Koncertná sála v centre mesta

Josephine Lota Ischiry



* Bola v divadle celkom sama. Sama až na členov upratovacieho personálu, ktorí so svojimi robotími čističmi a pomocníkmi šumel niekde na poschodí. Takže vlastne nebola sama iba sa tak cítila. Zodvihla pohľad k hodinám visiacim na stene a spolu so sekundovou ručičkou odrátavala koľko času ešte ostáva, aby oficiálne mohla otvoriť divadlo pre nový konkurz. Prijímali nových umelcov, pretože divadlo bolo celkom nové a ešte sa nestihlo uchytiť. Nikto známy v ňom nechcel vystupovať a Lota nevedela či to kvôli jej manželovi alebo kvôli hlúpej poverčivosti. No nech je ako chce ona si nenechá kafrať do remesla a či už sa s týmto miestom psája nejaké záhadná história alebo nie, potrebovala umelcov.
O polhodinu sa zodvihla z kresla a zamierila naprieč svojou pracovňou k hlavnému vchodu do divadla. Zvesila si z krku šnúrku, na ktorej mala kľúč a odomkla dvojkrídlové dvere. Zastrané v tomto pretchnizovanom svete, ale čududj sa svete práve nádych starých čias ľudí najviac fascinoval. Dokonca začaal uvažovať nad tým, že by usporadúvala dobové predstavenia. Ako ľudia chodili oblečení v 21. storočí alebo tak nejako. Vlastne to bol kus histórie, možno by mala divadlo rozšíriť o múzeum. Takéto myšlienky v nej dokázala zažať iskru a odhodlanie pre novú prácu takže sa už odrazu necítila taka opustená. Vrátila sa do svojej kancelárie , ktorá sa nachádzala v zadnej časti celého komplexu a dúfala, že ak sa už aj niekto ukáže.. spevák, hudobník, herečka alebo aj upratovač... bude ho môcť prijať. Zúfalo by to potrebovala.*

* Sedel na lavičke pred divadlom a nervózne klepkal prstami o gitaru v puzdre. Bolo mu povedané že divadlo by už malo byť otvorené. Rozmýšľal ako sa prihovorí vedúcemu divadla. Potreboval si zarobiť a stať sa známejším. Bol muzikantom telom i dušou a nič by ho tak nenapĺňalo ako predávať ľudom zvučné tóny jeho spevu s doprovodom gitary, ktorá bola jeho druhým telom. Keď hral na gitare, cítil sa ako pri milovaní zo ženou. Stále mal pocit že ľudia sa nedokážu vžiť do jeho pocitiv pri hre a už dlhšie sa snažil priblížiť ľuďom aspoň kúsok z toho.
Strhol ho vrzgot starých pántov veľkých dverí. Videl ženskú postavu ako otvorila bránu a zmizla v budove.
Tak a hádam môžme ísť. Vkročil dnu pomalým krokom. Tabuľka ukazovala smer kancelária tak sa pohol tým smerom.
Našie dvere s guľou a nápisom kancelária, rázne zaklepal*

Josephine Lota Ischiry



* Pero nervózne behalo po kúsku papiera, ale jediné, čo čiery na ňom znázorňovali bol len akýsi zhluk vačších a manších kvietkov umiestnených okolo názvu " Noví uchádzači". A vtedy to prišlo ako blesk z jasného neba, na pár sekúnd, ktoré však rovnako dobre mohli trvať aj celé minúty sa jej zazdalo, že sa jej ruka mení na niečo desivé, hrozné, nepopísateľné. Tými pahýľmi s výrastkami, ktorémi mohli byť len zdeformovanými prsatmi zvierala pero a drvila ho na čiastočky pripomínajúce zrnká prachu.
Zaklopanie. Dunivá ozvena ju vrtila späť do prítomnosti. Vydesená pozrela najskôr na dvere potom na svoju ruku, ktorá už bola celkom normálna. Obyčajná ako každá iná ruka. Vtedy vedela, že sa to stalo znovu a že ak za dverami stojí niekto kto sa ide uchádzať o miesto v divadle musí sa sakramenstky rýchlo spamätať a nahodiť na tvár vyrovaný výraz. Odhodila pero na kraj stola akoby ono mohlo za jej vidiny a po pár sekundách, striedajúc prudký nádych s prdukým vydycho, zvolala: * Nech sa páči vstúpte!* usmiala sa akoby mala privítať samotného prezidenta a len slabo sa chvejúce prsty, ktoré vsak schovala skrcene vo svojom lone ju mohli prezradiť. Tvar bola dokonale pokojna. Ved za ten čas čo tu už pracuje si zvykla na podobne ukazy aj keď ju to zakaždým vydesilo o niečo viac.*

* Všímal si pritom nádherné interierové vybavenie, čo ho ešte viac utvrdzovalo v tom že sa prišiel uchádzať na správnom mieste. Je to dávno, čo ľudia kedysi hrávali na klasickej španielskej gytare. Kedysi to bol najrozšírenejší hudobný nástroj, ale s pokrokom doby a inovačnejších technológii sa väčšina uchýlila k syntetizátorovým, umelým počítačovým zvukom. Je to jednoduchšie. A preto hudobníci hrajúci na starých španielkách sú vzácny a žiadanejší ako tí počítačový. Hoci prostriedky na pc-gitarách majú rozmanitejšie zvuky, ten kto ovláda klasickú, je vždy považovaný za viac. I preto ho vždy už od detstva priťahovali obrázky starých gitaristov a bol veľmi šťastný, keď dostal v sedemnástich svoju prvú gitaru....
Po zaklopaní som začul za dverami akýsi čudný šramot a následne ženský hlas, ktorý ho pozýval dnu. Nechápal som ako má otvoriť dvere, keď dotyčná vie že je tam guľa. Pousmial sa nad tým a zaklopal ešte raz, pričom žartovne zvolal: * Prepáčte, ale tie dvere vyzerajú príliš dobre na to, aby som sa k vám musel dolamovať.* Ustúpil od dverí, odhodil si svoje dlhé vlasy prstami do zadu, upravil si košeľu a uvoľnil svaly na tvári.

Josephine Lota Ischiry




* Úsmev na tvári sa jej v okamihu uvedomenia si svojho omylu premenil na žalostnú masku. Mala chuť vynadať si alebo len tak poriadne hlasno si zanadávať, všeobecne jedno na koho, ale pred novým uchádzačom by sa tak strápnila ešte viac. Tu boli steny a najmä dvere akoby z papiera. A samozrejme mali guľu! * Nie, nie máte pravdu aj ja si myslím, že také krásne dvere by sa nám ešte mohli zísť.* zvolala trochu roztržitým hlasom keď vyskočila z kresle, že si ani neuvedomila aký podtón niesla v sebe jej odpoveď. Ale nech. Dnes už ráno videla svoje ruky zohavené na nepoznanie takže jedno stretnutie hádam prežije. A hádam ho prežije aj ten neznámy muž za dverami, pomyslela si v duchu neveselo a hocikedy inokedy, keby toto miesto tak dobre nepoznala mohlo by pokojne ísť len o obyčajný vtip. Načo však strašiť dopredu, sama pre seba sa ironicky uškrnula no predtým než dvere otvorila v ústrety neznámemu nasadila si na tvár profesionálny úsmev. Tak dobre, možno v kútikoch trochu neistý, ale robila čo mohla.* Prepáčte prosím, Občas zabúdam, že toto nie je tá supermoderná budova kde sa dvere otvárajú automaticky.* dodala so sprisahanecky stíšeným hlasom akoby tie dvere, o ktoré sa práve opierala bokom nechcela uraziť. Veď ktovie či ju aj naozaj nepočuli. Po chrbte jej prebehli nepríjemné zimomriavky a v tej chvíli dôrazne napomenula samú seba, žeuž viac nesmie odchádzať z budovy ako posledná. Aby to neskončilo ako minule... Poodstúpila, aby uvoľnila mužovi cestu do kancelárie a pri tom si ho premerala rýchlym hodnotiacim pohľadom. Kedy naposledy videla u muža dlhé vlasy? Už si ani nepamätala, ale teraz zisťovala, že to nie je až také hrozné ako si vždy myslela. Niekomu dlhšie pramene jednoducho sedeli. Rukou ukázala na stoličku pred svojím stolom a vtedy jje zrak padol na hudobný nástroj, ktorý muž zvieral v ruke. Bolo to práve v okamihu keď sa chystala predstaviť, ale ten obraz jej načisto vyrazil dych.* Dokonalé..* vydýchla s obdivom a v očiach jej zažiaril až fanatický obdiv.*

* Po odpoveďi si pomyslel, či sa nechce aj naďalej rozprávať cez dvere...ale po krokoch sa náhle otvorili dvere a privítala ma žena v stredných rokoch, peknej postavy, lesklými gaštanovými vlasmi a úprimne usmievajúcou, pôvabne ženskou tvárou.
Pomaly vkročil dnu a prekvapila ho odlišnosť interiéru od celej budovy. Rozmýšľal, ako sa predstaví a vyjadrí na záujem o miesto. Zastavil a obzrel sa.
Ukázala mu smerom na stoličku, ale najprv som sa chcel predstaviť. Vydal slabú začínajúcu hlásku, ktorú nebolo hádam ani počuť, pretože zaľahla v jej...*Dokonalé* jej tvár nadobudla výraz obdivu. Bol z toho trochu prekvapený a nevedel čo na to povedať. Hneď sa spamätal keď videl ako sa pozerá na jeho nástroj. Bol k nej pootočený bokom a gitaru mal v špeciálnom priehľadnom puzdre, takže mohla stále vynikať jej krása. Bola to stará, ručne vyrobená, ornamentmi zdobená kvalitné práca.
* Dokonalé v jednoduchosti.* Odpovedal s úsmevom.
* Teda...dobré ráno prajem, prišiel som sa opýtať na pracovné miesto. Som John Libris a vystupujem pod umeleckým menom Exlibris.*

Josephine Lota Ischiry



* Možno bolo neslušné takto okato dávať najavo záujem o neživú vec, ale odjakživa skôr inklinovala k tomu čo nerozprávalo takže ju nemohlo ani nijakým spôsobom znechutiť. To bol jej veľký problém a aj s terajším manželom vychádzala len preto, že často cestoval takže doma bola sama. Síce teraz jej to začínalo vadiť aj keď pochybovala ako by Ran zareagoval keby mu začala opisovať svoje vidiny a záhadné klopkavé zvuky, ktoré ju začali prenasledovať. Občas mala pocit, že jej niekto dýcha na krk no keď sa bleskovo otočila nik tam nebol. * Takže.. ehm... hmm...* odkašľala si lebo pri tých myšlienkach stratila niť. Ledva počula ako sa volá. Trápne. Zlé. Mala chuť pretočiť celú situáciu ako film až na začiatok kde by mohla elegantne vstať z kresla, otvoriť dvere, predstaviť sa...* Exlibris o takom umelcovi som ešte nepočula..* Samozrejme! Že si nemôže zahryznúť do jazyka. Rýchlo pozrela mužovi do očí či sa neurazil a radšej sa chystala všetko zahovoriť.* No mám pocit, že tu sa vám bude dariť.* žiarivo sa usmiala a natiahla k mužovi ruku.* Ja som Jospehine Ischiry, ale to už asi viete...* dodala hodiac pohľadom k svojmu stolu, na ktorom sa krásne vynímala menovka.* Stačí však keď mi budete hovoriť Joe.... ale až po tom ako vám položím pár bežných otázok.* usmiala sa, aby nemal pocit, že na neho tlačí. Bola v naozaj zúfalej situácií, ale nemohla umelcov prijímať bez rozmyslu. Obišla stôl a tam sa skôr zvalila ako si sadla do kresla čakajúc, že ju muž bude nasledovať na opačnej strane stola.*

* Ja viem.* usmial sa. Ten pseudonym vyjadruje jeho minulosť, jeho priezvisko, ktoré mu pripomína všetku jeho čiernu minulosť. Minulosť pre neho nebola až také ružová, a preto sa rozhodol k nej vracať čo najmenej.
Podal svoju ruku v ústrety jej a mierne si ich potriasli.
* Som rád, že vás spoznávam. Tak isto ma potom môžte volať Bris. Je to moja prezívka ktorá je zaužívaná skoro u všetkých mojich známych.* Obidvaja sa pohodlne usadili do kresiel. Hľadeli na seba a delil ich iba masívny pracovný stôl.
* Nie som tunajší a nie som ani známy. Jediné čo viem, je spievať a hrať na gitare...na tejto gitare, ktorá sa vám tak páči, čo ma teší. Mám už skúsenosti s vystupovaním pred publikom. U nás v Harsove som vždy mal na námesti menšie publikum, ale povedal som si že skúsim niečo väčšie a dôstojnešie. A teda, potešilo by ma, keby sa splnilo to, čo ste odhadli. *
z mierneho úsmevu sa jemne uškrnul.
* Tak teda, môžte sa ma pýtať na všetko potrebné, čo vás zaujíma.*

//Najskôr ťa musím opraviť- nedá mi to- že píšeš rp opačne priama reč nemá byť vo **, ale vedľajšia, čo som si všimla, že píšeš opačne Ale nič v zlom, to je iba môj zlozvyk, lebo väčšinou tu učím začiatočníkov hrať //

Josephine Lota Ischiry



*Sledovala, ako sa usadil do kresla a pritom jej gitara zmizla z očí. Chcela sa trochu natiahnuť, aby videla aspoň jej hrdlo, no ešte skôr než to stihla urobiť, sa radšej stiahla. Nechcela aby si všimol jej príliš veľký záujem o mŕtvu vec. V tomto bola nesmierne zvláštna a možno aj preto, lebo mŕtve veci neubližovali. Nie samy. Vždy to bol človek čo ich držal a použil ich na bolesť. A tie prekliate mátohy, čo ju mátali! Išlo ju niekedy z toho roztrhnúť, keď si uvedomovala, že jej začína poriadne strašiť vo veži. Vie, že to nesmie nikomu povedať a aj tak by predsa len chcela, aby jej bolo lepšie a niekto jej vysvetlil čo sa to deje.* Tak, drahý pán Bris, budem vás tak volať, keďže exlibris je dosť dlhé a krkolomné, ak sa nenahneváte.* povie s jemným úsmevom a pozrie do papierov, ktoré si stihla pripraviť na stôl. Vezme do rúk pero a zamyslene sa na neho zahľadí.* Poviete mi koľko rokov sa venujete hraniu? Potrebujem isté veci vedieť, skôr než si slávnostne potrasieme rukami.* jej hlas je monnotónny, akoby takéto pohovory robila často a už bola znudená z toho všetkého, čo vôbec nebola pravda. Ona si iba držala odstup.* A hlavne mi povedzte, či viete hrať podľa nôt. Čo je myslím si dosť dôležité, keďže sa stalo, že podaktorí vedeli hrať, ale nie podľa nôt.

// dik za opravu dost blba chyba //



*Pohľadom prešiel z jej rúk na jej tvár. Nemala v nej všedný výraz, ale odzrkadlovala sa v nej istá túžba. Nevedel čo to znamená. V každom prípde v tej žene videl niečo tajomné. Kek tvár sa vzhľadom vôbec nemenila, no zdalo sa mu že vidí ako sa v nej v krátkych intervaloch strieda rozpačitosť, vyrovnanosť, zvedavosť, alebo prekvapenie.* Samozrejme pani...Joe *prisvedčil s ujisťujúcim úsmevom*
Teda....hudba ma sprevádza o ranného veku. Bol som asi pätnásťročný teenager, keď som schytil gitaru do ruky. V podstate som zdatný aj v hre na klaviri...niektoré skladby sa lepšie zložia na piáne a niektoré sa vydaria na gitare. Prvé skúsenosti som získal od môjho starého otca a ďalej som sa rozvíjal sám. Som samouk. Noty pre mňa nie sú vôbec problém...síce už dlhšie uprednostňujem improvizáciu pred monotónnou hrou. Dlho som hľadal čaro na papieri, ale to pravé je v hlave.

(( To je v poriadku stáva sa ))

Josephine Lota Ischiry



*So zaujatým pohľadom si jedným uchom vypočula čo jej povedal a druhým to zase vyletelo friško von. Niežeby ju to nezaujímalo, ale potrebovala vedieť ako na tom je a či si môže dovoliť prijať ho. No keď začula o klavíri, spozornela a švihla po ňom poľadom. Chcela mu nadšene skočiť do reči, ale predsa len ho nakoniec nechala dopovedať. Pravdepodobne by si pomyslel, že to nie je profesionálne, keby ho tak prudko prerušila. Avšak od onoho okamihu kedy prehovoril o hre na klavíry, pohľad sa jej zastrel a ona sa snažila tohto chlapíka si predstaviť v smokingu a za klavírom. Pohľad uprela na jeho štíhle prsty a priam sa jej zastrel svet od vzrušenia. To je presne čo potrebujeme! napadlo ju a potom venovala Brisovi úsmev.* Dohodneme sa takto, pán Bris. Koná sa jeden benefičný ples a ja vás príjmem, ak sa tam predvediete čo vo vás je. Nie na gitare, ale na klavíry. Uspejete, máte miesto. Ak nie, tak bohužiaľ. Čo vy nato?* BOl to obrovský risk z jej strany. Poslať človeka, ktorého nikdy nepočula hrať priamo na takú veľkú udalosť. Ale ona toto nazývala iba ako krst ohňom. A bolo iba na ňom či to zvládne.*

*Z jej návrhu bol trochu zarazený. Prekvapila ho odvaha, s ktorou mu ponúkla takýto veľký kus začiatočnej zodpovedmosti. Vôbec mu ani nenapadlo, že by on mal hrať na nejakom plese a ešte k tomu na klavíry. V poslednej dobe si ešte k tomu dal menšiu pauzu, mal na práci iné veci. Teraz si síce pomyslel, že by nebolo vôbec zlé, keby si oprášil prach z prstov pomocou klávesov na nejakej príjemnej sonáte.
Ako to, že mu prejavila takúto dôveru? To ho ani nenechá najprv aspoň osobne jej zahrať, nech vidí a počuje čo je budúcnosť tohto divadla? Jeho zarazenosť vyústila k chvíľkovému tichu a keď sa pozrel na Joe, zdvihol obočie do prevapeného a rázne rozhodujúceho výrazu. Nechcel sa jej pýtať, prečo vypúšťa hudobníka z vreca hneď na pódium. Teraz takúto ponuku nemohol odmietnuť. Už to nebolo prekvapenie čo sálalo z jeho tváre. Bol si už celkom istý, že toto mu Joe nehodila len tak. Nevedel čím mu preukázala túto dôveru, ale po podaní končeku prstu, musí ukázať, že je schopný chytiť aj celý lakeť.* Pani Joe, ..ako ste si všimli, trochu ma to prekvapilo. Ale hneď musím dodať, že takéto lukratívne ponuky sa neodmietajú. Neodmietol bu som ani s odrezanými prstami. *Zažartoval.* Som veľmi potešený, že ste mi oplatili moju ochotu touto poctou. Verím, že určite nesklamem a okrem toho že by som rád príjemne prekvapil, tak isto rád by som dostal aj to miesto. Začnem na to cvičiť už hneď teraz, v mojom podnájme je skvelý klavír. Spýtal by som sa ešte, kedy je ten benefičný ples, ako dlho by malo trvať moje číslo .....a aký žáner by ste chceli mať zahraný?
*Stále na ňu spýtavo spýtavo hľadel, akoby čakal či si to nerozmyslí, ale vo vnútri nechal pôsobiť svoju intuitívnu oddôvodnenú radosť...

Josephine Lota Ischiry



*Pozorným pohľadom sledovala ako ho svojou ponukou zarazila. Sama si moc dobre uvedomila, že skáče rovnými nohami na neznámu pôdu bez toho, že by si okolo pása aspoň priviazala ochranné lano. Prudko sa postavila a začala sa prechádzať hore-dolu po kancelárii. S rukami zopnutými za chrbtom a pohľaodm skloneným na svoje topánky. Akoby nad niečím premýšľala, aj keď skutočnosť bola taká že sa iba snažila rozhýbať stuhnuté svaly.* Úprimne. Asi by som si niečo teda pomyslela, keby ste túto lukratívnu ponuku odmietli. Uvedomujem si, že je to istý... risk. Ale niekedy je potrebné riskovať. Berte to iba ako...* odmlčala sa na chvíľu a v strede izby sa zastavila. Hlbokým pohľadom mu pozrela do očí a povedala:* Ako krst ohňom, Bris.* Potom venovala náhly pohľad hrdlo gitary a opäť sa začala prechádzať. Zazdalo sa jej, že na stene uzrela akýsi tieň a tak sa opäť zastavila. Rýchlo pozrela na Brisa, ale ten sa tváril akoby nič nevidel. Možno je tu preto, aby jej potvrdil, že sa zbláznila! Možno je aj paranoidná. To by bola zlá kombinácia. Aby však zakryla, že ju niečo vydesilo, pozrela na Brisa a s úsmevom povedala:* Hrali by ste celý večer, samozrejme s prestávkami. A ples sa začína o dve hodiny.* Zaškerí sa na neho.* Čiže ste mi padli práve vhod.* presunie sa k stolu, kde si uhrabe nejaké listiny a potom sa narovná.* Ak nemáte smoking, nejaký vám nájdeme tu a prídete priamo o ôsmej tu.* dokončí, pričom kostrbatým písmom na papier načarbe adresu, kde sa koná ples.*

*Pri konci vety: o dve hodiny, ho na kresle myklo. Zase to bola zmätenosť, čo sedela na jeho tvári. Obrátil sa naspäť na Joe. Chvíľu na ňu pozeral a žiadne slová sa mu z hrdla von drať nechceli.*
Teda,..je to od vás dosť optimistické. Keď som povedal, že začnem cvičiť čo najskôr, asi to znamená, že by som potreboval ten cvik dostať do rúk. Ale nemám veľa času, teda si určite potrebujem behom tých dvoch hodín niečo aspoň v krátkosti pripraviť. Mám jedno sako v hoteli, ale zdržal by som sa dlho kým by som sa s ním vrátil. Mohol by som vás teda poprosiť a ten smoking by som si na tento večer požičal. *Vysipal to zo seba ako z chlpatej deky, ktorá sa práve práši. Snažil sa aj pridať tomu optimistický tón. Už vstával z kresla a oprel oňho svojul gitaru.* Toto by som si zatiaľ mohol s vaším dovolením nechať tu, aby to abytočne nezavadzalo. * Vystrel sa, odhrnul si decentne z tváre vlasy, pozrel smerom ku dverám a naspäť na Joe. Spýtal sa so zneisteným úsmevom.* Mohli by ste ma zaviesť ku vášmu klavíru? Čím skôršie začnem tým lepšie.

Josephine Lota Ischiry



*Videla aký bol zarazený. Možno sa v jeho očiach odrazil aj kus nervozity, nebola si však istá a tak sa rozhodla nereagovať. Bola by smutná keby sa rozhodol, že to nebude robiť takto narýchlo. Ale aspoň sa ukázalo, že má tzv. "gule" a skočí do neznámej pôdy rovnými nohami. Nadšene zamávala rukami do vduchu a podala mu jednu na potvrdenie* Som rada, že ste sa tatko rozhodli, Bris. Verím, že to ani jedna strana neoľutuje.* Povie nadšene a potom pokračuje, pričom jej nadšenie je poriadne vidieť. * Chvíľu som sa bála, že moju ponuku odmietnete, ale som rada, že nakoniec sa s tým popasujete.* Keď je nadšená či rozrušená tak hovorí príliš rýchlo a už počula také komentáre, že jej nikto nerozumie. No ona si jednoducho nemohla pomôcť. Veselo prejde okolo stola smerom k nemu a zahľadí sa na jeho gitaru. Vezme ju zbožňovane do rúk a povie.* Nebojte sa, tu bude v bezpečí. * a opäť sa presunie za stôl. Tam oprie gitarku o stenu a s ťažším vzdychom sa vydá k dverám.* Ukážem vám kde si môžte precvičiť hru a kde si môžte vyskúšať niektorý zo smokingov. No ak sa nenahneváte, nevypočujem si ako hráte na klavíry. Rada sa nechám prekvapiť.* -ale či už milo, to sa uvidí.- napadne ju v poslednej chvíli a otvorí dvere čakajúc kedy sa Bris pohne za ňou.*

*Snažil sa to brať na ľahšiu váhu. Proste si niečo precvičí a to aj zahrá, nič viac. Jeho ruky sú poriadne precvičené a hra je pre nich rutina. Niečo iné je hlava. V hlave má tvorivosť a nič mu ani nezabraňuje ju vždy používať. Žiadnu cudziu skladbu sa nesnaží hrať podľa originálu. Stále si ju upraví podľa svojho cítenia. Stáva sa, že je až na nepoznanie. Tí, čo chceli počuť originál, mu to pri takých koncertoch aj vyčítali. Oni ale nechápu zásadu, že umelci by sa nemali navzájom kopírovať. Každý do toho musí vložiť vlastnú dušu a vtedy je to naozajstný umelec.
U svojej predpokladanej budúcej šéfke zbadal nadšenie. Potešilo ho to, už od začiatku sa mu tá osoba zdala sympatická. A čím dlhšie rozprávali, tým viac zisťoval, že by mohli okrem hudby mať toho spoločného viac. Už sa k nemu naťahovala jej ruka a on si ju s ňou vďačne potriasol. Trochu mu prišlo komické, keď Joe tú gitaru tak ladne presúvala.* Tak teda, ja sa posnažím vyžmýkať dnes zo seba maximum a ako to dopadne posúdite vy sami. Mohli by sme najprv pozrieť ten smoking, nech sa potom môžem venovať cvičeniu. To že sa nebudete zdržovať pri mojom cvičení je hádam lepšie, pretože by to bolo asi zbytočné. * Hodil krátky pohľad na Joe a potom na hodinky. Bol najvyšší čas. Joe pootvorila dvere a on s poďakovaním rázne vystupoval na chodbu. V tom sa mu ale vrecko bundy nešťastne zachytilo o kľučku, čo ho strhlo naspäť. Chcel sa niečoho zachytiť, no zatackal sa dozadu a narazil na Joe. To mu stlmilo pád natoľko, že sa po krátkom manévrovaní dostal do stabilnej polohy. Bolo by lepšie keby spadol radšej na zem, pretože náraz bol silnejší a mohol aj bolieť. Teraz sa cítil veľmi trápne. Do tváre mu vošlo trochu rumenca a snažil sa nejako ospravedlniť. Mierne sa jej chytil ramena * Ospravedlňujem sa a zároveň vám ďakujem že som vďaka vám nespadol* snažil sa žartovne prehovoriť. * Dúfam, že vás nič nebolí kôli mojej nemožnosti....

(( Otázka, prečo ju voláš Cris? Či mi niečo ušlo? ))

Josephine Lota Ischiry



Samozrejme.*povie.* hneď vás zavediem do kostýmerne, tam si vyberiete niečo na seba a môžte sa venovať hre.* Nebude sa pri ňom dlho zdržiavať. Aj ona sa potrebuje prichystať na ples a to práve vyzerala neupravene, vlasy mala strapaté a dokonca nerozčesané. Ženám predsa trvá príprava viacej času než mužom. Zavedie ho do veľkej miestnosti plnej skríň a vešiakov a povie.* Nech sa páči, niečo si vyberte. Skúšať môžte na konci chodby. Na dverách je veľký nápis skúšobňa, určite to neprehliadnete.* venuje mu ešte úsmev a odpochoduje preč. Na chodbe si však uvedomí, že niečo zabudôa- Vráti sa späť, dúfajúc, že sa nestihol vyzliekať a ešte medzi dverami povie.* O desiatej pred touto budovou. Vyzdvihnem vás autom.* nečaká na odpoveď a už kráča isto späť. Na konci chodby ešte zahne smerom do kancelárie, ale strhne sa.*Kto je tam?* opýta sa potichu a pozrie späť do chodby. Azda Bris za ňou išiel? Ale nikde nikoho nevidí. Rozbehne sa do kancelárie, prudko zabuchne dvere, zhrabne kľúče od auta a zamieri si to najkratšou cestou von.*

// dik za upozornenie...opravené ...inak si další, alebo si to stále ty? //


Bol rád, že Joe tomu nevenovala veľkú pozornosť, pretože ho hneď zatiahla ku kostýmom. Už bol takmer prezlečený, keď Joe zaklopala na dvere a oznamovala mu miesto stretnutia.* ďakujem * Síce mu neukázala kde je klavír, ale predpokladal že v koncertnej sále a hneď sa tam aj snažil dostať. Zišiel po schodoch a ocitol sa v ohromujúcej sále, hádam najkrajšia akú kedy videl. Najviac sa na tom podieľala tá majestátne červeň. Podišiel k zatiahnutej opone, poodtiahol a vošiel na pódium. Už ho videl. Bolo to nádherné čierne krídlo starej značky Petrof. Ladne ho pohladil, prešiel prstami po klávesnici a priťahoval stoličku. Prvý tón zaznel vysoké c. Po ňom nasledovali dalšie a dalšie, postupne pridával na intenzite a tempe. Jeho ruky po chvíli lietali po klávesnici ako divé. Ani si nepamätal ako tú skladbu nazval ale samého ho diabolsky priťahovala.
Teraz už len hral a ani si nevšímal ako rýchlo sa mu pri tom stráca čas. Čas nebol.

(( Neboj, neboj to som stále ja, asi odteraz budem písať z pomocníka ))

Josephine Lota Ischiry



*Tie zvuky ju natoľko rozrušili, že pri šoférovaní domov nemohla svoju myseľ zosúladiť a takmer nabúrala. Ženská vzchop sa?! Bol to iba vietor! Snažiac sa upokojiť a s roztrasenými rukami sa nechala svojej pomocnici obliecť. Dnes by to asi nezvládla tak ju musela poprosiť o pomoc. Ani vlasy si nedokázala upraviť. Jej pomocnica sa postala o všetko a nakoniec Josephine vyzerala akoby sa išla vydávať ,
-Antoinette, nevyzerám moc slávnostne? Pripadá mi to, akoby som bola nevesta.-
-Ó, nie pani. Vy byť fešanda! Každej dáme zastrieť krásu!-
-Hm. Ďakujem za všetko.- Vtisla jej bozk na líce a opäť nasadla do svojho športového auta. Pozrela na hodiny. Išla práve v čas, ale pred koncertnou sálou po Brisovi ani stopy. Nadávajúc vybehla z auta, pričom motor nechala bežať. Zdvihla si okraje šiat a cupakjúc vybehla všetky schody, ktoré ju oddeľovali od cieľa.* BRIS!* zakričala nazlostene na schodoch dúfajúc že ju začuje. Naozaj nechcela počuť jeho hru už teraz. Ako tornádo nakoniec vstúpila do sály, kde trénoval a zaujato sa skláňal nad klávesami. V tom zhone zabudla aj na svoj strach z týchto chodieb.* Bris, treba ísť.* povedala už mierne. Usmievala sa ležérne a jej líca mali ružovskastý odtieň. Už sa nehnevala, ale naozaj ich čas súril.*

Práve hral jednu zo svojich najobľúbenejších skladieb keď sa mu najprv nepriamo zazdalo že ho niekto volá. Po krátkom uvedomení sa, sa strhol na volanie. Bola to Joe. Rýchlo vstal, že sa ospravedlní, ale ohúrene ho zamrazil pohľad na ňu. Vyzerala ako princezná z idylickej rozprávky. V tejto tmavo červenej sále a sálavo bielym kostýmom vyzerala ako slnko vystierajúce svoje lúče všade navôkol. Tie lúče dopadali aj naňho a bol to úplne iný pohľad keď sa z tej navonok nudnej tváre odrazu stala kytica bielo-červených ruží.* Och, to ma mrzí, zase som sa nechal uniesť. Meškáme veľmi? *Nikdy nenosil pri sebe hodinky, pretože ho už rozčuľovalo ako ho vždy ten čas naháňa. Síce často kôli tomu meškal, ale čo chce každý stihnúť, svoju smrť? To ho tešilo pri zahadzovaní času.
To už ale razantne kráčal popri Joe na miesto určenia.* Nechcem vám zabudnúť vyjadriť moje očarenie, pretože vyzeráte naozaj úžasne. S tými šatami splývate.

Josephine Lota Ischiry



Nemeškáme tak dlho, aby som ten čas nemohla dobehnúť.*usmiala sa a zamierila k autu. Nebol čas na zbytočné rozhovory. Tie si doprajú v aute, prípadne po jeho vystúpení na plese. Splývam so šatami? To znamená že vyzerám zle? Budem prehliadnuteľná! Napadlo ju prekvapena a na tvári sa jej zjavil šok.* Ja som vedela, že si tie šaty nemám dávať.* zašepkala zronene. Ale už nebol čas, aby si išla prezliecť róbu. Vedela, že si má obliecť niečo tmavšie, aby to zvýraznilo jej bledú pokožku. Teraz sa bude musieť vyhýbať béžovým stenám, lebo s nimi splynie a nikto si ju nevšimne. No to je výhra! Pomyslela si a keď nastúpila do auta, stihla už iba povedať.* Pripútajte sa prosím, Bris.* a nepohla sa z miesta kým tak neurobil. Obvikle jej to nevadilo, ale teraz mienila ísť naozaj rýchlo a riskovať jeho zranenie si dovoliť nemohla.*

// Všetko najlepšie do nového roku //


Tak to som rád. Dúfam že to nebude veľká námaha. *Nasadali do staršieho ošúchaného neidentifikovateľného auta, až si pomyslel, že na riaditeľku si môže dovoliť aj lepšie. Vyzerala ešte nešťastnejšie od chvíle, keď jej pochválil výzor. Bol by tak rád vedel na čo asi myslí. Buď vyzerá zle on, alebo povedal nejakú somarinu. Trvalo to chvíľku a už sedeli v aute. Joe pootočila kľúčikom v zapaľovaní a ozvalo sa mierne drnčavé rapkanie motora. V momente čo pridávali plyn, sa zvuk menil v nenásytného ohnivého tátoša. Pomaly možno začínal chápať, prečo má to auto. Nevedel čo je to za typ, ale motor musí byť perfektný...poznal to podľa zvuku...vždy v takých veciach riadil podľa zvuku..mal k tomu blízko.* Môžem sa spýtať ako ste k tomu autu prišli? *Pri jazde sa ladne kĺzali po vozovke a v tichom večere bolo i cez motor počuť okolité zvuky ľudského vravu. Po vyjdení z bočnej uličky Joe náhle stúpila na plyn až ho odhodilo dozadu. Spomenul si pri tom na jej slová o dobiehaní, no nevedel že to bude vyzerať tak hrozne. Pri niektorých zákrutách to vyzeralo naozaj nebezpečne. Mal pri tom takú malú dušičku, že sa bál čo len ozvať, aby neodvracal jej pozornosť od jazdy. V jednom okamihu narazil hlavou do bočného skla a pri každom pootočení volantu bledol čím ďalej tým viac....

(( Aj tebe A počuj, urobil si v rpg dosť veľkú chybičku, že si ovládal moju postavu- napísal si ako dupla na plyn a podobne Ono takéto veci už dá sa povedať že ignorujeme, ale robievame to tak, že sa väčšinou dohodneme Neberiem to zle, ani nič podobné, ale skúsa tomu vyvarovať a neopravuj to, lebo ja sa budem teraz riadiť podľa toho čo si napísal ))

Josephine Lota Ischiry



*Jej milovaný stroj! Síce nevyzeral ako porche, ale zato motor malo ešte výkonnejší a lepší! Každý by jej ho mohol závidieť. Jej jazda bola zo začiatku pomalšia, ale odjakživa mala ťažkú nohu čo sa týkalo pedálu na plyn a dnes to ešte aj potrebné bolo, keďže Bris sa zdržal pri hre. S jemným úsmevom, stále hľadiac pred seba odpovedala: * Je to moja láska už od strednej školy, ktorú som si vďaka pár pomocným rukám prerobila. Taká moja malá pýcha.* vysvetlí pyšne a v mysli sa jej vybavia spomienky ako špinavá, utpotená a zničená sadla za volant a motor zapriadol tým najkrajším hlasom. Odjakživa bola zvláštna. A čo? Napríklad to sa jej manželovi na nej páčilo. Že mu vedela opraviť auto. Možno ma mal vždy iba na to. Aby som mu opravovala ten jeho športový šrot, ktorý sa večne kazil. Pomyslela si a teraz sa jej noha na plynovom pedály takmer dotýkala zeme. Síce by sa jednému mohlo zdať, že je toto jeho jazda smrti, ale Joe ešte nikdy v živote nemala autonehodu a presne vedela kedy má zahnúť, či povoliť. Úplný súlad s jej autíčkom. Ono sa to ani nezdalo, ale o pár minút stáli pred hotelom.* Zážitok?* zarehoce sa na Brisa. Tu nebudú duchovia. Verím tomu. Pomyslí si, zatiaľ čo počká na odpoveď Brisa.*

(( Ak chceš odpíš tu, alebo už v téme vianočný ples ))