Lúka za mestom

*Temným vesmírom zažiarila silná explózia z ktorej vymrštilo prepravnú loď neuveritelnou rýchlosťou kamsi do preistoru. Jej motory boli silno poškodené a ani plášť lode nevyzeral byť v poriadku. Bola to malá loď. Loď akú využívali obchodníci v ďalekých častiach vesmíru. Bola rýchla, zmestilo sa do nej vela tovaru a mala silný pancier.*Do prdele!!*zanadával držiac sa svojho sedadla, snažiac sa vyrovnať a spomaliť loď. Vnútro sa triaslo, akoby jazdil na horskej dráhe, ktorej konštrukcia bola dosť labilná.* Počítač! Hlásenie!*kdesi zaním vzadu začala syčať para, no ignoroval ju.*“Pri priestorovom skoku došlo k poškodeniu tachyonových motorov, pri prechode cez výbušné plyny. Ich stabilita bola narušená o 73% percent a hrozí velké nebezpečenstvo výbuchu.“*ozval sa ženský kludný hlas a stíchol.* Do pekla pekelného! Kde sme!*pokračoval vo vyzvedaní a upieral pohlad pred seba na velkú obrazovku, na ktorej bolo vidieť čo sa deje vonku.*Dialkové senzory nezachytili žiadny záchytny bod známeho vesmíru. Výchylka pri prerušení priestorového skoku...niekolko tisíc svetelných rokov. Presné číslo bude zistené po analýze.*Quedran zbledol a nasucho preglgol. tak velkú odchylku nečakal. Bola to gigantická dialka. Teraz si začal uvedomovať výkon týchto motorov, ktoré dokážu loď presúvať rýchlosťou väčšou ako rýchlosť svetla. Spravil niekolko nádychov a výdychov, kým sa neukludnil a neoslovil opäť počítač.*Počítač. Zaháj núdzové odstavenie skokových motorov, spolu s hlavným generátorom podla protokolu o bezpečnej prevádzke lodi, kód 3.*stíchol a oblizol si spodnú peru.*Ďalej po odstavení generátoru a motorov okamžite spusti náhradný generátor tri a päť, z ktorých naveď sedemdesiat percent energie do brzdiacich motorov. Zvyšné percentá nech idú do ostatných funkcií.*akonáhle vydal rozkazy, zostávalo mu čakať čo sa bude diať. Tachyónové motory boli síce neuveritelne výkonné a využitelné, zato aj nebezpečné. Ak sa totiž pri priestorovom skoku niečo pokazilo a loď bola vymrštená zo svojej dráhy, mohla sa ocitnúť prakticky hocikde. Jej rýchlosť bola neuveritelne vysoká. Preto boli tieto motory zakázané a ak vás s nimi načapali, dostali ste velké pokuty. To sa stalo i tu. Quedranovu loď vymrštilo neuveritelne ďaleko, mimo plánovanej trasy. O to horšie bolo to, že jeho loď teraz letela nekontrolovatelne tmavým vesmírom v obrovskej rýchlosti. Nebolo možné ju riadiť, pokial nespomalila. Paluba na pár sekúnd pohasla a stíchla. Vtedy začul hrozivé zvuky okolia. Loď hrkala, búchala, trieskala, vŕzgala...bolo to strašidelné, mal pocit, že sa každú chvílu rozpadne. O niekolko sekúnd nato, zase všetko naskočilo a ozval sa hlas počítača.*“Pri odstavovaní došlo k chybe systému, bol nutný núdzový reštart. Skokové motory a hlavný generátor odstavený. Náhradné generátory spustené na sto percent. Zahajujem brzdiacu sekvenciu lode. Prosím, pripravte sa na sériu možných tlakových výbuchov.“*po tomto varovaní, sa rýchlo pripútal k sedadlu a zatajil dych. V momente ako motory spustili sekvenčné brzdenie, sa ozvala séria výbuchov, ktoré silno mykali loďou. Trvalo zhruba minútu, kým to prestalo a ozval sa znova počítač.*“Rýchlosť vyrovnaná, zostávajúca energia v náhradných generátoroch...33 %...pri brzdiacej sekvencii bolo poškodené riadenie lode. Podla mojich výpočtov zhruba za päť minút nás zachytí gravitačné pole neznámej planéty, ku ktorej sa blížime. V okolí planéty a na nej senzory zachytili formy života a vyspelú technológiu.“*Quedran mu skočil do reči.* Kto to je? Aká planéta? Žiadne informácie, alebo známe signály?*Počítač odpovedal hneď ako dohovoril.*“Nie. Zatial nás nezachytili na radaroch vďaka rušivej elektronizácii na plášti lodi, ktorá vznikla pri skoku.“*Quedran musel rýchlo konať. Pristávať na neznámej planéte, s ťažko poškodenou loďou, plnou drahého tovaru bolo nič moc. Ešte keď mu ledva fungovalo riadenie.*Zapni núdzovú frekvenciu s najväčším dosahom. Pusti do nej túto správu: Tu je kapitán lode Fallere, Quedran Genesis. Pri priestorovom skoku sme odpálili plynový mrak a ťažko poškodili naše motory. To nás vymrštilo k vašej planéte, ku ktorej sa teraz blížime. Potrebujeme pomoc. Opakujem, naša loď potrebuje pomoc. Predpokladané miesto dopadu...*pozrel na palubný počítač*...na súradniciach 396648b. Koniec.*počítač ihneď vyslal núdzové volanie smerom k planéte a naokolo. Volanie sa stále opakovalo.*Ach...*vzdychol si keď sa loď velmi priblížila k atmosfére a začala donej vstupovať.* Počítač, zosíl štíty a priprav pristávacie motory. Bude to silný náraz.*loďou pri vstupe do atmosféry mykalo, trieskalo hádzalo...pod nimi sa nachádzalo velké mesto. Hladel naňho cez displej so zamračeným výrazom. Zrazu okolím otriasol sonický tresk, keď prekonali rýchlosť zvuku a na brzdom motore vznikol požiar.* Doprdele, doprdele, doprdele!*hremžil dokola až kým sa neozval ďalší výbuch. Horiaci motor explodoval a loď začala padať rýchlo dole. Kabínou sa ozval poplach a počítač začal odrátavať výšku. Na oblohe za loďou zostal velký čierny mrak a pár trosiek padalo smerom dole k zemi. Dymiaca loď sa prudko blížila k zemi a vyzeralo to, že sa oňu čo chvíla roztriešti.*Prechádzame na manuálne riadenie!*zavelil, načo sa mu vysunul joystick z palubnej dosky, ktorým sa dala manuálne ovládať loď. Začal ju pomaly zdvíhať, čo bolo vďaka poškodeniu ovládania dosť obtiažne, no bolo to nevyhnutné...*“Pripravte sa na náraz.“* oznámil počítač pár sekúnd predtým ako loď vrazila do lúky, poriadny kus za tým mestom a vyvrhla obrovskú kopu zeminy do vzduchu. Vnútrom sa ozývalo praskanie a búchanie. Quedran sa pevne držal sedadla a dúfal, že už zastanú. Loď sa šúchala po zemi asi kilometer. Keď konečne zastala, nastalo hrobové ticho.*Žijem!*zakričal šťastne a vyskočil na nohy. Vnútri bol bordel a dym. Pohol sa k prechodovej miestnosti, no najprv si zobral svoj hnedý, dlhý kožený kabát, podobný tým čo nosili kovboji na zemi, čierny klobúk, cigaretu do úst a zbraň za opasok. Trvalo niekolko minút kým plášť lode vychladol. Až vtedy ho počítač pustil von na čerstvý vzduch. Zoskočil na trávu a uprel pohlad na svoju loď.* Moja maličká...*pokrútil hlavou nad ňou.*...neboj sa, ocko ťa dá do poriadku.*potom sa k nej otočil chrbtom a uprel pohlad k mestu, v dialke. Do úst si vložil cigaretu, zapálil ju a slastne si z nej potiahol.*Teraz už len musíme počkať, kým nás dáky papaláši nájdu zlatko...*zamrmlal smerom k lodi a lahol si na zem.*

Jake Ellen

*Práve hral so svojimi parťákmi pokra v jednej z kancelárií, keď k ním vtrhol ich šéf. Všetci piati muži okamžite vstali, popri čom aj zabudli na ich cigarety v ústach aj keď sa tu nemohlo fajčiť.* Chlapi, máme tu jedno núdzové pristátie neďaleko od mesta na severnej strane. Potrebujem niekoho, kto by sa tam šiel pozrieť... *Povie v rýchlosti v ktorej mu bolo očividne jedno, že jeho muži hrajú hazardné hry a fajčia počas pracovnej doby. Všetci piati nemo hladia na svojho šéfa a ani jeden sa nehlási. Ten nepokojne pokrúti hlavou, očividne dosť nervózny a s výraznými kropajami potu na jeho lebine. Zrejme mu manželka ráno zase nedala, alebo je ten prípad neskutočne vážny.* No tak ľudia...vraj nie je odtiaľto, je z inej galaxie, bude asi dosť zmätený a ak sa o tom dozvie senát, nebudú z toho nadšení, takže...? *Opäť nič. Komu ba sa aj v túto chvíľu chcelo?* Dočerta s vami! *Poobzerá si všetkých v čo najrýchlejšom čase, až sa zastaví na jednom z nich.* Ellen! Pôjdete vy! Za tri minúty nech ste nachystaný, dáme vám menší tým a pôjdete sa tam pozrieť. Pôjdete na teleportom na stanicu pri severnej bráne, tam by vás mal čakať tým a odtiaľ už pôjdete s nimi. Dostanete bližšie informácie, ktoré si budete môcť cestou ta preštudovať, takže pohyb! *Vychrlí zo seba behom niekoľkých sekúnd a hneď na to za sebou zavrie a utečie bohviekam. Jake sa otrávene posadí, pričom zvyšný traja kolegovia naňho ľútostivo zazerali.* Dopekla! Prestaňte na mňa čumieť! *Vyštekne na nich, pričom si vezme hodinky položené na stole a dá si ich na ruku. Očividne je zo svojej novej práce nadšený.* Ktorý magor zas nevie, do ktorej diery to lezie?! *Frfle si pre seba, keď na seba hádže koženú hnedú bundu a zahasujúc zvyšok cigarety o popolník. Zvyšok stále mlčal. Aspoň tí s ním súcitia.* Dobre teda chlapi, uvidíme sa neskôr...preboha, ako ja len neznášam teleport... *Vyjde nariekajúc z miestnosti, kráčajúc rýchlou chôdzou k výťahu, ktorý ho mal zniesť do podzemných priestorov budovy, kde sa nachádzal teleport. Vošiel do osvetlenej miestnosti, s niekoľkými vysvietenými kruhmi, ktoré tam v skutočnosti boli úplne zbytočné, ale asi si tvorcovia mysleli, že to dodá zaujímavý efekt. Koľká gýčovosť. Nejaké mladé ucho v bielom plášti, ktorý si rovnako myslel, že bude vyzerať s ním zaujímavo stál zhrbený pred počítačom a niečo doňho naťukával, keď Jake vošiel do miestnosti a dvere za ním sa zatvorili, mladík sa k nemu otočil. Vy ste pán Ellen? Už na vás čakám, všetko som už nachystal pre telepo... *Pustí zo seba pokiaľ ho Jake nezastaví tým, že mu skočí do reči.* Áno, to som ja...prosím bez zbytočných rečí, chcem to mať čo najrýchlejšie za sebou... *Povie kráčajúc k jednému z kruhov. Neznáša teleporty...
...
Neznáša ten pocit, keď sa jeho telo premení na miliardu malinkých neviditeľných atómov, ktoré sa potom neskutočnou rýchlosťou presunú na miesto vzdialené aj niekoľko míľ a tam sa opäť spoja v jeden celok, akoby sa s nimi ani nič nestalo. Je to dosť blbý pocit, keď si predstavíte, že v jednej minúte ste nič a v tej druhej živá mysliaca bytosť a naopak. Zdvihne pravú ruku, aby sa pozrel na hodinky. To by nebolo nič zvláštne, kebyže ich tam aj má. Obzrie sa a zbadá, že ich má na ľavej. Chyba teleportu a skladania molekúl. Pre toto neznáša teleport. Vždy sa bál, že by si mohol nájsť ruku miesto nohy, alebo nebodaj niečo horšie. Znechutene sa poobzerá po miestnosti. Takmer rovnaká, ako tá na ich stanici, až na niekoľko maličkostí. Napríklad jedna z nich je, že tu miesto mladého ani nie dvadsaťpäť ročného chlapčeka stál aspoň deväťdesiatročný deduško. Fajn, jedno lepšie ako druhé. Senát už nevie, koho by do týchto funkcii zaradil, tak dáva pravdepodobne priestor každému.* Dobrý deň pane, aká bola cesta? *Prihovorí sa mu deduško v zaujímavej károvanej košeli a tmavohnedých nohaviciach. Jake sa pousmeje. Určite mu je sympatickejší, než ten chlapček u nich.* Dalo sa, až na pár drobností... *Povie na svoje prekvapenie celkom kľudne a preloží si hodinky na druhú ruku. V tom sa otvoria dvere a dnu vojde vyzbrojený vysoký muž. Zrejme kapitán týmu, ktorý mu priradili. No fajn...* Pane, som Mike Schubert, kapitán týmu R22, prosím nasledujte ma do vozidla... *Povie maximálne neutrálny tónom a otočí sa na odchod. Takto sa mu to páči. Žiadne zbytočné keci, rovno k veci ((lol aký rým xD)). Jake ho nasleduje, do výťahu, ktorý ich vyvezie na prízemie stanice pri severnej bráne mesta. Vyjdú pred budovu, kde ich už čakalo auto spolu so zvyškom týmu. Lambruche, ten model pozná. Jedno z tých najrýchlejších strojov určených pre presun armády. Milé...* Prosím nastúpte si a pripútajte sa, bude to divoká cesta, nemáme čas. *Povie Mike a Jake ho poslúchne. Nechápe, kam sa všetci tak ponáhľajú. Ide predsa len o akéhosi blázna, ktorý nevie pravidla presunu vesmírnych lodí, toť vsjo. Na sedadle určené špeciálne preňho – ó aký luxus- ho čakal premietací čip s podrobnosťami prípadu. Chytil ho do ruky a aktivoval. Hneď sa na ňom začali objavovať informácie zložené s textov, kódov, fotiek, či videí, ktoré mal preštudovať cestou, ktorá by touto mašinou mala trvať na miesto dopadu lode tak päť minút. No krása. Pripúta sa a začne študovať, pričom ani jeden vojak, či z čoho to vlastne je ten tým poskladaný nepovedal ani jediné slovko.
...
Po niekoľkých minútach sa auto zastavilo a v tej chvíli Jake dočítal posledný záznam. Aké milé... Znechutenosť ho pomaly prešla a on sa začínal na stretnutie s tým neznámym tešiť. Čo ak má o pár rúk navyše, alebo je nejako inak rozdielny? Pochádza predsa z ďaleka. Ostatok týmu vstal a čakali len naňho. On urobil to isté.* Nuž, páni, poďme na to... *Povie pobavene a keď sa otvoria dvere na vozidle, postupne po jednom z neho vystúpia. Porozhliada sa a niekoľko sto metrov pred sebou zbadá trosky lode. Ignorujúc kapitánove pokyny sa ta vyberie ešte skôr ako ostatok, ktorý ho však čoskoro dobehne.* Dobrý deň, pán Genesis... *Pozdraví sa mužovi fajčiacom vedľa jeho zničenej lode. Chcel sa ho spýtať, či je v poriadku, ale to očividne bol, teda tú otázku vynechal.* Som Jake Ellen, jeden z medziplanetárneho oddelenia. Vidím, že ste mali hladké pristátie *Predstaví sa s humorom, pričom mu ukáže svoj preukaz. Len tak zo zvyku a pre istotu.*

*Nuda, ktorá tu panovala bola horšia než problémy na lodi počas havárie. Radšej by si zopakoval núdzové pristátie ako nudiť sa tu na tejto pustatine. Čakal vyše desať minút kým sa niečo udialo. Malý chlpatý tvor s jedným okom k nemu pricupital a začal mu oňuchávať ruku...najprv mu nevenoval pozornosť, no keď sa mu ruku pokúsil zožrať, nemohol to prehliadnuť.*Ty malá sviňa!*zahromží a pažbou zbrane toho malého rozmliaždi na kašu. Cigaretu, ktorá mu padla na zem si vloží opäť do úst a pre istotu sa vyberie prehliadnuť loď. Bola na šrot. Motory prepálené, zadný pravý bok lode bol oškvarený do čierna po výbuchu motoru, predok zošrotovaný, no nákladný priestor sa zdal byť v poriadku. Pomaly vliezol opäť do lodi, v ktorej bol bordel väčší ako na skládke, no moc sa to nelíšilo od normálneho vstavu. Dvere do nákladného priestoru boli prerazené kovovým stĺpom, ktorý sa pri náraze uvolnil. Opatrne sa cez ne prepchal, pridržiavac si svoj klobúk a začal kontrolovať náklad. Od exotických druhov surovín a jedla, cez omamné látky, vedecké experimenty, zakázané látky až po zbrane bežnej triedy a triedy X, čiže triedy, ktorá zakazovala ich predaj. Všetko bolo uložené vo velkých kovových kontajneroch, ktoré sa považovali za nezničitelné. S povzdychnutím skontroloval každý velký kontajner a zistil, že okrem toho v ktorom sa nachádzali modré opice s extrémne krehkými kosťami, ktorých extrakt so semeníkov sa používal na pleťový krém sa nič tovaru nestalo. Troška mrzuto aktivoval cez počítač pripevnený na svojej pravej ruke krycí modul, ktorý sám zostrojil a využíval pri ukrytí kontrabandu pred kontrolami, ktorý sa pri náraze vypol. Ten zabezpečil, že ak budú kontrolovať tovar nájdu len obyčajný tovar, normálnej triedy. V prípade odhalenia sa tovar teleportuje na najbližšie bezpečné miesto, ktorého polohu vyšle do jeho počítača. Šikovná vecička a bol naňu nesmierne hrdý. Keď sa uistil, že je všetko O.K. pohol sa na kvázy „mostík“. Všetko bolo vypnuté, len počítač bežal v úspornom režime. Akurát keď chcel odísť, ozvalo sa pípnutie.*“Radar zaznamenal blížiace sa neznáme vozidlo“*prehovoril počítač slabším hlasom a ztíchol. Quedrana takmer trhlo keď sa ozval no predýchal to a vyskočil von. Do úst si vložil ďalšiu hnedú cigaretu zapálil si a počkal kým k nemu vozidlo prišlo. Dáky zvláštny muž k nemu pristúpil a niečo sa ho spýtal, no bohužial nerozumel jeho jazyku, tak musel pomocou počítača na jeho ruke analyzovať ich reč a následne sa ju pomocou čipu umiestneného na jeho spánku naučiť.*Zdravím Jake...*odzdraví a kukne na dáku kartičku čo mu ukazuje.*...toto je jedno z mojich najvydarenejších...*zasmeje sa veselo.*...hm...možno to bude čudná otázka ale kde sa prosím nachádzam? Prichádzam z galaxie Nemesis, systém Nebula omega...*nadvihne obočie nad vojakmi, ktorého naňho miera zbraňami no ignoruje ich. Keď si všimne Jakov výraz, pochopí, že ten systém nepoznajú.*Ehm...no, nedalo by sa ísť niekam inam? Potreboval by som sprchu a loď hodiť do richtiku aby som sa mohol čím skôr vrátiť ku svojím kšeftom, kým ma tie hyeni čo čakajú na matroš nezožerú zaživa...*potom sa zamyslí.*...čo používate v tomto systéme za keš?

Jake Ellen

*Zmätene naňho pozeral, keď mu vysvetľoval, odkiaľže to vlastne prišiel. Iste, že vedel, čo to je, kde to je, ale nerátal s tým, že by sa mu podarilo dostať sa až tak ďaleko. Možno preto asi nerozumel ich jazyku a možno práve preto mal ten muž toľko otázok. Nech už ho ale prekvapil akokoľvek, snažil sa nevyzerať až tak zmätene.* Eeehm, samozrejme... *Povie zachrípnutým hlasom, schová svoj preukaz a rukou naznačí vojakom, aby zložili zbrane. Tí tak aj urobili.* Nachádzate sa v galaxii Alderen, planéta Gyro, aliancia Equilibrium. Poviem vám, že ste si zašli dosť ďaleko. *Pousmeje sa.* Isteže sa budeme snažiť vyhovieť akýmkoľvek vaším požiadavkám, pán...Genesis. *Chvíľku sa zamlčí, aby si spomenul na jeho priezvisko.* Zavezieme vás k nám na centrálu, tam vám dáme všetko potrebné, vybavíme vám nejaké to dočasné ubytovanie a veci tomu podobné. Loď zatiaľ necháme tu, môžete si vziať potrebné veci, zvyšok tu nechajte, pošleme pre to transport.* Odraptá, akoby sa to učil niekoľko hodín naspamäť.* Takže vy obchodujete? *Zvedavo zdvihne obočie. Moc medzigalaktických obchodníkov sem nezavíta, planéty si všetko potrebné vyrábajú samé a vedecké, či akékoľvek iné výskumy tu napredujú taktiež dosť rýchlo, hlavne v porovnaní so Zemou.* Ako platidlo tu používame Agámy. To je zaužívané v celej aliancii, samozrejme, senát vám ponúkne aj nejakú finančnú pomoc, aby ste sa tu mohli bezproblémovo zariadiť. *Dopovie a otočí sa smerom k autu.* Môžeme ísť, pán Genesis? *Spýta sa s trochu pootočenou hlavou.*

Mamí... Maminko, probuď se.... *vzlykala malá Einyleen, která seděla vedle nehybného těla své matky. Ta už se ale nikdy neprobudí. Einyleen to nějak věděla, cítila, ale nechtěla tomu věřit. Moje maminka.... vždycky všechno dokázala... nemůže přece umřít a nechat mě tady.... Z jejích zelených očí začaly téct slzy. Za chvíli už se ale řinuly proudem a smáčely zakrvavené oblečení Einyleeiny maminky. Jak to jenom bylo? přemýšlela.
Šly se spolu projít na louku. Obě milovaly květiny, kterých tu bylo velmi mnoho. Když se začalo stmívat, usadily se tady pod tím stromem a maminka usla. Najednou přišel nějaký muž, chytil Einyleen za ruku a zakřičel něco ve smyslu, že musí jít s ním. Einyleen začala protestovat, a tak muž ještě zesílil sevření. Vytáhl nůž a řízl ji do levé paže. Einyleen vykřikla bolestí a v tu chvíli se její maminka (Elen) probudila. Ani nevěděla, co se stalo. Bolestný výkřik její dcery však jasně značil, že ten blázen, co jí svíral zápěstí, rozhodně není někdo, koho se nemusí bát. Přiskočila k němu, nějak se jí podařilo rozevřít jeho pevný stisk a její dcerka byla volná. Einyleen popošla pár kroků zpět a držela si pořezanou ruku. Její matka se postavila mezi ní a toho šílence. Ten ani na chvíli nezaváhal a několikrát ju bodl do břicha. Pak se dal na útěk a v houstnoucí tmě se jim brzy ztratil z dohledu.*
Mamí!* zděsila se Einyleen. Její maminka totiž padla na zem a okolo ní se začala dělat kaluž krve. Tohle nemohla přežít. *Einyleen... holčičko moje....* zašeptala. Einyleen si k ní klekla. *Počkej mamí. Dojdu pro pomoc! Určitě někoho najdu!* do očí se jí hrnuly slzy. *To nemá cenu.... až odejdu... musíš... na sebe.... dávat pozor.... zkus najít někoho.... kdo se... o tebe postará... Stydím se za sebe.... že tě tu... tak nechávám....* šeptala a dělalo jí to větší a větší problém...
Z říznutí jí po ruce stékala krev, ale ona to nevnímala. Nevnímala nic. Přála si jen umřít a jít za svou maminkou. Jak to tady bez ni zvládne?
Samým vysílením (spíše psychickým, než fyzickým) usnula.*

( ahoj už si sa s niekym dohovorila na hre alebo čakáš kým sa k tebe niekto pripojí? len taká informačná otázka inak to môže byť veľmi zaujímavá rpg )

( Ahoj. S nikým jsem se nedomluvila.. Jenom čekám )

( Jo ještě dík Kdyby nikdo nepřišel, tak tu asi nechám chudáka maminku a půjdu někoho hledat )

*Když se Einyleen probudila, bylo už ráno. Podívala se na maminku a do očí se jí hned vhrnuly slzy. Pořezená ruka ju pořád trochu pálila, ale krev už zaschla. Co teď? Co budu dělat? Bez mojí maminky... přemýšlela. Ne! Nesmím se jenom litovat! Ale fakt, co udělám?..... Udělám mamince pohřeb. Ale... jak se dělá pohřeb? Dávají se do krabice... nebo do truhly nebo čeho.... pak se dávají do nějaké vykopané propasti... a.... pak se zahrabou.... nějak tak si to pamatuju... Na pohřbu už byla. Minulý rok. To jí umřel tatínek. S tím se smířila docela rychle. Ale to proto, že měla maminku. Teďka jí umřela, a ona už nemá nikoho. Vůbec nikoho. Nějak se s tím bude muset smířit. Třeba najde někoho, kdo ju bude mít rád a kdo se o ňu postará.
Maminka měla na krku omotaný dlouhý široký šál. Ten jí Einyleen teď sundala a zavázala kolem kmene stromu, aby pak našla ten správný. Zvedla se a odhodlávala se k tomu, aby už šla. Nechtělo se jí. Ale musí jít. *Já zas přijdu a udělám ti pohřeb.* zašeptala a vydala se směrem k městu. Ale kam jít? Možná na ošetřovnu. Tu pozná, nedávno tam byla. Takže směr ošetřovna... řekla si pro sebe a pomalým krokem se vydala na cestu. Jak se vzdalovala od označeného stromu, teklo jí víc a víc slz, až přez ně neviděla. Ale neotáčela se a šla dál...*