Caro Oliversová, 11.8. 2008, Aj taký je život

Pochmúrnosť, ktorou oplývala olovenými mrakmi zatiahnutá obloha planéty Iliwian kontrastovala so živým ruchom hlavného mesta, ktorého ulicami sa každú chvíľu premlelo nespočetné množstvo chodcov. Ich prostovlasé hlavy, telá zahalené v rôznych stupňoch ukážky moci a bohatstva či úplnej spodiny chudoby. Ako v každom inom meste aj tu sa miešal ľahostajný nezáujem s pokrikovaním pouličných predavačov predvádzajúcich svoj tovar v najlepšom svetle aj keď sa v mnohých prípadoch jednalo len o lacné napodobeniny a nepoužiteľné rárohy a nepokojný šum krokov sa miešal s kakofóniou hlasov tých, ktorých od rozhovoru neodradil hustý smog, na ktorý bola väčšina domácich zvyknutá natoľko, že ho ani nevnímali pokým boli schopný prejsť na druhú stranu chodníka bez toho aby na to potrebovali slepeckú palicu či iný užitočný prostriedok.
Takéto dni Caro milovala, pretože najlepšie slúžili jej remeslu, ktoré bolo právom možné pokladať za jedno z najťažších a najnebezpečnejších. Pískajúc si veselú pesničku kráčala bočnými uličkami smerom k centru mesta kde bol vždy stisk a huriavk. Ako na jedinej z mála planét tu prebiehal horlivý výmenný obchod medzi cudzincami z rôznych kútov vesmíru. Obchody, trhy, dražby, handrkovanie sa o každý quentin o každučkú namilu bolo na dennom poriadku a nezriedka sa obchody dohovárali aj voľnejším štýlom s využitím pästného umenia či iných účinnejších metód. Taký bol Iliwian. Bezprostredný a neľútostný no i s akýmsi nedefinovateľným čarom, ktoré lákalo atmosférou obchodu a radosti z lacnej kúpi či porážky z malého predaja.
Ona nebola ani predavač ani zákazník.
- Och, prepáčte veľmi ma to mrzí pane. Ste v poriadku?- ozval sa jej medový hlas teraz plný záujmu a účasti keď pomáhala vykompenzovať stratu rovnováhy istému postaršiemu mužovi, do ktorého práve narazila. Ten na ňu po prvotnom šoku uprel lascívny pohľad zhýralca a prešiel jej hladnými očami od tmavých prstencov vlasov padajúcich na jej krémovo biele plecia až po odhalené lýtka na jej vyzývavom oblečení, ktoré len dotváralo možnú predstavu akú o nej mohli náhodní okoloidúci chodci zdieľať.
- Bol by som viac keby si mi povedala koľko stojí taká pekná pobehlička ako si ty.- zafunel červenolíci chlap a žilky na nose mu zvýraznila ostrejšia pijanská červeň ako predtým než sa jej zadíval do tváre.
Caro naoko nenútene len pohodila hlavou a zasmiala sa vyzývavo ako skutočné dieťa ulice, pre ktoré nie je prostitúcia nijakou neznámou dedinou ale dopodrobna preštudovaným oborom. Chytila límce na mužovej košeli a začala ich naprávať so šelmovským úsmevom mačky vyhrievajúcej sa v pozornosti toho kto sa s ňou chce trochu pohrať.
- Miláčik...- začala sladko a na perách jej zasvietil neodolateľný úsmev, ktorý aj mužovi rozjasnil zakalený pohľad. - ... obávam sa, že toľko peňazí pri sebe práve nemáš aby si ma mohol dostať do postele.- uličnícky na neho žmurkla a skôr než sa stihol spamätať stratila sa v hustom dave a smogu, ktorý padal na mesto ako neprehľadný závoj poskytujúci jej ochranu.
Vo vrecku jej biedneho obnoseného plášťa ju však príjemne ťažila chlapova ukradnutá peňaženka, ktorú mu vzala pri zrážke a šikovne schovala. Keď už predpokladala, že je dostatočne ďaleko siahla po ňu do svojho vrecka, otvorila ju a oči sa jej spokojne rozžiarili úsmevom rovnakým aký mala aj na perách. Vytiahla bankovky strčiac si ich hlboko do výstrihu a teraz už bezcennú peňaženku vyhodila do smetiaka, okolo ktorého práve prechádzala. Bola šťastná, pretože dnes večer sa Tommy konečne poriadne naje a v jeho očiach aspoň na chvíľu uhasí ten vyhladovaný pohľad, ktorý jej trhal srdce na maličké kúsky. Urobí pre neho všetko na svete. Predá aj svoje telo ak to bude potrebné len aby mu mohla kúpiť drahý liek na jeho zhoršujúcu sa chorobu. Aj keď by to vlastne urobila prvýkrát vo svojom živote zlodejky. Pri tejto myšlienke sa mimovoľne striasla no myšlienka na Tommyho bola silnejšia než pocit zhnusenia a odporu, ktorý jej zalieval ústa žlčou kedykoľvek sa dotkla sveta ľahkých žien aj keď predstierala, že navonok je už dávno jednou z nich..