Planéta Iliwian

Rose Parks Kyriee

*Sleduje, ako Gareth prejde ku skrini, ktorá jej vďaka svojmu obsahu pripomína obrovskú lekárničku, a ako sa k nej vráti a posadí sa tesne vedľa nej na posteľ s obväzmi v rukách, posadí sa vedľa neho tak, aby mu nastavila svoje postrelené rameno. Cíti, ako jej dá starý, už krvou a hnisom presiahnutý obväz dole a v momente sa do vzduchu vznesie kovový zápach krvi, zmiešaný so zápachom z hnisajúcej rany. Zhlboka sa nadýchne, hlavu čo najviac otočí do opačnej strany a snaží sa upnúť na jeho slová, len aby nemyslela na krv. Od momentu, keď jej mama zomrela v rukách, nenávidí čo i len pomyslenie na krv, nie to ešte, keď jej ten zápach priam vráža do nosa. Nech sa snaží akokoľvek, viac sa upína na ten zápach a dvíhajúci sa žalúdok, ako na jeho slová. Občas medzitým zasyčí, keď pritlačí o čosi viac, no nič viac nepovie. Nakoniec mu dokonca venuje vďačný úsmev, keď skončí s „opravou“ jej prestreleného ramena, a ona k nemu opäť otočí hlavu. Pri jeho ďalších slovách sa len uškrnie.* Jean Paul Sartre vo svojej poviedke Múr vyslovil myšlienku, že život jedného človeka nemá väčšiu cenu než život ostatných. *Odpovie mu, spomenúc si na „hodiny“ s jej mamou, ktorá sa ju snažila o ľudskej histórii a ich dedičstve, o dedičstve jej rasy, naučiť čo najviac.* Dúfajme, že nakoniec neskončíme ako hlavné postavy... *Odpovie s úškrnom, no hoci to myslí úsmevne, pri pomyslení na to ju strasie. Z myšlienok ju však vytrhne zakolísanie postele, len čo sa Gareth postaví a prejde ku dverám. Už-už ho chce zastaviť, keď sa sám otočí. Na jeho slová len prikývne, do ruky si vezme sveter a nohavice, ktoré jej pred pár minútami podala Ryan. Od nôh ale cíti chlad, a tak sa ešte na sekundu pohrabe v jednej zo skríň, odkiaľ vytiahne ponožky, akési postaršie, značne ošúchané topánky, ktoré sú jej o číslo väčšie, a spodné prádlo. V momente sa poberie do kúpeľne a už pár minút nato stojí pred dverami vedúcimi do izby, z ktorej počuje prekrývajúce sa hlasy Garetha a Ryan. Bez vyzvania, či zaklopania vojde dnu, keďže na slušnosť nemajú čas, a pohľadom prebehne po ich tvárach.* Načo ste za ten čas prišli? *Spýta sa, no nevyznie to ironicky. Chce im pomôcť. Musí im pomôcť. Nedokázala by žiť s tým, že ako bojovníčka za ľudské práva nechala kvôli nej zomrieť dvoch ľudí, aj keď sa tí dvaja už pred tým sami pokúsili ju zabiť.*

Ryan, Gareth

*Jediné na čo dokázal myslieť, bol Jean Paul Sartre a jeho hlúpa poviedka. Rose si možno myslela, že nevedel, kto to bol, ale on sa v existencionalizme nachádzal dennodenne, preto mu aj literatúra z tejto oblasti pripadala blízka, ako keby čítal o sebe. A rovnako ako hlavní hrdinovia existencionalizmu, aj on sa bál rozhodnutia, no nakoniec, ako to už býva, aj nevybrať si nič je rozhodnutie, preto bol tam, kde bol. Po chvíľke si uvedomil, že stojí nad Ryan, ktorá čosi horlivo vyťukávala do počítača.
,,Počúvaš ma?"
,,Prepáč, čo si hovorila?"
,,Zapla som všetky systémy, keď budú tu, okamžite sa o tom dozvieme. Je ale na čase, aby si vyložil karty na stôl."
,,Ak čakáš esá, sklamem ťa, sú vo vedľajšom balíčku. No predsa by som postupku úplne neodsúval od nádeje. Vlastne ten plán nie je taký svetoborný, pokojne mohol napadnúť aj teba. Vieš prečo ich sem vediem? Pretože máme čosi o čom nevedia."
Prekvapenie na tvári Ryan nemohlo byť väčšie. ,,Preboha! To nemyslíš vážne. Ale ako....počkať, náramky máme iba dva."
,,A to je problém? Veď to je tvoj systém, iba čosi poštukáš."
Ryan sa usmiala, no v tej chvíli vošla dovnútra Rose a ona bola prvý raz za tú ženskú v dome vďačná. Ryan v počítači roztvorila jednu zo zložiek. Rozprestreli sa plány domu. Z jednej skrine v pivnici klesali dolu akési čiarky. ,,Vidíš toto? To je tunel, ktorý vybudoval ešte môj starý otec. V žiadnych plánoch nie je. Viem o ňom iba ja a Gareth. Vedie ďaleko do bezpečia. Najlepšie na tom všetkom je, že cesta do neho vedie cez pivnicu, z chrbta starej mramorovej sochy, odkiaľ by nikoho nenapadlo hľadať tunel. Po tunely sú rozmiestnené nálože, až vyjdeme von, nechám to vybuchnúť a zemina tunel zasype, nebude sa dať ani nájsť. Aj keby, bude to v čase, čo my budeme veľmi ďaleko."
,,Ale nevybuchnú iba nálože v tunely. Dom vybuchne tiež, po tom, ako sa nechá pustený plyn."

Rose Parks Kyriee

*Vojde do miestnosti práve v momente, keď sa Ryan usmievala, no bola si istá, že to patrilo Garethovi, nie jej. Aj napriek tomu jej opätovala úsmev a niekoľkými krátkymi krokmi prešla ku počítaču, keď sa pred nimi otvorili plány tohto domu. Rýchlo ich preletela očami, v momente sa naučiac to, čo videla, tak, ako ju to kedysi učila mama. Len čo ale začne Ryan hovoriť, prikývne, nakloní sa o čosi bližšie ku mape a zameria sa na tie čiarky, na ktoré ukázala Ryn prstom. Pri jej slovách sa len zhlboka nadýchne a na tvári sa jej objaví ešte širší úsmev. Ani len netušila, že budú mať takýto dobrý plán. Až doteraz si myslela, že sú celkom stratení. Teraz sa jej zdá, že majú aspoň akú-takú šancu na prežitie.* Fajn, mám niekoľko otázok... *Povie a ani nečaká, kým sa jej na ne niekto opýta.* Kam vedie ten tunel a čo znamená to bezpečie? Pretože pokiaľ myslíte tým bezpečím len to, že sa dostaneme niekde ďaleko odtiaľto, mám dobrú správu... V meste nás viem nepozorovane dostať do jedného z bytov a možno sa mi dokonca podarí zohnať pre Vás letenku na cestu na ktorúkoľvek krajinu... Druhá otázka je, či ste naozaj odhodlaní zbúrať toto tu... Ako hovoríte, je to starý rodinný domček, i keď teraz skôr pevnosť... *Pouškrnie sa, hoci tú otázky myslela celkom vážne.* A posledné... mám podmienku... tunel musíme odpáliť ešte skôr, ako do neho ktokoľvek zomrie... *Prehovorí celkom vážne, hoci si je už teraz istá, že ju budú mať za blázna. Snaží sa predsa ochrániť tých, ktorí sa s nimi nijako maznať nebudú. Pri prvej príležitosti by ich na mieste zabili. Reaguje však rovnako, ako sa pred chvíľou zachovala ku Ryan a Garethovi. Je pacifistka, je tu, aby ľudí chránila, nie zabíjala. Akýchkoľvek ľudí... Až na tú jednu výnimku z minulosti...*

Ryan, Gareth

*Ryan tomu nemohla uveriť. Tá ženská mala v sebe ten kus drzosti, že si išla klásť podmienky! Rýchlosť, ktorou vstala odsunula stoličku hodný kus za ňu. No ona si to nevšímala. Ruke jej smerovala ku krku Rose. ,,Ty si tu ideš klásť podmienky?"
Avšak únava Garethovi nezahmlila reflexy, v momente stále medzi Rose a Ryan, s tvárou upretou práve k blondíne. Chytil ju za ruku, pretože inak by mu vrazila.
,,Teraz skutočne nie je čas na toto, ale ani na tie tvoje otázky. Prepáč Rose, ale nepovieme ti všetko. Či si pacifistka, alebo nie, tých ľudí to netrápi, mihnutím oka by ťa zabili. Ak je to aj tebe jedno, mne rozhodne nie a pretože hlavné slovo tu mám zatiaľ ja, drž si ochranárske pudy na uzde. Je totiž možné, že ak by bol niekto v tunely a my by sme ho nevyhodili do vzduchu, dostihli by nás."
,,Keby sme vyrazili hneď, mohli by sme to stihnúť na ujme bez životov, " odfrkla Ryan znechutene.
,,Ideme na to?"
Ryan pozrela Garethovi do očí a po krátkej chvíli prikývla. ,,Všetko potrebné je zbalené v batohoch v mojej izbe. Ber ich a vy dvaja choďte. Dobehnem vás, akonáhle pripravím výbuch plynu."
Gareth sa okamžite ťahal po batohy, ťahajúc Rose za sebou.
,,Hej!" Ryan zachytila Rose a podala jej svoj náramok, ktorý bol potrebný na priechod.*

Rose Parks Kyriee

*V momente sa strhla, len čo zazrela, ako sa v stotine sekundy Ryan postavila, a začula škrípanie nožiek stoličky po dlážke. Zvrtla sa jej smerom, no ešte skôr, ako stihla zdvihnúť ruky a ubrániť sa jej útoku, medzi nimi stál Gareth, ku nej chrbtom.* Možno by si sa mala naučiť ovládať... *Ironickú poznámku, že možno to bol dôvod, prečo ju nechal, si nechá pre seba. Predsa len, s tou ženskou ešte bude musieť chvíľu vydržať a už dlho sa učila nevysloviť veci, o ktorých vie, že by dotyčného najviac zranili. Teraz by si to nerada pokazila...* Super... Človeka postrelia, pokúsia sa ho zabiť v nemocnici, unesú ho a odnesú kdesi, kde už dávno skapal pes... A potom vám mám stopercentne veriť, zatiaľ čo vy na dôveru voči mne zvysoka kašlete? Nemyslíte, že by to malo byť presne naopak? *Prednesie jedným dychom, pričom pohľadom skáče z Ryan na Garethov chrbát a naopak.* Tí ľudia majú možno na vraždenie rovnako zlí dôvod, ako ty... Prečo sa mám potom k tebe správať pacifisticky a ich mám rovno odsúdiť na smrť? Ak si nepamätáš, ešte to nie je tak dávno, čo si sa ty pokúšal zabiť... *Zámeno ty ešte viac zvýrazní. Následne ju však už Gareth ťahá po jeho a Ryaninej krátkej konverzácií, keď ju vtom Ryan chytí. V momente sa otočí k nej, pripravená sa brániť, keď jej podá náramok. Mimovoľne pritom sykne, keďže ju chytí za prestrelenú ruku. Nedôverčivo pozrie na náramok, no vezme ho od nej. Ďalej už nasleduje Garetha ku batohom.*

Nero Link

*Nedalo sa prehliadnuť, ako sa ženino správanie zmenilo zo sekundy na sekundu, akoby si uvedomila niečo, čo Nero unikalo alebo jednoducho len rezignovala. Konečne tu bola príležitosť prehodnotiť si všetky súvislosti a vziať do úvahy možné prínosy. Hoci sa Nero nepozdávala myšlienka, že má vo svojich radoch Asaya, pretože čím iným by muž s ich tetovaním mohol byť, ale každé jin malo aj svoje jang. Žena, ktorá sedela oproti nej v kresle toho bola dôkazom.
Po dlhšej chvíli ticha Nero nakoniec prehovorila.* To je za daných okolností viac, než by som mohla očakávať.* Zatvárila sa tak neutrálne, ako toho len bola schopná a svoju zvedavosť si nechala pre seba. V každom prípade bolo v jej moci a vlastne aj jej bezvýhradným právom preveriť si totožnosť dvojice. To, s akým úspechom zistí až na konci, ale pre tú chvíľu sa rozhodla neplytvať zbytočne oficiálnosťou. Prešla priamo k veci, takže žene muselo byť jasné, aký postoj zaujala.* Pred časom som sa dozvedela, že ma jeden z mojich dlhoročných spoločníkov škaredo podviedol.* Začala Nero konverzačným tónom, ktorý však vyznel mrazivo.* Odišiel bez rozlúčenia a ja by som mu rada dala aspoň posledné zbohom. Priveď mi ho a ja sa tebe aj tvojmu spoločníkovi štedro odvďačím. Navyše ti zaručím, že po dobu, kedy budete pre mňa obaja pracovať, vám už ani jeden z mojich mužov nepriloží zbraň k spánku, presne tak, ako si si to želala.* Nero hovorila pevne a rozhodne. Za svojimi slovami si stála a sebaistota jej hlasu prezrádzala, že ak raz vydá príkaz, nikto z jej ľudí sa ho neopováži porušiť. Na konečne bezpečných nohách obišla stôl a na chvíľu od ženy odvrátila pohľad. Vzápätí jej ponad drevenú tabuľu hodila podlhovastý predmet.* To sú kľúče od jedného z bezpečných bytov, ktoré mi tu patria. Zdá sa, že ty aj tvoj priateľ si najskôr potrebujete oddýchnuť. Všetky potrebné informácie vám včas pošlem.* Narovnala sa a s čakajúcim výrazom v tvári obrátila pohľad na ženu v kresle. Zo svojej strany povedala všetko, čo chcela, ale radšej nechala priestor na prípadné otázky teraz, než neskôr.*



Aizac Haydn

*Možno sa mu to len zdalo, ale mal pocit, že Lesha je zavretá s Nero už príliš dlho. Nebol zvyknutý, aby sa o jeho osude jednalo bez neho, preto sa snažil skrátiť si čas čakania čímkoľvek iným, než premýšľaním o blízkej smrti. Na jeho vkus to boli trochu deprimujúce vyhliadky a on sám sa vždy pokladal prinajmenšom za nezaujatého optimistu. Stál medzi Elegánom a Snakom. Ani jeden z nich sa netváril nadšene hoci jeden by povedal, že po tak intímnej výmene zbraní by už k sebe mohli mať o niečo bližšie. Upozorňovať na to by zrejme nebol dobrý nápad, a tak sa Aizac rozhodol hrať rovnakú hru ako oni. S rukami voľne zloženými vedľa tela pozeral priamo pred seba hoci nevidel nič, než mätež laserových svetiel. Klesol pohľadom o poschodie nižšie, ale tentoraz ho pastva pre zmysly, ktorá sa odohrávala na tanečnom parkete nijako nenadchla. V duchu skôr zvažoval svoje a Leshine možnosti. Od okamihu, ako sa s ňou stretol prvýkrát uplynula už nejaká doba a na rozdiel od minulosti, teraz by ju už nenechal v štichu. Nekládol to za "vinu" galantnosti, pretože nikdy nebol rytierom v žiarivom brnení, istú rolu v tom mohol zohrať skvelý sex, ktorý spolu mali, ale nakoniec aj tak prevážilo niečo iné. Boli spoločníkmi a tí si nezabodávajú nôž do chrbta. Nakoniec sa dvere predsa len otvorili...*

/už ani neviem či sa mám ospravedlňovať za meškanie odpovede máš permanentné právo byť na mňa za to zlá len dúfam, že si ešte o našu hru nestratila záujem /

Lesha

*Jej telo plávalo v pokojných vodách bezvetria. Prestala sa cítiť ako ihelnička, vpichy ostali prázdne, aby cez ne mohla prúdiť eufória jednoduchého ticha. A predsa ten pocit nedokázala opísať, hoc mala slová na špičke jazyka. Bublina však čoskoro praskla a ona si uvedomila, že stále sedí v kancelárii tej ženy a bolesť zmizla jedine preto, že si tlačí naraz štyri tlakové body, ktoré ju v detstve naučila mama. Stále jej vnucovala aj meditáciu. Lesha sa neskoro začala preklínať za hlavu v oblakoch a odmietavý postoj. Všetko, čo ju mohla matka naučiť si vzala do hrobu. Musela si vystačiť sama. Spustila ruky zo začiatkov obočia a spánkov, nepotrebovala si to u Nero ešte viac nahýňať, aj tak pôsobila nehorázne čudne. Prvú vetu nezachytila, nuž dúfala, že nezaznel ortieľ olova, nerada by sa nepomodlila pred cestou na večne zatratenie, avšak ruženec nemusela vyťahovať z igelitky. Nero vysolila prekvapivý záver. Upínala sluch na pokyny a tie na jej počudovanie nezneli zle, ale to si vlastne myslela aj o predchádzajúcich dobrodružstvách s Aizacom. Keď sa k nej rozleteli kľúče, bez váhania ich zachytila, netušiac, ako donútila ruky k reakcii, mala totiž pocit, že nejaké spojenie medzi končatinami a mozgom sa prerušil, no to bolo asi priveľa krvi na jednom mieste. Napokon Nero dohovorila. Lesha otvorila ústa, hlásiac sa o slovo, lenže po malom okamihu ich aj zavrela, staviac sa na nohy. Síce ju trocha tackalo, ale nebolo to nič, čo by nezvládla. Po jemnom úklone, kedy ohla kolená, zamierila k dverám. Tlačiac si tlakové body, zas vhupla do oázy potrebného relaxu a toto zaváhanie ju skoro naviedlo rovno do Snaka. Pre svoje šťastie do neho iba ťukla lakťami. Aj to stačilo, na ohnutie jeho dolnej pery. Ledva však stála na nohách, nehodlala sa doprošovať od nejakého kusu testosterónu o koridor.
,,Uhni!"
Mala dve možnosti. Mohol uhnúť, alebo aj nie, no vesmír sa nad ňou po niekoľký raz v živote zmiloval a on sa uhol. Prešmykla sa popri nemu, mieriac do davu ľudí a odtiaľ rýchlo pekne von, pretože hrozilo, že jej vybuchne hlava z toho hluku.*

Aizac Haydn

*Tvrdiť, že Lesha vyzerala dobre by nebolo ničím viac, než milosrdným klamstvom. Jej strhaná bledá tvár pôsobila dojmom zvláštnej odovzdanosti, akoby jej už na ničom nezáležalo, akoby sa mala každú chvíľu rozplynúť vo vzduchu alebo jednoducho odpadnúť. Neurobilo na ňu dojem dokonca ani Snakovo nespokojné zavrčanie a davom ľudí sa predierala bez povšimnutia. Na druhej strane, stále bola nažive a on tiež, čo overil jedným kontrolným pohľadom. Áno, Snake aj Elegán už stihli zaregistrovať nové rozkazy a bez zbytočných problémov nechali odísť aj jeho. Nie, že by čakal na dovolenie. Predieral sa len pár metrov za Leshou a nie príliš jemne odtláčal nabok všetkých, ktorí mu pritom vošli do cesty. Klub pre neho stratil svoje prvotné čaro a keď sa mu do pľúc dostal prvý dúšok čerstvého vzduchu, vychutnal si jeho lahodnosť do poslednej vdýchnutej molekuly. Chvíľu sa ešte pozeral za Leshou, ale potom zmenil úmysel a otočil sa na päte. V uličke, ktorá susedila s východnou stenou klubu stálo vedľa chodníka zaparkované staré vznášadlo. Model, ktorý určite nebude nikomu chýbať, ak si ho na pár hodín požičia. Odblokovať predpotopný bezpečnostný systém mu zabralo nanajvýš minútu a pol. Za ďalšiu minútu naštartoval a pri tretej dobehol Leshu. Zastal priamo pred ňou a natiahol sa, aby jej otvoril dvere na strane spolujazdca.* Tak mi napadlo, či si nechceš trochu prevetrať hlavu.* Nadhodil ledabolo snažiac sa potlačiť zvedavosť. Netušil, kam pôjdu, ale aj jemu by prospela chvíľa ticha. Mohli sa prevážať po uliciach tak dlho ako dlho vydžia energetické články vznášadla.*

Lesha

*Nohy ju viedli vpred a ona sa spoľahla na túto automatiku, veď ju doteraz nikdy nesklamali. Mala totiž pocit, že ak by čo len na sekundu prestala sústrediť silu na hlavu, skutočne by vybuchla. Alebo aspoň prepukla do tej najhoršej možnej bolesti. Možno by sa ani nevrátila tak skoro do reality, nebyť Aizacovho hlasu. Pár ráz žmurkla, sledujúc jeho tvár. Chcela veľa vecí, ale vetranie na zozname nesvietilo. No na druhej strane by dostala omnoho viac voľnosti strácať sa myšlienkami po kdejakých kútoch, preto po krátkom zaváhaní obsadila miesto spolujazdca a zatresle za sebou dvere, vrátiac rýchlo prsty späť do práce. Aj to malé zakolísanie plne narušilo rovnováhu, z čoho sa jej nakrčilo obočie. Akoby to nestačilo, pravá ruka sa jej začala triasť.* Potrebujem sa vyrozprávať. Ja viem, netrápi ťa čo mám na srdci, ale ja to potrebujem, takže pokojne seď, nepočúvaj a iba miestami prikyvuj, ako keby som vyhadzovala z úst kvalitné vety. *Na chvíľu sa odmlčala, skladajúc všetky sťažnosti na kopu, keď v tom si uvedomila, že sa to kdesi zaseklo. Nevydala žiaden zvuk, nič. Uprela teda pohľad na trasúcu sa ruku.* Celý život som utekala pred takými akosi si ty a teraz zisťujem, že mi je zle z takých ako som ja. Celý život poslúcham iných a teraz zisťujem, že stačilo počúvať seba. Celý život som sa nechala fackať a teraz zisťujem, ako rada by som niekoho prefackala ja. *Trpko sa zasmiala.* Vieš, absolútne netuším čo je to to asayské tetovanie, ale ak tam majú teba, asi nerozdávate zmrzlinu. Preto ti nebude robiť problém zabiť nejakého muža, s ktorým sa rozhodla Nero skoncovať. Naša podmienka.

Aizac Haydn

*Bol dosť múdry na to, aby vedel, že má byť ticho a držať sa Leshiných rád, preto len neurčito pokrčil ramenami, naštartoval a prikývol. Možno však s jeho výkonom nebola až taká spokojná, pretože sa vzápätí nadlho odmlčala, a tak k nej Aizac zboku vyslal skúmavý pohľad. Bezpečne viedol vznášadlo v rýchlosti, ktorá tesne prekračovala akceptovateľný limit a náročky si vyberal ľudoprázdne cesty. Ticho sa pomaly stávalo takým nepríjemným, ako jeho pocit z toho, že sa zrejme u Leshi odohrávala dôležitá kríza osobnosti a on vôbec netušil, čo by mal urobiť. Chlácholiť ju? Kdeže. V živote to neurobil pri nijakej žene. Na druhej strane, nikdy so žiadnou neostal tak dlho, aby sa pri ňom stihla nervovo zrútiť. Preto, keď Lesha konečne prehovorila, takmer od úľavy vydýchol "vďakabohu". Význam slov k nemu dorazil až dodatočne, takže sa miestami musel zamračiť. Takí, ako on, takí ako ona, mal dojem, že hovorí o dvoch rozdielnych rasách. Na tento rozhovor sa bude musieť sústrediť, uvedomil si vzápätí, preto so vznášadlom prirazil ku kraju vozovky niekde na polceste do neurčita a otočil k Leshi celú tvár. Pouličné osvetlenie v kominácii s tieňmi vo vnútri vozidla prepožičalo Leshiným črtám čaro záhadnosti.* Hádam, že ty by si radšej rozdávala zmrzlinu.* začal na margo svojho tetovania, a tak nepriamo priznal, že sa vo svojom odhade nemýlila. Keď sa tak nad tým zamyslel, Lesha naozaj nebola ten typ človeka, ktorý by dokázal niekomu chladnokrvne vyvrhnúť vnútornosti. Už párkrát mu síce vliezla do hlavy a narobila mu v nej nepekný bordel, ale vždy sa len bránila, nikdy neútočila, ak jej k tomu samozrejme nedali dôvod. To, alebo si Leshine slová zle vysvetlil.*

Gareth

*Reči Rose mu išli veľmi rýchlo jedným uchom dnu a druhým von, jednoducho nemal čas sa ňou zapodievať, aj tak ju pravdepodobne nemohol presvedčiť, že je súca jedine tak na zhodenie zo skaly. Miestami nechápal, kde sa v nej skrýva ten talent na rečnenie, pretože doteraz jej ústa opúšťali iba samé nepodstatné hlúposti. Netrvalo to dlho a batohy už mal vo svojej ruke, náhlivo kráčajúc k pivnici. Spoľahol sa na Ryan, takže sa mohol s pokojným svedomím vydať dolu schodiskom, ktoré sa po stlačení náramku vysunulo spopod zeme za pohovkou v obývacej izbe. Nekontroloval Rose, aj tak nemala na výber, skučala o záchrane života, hádam by sa dobrovoľne nevydala príjazdovou cestou. Len čo zoskočil z posledného schodu, cupkal k soche, schovávajúcej tunel. Aj tá sa otvorila po stlačení náramku. Skôr, ako vkročil do tej tmy, vybral z batoha svietiace tyčinky, ktoré sa po zlomení zaplavili svetlom. Následne zvolil svižné tempo, zmiznúc v tunely.*






Lesha
*Kdesi medzi vlastným obliznutím pier a vábnym zvukom Aizacovho hlasu si uvedomila, že stojí. No druhé zistenie bolo omnoho šokujúcejšie. Ruky mala položené na kolenách a nič sa nedialo. Jednoducho nič. Žiadne trasenie či bolesť, ale mala strach. Veď ako to zmizlo, tak sa to aj mohlo nebezpečne vrátiť. Prikývla. Samozrejme by radšej rozdávala zmrzlinu. Nie len preto, že by to zaručovalo priamy kontakt s rôznymi príchuťami, vyhla by sa nebezpečenstvu.* Podľa mňa nie som na nič lepšie, ako rozdávanie zmrzliny dobrá. Som roztrasená slabá chudera. Lenže radšej vezmem život niekomu inému, než dať do hry priamo svoj. Svet sa síce nedelí priamo na dobrých a zlých, avšak ja radšej ostanem pri tejto ľahkej definícii, aspoň mi nebude ľúto pri pohľade na toho chlapa. *Ďalšia odmlka. Aj by ostala ticho, no na jazyk jej predsa čosi ešte vbehlo.* Náhle neviem čo so sebou. Určite to na mne vidno. Ale neboj, nebudeš mať so mnou problémy. Už som aj ticho. *Pozrie opatrne na neho či ho tento krátky výlev nepoznačil. To by sa mu teda pekne za všetko odvďačila.*

Rose Parks Kyriee

*Na ruku si dala náramok, ktorý jej ešte pred chvíľou do rúk strčila Ryan, vytrhla svoju ruku z Garethovho zovretia a nasledovala ho do jednej miestností, kde našli batohy naplnené odhadujúc nejakými najdôležitejšími vecami na prežitie, ako je oblečenie alebo strava. Všimla si, ako ich všetky Gareth naraz zobral, tak k nemu priskočila a jeden mu vzala, prehodiac si ho na chrbát avšak len cez to zdravé rameno, pričom aj napriek tomu jej to druhé premkla bolesť. Ticho zasyčala a nasledovala ho po dome ďalej, všade, kam sa vydal. Aj tak nevyzeral, že by mal chuť na akékoľvek zhováranie, keďže jej nedávne reči celkom odignoroval. Náhlivým krokom ho nasledovala kamkoľvek sa pohol, opatrne za ním zliezla dole po schodoch, ktoré sa náhle objavili za pohovkou, až sa ocitli v akejsi malej miestnosti, na ktorej konci videla sochu. Ku nej sa Gareth okamžite pohol, načo sa socha zas otvorila a odkryla dlhú, temnú chodbu. Len čo Gareth otvoril batoh a vybral svietiace tyčinky, z ktorých jednu vybrala a zlomila ju v polke. Keď znova nahodil svižné tempo, predbehla ho, schmatla za ruku a potiahla ku sebe tak, aby sa otočil.* Len som ti chcela povedať ďakujem... *Povedala vďačným tónom a pousmiala sa na neho.*

Gareth

*Jeho nohy však ešte nestihli urobiť ani päť krokov, keď sa pred neho náhle dostala Rose a zatarasila mu cestu. Bol teda nútený zastať, s pohľadom upretým do jej tváre, ktoré jej nežne osvetľovali tyčinky. Vyzerala tak záhadne a predsa ju mal prečítanú, ako rozmočený list papiera. Napriek jej nevinnosti, uštedrila mu vlastnými slovami veľkú facku. Nepočul iróniu, lenže bolo mu z toho zle. Pomaly začal sám seba presviedčať, že nemal nárok na život.* Nemáš mi za čo ďakovať. Nie je to fráza, ty skutočne nemáš za čo. Darmo si budem navrávať, že keby som ja odmietol ponuku zabiť ťa, našli by si ďalšieho a ten by asi trafil. Prípadne aj nie. Nemáš mi za čo ďakovať. *Jeho hlas bol chrapľavý, nevedno z čoho. Pohol sa radšej ďalej, v snahe zahnať najväčšieho démona v dejinách, svedomie. Náhlil sa tunelom vpred. Tyčinky boli lepšie, než oheň, pretože ten by mohol poľahky odpáliť nálože. Na um mu vzišla aj iná, vtieravá myšlienka. Tie batohy boli príliš cenné, any ich ponechal v rukách Rose, preto sa obrátil a drsne jej stiahol batoh z chrbta.* Si zranená. Nechaj to na mňa. *Pripadal si ako robot. Mechanické vrátenie polohy tela vpred, kroky chromého.*

Rose Parks Kyriee

*Keď sa k nej nakoniec otočil, ako chcela, pousmiala sa na neho a dúfala, že po jej slovách sa aj na jeho tvári objaví povestné zdvihnutie kútikov. Dúfala, že vďaka tomu pochopí, že nie je taká mrcha, ako sa zdá, že dokáže byť aj vďačná za to, že za ňu riskujú svoje životy... Nič také však nenastalo. Jeho tvár, práve naopak, zastala v kamennom výraze, keď jej pozeral priamo do očí. Keď začula jeho hlas, po chrbte jej prebehli zimomriavky. Na to, čo jej povedal, nevedela odpovedať. V hlave jej nastalo úplné prázdno a ešte skôr, ako pootvorila pery, sa znova pohol dopredu. Mlčky kráčala za ním, každých pár sekúnd pritom zlomiac tyčinku, aby okolie opäť osvietilo ich síce mierne tlmené, no aj tak svetlo. Náhle však zastala, len čo sa k nej Gareth otočil, načo jej hneď strhol batoh z chrbta. Od bolesti, ktorú jej tým jeho neokrôchaným spôsobom spôsobil, sykla.* Týmto si mi veľmi nepomohol... *Odvetila skôr pre seba, držiac si ruku tesne pod ranou, akoby to mohlo pomôcť od bolesti.* Čo znamenajú tie zmeny? *Spýtala sa ho náhle, keď znova vykročil vpred.*

Gareth

*Jej slová sa mu zabárali do spánkov ako dva tenké strieborné nože s pozlátenou rukoväťou. Na neho priveľa kovu, ale čo mohol robiť? Sústreďoval sa na jediné, prežitie a to ho stálo nespočetné množstvo energie. Sám sa čudoval, že ešte vôbec prekladal nohu pred nohu. Lenže darilo sa. Ale Rose si povedať nedala, odkláňala ho od potreby naplniť duševný hlad.* Zmeny? Mám právo na zmeny po tých tvojich. Najprv by si mi najradšej vytrhla srdce z hrude a následne mi ďakuješ. Aj keby si pochopila čo robíme, naše príbehy, je to akosi priskoro a nemám z toho dobrý pocit. Navyše utekáme a na vykecávanie niet času. *Čím hlbšie kráčali, tým viac chcel zazrieť koniec tunelu. O necelú minútu od posledného slova, ktoré preriekol, sa pred ním zjavilo tmavomodré svetlo. Tunel sa končil úzkou chodbou, vedľa ktorej sa vpred do diali šinula akási koľaj a na boku bolo pristavené vznášadlo pre štyroch. Gareth do neho náhlivo zhodil batohy a tie zabrali celé jedno sedadlo. Následne si sadol na miesto vpredu, zložiac kryt z červeného tlačítka, kde sa vynímalo slovo ŠTART.*

Rose Parks Kyriee

*Čakala od neho nejaké vysvetlenia, čokoľvek, čo by jej objasnilo, čo sa mu deje v hlave, no nič také neprichádzalo. V prvom momente mala chuť pustiť sa do obhajovania svojho správania, vysvetliť, čo ovplyvnilo jej zmenu vnímania Garetha a Ryan, no po ďalších jeho slovách sa odmlčala. Očividne bolo celkom zbytočné mu čokoľvek hovoriť, najmä ak ešte sám nebol rozhodnutý, ako sa k nej správať; najprv bol predsa hnusný, že by ho najradšej zabila, úprimný, keď sa jej priznal, že jej reč skoro dostala aj jeho, ochotný jej darovať život, keď sa s ním Ryan rozprávala, úprimný, keď jej priznal, že mu nemá za čo ďakovať aj vtedy, keď jej povedal, že jej život má väčšiu cenu, ako jeho a Ryanin. A teraz to bol zas ten nepríjemný chlap, ktorého spoznala celkom na začiatku. Odmlčala sa teda a kráčala za ním tunelom, pričom pri každom prudkom náraze jej telom prešla bolesť vychádzajúca z ramena, pri ktorej podchvíľou zasyčala alebo zanadávala. Okrem toho sa však nepustila do žiadneho rozprávania. Ticho, ktoré nastalo, jej prišlo natoľko mučivé, že bola neuveriteľne vďačná, akonáhle uvidela pred sebou koniec tunela. Len čo sa dostali ku vznášadlu, automaticky si sadla na zadné sedadlo vedľa batožiny, uvoľniac tak miesto Ryan vedľa Garetha. Chcel, aby mlčala, a tak sa teda rozhodla držať jeho... rozkazu, prosby? Mlčky len čakala, čo bude ďalej, čo tí dvaja vymysleli...*

Aizac Haydn

*Počas Leshinho rozprávania sa predlaktiami pohodlne oprel o volant a ľahké mravčenie v prstoch mu do mozgu vysielalo stále silnejšiu chuť na cigaretu. Nechcel však Leshu prerušiť a dokázať jej tak, že ho dokonale prekukla už hneď na začiatku. Preto počúval a aby ho nič nerozptyľovalo fixoval pohľad na ruky, ktoré mala položené na nohách. Poznal tieto chvíľky sebaľútosti "Na nič nie som dobrý, život je tak nefér." Ibaže ako vo všetkom, aj v tomto prípade nemienil strácať čas láskavým dohováraním, preto keď Lesha dohovorila, pustil volant a s výdychom sa oprel dozadu. Nepovedal nič iba z vnútorného vrecka na koženej bunde vytiahol krabičku a kútikom úst si z nej vzal cigaretu.* Ja to vidím takto,* ozval sa konečne a vrhol rýchly pohľad do spätného zrkadla. Ulica za nimi vyzerala pusto, iba občas ich obehlo nejaké iné vznášadlo a jeho spätné svetlá sa rýchlo stratili za zákrutou.* Tak či tak sme v hajzli. Nero teraz vie, čo dokážeš a v jej očiach si stúpla na cene. Ibaže v tomto svete si nemôžeš dovoliť odmietať ponuky, preto sa buď postaráme o toho chudáka alebo sa môžeme pripraviť na doživotnú rolu štvancov. Takže to je tvoj bývalý šéf plus Nero...* Aizac chytil nezapálenú cigaretu medzi prsty, chvíľu na ňu uprene hľadel a potom si ju založil za pravé ucho. Hruď sa mu na sedadle začala chvieť a až keď zodvihol hlavu, ukázalo sa, že sa uškŕňa. Začalo sa to ako tichý smiech a skončilo ako sýty zvuk nepredstieranej veselosti.* Dočerta, dievča! Kým som ťa nepoznal môj život bol nudný.* Podľa povzbudivého tónu hlasu bolo poznať, že to myslel skôr ako pochvalu, než ako výčitku.*

Lesha

*Opatrne vstrebávala Aizacove slová. Predstavila si, aké by to bolo, keby nevošiel do toho baru. Aké by to bolo, keby sa mu v hlave objavila úplne iná myšlienka a on by sa zaplietol do poulićnej bitky či sa radšej najedol v odľahlých bufetoch, kde bol človek rád, ak nedostal infekciu. Aké by to bolo, keby ešte stále žila svoj život. Aj Aizacove slová jej potvrdili, že napriek zlej predpovedi počasia do budúcnosti, sa nemusela báť odhodiť dáždnik. Stekali po nej dažďové kvapky a tie ešte nikoho nezabili. A kým sa z toho nestane potopa, gumáky ju ochránia. Na malú sekundu mala chuť vrhnúť sa na neho, venujúc mu jedno vrúcne objatie, lenže jej rozum našťastie fungoval vždy, keď sa city rozhodli zahrať sa na ruskú ruletu. Pustila sa radšej prepletať prstami, čo jej dodalo výraz nevinnej školáčky.* Má to aj druhú stranu. Kým som ťa nepoznala ja, môj život bol otrasný. Vtedy som si to nechcela priznať, lebo som nemala čas na uvedomenia, ale akokoľvek zle naša situácia vyzerá, je to to najlepšie, čo ma kedy mohlo postretnúť. Skús si pritlačiť ego k zemi a nebyť samoľúbi, dobre? *Sebaľútosť bola jej každodennou spoločníčkou. Niekto sa oddal náboženstvu, ona zas každodennému sebatýraniu. Tomu je navždy koniec. Aizac jej svojim príchodom zdvihol hlavu od zeme a ukázal hviezdy. Skazený svinský hajzel či nie, bol to teraz jediný spoločník. Vybrala z imaginárneho vrecka imaginárnu zápalku a škrtla ňou nad svojim neimaginárnym minulým životom. Na pohreb nedonesie žiadne kvety. Ani ju nenapadne! Ponad trosky horiacej minulosti zablúdila očkom na plán od Nero. Vražda. To by nemal byť problém. Teda tak trocha. Keby poslúchala matku a trénovala by, neboli by pre ňu schopnosti záťažou, pretože ak aj stúpla na cene, na čo vám je zbraň, ktorú nedokážete ovládať? V tom tkvela dôležitosť. Neúprosná. Nemala rada neúprosné veci. Boli tak...neúprosné. Otvorila ústa, pozrúc na Aizaca, no hlas sa jej zasekol.*


*Jej oči nedôverčivo šacovali každý centimeter Aizacovej tváre. Snažila sa nájsť i v tej unavenej vráske pod očami nejaký tajný kód, ktorý by jej prezradil, že si robí srandu. Sklamala. Nič nevyriekla. Zlá, zlá vráska. Zamračila sa, snažiac sa o dominantnú masku. Ak ho presvedčí, že ona je tu śéf, možno zmení názor, hoc o tom vnútorne pochybovala, ale nemohla to pripustiť. On bol ako strážny pes, cítiaci strach. Keď mu vtedy v aute povedala o potrebe cvićiť svoje schopnosti, netušila o jeho pláne do hodiny uniesť z ulice netušiaceho okoloidúceho. Ten sa chudák prebral už spútaný a priviazaný o stoličku v prázdnom sklade, ktorý si Lesha a Aizac "požičali". Celý čas ju nepočúval. Nemôže predsa trénovať na hocikom. Je to nesprávne. Chlap na stoličke za nič nemohol. Pokúsila sa o jemné vrčanie.* Ja viem, že potrebujem trénovať, no nemôže to ísť inak? Ponúkni sa ty. U teba aspoń budem vedieť za čo to je!

Aizac Haydn

*Rukami pevne zvieral hrubé reťaze, ktoré viseli zo stropu nad jeho hlavou a s ťažiskom tela pohodlne naváženým dopredu, tvoril tretieho člena v trojuholníku scénky menom "Ako som prišla o nevinnosť". Mohla to byť zábava, ale Aizac sa pomaly začínal nudiť. Nepomáhal ani Leshin bezradný pohľad, ktorým preskakovala z neho na muža pripútaného k stoličke akoby bola dieťa, ktoré na Vianoce dostalo príklepovú vŕtačku a netušilo, čo s ňou. Na druhej strane Aizacova predstavivosť dokázala nadobudnúť obludné rozmery v priebehu niekoľkých sekúnd. Mužovo fňukanie mu už pár dlhých minút hralo na nitky nervov pospájaných čoraz slabšou trpezlivosťou.* Nemôžem,* odvetil jednoducho a kútiky úst nechal stvoriť jeden zo svojich najviac rozčuľujúcich úsmevov. Bola to zmes ľahostajnosti, irónie a obrovskej porcie sebavedomia, ktorou by sa obyčajný človek pravdepodobne zadusil.* Sme partneri. Navyše...* stlmil hlas, pustil reťaze a keď sa pohol smerom k Leshi krok mal lenivý ako šelma naťahujúca si svaly po dlhom spánku. Zastal tesne za jej chrbtom, ústa priložil k uchu, takže ho mohla nielen počuť, ale cítiť aj to, ako sa usmieva.*...som predsa tiež to najlepšie, čo ťa mohlo stretnúť. Ak si rozbiješ hračku, nebudeš sa mať v posteli čím hrať.* Zodvihol pohľad ponad Leshino plece, trochu naklonil hlavu a uprene sa zahľadel na muža, ktorého plač nadobudol nový kvílivý rozmer. Aizacov hlas prešiel zmenou, zo šteklivého doberania na ľútosť, ktorá však bola len predstieraná. Niekde na pozadí stále prúdila chladnokrvnosť.* Pozri na toho chlapíka. Chudák. Pravdepodobne je to len niekto bezvýznamný a možno má aj rodinu. Každé ráno vstáva do mizernej práce, vracia sa k svojmu mizernému stereotypu, v ktorom sníva, že raz vyhrá v lotérií, opustí svoju obstarožnú ženu a nevďačné deti. Ts, ts, ts...Lesha... akoby som netušil, čo ti blúdi hlavou. Ale svedomie je ako tvoj starý plyšový medvedík, keď príde čas dospieť a objaviť niečo nové, zavrieš ho do skrine. Je to jednoduché.

Lesha

*Znechutene nadvihla obočie. Chlapi. Teda... nespala s priveľkou vzorkou, ale predpokladala, že boli ako Aizac. Niektorí len hlboko vnútri, iní rovnako povrchovo zabednený. Jeho jedinou výhodou bola tvár, ktorá jej brala kyslík z pohľadu. Vyzeral ako ranná rosa nasilu zhodená z kvetu. Lenže teraz mala chuť tú rosu vysať slamkou a vyliať ju do čističky miestneho odpadu. Keby tak ovládala svoju schopnosť naplno, ukázala by mu, čo je mučenie. Pekne krásne by mu škrabkala chromozómy. A ani brvou by jej nemihlo, pretože by ju to nebolelo. Aspoň také vízie mala jej matka. Potrebovala cvičiť. Bola to príležitosť ťukajúca na okno. Mohla by sa svojou užitočnosťou vyrovnať Aizacovi a nemusela by sa báť, že sa jej zbaví len preto, lebo pripomínala závažie. S hlbokým nádychom sa priblížila k chlapovi, upierajúc zvlhnuté oči do tých jeho vystrašených.* Ak vás to poteší, bude ma to bolieť rovnako. No možno raz, vďaka vám, nie. Prepáčte. *Zatla zuby a viac nemyslela. Aspoň sa snažila do doby, kým v mysli toho chlapa nepustila pomyselný prehrávač na maximum, zaplaviac mu mozog hlasnou hudbou, ktorej sa nemohol zbaviť. Bola navyše v nepríjemnej tónine, kvôli ktorej si chcete vyškriabať uši, len nech máte pokoj. V rovnakej chvíli sa ozubené kolieska zaryli aj do nej. Snažila sa nekričať, no bolo to otrasné. Možno by sa toho nemala zbaviť. Aspoň vie, ako sa cítia jej obete. Zachovala by si ľudskosť.*

*Nasledujúce hodiny pripomínali zlý sen. Bolesť sa miešala s minútami úľavy, ktoré sa rýchlo rozplynuli vo vynovenej plate bolesti. Ona totiž vždy vedela, ako dostať tie najlepšie farby. Ak práve nemučila anonymného chlapa a nepredstavovala si, že je to zlý, zlý chlap, kľačala na zemi, s hlavou opretou o nechutnú dlážku. Dokonalý dôkaz rezignácie. Keby nemala Aizaca, vzdala by o po prvom pokuse, lenže vždy, keď si dovolila bozkávať zem o trochu dlhšie, už ju buzeroval tým nechutne príťažlivým spôsobom, čo jej dral nervy viac, než vlastná schopnosť. Napokon sa dostala do bodu, kedy prestala vnímať čas. Všetko sa zmenilo na roztočenú machuľu.
A potom? Potom proste otvorila oči. Tento pohyb vyžadoval neskutočnú dávku sebazaprenia, pretože aj viečka protestovali. Určite ju niečo muselo prejsť a Aizacove ego to nebolo. Pod sebou nahmatala odpudivosť dlážky, lenže hlava sa mäkko vznášala na akejsi bunde. Nemusela sa rozhliadať, prosto vedela, že je sama. Ako asi skončil ten chlap? A koľko hodín spala?*

*Aizacove prsty kĺzali pomedzi plastové kartičky a zručne ich od seba oddeľovali. Jim Venise, 46 rokov, meter sedemdesiat, pracovník linky číslo 785, rok narodenia... bla bla bla. Samé nudné fakty. Ďalšia kartička, na ktorú Aizac narazil, mala v rohu odtlačený kúsok fotografického gélu s klasickými štvorcovými rozmermi. Obočie mu poskočilo nahor v náhlom záujme, ktorý konečne prelomil masku letargie na jeho tvári.* To je tvoja žena? Bože, koľko si jej musel zaplatiť?* Obrátil kúsok plastu k nehybnej postave na zemi a pokrútil hlavou. Odpovede sa, samozrejme, nedočkal, ale nezdalo sa, že by ho to nejako rozladilo. Stále nebol celkom spokojný. Permanentka do acrocentra, zľavové kupóny na Slownburger, pivo a VIP obsluha zadarmo, niekoľko bankoviek...Aizac ich preložil bruškom ukazováka a bez mihnutia oka vložil do zadného vrecka nohavíc... účet za nákup v domácich potrebách.*Vieš, Jimmy, nechcem vyznieť ako arogantný namyslený idiot, ale mám zvláštne nadanie poznať sukin synov na prvý pohľad.* Muž ležal skrútený na boku v polohe, v ktorej pripomínal veľké dieťa. Tvár mal pokrytú krvou, ktorá mu ešte stále vytekala z nosa a uší, ale neboli na ňom badať žiadne známky vedomia. Iba Aizac vedel, že ešte žije, lebo predtým, než mu vzal peňaženku s dokladmi, skontroloval pulz na jeho krku. Bol síce slabý, ale bol tam, čo celú situáciu robilo tak trochu nepríjemnou. Bingo! Aizac našiel to, čo hľadal. Úzky pásik zmrazeného fotogélu zastrčený v malej prehriadke, kde by sa normálne nikto iný nepozrel.*A musím povedať, že ani teraz som sa nemýlil...


Lesha ležala v tej istej polohe, v akej ju nechal predtým, než sa vytratil s ich spoločným "priateľom" a nezdalo sa, že by sa tak rýchlo dokázala postaviť na vlastné nohy. S ohľadom na situáciu, a to ako ju posledných niekoľko hodín tlačil až na hranicu jej schopností, sa Aizac rozhodol výnimočne nechať prehovoriť svoju miernejšiu stránku. Kľakol si k Leshi a s lakťami opretými o pokrčené kolená ju chvíľu nehybne pozoroval. Akoby uvažoval či mu vôbec dovolí dotknúť sa jej.* Hádam, že teraz nepatrím k tvojim obľúbencom, ale je čas vypadnúť. Vezmem ťa odtiaľto, ale nechcem, aby si so mnou bojovala.* Natiahol ruku a prekvapivo jemne Leshi podoprel krk, zatiaľ čo druhou rukou podobral jej kolená. Jednu chvíľu ešte ležala na zemi, v druhej stál a bokom tela si ju pritískal k hrudi a ohybu ramena. Nervovým systémom mu rovnako vražedne ako guľka hlavou preletelo zvláštne vzrušenie, ktoré nemalo nič spoločné so sexuálnym apetítom. A toho mal v poslednom čase naozaj požehnane. Nikdy sa však príliš dlho nerozptyľoval úvahami, ktoré zaváňali sebapozorovaním, a tak odniesol Leshu k autu, ktoré nechal zaparkované pred starou halou. Počas úspešnej kariéry zlodeja áut si vybudoval celkom slušnú zručnosť v otváraní dvier nohou, a tak mohol Leshu pohodlne uložiť na zadnom sedadle bez toho, aby ju čo len na chvíľu pustil "z dohľadu".* Našiel som ti v bunde kľúče, čo ti musela dať Nero. Tak, bábika, ak ešte chvíľu počkáš, kým si ujo Aizac vybaví pár vecí, zdá sa, že dnes si konečne pospíš v kvalitnej posteli pod kvalitnou strechou.* Nebol si celkom istý ako veľmi ho Lesha vníma, ale určite vedel, čo urobí s Jimmym. Cestou do skladu si vzal zo zeme bundu, oprášil ju a vybral z nej krabičku cigariet so zapaľovačom. V šere sa jedna časť jeho tváre skrývala v tme, zatiaľ čo tá druhá stvorila desivú zmes chladného potešenia a úškľabku.* Vždy som rád griloval...

*Vo filmoch často videla pozoruhodný jav. Hlavný hrdina zavrel oči a keď ich otvoril, bolo po všetkom. Scéna sa zmenila, so sebou stiahla k zemi scenériu aj postavy. A kým režisér premýšľal čo tým chce povedať, hlavný hrdina mlčky sledoval západ slnka. Lesha je ten hlavný hrdina. Až na to, že jej očiam nelahodil západ slnka. Kdeže, tie nezbedné kolieska horkosti si vyhliadli Aizacovu nevinnú tvár. Aspoň takú polohu nasadil v cvičebnom stave-spánok. Keby sa stretli takto, po nejakom žúre v posteli, nikdy by neverila čoho by bol schopný. Lepšie pre ňu. Ak hlavný hrdina pozná najprv obsah poslednej kapitoly, nespáli sa. Ruka jej automaticky vyletela k Aizacovmu lícu. Akosi nezvládla ten príval ticha. Náhle jej srdce zastalo. keby teraz otvoril viečka, udusil by ju iróniou. Opatrne si vzala končatiny do bezpečia a vynaložila všetku svoju jemnosť na pokojné postavenie. Zaslúžil si pospať. Kým ona sa umárala v podivnom stave medzi bdením a spánkom, on určite všetko zariaďoval. Plížila sa potichučky k dverám, ktoré sa za ňou zavreli v okamihu, kedy pätami prekročila prah. Miestnosť rozprestierajúca sa pred ňou poskytovala naraz kuchyňu i obývaciu izbu. Oveľa viac potrebovala prvú, bez váhania teda vykročila k chladničke. Po jej otvorení zapískala blahom. Bola odhora podol zaplnená rôznymi pokrmami. Predpokladala, že toto rozhodne nie je Aizacova práca, skôr ukážka pohostinnosti Nero. Tá však nemusí trvať večne a preto sa treba najesť, kým je čím. Schytila prví tanier v dosahu, zatvoriac dvierka ladným pohybom bokov. Nehanebne sa rozložila na pulte, pripomínajúcom ten barový. Škoda toho pripomínania, dala by si nejaký drink. Ale Aizac jej ho asi nenamieša. Len čo sa jej myšlienky poriadne rozvírili v hlave, dokázala svoje ústa dostať do tempa a skôr, než by sa niekto mohol začudovať, vyprázdnila jeho obsah. Taký opustený ho vložila do umývačky. Ostával nejaký čas, tak čo s ním? Znovu si prezrela vybavenie priestoru. Bingo! Telka. Natešene sa k nej vybrala, no v tom jej do periférie vrazilo červené blikajúce svetle. Zamračene podišla k malej štvorcovej obrazovke pripevnenej na stene. Ťuknutím prsta rozsvietila obrazovku, dostanúc sa k menu. Za svetielko bola zodpovedná doručená správa. Ťuk. Bola od Nero. Tak ako predpokladala, našli si ich inštrukcie. Dostali meno, kde ho nájdu a aj dátum popravy, ak to neurobia. Presne týždeň. Zahryzla si do pery. Nebolo to nejako veľa? To mohlo značiť jediné, nebude to ľahké. Lenže to nie je žiadna vražda, ak teda nie ste Aizac.*

Oliver Talbot.* Aizac prečítal to meno nezúčastnene akoby ho našiel náhodne v telefónnom zozname. Stál na prahu kuchyne a obývačky, kde Lesha sústredene hypnotizovala plochu televíznej obrazovky, akoby sa snažila z fotky muža vytiahnuť priznanie. Čo bola strata času, ak teda nemala ešte inú schopnosť, ktorú by pred ním zamlčala.
Drevené parkety predstavovali luxus, ktorý Aizacovi pripomenul ako dlho sa už jeho bosé chodidlá nedotkli niečoho tak bezpečného a príjemne chladného. Bez toho, aby si to nejako zvlášť pripúšťal, užíval si každý krok a slastne vzdychol len čo zapadol do koženého kresla, ktoré privítalo jeho polonahé telo odeté len v starých ošúchaných džínach. Vlasy mal stále trochu rozstrapatené a na pravom líci odtlačok posteľných obliečok.* Poď, zoznámim ťa s niekým, kto za to dnes večer stojí viac. *Natiahol sa a na stolík medzi seba a Leshu položil fľašku s dvoma pohárikmi, ktoré štedro naplnil alkoholom.* Jack Daniels.* Aizacov hlas konečne nadobudol nejaký tón. Matný a chrapľavý ako jeho úsmev, ktorý mu rozvlnil ústa do niečoho, čo by sa v jeho prípade dalo považovať za pozvanie.* Staré pitie zo starého sveta.* Nahmatal externý ovládač k dotykovej obrazovke a tvár Olivera Talbota zhltla tma za dverami s nápisom Off. Namiesto neho do priestoru zazneli spojené tóny bicií a gitary. https://www.youtube.com/watch?v=qNufqe0PRKE A skôr, než by Lesha stihla niečo povedať, začal si Aizac pospevovať prvú slohu s takmer nábožne privretými očami a trhajúcim sa úškrnkom. Popritom poslepiačky zodvihol oba poháre a jeden podal Leshi.* Walkin' through the streets just the other day caught up in the traffic--I can never get away Runnin' here, runnin' there No satisfaction anywhere I do my work--ain't enough anymore It takes the mornin' after to forget the night before.

*Prudko sa otočila za jeho hlasom. Neuvedomila si jeho prítomnosť. Možno sa až príliš zamyslela nad životným príbehom Olivera. Čo asi robí, kde teraz je a ako by sa jeho život vyvíjal ďalej. No na druhej strane, Nero ho chcela odstrániť a ak sa pohyboval v jej kruhoch, nemohol mať ruky umastené od radostných skutkov. O tom vážne pochybovala. Dobročinnosť by do tejto štvrte nevstúpila ani keby jej zaplatili. Je pravý čas naladiť sa na vlnu Aizacovej bezcitnosti. Jeho pohyby vnímala len okrajovo, pretože Oliver sa na ňu stále díval tým vyčítavým pohľadom. Lenže Aizacove reči ju donútili odtrhnúť pohľad a namieriť ho priamo na neho. Ten by bez pozornosti umrel.* Aby si vedel, ja a Jack sa dôverne poznáme. Pracovala som predsa v bare. Neviem čo ti narozprával, no je to veĺmi nepríjemný chlapík. Každého len trápi. Zvracaním a bolesťami hlavy. *Založila si ruky na hrudi, pretože naozaj sa snažila pôsobiť vážne. Lenže dlho jej to nevydržalo, prísľub pokojného večera vyzeral lákavejšie a tak utekala položiť pozadie na stolík, hneď vedľa Jacka. Síce sa drevo tvárilo priateľsky, avšak cítila chlad, ktorý z neho sálal. Nevadí, rozhodla sa nasadiť tekuté tepláky. Jednoducho namiesto po poháriku od Aizaca, siahla rovno po fľaši a rýchlo sa perami pricucla, než si to stihla rozmyslieť.*