Apartmány- horné poschodia

/raito, odpíšem už sem, ked si písal že ideš do hosťovských izbiem /

*Využíval len kúsok svojho vnímania, nejaký senátor im práve niečo rozprával, niečo čo ho ani minimálne nezaujímalo. Nedokázali si dať pokoj ani na oslave nového roka. Dobre vedel že nie sú nadšený budúcou svadbou a úprimne, ani minimálne ho to netrápilo. Jemne držal Melian okolo pása, občas na ňu s úsmevom pozrel, pohľadom, v ktorom si mohla všimnúť ako ignoruje staršieho senátora. Vnímal len každé štvrté slovo, občas zachytil nejaké spomenutie roku či zákona, no aj tak ho to nedonútilo vnímať čo senátor hovorí. Hlavou pohol až keď začul meno Yagami. Netušil síce v akom kontexte ho muž spomínal, no už len to meno ho nútilo vnímať. Akoby to bol osud, práve Raita uvidel odchádzať od Shiroi niekam preč. Koľko šancí na súkromní rozhovor bez svedkov bude ešte mať? Vedel, že veľa ich nebude a musí túto možnosť využiť* nerád vás prerušujem* prehovoril, aj keď práve opak bol pravdou, prerušil ho s neuveriteľným potešením* no na chvíľu vás preruším, musím si niečo zariadiť* pozrel na senátora, ktorý nesúhlasne pokrútil hlavou. Opatrne stiahol Melian na bok a slabo si vzdychol* Na chvíľu ťa budem musieť opustiť, musím sa porozprávať s Raitom... *zahryzol si do pery a váhavo pozrel na miesto, kde sa pred chvíľou stratil z jeho očí. * Zabav sa a poslúchaj miláčik* nežne sa usmial, zohol hlavu a vtisol jej bozk. * len čo to vybavím, zase ma budeš mať na krku* uškrnul sa a rýchlymi krokmi zamieril priamo za Raitom. Na tvári mu už neostal nijaký úsmev, len zamyslený a trochu zamračený výraz, maska, cez ktorú sa nikto nemohol pozrieť na jeho skutočnú tvár. Bez Melian nebol dôvod usmievať sa, radosť z plesu z neho vyprchala. Prešiel k dverám kde videl Raita vchádzať a zaklopal*

* Potreboval si utriediť myšlienky v hlave a jediné miesto kde mohol byť v tej chvíli ako tak osamote boli apartmány, do ktorých sa vchádzalo z hornej galérie a rady dlhých chodieb obrúbených pevnými drevenými dverami, za ktorými sa o tom čase pravepodoobne odohrávali mnohé zo svetských radostí s výnimkou spánku. Kráčal však zamyslene dopredu a nevnímal ani tony hudby, ktorá k nemu este stale doliehala zdola a ani nezretelny sum za dverami obyvaných izieb. Vstupil do tej, ktora bola najblizsie a len co za sebou zavrel dver ebez zastavenia presiel az k vysokemu oknu, z ktoreho sa crtal pokojny vyhlad na vecernu krajinu teraz potiahnutu zavojom umelých svetiel nez prirodzenym svitom hviezd a mesiaca. Bol sam a tak mu ziadne nariadenie ani hlas sebaovladania uz nebranili v tom aby si neoprel horuce celo nastudenu tablicku skla a nepokusil sa tak vliat si do zil trochu ladoveho pokoja, ktorým sa tak preslavil. No tmava skvrna na ciernej latke rukavice, ktora by v belosti nabrala dozaista cervenu farbu krvi mu nedovolovala najst pokoj. Siahol rukou do vrecka na saku svojej uniformy a vybral si odtial malu umelohmutnu nadobku s novymi liekmi od vedca, tentoraz to boli ovela agresivnejsie lieky no nevyriesili nic z toho čim sa prave trapil. Iba trapenie predlzovali. V jeidnej necakanej sekunde niekto zaklopal na dvere a on tiez s akousi necakanou istotou vedel kto sa za nimi skryva . Cakal na to stretnutie uz od doby ako sa naposledy stretli a to bolo naozaj velmi davno. Ktovie mozno sa obaja akosi zamernny vyhybali teme, ktorej prediskutovanie bolo neodvratné a neodvratne dolezite. Jeho brat... potichu sa zasmial takmer neludskym smiechom no ked vyzval osobu za dverami aby vstupila ani sa nenamahal zmiernit crty tvare. Obratil sa tvarou k dveram a cakal.*

*Možno by potreboval oveľa viac času na premyslenie si, čo povie. Bol zvyknutý na takmer všetko, od špinavostí ktoré sa diali vo vládnutí, na ten chlad v ktorom donedávna žil no nemal tušenia ako sa správať teraz. Z nich dvoch nemohli byť priatelia, nepochyboval o tom, že Raito to cíti tak isto, no fakty ktoré vyšli na povrch sa museli vyriešiť. Už len preto, že v tom neustálom odkladaní ich rozhovoru sa čoraz viac ničila možnosť, že ich matka prežije. Teraz keď už vedel o všetkom čo sa dialo, o chorobe matky a aj...brata...v duchu nad tým znovu pokrútil hlavou....musel zvážiť aj iné riešenie, aké videl doteraz. Na vyzvanie vošiel dnu, chcel ho osloviť, najlepšie menom, no jeho pozornosti nemohla ujsť drobná nádobka s liekmi. Takže pre toto odišiel z plesu a vyhľadal súkromie? * V poriadku? * spýtal sa hlasom, v ktorom sa nedali nájsť emócie, ani ten zvyčajný ľad keď s ním hovoril, no ani nič iné. Chcel si udržať všetko od tela, potreboval reagovať uvážene a nie nepremyslene. Zavrel za sebou dvere a vošiel hlbšie do miestnosti, toto nemal byť práve najkratší rozhovor*

* Ako dlho už mal možnosť pozorovať tváre tých, ktorí stáli oproti nemu? Koľko rokov? Spočiatku sa len učil, neskúsený a predsa sebaistý. V prvé roky jeho vlády to bola práve sebaistota, ktorá mu nahrádzala nedostatok skúseností. Teraz už však mal čo to odžité, pri tejto myšlienke sa mu pery takmer nebadane vykrivili do ironického úškľabku no hneď sa zase vrátili do priamej pevnej roviny, takže si dával pozor a radšej svoju výbušnosť krotil ľadovým pokojom. Premeral si Viktora pohľadom no urobil tak bez zjavného záujmu čokoľvek ironicky podotknúť aj keď by v sekunde vedel vymyslieť na milióny spôsobov ako so svojím „bratom“ zábavne konverzovať. Celé roky v tom boli obaja majstri. Rovnako ako aj v odhade nálady toho druhého. Možno nakoniec mali predsa len jednu črtu spoločnú. Jasne rozoznal, že Viktor dnes večer prišiel s úmyslom pozhovárať sa a jeho vlastný úmysel bol identický s tým jeho.* V rámci možností v tom najlepšom.* odvetil rovnakým neosobným tónom hlasu, ktorému by už len malá kvapka irónie mohla pridať na podpichovačnosti. Takto to skôr vyznelo, že nechce Viktora príliš zaťahovať do svojich záležitostí aj keď tak v najbližšej chvíli pravdepodobne bude nútený urobiť. Stále však svoj život a tak isto aj svoju smrť pokladal za bezvýhradné vlastníctvo. Ak sa život a smrť dali vlastniť. Opäť sa skoro rozosmial. Odtrhol pohľad od Viktorovej tváre a prešiel k páru hlbokých kresiel čalúnených matnou orientálnou látkou, ktoré stáli len niekoľko krokov od okna, pri vysokom kamennom kozube. Ani si nevšimol, že v ňom horí oheň kým sa neposadil do jedného z kresiel a druhé neponúkol svojmu spoločníkovi.* Zdá sa, že na nás čaká rozhovor, ktorý už nemôžeme ďalej odkladať...* začal pokojne no pohľad jeho očí bol skúmavý a rovnako prenikavý keď sa opäť zahľadel na Viktora, tentoraz z profilu.* Navrhujem pokojnú diskusiu a keď sa bude zdať, že nás naša tvrdohlavosť nepustí už ani o piaď..* úmyselne prerušil slová akoby potreboval porozmýšľať nad vhodnou možnosťou a nakoniec s akýmsi krivým úškrnom dokončil.*...povedzme ostrešiu polemiku. Pochybujem, že by nás naše ženy pochválili keby sme tu vzbudili príliš veľký rozruch. Opäť.

*Pokojne stál neďaleko dverí, aj keď vedel, že tak skoro ich neprekročí. Čakala ich debata, ktorá sa nedala uzavrieť v priebehu piatich minút. Na to boli príliš tvrdohlavý a príliš si v živote robili napriek. No teraz mali jednu podstatnú vec spoločnú. Vedel, že Raito pomaly umiera, čo by ho možno v minulosti skôr potešilo, no teraz sa vynárali aj iné fakty. Ich matka trpela rovnakou chorobou, o ktorej existencii doteraz on ani len netušil. Prešiel k druhému kreslu a s mĺkvou tvárou sa do neho usadil. Na hodnú chvíľu spočinul na tvári svojho „brata“ a potom prikývol* neprišiel som sa s tebou hádať, myslím že na nijaký rozruch, bitku ani ďalšiu vojnu čas nemáme. * v tomto prípade to neboli len slová, naozaj nemali čas. Teda aspoň nie, ak mala ich matka žiť. * viem že chceš podiely Zeme, lebo z tade potrebuješ liek, * začal pokojným hlasom a z vrecka saka vytiahol podpísaný papier, hodiac ho na nízky lesklí stolík pred nimi* nebudeme to zdržovať, podiely Enesianu ktoré má voči Zemi sú prepísané na tvoje meno. * nikdy by neveril že niečo také spraví, no niektoré situácie si vyžadovali radikálne riešenie ako bolo toto* Zaujíma ma len jedna vec, odpoveď je už na tvojej slobodnej vôli, moje podiely už tak či onak máš, no prečo potrebuješ celú Zem a nestačí ti len tvoja časť? Okrem toho poslednú časť má Mel, * podotkol zamyslene* ...o jej podieloch sa ale dohodni s ňou... *mal si síce Melian vziať, no to do čoho sa nemienil starať ani zasahovať bola jej vláda. Milovala svoju planétu a robila všetko pre jej dobro. Čo sa týkalo Gyra, mala a bude mať hlavné slovo ona. *

* Spoza spojených končekov prstov sledoval ako sa kúsok papiera niesol pomaly vzduchom akoby to bol bledý motýľ, ktorého sa tak dlho túžil zmocniť až odrazu... keď papier dosadol na lesklý povrch naleštneho stolíka a vykreslil na ňom tmavý kaleidoskop tieňov ... už z toho nemal radosť. Zodvihol pohľad k Viktorovi akoby sa mu tak snažil nahliadnuť do samej podstaty duše ale trvalo to len niekoľko sekúnd pretože sám bol prekvapený a potreboval to nemiestne prekvapenie skryť, aby náhodou jeho "brat" nezčal pochybovať o tom čo práve vykonal. Dobrovoľne sa vzdal. Dobrovoľne obetoval ľudstvo jeho zámerom. Nie, Viktor nebol vlastne tým zlým... bol ním on. Po všetky tie dni, ktoré bojoval, obetujúc svojmu cieľu bezmála všetko čo mal... po všetky tie dni nechcel predsa len myslieť na okamih keď zvíťazi. Toto bolo konečné. Ak už raz bude mať dokument ľudstvu nič nepomôže. A on? * To čo pán Aladron potrebuje na vyrobu protilátky sa nachádza hlboko pod dnom oceanov a ak raz zacneme tazbu Zem bude neodvratne poskodena. Nastane celý proces sopecnych ciností a pohybov zemskych dosiek, ktore neprinesu nic ine len smrť všetkym jej obyvatelom...* odmlčí sa a natiahne za papierom, ktory si zacne zamyslene pretacat v prstoch.* Potreboval som tento dokument aby som ziskal vacsinovy podiel na Zemi a mohol zacat s tažbou bez toho aby si na mna zautocil pretoze by si na to podla dokumentu nemal právo. Ako vlastnik vacsinovych podielov si mozem so Zemou robiť čo chcem a nepotrebujem ani suhlas Melian Smang Fu.* odrazu sa prudko nahol a hodil list dokumentu spat na stol akoby ho pálil v rukach. Vstal azahladel sa Viktorovi priamo do oci.* Ty by si nikdy nedovolil, aby za naše hriechy trpeli iní však Viktor? * opytal sa no nemohol si pomoct aby jeho hlas nevyznel aspon trochu ironicky. Bola to však cista ironia alebo sa do nej miešal aj vysmech samemu k sebe? * Co si myslíš teraz ked všetko vieš? Vidíš druhú cestu?

*Počúval Raitove vysvetlenie a dalo mu veľkú námahu nezmeniť výraz tváre. Po tom čo však počul, začal pochybovať, či to vôbec mal vedieť. Zabiť všetkých ľudí na Zemi? Bol možno chladný no ani sám neveril že by toho bol schopný. No to hovoril teraz, čo ak by bol na Raitovom mieste? Umieral, mal posledné mesiace života práve v čase keď mal ženu a malé dieťa. Predstavil si to sám pre seba, akoby sledoval Melian s malým dieťatkom v rukách a on tam nebol, nemohol sa dotknúť ani jedného z nich. Telom mu prešiel mráz, no nepohol sa, len skúmavo hľadel do Raitových očí. Hodil papier späť, ani jeho osud ľudí nenechal chladní. Mohli sa hrať na akýchkoľvek tvrdých a sebaistých mužov, aj oni mali hranice ľudskosti. * Raito* oslovil ho pokojne, aj keď vo vnútri cítil kadečo len nie pokoj* neviem čo by som urobil a som dokonca rád že som ti ten papier podpísal skôr než si mi to povedal. Na jednej strane váh máš planétu s našou* zvýraznil to slovo našou* ...matkou...a na druhej planétu ktorá pre nás vlastne nikdy nič neznamenala, len budúcich ľudí pre naše účely. No dobre viem, že ani ty nie si taký bezcitný aby si zničil zem a prizeral sa ako umierajú milióny ľudí. Tvoja asistentka je človek, a určite máš v okolí aj iných ľudí pochádzajúcich z tejto planéty. Čo myslíš ako zareagujú ked im zničíš planétu? * opýtal sa ho zamyslene* druhá cesta.... * vzdychol si* aspon časť by sa mohla vysťahovať na planéty, no ani Talarion, ani Enesian ani Gyro nemôžu zobrať dosť na to, aby si ich zachránil všetkých...*na hodnú chvíľu sa odmlčal a potom ešte dokončil myšlinku ktorá ho napadla*...na okolí je dosť planét, možno by si našiel nejakú na ktorú by sa dali presťahovať, aspon vačšina...

* Hľadiac Viktorovi do očí na maľú chvíľu rozmýšľal nad tým ako by asi vyzeral ich život keby sa nevyvíjal tak ako im to určil osud. Keby sa ich cesty neboli rozdelili a oni by boli bratmi. Nielen krvou, ale aj niečím viac... Nadýchol sa no nijaký hlas z neho nevyšiel. Viktor len opakoval to na čo myslel už toľkokrát predtým a čo sa toľkokrát snažil zmierniť pre neho dobrými výhovorkami. Zachránil by matku, zachránil by ostatných ludi na Soriele, zachranil by seba! Ale čo tí, ktorých tomu cieľu obetuje. Smrť za život! Život za smrť! Stačilo si len vybrať. Inú cestu nevidel. Nad inou nerozmýšľaľ a predsa keď Viktor spomenul iné planéty prudko k nemu zodvihol tvár a zahľadel sa mu do očí horučkovitým pohľadom toho kto hľadá spása a zdá sa mu, že u konečne, po dlhých strastiplných dnoch trápenia konečne nasiel.* Ina planéta! * vykrikol odrazu a takmer sa nahals rozosmial z pocitu, ktory nemohol definovať pretoze v nom prevladalo vela vyraznych odtienkov. Odrazu vyzeral velmi zamyslene akoby plánoval vzostup celej jednej ery. Slavnej ery, ktora znamena vykupenie. Horučkovistost sa zakradla nielen do jeho rozrusenej tvare, ktora z neho nahle zmyla tvrdosť ale aj do jeho pohybov ked sa zacal prechadzat hore dolu po izbe.* Možno by to nebol až taky zly napad.. je tu vela planet... sám som cestoval... áno..možno* mrmlal si nesuvisle pre seba ako zachvateny horuckou pretoze sa bal že by sa jeho nadej mohla v sekunde rozplynut keby jej nevenoval vsetky svoje myslienky.* Musís mi o tom povedat viac. Musime vsetko premysliet...* zacal rozprávat uz hlasnejsie a ani si neuvedomil že pouzil mnozne cislo.*

**************************************************************************************************************************
(( Ujko zabŕdal, tak teraz nech sa trápi ))

Josephine Lota Ischiry



*Vedela že mu nemá dovoliť aby odohral ešte tú jednu skladbu. Síce bola krásna, precítená a jej naskočili na pokožke zimomriavky, ale pre jeho zdravie to veru dobré nebolo. Odkecol tam ako hnilá hruška. Chudáčik, strážnici jej pomohli dopraviť ho do najbližšieho hotelu, keďže v Samaelovi už mali všetky izby obsadené, museli tak urobiť do toho najbližšieho. Jeho dehydrované telo odniesli do jej auta a o pár minút už boli pred ďalším hotelom. Recepčná na recapcii im dala posledný voľný apartmán. Mala pocit, že každý sa zbláznil a ako na potvoru musia byť všetci v hoteloch. Museli sa však uspokjiť s jednou izbou. Strážnici v hoteli ho uložili do postele, ponúkli Joe ešte ďalšie služby, lekára, alebo čo by mohla potrebovať. Odmietla a poďakovala im za pomoc. Jediné čo si kázala doniesť bol džbán minerálnej vody. Uteráky našla k kúpeľni. Keď sa ocitla sama s Brisom na izbe a džbán minerálky svietil na nočnom stolíku, zhodila zo seba šaty a navliekla sa do hotelového županu. Ten menší uterák, ktorý sa jej akoby sám núkal, namočila do studenej vody. Sadla si na posteľ a studený uterák priložila Brisovi najprv na pery, potom na spánky, kde chvíľu spočinula a ovlažila mu aj čelo a líca. Cítila sa zodpovedná zato ako skončil. Mala tušiť, že nápor koncertu mu bude môcť uškodiť a ublížiť. No snažila sa dozrieť nato aby pil, no očividne tekutín sa mu dostalo málo.* Bris?* prihovorila sa mu potichu a mokrý uterák mu priložila k odhalenému krku. Košeľu mu uvoľnili ešte strážnici, keď omdlel. Jediné čo mohlo byť pre neho potešujúce bolo, že ho videlo iba pár očí. Nemusel sa báť zlých jazykov.* Preberte sa. Musíte sa napiť.* šepkala a do pohára mu naliala minerálku. Obyčajná dehydratácia a mladý muž si tu spí akoby sa nechumelilo.*

*Pomaly rozliepal viečka. Bolestný útlm v hlave. Podvihol trochu hlavu a vzápätí naspäť uvoľnil. Prečo sa mu zahmlieva pred očami bola prvá otázka a čo sa mu stalo si samozrejme spomenúť nevedel. Dostal silu poobzerať sa a zarazene s rozlepenými očami prímal od Joe pohár vody. Bola s ním sama v izbe...nechápal....čo sa tu sakra mohlo stať.
Istý čas mu trvalo precitnúť, až si nechal od Joe pekne všetko poporiadku vyrozprávať. Nechcel veriť..až sa nakoniec schuti zasmial. V poslednom čase zo zúfalstva bral život z komickej stránky. V mysli mal sklony k bizarnému smiechu zo zvráteností.
Ale až teraz si všimol, že je v pyžame. Keď vstala zavesiť uterák, nemohol si nevšimnúť jej značne odhalený zadoček až si v duch zaujákal, kam sa to dostal. Ešte stále ale horel...z toho sa mu ťažko dýchalo. Musel si to sako proste dať dole...pozrel na Joe či smie a tá mu s porozumením značne natešená prikývla.
Ležal.* Áno, už mi je lepšie, ďakujem. Chladnem...áááno...už je to oveľa lepšie...je mi super. *Ako tak sedela na kraji posteli, premkol ho ešte s doznievajúcou omámenou spomienkou pocit bližšieho styku s Joe.* Pomaly už budem studený....

(( ))

Josephine Lota Ischiry



*Jeho slová, reakcie, ju doviedli k dokonalému výbuchu smiechu.* bože, Bris! Vám je tuším ešte stále zle!* hovorila popri smiechu ktorý ju priam dusil. Keď jej sa zdal taký smiešny, že si nemohla pomôcť! Zdalo sa jej akoby mlel piate cez deviatej a jej jedinej pointa unikala.* Možno by som mala zavolať lekára!* povedala nahlas myšlienku, ktorá jej teraz nedala pokoja. To ju donútilo dokonca prestať sa smiať. Opatrne sa naklonila nad Brisa a položila mu studenú ruku na čelo. Zdal sa jej trochu teplý. Teplejší než by mal byť. // // Zamyslene si zahryzla do spodnej pery.* Cítite sa dobre, Bris? Nemáte horúčku?* Joes si veľmi dávno odvykla od potrieb normálnych ľudí a preto sa jej zdalo úplne normálne že je v župane a tak trochu nerozumela slovám Brisa. Veď čo by sa malo diať tým že je trošku ľahšie oblečená? A čo by sa malo diať, keď si dal dole sako? Veď mužov už videla.
Postavila sa z postele a prešla do kúpeľky, kde opäť namočila uterák. Bude dobré ak tú nezmyselnú horúčku znížia prv než by stihla naskočiť. Ešte s kvapkajúcim uterákom sa vrátila späť k nemu a usadila sa na kraj postele. Nebadane sa jej odhalila pokožka na stehne a ona sa kolenom zaprela o posteľ, aby sa mohla nad neho nakloniť.* Zdá sa, že vám z toho trochu šibe.* povedala úprimne, keď mu prikladala uterák na čelo. Ešte sa s niečím takým nestretla. Veď ona ani angínu vyliečiť nevie. Ale videla to vo filmoch, tak možno, môže iba dúfať, je na tom niečo pravdy.*

Nie, nie je mi zle. Naozaj som málokrát takto vnímavý ako teraz. *Keď odišla so smiechom od postele s tým, že namočí uterák a pozeral sa na ňu odzadu...rozhodol sa že toto je tá pravá chvíľa na priame prejavenie citov k nej. Prišla a začala mu starostlivo utierať čelo, mysliac si pri tom, že by mu tým nejako mohla pomôcť. Schytil jej ruku aj s uterákom a odstrčil ju od svojho čela.* To naozaj nie je potrebné. Čo sa stalo stalo sa, ale teraz sa už cítim dobre. *Nežne sa dostkol jej obnaženého stehna a s priamym pohľadom do jej očí si ho jemne pritisol bližšie k sebe. Myslel si že niečo podobné by k nemu mohla cítiť aj ona. Bol si istý, že pod jej nevinným výrazom a správaním sa skrýva tá istá zvodná túžba ako jeho. Keď sa chce hrať, tak sa budeme hrať. A keby náhodou nie, aspoň bude vedieť na čom je..no dlhšie to už zatajovať nemieni. Takže teraz ako ju k sebe pritisol ptitlačila sa k nemu celým telom. Jednou rukou ju objal okolo pása a druhou pomaly masíroval odhalenú hladkú pokožku stehna. Dýchajúc s rozšírenými nozdrami a privretými očami jej omamne sladkú vôňu s úsmevom na kútiku perí zašeptal.* Keď som čo i len trošku teplejší ako by som mal byť, je to kvôli jedinému dôvodu a tým si ty, Joe.