Miyu Katsuki, 10.6.2008 - Návšteva

Bol chladný novembrový deň, keď mala 10 ročná Miyu výnimočné šťastie dostať sa zo školy omnoho skôr ako obyčajne. Boli pomáhať v školskej záhrade a za odmenu, že to všetko tak rýchlo stihli, ich pustili domov. Aj keď ona by tam kľudne strávila oveľa viac času. Prácu v záhradách zbožňovala, ale najradšej robievala v tej ich, spolu s mamou.
Veselo si kráčala po dlhej ulici, z oboch strán obklopenej starými javormi. Užívala si vietor, ktorý jej strapatil vlasy a usmievala sa pri pohľade na jesenné stromy s nádherne sfarbenými listami.
Smerovala priamo k ich domu. Tešila sa, že prekvapí mamu a naplánovala si, že by mohli spolu upiecť jej zbožňovaný tvarohový koláč. V poslednej dobe na ňu rodičia nemali moc času, ale bola si istá, že dnes sa to zmení.
Pred vchodom sa zastavila. Napadlo ju, že kľúče nechala doma a keby zazvonila, už by to nebolo také prekvapenie. Na tvári sa jej objavil šťastný úsmev a v jej tmavomodrých očiach, ktoré zdedila po mame sa zaiskrilo, keď si uvedomila, že môže obísť dom, dostať sa do záhrady a cez balkónové dvere prejsť dnu. Vždy ich mávali otvorené, nebol preto dôvod, aby jej plán zlyhal.
Dostala sa až k zadnej bráne. Bola síce zamknutá, to jej však nerobilo žiadny problém. Preliezať ploty bola jej milovaná činnosť, dokonca ich využívala omnoho radšej ako klasickú cestu cez bránu s použitím kľučky. Posunula sa o zopár metrov ďalej a vyliezla na plot, tesne vedľa javoru, rovnakého ako boli tie ostatné na ulici, akurát, že tento bol u nich v záhrade. Už od malička ho mala rada a chodievala sa k nemu hrať. Z plotu naň stačilo len preskočiť. Keď už na ňom bola, ostala chvíľku prikrčená pozorovať, či neuvidí niekoho cez okno. Všimla si obrysy troch ľudí, dvaja z nich vyzerali ako rodičia, tretí bol asi na návšteve, usúdila a potichu zliezla zo stromu. Prechádzala po kamennej cestičke, vedúcej po okraji záhrady, tesne popri kríkoch až k vyvýšenej terase, na konci ktorej mali presklené dvere a za nimi obývačku.
Uprostred cesty si všimla jej obľúbenú skalku, kde im rástla materina dúška. Mamina jej vždy hovorievala Thymus serpyllum telarissium. Prvé dva názvy si našla v knižke ako jej latinské meno, ale nikdy nevedela, čo znamenalo to posledné slovo. Ak sa nato opýtala, vždy sa dozvedela, že jej to povedia neskôr. Na tvári sa jej objavil veselý úškrn, keď si nato spomenula. Možno sa jej dnes podarí konečne zistiť pravdu. A keď nie, môže si vymyslieť vlastný význam toho záhadného slova.
Odtrhla si zopár rastliniek, obrátila sa naspäť k domu, jej pôvodnému cieľu a nenápadne sa zakrádala ďalej. Vyšla dva schodíky, ktoré oddeľovali terasu od záhrady až sa dostala k okraju dverí. Zastavila sa tak, aby ju nebolo vidieť. Ako tam stála a rozmýšľala, čo im povie, uvedomila si, že hlas návštevníka, ktorý znel zvnútra u nich už predtým párkrát počula, ale nevedela ho k nikomu priradiť. Mala z neho však zvláštny pocit, akoby jeho majiteľ práve hovoril o niečom strašnom. Patril zrejme staršiemu mužovi a podľa klopkavého zvuku, pri presúvaní usúdila, že chodí aj s paličkou. Možno je to dôležité a nemala by ich otravovať, napadlo ju vo chvíli, keď sa hlas priblížil ku dverám tak, že dokázala rozoznať všetko, čo hovorí.
„Je mi to naozaj veľmi ľúto, váš stav sa vážne zhoršuje. Všetko, čo sme mohli, sme už vyskúšali. Žijete v jednom z ťažších štádií už niekoľko rokov a aj to je priam zázrak. Nechápem ako je to možné, pravdepodobne zato môže vaša vlastná medicína, ktorú ste mi spomínali, pretože všetci ostatní, čo sa vrátili spolu s vami sú dávno po smrti.“
Miyu sa vydesila. Kvety, ktoré pred chvíľou natrhala sa ocitli na zemi. Pocítila, ako jej bolestivo zovrelo žalúdok a od strachu sa celá roztriasla. O čom to len ten podivný pán hovorí? Moji rodičia predsa nemôžu byť... chorí? Čo by som bez nich robila? Nie, to nemôže byť pravda...
Otočila sa naspäť. Nechcela tam viac zostávať. Celé jej to pripadalo len ako strašný sen, ktorý sa jej zdá a dúfala, že sa čoskoro zobudí. Keď preskakovala schody do záhrady, nevšimla si kvetináč s ružou pod nohami, podarilo sa jej ho prevrhnúť a rozbiť. Z domu vyšla prekvapená mama s otcom. Vystrašene na nich pozrela a všimla si, že otec si zhŕňal dolu rukáv a snažil sa zakryť si ním hrozné rany, aké nikdy predtým nevidela.
„Že to nieje pravda?“ pozrela na mamu a v očiach sa jej leskli slzy. Takmer nikdy neplakávala, pretože ju učili brať všetky udalosti s nadhľadom, ale teraz mala pocit, že bude nešťastná už naveky, a nič jej nepomôže. Nedokázala si ani predstaviť život bez rodičov.
Podľa maminho smutného výrazu si uvedomila aká je skutočnosť, nechcela ju však počuť. Otočila sa a čo najrýchlejšie rozbehla naspäť k plotu, odkiaľ pred chvíľou prišla.
„Miyu, počkaj...“ začula za sebou mamin hlas, plný smútku, aký v ňom nikdy doteraz nepostrehla, ale bolo jej to jedno. Preliezla von a na okamih sa za ňou ešte z druhej strany plotu obzrela. Kvôli slzám ju však videla len ako rozmazaný flak niekde v diaľke.
„Ja.. vysvetlím ti to... len poď, prosím ťa..“ začala znovu.
„Nie, nechcem nič vedieť, všetci ste klamári!“ Zakričala na ňu roztraseným hlasom a rozbehla sa preč, nevnímajúc za sebou jej ďalšie slová.