Iná časť vesmíru

/som len tak hádala, že keby sa jej tam zloží, tak asi nič z toho inak krásny strom /

*Vinci s ľahkosťou švihla nohou ponad konský chrbát a na zem doskočila mäkko a nečujne ako mačka. Vinyl mala pravdu, dievča viac nemusela byť jej starosť, ale aspoň predstavovala dobrú výhovorku. Po poslednej polhodine cesty Vinci potrebovala trochu času, aby sa zbavila chvenia, ktoré jej prechádzalo pokožkou stehna na mieste, kde naň Vinyl položila ruku. Neurobila to preto, aby ju úmyselne trápila, ale Vinci aj tak zaťala zuby a prinútila sa do bezstarostného smiechu.* Blázniš? To tú malú radšej ubytujem u seba. Tu starú babizňu som nikdy nemala rada a nenechala by som v jej blízkosti ani najväčšieho nepriateľa.* Prevrátila očami, aby svoje prehnané slová trochu odľahčila a vďačná za trochu priestoru, viedla kobylu ďalej. Najskôr síce žartovala, ale nakoniec sa jej ten nápad ubytovať dievča u seba nezdal až taký zlý. Samozrejme, postarala sa, aby malá neušla, ale na stolíku pri posteli jej nechala pohár vody a trochu ovocia. Možno to dievča rýchlejšie zlomí, keď z nej bude Vinci ťahať nejaké informácie. Niečo ako ponuka zmieru. No aj ten mal svoje hranice, a tak keď Vinci vychádzala zo svojho "domčeka" dvere dôkladne zamkla. Nebála sa, že by dievča utieklo oknom, nakoniec, Vinci mala vždy rada výhľady a ten, ktorý sa ponúkal u nej doma bol naozaj strhujúci. Priam vražedný, uškrnula sa, a na spoločné priestranstvo sa vrátila prvá včas, aby bola svedkom slávneho príchodu. Obzrela sa okolo seba a zistila, že nie je jediná. Všetky ženy boli zvedavéna nový Danyin objav.*
"...rup a rovno s ním do hrdla, až mi zbraň medzi nohami stvrdla. Jednu, dve, tri, dám si všetky naraz, meč tas..."
Vinci sa predrala skupinkou žien k Vinyl a zľahka do nej štuchla plecom.*Skutočný skvost,* odfrkla si znechutene a pohľadom si kriticky premerala vojaka, ktorý odovzdane sedel na koni za Danyou a z plného hrdla spieval nejakú neslušnú krčmovú pieseň.
"Madam, boli by ste taká láskavá a zastavili prosím túto vznešenú paripu, musím sa ísť vyšťať."
Vinci len pokrútila hlavou a s istou dávkou nedôvery sledovala ako vojak ešte za chodu zoskočil z koňa. Zapotácal sa, ale rýchlo zase našiel akú takú rovnováhu a narovnal sa v ústrety Vincinmu mrazivému pohľadu. "Vidím anjela."
"Zrak sa ti očividne vrátil, vojak, čo sa o iných častiach v tvojej hlave povedať nedá," odvrkla mu a podozrievavo nadvihla obočie, keď sa muž zasmial a dôverne prehodil ruku cez jej plecia.
"Ostré, také mám rád. Priatelia ma volajú Colin."
Vinci zo seba šikovne striasla vojakovu ruku a odsotila ho smerom k Vinyl. Bolo toho na ňu priveľa, preto sa len otočila na päte a posledné, čo počula bolo to ako muž opäť prednáša jednu zo svojich oblažujúcich piesní.
"Hrom do čertovej matere! Ženské, zdá sa mi, že som zabudol niečo dôležité!"

*Na prahu Kittinej izby podlaha pod váhou Gharovho tela protestne zapraskala. S Hanom si nemal čo povedať. Vymenili si len dlhé uprené pohľady, potom princ kývol hlavou a obrátil svojho koňa opačným smerom. Na druhej strane Kitta bola jeho dcéra, aj keď o tom ani len netušila, stále mal právo robiť si o ňu starosti. V ich starej osade spolu netrávili toľko času, pretože Joona žil a strážil dievča ako oko v hlave no čím dlhšie bol Ghar v Kittinej blízkosti, tým dôraznejšie si uvedomoval, ako sa jeho postoj voči nej zmenil. Bolo to akoby od seba odstrkoval časť seba a až teraz začal prichádzať na to, že sa to v skutočnosti nedá. Že tá časť je viac ním samým, než zvyšok.
Vedel, že by mohol kričať a podľa toho ako sa Kitta chúlila na kraji postele to zrejme očakávala. Ibaže odrazu už na to vôbec nemal náladu. Bez hnevu netušil, čo by mal urobiť alebo povedať, preto sa jednoducho posadil na opačný koniec postele a mlčky ku Kitte natiahol ruku.*

Vinyl, Danya

*Vinyl si nebola istá nakoľko bolo rozumné nechávať to dievča niekde zamknuté, ale stále to bolo nejaké decko z bohatej rodiny. Už ich pár videla a nezdali sa moc schopné, nemala teda dôvod domnievať sa, že táto má nejaké väčšie schopností. Okrem toho, aj keby ušla, nezáležalo by na tom. Potrebovali toho chlapa, nie ju. Žien tu bolo až až. Spolu s Vinci preto zamierila počkať na ten "skost", ako ho Vinci nazvala. Vinci patrila k jednej z tých žien, ktorá tu mužov nevidela rada, aspoň sa jej tak zdalo. Poznali sa už dlho, napokon mali podobný vek a vždy to vyzeralo podobne. Vinyl sa ale moc nečudovala, keď tak počúvala toho chlapa. Zrak sa mu ale vracal a tak bola len otázka chvíle, než sa preberie celkom. Keď jej ho Vinci odsotila, sťažka si vzdychla, to už ale zakročila i Danya.
"To je len dobré, že tie ostré máš rád. Toto sa ti tu zíde." Kývla smerom k ženám, aby ho vzali hore do koruny. Trvalo to hodný čas, než prešli všetkými tými schodmi a tam ho konečne uviazali o jeden zo stĺpov.
"Kde je dievča?" pozrela na Vinyl. Tá jej nechcela priamo povedať kde ju Vinci nechala, tá napokon asi išla za ňou. Preto sa rozhodla pre malé zamlčanie detailov. "Zavreli sme ju, aby neušla."
Danya prikývla, viac sa o ňu nestarala. Len pozrela na muža a čakala, až sa mu vráti zdravý rozum. Vedela si tú chvíľu predstaviť, zjavne bude zase krčiť to svoje obočie. Počula za sebou i šepot, mladé dievčatá hodnotili jeho vzhľad, ale i tie staršie sa smiali a nechýbalo nejaké to opĺzle slovo z každej strany.
"...len či bude vládať" Smiala sa nejaká zo žien.*

Maureen

*Pomaly precitla na mieste jej neznámom. Ležala v posteli, čo bolo niečo, čo ju prekvapilo. BOla ale sama a aj keď toho vojaka rada nemala, odrazu jej celkom chýbal. Na nohy vyskočila rýchlo, priamo k dverám, tie boli ale zamknuté. Nakukla cez okno, ten pohľad ju šokoval viac, než posteľ či tie divožienky v lese. Bola vysoko, neuveriteľne vysoko. Videla nejaké iné domčeky, videla pod sebou vodu a okolo hory.* Kde to do čerta som? *Musel to byť domov tých žien, ony ju napokon vzali. Čo sa asi stalo s veliteľom? Skúsila dvere opäť, silno zatriasla, nepomohlo jej to ale. Dala sa teda do prezerania izby, našla pohár i ovocie a nezdráhala sa najesť sa. Popri tom prezerala čo jej prišlo pod ruku a v tej nechala prvý ťažší predmet, aký našla. S tým sa otočila k oknu a vtedy zaváhala. Bolo to okno, tie sa otvárali zvnútra, možno ho nemusela ani rozbíjať. Predmet preto položila a skúsila ho, naozaj to išlo. Takmer sa pobavene zasmiala, aj keď smeich ju pri lezení von prešiel. Tá výška bola desivá a ona mala pocit, že sa bude musieť až moc tisnúť k stene. Videla na schodíkoch zábradlia, no nie všade. Srdce jej búchalo, napriek tomu sa dala do prelizania okna.*

Kitta

*Sledovala ho, ako vosiel do izby a dala by rucku do ohna zato ze pocula ako mu v hlave vrzgaju kolieska a on uvazuje co by mal s nou urobit. Mozno nejaky trest, alebo ktovie co... No napokon, na jej nemale prekvape ie stryko zostal ticho. Saxol si na postel a to gesto, ako k nej natiahol ruku, jej stislo srdiecko.
Nevahala ani sekundu. V momente nechala prikryvku prikryvkou a vrhla sa na neho. Pevne objala Ghara okol krku a zaborika mu tvaricku do krku. Bola vdacna, ze nemusela hovorit. Ani netusila ci by bola ochotna odpovedat. Coraz viac sa v jej hlavke zacinal rozliehat napad viac nehovorit. Nemusela by tak reagovat na nic, nemusela by povedat nic, jednoducho tak vela veci by bolo lahsich....* Lubim ta. *Ale tieto slova strykovi povedat musela, aj keby mali byt poslednymi. Jej utle ramienka ho objimali a zvierali okolo krku tak pevne, ze netusila ci ho nahodou neskrti, ale bol by povedal. A kym nepadlo ani slovo, nechcela ho pustit. Nech by sa dialo v zivote cokolvek, on bol jej istota. A nemala nikoho blizsieho nez jeho. A nebolo to iba preto ze na svet zostali sami. Mala ho rada a zboznovala ho uz aj v osade. On bol to zakazane ovocie ktore chuti najlepsie a hoci teraz nebol zakazanym, bol uz jedinym. A ona bola za neho stastna. Viac nepotrebovala. Iba jeho naruc a na nepatrny okamih sa jej zdalo, ze vsetko bude ok. Hoci to bol len klam.*

(( paci sa mi novy vzhlad ghara ))

/Ghar ti ďakuje je to hudobník z jednej kapely, Omnia /

*Prudkosť Kittiných emócií Ghara prekvapila o to viac, že sám nikdy nebol schopný naplno nejaký cit prejaviť. V tej chvíli si pripadal nemotorný a pomalý hoci by si neprial nič viac, než poznať tie správne slová. Vedel bojovať, vedel vystopovať a uloviť divokého karamaza, ale načo mu boli všetky tieto zručnosti, ak nedokázal vlastnej dcére ani poriadne povedať, že ju ľúbi? že ľutuje, že sa snaží...*Tiež ťa... mám rád.* Vyslovil tie slová opatrne, pokusne, akoby na jazyku skúšal niečo nové a neznáme. nebolo to možno to, čo Kitta chcela počuť, ale za daných okolností bola prvá po mnohých rokoch, komu niečo podobné povedal. Mlčky ju objal a nerobil nič viac, iba tam bol spolu s ňou. Netušil koľko času ubehlo, keď do Kittinej izby cez pootvorené okno vletel Oskar. Veľké uši sa mu chveli akoby nimi naraz zachytával zvuky z viacerých smerov, ale malé inteligentné očká skúmali objímajúcu sa dvojicu.  Dvakrát im zakrúžil nad hlavami a vzápätí sa zniesol na stoličku v rohu miestnosti. Zavesil sa dolu hlavou na operadlo a labkou prechytil sušené hrozno, ktoré pravdepodobne ukradol v Millinej kuchyni. Pri myšlienke na Millu sa Ghar zľahka zamračil a pocítil nepokoj.* Myslím, že ten netopier sa tu cíti ako doma. Neviem či sa mi to páči alebo nie.* Po tom, čo Oskar zhltol naraz celé hrozno, líca sa mu vyduli von ako mechy a pohľadom už pátral po ďalšom jedle.*

(( názov kapely poznám, tuším si tu čosi od nich niečo dávala, neviem isto ale každopádne dobre sa na neho pozerá.. Mám novú klávesnicu, tak sa vopred ospravedlňujem ak budú chyby, prečo včera bez diakritiky -písala som cez mobil- budem sa snažiť kukať kam pchám prsty ))

Ja viem, *šepla potichúčku. Nemusel nič hovoriť, ona to na ňom videla a viac jej nebolo treba. Nepotrebovala slová, lebo jeho činy hovorili o svojom. Ona vedela, že všetko čo robil, bolo vždy iba pre ňu. Iba kvôli nej sa tak vešmi snažil, chránil ju, mal na tvári večne vrásky, ktoré iba hovorili o tom ako veľmi ho trápila. Ale mrzelo ju to, že ho trápila. Nevedela však čo by mala robiť, aby sa to nedialo..
Počula šuchot krídel a obrátila hlavu, ukryla si ju pod jeho bradou, no stále ho objímala rúčkami okolo krku. Pousmiala sa nad Oskarom. Trošku sa zľakla, či to neznamená, že je tam niekde Raffa. Bála sa toho stretnutia s ním. Reakcie vedeli vždy byť nepríjemné a hlavne zraňujúce. Pravdepodobne zranila aj ona Raffu tým, ako sa zachovala, keď ju pobozkal. Znova sa jej v brušku krútil ten nepríjemný had...* Mne nevadí. *povedala potichu a ani trochu nerozumela prečo Gharovi Oskar tak vadí.* Je zlatý. *dodala a nepúšťala ho pohľadom z očí, kým jej viečka začínali oťažievať. Však zo všetkých síl sa snažila vydržať a odolať tomu nátlaku vlastného vedomia, ktoré kričalo, aby šla spať, že v snoch nájde možno zabudnutie, možno vykúpenie - nejakú cestu, ktorá by povedala čo má robiť.* Chcela by som, aby sme žili v lese s Akte a s Amicam... *povedala nakoniec ako posledné a hlavička jej voľky-nevoľky odkvecla na bradu a keď rúčky povolili objatie, bolo jasné, že nakoniec svoj boj s bdením prehrala.*

*Vinci sa lakťami uvoľnene oprela o drevený rám a zhlboka do seba nasala svieži ranný vzduch. Na svoju výšku sa dokázala pohybovať až nezvyčajne ľahko, preto ju väčšina žien poväčšine sledovala podozrievavým pohľadom. Nedôverovali jej, lebo sa vynorila vždy, keď to najmenej čakali a vyparila sa takmer tak nečakane, akoby sa dokázala premistňovať lusknutím prsta.* Na tvojom mieste by som sa vyhla tým lianam napravo. Na prvý pohľad sa zdajú neškodné, ale ver mi, nechceš sa ich chytiť,* ozvala sa a jednotlivé slová prevaľovala na jazyku ako mačka pohrávajúca sa s klbkom vlny. Lenivo, ale s koncentrovanou pozornosťou.
Vedela, že keď sa vráti, dievča už bude pravdepodobne pri zmysloch a na najlepšej ceste k úteku. Vinci zodvihla jablko, ktoré si vzala z misky cestou k oknu a s chuťou doň zahryzla. Nepozerala sa na dievča, ale kamsi ďaleko pred seba akoby si len vychutnávala ďalšie slnečné ráno.* Vieš, hádala som, čo asi urobíš a mala som pravdu. Keby si bola povýšenecká horenoska, ktorá má obe ľuky ľavé, zrejme by si hrala mŕtvu a potom by si sa pokúsila ovaliť ma niečím estetickým, ako je napríklad moja obľúbená váza, ale pretože si bojovníčka, vybrala si si tú nebezepčenejšiu a predsa istejšiu cestu.

Maureen

*Trhlo ňou od prekvapenia, keď začula ženský hlas. Bola ticho ako myška a snažila sa byť i nenápadná pri svojom pokuse o útek, načúvala ako mohla a predsa nezachytila blížiacu sa osobu. Nemala potuchy či to bolo jej ušami, alebo šikovnosťou tej ženy. Hádala to ale na schopnosti hnedovlasej ženy, napokon, vyzerala celkom bojovne. Vlastne nielen vyzerala a o tom svedčila aj tupá bolesť na mieste, kde ju udrela. Netvár sa vystrašene! Vycíti to! Hovorila si v duchu. Ak by mala byť mŕtva, už by bola tam niekde v lese. Napriek tomu sa ale zamračila na ženu, ktorá ju uniesla. Vedela, že má po úteku a tak sa len oprela o stenu a pozrela na okolitý svet. To miesto bolo neuveriteľné a ten strom na ktorom sa nachádzala ešte viac. Bol ako z rozprávky z jej útleho dectva a bol len niekoľko hodín od jej domova. Alebo od miesta, ktorý nazývala kedysi domovom. Túto myšlienku jednoducho zahnala, vedela, že sa to neskôr všetko prevalí, možno i preto ďakovala za neustále nebezpečie a strach, ktorý jej nedal čas myslieť na iné.* Hrať sa na mŕtvu by bolo hlúpe. *Odvetila jej, taká možnosť ju ani nenapadla a pochybovala, že by jej mohla vyjsť.* A ako môžeš vidieť, nie som bojovníčka. *Nemalo cenu hrať sa na niečo iné, jej kedysi pekné šaty hovorili samé za seba. Okrem toho si spomenula na jeden z dvoch nožov, dobre ukrytý, ktorý neostal niekde v lese. Pri jej vzhľade určite nikto so zbraňou nerátal a tak nebolo treba pútať pozornosť, ak nechcela byť prehľadaná.* Takže? Čo príde teraz? *Odtrhla oči od výhľadu a pozrela priamo na ženu.* To že ste tam nemali seansu a pri vašom živote nepotrebujete peniaze je jasné, načo nás teda chcete? Alebo skôr jeho? *Nadvihla obočie, bola si istá že veliteľ žil. Tie ženy v lese hľadeli na neho, to jeho potrebovali, nie ju.*

*Kittine slová o Oskarovi Ghara aj proti jeho vlastnej vôli pobavili. Nepatrne sa pousmial kútikom úst a pozvoľna nechal úsmev zo svojej tváre opadávať. Les, Akte, Amicam. Kitta mala nakoniec pravdu, keď na Amicam videla niečo výnimočné, zatiaľ čo on potreboval skutočný dôkaz. Netopier si zoširoká zívol a Ghar si s prekvapením uvedomil, že aj Kittino zovretie začína slabnúť. Až teraz videl aké je dievča unavené a keď mu jej hlava ovisla na hrudi ešte chvíľu ju opatrne držal. Nebolo veľa okamihov, kedy by si mohol dovoliť dlhší skúmavý pohľad, ale v spánku sa Kitta tak veľmi podobala na svoju matku až mu pritom zovrelo srdce. Končekmi prstov sa zboku dotkol jej líca a potom ruku odtiahol, akoby sa bál, že ju vyruší. Namiesto toho sa vymanil z jej dôverčivé objatia a s pozornosťou človeka, ktorý ešte len objavuje vlastnú jemnosť, ju opatrne uložil do postele.* Dobrú noc, Kitta.* prihovoril sa jej len čo vytiahol prikrývku nad útle dievčenské ramená a pohľadom prepáral Oskara od jedného konca kožucha na druhý, len čo sa zniesol na vankúš vedľa Kittinej hlavy. Na moment by takmer odprisahal, že na neho ten okrídlený potkan vyplazil jazyk.

"Možno by pomohlo, keby si ten chlieb jednoducho nakrájal."
Milla nedôverčivo nadvihla obočie a s istou dávkou obozretnosti sledovala nôž v Gharových rukách. Pracoval s ním, akoby zabíjal jeleňa. Ostrie držal kolmo nadol a jediným švihom, pri ktorom Millu trochu miklo, ho až po rukoväť zaboril do mäkkej kôrky. Ten tvrdohlavý výraz na jeho tvári už videla veľakrát. Bol to jeho spôsob, akým jej hovoril, že mu je celkom ukradnuté, čo si myslí. Obvykle to prechádzala pokrčením pliec no vedela, že ak nezasiahne teraz, čochvíľa z raňajok neostane ani jeden poriadny kúsok. Iba ak samé omrvinky.
Milla sklonila hlavu a niekoľkými ťahmi noža šikovne rozkrojila jahodu na pravidelné štvrtinky. Vo vzduchu sa vznášala vôňa lesného ovocia, medu a o niečo sýtešia aróma pražených zŕn. Našla si svoj vlastný spôsob predstierania a po niekoľkých dňoch si myslela, že dôverne známe činnosti jej odvedú pozornosť od toho veľkého divoko pôsobiaceho cudzinca. Ale potom jej začal pomáhať. Niekoľkokrát sa kvôli tomu pohádali, pretože ona nástojila na tom, že dieťa potrebuje zdravú a vyváženú stravu, zatiaľ čo Ghar bol hrdý a nestál o milodary. Pokúšala sa mu vysvetliť, že si len robí svoju prácu, ale on trval na tom, že jej bude pomáhať. Najskôr sa k nej priblížil celkom nevinne, akoby ho to, čo robí nijako nezaujímalo a samozrejme sa pritom po celý čas mračil alebo vrčal. Všetko podľa nálady. Netrvalo dlho a Milla ho prekukala. Vedela, že to bola len zásterka, aby sa postupne učil ako sa má o domácnosť postarať sám. Na prvý pohľad síce nedal najavo záujem, ale Milla ho cítila vždy, keď niečo pozorne sledoval. Možno preto časom zmenila názor a krotila ostrý jazyk, aby ho neodradila. Mužská hrdosť, tá si vyžadovala špeciálne zaobchádzanie.
"Viem, že je to kvôli Kitte," načakala opatrne a hranou noža zošuchla kúsky jahôd do hrnca. Ghar len niečo nezrozumiteľne zavrčal, niečo, čo si časom preložila ako:"Čo ty o tom môžeš vedieť." odložila drevenú dosku a siahla po kúsku látky, aby si z prstov odstránila lepkavú šťavu. Odhodlať sa bolo to najťažšie no potom to už šlo celkom rýchlo. Odhodila utierku nabok, jednu ruku položila Gharovi na plece a druhou ho chytila za zápästie, aby mu zabránila ďalej vraždiť nevinný kúsok chleba. Cítila ako stuhol a po prvýkrát v ten deň jej pozrel rovno do tváre. Na moment mala pocit, že ju od seba odsotí, ale zrejme vyzerala dosť odohodlane, preto si namiesto hrubosti vyslúžila krátky povzdych.
"Neviem, čo mám robiť," priznal sa a široké ramená mu klesli. odrazu nevyzeral ani trocu nebezepčne. Iba zamyslene. Milla sa usmiala.
"To občas nevie nijaký rodič. Ale ty Kittu miluješ, a to je dôležité."
"Najradšej by som oboch tých..."
Milla pevnejšie zovrela Gharovu ruku a výhražne pokrútila hlavou. "Môžeš si byť istý, že Raffa už dostal kázeň. Sú to mladí ľudia, preboha Ghar, ešte takmer deti. Stavím sa, že v ich veku si prežíval podobné veci. To k mladosti jednoducho patrí."
Chvíľu si hľadeli do očí, až kým si Milla nezačala uvedomovať jednotlivé detaily Gharovej tváre. Tmavé strnisko okolo jeho prísne krojených mužských úst, výraznú líniu nosa, prenikavé oči, ktorými, zda sa, si ju prezeral rovnako zaujato ako ona jeho. Na dlani ruky cítila svaly jeho ramena tak detailne, akoby na sebe ani nemal tuniku a tá výrazná vôňa živoce, ihličia a potu určite nepochádzala, zo žiadneho jedla. Väčšinu času sa buď hádali alebo navzájom ignorovali, ale teraz ju Ghar sledoval s intenzitou páliaceho slnka. Rýchlo odtiahla ruky a o krok ustúpila. Dlane ju pálili. "Zničil si ho," hlesla cez zovreté hrdlo a kývla ku chlebu.
"vylepšil somk ho," odporoval Ghar a zdalo sa, že aj on sa snaží všemožne zamestnať.*

*Spala spánkom požehnaných. Tuho a bez snov, takže keď sa ráno zobudila, ostala prekvapene hľadieť na seba. Niekedy počas noci sa musela zobudiť, lebo sa prezliekla do pyžamka a vlásky mala rozpustené, no zato poriadne rozcuchané, že jej stáli na všetky strany.
Posadila sa, zhodila zo seba prikrývku a zažmúrila do okna. Všimla si, že na stole sú kvetiny od Hana. Smutne ju pichlo pri srdiečku, ale jej pohľad následne znežnel len čo si všimla Oskara spiaceho na vankúši kde predtým mala hlavu, bruško sa len tak dvíhalo v pomalom tempe a z papuchľa vychádzalo tiché chrápanie. Spachtoš. Spomenula si nato ako tam sedela so strýkom. Musela mu zaspať v náruči, lebo potom si na nič viac nepamätala. Privrela očká, zívla si na celé vráta a natiahla sa. V tej chvíli sa prebudil aj Oskar. Venovala mu úsmev a vzala ho, ešte ospalého, k sebe na rameno, kde sa zachumlal do jej vláskov a spokojne odfukoval ďalej. Zišla z postele, bosými nohami tak našľapovala, že sa ju nedalo počuť, keď v tichosti vošla do kuchyne.
V momente strnula medzi dvermi, keď si tam všimla strýka v spoločnosti. Zamračila sa. Našpúlila ústočká do strany a ešte viac sa zamračila. Nepozdávalo sa jej ako často býva v ich spoločnosti Raffova matka. Znamenalo to, že tam bol aj Raffa? Však už len ten chýbal. Bol tam Oskar, bola tam Milla.... A prečo sa vlastne motala okolo jej strýka?! Zagánila na oboch akoby ich bola pristihla pri niečom nekalom, čo v konečnom dôsledku Kitta aj brala a veľavravne si odkašľala.* Dobré ráno. *Síce pozdravila slušne, ale dosť odmerane, aby jej strýko spoznal čo si myslí a čo sa jej preháňalo hlavičkou. A očividne to zaujalo aj Oskara, ktorý vystrčil z jej vlasov noštek a zvedavo zažmurkal. Keby ho Kitta videla, odprisahala by že sa škeril a mal v očkách otázku čo to tam spolu oni dvaja robia... Takto stačil iba Kittin spýtavý pohľad.* Dnes pôjdem do lesa. *Oznámila strýkovi, nevenujúc Mille ani pohľad, hoci stále strnulý výraz v jej tvári hovoril, že moc dobre ju registruje.* Chcem ísť za Akte.. *Dodala ako vysvetlenie. Zložila z pleca Oskara priamo na chlieb, ktorý bol úhladne a pekne nakrájaný, vzala si jeden rozrezaný, akoby prešiel mlynskými kolesami, ozubený, polámaný a dopučený a na päte sa obrátila smerom späť do izby. Millu mala rada. Ale nie keď ráno vstala a videla ju v spoločnosti jej strýka. Ďalšia žena, ktorá jej vezme toho, koho má rada.... *

*Milla obrátila hlavu a venovala Kitte široký úsmev, ktorý sa postupne menil na zmes rozpakov a prekvapenia. "Dobré ráno," odvetila stále bezstarostne, aj keď pohľadom spýtavo spočinula na Gharovej tvári. Ten iba nepatrne pokrčil ramenami, pokrútil hlavou a každým ďalším Kittiným slovom mu na tvár sadal čoraz prísnejší výraz. V momente ako dievča demonštratívne odpochodovalo do svojej izby, s odporom odohnal netopiera a pohol sa smerom vpred.
"Nie, Ghar, prosím..." Millina ruka mu spočívala na strede hrude, ale jej snaha zastaviť ho, bola v tomto prípade zbytočná. Videl jej na tvári obavy, takmer strach a to ho popudilo ešte viac. Myslela si snáď, že je nejaký barbar? Niekto, kto sa nevie správať?
"Ale áno, Milla," odvetil zťažka a samého ho prekvapilo ako veľmi sa musí ovládať.
Do Kittinej izby vošiel ako závan ľadového vzduchu. Millu ťahal za sebou a hoci sa snažila vytrhnúť, bolo to zbytočné.
"Dnes," predniesol vážne," milá Kitta, nepôjdeš nikam." Hlas mal prísny a neústupný. "A nikam nepôjdeš dovtedy, kým sa Mille neospravedlníš za svoje drzé správanie, pretože to dievča, ktoré dnes ráno vošlo do kuchyne nie je tá istá Kitta, ktorú poznám. Ona by totiž bola vďačná za pomoc, ktorej sa jej dostáva, nezhanobila by jedlo, ako plod práce iného človeka a neignorovala by návštevu."
Milla si hrýzla do pery. Sama mala sklonenú hlavu, čo bolo smiešne, ale Gharov direktívny hlas pôsobil aj na ňu. Videla ho nahnevaného, vymieňala si s ním ostré poznámky každú chvíľu, ale nikdy sa pri ňom necítila ako previnilé malé dievča. Bolo jej to trápne, pretože tušila, čo stojí za Kittiným správaním a vážne nestála o to, aby ju po Gharovom zásahu malá znenávidela ešte viac. Snažila sa ho zastaviť, ale teraz sa ledva odvážila prehovoriť. "Ghar..."
"Ticho," zahriakol ju ani sa na ňu nepozrel, ani nezvýšil hlas.

*Zagánila ako sova na Ghara, ktorý jej ZA-KÁ-ZAL ísť do lesa! Otvorila ústa, ktoré mala plné chleba, až potom sa spamätala a začala prežúvať, aby mohla rýchlo reagovať. Fľochla nepríjemný pohľad na Millu, akoby ju obviňovala, že to je jej vina! A vlastne to tak aj vnímala, lebo hľa, teraz si tam stál a zastával si ju! Zaťala pästičky, čím si neuvedomila, že zpučila o kúsok viac chlebík, než už bol. Potom však rúčku uvoľnila a až sa začala od hlavy po päty triasť, ako sa snažila ovládnuť nutkanie kričať na neho a kričať na ňu. Nevedela ako reagovať, lebo v prvom momente chcela spustiť hrozný krik a tušila, že to nie je správne. Ale nebolo ani správne čo tam robili oni dvaja!* Ja som sa o pomoc neprosila! Ty áno?! *Oborila sa na neho. V tej chvíli malá Kitta preukázala stránku, ktorá dovtedy v nej driemala a nepreukazovala ju.
Hnevala sa s ockom, nie raz sa s ním hádala, keď jej niečo zakazoval, ale toto bolo niečo iné! Tak veľmi iné!* A to bude odteraz tak vždy?! Potom sa sem postupne nahrnie Raffa a ty mu dáš moju ruku, keď si o ňu zažiada a neopýtaš sa ma nato ani či by som chcela?! *V očkách sa jej vytvorili slzy, ale neboli to slzy smútku, lež slzy hnevu a zatrpknutosti. Všetci robili len to, čo sa im zachcelo, ale nikto sa nepýtal čo by ona cchela. Musela to hovoriť sama od seba, aby potom pôsobila ako malá a aby jej nato bolo povedané niečo, čo jej akože malo všetko vysvetliť, hoci tomu nepochopila a mala pocit, že ani nebolo možné, aby pochopila.* Nechcem tu byť!! Nechcem tu žiť! Chcem aby sme šli do lesa! Tu sa na nás budú vždy dívať ako na divochov, hoci nám budú hovoriť akí sme dôležití, lebo každý je dôležitý, ale nič to nezmení na fakte, že aj keď slová zaobalia do pozlátka, stále budeme pre nich len divoši!!! *Spustila taký krik, až celá očervenela a všetok svoj hnev venovala iba jemu.* NIČ SA TU NEZMENÍ!!! NIČ!!!! *Jej hlas zanikol vo výkriku, ktorý stlmila okamžite dlaňou na perách. Prudko sa otočila k nim chrbtom a tisnúc si dlaň na pery tlmila plač.* Choďte preč.... *vzlykala. Chcela tam svoju Amicam.*

*Mladosť, nevinnosť, pomyslela si Vinci a takmer pritom prevrátila očami. Potom si dievča premerala lepšie a zistila, že je ešte príliš mladá, aby si začala uvedomovať isté veci ohľadom svojho tela a jeho potrieb. Vinci rozmýšľala, že ju zbaví tejto vedomostnej nevinnosti, ale nakoniecto zavrhla. Nechcela sa zbytočne zamotávať do vysvetľovania, veď ona časom sama príde na to, prečo žena potrebuje muža.* To nie je dôležité,* zopakovala nahlas a mávla rukou, akoby si spred tváre odháňala komára.* Podstatné je, že ty si nepodstatná a on si to užije. Pýtala si sa, čo bude teraz?* Odrazu sa výraz na Vincinej tvári zmenil. Bola dokonale vážna a sústredená, keď pohľadom najskôr šibla k dverám a potom dôrazne stíšila hlas.*Chcem ti pomôcť dostať sa odtiaľto. Tebe aj tomu tvojmu...Colinovi.* Vydolovala z hĺbky pamäti meno toho muža a pokračovala.* Stačí ti vedieť, že nechcem, aby ste tu boli, ale predovšetkým nechcem, aby tu bol a keďže prišiel len preto, lebo si tu aj ty, nebude mať dôvodostať, keď neostaneš ty. Rozumieš?

Maureen

*Podľa nej to dôležité bolo, ale napokon odpoveď vlastne i dostala so slovom užiť. Mala takmer štrnásť rokov a keď jej otec prvý raz spomínal hľadanie vhodného manžela, jej pestúnka jej vysvetlila určité veci. Zdráhala sa vysvetliť jej to poriadne, vedela však základné veci o tom, čo sa dialo medzi mužom a ženou po svadbe na lôžku. Alebo to aspoň malo byť po svadbe, z toho čo ale zachytila vonku v uliciach to tak nie vždy bolo. Taktiež počula že si to muži užívali, o ženách ale nikto nič nehovoril. A možno to bolo preto, že o tom vždy počula hovoiť mužov, nikdy nie ženy. Nateraz ju to ale vôbec nezaujímalo, aj keď nerozumela tomu, prečo potrebovali práve jeho. To tu nemajú dosť mužov? Bola v bezvedomí keď ju sem viedli a teraz videla jedine tak tú dieru a prírodu vôkol, nemala potuchy, že veliteľ tu bol v tú chvíľu jedinym mužom.* Je to nejaký trik? *Možno ju skúšala, podvedome mala ale pocit, že to bola pravda.* Vlastne nie, ja by som ho tu tiež nechcela. *Pokrčila plecami a na chvíľu zauvažovala nad tým menom. Colin? Nevolá sa náhodou Lucas? Pre ňu bol vždy veliteľ, vojak alebo nejaké nelichotivé slovo, ale zdalo sa jej že sa volal Lucas. Nehádala sa ale.* Nestarám sa ale, chcem z tadeto odísť, s ním, takže som za.

*Ticho, ktoré nastalo po Kittinom výbuchu bolo priam ohlušujúce, keby do neho pravidelne nezaznievalo Kittino prerývané dýchanie. Milla ten svoj tajila, zatiaľ čo Ghar vyzeral...Milla netušila, pretože takto jeho tvár nikdy predtým nevidela. Bola to bolesť, hnev, vina a ešte mnoho iného, čo sa Gharovi prelievalo pohľadom ako vlna, ktorú sa snažil ovládnuť, až kým jeho tvár nakoniec nebola celkom prázdna. To bezvetrie v jeho očiach bolo desivé.
"Nie, Kitta, už sa tu niečo zmenilo," prehovoril, ale v hlase už nemal hnev. "Zmenilo sa všetko, ale s týmto mestom to nijako nesúvisí. Chceš sa vrátiť naspäť do lesa? Chceš, aby sme boli sami dvaja a žili šťastné ako predtým?...Ale to sa už nedá a hoci je to kruté, nemáme sa kam vrátiť. Surkovia sú skutoční, zabíjajú a ničia všetko, čo im príde do cesty. Ďalší kmeň bol vyvraždený, neostal nikto, kto by o tom mohol rozprávať a ak s tým niečo neurobíme, tak to bude pokračovať. Ani ja tu nie som rád, ale niekedy robíš veci, aj napriek tomu. Robíš ich, pretože sú správne. Chceš niečo zmeniť? Tak najskôr porozmýšľaj nad svojím správaním. Ľudia v tebe neprestanú vidieť divocha, ak sa budeš správať tak ako dnes ráno. Taká ty nie si, Kitta."
Tesne predtým než Ghar odišiel a zavrel za sebou dvere ešte obrátil hlavu ponad plece a ticho dodal. "Myslel som, že ma poznáš. Vždy si si veci robila podľa seba a ja som ťa do ničoho nenútil, ale to, čo som povedal platí. Zostaneš doma."
Milla sa strhla, keď dvere zapadli na svoje miesto a potom zvedavo sledovala ako Ghar kráča k dverám.
"Kam to teraz ideš?"
"Von," odvetil," pre prípad, že by ma neposlúchla. Budem jej v pätách, nedovolím, aby teraz ušla, niekede sa stratila alebo zranila a potom..."
Milla ticho prikývla a sledovala ako ten vysoký hrdý muž sklonil hlavu až sa chvíľu zdalo, že by k nemu mohla prísť a objať ho. No behom chvíle sa narovnal a vybehol von do záhrady, k miestu, kde bolo okno Kittinej izby.*

*To ticho bolo príjemnejšie, ako slová, ktoré jej potom povedal. A potom našťastie znova nastalo ticho a ona celkom osamela v izbe. Zafunela zlosťou, ale aj nad pravdivosťou jeho slov a nespokojne pozrela k oknu, ktoré potom otvorila, aby dnu vošiel čerstvý vzduch. Následne vzala stoličku a prisunula ju k dverám, aby nemohol nikto vojsť. Poctivo podložila stoličku pod kľučku a pokojne sa pozrela na dielo svojho pocitu bezpečia.
Mlčky prikývla, akoby s niečím súhlasila a prešla k oknu, ktoré bolo dokorán. Zatiaľ neplánovala a ani neuvažovala nad tým, že poruší jeho príkaz. Iba mlčky vyskočila do okna, vystrčila nôžky na ranné svetlo a zadívala sa na obzor. Zachovala sa zle. Vedela to. Ale vedela, že nebude schopná ospravedlniť sa Mille. Nie teraz a nie hneď.*

Tak, to by sme mali,* uzavrela Vinci a spokojne sa usmiala. Odhryzla si z jablka ďalší kúsok a chvíľu ho zamyslene prevaľovala v ústach.* Teraz už len vymyslieť nejaký plán, kým sa nám spiaci princ nepreberie...

Lucas čakal, že nad hlavou uvidí konáre stromov, presne ako tomu bolo, keď zaspával. Konáre síce videl, ale nie tie isté, a to ho najskôr zmiatlo. S trhnutím sa posadil, ale prudkosť pohybu spôsobila, že sa mu zatmelo pred očami a chvíľu trvalo, kým sa opäť začal cítiť normálne. Teda skoro. V hlave mu búšilo, akoby večer predtým vypil celý sud piva. Ibaže to nebolo pivo, ale... ale podozrivá zelená žbrnda od... zanadával a podvedome siahol po zbrani, ktorú nemohol nikde nájsť. Popritom si uvedomil pár vecí: napríklad to, že druhou rukou nemôže pohnúť vôbec, pretože ho pripútali, nemá pri sebe zbraň a... prešiel si po šatách... toto nebol jeho odev.* To ty?* Zodvihol hlavu a pohľadom zachytil jedinú osobu v miestnosti. Netušil, kde je. Nedokázal si spomenúť na to, ako sa tam dostal, aj keď určite nebol v bezvedomí. V hlave mu príšerne pulzovalo, keď si ju chytil v epicentre bolesti a trhane sykol pomedzi zuby.* Chcem vidieť to dievča, ktoré bolo so mnou.

Vinyl

*Vinyl v tichosti stála pred dverami, za ktorými bol ich najnovší muž. Bola s ním vo vnútri len Ria, žena hodného veku. Ani staroba z nej ale nerobila bezbrannú, mala v rukách sily skoro toľko, čo ktorákoľvek z nich. Len reflexy a chôdza už nebola to čo bývala. Za svojho mladého veku bola ale poriadne divoká, jej ruky s čiarami o tom veľa hovorili, rovnako ako i tie na stehnách, ktoré vykúkali spod odevu. Ria mala muža prezliecť a nachystať mu jedlo, zatiaľ čo ona strážila. Okrem luku mala na opasku ostrú dýku, ktorú ale nemala moc v láske. Počula kedy sa muž ozval a počula i jeho požiadavku. Po jej vyslovení vošla do vnútra, vediac, že Ria s ním hovoriť nebude. Nemala jazyk, pozostatok jedného jej zajatia, kedy oň prišla.* Dievča je v poriadku. *Prehovorila a vzala od Rii misku s ovocím. Musel byť hladný a tak ju položila pred neho a odstúpila, nechajúc Riu odísť. Tá jej pred odchodom ešte naznačila prstami a šibalským úsmevom dĺžku a potom zvesela odišla. Vinyl ju ignorovala.* Nikto neublíži jedinej veci, pre ktorú budeš ako tak spolupracovať. Radšej sa najedz, o chvíľu ti prídu vysvetliť prečo si tu. *Sama si vzala do rúk jablko a spokojne zahryzla. Chcela už vypadnúť a moc na seba neupozorňovať, musela ale počkať. Ostať osamote nemohol.* Povedz Colin, máš manželku? Je to to dievča?



Maureen

Nie je to princ. *Poznamenala a lepšie sa rozhliadla. Nevedela čo ním urobili ale dúfala, že sa preberie rýchlo. Možno by stačilo dostať sa aspoň k nemu, pod akoukoľvek zámienkou a dohodnúť sa s ním. A možno ani nie, možno stačilo počkať na noc než padne slnko a všetci pôjdu spať, musela tu mať táto žena nejakých priateľov.* Je tu viac ako si ty? Čo ho tu nechcú? V noci keď väčšina z vás bude späť by sa nám utekalo ľahšie. Len by to chcelo na svojej strane toho, kto ho bude strážiť...

*Lucas mlčky sledoval výmenu, keď stará žena odišla a mladá vošla dnu. Jej tvár mu nebola známa a predsa ho oslovila menom, ktoré mnoho ľudí nepoužívalo. Videl misku s jedlom, ale úmyselne sa ju rozhodol ignorovať rovnako ako prázdny pocit v žalúdku. Namiesto toho všetku energiu vložil do šance oslobodiť sa. Prudko trhol rukou najskôr jedným, potom druhým smerom, ale docielil tým len to, že povraz sa mu pevnejšie zaryl do kože na zápästí. Zaklial nie práve vyberaným spôsobom a pohľadom sa vrátil k žene, ktorá tam len stála a pokojne jedla jablko. Videl luk v jej rukách a puzdro s dýkou na opasku. Vyzerala ako ženská verzia niektorého z jeho vojakov. Teda až na tú tvár.* Colin ma volajú len priatelia a hoci si toho veľa nepamätám, som si celkom istý, že my dvaja priatelia nie sme. Teda...* Zhlboka sa nadýchol a ako preglgol, ohryzok na hrdle mu poskočil.*...možno by som zmenil názor po troche vody. Prosím.* Dodal a pohľad nespúšťal zo ženinej tváre.*

Vinyl

*Ťažko by si nevšimla jeho pokusy o zbavenie sa povrazov a len pokrútila hlavou.* Vo vašom svete sú ženy pekné a väčšinou neschopné, my ale vieme uzly viazať dobre. *Poznamenala pokojne. Na meno nereagovala, to on ho použil a ak ho ženy tam vonku nevolali "muž" "vojak" tak ho nazývali práve nim. Na jeho žiadosť s vodou sa otočila k stolu a naliala mu do jedného z hrnčekov. Podlaha nebola rovná a šuchnutie po nej nepripadalo moc v úvahu, pravdepdobne by sa rozlial. Prezrieravo preto vyložila dýku na stôl, rovnako ako i luk so šípmi, nechcela vidieť nijaké pokusy o odobratie jej zbraní a pokusy dostať sa preč. Len čo boli zbrane mimo jeho dosah, pokojne zrušila vzdialenosť medzi nimi, s pohárom i džbánom v ruke.* Skôr ako ťa napadne útočiť na mňa, vysvetlím ti základnú vec, ktorú ti určite povedala už Danya v lese. To je tá s čiarami na tvári. *Pohár poloižla vedľa neho a zostala stáť, čakajúc, ak by ešte chcel.* Život mňa ani nijakej inej ženy v našom spoločenstve v tejto chvíli nie je tak cenný ako tvoj. Ak by si ma v tejto chvíli aj nejakým spôsobom porazil, naša vodkyňa by ma nikdy za tvoju slobodu nevymenila a radšej by ma nechala umrieť, rovnako ako kohoľkovek iného. Takže sa napi a nerob problémy, mne sa ťa tiež nechce nejako zvlášť strážiť. *Hovorila s ním narovinu, dokonca si kľakla aby si boli tvárami zarovno. Nekľačala však ako nejaký sedliak, bola ako mačka, jednu nohu mala vpredšie než druhú, jednu ruku položenú na zemi pre stabilitu.* Okrem toho, vysvetlenie sa ti bude páčiť, ešte nikto sa na tvojom mieste nesťažoval.

*Pomaly, tak pomaly ako to len bolo možné, sa naklonil ponad rám postele a zovrel ho voľnou rukou. Praskanie dreva bolo chvíľu jediným zvukom, ktorý stál v úzkom priestore medzi ním a tou ženou. Bol tak blízko, že cítil závan živice, potu a niečoho, čo mu pripomínalo citrusy, stúpať z pórov jej pokožky.*Povedzme, že...* začal potichu a dal si záležať na tom, aby z neho aj napriek tomu jasne sálala nespokojnosť.*...mám isté tušenie a ani trochu sa mi nepáči. Mužatky ma nevzrušujú.* Ešte raz prešiel pohľadom po ženinom tele a na tvári sa mu pritom nepohol ani sval. Namiesto toho siahol po pohári, doprial si z neho hlboký dúšok a skôr, než by mu v tom žena mohla zabrániť, pevne zovrel jeho vrch medzi prstami. Odmalička sa učil bojovať, meč ovládal ako druhú časť vlastného tela, každý jeden deň na bojovom poli počas niekoľkých rokov mu do cesty vkladal oveľa väčšie prekážky, než bolo obyčajné sklo. Črepiny mu okamžite poranili ruku, ale bolesť ignoroval a v okamihu priložil jeden z črepov na ženino hrdlo.* Ostatným je tvoj život možno ukradnutý, ale tebe predpokladám nie.

Vinyl

Takže od seansy sme prešli k tušeniu. *Mala to byť možno urážka s tými mužatkami, ju to ale pobavilo, skutočne pobavilo. Čo ju ale pobavilo o kus menej bol zvuk pukajúceho skla. Nestihla urobiť vôbec nič, bola rýchla ale to on tiež ako sa ukazovalo a už cítila črep na svojom krku. Úsmev z pier zmizol a v očiach sa odrazilo sklamanie.* A to som si myslela, že sme sa pochopili...Colin. *Mala črep pri krku, mohol ju zabiť v zlomku sekundy, v očiach ale chýbal strach. Srdce jej bilo rýchlejšie, to však cítiť nemohol a ona nemienila dať najavo vôbec nič. Bola mladá, prežila si toho už ale viac, akoby si myslel. Pri krku mala viac ako črep a so smrťou sa zmierila dávno. Bojovala a bojovala by ako lev v každej chvíli svojho života, jedno už ale pochopila dávno, niekedy nestačila hrubá sila na porážku nepriateľa.* A dokážeš to? *Spýtala sa ho, ani sa nepohla.* Mám sedemnásť, dokážeš mi to hrdlo podrezať? *Spýtala sa ho, hnedé oči mu upierala do tých jeho. Hlavou jej pri tom vírili možnosti, bol uviazaný, ak by sa hodila dozadu, pravdepodobne by na ňu nedosiahol. Možno by sa zahnal a trafil by nohu, čo bolo často nebezpečné rovnako ako krk. Priveľa miest, kde by po zásahu vykrvácala.* Ak áno, v tom prípade...*Nedbajúc na jeho sklo sa pomaly naklonila, spoilehajúc sa na to že ak nespraví prudký pohyb tak ju jednoducho nepodreže len bude s rukou nasledovať. Trochu sa na nohách pridvihla a črep nečrep sa nahla až k nemu a bez varovania či známky prezradenia ho pobozkala.*

/ /

*Nestávalo sa každý deň, aby žena ako prvá pobozkala jeho. Teda ak to práve nebola neviestka, pretože všetky sedemnásťročné dievčinky, ktoré poznal, zvyčajne svoje ústa nedávali tak ochotne. Ak si však myslela, že sa s ním môže zahrávať, potom... kým ho bozkávala a on jej to oplácal, tvrdo a bez nehy, predlaktím voľnej ruky jej vkĺzol popod ramená. Ústami jej drsne otvoril pery, jazykom vošiel dnu, aby sa nemohla naposledy odtianuť a v tej istej chvíli ju stiahol pod seba. Nedal dievčaťu príležitosť, aby proti tomu mohla niečo urobiť, pretože on bol stále muž o dobrú hlavu a pol vyšší a najmenej päťdesiat kíl ťažší. Keď na ňu naľahol plnou váhou, neostalo medzi nimi nič len slabá vrstva odevu. Bol to skôr boj, ako skutočná vášeň. Mohla ho udierať rukami, snažiť sa od neho odlačiť, ale vydržal by všetko. Všetko od momentu ako ju prevrátil a kúsok črepu si šikovne prehodil do druhej ruky. Všetko od tej chvíle ako ju bozkával a s bolestivo ohnutým zápästím prechádzal hranou po povraze. Stačilo to urobiť niekoľkokrát, oslabiť povraz a potom...ešte raz trhol zápästím a uvoľnil sa. Oboma rukami chytil zápästia dievčaťa a prišpendlil jej ich o matrac za hlavou.* Povedal som, že mužatky ma nevzrušujú,* prehovoril s dokonale pokojným hlasom.*A pre teba som, lord Lucas DeVille.

/ /

Vinyl

*Nevyšlo to práve podľa jej predstáv, nemienila sa ale vzdať tak ľahko. Možno sa bozkávali, obaja však vedeli čo to bol za bozk. Ona ho chcela vyviesť z miery a on napokon to isté, možno ju chceli i vystrašiť. Bol to iný druh boja než so zbraňami a ona sa nerada vzdávala. Cítila pocit paniky keď sa ocitla na lopatkách ale nebránila sa, aj keď ju napadlo hneď niekoľko možností. Na krátky okamih zvažovala pohryznutie, možno zaťatie zubov, veď on by rýchlo oľutoval, že niekam ten jazyk pchal. Vedela akú silu majú zuby a poľahky by oň mohol aj prísť. Nič také ale neurobila, dokonca sa ho nepokúsila ani prevrátiť. Nohy boli silné a keby ich skrčila, zhodila by pokojne aj jeho váhu, alebo by minimálne narušila stabilitu. Bola si tým istá, ale zvolila taktiku vyčkávania. Nebolo to múdre, to si ale uvedomila až keď si uvoľnil obe ruky. Danya ťa za toto zabije. Preletelo jej hlavou, tá jej robila väčšie starosti než muž nad ňou. Pýtal sa jej predtým či si vážila svoj život, skutočnosť ale bola taká, že ak by mu pomohla, bola by to zrada a na tú by tvrdo doplatila tak či onak.* To je dobre Colin, pretože beztak tvoje bozkávanie stojí za nič. *Odvetila mu, akoby ju nedržal prišpendlenú na posteli. Nedbala na jeho titul, pre ňu nemal nijakú hodnotu. Vedela ako to u nich fungovalo a ona by sa neohla pred niekým len pre bohatsvo alebo pozemky.* Takto by nezvlhlo lono ani ženy, nieto mužatky. *Žmurkla na neho a na drzovku sa pridvihla v bokoch. Boli tak blízko že dotknúť sa ho nebol problém a ona presne vedela, kde sa chce o neho obtierať. Bol to chlap a mohli sa mu páčiť ženy akékoľvek, telo bolo telo a predpokladala, že penis si postaví vlastnú hlavu keď príde na dotyky. Nechcela ho zviesť, chcela ho dostať do úzkych alebo aspoň vyviesť z miery.*

Kyra & Warren

Síce prisľúbila Azraelovi, že zostane v chalupe, kde ju zanechal, nemohla tak nakoniec urobiť. Prišla sem s nejakým cieľom a síce to nebol príchod ako by bola chcela, ako by bola dúfala a čakala, bola na správnej planéte. Až jej zakaždým zovrelo nervozitou bruško pri spomienke na neho. Akoby sa minulosť prinavrátila. Bola taká zmätená, že skutočne netušila ako by mala reagovať.
Ešte stále mala hrču na čele, ale cítila sa podstatne lepšie než pred tým. Než po nehode, ktorú ako jediná z posádky prežila. Bolo jej z toho smutno. Zašla aj k stroskotanej lodi, ale videla, že niekto zahladil stopy. Keďže Azrael bol celý čas pri nej, znamenalo to, že sa o všetko postarala Akte. Ale čo ona robila tu? Oni dvaja spolu. Čo tu robili a prečo?
Tá otázka jej vŕtala v hlave kým kráčala lesom a cez hlavu mala prehodenú šálu. Pri ostrom dennom svetle ju rezali ešte stále oči a ťažko sa jej pozeralo. Aj toto doobedné svetlo ju trápilo, ale viac nemohla vydržať v tej chalupe! Netušila ako dlho mal byť preč, netušila kam sa podela jej priateľka, ani prečo za ňou neprišla... Keby nebola cítila v chalupe jej pachy, bola by uvažovala či nebola len preludom. Tie biele vlasy by nikdy nemohla zabudnúť ani popliesť.
Vedela však jediné, že posedávaním na mieste žiadne odpovede nezíska. Šla tam po Tristana, ktorý pátral po Akte. Namiesto jeho objavila práve priateľku. Kde sa potom nachádzal on? A prečo vlastne nebola Akte s ním, ale s Azraelom? Až jej trešťalo v hlave z toľkých otázok, ktoré sa vynárali jedna za druhou. Chcela ich potlačiť a povedať im stop!
Namiesto toho sa musela skloniť, lebo bolesť bola naraz prudká a jej sa obrátil žalúdok, keď si pritlačila hánky k spánkom. Zastonala a naprázdno preglgla.
„Ste v poriadku?“ ozval sa za ňou hlboký mužský hlas a ona dezorientovaná prudko sebou šklbla a šokovane vytreštila oči na prichádzajúcu mužskú postavu zahalenú celú do čierneho, len s vľúdnou tvárou, ktorá sa Kyre rozmazávala čoraz viac ako sa snažila zaostriť na neho.
„Nič to nie je,“ zastonala, ale aj telo ju zradilo a zatackala sa. V momente pocítila mužské ruky na ramenách, prsty sa jej zatínali do kože a ona sa cítila ako handrová bábika v jeho prstoch.
„Iste, to vidím,“ povedal so sarkasticky dvihnutými kútikmi pier. Len tie jeho oči hovorili o tom, že tam je v dobrom. „Chcete niekam odprevadiť, alebo ... ?“
„Hm.. nie.“ Prudšie sa mu vytrhla z prstov, čo pre ňu nebol ani tak problém ako pre ubolenú hlavu. Šála jej trochu padla z vlasov a odhalila tak zlatohnedú farbu, ale Kyra si ju znova stiahla až na čelo a s prižmúrenými očami sa pozrela na neho. „Mám len migrénu... Ale vlastne by som potrebovala dostať sa k jednému kmeňu.“
Warren ostal zaskočený jej slovami a podvedome stisol sánky do seba. „Ku ktorému? Je ich tu dosť.“ Byť Arathi, ježili by sa mu už chlpy na zátylku. V dnešných dobách nebolo nič dobré, ak sa niekto chcel dostať k niektorému z kmeňov, keď boli v ohrození pred ich spoločným nepriateľom. Vonkoncom nie, ak sa to pýtala žena, ktorá vyzerala tak nevinne, ale niečo z nej sršalo nebezpečenstvom.
„Ja neviem ako sa volajú. Potrebujem sa stretnúť vlastne iba s Cudzincom, ktorý sa s nimi zdržiava.“ Bolo nad slnko jasné, že žena oproti nemu sa snaží rozpamätať na niečo a tak jej dával čas, kým sa namáhala a žmúrila na neho nielen pre bolesť hlavy. „Neviem ako sa volajú, ani náčelník ako sa volá, ale jeho syn bol tuším.. Joona? Alebo tak nejak podobné... pomôže to?“
Teraz už však Warrenovi naskočila husia koža. Ako bolo možné, že keď práve on bol na ceste za Gharom a jeho malou, objaví sa pred ním žena, ktorá pozná Cudzinca a pýta sa na Joonu? Cudzinec.. Bol to asi ten, ktorý sa tam objavil s tou vlčicou, ale nebol si istý. Malá Kitta toho nahovorila tak veľa, že si nebol istý či si dobre pamätal. Zamračil sa na ženu pred sebou a pritom sa mu medzi obočím objavila hrubá vráska.
„Tá osada už neexistuje. Vyvraždili ich.“ Odkiaľ bola ona, ak to nevedela, pýtal sa sám seba. Ak hľadala cudzinca, potom to znamenalo, že je ona aj z ďaleka. Ale odkiaľ teda mali obaja neznámi byť? Údiv a šok, ktorý sa jej však objavil v tvári bol badateľný a neprehliadnuteľný.
„Všetci sú mŕtvi? A čo on?“ Prekvapene habkala, akoby ju úplne šokoval, čo sa mu očividne aj podarilo.
„Všetci nie. Poslední dvaja členovia osady teraz žijú v meste. Práve idem za nimi..“
„A mohla by som ísť s vami? Potrebujem vedieť čo je s Cudzincom!“ Naliehavo mu skočila do reči a on zadumane na ňu hľadel. Mal z nej zvláštny pocit. Ani nie tak nepríjemný, ako skôr... No nevedel. Bola zvláštna. Rovnako ako tá vlčica, rovnako ako Cudzinec a rozprávanie o ňom. On však šiel za Gharom a ak mal on nejaké informácie, ktoré by mohol tej žene ponúknuť, potom nemal právo zatajiť. Okrem toho, ak všetko pôjde tak ako by chcel, ako v to dúfal, Ghar sa s Kittou dlho nezdržia v meste.
„Neviem či vám bude vedieť Ghar pomôcť, ale tak teda poďte....“ Mykol plecom Warren a dovolil žene, aby ho sprevádzala.
Cestou mal dostatok času o nej zistiť viac. Netušil síce odkiaľ táto žena spadla, z ktorého neba, ale volala sa Kyra a mala nehodu, pri ktorej si nepekne udrela hlavu. Preto vedľa nej kráčal pomaly. Mal tak aspoň dostatok času na vlastné myšlienky. Nato ako nájdu Ghara, aj keď nečakal, že to bude tak zložité. Ghar bol vždy unikát, zaiste zanechal stopu, ktorú mu hocikto bude vedieť potvrdiť a poslať ho správnym smerom. Okrem toho Warren vyzeral rovnako divoko ako Ghar, tie prekvapené pohľady neboli ani trochu prekvapujúcimi, nebolo to nič, načo by nebol nepripravený, rovnako aj žena po jeho boku. Pôsobila tak nežne, žensky a zároveň mal ten zvláštny pocit nebezpečenstva, ktorému však ani trochu nerozumel. Akoby na neho cerila tesáky vlčica a on nechápal svojim inštinktom. Bola predsa milá, príjemná, pôsobila úprimne a dokonca mu občas venovala aj vďačné úsmevy, keď spomalil a tváril sa, že to nerobí kvôli nej, no rozhliadala sa kvôli niečomu v oblakoch, na stromoch či potom na uliciach.
A ona si uvedomovala všetko. Hoci bolesť hlavy bola nepríjemná, vlčica sa tlačila von, nedokázala ju držal v sebe, tá energia sa okolo nej vznášala a uvedomovala si, že niečo z nej cíti aj on, lebo zakaždým keď sa nedívala, jeho pohľad sa pohrúžil do hĺbky, akoby ju skúmal. Rovnako ako keď sa o ňu starala bylinkárka. Aj tak na nej videla ten ustráchaný pohľad, akoby čakala kedy jej Kyra skočí po hrdle. To tí ľudia. Vždy sa im vyhýbala čo sa dalo. Medzi Arathi bola tou, ktorú by pomenovali nežnou kvetinkou, ale v momente ako sa ocitla medzi ľuďmi, cítila ich pohľady, plné obáv a nedôvery a jej vlčiu energiu to len viac popudzovalo k tomu aby sršala z nej každou bunkou jej tela. Nevedela a nemohla to ovládať. Nebola ako Akte, ktorá si vždy poradila so všetkým, lebo ona narozdiel od Akte bola plná citov a emócií. Nebola chladná ako ona.
„Tak tu sa ukrýva to najkrajšie malé stvorenie, aké som kedy videl!“ zaševelil v okamihu Warren ako sa s Kyrou dostali k menšiemu plotu a v okne uzreli blonďaté dievčatko v nočnej košieľke dlhej len po kolienká, kopkajúce nôžkami akoby nebolo na svete nikomu viac hej. Jeho tvár v tom okamihu zmäkla. „Kde máš toho strigôňa, ktorý ťa pestuje, kvetinka?“