Iná časť vesmíru

Ghar

*Ghar nasledoval muža, ktorý im mal ukázať miesto nového domova a pri slede vnútorných myšlienok sa snažil venovať pozornosť aj Kitte. Nikdy nebol zhovorčivý, ale teplo detskej ruky v jeho dlani akoby mu prestúpilo pokožkou až k srdcu a trochu ho obmäkčilo. Bez toho, aby zastavil, pozrel sa dolu na dieťa a venoval mu jeden zo svojich zriedkavých úsmevov.* Až dovtedy, kým nebudeš chcieť odísť sama.* Prihovoril sa jej a zľahka pritom zovrel útle prsty, akoby jej dával slovo. Nemohol sľúbiť niečo, čo nebolo v jeho moci, ale nikdy by Kittu dobrovoľne neopustil. Neurobil to ani prvýkrát. Iba sa ju pokúšal chrániť a len vďaka zvláštnosti osudu tu teraz mohli byť spoločne. Bol za to vďačný, aj keď navonok by Kitta zrejme nič také nepostrehla, lebo v ej chvíli muž menom Raffa zastavil a hlavou kývol k budovám, ktoré sa krčili neďaleko hradieb. Malé mestečko v blízkosti samotného hradu kedysi podľa princových slov slúžilo remeselníkom, ale teraz bolo takmer neobývané. Iba v niekoľkých domcoch žili ľudia, čo Ghar poznal podľa úzkych pruhov dymu, ktoré sa ťahali z kamenných komínov.
"Neostalo tu veľa nepoškodených stavieb," zhodnotil Raffa a sledoval Gharov pohľad, ktorý blúdil po okolí, až kým sa nezastavil na nízkej drevenej stavbe, ktorá sa už na prvý pohľad líšila od ostatných. Bola menšia,vyzerala trochu zanedbane s ťahavým viničom na priečelí a medzi ostatné kamenné domce akoby ani nepatrila.
"Predtým tam žila stará bylinkárka. Už to bude rok, čo zomrela a odvtedy jej dom ostal prázdny. Nie je práve pohodlný. Mohli by ste bývať aj v lepšom."
Ghar Raffovým odporúčaniam nevenoval pozornosť. "Čo povieš, Kitta?" Kývol hlavou k domu a trpezlivo čakal na jej odpoveď. Po tom všetkom, čím si prešla si zaslúžila miesto, kde sa bude cítiť najlepšie a to bez nej vybrať nemohol.*

Kitta

*Chcela strýkovi povedať, že ona od neho nebude chcieť odísť, ale ostala ticho, lebo skôr než si slová premyslela, aby nepovedala niečo príliš skoro, než by ich zvážila, tak sa už ocitli neďaleko tých domov a ona hľadela od budovy k budove. Rozhovor mužov takmer nepočúvala, iba keď sa jej dostalo do ušiek jej meno, pozrela na strýka Ghara a následne sa zadívala na domček, ktorý jej ukazoval.
Naklonila hlavu do strany ako si ho pozorne prezerala. Priečelie budovy bolo zaujímavé, celé to tam pôsobilo zaujímavo. Zaujato vykročila k domu bez toho, že by bola dala strýkovi odpoveď a prešla za malú bráničku k domu. Na zemi rástli samé bylinky. Až zhíkla potešením, keď sa dívala dolu.* Pozri sa! Tu rastie všetko na liečenie! Vidíš? Tam je púpava, skorocel, nechtík a mnoho ďalších! Tým sa dá liečiť čokoľvek! *Takmer si kľakla na kolienka potešením, ktoré pocítila z toho, čo všetko tam rástlo. Akoby sa ocitla v raji.* Ten dom je dokonalý! *Vydýchla úžasom. Všetko čo ju ženy učili ohľadne liečiteľstva, to všetko tam mala ako na dlani a ona by pokojne mohla robiť jediné, čo ako malá vedela. Veď ju na liečiteľstvo od mala pripravovali.*

Tristan

*Tristan vedel, že Akte má pravdu. Jej skutočná podstata bola priveľmi vnímavá, aby sa jej pokúšal klamať. Chvíľu bez pohnutia ležal a civel na strop jaskyne, kam ho odtiahla. Nepáčilo sa mu, že je zviazaný. Najradšej by povrazy roztrhol a ušiel. Dokonca sa musel chvíľu premáhať, keď na líci pocítil dotyk Aktiných vlasov. Voňala presne tak, ako si to pamätal, ale to boli staré a nežiaduce spomienky. Tvár sa mu najskôr skrivila nevôľou a potom na nej znovu zavládol pokojný výraz.* Čo odo mňa čakáš, Akte? Že sa ti tu teraz veľkolepo priznám k tomu, aká troska sa zo mňa stala a ty ma potom vďaka svojej nekonečnej trpezlivosti a podpore dostaneš z týchto sračiek?* Jeho slová ťali do živého, ale na pokojnom výraze jeho tváre sa nič nezmenilo.* Potom mám pre teba novinku, tvoje samaritánske pokusy sú už teraz bezcenné. Môžeš urobiť len to, že ma pustíš a možno potom sa budeme mať o čom porozprávať.

Ghar

*Nadšenie, ktoré Ghar videl v Kittinej tvári, keď po prvýkrát uvidela bylinkovú záhradu by sa dalo považovať za jasnú odpoveď. Viac nepotreboval vedieť a zdalo sa, že aj Raffa pochopil splnenie svojho rozkazu. Bez slova sa s Kinnom rozlúčil kývnutím hlavy a nepozorovane vykročil spať k hradu a svojim povinnostiam. Iba Gharovi sa na okamih zdalo, že si muž s úľavou vydýchol. Nevenoval tomu ale pozornosť, pretože tu bola Kitta. Na okamih mal možnosť pozorovať ju tak, ako si pamätal z minulosti, keď sa veselo usmievala a jej tvár doslova žiarila šťastím. Tentoraz tu nebol nijaký Joona, aby ho zastavil, aby prerušil chvíľu, ktorá patrila len jemu a Kitte. Ghar pocítil výčitky svedomia, ale zo zlých dôvodov. Mala by ho trápiť bratova smrť, ale keď tam v tej chvíli stál, pozoroval dievča a ich nový domov, považoval to za príležitosť, ktorá mu bola kedysi odopretá s Joonu neľutoval.* Odteraz je to náš dom.* Prehovoril nahlas, akoby bolo nutné vlastníctvo najskôr potvrdiť slovami. Potom vošiel do záhrady za Kittou a keď okolo nej prechádzal k dverám krátko jej položil dlaň na hlavu. Vnútorné zariadenie domu prekonalo všetky Gharove očakávania. Myslel si, že nelichotivý zovňajšok sa nijako nezmení, ale Raffa a ani nikto iný sa očividne nepresvedčil, že stará bylinkárka mala zmysel pre poriadok. Skrinky, komody, stoličky aj stoly boli vyrobené z dreva a sedela na nich tenká vrstva prachu. Zo stropných trámov ešte stále viseli usušené stonky rastlín s kvetmi, ktorých slabá vôňa sa vznášala vo vzduchu ako prízrak bývalého majiteľa. Útulnosť celého miesta bola nepopierateľná, aj keď trochu zanedbaná. V kútoch viseli pavučiny a bolo zrejmé, že veci sa za tie roky priveľmi nezmenili. Vtom Ghar zachytil zvláštny škrabkavý zvuk. Najskôr si myslel, že prichádza od okien s uvoľnenými okenicami, ale potom pochopil, že vychádza z jeho vaku. Okamžite ho zložil z pleca a hodil na zem. Zároveň z puzdra na opasku vytiahol nôž a pomaly uvoľnil viazanie na vaku, aby zistil, čo je vo vnútri. Do vzduchu okamžite vyletelo niečo malé a chlpaté. Bol to len okamih, ale Ghar si všimol stopy po šťave, ktorou mal tvor nasiaknutú srsť v okolí úst. Pišťal a hľadal cestu von, ale plné brucho ho očividne ťahalo nadol.* Kitta! Pozor!* Zodvihol ruku, aby po zvierati vrhol nôž ešte skôr, než by stihol uletieť.*

Akte

https://www.youtube.com/watch?v=J2t-vquuT7k

*Tvár mala možno až príliš pokojnú, keď na ňu vyletel s tými nie moc prívetivými slovami, ktoré jej tak ľahko uštedril. Sánky pevne zaťala do seba, aby neurobila niečo neuváženého, ale len hľadela na jeho tvár, ktorá bola ako mramor a v tej chvíli dokonca mala aj pocit, akoby bol on jeho stelesnením. Možno ho z neho vytesali a len na niekoľko krátkych okamihov vdýchli život. Ona tam však len mlčky sedela a trvalo to niekoľko dlhých minút, kým na jeho slová nejako zareagovala.
Pohľad uprela pomaly niekam pred seba, kde vedela, že sa nachádzal východ a ani sama presne nevedela, čo sa jej odohrávalo v mysli. Akoby skôr ani nemyslela. Jednoducho vypla. Na krátky okamih ani necítila jeho prítomnosť pri sebe a vyzeralo to už, že Akte bude mlčať a nič mu k jeho výrečným a plným lásky slovám nič nepovie. Nakoniec keď prehovorila, jej hlas bol položený nižšie, než obyčajne hovorila a z každého jej slova sálal chlad.* To, že sa z teba stala odporná troska mi hovoriť nemusíš, to si všimlo aj to malé decko, ktoré si chcel zanechať jeho osudu. No okrem toho čo sa z teba stalo, si očividne aj poriadne osprostel, keď ponúkanú pomoc od Arathi neprijímaš. Ak si myslíš, že ťa budem prosiť, že sa ti chcem odplatiť za tvoju pomoc, tak si potom na obrovskom omyle, človek,* povedala a to ako slovo človek vyslovila bolo jasne znať ako veľmi tou rasou pohŕda. Svoj pohľad pomaly presunula do jeho očí.* Ak nechceš moju pomoc, tak prosím. Top sa vo vlastných sračkách, lebo to ste vy ľudia. Ste pyšní, hoci nemáte byť na čo. *V očiach sa jej nepekne zalesklo a zdali sa ešte viac ľadové, než inokedy.* Mohol si byť pyšný predtým. Lebo vtedy si bol muž, ktorý bol na úrovni a prevyšoval seberovných. Teraz si jedným z nich. *A znova kus znechutenia v slovách. Pomaly sa však postavila.* Tak si teda pomôž sám, keď ma nepotrebuješ. Mňa už chuť na rozhovor prešla. *A nato ho jednoducho obišla, pokojne si to mieriac k vchodu.*

Kitta

*Bolo to úžasné! Famózné! DOKONALÉ!! Škoda, že nemohli stretnúť tú pani bylinkárku, po ktorej vlastne tento dom dostali, ale Kitta vedela, že neskôr v noci, keď sa bude modliť k duchom o strýkovu ochranu, určite im povie, či by mohli tete odkázať, že jej je veľmi vďačná! Však to bol tak nádherný kúsok pre žitie, že nerozumela prečo tam doposiaľ nikto nežil. Ale tieto otázky boli až príliš zložité pre jej hlavičku, takže sa nimi skoro vôbec nezaujímala a jednoducho šla za strýkom dnu. Pohľadom si všímala každý kúsok, kam dočiahla a bola čím ďalej tým viacej nielen potešená, ale aj ohromená. Však to bolo tak nádherné miesto! Ešte aj vo vnútri!* Budeme tu miesť utrieť prach. *Prehodila, keď od dverí urobila len krok stranou a prešla prstami po hladkom, no zaprášenom povrchu drevenej skrinky. Hurhaj, ktorý však nastal v malom domci ju zaujal a ona okamžite obrátila svoju tváričku k vaku z ktorého vyletelo azda to najchutnejšie malé stvorenie, aké kedy videla. Ledva sa to vznášalo vo vzduchu, lebo malo plné bruško jedla, no ona nedbala na strýkove reči a okamžite natiahla svoje rúčky k zvieratku a zľahka ho chytila.* Vystrašil si ho! *Obvinila strýka a s nehynúcou láskou a nehou sa pozrela na zvieratko vo svojich dlaniach. Srdiečko mu azda bilo ako zvon, akoby chcelo utiecť ešte ďalej než sa dalo.* Nemusíš sa báť. Ja by som ti nikdy neublížila a ani strýko Ghar, hoci sa tvári vždy tak prísne, vieš? On len chce, aby sa ho ľudia báli, pritom je to moc dobrý muž. *Začala okamžite zvieratku rozprávať a položila ho na skrinku, aby mu dala trošku priestoru a náhodou mu neublížila.*

Han

"Čo si si vlastne myslel, Han? Že len tak odídeš a obrátiš sa chrbtom k tomu, kto si? Nenarodil si sa ako roľník, ani ako kováč či pastier. Ty si princ! A princ má zodpovednosť voči svojmu ľudu a keď už nie k tomu, tak aspoň k svojmu otcovi!"
Kráľ bol rozčúlený. Keď prvýkrát uvidel Hana stáť na prahu siene, kde sa v spoločnosti svojich veliteľov skláňal nad mapami východných hraníc, okamžite všetkých poslal preč. Až keď osameli, premenila sa jeho úľava z toho, že je jeho syn živý a zdravý na spravodlivý hnev.
"Snažil som sa ti vštepiť zásady, ktoré by z teba urobili toho pravého nástupcu a čo som musel urobiť namiesto toho? Musel som zatajiť, že môj vlastný syn, muž, na ktorého sa spolieha celá krajina, sa zakráda nocou ako zlodej a uteká len aby naplnil nejaké hlúpe detské predstavy?"
Han stál na mieste a mlčky na seba nechával pôsobiť otcov hnev. Niektoré jeho slová ťali princovi do živého, ale inak sa nebránil. Vedel, že mnohé z toho, čo si vypočul, bola pravda, ktorej sa už dlho vyhýbal. Hanovou prvou lekciou bola preto pokora. Inokedy by sa bránil a protirečil otcovi dovtedy, kým by ich rozhovor neskončil hádkou, ale tentoraz to bolo iné.
"Mrzí ma to, otče."
Kráľ sa zarazil. Niečo také od svojho syna vôbec neočakával, preto prekvapene zastal na polceste k oknu a otočil sa, akoby zle rozumel. Až teraz si všimol, že Han mu neodporuje. V očiach mal niečo, čo tam predtým nebolo, a to kráľa prekvapilo ešte viac. Akýsi druh pokory a ľútosti, ale aj silné odhodlanie a vášeň. Áno, tá vášeň kráľovi vyrazila dych. Bolo to, akoby sa pozeral na celkom iného človeka a aj keď mal črty a hlas jeho syna, predsa ho nespoznával.
"Máš pravdu, správal som sa nezodpovedne a ľahkomyselne, ale to sa zmenilo. Uvedomil som si svoje chyby a nechcem sa vzdať toho, kým som. Daj mi možnosť dokázať ti, že si ma vychoval správne."
V obrovskej sieni zavládlo ticho. Kráľ ešte stále nedokázal uveriť vlastným ušiam, ale Hanove slová boli úprimné, to vedel, pretože vždy poznal, kedy sa ho syn snažil oklamať.
"Podvolíš sa mojim rozhodnutiam?" Kráľ nechcel, aby jeho hlas vyznel prekvapene, ale nedokázal si pomôcť. Chcel vyskúšať Hanovu vôľu.
"Ak ti tým dokážem, že som sa zmenil a myslím na dobro kráľovstva tak áno."
Han s napätím sledoval ako sa na tvári jeho otca striedajú rozličné emócie. Vedel, že v najbližšom čase bude jeho odhodlanie dokázať otcovi svoju zodpovednosť podrobené mnohým skúškam. Kráľ sa po dlhej chvíli usmial, akoby si to tiež uvedomil.
"Dobre. Od zajtra sa vrátiš k výcviku. Tentoraz ale dostaneš na starosť niekoľko chlapcov a pripravíš ich na to, aby sa z nich stali dobrí vojaci. Ich úspech bude tvojím úspechom, ich neúspech..."
Han nepotreboval dokončenie. Dokonale vedel, čo mu chce otec naznačiť. Ostávalo mu len dúfať, že túto úlohu nebude také ťažké splniť. Dôveroval svojim schopnostiam.*

Ghar

*Keď sa ten zvláštny tvor podobný netopierovi dostal do bezpečia Kittiných dlaní, Ghar okamžite zložil ruku s dýkou a nespokojne sa zamračil. Už predtým poznal slabosť malého dievčaťa pre zvieratá akéhokoľvek druhu a bol presvedčený, že keby mu z batoha namiesto chlpatého čuda vyliezol jedovatý had, tiež by sa ho pokúsila ochrániť.* Nemala by si sa toho chytať, Kitta. Ani nevieš, či to nie je choré. Len sa pozri.* Ghar urobil krok dopredu k skrinke, kde netopier ležal na chrbte a prudko dýchal.* Mal by som ho zabiť. Pre istotu, skôr, než ťa poškriabe alebo uhryzne.

Oskar



*Srdce v Oskarovej hrudi sa premenilo na vysoko tlakovú pumpu, ktorá mu do celého tela vysielala záchvaty paniky. Už oľutoval, že zjedol všetky plody z mužovho vaku (aj keď boli veľmi chutné a asi by to urobil znovu) a bol vďačný za úkryt, ktorý mu poskytli ruky dievčatka. Naokolo bola zreme jediná, ktoré ho nechcela zabiť, preto sa k nej upol a najradšej by sa jej zavesil na šaty, ale ona ho položila na drevenú dosku. Zvalil sa na ňu bruchom hore. Už na prvý pohľad bilo do očí, aké ho má nafúknuté a na fúzikoch sa mu ešte stále držala kvapka šťavy. Iba čo zodvihol hlavu s veľkými ušami a keď videl, ako sa k nemu približuje muž s dýkou, hlava sa mu zakrútila a odpadol.*

Kitta

Však je nádhern.... *Zasekla sa, lebo netušila čo to je zač, len očkami trošku zahanbene pozrela zvieratku medzi nôžky,* ný! *Dodala, hoci si istá nebola a len čo si všimla, že zvieratko odkveclo keď sa Ghar priblížil, len neveriacky na neho zagánila. Hlávku musela úplne zakloniť, keď mu nevraživo hľadela do očí.* Dúfam, že si spokojný! Vydesil si to zvieratko k smrti! *Ruky si dala vbok a ešte si aj dupla nohou. Ani len netušila ako veľmi sa v tej chvíli ponášala na svoju mamičku. Neveriacky krútiac hlavou sa obrátila k zvieratku, ktoré ležalo akoby naozaj umrelo, len rýchlo dvíhajúca hruď napovedala o tom, že ešte stále žilo, vzala ho do svojich nežných rúčok a zamierila si to po dome. Hľadala niečo konkrétne, len nejakú malú krabičku, možno košíček. A netrvalo to ani tak dlho a skutočne našla miestočko, kam zvieratko uložila. Drobná škatuľa, ktorú vystlala trávou a látkami, aby sa mu dobre ležkalo, sa veľmi rýchlo stala útočiskom malého zvieratka, ktoré očividne netušilo kedy skončiť ak začalo papať. Kitta len sedela na schodíkoch a dívala sa ako ležkalo.*

Tristan

https://www.youtube.com/watch?v=HjIwKzBg0aI

*Každé jedno slovo, ktoré Akte vyslovila s takým znechutením nachádzalo odozvu hlboko v Tristanovom srdci. Mal pocit, že jeho minulosť patrí inému človeku a že práve v tej chvíli si zničil ešte aj to málo, čo mu ostávalo. Pre neho už žiadna budúcnosť neexistovala. Zo všetkých síl krútil zápästiami až sa mu povrazy na spútaných rukách zadierali do kože, ale nemienil sa vzdať. Všetok ten odpor, s akým na neho Akte hľadela, spôsob, ako ho nazvala človekom, akoby to bola tá najhoršia nadávka...to všetko mu dodávalo silu, takže ignoroval bolesť a napínal svaly, len aby sa oslobodil. Vlastné sklamanie a znechutenie zo seba iba posilňovalo jeho vôľu a neutíchajúcu potrebu preniesť vlastnú zlosť a utrpenie na niekoho iného. A jediný, kto bol v tej chvíli blízko, bola Akte. Biely prášok, ktorý už dlho užíval mu na ten rozhodujúci okamih zatienil myseľ. Keď sa mu podarilo uvoľniť, Arathi už bola takmer pri vchode do jaskyne. Tristanovi stačila jedna ruka na to, aby z puzdra na opasku vytiahol svoj lovecký nôž ibaže skôr, ako ho stihol vrhnúť, pocítil závan vzduchu a niečo mu zbraň vyrazilo spomedzi prstov. Potom pocítil tlak a bolesť. Prekvapene sklonil hlavu a videl, ako mu druhý šíp prevŕtal hrudník. Prisahal by, že oba šípy boli vystrelené naraz, ale dokázal sa sústrediť len na to, čo videl pred sebou. Chcel niečo povedať, ale z úst mu vyšla len krv a posledné, čo videl, bol obraz Akte a neznámeho muža, ktorý sa odrazu objavil pred ňou. Muž ešte stále držal v ruke natiahnutý luk, tvár mu zahaľovala kapucňa plášťa, ale Tristan videl jeho oči. Hľadeli na neho s chladnou krvilačnosťou, akoby muž ľutoval, že sa mu sám nemohol vrhnúť po krku. Posledný chrčivý nádych a Tristanove pľúca plné krvi prestali pracovať. Zrútil sa na zem vedľa svojej dýky a prázdny pohľad smeroval priamo k Akte. Pred smrťou sa mu myseľ vyčistila a ľútosť, ktorú pocítil bola nesmierna. Kiežby mal možnosť...kiežby stihol povedať Akte... Vznešení, čo to len urobil?

 

  

https://www.youtube.com/watch?v=wZtJtB8yRww

*To všetko čo sa udialo v nasledujúcich chvíľach akoby sa premietlo z diaľky. Akoby sa len tomu prizerala, ako divák, ktorý sleduje film a nemôže nijako zachrániť svojho hrdinu, hoci by do filmu veľmi rád skočil. V sekunde ako šípy preleteli popri jej tvári, sa s neblahým tušením obrátila k Tristanovi. Bolo však príliš neskoro a on.. Umieral.
Z pier jej unikol výkrik, ktorý sa v drobnej jaskyni ozýval niekoľkonásobne viac, akoby ju chcel ohlušiť, no ona len s krikom klesla na kolená k umierajúcemu, ktorý hľadal jej oči. V tej sekunde pocítila toľko pocitov, o ktorých ani len nebola tušila, že ich bola ešte schopná. Nezáležalo jej na tom, že ju chcel zraniť, alebo dokonca zabiť. Nebol to on a teraz, keď sa dívala do jeho umierajúcich očí, vedela to. Stále tam bol ten muž, ktorý ju donútil precitnúť, ktorý ju ohúril svojou veľkosťou, hoci bol len človekom.
Vzala jeho telo do svojich rúk a hladila mu tvár, hoci jeho pohľad celkom vychladol a v jeho tele už nebol život. Po tých jej lícach stekali tiché slzy a vypätím všetkých síl sa snažila ovládať. Uvedomila si, aké hnusné slová mu povedala naposledy. To, ako ním pohŕdala a hnevala sa na neho, hoci nemala. Nebol to jednoducho on, ale odkiaľ to mala tušiť? Ako mu mohla pomôcť? Doviedla ho do tej jaskyne, zviazala ho a teraz bol mŕtvy.* Prepáč mi to. *zašepkala mu do ucha, akoby ju mohol ešte počuť.* Je to moja vina. *No potom sa jej hlas celkom zlomil a Akte sa prekvapivo aj pre seba samotnú usedavo rozplakala, tisnúc si mŕtve telo muža, ktorý jej dal život, na svoje prsia. A ona mu ten jeho zobrala.
Nevšímala si Arathiho prítomnosť. Vedela, že tam je, jej démonská podstata ho vnímala, ale smútok bol silnejší. Nemohla mu nič povedať. Keby sa pokúsila, obvinila by ho, že nemusel Tristana zabíjať. Nemal to urobiť. Nemal ju chrániť a vonkoncom nie potajme sledovať. Nemal sa vôbec do toho pliesť. Ale stalo sa. A Akte namiesto slov iba ako takmer obyčajná žena plakala a občasne zavýjala. Pre smrť jedného neobyčajného človeka....*

((To bol hnusný úder pod pás  A ani ma nevarovať.. : ( ))

Arrow

*Amicam vykríkla, ale Arrowa akoby sa to ani nedotýkalo. V mužovi, ktorý sa bezvládne zvalil na zem už nevidel nijakú hrozbu, preto zložil ruku s lukom a s chladnokrvným pokojom si ho založil naspäť na chrbát. Keď pred niekoľkými hodinami odchádzal od skupiny, nemyslel si, že sa ešte niekedy vráti späť. Bolo to proti jeho prirodzenej povahe, ale inštinkt mu tentoraz velil inak. Odrazu si bol istý, že s Amicam nie je niečo v poriadku, akoby ho k nej volala jeho vlastná krv, preto urobil to, čomu sa inokedy vyhýbal. Vrátil sa.
A práve včas. Keď na tetivu nasadzoval šípy bol si dokonale istý tým, čo robí a rozhodol sa doslova v sekunde. Pomstychtivosť, ktorá bola za iných okolností Arrowvovi cudzia sa v tej chvíli prejavila naplno. Mohol muža len odzbrojiť, ale on ho túžil zabiť, a to aj urobil. Bolo to akoby rozumnú časť jeho mysle posadla inštinktívna potreba nerozlišujúca medzi milosrdenstvom a okamžitým zabitím.
Amicam aj naďalej zotrvávala pri mŕtvole muža a Arrow sa ju nesnažil rušiť. Bez známky akejkoľvek emócie ostal stáť na mieste a uprene sledoval žiaľ vlčice ako jej nemý strážca.*

/Tristan tam smeroval už dávno /

*Výčitky svedomia dovolili jej žiaľu prepuknut naplno aj pred pohľadom ďalších očí. Nikdy by to nebola dopustila, ale v tej chvíli jej to bolo jedno. Vždy jej umierali tí, ktorých mala rada. Osud sa s ňou hral hru ako s handrovou babikou, akoby nikdy nemala byť ani trochu šťastná. A hoci s Tristanom si nerozumeli odkedy boli tu, bol jej kúskom pokoja, aj keď ju vytacal do nepricetnosti, aj keď ju zradzal, ona sa aj tak zakaždým vracala k nemu. Lebo mali spoločný domov a ona nemohla vziať jeho telo domov, lebo nevedela ako vzlietnuť s loďou o ktorej netušila kde sa ukrýva, lebo ho nepočúvala.
Tieto myšlienky Akte doviedli k ešte väčšiemu smútku a nareku. Akoby aj počasie zdielalo jej pocity a smútok, lebo vonku sa spustil hustý lejak. Možno práve ten zvuk ju donútil k tomu, aby sa spamatala, možno už viac nevládala, s mŕtvym telom muža v náruči sa postavila a zamierila von. Nemohla mu dopriať pohreb doma na Altre, jeho telo by tak dlho nevydržalo, ale mohla mu dopriať pohreb akého bola len ona schopná.
Prechádzajúc okolo Arrowa, hodila mu dva šípy od krvi k nohám, no ani sa na neho nepozrela. Vzal jej aj posledný kus domova. Poslednú nádej na návrat domov. Už jej na ničom nezáležalo. Len odniesť telo Tristana do vody, kde ho uloží na najhlbšie miesto dňa A zakryje kameňmi.*

Ghar

*Keď Ghar videl s akou láskou sa Kitta upla na záchranu malého tvora, okamžite mu bolo jasné, že ten chlpatý potkan vyhral. Nemohol by ho zabiť bez toho, aby tým dievčaťu neublížil, a tak sa zo všetkých síl snažil potlačiť znechutenie. V okamihu ako nie celkom presvedčene odkladal nôž naspäť do pošvy sa ozvalo zaklopanie na dvere.
"Čo je?!" Všetok potlačený hnev a frustráciu vložil Ghar do svojho hlasu. Ani sa nenamáhal potlačiť zavrčanie a keď dvere s rozmachom otvoril, ešte stále sa nepriateľsky mračil.
Na prahu stála žena v čistých plátených šatách s vyhrnutými rukávmi a žiarivo bielym čepcom, ktorý ledva udržal jej bohaté gaštanové vlasy. V ohybe lakťa držala košík, z ktorého sa šírila lákavá vôňa jedla a aj napriek Gharovej zlej nálade nevyzeralo, že by ju to znechutilo. Akoby bola zvyknutá, že sa každý deň rozpráva s podráždenými mužmi, s nevzrušeným výrazom vrazila košík rovno do Gharových rúk a sebaisto okolo neho prešla dovnútra. Ghar na ňu len nechápavo hľadel a zabúdal pritom zavrieť ústa.
"Volám sa Milla a poslal ma za vami princ Han. Priniesla som jedlo a odteraz sa budem starať o to, aby ste netrpeli hladom."
Milla bola ako nečakaný víchor. Jej nezastaviteľná živá povaha akoby nepoznala zábrany. Bola si dokonale istá svojím postavením a povinnosťami a nedala by sa od nich odradiť ani keby sa ten udurdený chlap postavil na hlavu. Namiesto toho venovala pozornosť dievčatku, na ktoré sa zoširoka priateľsky usmiala a opatrne pristúpila bližšie.
"Ahoj, môžem sa pozrieť?" prihovorila sa jej a ignorujúc zafučanie za svojím chrbtom naklonila hlavu, aby videla, čo leží v košíčku. Odrazu sa zasmiala. "Ale veď to je Oskar. Ako sa k tebe dostal, maličká?

Arrow

*Keď sa nebo nad Arrowovou hlavou otvorilo pod prívalom hustého dažďa iba si stiahol kapucňu hlbšie do čela a ustúpil pod vetvy najbližšieho stromu. Chrbtom sa oprel o jeho mohutný kmeň a rukami si objal telo pod plášťom, aby udržal aspoň kúsok tepla, ktoré z neho v chladnom vzduchu rýchlo unikalo. Bol ako nehybná socha, ako mlčanlivý tieň, ktorý sa zaryto držal ústia jaskyne a nepohodol sa ani vtedy, keď sa pri vchode objavila Amicam s mužovým telom v náručí. Iba čo zodvihol hlavu a spod kapucne na ňu uprel prenikavý pohľad. Ani sa na neho nepozrela a on sa zase nepozrel na šípy, ktoré mu hodila k nohám ako výčitku. Nemalo by zmysel nasledovať ju, dokonca ani ponúknuť pomoc s mužovým telom, preto sa o to Arrow nepokúšal. V hlave mu blúdilo dosť vlastných myšlienok. Zvlášť tie, pri ktorých si neustále kládol tú istú otázku. Prečo ešte neodišiel? Chcel odísť a pri tom, ako ho Amicam ignorovala to bolo dokonca nutné, ale niečo mu v tom bránilo.* Dva kilometre odtiaľto smerom na západ je stará lovecká chata. Stačí ak sa budeš držať potoka a nájdeš to.* To boli Arrowove jediné slová, a to si ani nebol istý či ho Amicam počula. Jednoducho ju nechal ísť a nepokúšal sa ju nasledovať. Namiesto toho radšej odišiel sám.*

Akte

*Slová odignorovala s pokojom, ktorý sa na jej tvári odrážal ako na chladnom kameni. Akoby na ňu nikto neprehovoril a ona si to s jeho mŕtvym telom zamierila hlbšie do lesa. Nepoznala tamojšie okolie, ale nohy ju niesli automaticky. Slová, ktoré zostali nevypovedane, jej zostavali v mysli a ona vedela, že viac sa nedostanú von. Nenájdu spôsob ako sa dostať do tých správnych uší. Až keď bol teraz mŕtvy si dovolila otvoriť srdce svojim citom. Bol jej jediný blízky, istým spôsobom. Iba jemu na nej záležalo a jej sa chcelo znova plakať. Jediná bytosť, ktorej na nej vždy záležalo, jediný kto na ňu nezabudol a ona ho teraz niesla, aby uložila jeho mŕtve telo do vody. Po lícach jej znova tiekli slzy a aj za pochodu sa s nehou pozrela na tvár, z ktorej odchádzal život. Akoby ho mohla zachytiť a ešte donútiť vrátiť sa. Ale nemohla...
Zakopla a takmer spadla. Jej telo sa zatriaslo ale jedine na čom jej záležalo, bolo aby si pritisla Tristanove telo k prsiam. Bol pre ňu ako dieťa, hoci cudziemu by pohľad na ženu nesucu poľahky mužské telo, nedával zmysel.
Azúrové jazero, ktoré odhalil les, bolo ako stvorené pre odpočinok. Až ju pichlo pri srdci. Ako prízrak vošla  pomaly do vody, no nepolozila jeho telo na hladinu vody. Niesla ho ďalej, vlasy sa jej rozprestreli na hladine vody až kým celkom nezmizla.
Niesla jeho telo až do samotného, najhlbšieho stredu. Netušila ako dlho bola pod hladinou. Možno len minúty, možno aj hodiny. Ale keď sa znova vynorila, objavila sa najskôr biela hlava, ktorej červená farba znakov výrazne zoslabla, akoby sa strácala. Vybledla.
Bez jediného obzretia sa veľké telo vlcice rozbehlo preč a zanechalo po sebe len mokré stopy, ktoré sa aj tak strácali.
Sama netušila kam beží, neuvažovala nad tým. Jediné na čom jej záležalo, bolo utekať tak veľmi, aby sa unavila. Chcela padnúť, vyslabnuta k zemi, nevladat myslieť. Zabudnúť, vypustiť ho z mysle, zavrieť srdce na niekoľko zámkov, byť znova chladná a odmerana, tak ako vždy bývalá. Však načo by aj teraz bola? Nemala nato ani najmenší dôvod. Nebolo pre koho. Už viac nebol nikto, komu by na nej záležalo. A presne aj to docielila. Keď jej telo slabé a unavené padlo na zem, niekde uprostred lesa, zavyla na mesiac a klesla na zem s vypätím posledných síl. Jej myseľ a srdce boli tak prázdne ako to chcela.*

https://www.youtube.com/watch?v=luKppsiMtsk

*Sedela na schodíkoch a pokojne sledovala čo sa vôkol nej dialo. Ako tam prišla nejaká teta, ktorá sa predstavila ako Milla. Netušila prečo im ju Han poslal, však oni si vedeli poradiť, nepotrebovali predsa nikoho kto by sa bol o nich staral. Ale ona narozdiel od strýka zaryto mlčala a držala si krabičku pri tele tak, aby ju chránila pred neznámou ženou, alebo kohokoľvek zlobou, kto by malému zvieratku túžil ublížiť.
Trošku viac si pritisla krabičku k prsiam, keď jej do nej žena nakukla a povedala to meno. V tej chvíli si získala malej záujem a ona vzhliadla k žene s milou tvárou, aby sa na ňu pozrela.* Vy to zvieratko poznáte? Objavil sa v našom batohu. Bol tak prejedený, že nezvládal moc lietať, ale strýko ho tak vydesil, že chudáčik odpadol a tak som ho sem uložila, kým sa zobudí. Môžete mi povedať o ňom viacej? *Rapotala vyžadujúc si jej odpovede.*

Arrow

*Dážď aj naďalej vytrvalo padal z oblohy a Arrow už znovu bežal lesom. Hustá vodná clona ho oslepovala, ale nezastavila, takže bol o chvíľu až do nitky premočený. Myseľ, inokedy dokonale sústredenú na pohyb a voľnosť, mu zapĺňali neustále sa vracajúce spomienky na Amicaminu tvár. Jej smútok bol taký živý a surový, že Arrowa na chvíľu prinútil ľutovať. A potom si vybavil obraz tváre muža, ktorého zabil a ktorý by to isté urobil Amicam, keby ho nezastavil. Nesnažil sa ospravedlniť si svoj čin, urobil jednoducho, čo musel. A rovnaká silná potreba poslúchnuť vnútorné volanie ho zastavila aj vo chvíli, keď z diaľky začul vlčie zavitie. Predlaktím sa oprel o drsnú kôru stromu, hrudník sa mu prudko dvíhal a klesal, prsty sa zatínali do pästí. Jeho krv ho volala a z nejakého dôvodu mal odrazu pocit, akoby niečo z neho zomieralo a prázdne miesto sa zapĺňalo chladom. Amicam.
Arrow sa otočil na päte a zamieril naspäť. Tentoraz utekal oveľa rýchlejšie, pomáhal si schopnosťami a ignoroval prekážky, ktoré sa mu stavali do cesty. Vpred ho poháňala silná túžba. Niečo podobné dosiaľ cítil len vtedy, keď bojoval, aby si sám zachránil život, ale teraz sa potreba chrániť nevzťahovala už len na jeho život. * Amicam.* Prihovoril sa šeptom vlčici, keď ju konečne našiel. Ležala bez pohnutia, ale videl ako sa jej hýbe hrudník. Vedel, že práve v tom okamihu k nemu nič necíti, bola prázdna, pretože jej prázdnotu cítil skr svoju krv, ktorá jej ešte stále kolovala v žilách. Približoval sa opatrne, ale už predtým natiahol ruku a vzduch nad Amicaminým telom ohol tak, aby na ňu viac nedopadali kvapky.*

*Ležala na bruchu, dýchala pokojne, aspoň ako zvládala a užívala si to, s akou pravidelnosťou na ňu dopadali studené kvapky vody. Cítila ho prichádzať skôr, než tam bol. A neotočila k nemu hlavu ani v momente, kedy už bol pri nej a naťahoval k nej ruky. Stále ju volal Amicam. Bolo jej to jedno. Možno pre bytosť menom Amicam ešte existovala nádej na život. Pre Akte tam už nebola. Roky trýznenia, v zajatí, snaha o jej smrť, žiaden okamih bez úsmevu. Preboha kedy sa naposledy usmievala? Tak schuti a od srdca? Nato si nespomínala. S Orinom, keď boli na zemi? Možno. Pamätala si nato s akou radosťou sa s ním naháňala. Verila, že sa vráti domov. A teraz bola tam. Pri nej bol Arathi, ale ona necítila túžbu naháňať sa s ním. Necítila dokonca ani potrebu premeniť sa do ľudskej podoby, alebo sa mu brániť. Bolo by jej jedno aj keby ju zobral na ruky a postavil sa na kraj útesu s jediným úmyslom zhodiť ju dolu. Len sa na neho rezignovane pozrela a potom zatvorila oči. Bolo jej všetko jedno tak veľmi ako sa len dalo.*

Ghar

*Miestnosť sa zaplnila ženiným priateľským otvoreným smiechom. S ohnutým chrbtom sa rukami aj naďalej opierala o kolená a venovala dievčatku sprisahanecký pohľad. Náročky stíšila hlas, akoby sa jej chystala prezradiť vážne tajomstvo.* Oskar patrí k najšikovnejším zlodejom jedla na kráľovskom dvore. Raz sa priplietol až do kuchyne a jedna zo slúžok ho chytila do pasce. Podarilo sa mi ho zachrániť a odvtedy sa o neho stará môj syn, Raffael. To on mu dal meno Oskar. Poteší sa, keď mu poviem, že skončil v dobrých rukách.* Milla sa usmiala a oči jej zjemnila nepredstieraná láskavosť láskavosť.* Skús mu prstom pomasírovať bruško, malo by mu to pomôcť. Raffaeal to robí vždy, keď sa Oskar vráti z lovu.* Slovo lov vyslovila Milla s náznak potláčaného smiechu. Videla stopy po šťave na netopierích fúzoch a musela pritom pokrútiť hlavou akoby sa pozerala na malé neposlušné dieťa.*

Arrow

*Každým krokom, ktorý urobil, si bol Arrow istejší, že Amicam nemá ani tú najmenšiu chuť venovať mu pozornosť. Jej ľahostajnosť bola taká hlboká, že prekryla aj základný inštinkt, ktorý by ju za iných okolností prinútil konať. Ale ona sa nehýbala a Arrow si k nej kľakol o niečo pokojnejšie, aj keď stále ostražito. Aj keby voči Amicam necítil istú formu zodpovednosti a nespájalo by ho s ňou krvné puto, nemohol ju tam len tak nechať. Rukou siahol k spone pod hrdlom a rozopol si plášť, ktorý ho chránil pred vodou a udržiaval teplo jeho tela. Prehodil látku cez vlčie telo a s ľahkosťou ho zodvihol do náručia, akoby držal niečo veľmi krehké a zraniteľné. Cesta k loveckej chate bola dlhá, ale on ani raz nespomalil, aby si oddýchol. Udržiaval rytmus chôdze v takmer nezmenenom tempe a po celý ten čas uprene hľadel pred seba. Nemusel sa na Amicam pozerať, každou bunkou tela si uvedomoval jej fyzickú prítomnosť a ochromenú myseľ. Ktovie či vôbec vnímala, keď ju preniesol do sucha a bezpečia prístrešku. Zamieril priamo k posteli, ktorá bola postlaná čistou bielizňou a ešte z nej stúpal slabý Arrowovov pach. Presne tam Amicam uložil a ponáhľal sa ku krbu, v ktorom už bolo pripravené drevo. Aratahi nenechával nič na náhodu a aj keď sa nikdy na jednom mieste nezdržiaval príliš dlho, udržiaval všetky prístrešky v poriadku a pripravené na nečakané udalosti. Viackrát sa do nich vracal zranený alebo premrznutý, takže by ho zakladanie ohňa stálo príliš veľa energie. Takto to išlo okamžite, stačilo vykresať iskru a oheň sa rozhorel.
Keď sa Arrow vracal k posteli, zhodil si z pliec tulec so šípmi a luk oprel o blízku stoličku. Z jej operadla stiahol poskladaný kus plátna a opatrne sa s ním postavil nad Amicam. S pohľadom pevne upretým na jej tvár sa pomaly usadil na kraj postele a stiahol z nej svoj plášť. Popritom ako jej mäkkou látkou prechádzal po srsti, aby ju usušil a aspoň trochu zahrial, dával si pozor, aby sa ani raz nedotkol bielej srsti iba vlastnou dlaňou. Nechcel ju zbytočne dráždiť, aby nemala pocit, že sa mu musí brániť. Sústredene prechádzal osuškou po jej tele a robil to s takou jemnou starostlivosťou, až sa pritom mračil, akoby sa bál, že ju jeho dotyk môže kedykoľvek zraniť. Potom sa nadýchol a s výdychom vypustil z úst tichú melódiu. Bolo to viac hmkanie ako spev, ale jeho hlboký hlas znel pokojne a bez zakolísania.*

https://www.youtube.com/watch?v=OmLNs6zQIHo

*Netušila čo po nej chcel. Prečo tam bol a prečo ju vzal do náruče. Nebránila sa však. Upadla do letargie, ktorá sa hlavne odvíjala od toho, že nebola nádej na návrat na Altru. Keď ju niesol, zatvorila oči a spomínala na jej zelené pláne, husté lesy a bohaté polia. Na všetku nádheru, ktorá im bola odopretá a jej telom v tej sekunde šklblo. Akoby sa strhla zo zlého sna a ona si uvedomila, že už nie je na jeho rukách, ale nachádzala sa v miestnosti. Počula praskať oheň a na srsti jemný dotyk, ktorý z nej bral vodu. Nespokojne zavrčala, aby s tým láskavo prestal. Ona mu tiež nebrala kyslík. Vôbec sa nemusel o ňu starať. Nepotrebovala jeho starostlivosť.
Agresívne po ňom chňapla zubami, ako sa ju pokúsil ešte utíšiť spevom a zlostne vyskočila z postele. Nazlostene bleskla po ňom pohľadom. Čo bola ona malé decko, aby s ňou tak zachádzal?! Nechcela opatrovníka, nechcela, aby jej tam teraz niekto sušil kožuch, keď voda jej robila dobre a už vonkoncom nechcela, aby ju niekto hladil. Bola taká podráždená z neho, že len pred krbom začínala pochodovať ako besný lev. A ešte ju pritom tak rozbolelo brucho! Ten matný pocit spomienok, ako ju bolelo bruško, ktorý už roky necítila. V tej sekunde,ako si uvedomila čo to znamenalo, len zaskučala a bezradne pozrela na seba. To ju skutočne muselo telo zrádza práve v tej chvíli?! Roky rokúce nič, ani ťuk a teraz sa ocitla v prítomnosti Arathi a ono si zmyslelo vystrájať?! Prudko si sadla, až to jej zadkom zadunelo a so zaskučením pozrela na Arrowa. Akte sa, vulgárne povedané, po rokocch znova začínala hárať.*

Arrow

*Odtiahol ruku práve včas, aby sa vyhol Amicaminým ostrým zubom, ale inak sa ju nesnažil upokojiť. Sedel na kraji postele tak, ako predtým, osušku mal prehodenú cez stehno a dlane voľne položené na kolenách. Bol presným opakom vlčice, ktorá po dlhej apatii zúrivo prechádzala hore dolu po miestnosti, akoby len hľadala zámienku a príležitosť niečo zničiť alebo niekomu ublížiť. To, že sa niečo zmenilo, poznal Arrow okamžite. Vzduch, ktorý ešte donedávna hustol napätím z Amicaminho hnevu odrazu zvláčnil oveľa prenikavejší a delikátnejší pach. bežný človek by si nič nevšimol, ale Arrow sa podvedome narovnal a jeho telo zareagovalo samé od seba. Medzi stehnami pocítil pnutie a dobré známe pulzovanie. Biologická potreba rozmnožovať sa fungovala u Aratahi rovnako spoľahlivo ako u každého iného zvieraťa s výnimkou človeka. Ten si svoje potreby mohol ukájať viac menej podľa chuti a príležitosti, ale vôňa, ktorú okolo seba začalo šíriť Amicamino telo, bola pre Arrowa jednoducho neodolateľná. A keď sa k tomu pridalo krvné puto... ako v mrákotách vstal, pričom mu osuška spadla k nohám a odkryla pohľad na vzdúvajúce sa prirodzenie. V matnom svetle z kozuba sa zdalo akoby mu pokožka na tvári spriesvitnela a začali sa pod ňou objavovať premenlivé čierne tiene. Zreničky sa mu rozšírili a svalmi prechádzala slabá triaška. Keď zastal na pár krokov od Amicam už sa neskryto chvel. Na sekundu sa zdalo, akoby sa k nej mal každú chvíľu natiahnuť, ale potom prudko vyrazil k stolu, vzal si luk, tulec so šípmi a zamieril k dverám, akoby utekal pred démonom.* Zostaň vo vnútri. Nikam nechoď.* Precedil pomedzi zuby a na viac slov sa neodvažoval. Neriskoval ani ďalší pohľad, pretože jeho vzbúrené telo s každým nádychom prijímalo neodolateľný pach, ktorý ho nabádal k tomu, aby sa Amicam zmocnil. V takej chvíli by bolo ľahké podľahnúť zvieracím pudom, ale on bol aj polovičný človek. Držal sa svojej ľudskosti ako poslednej záchrany hoci jeho odchod z chaty vyzeral viac ako útek. Zabuchol za sebou dvere a rýchlym krokom zamieril na dážď. Dýchal zťažka, ale snažil sa o čo najhlbšie nádychy, aby si čerstvým vzduchom prečistil pľúca. V jednej ruke zvieral luk, v druhej tulec so šípmi, ale všetko to od seba odhodil len čo sa dostal k rieke, ktorá tiekla pozdĺž hranice lesa. Arrow sa neobťažoval s vyzliekaním, pretože už aj tak bol premočený. Vstúpil do ľadovej rieky až po pás, ale tá jeho vzrušenie schladila iba dočasne. Žil mimo ostatných Aratahi tak dlho, až celkom zabudol, aký to bol pocit, keď mu jeden z nich ostal na blízku. Obyčajné ľudské ženy na neho nemali taký vplyv, aj keď vždy spoľahlivo poznal, kedy majú mesačné krvácanie. U Aratahi žien to bolo iné, oveľa živočíšnejšie, oveľa prudšie...Arrowovi padla hlava, akoby ju nedokázal dlhšie niesť vzpriamene a naširoko rozkročený si rukou siahol k nohaviciam. Bol len jediný spôsob, ako si aspoň trochu uľaviť a nezahŕňal znásilnenie. Dlaňou sa pomaly pohladil po celej dĺžke a potom sa pevne zovrel. Z úst mu vyrazilo zastonanie.*

/tak teraz je to jedna jedna to bolo kruté /