Freya Leslie Ledon - Zmena je život

Zmena je život

„Freya nevymýšľaj“ zavrčala vysoká brunetka, tváriac sa že zaujato číta knihu.
„Nevymýšľam“ odvetila jej pošepky a rovnako ako jej spolužiačka Nery, aj ona hľadela do hrubej knihy, aby profesorka nemala nejaké námietky.
„Brat ťa zabije“ konečne odlepila Nery zrak zo starej stránky, a pozrela na Freyu.
„Ale čoby...“ vzdychla si, aj keď vedela že opak bude pravdou. Bryan nepochopí prečo to urobila a ona ani nechcela aby to chápal „ak presvedčím kapitána, neurobí s tým nič...“
„Necháš školu...tvoj brat kapitána presvedčí že to je nerozumné...“
Freya začínala strácať trpezlivosť nad stálymi námietkami z Nerinej strany. Sama vedela že to nebude ľahké, no vzdať sa ešte pred štartovacou rovinkou nebol práve jej štýl.
„Chýba mi už len rok....preruším štúdium a bude...“ odvetila napokon. Nepochybovala o tom že Bryan dobre vie v ktorom ročníku sa nachádza, no mienila si vymyslieť pádny dôvod prečo chce štúdium prerušiť. Ešte síce nevymyslela nič rozumné, no všetko má svoj čas.
„Slečny tam vzadu, ak vás to nebaví tak choďte preč!“ ozval sa hlas postaršej, no dobre vyzerajúcej profesorky. Nery ihneď sklonila hlavu späť ku knihe, no Freya vstala. Bez ďalších slov si zbalila veci, zohla sa k Nerimu uchu a potichu zašepkala že sa uvidia neskôr. Bol čas zmeniť svoj život. Blížila sa vojna a Thanatos na ktorom Bryan pracoval konečne zakotvil na jednom mieste, aspoň kým bol kapitán u svojej snúbenice. Bol to čas, keď mala šancu urobiť to, pre čo sa už dávno rozhodla.

***

Na posteli ležal otvorený kufor a Freya si do neho rýchlymi pohybmi ukladala oblečenie. Všetko potrebné na prerušenie štúdia si už zariadila, jediné čo jej zostávalo bolo vyhľadať kapitána a presvedčiť ho o svojej schopnosti ako technika. Študovala to niekoľko rokov a aj napriek tomu že školu prerušila, vyznala sa rovnako dobre ako hoc ktorý muž.
Na drvenom stolíku sa opäť ozval zvuk vibrujúceho mobilu. Nepozrela naň, vedela že to Nery sa jej snaží dovolať kde viazne. O takomto čase mali byť vonku v parku, no jej zvyklosti sa skončili. Zavrela kufor a venovala izbe ešte jeden smutný pohľad. Nenávidela vesmírne lode a teraz sa chcela na jednu dostať. Jej rodičia na jednej takej nešťastnou náhodou zahynuli a ona sa od vtedy strachu z tých strojov nezbavila. Akoby nestačilo že na nej prišla o rodičov, jej vlastný brat na jednej slúžil a takmer zomrel. Pamätala si na telefonát keď sa dozvedela, že leží v kóme. Tá dlhá jazva na jeho tvári mu to mala pripomínať po zvyšok života, aj keď to ju nezajímalo. Ani tá jazva jej neprišla odstrašujúca.
Ťahajúc za sebou kufor na kolieskach mierila na pár izieb, rozlúčiť sa s priateľmi.
„Kam ideš zlato?“ začula za sebou známy hlas. On nebol ten s kým sa chcela lúčiť. Vlastne bol posledná osoba za ktorou by sa vybrala. Austin, naozaj pekný chalan. Nie ako tie typické školské hviezdičky, skôr taký typ stále zahrabaný pod autami, alebo hrabkajúci sa v ich motoroch. Napriek tomu, keď sa prvý raz stretli, rozbúchalo sa jej srdce ako ešte nikdy a konečne zistila aké je to mať city opätované.
„Už dávno nie som tvoje zlato“ odvetila čo najchladnejšie, pomaly sa k nemu otáčajúc. Austin bol kedysi úplne iný. Nikdy neprišla na to čo ho tak zmenilo, že sa zo skromného a najme priateľského chalana vykľul taký namyslený frajer.
„Ale no tak, nevrav mi že ku mne už nič necítiš...“ žmurkol, akoby sa pre jeho úsmev mala zrútiť celá planéta. Znechutene si ho premerala a rozhodne pokrútila hlavou.
„Presne to ti tvrdím už dlhší čas“ odvrkla, pripravená zmiznúť len čo sa bude dať.
„Chcem sa k tebe vrátiť“ vyšlo z neho, no nebolo to nič neobvyklé. Pomaly si začínala na tie jeho citové výlevy zvykať.
„To čo chceš ma ani minimálne nezaujíma. Dala som ti všetko čo som ti dať mohla a ty si ma podviedol s tou blonďavou štetkou ktorá spala snáď s každým z tejto školy!“
„Zlato musím ťa upozorniť že ako si povedala, dala si mi všetko...a ani ty už nie si čistá ako ľalia...“
„Je skvelé že porovnávaš niečo čo sa stalo z lásky a niečo čo sa stalo preto, že jedna štetka túži po sexe“ odvetila a tým s ním skončila. Zobrala kufor a zamierila preč.
„Utekáš zo školy? Hádam si si nemyslela že by si zvládla mužskú činnosť...“ zasmial sa chladne. Freya ho naozaj nespoznávala. Nery jej vravela že si našiel zvláštnych kamarátov, no až do tejto chvíle neverila, že by ho mohli tak strašne zmeniť. Nechcela sa sním ale hádať, chcela si radšej pamätať to krajšie, tie dva roky a nie posledný mesiac.
„Zbohom...“