„...okamžite sem poď!“
Krik ženy sa ozýval po celom kruhovom parčíku, obkolesenom budovami. Bol to priam škrek, ktorý bolo počuť v každom kúte rozľahlého pozemku, v každej jednej budove, jednoducho...pred tým hlasom sa nedalo skryť.
„No bež“ zašepkalo čiernovlasé dievča drobnej myške, tesne predtým ako ju pustilo späť na starú povalu. Celá od prachu a špiny, s čiernymi vlasmi prilepenými na tvári zliezla po labilnom rebríku dole a rozbehla sa na nádvorie.
„Tu som pani“ zastavila, upierajúc hnedé očká k zemi.
„Znovu si protirečila!“ vyštekla žena, ktorej riedke vlasy padali kúsok pod lopatky. Telo mala zahalené pod hrubým hnedým plášťom, ktorý mala čiastočne prehodený aj cez vlasy. Nebol to mníšsky habit, no zahaľoval rovnako. Pery mala pokryté tmavým rúžom a nepríjemnými očami sliedila po jej špinavej tvári.
„Kde si zase bola? Čítala si tie hlúposti? Už som ti sto krát povedala že sa máš venovať učeniu a nie knihám o démonoch a iných somarín o láske ktorá neexistuje!“
Žena už kričala, tí čo boli vonku sa na nich pozerali. Niektorí sa škodoradostne smiali, vediac čo drobné dievča čaká, iní, ktorí si to sami vytrpeli sa bežali skryť do svojich izieb.
„Ak si nedáš povedať, nemám na výber“ žena strhla dievča za tenkú košieľku, zvrtla ju a do ruky uchopila hrubý ťažký remeň. Z celej sily akú v sebe žena mala ju udrela najprv po stehnách, neodpustiac si za čo to malo byť „za čítanie zakázaných kníh“ vyhŕkla, aj napriek tomu že o tom nemala jediný dôkaz. Druhý úder prišiel vyššie, zasiahla jej zadok a znovu nahlas povedala za čo to bolo „za váľanie sa v špine“. Hnedé oči dievčaťa sa naplnili slzami, no nezasmrkala. Vychovávateľku by to rozhnevalo ešte viac. Nenávidela slzy, plač alebo iné veci. Udrela tretí raz, netrafiac sa presne kam chcela a úder letel k jej chrbtu, až dievča zapišťalo od bolesti a zatackalo sa „za neučenie“ povedala, prešla po nej ešte pohľadom a zvrtla sa na odchod. Zlomené dievča zostalo stáť na mieste, cítiac že jej tečie po chrbte krv a do bielej látky košieľky vsakuje červená kvapalina z jej tela.
„Lexie!“ zakričala jedna z tých, ktoré bitku nedostali ani jediný raz. Boli príkladom toho, čo chcela vychovávateľka vidieť. Poctivo sa učila, bola v čistom, nečítala, robila presne všetko tak ako bolo treba, a nevedela sa dočkať, kedy sa bude môcť vtrieť vychovávateľke do priazne ešte viac „pri tom ako často dostávaš ti vôbec stihnú tie modriny zmiznúť? Či si modrá ak chobotnica stále?“
To jej úplne stačilo, rozbehla sa znovu k povale, vediac, že ak ju uvidí vychovávateľka, nezostane to len pri troch úderoch. Vlastne tri údery boli oproti iným dňom iba slabým odvarom. Bola jednou z tých čo nedokázali poslúchať a preto sa tak k nej aj správali. Bili ju spolu s ostatnými a ona si nedokázala nájsť za tie roky svoje miesto. Skrývala sa na povale medzi myšami, radšej ani nehľadiac na svoje nohy, posiate na polke stehien modrinami všetkých možných farieb.
So september 06 2008, 07:05