potichu, chytajúc si dlaňou čelo.